(Múd 9, 13-18) Kto z ľudí môže poznať Božie úmysly? Alebo kto môže pochopiť, čo chce Pán? Nesmelé sú totiž myšlienky smrteľníkov a naše plány neisté. Lebo dušu zaťažuje krehké telo a pozemský príbytok ťaží myseľ mnohými starosťami. My ťažko chápeme veci na zemi, s námahou nájdeme, čo je na dosah. Kto by teda vyskúmal, čo je na nebi? Kto by poznal tvoju vôľu, keby si mu ty nedal múdrosť a nezoslal z výšin svojho ducha svätého? Len tak sa vyrovnali cesty ľudí na zemi, len tak sa ľudia dozvedeli, čo sa páči tebe; teda múdrosť ich zachránila.

Úryvok dnešného prvého čítania je opäť z knihy Múdrosti (najmladšej knihy St. Zákona, vznikla v 1. st. pr. Kr.  a hoci ju Židia a po nich aj protestanti nepovažujú za súčasť kánonu Biblie – kvôli čomu ju nazývajú deuterokánonickou knihou – priznávajú jej istú duchovnú hodnotu, keďže je súčasťou Septuaginty, prvého prekladu starozákonnej Biblie do cudzieho jazyka), z ktorej sme počúvali úryvok už aj na 19. nedeľu tohto liturg. roka, a ešte z nej budeme čítať na 31. nedeľu (v liturg. roku B sme z nej čítali tiež trikrát – na 13., 25. a 28. nedeľu).

Kniha Múdrosti obsahuje akúsi esenciu teologického učenia Starého Zákona a bola asi zamýšľaná ako základná teologická učebnica viery Izraela. Za autora tejto knihy je označovaný samotný kráľ Šalamún, ale ide tu iba o literárnu fikciu, v tej dobe obvyklú, podobne ako v prípade Knihy prísloví, Kazateľ a Piesne piesní.

Biblický pojem múdrosti je čiastočne odlišný od nášho dnešného chápania tohto pojmu. Rozdiel spočíva hlavne v tom, že dnes sa múdrosť chápe ako prirodzená vlastnosť človeka, ako výsledok jeho životnej skúsenosti, ale Biblia ju chápe hlavne ako Božiu vlastnosť, na ktorej môže mať človek účasť iba tak, že mu je darovaná. Múdrosť je prejavom pôsobenia Božieho Ducha, a pochádza preto z nábožného života, nie z rozvíjania čisto ľudských schopností, z prirodzeného nadania či vzdelania. Biblia zdôrazňuje, že všetky ľudské schopnosti majú svoj skutočný význam len vtedy, ak sú vložené do Božej služby a sú podriadené Božej vôli.

Kniha múdrosti je starostlivo spracovaná do troch častí. Dnešný úryvok tvorí záver druhej časti knihy (6,22-9,18), ktorá predstavuje Šalamúna ako učiteľa múdrosti, a končí Šalamúnovou modlitbou vo svätyni v Gabaone na počiatku jeho vlády (por. 1Kr 3,6-14). Dnešný úryvok je záverom tejto Šalamúnovej modlitby.

Šalamúnova modlitba v 9. kap. Knihy Múdrosti je veľkou prosbou o múdrosť. Podľa Biblie človek nie je schopný sám od seba, na základe svojho rozumu (ako to hlásala grécka pohanská filozofia), dosiahnuť skutočnú múdrosť života a teda správne naplniť svoj život. Múdrosť je vlastnosť Boha, môžeme ju teda získať len ako dar. V St. Zákone sa Múdrosť personifikuje ako akási božská bytosť, odlišná od Boha, hoci od neho pochádzajúca a s ním úzko spojená (kresťania v nej preto môžu vidieť predobraz druhej božskej osoby, Ježiša Krista, vtelenú Božiu Múdrosť). Na pozadí takéhoto chápania múdrosti človeka – ako účasti na samotnej Božej Múdrosti – možno porozumieť aj myšlienky dnešného prvého čítania: Kto z ľudí môže poznať Božie úmysly? Alebo kto môže pochopiť, čo chce Pán? Sám od seba teda človek nie je schopný dosiahnuť skutočnú múdrosť života. Samotná inteligencia, schopnosť rozumu premýšľať a objavovať nové veci, je v porovnaní s Božou múdrosťou iba slabou silou (hoci z čisto ľudského hľadiska je rozum naozaj obdivuhodný nástroj, ktorý nás prekvapuje svojimi schopnosťami), čo svätopisec výstižne opisuje týmito slovami: Nesmelé sú totiž myšlienky smrteľníkov a naše plány neisté. Lebo dušu zaťažuje krehké telo a pozemský príbytok ťaží myseľ mnohými starosťami. My ťažko chápeme veci na zemi, s námahou nájdeme, čo je na dosah. Kto by teda vyskúmal, čo je na nebi?

Svätopisec stále hovorí o inom pojme múdrosti, než aký ma na mysli grécka filozofia, ktorá je kolískou neskoršej vedy založenej na schopnostiach ľudského rozumu. V Biblii ide o životnú múdrosť, ktorá človeku zabezpečí nielen úspešný pozemský život, ale hlavne život večný. V pojme biblickej múdrosti ide teda viac o poznávanie Božej vôle s ľudským životom, než o poznávanie prírodných zákonov, ktoré napokon tiež pochádzajú od Boha, ide viac o poznanie srdcom, než o poznanie samotným rozumom.

Záverečné slová tejto Šalamúnovej (či do úst Šalamúna vloženej) modlitby vyjadrujú základnú myšlienku celej knihy Múdrosti o tom, že múdrosť života je Boží dar, a práve preto stojí vyššie ako akákoľvek ľudská múdrosť, na ktorej si ľudia zakladajú (v dobe svätopisca to bola hlavne grécka filozofia, ktorá bola pre mladých Izraelitov pokušením k odpadu od viery otcov): Kto by poznal tvoju vôľu, keby si mu ty nedal múdrosť a nezoslal z výšin svojho ducha svätého? Len tak sa vyrovnali cesty ľudí na zemi, len tak sa ľudia dozvedeli, čo sa páči tebe; teda múdrosť ich zachránila. Tieto slová, priamo spomínajúce svätého (Božieho) ducha boli asi inšpiráciou aj pre sv. Pavla v jeho náuke o múdrosti kríža (1Kor 2, 1-16), o ktorej hovorí aj dnešné evanjelium.

Tak ako človek v Starom Zákone nemohol mať účasť na Božej múdrosti inak, než len že mu bola darovaná, tak aj kresťan vie, že účasť na Ježišovej múdrosti spočíva v zjednotení s ním skrze Božieho Ducha. Židovskí rabíni odovzdávali svojim žiakom svoju múdrosť tak, že im úzkym spolužitím s nimi akoby vtlačili svoju osobnosť do ich osobností, a podobne aj kresťan môže dosiahnuť večný život len ak sa stane samotným Kristom.

(Ž 90, 3-4. 5-6. 12-13. 14+17) Človeka vraciaš do prachu a hovoríš: „Vráťte sa, synovia človeka!“ Veď tisíc rokov je u teba ako deň včerajší, čo sa pominul, a ako jedna nočná stráž. R. Uchvacuješ ich: sú ako ranný sen; sú ako bylina v rozpuku: ráno kvitne a rastie, večer vädne a usychá. R. Nauč nás rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca. Obráť sa k nám, Pane; dokedy budeš meškať? Zľutuj sa nad svojimi služobníkmi. R. Hneď zrána nás naplň svojou milosťou a budeme jasať a radovať sa po všetky dni života. Nech je nad nami dobrotivosť  Pána, nášho Boha; upevňuj dielo našich rúk, dielo našich rúk upevňuj!

Refrén:Pane, stal si sa nám útočišťom z pokolenia na pokolenie.

Katechéza k 90. žalmu sa nachádza v priečinku na 28. nedeľu cez rok B (s týmto žalmom sme sa nedávno stretli na 18. nedeľu v roku C). Výber veršov na túto nedeľu nie je veľmi odlišný od výberu veršov na obe spomenuté nedele; polovica veršov, konkrétne vv. 12-13 a 14+17, sa nachádza vo všetkých troch responzóriových žalmoch, v našom žalme chýbajú len vv. 15 a 16, ale navyše sú tu zase vv. 5-6. Refrén (responzum) nášho responzóriového žalmu je citáciou v. 1bc; ide o to isté responzum ako na 18. nedeľu cez rok C.

Výber tohto žalmu do liturgie tejto nedele súvisí zrejme s myšlienkou hľadania pravej životnej múdrosti (t.j. „múdrosti srdca“), ktorá môže pochádzať jedine od Boha,  a jej najvyšším a najlepším Učiteľom pre nás je sám Boží Syn, Ježiš Kristus.

(Lk 14, 25-33) S Ježišom išli veľké zástupy. Tu sa obrátil a povedal im: „Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom. A kto ide za mnou a nenesie svoj kríž, nemôže byť mojím učeníkom.

Ak niekto z vás chce stavať vežu, či si najprv nesadne a neprepočíta náklad, či má na jej dokončenie? Aby sa mu potom, keď položí základ a nebude ju môcť dostavať, nezačali všetci, čo to uvidia, posmievať: ‚Tento človek začal stavať, a nemohol dokončiť.‘ Alebo keď sa kráľ chystá do boja s iným kráľom, či si najprv nesadne a neporozmýšľa, či sa môže s desiatimi tisícami postaviť proti tomu, ktorý ide proti nemu s dvadsiatimi tisícami? Ak nie, vyšle posolstvo, kým je tamten ešte ďaleko, a prosí o podmienky mieru.

Tak ani jeden z vás, ak sa nezriekne všetkého, čo má, nemôže byť mojím učeníkom.“

Už niekoľko nedieľ počúvame na pokračovanie jednotlivé lekcie Ježišovho vyučovania počas jeho poslednej cesty do Jeruzalema. Ježiš sa na tejto ceste stretáva s rôznymi ľuďmi, ktorých poúča o podmienkach prijatia daru večnej spásy – resp. o spôsobe života v Božom kráľovstve, keďže bez osvojenia tohto spôsobu života nie je možné mať večný život – ale osobitne sa venuje svojim učeníkom, teda tým, ktorí kráčajú spolu s ním a chcú ho nasledovať. Sú to veľké zástupy, ako sa píše na začiatku dnešného úryvku evanjelia, ale Ježiš dobre vie, že nie každý je pripravený byť jeho skutočným učeníkom a osvojiť si logiku Božieho kráľovstva. Preto sa v dnešnom úryvku evanjelia obracia k týmto veľkým zástupom, ku ktorým môžu byť prirátané všetky nasledujúce generácie kresťanov, aby im dôrazne vysvetlil, že nie každý, kto sa k nemu hlási, je jeho skutočným učeníkom.

V dnešnom evanjeliu, ktoré môžeme rozdeliť na dve časti – na začiatku a na konci nachádzame tri tézy o tom, kto nemôže byť Ježišovým učeníkom a v strede sú dve podobenstvá, ktoré tieto tézy majú objasniť – Ježiš namiesto toho, aby učeníkov rozhorľoval túžbou po spáse alebo im vysvetľoval ďalšie podmienky spásy, formuluje akúsi „podmienečnú exkomunikáciu“, vylúčenie zo spoločenstva svojich učeníkov tých, ktorí večnej spáse nepodriadia vo svojom živote absolútne všetko. Cieľom tejto „exkomunikácie“, vyjadrenej slovami: „nemôže byť mojim učeníkom“, však nie je učeníkov odradiť od jeho nasledovania, ale vyzvať ich k opätovnému skúmaniu úmyslu nasledovať ho do Božieho kráľovstva. Tri tézy, ktoré majú slúžiť ako kritériá pre preskúmanie čistoty úmyslu dokonale nasledovať Ježiša, sú: dokonalá odpútanosť od sveta, osobitne od rodiny a príbuzenských vzťahov, ale dokonca aj od snahy o uchovanie si vlastného pozemského života, ďalej úplná odovzdanosť do Božej vôle, a to aj za cenu prijatia utrpenia, resp. kríža, a napokon uprednostnenie večnej spásy pred všetkým pozemským, pripravenosť zrieknuť sa kedykoľvek kvôli večnej spásy a nasledovaniu Krista všetkého, čo tvorí bohatstvo nášho pozemského života – čo je však vlastne iba zhrnutie dvoch predchádzajúcich téz.

Tieto nesmierne náročné podmienky jeho nasledovania a teda aj získania vstupu do Božieho kráľovstva Ježiš vysvetľuje na dvoch podobenstvách – o príprave stavby veže (pravdepodobne vinárskej veže vo vinohrade) a o príprave kráľa na vojnu. Zmyslom týchto podobenstiev je v podstate len to, aby si človek jasne uvedomil, či je večná spása pre neho naozaj tou najvyššou hodnotou, ktorej dosiahnutiu je ochotný obetovať všetko.

V skutočnosti tézy, ktoré dnes Ježiš predkladá, nie je v ľudských silách splniť. Poctivý poslucháč dnešného evanjelia by sa po týchto Ježišových slovách mal vlastne zodvihnúť z kostolnej lavice a odísť – ak by však tieto slová chápal vytrhnuté z celého kontextu evanjelií. Človek totiž nemá sám osebe toľko morálnej sily, aby tieto podmienky spásy splnil, a naša túžba po večnej spáse sama osebe nie je nikdy taká silná, aby sme boli schopní vždy obetovať večnej spáse všetko. Kto by chcel tieto podmienky spásy plniť sám, upadol by do falošného pobožnostkárstva, podobne ako farizeji, pričom by musel sám seba presvedčiť, že je naozaj taký dobrý, že si zaslúži Božiu odmenu, čiže by sám seba klamal, lebo človek si vlastnými skutkami spásu zaslúžiť nemôže – alebo by upadol do fanatizmu, ktorý by ho hnal snažiť sa o dokonalé plnenie podmienok spásy v túžbe, že snáď nejako spásu dosiahne napriek vedomiu svojej slabosti a nedokonalosti – jeho konanie by však bolo asi skratové a viedlo by k nerozumnému sektárstvu, ako sa to v dejinách Cirkvi stalo v hnutiach (napr. katari), ktoré odmietali všetky pozemské hodnoty, ako majetok, prácu, rodinu, manželstvo, akúkoľvek vrchnosť a pod. Ježiš od nás nechce, aby sme pozemské hodnoty odmietali, ale aby sme ich kvôli nemu radikálne odsunuli na druhé miesto.

To, čo nám Ježiš chce dnes povedať, nie je ani tak to, že podmienky spásy sú veľmi náročné, ale že ich bez jeho pomoci ani nie sme schopní splniť. Prvou podmienkou spásy a nasledovania Ježiša je teda úplne mu odovzdať svoj život vo vedomí, že len On je náš Spasiteľ, a to v dvojakom význame: nielenže nám On jediný môže spásu dať, resp. ju od Otca získať, ale On jediný nás môže aj uschopniť ju vôbec prijať – a to svojím Duchom Svätým, ktorého nám zosiela ako vrchol svojho veľkonočného tajomstva spásy. Duch Svätý nám dáva účasť na Ježišovom živote, postupne do nás (s naším slobodným súhlasom) vtláča Ježišovu podobu, a robí nás postupne schopnými byť Ježišovými skutočnými učeníkmi a nasledovníkmi, teda byť ako Ježiš, žiť Ježišovým životom.

Spracované podľa: http://www.rozhlas.cz/nabozenstvi/rannislovo/_zprava/488036