(Iz 50,5-9b) Pán, Boh, mi otvoril ucho. A ja som neodporoval, nazad som neustúpil. Svoj chrbát som nastavil tým, čo bili, a svoje líca tým, čo trhali. Tvár som si nezakryl pred potupou a slinou. Pán, Boh, mi pomáha, preto nebudem zahanbený. On zatvrdil moju tvár sťa kremeň a viem, že sa nezahanbím. Blízko je ten, čo mi dá za pravdu; kto sa chce prieť so mnou? Postavmeže sa zoči-voči! Kto je mojím žalobcom? Nech pristúpi ku mne! Hľa, Pán, Boh, mi pomáha: ktože ma môže odsúdiť?

Ako minulú nedeľu aj dnešné prvé čítanie pochádza z knihy proroka Izaiáša. Ide o úryvok z tzv. tretej piesne (Iz 50,4-11) o Božom služobníkovi (zo štyroch). Pokračovanie tejto piesne budeme počuť o päť nedieľ a časť z tejto piesne sa číta aj na Veľký Piatok. Pod tajomným Božím služobníkom (po hebrejsky Ebed Jahve) prorok Izaiáš nepochybne chápal aj budúceho Mesiáša, ako to potvrdzuje celý Nový Zákon, ktorý z týchto piesní cituje až 64x a vzťahuje obrazy trpiaceho Božieho služobníka priamo na Ježiša a jeho utrpenie. Práve pre obsah týchto piesní, ktoré dokonale opisujú budúce utrpenie Ježiša Krista, nazval sv. Augustín Izaiáša evanjelistom Starého Zákona.  Jestvujú však aj iné výklady, kto by sa mohol historicky skrývať za tajomnou postavou tohto trpiaceho zbožného človeka, napríklad sa za ňou môže skrývať aj sám svätopisec, prežívajúci útlak od svojho okolia, ale pokorne prijímajúci svoj údel ako Božiu vôľu a obetujúci svoje utrpenie za svojich mučiteľov. Jestvuje aj teória, že každá pieseň opisuje inú postavu, napr. jedna môže opisovať samého svätopisca, iná trpiaci národ Izrael, ďalšia nejakého biblického hrdinu, napr. Jóba a napokon aj budúcu postavu Mesiáša.

Zatiaľ čo na začiatku Izaiášovho proroctva nachádzame slová o treste voči Izraelovi, v tejto časti knihy počúvame o Božom milosrdenstve a odpustení. Táto zmena svedčí o postupnom prehlbovaní poznania Boha v náboženskom myslení Izraela, ktorý začína chápať, že Boh môže na ľudský hriech odpovedať nielen trestom, ale aj odpustením a milosrdenstvom. Tieto Božie vlastnosti sa prejavujú aj na správaní Božieho služobníka, ktorý na seba dobrovoľne berie trest za hriechy ľudí, nebráni sa úderom hriešnikov ani ich výsmechu, lebo dôveruje v záchranu priamo od Pána. Správanie Božieho služobníka je podobné aj správaniu viacerých prorokov, ktorí sa v poslušnosti svojmu poslaniu od Boha nechávajú ponižovať a odhodlane trpia pre Jahveho meno.

Boží služobník však vo svojom správaní nevidí žiadne hrdinstvo, ide mu iba o poslušnosť Božej vôli. Poslušnosť Bohu sa tu javí ako najmocnejšia zbraň proti zlu. Symbolom tejto poslušnosti je tu „voči Bohu otvorené  ucho“. Boží služobník pochopil, že jeho utrpenie bude mať blahodarné účinky na spásu hriešnikov a aj jemu zabezpečí konečné víťazstvo nad nepriateľmi, a to bez použitia násilia. Táto náuka má pevné miesto aj v Ježišovom učení aj správaní: Ale ja vám hovorím, neprotivte sa zlému! Ak ťa niekto udrie po jednom líci nastav mu aj druhé (Mt 5,39). Nejde tu len o akúsi „absorbciu zla“, aby sa zlo nešírilo ale končilo, utlmovalo sa v pokornom znášaní utrpenia spravodlivými, ale ide tu aj o myšlienku „zástupnej obety“ za hriešnikov. Každé spôsobené zlo treba odčiniť, ale môže ho odčiniť aj niekto iný ako páchateľ zla, ktorý na to nemá zatiaľ predpoklady. Ak sa nájde niekto, kto dobrovoľne na seba vezme trest za zlo, zlo môže byť odčinené a hriešnik má šancu na záchranu. Ide tu teda o povýšenie princípu lásky nad princíp spravodlivosti, hoci spravodlivosť zostane v podstate zachovaná, lebo zlo bude potrestané, ale trest môže z lásky prijať niekto iný. Nemusí to byť pritom priamo láska ku konkrétnemu hriešnikovi, ktorý zlo spáchal, stačí úplne láska k Bohu, ktorého vôli sa vo vedomí Božej lásky k nám nevinný spravodlivý trpiaci podrobuje. Utrpenie, ktoré trpiaci nevinný spravodlivý a zbožný človek podstúpi namiesto hriešnikov Boh však mnohonásobne odmení vo večnosti.

Posledná časť dnešného úryvku sa podobá na súdne konanie. Boží služobník bol postavený svojimi nepriateľmi pred Boží súd. Jeho žalobcovia ho obviňujú zo svojvoľnosti, bezbožnosti a vzbury voči Pánovi. V skutočnosti sú to však jeho žalobcovia, ktorí si Božiu vôľu vykladajú po svojom. Preto si je Boží služobník istý Božím súdnym výrokom vo svoj prospech.

Toto proroctvo v plnosti naplnil Ježiš, ktorý bol neustále falošne obviňovaný, ale vedomý si svojej nevinnosti hovorí svojim žalobcom: „Kto z vás ma usvedčí z hriechu?“ (Jn 8,46).

V texte nachádzame zvláštny biblický obraz: On zatvrdil moju tvár sťa kremeň. Zatvrdiť si tvár ako kremeň nie je prejavom hnevu alebo vzdoru, ako by sa to na prvé počutie mohlo zdať, ale prejavom schopnosti znášať utrpenie. Súvislosť prvého čítania (utrpenie nevinného a spravodlivého zbožného človeka) s evanjeliom je v prvej Ježišovej predpovedi svojho utrpenia, ktorý hoci nevinný, bude trpieť za hriešnikov.

Celá stať poukazuje na význam dobrovoľného utrpenia spravodlivých a nevinných ľudí, čo bola jedna z najťažších a najdiskutovanejších teologických otázok izraelského náboženského myslenia. Osobitne silne túto otázku pociťovali Izraeliti trpiaci v babylonskom zajatí, ktorí sa pritom snažili o verné zachovávanie Božieho Zákona. Konečnou odpoveďou na túto otázku o zmysle utrpenia spravodlivých je utrpenie Božieho Syna. Vďaka nemu sme aj my sami schopní zapojiť sa do vykupiteľskej obety, ktorú spolu s Kristom prinášajú Otcovi  všetci nevinní zbožní a spravodliví ľudia, ktorí hriech sveta vykupujú práve svojím nezaslúženým utrpením vo vedomí plnenia Božej vôli a prijatia utrpenia ako prejavu tajomnej Božej lásky k ľuďom, aj k hriešnikom, ktorí budú zachránení práve tým, že si ľudstvo podelí následky hriechu a prijatím utrpenia zo strany spravodlivých ľudstvo odčinením trestu za hriech spoločne zadosťučiní Božej spravodlivosti. Toto všetko by však nebolo možné bez vykupiteľskej obety Ježiša Krista, bez ktorého by všetky obety ľudstva nemali nijaký zmysel.

(zdroje: K. Flossmann: První čtení, rok B, ČKCH 1990; internet)

(Ž 116, 1-2. 3-4. 5-6. 8-9) Milujem Pána, lebo vypočul môj prosebný hlas, lebo svoj sluch naklonil ku mne,
kedykoľvek som ho vzýval. R. Keď ma omotali povrazy smrti zmocnili sa ma úzkosti podsvetia, keď som sa ocitol v súžení a trápení, vzýval som meno Pánovo: „Pane, zachráň môj život!“ R. Milostivý a spravodlivý je Pán, náš Boh sa zľutúva. Pán ochraňuje maličkých; pomohol mi, keď som bol v biede. R. Lebo môj život zachránil od smrti, moje oči od sĺz a moje nohy pred pádom. Pred tvárou Pána budem kráčať v krajine žijúcich. R.

Refrén: Pred tvárou Pána budem kráčať v krajine žijúcich (alebo: Aleluja).

Ž 116 je súčasťou malej zbierky šiestich alelujových žalmov (Ž 113-118, hoci v hebrejskej Biblii Ž 114 ani Ž 118 neobsahujú výzvu Aleluja, podľa ktorej sú tieto žalmy pomenované) nazývanej veľkonočný, príp. egyptský alebo aj „malý“ Hallel (pozri katechézu na 23. nedeľu cez rok B). Literárnym žánrom patrí medzi žalmy vďakyvzdávania. Názvom „Vzdávanie vďaky“ tento žalm pomenúva tak oficiálny slovenský katolícky ako aj Botekov preklad. Evanjelický preklad mu dáva názov „Ďakovná pieseň a sľub zachráneného od smrti“.

Piesne vďakyvzdávania sa od chválospevov líšia hlavne osobnejším tónom, pretože žalmista vo vďakyvzdaní chváli Pána najmä za nejaké osobné dobro, ktoré mu Pán preukázal, zvyčajne za záchranu pred smrťou alebo pred nepriateľmi. Židovskí vykladači (por. Kniha žalmů s Rašiho výkladem, Garamond, Praha 2018) tento žalm pripisujú Dávidovi ako poďakovanie za záchranu pred Šaulom (či už v nejakom konkrétnom prípade alebo všeobecne), príp. judskému kráľovi Ezechiášovi ako poďakovanie za uzdravenie zo smrteľnej choroby (por. 2Kr 20,1nn; 2Krn 32,24nn; Iz 38,1nn); exegéti dnešnej doby, vzhľadom na pravdepodobnú neskoršiu dobu vzniku žalmu, pripisujú občas žalm neznámemu žalmistovi z makabejskej doby, ako poďakovanie za záchranu národa z útlaku sýrskeho kráľa Antiocha Epifanesa (vládol v rokoch 175-164 pred Kristom).

Ako kresťania môžeme tento žalm samozrejme chápať kristologicky ako poďakovanie Mesiáša za vyslobodenie z rúk Božích nepriateľov (v zmysle Kristovho oslávenia od Otca zmŕtvychvstaním a nanebovstúpením). Je dosť možné, že tento žalm, možno spolu s inými žalmami z tejto žalmovej zbierky, Ježiš spieval na záver svojej „Poslednej (veľkonočnej) večere“ s apoštolmi, ako to spomína Mt 26,30 aj Mk 14,26: „Potom zaspievali chválospev (snáď veľkonočný Hallel, najmä Ž 115-118, ktoré sa spievali po večeri) a vyšli na Olivovú horu“.

Žalm má 19 veršov a môžeme ho rozdeliť na tri časti: úvod (vv. 1-2), história prežitého utrpenia (vv. 3-11) a prísľub poďakovania v chráme (vv. 12-19). Úvod začína veľmi silným vyznaním lásky k Pánovi: „Milujem Pána“. Žalmista hneď aj uvádza dôvod tohto náboženského citu – skúsenosť vypočutých modlitieb. Vypočuté modlitby sú nielen dôkazom Božej existencie, ale aj jeho lásky k ľuďom.

Nasleduje opis prežitého utrpenia, ktorý síce neuvádza detaily, o aké konkrétne ohrozenie išlo, ale silné výrazy ako „povrazy smrti“, „úzkosti podsvetia“, alebo výkrik: „Pane, zachráň môj život!“ nasvedčujú tomu, že žalmista prežil veľmi desivú skúsenosť bezprostredného ohrozenia smrťou (napr. v smrteľnej chorobe, v zajatí alebo pri prenasledovaní od nepriateľov, príp. v obkľúčení ohováračov hroziacich mu smrťou za nejaký skutok, ktorý nespáchal). Božia metóda ako nás naučiť milovať ho je podobná tomu, ako sa človek naučí plávať: Pán nás nechá prísť do skúšok a potom, ak u Neho hľadáme pomoc a uznáme svoju slabosť, bezmocnosť a odkázanosť na neho, nás zachráni. V podstate ide o cestu duchovného detstva – zostúpiť z piedestálu svojej pýchy a nezávislosti na Bohu a vložiť sa do Božích rúk ako malé dieťa do rúk svojich rodičov. Toto učenie hlása napr. aj v. 6 dnešného žalmu: Pán ochraňuje maličkých; pomohol mi, keď som bol v biede.

Responzóriový žalm tejto nedele čerpá najmä z tejto časti žalmu, vynecháva však v. 7 (Znova sa, duša moja upokoj, lebo Pán ti dobre urobil) a následne aj vv. 10-11 (Dôveroval som, aj keď som povedal: „Som veľmi pokorený.“ V rozrušení som vyriekol: „Všetci ľudia klamú“). Výber tohto žalmu súvisí s obsahom prvého čítania, t.j. s obsahom Izaiášovej tretej piesne o trpiacom Božom služobníkovi, ktorý dúfa v Božiu záchranu.

Záverečná časť žalmu (vv. 12-19) opisuje pravdepodobne obetu vďakyvzdania v jeruzalemskom chráme (ako tomu nasvedčuje posledný verš žalmu, v. 19: v nádvoriach domu Pánovho, uprostred teba, Jeruzalem), ktorú žalmista (podľa zmyslu vv. 14 a 18 pravdepodobne sám kráľ alebo vodca národa, napr. Dávid, Ezechiáš, alebo Júda Machabejský), sľúbil priniesť Pánovi pred všetkým jeho ľudom, ak ho (a s ním možno aj celý národ) zachráni od smrti (v. 14: Pánovi splním svoje sľuby, alebo v. 18: Splním svoje sľuby Pánovi pred všetkým jeho ľudom). Súčasťou obety vďakyvzdania (por. Nm 28,7 – predpisy o každodennej nápojovej obeti v chráme) bola zrejme aj modlitba nad kalichom s vínom (v. 13: Vezmem kalich spásy a budem vzývať meno Pánovo).

Tak ako Židia aj Cirkev používa tento žalm pre jeho veľkonočný charakter (žalm opisuje záchranu pred smrťou a spomína kalich spásy, ktorým môže byť napr. aj tzv. Eliášov kalich používaný pri sederovej, t.j. veľkonočnej večeri v židovských domácnostiach) najmä vo veľkonočnom období (responzóriový žalm večernej omše na Zelený Štvrtok, tiež v sobotu tretieho veľkonočného týždňa, ale aj na slávnosť Božieho Tela v roku B, ale napr. aj na druhú pôstnu nedeľu v roku B), a pre viaceré zmienky o smrti a o záchrane pred smrťou aj pri pohrebných obradoch (alebo aj v druhej omši Spomienky zosnulých). Pre kresťana smrť nie je prehra, ale záver boja o spásu, ktorý môže mať víťazný koniec (večný život v krajine žijúcich; pre Židov však tento výraz mohol znamenať aj „zasľúbenú zem“ v čisto pozemskom význame, t.j. Palestínu, „Svätú zem“).

Žalm viac ako o utrpení hovorí vlastne o víťazstve tých, ktorí starostlivosť o svoj život odovzdali úplne do Božích rúk, preto sa v Cirkvi používa aj na sviatky mučeníkov a apoštolov (napr. na spomienku sv. Maximiliána Máriu Kolbeho, ale aj v kňazskom breviári pri modlitbe vešpier – spoločné časti na sviatky mučeníkov a apoštolov). Žalm má samozrejme bohaté využitie aj vo feriálnom lekcionári (napr. ako responzóriový žalm pondelka prvého týždňa obdobia cez rok v druhom cykle, t.j. v párnom roku) a taktiež v Liturgii hodín (v kňazskom breviári), napr. ako žalm piatkových vešpier v druhom týždni alebo prvých vešpier nedele tretieho týždňa.

V žalme (tak ako aj v každom inom žalme) sa nachádza viacero citácií alebo myšlienkovo podobných slovných spojení z iných žalmov (napr. vv. 3-4 = Ž 18,5-7; v. 8 = Ž 56,14) ako aj veľa alúzií (odvolávok, nepriamych odkazov) na iné knihy Písma (napr. v. 5 = Ex 34,6n; alebo vv. 17-18 = Lv 7,11n).

Pre zaujímavosť možno ešte spomenúť, že v Septuaginte, starobylom gréckom preklade Starého Zákona, je tento žalm rozdelený na dva: Ž 114 a Ž 115. Zo Septuaginty tento žalm cituje aj sv. Pavol v 2Kor 4,13: Uveril som, a preto som povedal. Ide o prvú časť v. 10, ktorý má v hebrejskej Biblii iný zmysel, hoci vyjadrený podobnými slovami: Dôveroval som, aj keď som povedal. Žalmista tu hovorí o svojich pochybnostiach vo viere, zatiaľ čo sv. Pavol tento verš používa na potvrdenie pravdivosti svojho ohlasovania založeného na viere v zmŕtvychvstalého Krista. V hebrejčine ale tento verš môže mať aj celkom iný zmysel, ak zmeníme samohlásky v slove DBR, ktoré sa zvyčajne prekladá ako dabar, t.j. hovoriť, ale môže byť preložené aj ako deber, čo znamená zahynúť. Preklad verša by bol potom podľa prekladu A. Boteka takýto: Bol som si istý (namiesto „veril som“), že zahyniem (namiesto „povedal som“), a bol som veľmi nešťastný (namiesto „bol som pokorený“).

Viaceré verše tohto (a nielen tohto) žalmu majú nejasný význam, a preto ponúkajú priestor pre rôzne duchovné výklady, často podľa istej duchovnej tradície či v zmysle potvrdenia istých vieroučných právd. Ako ďalší príklad môžeme uviesť v. 15, ktorý sa aj v hebrejčine často prekladá v zmysle nádeje zomrelých na vzkriesenie: V Pánových (t.j. v Jahveho) očiach má veľkú cenu (je vzácna) smrť jeho svätých. Ale pôvodný zmysel tohto verša bol možno iný, keďže viera vo vzkriesenie sa v židovskom myslení vyvíjala postupne: V Jahveho očiach je ťažká smrť jeho svätých, lebo prerušovala každé spojenie medzi Ním a nimi.

Na záver si ešte pripomeňme význam hebrejského výrazu „kráčať pred tvárou Pána (Jahveho)“, ktorý tvorí základ refrénu dnešného responzóriového žalmu (ide o v. 9): toto vyjadrenie označuje ideálny náboženský život podľa Božej vôle. Vzorom takéhoto života je Abrahám (por. Gn 17,1: Chodievaj predo mnou a buď dokonalý).

Spracované podľa: https://lc.kbs.sk/?den=20180916; https://en.wikipedia.org/wiki/Psalm_116

https://biblia.sk/citanie/ssv/z/116; https://biblia.sk/citanie/bot/z/116; https://biblia.sk/citanie/sep/z/116

Josef Hrbata, Písně království I., Matice cyrilometodějská Olomouc 1996

Gianfranco Ravasi – Katolícke bibl. dielo Svit, Sv. Písmo pre každého – Žalmy 120-150, Don Bosco 2008

Múdroslovné knihy Starého Zákona s komentármi Jeruzalemskej Biblie, Dobrá kniha Trnava 2006

(Mk 8,27-35) Ježiš vyšiel so svojimi učeníkmi do dedín okolo Cézarey Filipovej. Cestou sa pýtal svojich učeníkov: „Za koho ma pokladajú ľudia?“ Oni mu odpovedali: „Za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za jedného z prorokov.“ „A za koho ma pokladáte vy?“, opýtal sa ich. Odpovedal mu Peter: „Ty si Mesiáš.“ Ale on ich prísne napomenul, aby o ňom nerozprávali nikomu. Potom ich začal poúčať: „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on po troch dňoch vstane z mŕtvych.“ Hovoril im to otvorene. Peter si ho vzal nabok a začal mu dohovárať. On sa obrátil, pozrel sa na svojich učeníkov a Petra pokarhal: „Choď mi z cesty, satan, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“ Potom zavolal k sebe zástup aj učeníkov a povedal im: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho.“

Evanjelista Marek vkladá do stredu svojho evanjelia udalosť, keď apoštoli spoznali Ježiša ako prorokmi predpovedaného Mesiáša. Marek tento cieľ sleduje premysleným rozprávaním o Ježišových slovách a činoch, ktoré však usporiadal tak, aby primerane zodpovedali aj skutočnej postupnosti Ježišovho účinkovania, pričom dôraz kladie na tzv. mesiášske znamenia, teda také zázraky, ktoré potvrdzovali predpovede prorokov o tom, čo sa bude diať v mesiášskych časoch, teda čo bude znamením príchodu Mesiáša.

Apoštoli v skutočnosti od začiatku tušili, že Ježiš je „možno“ Mesiáš, ale až od tejto chvíle otvoreného vyznania viery v Ježiša tomu „viac-menej“ aj verili. Viera síce nie je v prvom rade rozumová záležitosť, lebo rozum bude vždy pochybovať. Viera je dar od Boha, ktorý ale predpokladá slobodný súhlas človeka, a preto musí byť postavená aj na primeraných rozumových základoch, inak by išlo o „slepú vieru“, a teda v skutočnosti poveru. Apoštoli sa teda museli z vlastnej skúsenosti dostatočne presvedčiť o tom, že Ježiš je naozaj ten, o kom si síce od začiatku mysleli, že je, ale až teraz o tom boli naozaj aj „presvedčení“. Napriek tomu ich viera bola ešte stále nedokonalá, lebo mali v prvom rade ľudské, teda falošné predstavy o tom, aký ma Mesiáš byť, v tom boli vlastne rovnakí ako farizeji a vlastne celý židovský národ. Napokon my sami, každý jeden z nás, máme množstvo falošných ľudských predstáv o Bohu a potrebujeme stále lepšie chápať, kto Boh naozaj je a aký je, preto v tomto nie sme o nič lepší ako apoštoli a potrebujeme čítať evanjeliá, teda prejsť spolu s apoštolmi tú istú cestu ako oni, aby sme mohli  skrze Božie Slovo dostať zjavenie o tom, kto skutočne Ježiš je a načo prišiel.

Od tejto chvíle odhalenia svojej identity Mesiáša pred apoštolmi sa Ježiš začína sústreďovať na svoje blížiace sa utrpenie a obetnú smrť ako záverečnú úlohu Mesiáša. Kým apoštolom nebolo aspoň ako tak jasné, kto vlastne Ježiš je, neboli by schopní pochopiť ani význam jeho utrpenia a smrti ako vrcholného činu Mesiáša. Najprv si museli jasne uvedomiť Ježišovu identitu, aby boli vôbec schopní pochopiť cieľ jeho poslania.

Ježiš teda s učeníkmi z Betsaidy (kde uzdravil za dedinou slepca – táto časť, a vlastne celý začiatok ôsmej kapitoly Markovho evanjelia je z postupného čítania Markovho evanjelia v nedeľnom liturgickom cykle B vynechaná) odchádza na sever ku Cézarey Filipovej, kde sídlil brat Herodesa Antipasa Filip, ktorý je v evanjeliu spomenutý v súvislosti so smrťou Jána Krstiteľa (Mk 6,17: „Herodes dal totiž Jána chytiť a v putách vrhnúť do väzenia pre Herodiadu, manželku svojho brata Filipa, lebo si ju vzal za ženu“). Prečo Marek spomína Cézareu? Marek chce pravdepodobne zdôrazniť súvislosť medzi apoštolským vyznaním Ježišovej hodnosti Mesiáša a Božieho Syna, a skrytým významom mena mesta Cézarea, postaveným na počesť rímskeho cisára, teda „cézara“. Rímski cisári sa totiž vyhlasovali za bohov v ľudskej podobe, ale prišiel konečne čas spoznať jediného človeka, ktorý bol skutočným Bohom, Ježiša Krista.

Je zaujímavé, že na Ježišovu prvú otázku, v ktorej sa pýtal apoštolov na mienku ľudí o ňom, apoštoli nespomenuli možnosť, žeby si ľudia o Ježišovi napriek jeho zázrakom mysleli, že by bol Mesiáš. V tom bol jednoduchý ľud v podstate rovnakého presvedčenia ako farizeji, lebo si Mesiáša predstavovali inak. To svedčí aj o hodnote tzv. verejnej mienky, ktorá sa len veľmi zriedka čo len približuje k pravde. Mienka tohto sveta, mienka zástupov, je v naozaj dôležitých záležitostiach človeka väčšinou, ak nie vždy, úplne pomýlená, a často je skvelým nástrojom diabla na ovplyvňovanie ľudských myslí a sŕdc. Skutočnú duchovnú pravdu o Bohu a o svete je schopná spoznať vždy len menšina ľudí, ktorí však nie sú lepší od ostatných, dostali len väčšiu milosť od Boha. Len o tejto viac-menej informovanej menšine Božieho ľudu možno tvrdiť „Hlas ľudu – hlas Boží“.

Peter sa tu v Markovom evanjeliu prvýkrát ukazuje ako hovorca ostatných apoštolov a od tejto chvíle sa aj fakticky ujíma vodcovstva v apoštolskom zbore, čo budeme sledovať v ďalšom priebehu evanjelia, aj keď hneď na začiatku tejto svojej úlohy dostane od Ježiša „studenú sprchu“ za svoje príliš ľudské zmýšľanie.

Prichádza teda konečne veľký okamih v dejinách ľudstva, kedy apoštoli prvýkrát vyznávajú vieru v Ježiša ako Mesiáša, t.j. Krista. Až do tohto bodu sa Marek zameriava na otázku: Kto je Ježiš? Po Petrovej deklarácii, že Ježiš je Mesiáš, sa Markovo rozprávanie orientuje na kríž a vzkriesenie. Od tejto chvíle Marek sústreďuje našu pozornosť na dve iné otázky: čo to znamená, že Ježiš je Mesiáš a čo to znamená nasledovať ho?

Po vrcholnej stati apoštolského vyznania viery v Ježišovu mesiášsku hodnosť sa Ježiš s učeníkmi obracia smerom na Jeruzalem a začína apoštolov pripravovať na svoju smrť a zmŕtvychvstanie. Marek svoje rozprávanie o Ježišovej ceste do Jeruzalema zostavuje okolo troch predpovedí jeho utrpenia učeníkom. Každá z týchto predpovedí začína oznámením budúcich udalostí, ktoré sa s Ježišom stanú v Jeruzaleme a pokračuje následnou reakciou apoštolov. Nasleduje lekcia, v ktorej Ježiš učí apoštolov o povahe pravého učeníctva, teda ako majú nasledovať Ježiša. Od tejto chvíle Ježiš u Marka začína celkovo hovoriť oveľa otvorenejšie, už nielen skryto v podobenstvách a náznakoch, a to nielen pred učeníkmi, ale aj pred zástupmi. Doteraz Ježiš skrýval svoje mesiášske poslanie, lebo vedel, že aj tak nebude zástupmi pochopené, a že by to jeho nepriatelia využili na jeho rýchle odstránenie. Až keď si apoštoli uvedomili, s kým majú v Ježišovi do činenia, mohol hovoriť o sebe otvorene, lebo sa už nemusel báť reakcie nepriateľov, už totiž mohol dokončiť svoju misiu sebaobetovaním sa, a tak vo svojom kríži a zmŕtvychvstaní naplno odhaliť tajomstvo svojho mesiášskeho kráľovstva, ktoré bude mať prioritne duchovnú povahu, nie pozemskú, ako to od neho očakával izraelský národ.

Po Petrovom vyznaní teda apoštoli boli pripravení prijať neuveriteľnú správu o blízkej Ježišovej smrti a utrpení. Zdá sa však, že apoštoli vôbec nechápali čo Ježiš hovorí, keď spomína aj zmŕtvychvstanie, sústredili sa len na utrpenie a smrť, čo bolo v ostrom protiklade s ich politickou predstavou Mesiáša. Ježiš hovorí o sebe ako o Synovi človeka. Je to biblický titul Mesiáša, vyskytujúci sa najmä u proroka Daniela (Dan 7,13-14). Je to Ježišovo najobľúbenejšie pomenovanie seba samého v evanjeliách, vyskytuje sa tam až 81x. Dôvodom, prečo ho Ježiš používa na označenie seba samého ako Mesiáša je asi ten, že tento tajomný „Syn človeka“ je v Starom Zákone často predstavovaný aj ako trpiaci a zomierajúci Mesiáš. Tento titul nebol medzi ľuďmi taký populárny ako titul „Mesiáš“, a práve preto ho Ježiš používa, aby sa aj takto vyhol falošným predstavám, ktoré si ľudia spájali s menom Mesiáša. Ľudia, ktorí ho počúvali teda často ani nerozumeli, čo chce týmto svojím pomenovaním povedať, ale práve preto boli viac otvorení prijatiu inej predstavy Mesiáša, než akú mali zakorenenú. Podľa židovských predstáv mali trpieť a umierať nepriatelia Mesiáša, nie on alebo jeho nasledovníci. Ježiš však z Božej vôle chápal práve svoju smrť a utrpenie ako centrálny bod vykúpenia ľudstva a nastolenia Božej vlády.

Učeníci však boli očividne zaskočení, nepripravení na takéto „tajomstvo Mesiáša“. Peter tomuto tajomstvu, zdá sa, porozumel, ale bol z neho zhrozený a odmietol ho prijať. Ježišova reakcia na takéto odhováranie ho od splnenia Božej vôle bola veľmi ostrá. Spôsob, akým zahriakol Petra pred ostatnými apoštolmi bol veľmi podobný tomu, akým Ježiš vyháňal z ľudí Satana. Je možné, že tieto slová neboli v prvom rade určené Petrovi, ale Satanovi, ktorý použil Petrovo ešte príliš ľudské zmýšľanie na pokus o odvrátenie Ježiša od jeho poslušnosti nebeskému Otcovi. Možno išlo o podobné pokúšanie, aké Ježiš zažil na púšti alebo neskôr snáď aj v Getsemanskej záhrade. Z toho vyplýva, že celá falošná, politicky zafarbená a prioritne pozemsky zameraná mesiášska predstava, aká bola rozšírená tak vo vedúcich vrstvách izraelskej spoločnosti ako aj medzi ľudom, bola vlastne dielom Satana, ktorý v mysliach Židov prekrútil slová Písma do falošnej podoby očakávaného Mesiáša.

Toto napomenutie však nepatrilo len Petrovi, ale aj ostatným apoštolom, ktorí mali rovnaké zmýšľanie ako Peter, čo bolo však úplne prirodzené, lebo ešte neboli naplnení Duchom Svätým, ktorý im zmenil srdcia.

Potom, ako učeníci konečne v Duchu Sv. odhalili Ježišovu totožnosť a Ježiš im prezradil svoj budúci osud, ktorým naplní svoje mesiášske poslanie, im Ježiš zjavuje ďalšiu nesmierne dôležitú skutočnosť, ktorá sa týka nielen samotných učeníkov, ale aj všetkých, ktorí podobne ako apoštoli sa neskôr v priebehu dejín stanú Ježišovými učeníkmi, aby mali podiel na jeho mesiášskom kráľovstve. Tou skutočnosťou je, že to, čo musí Mesiáš podstúpiť, aby naplnil svoje poslanie a mohol vystúpiť na svoj mesiášsky trón, ktorý mu dá Boh, budú musieť podobne podstúpiť aj jeho učeníci. Cesta k účasti na Ježišovom večnom kráľovstve je cestou nasledovania Krista v prijímaní a nesení svojho kríža. Čo to znamená? Znamená to vari, že kresťan musí vyhľadávať utrpenie? Vôbec nie. Boh nestvoril človeka pre utrpenie, ale pre šťastie. Šťastie však človek nájde len v láske. A láska je, aspoň v tomto svete, vždy spojená s utrpením, lebo sa v tomto svete stretáva so zlom a neláskou. Utrpenie teda príde samo, ak sa človek rozhodne nasledovať Ježiša a kráčať do jeho kráľovstva cestou lásky k Bohu a ľuďom.

Ježiš ukazuje dva zdroje tohto utrpenia lásky spojeného s nasledovaním jeho cesty spásy. Obidva sú vyjadrené v slovách: Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho. Ježiš tu totiž používa dva významy slova „život“, ktoré sú obsiahnuté v hebrejskom výraze pre život (rovnako telesný ako aj duševný), ktorý sa dá rovnako preložiť aj v zmysle nášho pojmu „duša“. Okrem telesného života, ktorý strácame telesnou smrťou, má tu Ježiš na mysli hlavne duchovný, t.j. večný život (vyjadrený v pojme „duša“, hoci vieme, že na večnom živote bude mať rovnaký podiel aj telo), a jeho večnú stratu, ale aj jeho záchranu, ktorú voláme spása. Všimnime si najprv ten druhý význam toho, čo znamená stratiť svoj život („dušu“), teda duchovný význam tohto slova, ktorý je pre Ježiša, ale samozrejme aj pre nás, dôležitejší.

Keď Ježiš hovorí o strate vlastného (pozemského) života tu na tomto svete v duchovnom význame, hovorí o sebazaprení, o kresťanskom sebazdokonaľovaní. Skutočný kresťanský život začína sebazaprením, ktoré Ježiš opisuje ako stratu, resp. dobrovoľné vzdanie sa vlastného života. Čo Ježiš myslí pod touto stratou života či jeho vzdaním sa? Ide vari o samovraždu? Samozrejme, že nie. Nejde tu v prvom rade o telo, ale o dušu. Ide o popretie svojho ega, svojho hriešneho, sebeckého ja, ktoré chce žiť, akoby človek dával zmysel svojmu životu sám, nezávisle od Boha. My všetci sme kvôli našej ľudskej prirodzenosti skazenej dedičným hriechom od počatia sebeckými bytosťami. Vidíme to už na malých deťoch a ich sebeckom sebapresadzovaní sa, lebo svoje sebectvo ešte nevedia šikovne zakrývať kultúrnymi návykmi ako my dospelí. Ale tieto prvky sebectva možno zreteľne vidieť aj na správaní mnohých dospelých, najmä takých, ktorí sú duchovne nevyzretí. Pri hlbšom skúmaní však ľahko odhalíme takéto sebecké inštinkty aj vo svojom vlastnom zmýšľaní a konaní. Ježiš nás však chce oslobodiť od nadvlády nášho vlastného ega nad nami, aby sme sa otvorili láske k Bohu a blížnym, a aby sme svoje vlastné plány a preferencie nahradili Božími plánmi a Božím programom života, jednoducho aby nás neovládal duch sebectva a pýchy, ale aby sme hľadali Božiu vôľu, ktorá jedine nám prinesie skutočné šťastie. Isteže s týmto duchovným sebazapieraním je spojené aj telesné sebazapieranie, teda rozličné formy pôstu, pri ktorom ale má ísť o hľadanie Božej vôle, nie o hľadanie „vlastnej dokonalosti“. Farizeji sa napr. radi dlho postili, ale ich pôst bol prejavom ich pýchy a túžby po ľudskom obdive – bol iba telesným, neduchovným pôstom.

Takéto sebazaprenie, či už čisto duchovné, teda zapretie svojej vlastnej vôle, alebo telesné, teda zapieranie svojich nadmerných telesných túžob a potrieb, určite najmä spočiatku prináša človeku pocit utrpenia, nenaplnenosti svojho života, strácania svojho šťastia, „straty života“, lebo oslobodiť sa od svojho sebectva je bolestivý proces liečenia a uzdravovania svojho ega, svojho „ja“, podstaty svojej osobnosti, ale po čase sa toto sebazapieranie stane už tu na zemi zdrojom radosti nad znovuzískanou slobodou, oslobodením sa z pút „ega“, teda nájdením a zachránením si „života“, toho skutočného života v láske k Bohu a ľuďom, ku ktorému sme stvorení.