Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

 

Iz 35,4-7b: Povedzte malomyseľným: „Vzchopte sa, nebojte sa! Hľa, váš Boh! Príde odveta, odplata Boha. On sám príde a spasí vás.“ Vtedy roztvoria oči slepí a uši hluchých sa otvoria. Ako jeleň skákať bude chromý, jazyk nemého radosťou vykríkne. Lebo na púšti vyrazí voda, potoky na pustatine. Vyprahnutá zem sa zmení na jazero a žíznivá pôda na pramene vôd.

V roku 1947 sa v Judskej púšti pri Mŕtvom mori, neďaleko Jericha, pri zrúcaninách Kumránu, niekdajšej osady tajomnej židovskej sekty esénov (esséni znamená aramejsky „zbožní“), postupne našli starobylé rukopisy mnohých biblických kníh (niektoré úplné, niektoré v zlomkoch), medzi nimi aj spisy proroka Izaiáša. Tento objav v púšti tak preklenul stáročia a dokazuje originalitu a pravosť biblického posolstva, ktoré sa s veľkou starostlivosťou opisovalo a odovzdávalo ďalším generáciám. Tieto objavené texty sa až s prekvapujúcou presnosťou zhodujú s naším dnešným kánonickým (cirkevne schváleným) textom, hoci tieto texty oddeľuje čas viac ako dvoch tisícročí. Boh nám už nemohol dať väčší dôkaz vernosti Cirkvi biblickej viere.

Doba, v ktorej žil a pôsobil prorok Izaiáš (za proroka bol povolaný okolo r. 740 v Jeruzaleme a svoje prorocké poslanie vykonával pomerne dlho v časoch judských kráľov Oziáša, Joatama, Achaza a Ezechiáša – por. Iz 1,1; podľa židovskej tradície bol umučený vo vysokom veku bezbožným judským kráľom Manassesom na začiatku jeho vlády; priamo od Izaiáša však pochádza zrejme len prvá časť tohto spisu s jeho menom) bola najťažším a najsmutnejším časom v dejinách izraelského národa – dobou postupného rozvratu a zániku dvoch kráľovstiev Izraela (hovoríme o dobe asi 150 rokov, od polovice 8. storočia do začiatku 6. storočia; na začiatku tejto doby rozvratu prorokoval Izaiáš, na jej konci Jeremiáš). Trest za nevernosť Bohu zasiahol celú krajinu a každého Izraelitu zvlášť, a to na celé generácie. Najprv na neverný Boží národ zaútočili Asýrčania, pričom rozvrátili severné kráľovstvo Izraela, a dielo skazy dokončili Babylončania, ktorí zničili sväté mesto Jeruzalem aj jeho chrám a ľud (hlavne jeho elita) bol odvlečený do zajatia, presídlený ďaleko od svojho domova. Do tejto doby rozvratu a odlúčenia od domova zaznieva Boží hlas skrze proroka Izaiáša, ktorého voláme aj evanjelistom Starého Zákona pre jeho tajomné predpovede o Mesiášovi, ktoré sa dokonale naplnili v Ježišovi Kristovi.

Dnešný úryvok však nepochádza priamo od historického Izaiáša, ale od nejakého neskoršieho autora (proroka či svätopisca), ktorý pripojil svoje dielo k dielu tohto velikána Starého Zákona, a ktorého voláme Druho-Izaiáš. Prorok prináša na duchu sklesnutému ľudu v zajatí povzbudenie k odvahe a k trpezlivosti v utrpení: „Vzchopte sa, nebojte sa! Hľa, váš Boh! Príde odveta, odplata Boha. On sám príde a spasí vás.“ Takéto povzbudenie vtedy Izraeliti veľmi potrebovali a takisto ho potrebuje aj Cirkev v priebehu dejín neustále, lebo tento pozemský život sa nám často môže zdať ako vyhnanstvo, ako miesto nikdy nekončiaceho utrpenia a smútku, v ktorom máme tendenciu hľadať falošné útechy, ba dokonca odpadnúť od viery v Boha. Veď z neustále prítomného a zdanlivo víťaziaceho zla vo svete (vojny, epidémie, hlad, množstvo utečencov, choroby, a napokon smrť) môže človek ľahko upadnúť do zúfalého presvedčenia že Boh nie je, alebo aspoň nemá o nás záujem. Naša povrchná a jednostranná životná skúsenosť môže zdanlivo logicky jednoznačne svedčiť proti Bohu.

Podobne si svoju situáciu v zajatí v Babylone vykladali aj Izraeliti v 6. storočí pred Kristom. Predstavy vyvoleného národa o Bohu a jeho láske k Božiemu ľudu, ktoré vychádzali z pradávnej histórie Izraela v časoch patriarchov či v čase Mojžiša alebo v slávnych časoch izraelských kráľov, sa v Babylone nekryli s tvrdou a celkom opačnou skutočnosťou. Ľud v zajatí mal pocit zavrhnutia od Boha, akoby Boh na svoj ľud zabudol a viac sa oň pre jeho hriechy nestaral. Malo ešte zmysel prosiť o Božie milosrdenstvo? Malo zmysel snažiť sa ešte o návrat k Bohu? Prorok (Deutero) Izaiáš však na rozjatrené rany nalieva hojivý balzam svojej zvesti: „On sám príde a spasí vás!“ Takéto utešovanie však mohlo pôsobiť aj ako falošné chlácholenie, keby nemalo Božiu autoritu, keby nebolo v plnom súlade s dlhodobou skúsenosťou Izraela v jeho dejinách s Bohom ako svojím Záchrancom a Spasiteľom. Stav utrpenia v dôsledku Božieho trestu bol len dočasným stavom. Celý Starý Zákon je písomným dokladom ako Boh neustále hľadá cestu k človekovi, a to aj k hriešnemu, k človekovi, ktorý svojho Boha zradil a opustil. A národ sa tak ako vždy v minulosti opäť dočkal zázračného Božieho zásahu, ktorý ho vyslobodil zo zajatia – perzský kráľ Kýros hneď po dobytí Babylonu vydal výnos v duchu svojej politiky jednoty ríše založenej na spokojnosti podmanených národov, radikálne odlišnej od politiky Babylonu, ktorý sa snažil vytvoriť štátnu jednotu premiešaním národov, jazykov a rás (rovnakú politiku viedol aj Sovietsky zväz – ríša zla, ktorá presídľovala celé národy mimo svojho pôvodného bydliska). Perzský kráľ Kýros v duchu svojej politiky, v ktorej Izrael videl prejav Božej vôle, dovolil dokonca postaviť v Jeruzaleme nový chrám.

Avšak Božia zvesť sa nikdy netýka len priameho adresáta Božích slov, ale zasahuje všetky nasledujúce generácie. Boh myslí ďaleko do budúcnosti, veď pre neho je budúcnosť vlastne prítomnosťou, keďže je nad časom, je pánom času, a tak jeho slová platia aj pre našu súčasnosť. Vrchol všetkých Božích dobrodení nastal príchodom jeho Syna. O tejto dobe hovorí aj dnešný text prvého čítania: „Vtedy roztvoria oči slepí a uši hluchých sa otvoria. Ako jeleň skákať bude chromý, jazyk nemého radosťou vykríkne. Lebo na púšti vyrazí voda, potoky na pustatine. Vyprahnutá zem sa zmení na jazero a žíznivá pôda na pramene vôd“. V Ježišových skutkoch sa tajomným spôsobom naplnili všetky tieto predpovede mesiášskych čias, niektoré doslova, teda aj telesne, fyzicky, ako to opisuje aj dnešné evanjelium o uzdravení hluchonemého, ale všetky v duchovnom zmysle.

Duchovné, vnútorné hodnoty, hodnoty srdca, sú totiž oveľa cennejšie a trvalejšie, a okrem toho v sebe obsahujú aj vonkajšie hodnoty, lebo zmenou vnútorného, duchovného postoja, sa skoro vždy (vonkajšia zmena nie je nutne zmyslom duchovnej zmeny) zmení niečo k lepšiemu aj vo vonkajšej, materiálnej či telesnej oblasti. Roztvorenie očí v duchovnom zmysle, teda pohľad viery, umožňuje najprv spoznanie Božej lásky a dobroty vo svete a vo vlastnom živote, ale následne aj konanie v láske k blížnym, zapojenie sa do budovania lepšej spoločnosti. Otvorenie sluchu podobne umožňuje najprv schopnosť počuť a chápať Božie posolstvo a následne človek dokáže sám lepšie počúvať hlas volajúcich o pomoc vo svojich duchovných či materiálnych biedach. Viera v Boha posilňuje naše ochabnuté srdcia, ktoré spôsobujú ochromenie našich životných síl, životnej radosti, aby sme opäť dokázali vstať k plnohodnotnému životu služby Bohu a blížnym, ktorá jedine môže priniesť človeku trvalú radosť a zmení naše životné náreky na výkriky radosti. Neveriaci človek má v ťažkostiach života sklon k pesimizmu a depresiám, ale veriaci aj v utrpení stále dúfa v Božiu záchranu a zmenu podmienok k lepšiemu, preto si v srdci uchováva trvalú radosť a nádej. Tu si možno spomenúť na slová z knihy proroka Izaiáša priamo predchádzajúcich jeden z najkrajších textov predpovedajúcich príchod Mesiáša (Proroctvo o Emanuelovi: „Hľa, panna počne a porodí syna“, atď.), kde Izaiáš uisťuje na duchu sklesnutého neveriaceho kráľa Achaza v čase ohrozenia národa od susedných kráľov Rasina a Pekacha: „Ak neuveríte, neobstojíte“ (Iz 7,9b).

Viera v Boha – Spasiteľa, odlišuje veriaceho človeka od neveriaceho. Ten rozdiel nespočíva v tom, že by sa veriacim vždy viedlo lepšie ako neveriacim, vieme, že realita je v tomto úplne iná, ale spočíva v nadprirodzenej nádeji, že všetko sa napokon skončí dobre, k nášmu prospechu. Niet takého ohrozenia, ktoré by nás mohlo zničiť, ak dôverujeme v Božiu lásku – a to aj ak ide o ohrozenie smrťou. Možno tu pripomenúť aj výstižné slová pápeža sv. Jána XXIII.: „Kto verí, ten sa netrasie“.

 

 (zdroj: K. Flossmann: První čtení, rok B, ČKCH 1990; internet)

 

 

 

Mk 7,31-37: Ježiš opustil končiny Týru a cez Sidon prišiel ku Galilejskému moru do stredu dekapolského kraja. Tam priviedli k nemu hluchonemého a prosili ho, aby naňho vložil ruku. On ho vzal nabok od zástupu, vložil mu prsty do uší, poslinil si ich a dotkol sa mu jazyka. Potom pozdvihol oči k nebu, vzdychol a povedal mu: „Effeta,“ čo znamená: „Otvor sa!“ V tej chvíli sa mu otvorili uši a rozviazal spútaný jazyk a správne rozprával. A prikázal im, aby o tom nikomu nehovorili. Ale čím dôraznejšie im prikazoval, tým väčšmi to rozhlasovali a s tým väčším obdivom hovorili: „Dobre robí všetko: aj hluchým dáva sluch aj nemým reč.“

Ježiš dostal od Otca úlohu ohlásiť evanjelium Židom, ale predsa viackrát počas svojho verejného účinkovania odchádza aj na územia pohanov. U Marka je toto už druhý odchod mimo územia Galiley, prvý krát to bolo po jeho podobenstvách o Božom kráľovstve, keď prešiel odpočinúť si na druhý breh Genezaretského jazera (4,35), ktoré bolo hranicou Galiley s východným pohanským regiónom, tzv. Dekapolis – 10 gréckych miest. Tam vyhnal pluk zlých duchov do svíň. Prečo Ježiš odchádza na územia grécky hovoriacich pohanov?

Ježiš priamo neohlasoval evanjelium pohanom. Na pohanské územia išiel len preto, že sa skrýval pred zákonníkmi, ktorí do neho dobiedzali ako muchy a znemožňovali mu kázanie (ako sme to počuli minulú nedeľu). Nemáme zmienku o tom, že by Ježiš na týchto územiach priamo slovom ohlasoval evanjelium, len tam z ľútosti voči ľudskej biede robil zázraky, teda uzdravoval, čo však samozrejme spôsobilo značnú pozornosť, a tak aj tam mnohí ľudia uverili v neho, napokon mnohí z nich o Ježišovi už počuli, a niektorí možno za Ježišom išli aj na židovské územia. Tým všetkým však Ježiš dal dosť jasne najavo, že evanjelium je určené aj pohanom, ale zaniesť ho k nim bola až úloha apoštolov. Marek, ktorý písal evanjelium práve pre kresťanov z pohanstva, chce práve toto zdôrazniť, a preto uvádza zo všetkých evanjelistov najviac zázrakov, ktoré Ježiš urobil na pohanoch.

Na začiatku dnešného evanjelia sa spomínajú grécke (grécky hovoriacimi obyvateľmi obývané) mestá Týrus a Sidon (na území dnešného Libanonu), keďže medzi úryvkom evanjelia z minulej nedele (hádka s farizejmi o židovských očisťovacích zvykoch – Mk 7,1-23) a dnešným úryvkom sa nachádza ešte z nedeľných čítaní vynechaná časť Mk 7,24-30 o uzdravení Sýrofeničanky: 24 Potom vstal a odišiel odtiaľ do končín Týru a Sidonu. Vošiel do jedného domu, lebo nechcel, aby niekto o ňom vedel, ale nemohol sa utajiť. 25 Lebo len čo sa o ňom dopočula istá žena, ktorej dcéra bola posadnutá nečistým duchom, prišla a hodila sa mu k nohám. 26 Žena bola Grékyňa, rodom Sýrofeničanka. A prosila ho, aby vyhnal zlého ducha z jej dcéry. 27 On jej povedal: „Nechaj, nech sa najprv nasýtia deti, lebo nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám.“ 28 Ale ona mu odvetila: „Pane, aj šteňatá jedia pod stolom odrobinky po deťoch.“ 29 On jej povedal: „Pre tieto slová choď, zlý duch vyšiel z tvojej dcéry.“ 30 A keď prišla domov, našla dievča ležať na posteli; a zlý duch bol preč.

V tomto uzdravení pohanky môžeme vidieť nadväznosť na predchádzajúci odsek hovoriaci o náboženskej čistote, lebo Ježiš tu v praxi ukazuje, že ani pohania nie sú vylúčení z Božej milosti a nie sú pred Bohom nečistí len preto, že sú pohanmi. Dotykom s pohankou, ku ktorému asi došlo, keď sa mu žena hodila k nohám, ale možno aj tým, že Ježiš vôbec vošiel do pohanského domu, sa totiž Ježiš vlastne podľa farizejských predpisov vlastne obradne znečistil. Splnením prosby pohanskej matky o uzdravenie jej dcéry však Ježiš ukázal, že nemôže byť v Božej nemilosti a teda nečistý ani on, ani táto žena, keď Boh uzdravil jej dcéru. Marek tu súčasne ukazuje, že pre vzťah s Bohom je odteraz rozhodujúca viera v Ježiša, a nie židovské predpisy o rituálnej čistote.

Zaujímavé je, že Ježiš tejto Grékyni rozumel aj ona jemu. Svedčí to o tom, že gréčtina bola akousi angličtinou rímskej ríše v tej dobe, a Ježiš ako človek aspoň čiastočne ovládal aj túto reč. Grékyňa okrem viery v Ježiša prejavuje veľkú pokoru, lebo nijako neprotestuje proti tomu, že Židia sú akosi duchovne vyššie postavení ako pohania, čím vlastne uznala aj starozákonné Božie zjavenie, možno už predtým sa prikláňala k viere v jedného Boha. Neuznala však Ježišov argument, že pohania musia ešte počkať na Božie Kráľovstvo, kým Ježiš neukončí svoje ohlasovanie Židom. Židia nazývali pohanov psami, ale táto pohanka tento výraz trochu pozmenila, nazvala ich šteňatami a okrem toho ich umiestnila pod stôl, teda do domácnosti, nie kdesi na ulicu, a v tej dobe domáce zvieratá boli vlastne akýmisi členmi rodiny, teda si zaslúžia mať istým spôsobom podiel na tom istom, čo domáci. Jej viera sa prejavila aj v tom, že hoci zázrak uzdravenia svojej dcéry nevidela, uverila Ježišovým slovám, že jej dcéra je zdravá. Toto je v Markovom evanjeliu inak jediný raz, keď opisuje „zázrak na diaľku.“

Venujme sa teraz už samotnému textu dnešného evanjelia o uzdravení hluchonemého. Ježiš musel stráviť na pohanskom území pri snahe vyhnúť sa prenasledovaniu farizejov a  zákonníkov pomerne dlhý čas, pravdepodobne aj niekoľko týždňov, ba mesiacov, lebo cesta, ktorú opisuje Marek, keď Ježiš prechádza severnými pohanskými územiami v pomerne veľkej vzdialenosti okolo Galilejského mora na jeho druhú stranu, je dosť dlhá.

Zázrak uzdravenia hluchonemého pohana zaznamenal Marek ako jediný z evanjelistov práve preto, že jeho evanjelium bolo prednostne určené kresťanom z pohanstva a chcel teda zdôrazniť, že Ježiš prišiel aj ku pohanom, nielen ku Židom. Tento zázrak je dôležitý aj preto, že ukazuje jasne, že Ježiš je skutočný Mesiáš, lebo uzdravením hluchonemého doslova napĺňa mesiášske proroctvo (z dnešného prvého nedeľného čítania), podľa ktorého, keď príde Mesiáš príde „uši hluchých sa otvoria ... a jazyk nemého zaplesá“ (Iz 35,6). Tento zázrak súčasne predznamenáva aj dôležitú hraničnú udalosť tak v Markovom evanjeliu ako aj v ostatných evanjeliách, keď sa predsa napokon otvoria uši apoštolov, aby pochopili, kto je vlastne Ježiš naozaj, že je nielen múdry rabín, Boží prorok či divotvorca, ale vtelený Boh, sám Jahve Izraela (por. Mk 8,27-30, Petrovo vyznanie viery).

Ježišovo konanie pri uzdravovaní tohto hluchonemého je zvláštne. Používa pri tom nielen slovo, ale aj telesné znaky, ako vkladanie prstov do uší, sliny a dotknutie sa jazyka. Zvláštny je aj Ježišov pohľad do neba, veď ako Boží Syn nepotreboval prosiť Boha o uzdravenie, sám mal túto moc. Dôvodov, pre ktoré Ježiš takto konal, mohlo byť viacero. V prvom rade si musíme uvedomiť, že bol na pohanskom území, a pohania by ešte nedokázali rozlíšiť Božieho Syna od svojich vlastných bôžikov, preto Ježiš, aby sa vyhol nejakej modlárskej úcte voči svojej osobe, koná akoby bol iba človek, ktorý prosí Boha o uzdravenie a používa pri tom podobné úkony, ktoré by používal nejaký ľudský divotvorca. Presne toto sa napríklad stalo Pavlovi s Barnabášom pri Pavlovej prvej misijnej ceste v Lystre po uzdravení chromého človeka, keď ich obyvatelia mesta chceli vyhlásiť za bohov v ľudskej podobe a chceli im priniesť pohanské obety (por. Sk 14,8nn).

Možné sú však aj iné výklady, napr. to, že Ježiš s týmto hluchonemým komunikoval pre hluchonemého zrozumiteľnými posunkami, aby posilnil jeho vieru v neho. V týchto Ježišových gestách napokon môžeme vidieť aj predobraz ustanovenia sviatosti pomazania chorých, čo bolo osobitne dôležité pre apoštolov, z ktorých aspoň niektorí pri tejto udalosti mohli byť prítomní, hoci nie sú v texte evanjelia spomenutí, keďže sviatosti potrebujú na vyslúženie okrem slov aj viditeľný hmotný znak, ako napr. olej alebo vkladanie rúk.

Pozoruhodné je, že hoci je Ježiš na pohanskom území, kde sa hovorilo viac grécky, používa pri uzdravení tohto človeka aramejské slovo. Hluchonemý ho asi nemohol aj tak počuť, ale je možné, že ho počuli apoštoli prítomní pri tomto uzdravení. Celkovo je vonkajší priebeh tohto zázraku určený akoby skoro lekcia pre apoštolov, o ktorých sa pritom nič pri tejto príležitosti nepíše, než pre pohanský zástup, ktorý sa zišiel okolo Ježiša. Je však možné, že zástup, ktorý sa tu zišiel, bol skôr židovského pôvodu, keďže Židia žili aj na týchto pohanských územiach. V každom prípade tu nachádzame predobraz tak vysluhovania sviatostí, najmä pomazania chorých, ako aj náznak blížiaceho sa odhalenia Ježišovej pravej identity Mesiáša a Božieho Syna pred apoštolmi, ku čomu Marek smeruje svoje evanjelium.

Záver tejto udalosti obsahuje Ježišov zákaz ohlasovať zvesť o jeho zázrakoch tak uzdravenému, ako aj svedkom tohto uzdravenia. Zmyslom tohto zákazu je, aby prehnaný a nezdravý záujem o Ježišove zázraky nezatienil jeho skutočné poslanie, ktorá sa naplno objasní až po jeho vykupiteľskej obeti a zmŕtvychvstaní, dovtedy budú jeho zázraky len zdrojom falošných očakávaní. Všimnime si však, že tento zákaz napriek tomu nikto nerešpektoval. Ježiš má moc nad prírodou, nad démonmi, nad životom človeka, ale nemá moc nad jeho slobodnou vôľou. A z lásky k ľuďom znáša aj neposlušnosť voči svojim príkazom. Je to častý jav aj v dnešnej Cirkvi, že ľudia sa radšej naháňajú za senzáciami, zjaveniami alebo radšej na vlastnú päsť s nadšením ohlasujú evanjelium, než by poslúchali cirkevné autority, ktoré chcú tieto rôzne prejavy zbožnosti usmerniť tak, aby boli dôstojné, a aby nevzbudzovali viac odmietanie náboženstva ako vieru v Boha. V minulosti už Cirkev na ľahkovernosť ľudí a tolerovanie falošných foriem zbožnosti viackrát doplatila, preto je veľmi opatrná tak pri schvaľovaní ako aj praktickom usmerňovaní rôznych náboženských hnutí. Nadšení evanjelizátori však tieto dobre mienené rady a výzvy k zdržanlivosti a opatrnosti považujú skôr za likvidáciu evanjelizácie a prejav slabosti viery cirkevných predstaviteľov. Tento častý konflikt v Cirkvi je podobný generačnému konfliktu medzi dravou mladosťou, ktorá ide s nadšením za svojím cieľom bez ohľadu na prekážky a okolnosti, pričom občas narobí viac škody ako osohu, a stareckou múdrosťou a skúsenosťou, ktorá však už často nemá silu niečo zmeniť. Biblickí exegéti však tento Ježišov „zákaz ohlasovania evanjelia“ dávajú do súvisu aj so situáciou prvotnej Cirkvi, ktorá takisto musela čeliť mnohým zákazom šírenia evanjeliovej zvesti, avšak „čím dôraznejšie im (niekto) prikazoval, tým väčšmi to rozhlasovali“. Problematické je tu len vnímanie Ježiša ako predobrazu „odporcov evanjelia“.

Úplne na záver počujeme ešte akési spoločné vyznanie viery zástupov v Ježiša. Táto viera je ešte veľmi nezrelá, povrchná, všíma si na Ježišovi len to, čo je ľudsky viditeľné a atraktívne, teda jeho zázraky a uzdravenia. Opätovne tu ale počujeme aj znamenie príchodu Mesiáša podľa Izaiáša, že „hluchým dáva sluch aj nemým reč“, a aj samotné vyjadrenie „Dobre robí všetko“ je akousi ozvenou známych slov knihy Genezis, ktoré sa opakujú pri stvorení sveta: „A Boh videl, že je to dobré“. Nepriamo a asi aj úplne nevedome tak vlastne zástupy naznačujú, že Ježiš je viac ako človek. Marek však toto vyjadrenie do svojho evanjelia vkladá celkom zámerne, práve s cieľom, ktorý sleduje v celej prvej polovici svojho evanjelia, teda odhalenie Ježišovej pravej totožnosti.