(Ez 33, 7-9) Toto hovorí Pán: „Syn človeka, ustanovil som ťa za strážcu Izraelovho domu. Keď budeš počuť z mojich úst slovo, napomeň ich v mojom mene. Ak poviem bezbožnému: Bezbožný, zomrieš, a ty mu nebudeš dohovárať, aby sa odvrátil od svojej cesty, on, bezbožný, zomrie pre svoju neprávosť, ale teba budem brať na zodpovednosť za jeho krv. Ak však napomenieš bezbožného, aby sa odvrátil od svojich ciest, a on sa neodvráti od svojej cesty, zomrie pre svoju neprávosť, ale ty si život zachrániš.“

Z knihy proroka Ezechiela budeme v tomto liturgickom roku čítať ešte dvakrát – na 26. a 34. cezročnú nedeľu (Krista Kráľa). Zopakujme si, kto bol vlastne prorok Ezechiel (jeho meno, hebr. Jechezkél, znamená „Boh posilňuje“ alebo „Boh je silný“). Bol synom jeruzalemského kňaza Buzího (por. Ez 1,3) a v mladých rokoch súčasníkom asi o generáciu staršieho proroka Jeremiáša (Ezechiel bol však za proroka povolaný až v zajatí v Babylonsku). Ako jeruzalemský kňaz bol spolu s kráľom Jójakinom (v slov. verzii Joachinom či Joachimom – por. Jer 52,31, ktorý je v Biblii nazývaný aj ako Jechoniáš, ba dokonca ako Choniáš, resp. v slov. preklade Koniáš – por. Jer 22,24, vnukom kráľa Joziáša a synom kráľa Eliakima, resp. Joakima), ktorý sa dobrovoľne vzdal babylonskému dobyvateľovi Nabuchodonozorovi, aby zachránil Jeruzalem pred zničením, a s mnohými poprednými Židmi, deportovaný v r. 598/7 pred Kristom do Babylónie, kde sa usadil pri eufratskom kanáli Kebar (nazývanom v slovenskom preklade ako rieka Chobar) v osade Tel Abíb (por. Ez 1,1; 3,15). Tam ho v piatom roku zajatia (cca r. 593 pred Kristom, por. Ez 1,2) Boh zvláštnou víziou povolal za proroka, aby sa venoval náboženským potrebám zajatcov, aby ich viedol, napomínal a potešoval. Jeho posledné proroctvo pochádza z r. 572 pred Kristom (por. Ez 29,17-20: „v dvadsiatom siedmom roku“, t.j. od zajatia kráľa Joachima, čiže Jójakina – Jechoniáša). Z toho možno usudzovať, že jeho prorocká činnosť medzi zajatcami v Babylonsku trvala niečo vyše 20 rokov. O jeho ďalšom živote ani o jeho smrti sa nezachovali spoľahlivé správy.

Ezechiel sa svojimi prorockými výrokmi obracia na spoluzajatcov v Babylone v dvoch časových obdobiach babylonského zajatia: pred konečným pádom Jeruzalema (r. 597-587/6 pred Kr.), ktorého na rozdiel od proroka Jeremiáša nebol priamym svedkom, a po ňom (r. 587/6-572 pred Kr.). Keďže sa prví zajatci utešovali nádejou na skorý návrat, lebo vraj Boh nemôže dopustiť záhubu svätého mesta a chrámu, Ezechiel ich upozorňuje, že Božím súdom a trestom za hriechy bude práve pád Jeruzalema (por. kap. 4–24, t.j. prvá časť knihy; prvé tri kapitoly opisujú povolanie Ezechiela za proroka). Zároveň však oznamuje, že Boh potrestá aj národy, ktoré uponížili Izrael, aby poznali, že on je Boh (por. kap. 25–32, druhá časť knihy). Po zničení Jeruzalema prorok posilňoval zajatcov vo viere a v dôvere k milosrdnému Bohu, ktorý obnoví svoj národ, Jeruzalem, aj chrám, starozákonné sídlo Božieho kráľovstva (por. kap. 33–48).

Charakteristickými rysmi prorokovej osobnosti sú zápalistá horlivosť pri ohlasovaní Božej svätosti, istý citový chlad, s akým oznamuje Boží súd, ale zároveň aj hlboký súcit so spoluzajatcami, pre ktorých mal byť osobným znamením (por. napr. 12,6b) a musel znášať trest Božieho súdu s nimi. Ezechiel bol prorokom extatického typu, kňaz a teológ, no predovšetkým pastier. Bol prvým „duchovným pastierom“ medzi prorokmi. Vychovával ľud k osobnej zodpovednosti za vlastné činy (por. napr. Ez 33,1-20) a k zmyslu pre súdržné spoločenstvo veriacich, ktorého jediným Pánom je Boh a centrom znovuvybudovaný jeruzalemský chrám. Ezechiel ostal aj po páde Jeruzalema a po zániku kráľovstva rozhodným stúpencom Dávidovej dynastie a v jeho posolstve zaznieva aj mesiášska nádej (por. Ez 17,22-24; 21,32; 34,23-24, atď.). Možno povedať, že Ezechiel je spojovacím článkom medzi predexilovým profetizmom a poexilovým judaizmom. Ezechielova reč nedosahuje literárnu krásu reči Izaiáša ani Jeremiáša; jeho štýl je neuhladený, často rozvláčny a text oplýva arameizmami.

Skôr ako sa začneme zaoberať dnešným úryvkom, vysvetlime si veľmi krátko, prečo Boh v tejto knihe až 93 krát oslovuje proroka titulom „Syn človeka“. Toto označenie v knihe proroka Ezechiela má len málo spoločné s tým istým výrazom v knihe Daniel (spoločný je len prvotný význam tohto výrazu, avšak v knihe Daniel toto pomenovanie dostáva ešte druhý, vznešenejší význam) kde tento titul dostáva mesiášske črty a môžeme ho vlastne chápať ako označenie Mesiáša, ktorý bude síce človekom, ale bude akýmsi spôsobom aj božskou bytosťou, čo sa podivuhodným spôsobom naplnilo v Bohočlovekovi Ježišovi Kristovi. V knihe Ezechiel však výraz Syn človeka znamená len básnické, či knižné, resp. slávnostné pomenovanie človeka, ktorý sa síce dostáva do osobného kontaktu s Bohom, ale stále zostáva len úbohým stvorením. V tejto knihe teda tento titul vyjadruje iba kontrast medzi Božím majestátom a ľudskou úbohosťou, hoci sa v tomto titule predsa skrýva aj istá vznešenosť človeka ako Božieho diela, ktoré môže vstupovať do komunikácie so svojím Stvoriteľom.

Dnešný úryvok je súčasťou úvodu do tretej časti tejto prorockej knihy (kap. 33–48), ktorá zachytáva Božie výroky vyrieknuté prorokom po páde Jeruzalema. Cieľom týchto výrokov je utešiť izraelský ľud v zajatí nádejou na ukončenie zajatia a návrat do vlasti, kde bude obnovený náboženský život Izraela okolo chrámu.

Pre lepšie pochopenie tohto výroku uveďme si aj prvých šesť veršov tejto kapitoly: Pán prehovoril ku mne takto: „Syn človeka, hovor k synom svojho ľudu a povedz im: ² Keď na krajinu privediem meč, vtedy si ľud krajiny vyberie zo svojho lona nejakého muža a ustanoví ho za strážcu. ³ Keď uzrie prichádzať meč proti krajine, zatrúbi na trúbu a bude varovať ľud. ⁴ Ak ktokoľvek, kto počuje zvuk trúby, neprijme výstrahu, takže príde meč a zasiahne ho, jeho krv bude na jeho hlave. ⁵ Počul zvuk trúby, no neprijal výstrahu, jeho krv bude na ňom. Keby bol prijal výstrahu, bol by si zachránil život. ⁶ Ale keď strážca uvidí prichádzať meč, a nezatrúbi na trúbu, takže ľud nedostane výstrahu, a potom príde meč a zasiahne niekoho spomedzi nich; i ten bol zasiahnutý pre svoju vinu, ale jeho krv budem požadovať zo strážcovej ruky.

Kto je ten tajomný strážca, ktorého povoláva Boh Izraela, aby varoval ľud krajiny pred jeho nepriateľmi? Na to odpovedá prvý verš dnešného úryvku: je ním prorok, resp. „strážcami ľudu“ sú proroci, nielen prorok Ezechiel, ale všetci, ktorých povoláva Boh, aby sa stali týmito „strážcami“. Tento text teda hovorí o úlohe proroka, ktorá je prirovnaná k úlohe strážcu. Proroci sú teda tí, ktorí majú upozorňovať ľudí na dôležité životné skutočnosti, ktoré im môžu zachrániť život – nielen pozemský život, ale hlavne život večný.

Prorok má teda ľudí varovať, a to dokonca pred samotným Pánom, keď sa rozhodne potrestať svoj ľud a „vytasiť proti nemu meč“, aby ho pre jeho neposlušnosť zahubil. Ale Pán nechce trestať svoj ľud, nechce ho zahubiť, preto ustanovuje svojmu ľudu „strážcu“, proroka, aby Boží ľud varoval pre jeho mečom a pokúsil sa tak zabrániť tragickým následkom nesprávneho konania ľudu. Zmysel tohto Božieho konania vysvetľuje napr. verš Ez 18,23: Či môžem mať záľubu v smrti hriešnika? - hovorí Pán, Boh - a či nie v tom, aby sa odvrátil od svojich ciest a žil? Zmyslom celého tohto textu je teda výzva na pokánie. Na pokánie vlastne nikdy nie je neskoro. Aj keď človek zakúsi Boží trest, môže ešte stále zmierniť Božiu trestajúcu ruku a zmenou svojho myslenia a konania vyhnúť sa ešte horšiemu osudu.

V dnešnom úryvku nachádzame tvrdý Boží výrok o odsúdení bezbožníka k smrti. V dnešnej dobe sa nám Boží trest za hriech zdá byť krutosťou, ale to len preto, že sme zabudli na to, čo si Židia veľmi dobre uvedomovali – život je možný len v spojení s Bohom. Boh je prameňom akéhokoľvek života. Ak niekto hriechom, teda neposlušnosťou Bohu preruší svoje spojenie s Ním, odovzdá sa moci smrti podobne ako keď sa ratolesť odtrhne od kmeňa stromu, alebo ako keď sa rieka oddelí od svojho prameňa. Každé narušenie spoločenstva s Bohom znamená hrozbu smrti. Život človeka, a to ešte viac jeho posmrtné pokračovanie, je zaručený len vtedy, ak človek zostáva v spojení s Pánom. Božia hrozba je tu teda len výstrahou pred samovražedným konaním človeka, ktorý upadá do hriechu. Boh chce v skutočnosti každého zachrániť pre večný život. A práve preto posiela prorokov ako „strážcov ľudí“, aby ich varovali pred nepremysleným konaním vedúcim k smrteľným dôsledkom.

Úloha proroka je náročná. Nielenže zakusuje nepochopenie a odmietanie od tých, ku ktorým je poslaný, a ktorých napomína k pokániu, ale ešte aj Boh ho robí zodpovedným za ich život. Ak si prorok neplní svoju úlohu, zomrie spolu s bezbožným, lebo Boh ho bude brať na zodpovednosť za jeho krv. Je to naozaj veľmi dôrazné napomenutie k vernému plneniu si svojho povolania, ale netýka sa len prorokov či kňazov, ale každého, kto má zodpovednosť za duchovný život druhých ľudí, kto je Bohom ustanovený za strážcu či pastiera iných ľudí, teda rovnako sa táto výstraha týka napr. rodičov detí. Zanedbávanie náboženskej výchovy môže byť hriechom, ktorý rodičov privedie do večného zatratenia spolu s ich deťmi. Tak ako žiadame, aby si ľudia vykonávali verne svoje svetské povolanie, a sme veľmi prísni pri posudzovaní ich chýb, napr. ak by prišiel niekto podnapitý do práce, tak treba veľmi vážne brať povolanie, ktoré nám zveril Boh pri starostlivosti o večný život ľudí.

Súvis dnešného prvého čítania s evanjeliom je zrejmý – obe čítania nám pripomínajú veľmi vážnu povinnosť „napomínať“, teda starať sa o večný život iných ľudí, lebo sme jeden za druhého navzájom zodpovedný. Do neba nik nejde sám – len spolu s inými ľuďmi, ktorých zachránil pre večný život, alebo oni zachránili jeho.

Spracované podľa: https://dkc.kbs.sk/dkc.php?uvod=ez

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/ez-331-9/

(Ž 95, 1-2. 6-7. 8-9) Poďte, plesajme v Pánovi, oslavujme Boha, našu spásu. Predstúpme s chválospevmi pred jeho tvár a oslavujme ho žalmami. R. Poďte, klaňajme sa a na zem padnime, kľaknime na kolená pred Pánom, ktorý nás stvoril. Lebo on je náš Boh a my sme ľud jeho pastviny a ovce, ktoré vedie svojou rukou. R. Čujte dnes jeho hlas: „Nezatvrdzujte svoje srdcia ako v Meríbe, ako v dňoch Massy na púšti, kde ma pokúšali vaši otcovia; skúšali ma, hoci moje skutky videli.“

Refrén: Pane, daj, aby sme počúvali tvoj hlas a nezatvrdzovali si srdcia.

Katechézu k tomuto žalmu pozri v priečinku na 27. cezročnú nedeľu v roku C.

Výber tohto žalmu pravdepodobne súvisí s témou napomínania hriešnikov, ktorú nachádzame tak v prvom čítaní ako aj v evanjeliu, a takéto napomenutie celého Božieho ľudu (spolu s bohoslužobnou výzvou ku klaňaniu sa Pánovi a k jeho oslave v prvých dvoch slohách nášho responzóriového žalmu, čo je v rámci akejkoľvek bohoslužby veľmi vhodný a vždy aktuálny text) v pôsobivej forme Božieho výroku nachádzame aj v poslednej slohe tohto responzóriového žalmu.

(Mt 18, 15-20) Ježiš povedal svojim učeníkom: „Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe, choď a napomeň ho medzi štyrmi očami. Ak ťa počúvne, získal si svojho brata. Ak ťa nepočúvne, priber si ešte jedného alebo dvoch, aby bola každá výpoveď potvrdená ústami dvoch alebo troch svedkov. Keby ani ich nepočúvol, povedz to Cirkvi. A keby ani Cirkev nechcel poslúchnuť, nech ti je ako pohan a mýtnik. Veru, hovorím vám: Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi.

A zasa vám hovorím: Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“

Dnešný úryvok je z Ježišovej tzv. „cirkevnej reči“, či „reči o Cirkvi“, resp. o živote v Cirkvi, ktorá je označovaná aj ako „reč pre spoločenstvo“, resp. reč o živote učeníkov v spoločenstve. Je to Ježišova štvrtá „veľká reč“ v Matúšovom evanjeliu z piatich (pozri katechézu na 12. nedeľu roku A na tejto webovej stránke), okolo ktorých Matúš zostavuje svoju správu o Ježišovej verejnej činnosti. Celá táto reč – obsiahnutá v 18. kapitole Matúšovho evanjelia – hovorí o vzťahoch vo vnútri Cirkvi a obsahuje pravidlá pre život učeníkov v spoločenstve; jej cieľom je hlavne formovať učeníkov pre bratské vzťahy v spoločenstve. Obsahom dnešnej evanjeliovej perikopy sú dva prvky týchto vzťahov: napomínanie (vv. 15-18) a moc spoločnej modlitby (vv. 19-20).

Pre správne pochopenie dnešného úryvku je dobré si pripomenúť, že dnešný úryvok predchádza podobenstvo o stratenej ovečke a Ježišovo varovanie pred pohoršením „maličkých“, teda bratov, ktorí sú slabší vo viere, a preto viac vystavení nebezpečenstvu malovernosti a odpadnutia od spoločenstva veriacich. Dnešný úryvok teda treba chápať nie ako nejaký prísne právny text, ale ako návod na to, ako treba hľadať stratenú ovečku, ako jej pomôcť oživiť svoju vieru v Boha a vrátiť ju do spoločenstva bratov. Celú reč teda treba chápať nielen ako „reč o Cirkvi“, ale skôr ako „reč o bratstve“, lebo základom Cirkvi má byť bratská láska.

Povrchné čítanie tejto perikopy môže v nás zanechať dojem, že evanjelista tu žiada tvrdý postup voči „odpadlíkom“, lebo detailne vypočítava rad disciplinárnych opatrení a končí vynesením rozsudku nad odpadlíkom. V skutočnosti je celý úryvok preniknutý pastierskou starosťou o záchranu bratov krehkých vo viere a napomenutím, že všetci v spoločenstve musia cítiť zodpovednosť za to, aby brata, ktorý zhrešil, priviedli k obráteniu.

Aj v tomto texte sa zrkadlí základný rys Matúšovho evanjelia ako „príručky kresťanskej spravodlivosti“. Aj napomínanie je prostriedok, ako druhého priviesť k spravodlivosti, teda k životu podľa evanjelia. Cirkev je postavená na vzájomnej spoluzodpovednosti, preto jestvuje povinnosť napomenúť zblúdilého brata. Cieľom však nesmie byť ponížiť druhého človeka, či dokonca ho zničiť, ale naopak, získať ho naspäť. Preto túto perikopu možno považovať za praktickú aplikáciu bezprostredne predchádzajúceho textu o hľadaní „stratenej ovečky“ (Mt 18,11-14). Nájsť „strateného“ teda znamená „získať brata“; inými slovami, prijať ho opäť do plného spoločenstva Cirkvi. Napomenutie nemá byť teda výpočtom nedostatkov, ale získaním k návratu – to je jediný cieľ napomenutia. Aj vylúčenie brata zo spoločenstva má v konečnom dôsledku liečivý charakter s cieľom priviesť dotyčného k obráteniu, a teda zase len k návratu do spoločenstva Cirkvi. Nájdenie strateného brata je čin veľkej hodnoty, ako svedčí Jak 5,19: Bratia moji, keby niekto z vás zblúdil od pravdy a iný ho obráti, nech vie, že ten, kto vráti hriešnika z jeho bludnej cesty, zachráni jeho dušu od smrti a zakryje množstvo hriechov.

Napomínanie bratov ohrozených odpadom od Boha je nesmierne dôležitá záležitosť. Už Lv 19,17-18 hovorí: Nenos nenávisť vo svojom srdci voči svojmu bratovi! Úprimne napomeň svojho blížneho, aby si preň neuvalil vinu na seba! Napomínanie je teda veľký prejav lásky, skôr zdržať sa od napomenutia môže byť prejavom „nenávisti“ voči bratovi. Naše ľudské pocity vedené sebectvom a pýchou nám totiž hovoria presne toto: „Veľmi dobre, že odišiel! ... Konečne! ... Nebudú problémy!“ Ale Ježiš hovorí: „Choď a napomeň ho“, teda snaž sa ho presvedčiť k návratu do spoločenstva, lebo spoločenstvo bez neho nie je úplné, a napokon – je to tvoj brat.

Samozrejme, hovoríme tu o naozaj závažných hriechoch, nie o maličkostiach, ako sa to väčšinou deje v  našich cirkevných spoločenstvách – takéto nekonečné kritizovanie a šomranie proti druhým nemá nič spoločné s dnešným textom. Ak ide o malé chyby, skôr sa treba držať slov evanjelia: „Nesúďte, aby ste neboli súdení“ (Mt 7,1), ako aj napomenutia sv. Pavla „Znášajte sa navzájom v láske“ (Ef 4,2) a „Všetko robte bez šomrania“ (Flp 2,14). Konkrétny príklad, kedy je potrebné napomenúť, je uvedený napr. v 1Kor 5,9-13 (krvismilstvo). Hriech, o ktorý ide, nemusí byť namierený priamo proti osobe toho, ktorá napomína (Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe). Napokon v najstarších a najdôležitejších zachovaných rukopisoch Biblie (Sinajský a Vatikánsky Kódex) sa tento dodatok (proti tebe) nenachádza. Môžeme preto tvrdiť, že tu ide o „verejný hriech“, nie v zmysle, že by o ňom každý vedel (potom by nemalo zmysel napomínať hriešnika „medzi štyrmi očami“), ale v zmysle, že za hriešnika zodpovedá celé spoločenstvo – napokon, každý ťažký hriech zasahuje osobne všetkých členov spoločenstva, lebo ničí spoločenstvo, zvlášť tým, že spôsobuje pohoršenie, a tomu, kto pohoršuje, t.j. zvádza na hriech, by bolo lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a ponorili ho do morskej hlbiny.

Napomínanie je odstupňované: 1) najprv medzi štyrmi očami; napomínanie „medzi štyrmi očami“ je hlavne úlohou predstavených – celá táto stať o napomínaní sa týka hlavne „zodpovedných za spoločenstvo“, teda predstavených; k takémuto napomínaniu by teda nemal pristupovať ten, kto nemá nejakým spôsobom priamu zodpovednosť za napomínaného, alebo aspoň blízky vzťah, teda lásku k nemu (k tým, ktorí majú úlohu napomínať, patria iste aj rodičia, ale nesmieme zabudnúť, že evanjelista tu hovorí o napomínaní „v Božom mene“, takže tematika tejto state sa môže týkať len veľkých morálnych prehreškov, kde sa vylúčeniu zo spoločenstva môže rovnať dočasné prerušenie rodinných vzťahov); úlohu napomínať v Cirkvi „medzi štyrmi očami“ by mal plniť, okrem predstavených duchovných spoločenstiev, aj každý spovedník; 2) potom s ďalšími bratmi; cieľom nie je pribrať si „svedkov“ na usvedčenie vinníka zo zla (evanjelista tu síce naráža na židovský zvyk vziať si na súd svedkov, aby bola každá výpoveď potvrdená ústami dvoch alebo troch svedkov, ale napomínanie nie je „súdny proces“, svedka tu treba chápať v zmysle „martýra“, čo je aj výraz pre mučeníka, teda toho, kto dosvedčil svoju vieru utrpením pre Krista, a tu možno týchto „svedkov“ chápať ako „bratov osvedčených vo viere“), ale pribrať si na pomoc pri obrátení hriešnika iných, „aby slovo napomínajúceho malo väčšiu váhu“ (ako možno nie celkom výstižný príklad možno vziať situáciu, keď kňaz v kázni upozorní farníkov na nejaké zlo prítomné v spoločenstve, samozrejme nie konkrétne osobne, ale všeobecne, a požiada o pomoc pri jeho odstránení, napr. aby rodičia dozreli na účasť svojich detí na nedeľnej sv. omši, keďže sa takým konaním vzďaľujú od Cirkvi, a podobne); 3) až nakoniec „pred Cirkvou“ – evanjelista tu iste nemal na mysli nejaké verejné pranierovanie osôb, ale disciplinárny proces pred zástupcami Cirkvi, čiže pred cirkevnou vrchnosťou, napr. pred biskupom.

Najťažšou formou napomenutia je „vylúčenie z Cirkvi“ (exkomunikácia; tu ju treba chápať skôr v širšom, nielen v prísne právnom zmysle; dnes sa v Cirkvi používa najčastejšie vylúčenie zo „sviatostného spoločenstva“, teda zákaz pristupovať ku sviatostiam pri markantnom porušovaní morálnych zákonov – verejné predmanželské spolužitie, verejné porušenie manželského sľubu, používanie hormonálnej antikoncepcie, a pod.). Vylúčenie z Cirkvi je však viac potvrdením odpadu od Cirkvi, ktoré si zapríčinil sám odpadlík, a v ktorom zotrváva, než nejakým vonkajším rozhodnutím Cirkvi o vylúčení nejakého člena zo svojho spoločenstva.

Evanjelista tu následný vzťah obce veriacich k takémuto bývalému, ale v podstate vždy len dočasne vylúčenému členovi, prirovnáva k vzťahu Židov voči pohanom a mýtnikom; ale aj tento vzťah musíme správne pochopiť: Židia sa totiž s pohanmi a mýtnikmi (vylúčenými z náboženského spoločenstva Židov) bežne stýkali, dávali si len pozor, aby sa v ich prítomnosti nedopustili porušenia predpisov o rituálnej čistote; išlo hlavne o to, že s nimi nemohli byť v „náboženskom spoločenstve“, priamo im však nedávali najavo svoju nadradenú pozíciu, s mnohými mali dokonca priateľské vzťahy. Vždy sa samozrejme našli „pravoverní“, ktorí dávali najavo svoju nadradenú pozíciu nad odpadlíkmi či Nežidmi. Bližšie tento vzťah členov obce veriacich k „odpadlíkom“ vysvetľuje apoštol Pavol napr. v 2Sol 3,14-15: „Ak niekto neposlúchne naše slovo v liste, toho si poznačte a nestýkajte sa s ním, nech sa zahanbí. No za nepriateľa ho nepovažujte, ale napomínajte ho ako brata“.

Moc Cirkvi vylúčiť niekoho zo svojho spoločenstva evanjelista spečaťuje Ježišovým výrokom v závere tejto časti dnešného úryvku: Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi. Morálne a disciplinárne normy v Cirkvi nikdy nie sú výplodom nejakého autoritatívneho jednotlivca, ale spôsobom života celého spoločenstva v istom období a na istom mieste, ktoré predstavený v spoločenstve iba aplikuje na konkrétne situácie života v spoločenstve. V tomto predpise sa však skrýva aj moc prijať kajúcnika späť do spoločenstva po jeho obrátení a uzmierení s Cirkvou.

Druhá časť úryvku hovorí o úplne inej záležitosti, hoci niektorí vykladači sa ju snažia násilne spojiť s predchádzajúcou témou vylúčenia z Cirkvi (napr. sa snažia slová o spoločnej modlitbe vykladať v zmysle prosby voči Bohu za návrat odpadlíkov do Cirkvi, a teda v zmysle zverenia odpadlíkov Božiemu milosrdenstvu – tento výklad nie je celkom scestný, len nie je pôvodným zmyslom tejto state). Dva krátke verše (vv. 19-20) hovoria vlastne o dvoch skutočnostiach, hoci úzko prepojených témou Cirkvi ako spoločenstva Kristových učeníkov, ktoré nielen pokračuje v Kristovej úlohe vo svete, ale je vlastne aj jeho sprítomnením, teda spôsobom ďalšieho pokračovania Kristovej prítomnosti vo svete.

Pokiaľ ide o prvý verš, ohlasujúci veľkú moc spoločnej modlitby dvoch alebo troch zhromaždených ľudí, nesmieme si domýšľať, že ide o akékoľvek stretnutie alebo o akúkoľvek prosbu, ale len o modlitbu a stretnutie „v Ježišovom mene“, teda kvôli Kristovi a v Kristovi, čiže kvôli jeho slovu a šíreniu jeho kráľovstva (ako príklad môže byť uvedená hlavne sv. omša, príp. každé liturgické zhromaždenie). Taká modlitba teda nie je vedená plnením si vlastných želaní, ale plnením Ježišovej vôle vo svete.

Záverečný verš perikopy pripomína rabínsky výrok, že kde sú dvaja zhromaždení kvôli štúdia Zákona, Božia sláva je medzi nimi. V tomto verši máme nielen prísľub Kristovej vzkriesenej prítomnosti medzi veriacimi, ale aj vyjadrenie sviatostného charakteru Cirkvi – Cirkev je sviatosťou Krista, je jeho sprítomnením vo svete.

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/mt-1815-20/

http://www.pastorace.cz/Kazani/23-nedele-v-mezidobi-Uvidis-li-tram-v-oku-blizniho.html

Krzysztof Wons, Odovzdať sa Ježišovi, Duchovné cvičenia so sv. Matúšom, Redemptoristi, Michalovce 2014