(Sir 3, 19-21.30-31) Syn môj, v tichosti konaj svoje práce a budú ťa milovať viac ako človeka, čo dary rozdáva. Čím si väčší, tým buď pokornejší a nájdeš milosť u Boha. Mnohí sú vznešení a slávni, ale on tichým zjavuje svoje tajomstvá. Lebo len Božia moc je veľká a pokorní ho oslavujú.

Na rany pyšných nieto lieku, lebo krovie hriechu v nich zapustí korene a neuvedomia si to.

Múdre srdce uvažuje o výrokoch mudrcov a pozorné ucho túži po múdrosti.

Úryvok dnešného prvého čítania sa nás snaží – ako zvyčajne – pripraviť na počúvanie evanjelia a pomôcť nám lepšie pochopiť Ježišovo posolstvo. Keďže v dnešnom evanjeliu Ježiš hovorí najprv o skromnom správaní a zmýšľaní, alebo lepšie povedané o pokore (a následne o štedrosti a duchu služby), dnešné prvé čítanie, aspoň jeho prvá časť, je vybrané vzhľadom na túto tému. Hoci prvý verš tohto čítania akoby vyzýval iba na vonkajšiu skromnosť ako príťažlivú sociálnu čnosť a prejav rozumného správania, v skutočnosti je len úvodom do hlavnej témy dnešného prvého čítania, ktorou je najmä chvála pokory pred Bohom a varovanie pred pýchou.

Úvodný verš dnešného čítania chváli tichého a pracovitého muža (v tichosti konaj svoje práce). Tieto vlastnosti sú základom spoločenskej obľúbenosti a dobrých vzťahov v spoločnosti. Tichý a pracovitý človek je podľa svätopisca ľuďom milší ako ten, kto by im rozdával dary (budú ťa milovať viac ako človeka, čo dary rozdáva), čo má svoje logické odôvodnenie, ktorým sa tu však nemusíme zaoberať. Následne však svätopisec prechádza k hlavnej téme týchto veršov, ktorou je pokora pred Bohom (Čím si väčší, tým buď pokornejší a nájdeš milosť u Boha). Pokora podľa Sv. Písma privoláva na človeka Božiu milosť (por. Jak 4,6 a 1Pt 5,5: Boh pyšným odporuje ale pokorným dáva milosť; Prís 3,34: Posmievačom sa posmieva a milosť udeľuje pokorným). Naopak pýcha stojí podľa knihy Gn na začiatku ľudského odpadu od Boha, a pokora je cesta, ako sa vrátiť k Bohu.

Pokora sa však často zamieňa so skromnosťou a na ich rozdiele môžeme vidieť, čo je to skutočná pokora. Skromnosť sa totiž týka hlavne vonkajšieho správania pred ľuďmi. Pokora sa však týka výslovne nášho vnútra. Každý verejne činný človek sa snaží vystupovať pred ľuďmi skromne, ale často je to len hranie, ukazovanie sa v peknom svetle, aby si človek nepokazil svoju vonkajšiu povesť. Vo svojom vnútri však môže byť plný pýchy. Samozrejme, takáto vonkajšia skromnosť nie je sama osebe zlá, záleží od toho, čo ňou človek sleduje, či je to skutočný prejav jeho pokory, alebo iba maska, pod ktorou zakrýva svoju pýchu. Skromnosti sa dá naučiť oveľa ľahšie, ako pokore. Stačí si dávať pozor na svoje vonkajšie správanie. Treba sa napríklad naučiť usmievať sa, ospravedlňovať, ustupovať druhým v nepodstatných veciach, nepresadzovať sa nasilu, udržať jazyk za zubami, keď treba, nepreháňať to s vonkajšími prejavmi svojej moci či bohatstva, atď. Skromnosť môže byť dokonca veľmi užitočným nástrojom pýchy. V pokore však ide o niečo celkom iné. Pokora sa na rozdiel od skromnosti týka v prvom rade nie ľudí, ale samého Boha. Pokora znamená uznať svoje skutočné postavenie pred Bohom. A naše skutočné postavenie pred Bohom je, že my sme nič a Boh je všetko. Preto sv. Terézia z Avily hovorí, že pokora nie je vlastne nič iné, ako uznanie pravdy o sebe samom pred Bohom. Základom pokory teda nie je skromnosť, ale pravda. Túto myšlienku pripomína aj záverečná myšlienka z prvej časti dnešného textu prvého čítania: Božia moc je veľká a pokorní ho oslavujú, keďže len pokorní ľudia môžu spoznať veľkosť Božej moci.

Svätopisec ako o základe pre osvojenie si pokory nehovorí o skromnosti (hoci pokoru môžeme nazvať aj skromnosťou ducha alebo skromnosťou srdca), ale o tichosti: On tichým zjavuje svoje tajomstvá.. Má na mysli zrejme tichosť srdca, ako podmienku osvojovania si Božej pravdy. Keď Nm 12,3 o Mojžišovi hovorí ako o najpokornejšom človeku na zemi, používa na to výraz, ktorý sa dá preložiť aj ako tichý človek. Ako tichý človek sa označuje aj patriarcha Jakub (Gn 25,27). Pod tichosťou však (podobne ako pri skromnosti) treba chápať nielen vonkajšie správanie, teda málovravnosť, vonkajšiu mlčanlivosť, príp. jemné, nehlučné správanie, ale máme zase na mysli vnútornú tichosť, tichosť srdca, teda ide tu o vlastnosť ducha a nielen o slušné či nenápadné vystupovanie. Vzorom takéhoto životného postoja sám Kristus, ktorý hovorí: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom“ (Mt 11,29). Pokora je vlastne dokonalá tichosť srdca. Znamená to, že tichí sme, ak naše srdce zostane tiché a pokojné a nevzrušuje si ani vtedy, keď nás chvália, ani vtedy, keď nás hania alebo nespravodlivo obviňujú. Podľa spomenutej definície pokory je snaha o tichosť srdca cestou k opravdivej pokore. Prečo? Lebo ak pokora je poznanie pravdy o sebe samom, najmä o tom, kto som pred Bohom, tak cestou k poznaniu tejto pravdy je mlčanie pred Bohom, čiže vlastne modlitba. Človek, ktorý sa modlí, sa postupne stáva tichým aj pokorným, lebo pravda o sebe aj o Bohu sa nám najlepšie zjavuje práve v modlitbe, v tichosti. A kto sa chce modliť, musí svoje srdce najprv ponoriť do tichosti. Aj Eliášovi sa Boh zjavil nie vo vetre, zemetrasení či v ohni, ale v tichom vánku. Ale tichosť znamená aj samotu, lebo len v samote sa človek stretne s Bohom. Tichosť srdca je podmienkou toho, aby sme počuli Boží hlas. Na túto tému je vo Svätom Písme Starého Zákona veľa zmienok, za všetky spomeňme napr. aspoň Ž 51,8: „Ty naozaj máš záľubu v srdci úprimnom a v samote mi múdrosť zjavuješ“.

Aj Pán Ježiš tichosť považuje za jednu z hlavných vlastností, ktoré nás privedú do večnej blaženosti, veď hovorí: „Blahoslavení tichí, lebo oní budú dedičmi zeme“. Tichosť srdca si veľmi cenili starovekí mnísi, ktorí tvrdili, že všetka duchovná sila pochádza z tichosti. Aj žalmy velebia tichosť mnohými slovami, napr.: „Pán pokorných vedie k správnemu konaniu a tichých poúča o svojich cestách“ (Ž 25,9). Alebo: „Pán miluje svoj ľud a tichých venčí víťazstvom“ (Ž 149,4). A tiež: „Tichých sa Pán ujíma ale hriešnikov ponižuje až po zem“ (Ž 147,6).

V druhej časti dnešného prvého čítania počúvame najprv poučenie o následkoch pýchy, ktorá otvára srdce človeka pre zlo. V pyšnom človeku totiž hriech postupne zapustí také silné korene, že človek si prestane uvedomovať svoje postavenie pred Bohom, hriech sa mu stane jeho novou prirodzenosťou a človek upadá do hlúposti a nerozumnosti, lebo svoj život úplne prestane riadiť podľa Božích zákonov, ako to vidíme aj v dnešnej „post-kresťanskej“ spoločnosti s jej stále novými a novými ideológiami, ktoré nerešpektujú Boží poriadok a prinášajú do života chaos.

Dnešný úryvok z múdroslovnej knihy Sirachovcovej končí výzvou k osvojovaniu si múdrosti, čo je vlastne hlavnou témou celej tejto knihy a celej biblickej múdroslovnej či poučnej literatúry. Múdrosť v týchto knihách však nie je výsledkom samotnej učenosti či rozumovej činnosti podľa vzoru gréckych pohanských mudrcov a filozofov,  (spor s gréckou pohanskou filozofiou je v pozadí celej knihy), ale Božím darom, o ktorý sa však treba usilovať.

(Ž 68, 4-5ac. 6-7b. 10-11) Spravodliví sa môžu tešiť a jasať pred Božou tvárou a v radosti sa veseliť. Spievajte Bohu a jeho meno žalmom velebte: jeho meno je Pán. R. On je otec sirôt a záchranca vdov, on je Boh vo svojom svätom príbytku. On je Boh, čo opusteným dáva prebývať v domoch, väzňov privádza k šťastiu. R. Zoslal si, Bože, zúrodňujúci dážď a vzpružil si svoju ochabnutú krajinu. Prebývajú v nej tvoje tvory, pre chudobného si ju pripravil vo svojej dobrote, Bože. Refrén: Vo svojej dobrote, Bože, pripravil si dom chudobnému.

Ž 68 (z druhej knihy Žaltára, t.j. Ž 42-72)  je so svojimi 36 veršami 10. najdlhším žalmom Knihy žalmov. Oficiálny slovenský katolícky preklad dáva žalmu názov „Pán vchádza ako víťaz“, evanjelický preklad „Hospodinovo víťazstvo“, A. Botek „Slávna epopeja Izrael“. ThDr. J. Hrbata vystihuje obsah a literárny štýl žalmu názvom „Poučná úvaha o Božích dobrodeniach v dejinách spásy a chválospev za záchranu Božou mocou“.

Podľa hebrejského nadpisu žalmu ide o ďalší dávidovský žalm (k menu Dávida v hebrejskom nadpise žalmu pozri katechézy na 11., 16., 17., príp. aj 25. nedeľu cez rok B): Lamnaseah; L´David; Mizmor; Šír, čo evanjelický preklad prekladá takto: Pre hudobný prednes. Dávidov žalm. Pieseň. Septuaginta (a po nej aj latinská Vulgáta) prináša ale iný preklad hebr. slova Lamnaseah (Do konca; gr. Eis to telos; lat. In finem); krátke vysvetlenie tohto (nesprávneho) prekladu pozri v katechéze na 25. nedeľu roku B. Vysvetlenie k hebr. slovám mizmor a šír pozri v katechéze na 14 nedeľu cez rok C.

Žalm môžeme označiť za „kráľovský“ (o kráľovských žalmoch pozri katechézu k Ž 110 na slávnosť Božieho Tela C). Všetky žalmy druhej knihy žaltára (Ž 42-72; o druhej knihe Žaltára pozri katechézu na vigíliu slávnosti Narodenia Jána Krstiteľa) majú predpokladaný severoizraelský pôvod (t.j. pred rokom 722 pred n.l.), a v prípade tohto žalmu možno vzhľadom na literárne prostriedky, ktoré používa (napr. alúzie na Deborinu pieseň z knihy Sudcov, geografické názvy použité v žalme – vrchy Selmon a Bášan, ako aj náboženské predstavy, ktoré nie sú celkom zlučiteľné s biblickým pohľadom na Boha, pochádzajúce asi z náboženských predstáv ranobiblického Kanaánu zachovaných najmä v tzv. ugaritských textoch), predpokladať naozaj starobylý pôvod (hoci v ňom môžeme nájsť viac redakčných vrstiev, a možno predpokladať neskoršie – po zániku severného kráľovstva Izraela – zosúladenie žalmu s perspektívou Južného kráľovstva). Máme teda pred sebou jeden z najstarších (pozri napr. Ž 18 a 29), ale aj textovo a exegeticky najnáročnejších (ale aj najkrajších) a najmenej zrozumiteľných žalmov. Je plný nečakaných zvratov, prekvapivých obrazov, jedinečných termínov, gramatických a syntaktických anomálií, čo je aj príčinou jeho mnohých vzájomne protikladných interpretácií. 

Správna interpretácia žalmu závisí hlavne od toho, či ho berieme ako jednotnú (hoci zložitú) kompozíciu, alebo ho treba vnímať ako malú zbierku viacerých, pôvodne nezávislých celkov. V žalme môžeme napríklad nájsť až tri verše, ktoré možno považovať za (bežný) začiatok žalmu – ide o vv. 2, 5 a 8. V žalme sa okrem toho striedajú viaceré žalmové žánre, ktoré tu nachádzame vo väčšom množstve ako v iných žalmoch (väčšina žalmov má síce zmiešaný žáner, ale ide zväčša len o dva-tri žánre, v tomto žalme ich nachádzame aspoň 5: okrem chvál a prosieb tu nachádzame aj výzvu, opis súdu a historické reminiscencie). Nachádzame tu aj časté striedanie adresáta jednotlivých celkov (Boh, Izrael, nepriatelia Izraela, liturgické zhromaždenie, možní noví ctitelia Boha Izraela). Napriek nejasnostiam ohľadne vzniku tohto žalmu, kontroverziám vo výklade jednotlivých veršov i jeho celkovej interpretácie, je jeho štruktúra pomerne jasná a jednotliví autori takmer jednomyseľne rozdeľujú žalm do 10 (alebo 9) strof (okrem nadpisu), hlavne na základe striedania jednotlivých žánrov. Vo výklade jednotlivých veršov nášho responzóriového žalmu budeme postupovať podľa tohto delenia, ale podrobnejšie sa budeme zaoberať len prvými troma strofami žalmu (vv. 2-11), keďže priestor týchto katechéz kvôli dĺžke tohto žalmu a jeho zložitosti neumožňuje zaoberať sa podrobnejšie celým žalmom.

Žalm sa začína (prvá strofa, t.j. vv. 2-4) výpoveďou o Bohu a jeho nepriateľoch, ku ktorým sú v protiklade uvedení spravodliví (v. 4 je prvým veršom prvej strofy nášho responzóriového žalmu). Úvodné slová (v. 2) žalmu vyjadrujú (formou súdneho gesta – postavenia sa sudcu, aby vyriekol rozsudok – por. Ž 7,7; 9,20; 94,2 a iné) otvorenie Božieho súdu (Boh vstáva a jeho nepriatelia sa tratia, spred jeho tváre utekajú tí, čo ho nenávidia), príp. podľa gréckeho prekladu vyjadrujú prosbu o otvorenie Božieho súdu (Nech povstane Boh ...). Prvá strofa je akýmsi prelúdiom žalmu, ktoré nemá výraznejšie literárne prepojenie s ostatnými strofami.

Úvodným literárnym žánrom tohto žalmu je teda opis súdu (podľa gréckeho textu prosba o otvorenie súdu), pričom sa ale – vzhľadom na starobylosť žalmu – nemyslí asi na eschatologický súd na konci čias, keďže k tejto predstave ešte židovské myslenie predkráľovskej a rannej kráľovskej doby nedospelo (o vývoji chápania pojmu „Jahveho dňa“ v Starom Zákone pozri katechézu na štvrté čítanie turíčnej vigílie – Joel 3,1-5), ale skôr sa myslí na budúce blízke (potom by išlo o proroctvo) alebo možno aj bezprostredné zjavenie sa Božej moci pri obrane svojho ľudu pred nepriateľmi (potom by išlo o deklaráciu viery v Božiu starostlivosť o svoj ľud).

Znenie tohto verša bolo zrejme inšpirované textom Nm 10,35 (išlo pôvodne o tzv. „Pieseň archy“, bojovú pieseň Izraela, zmenenú neskôr na liturgickú pieseň spojenú s rituálnym prenášaním archy zmluvy v liturgii jeruzalemského chrámu), ktoré počas putovania púšťou Mojžiš hovorieval, keď sa pohýnala archa: Vstaň, Pane, a nech sa rozptýlia tvoji nepriatelia a nech utečú tí, čo ťa nenávidia, spred tvojej tváre. Hebrejské slovesné tvary v našom žalme a v texte z Nm sú ale odlišné, a odlišný je aj kontext oboch textov (text z knihy Numeri je viazaný na kultový kontext, t.j. na rituál spojený s archou zmluvy), preto je možné náš verš interpretovať jednak ako túžbu po bezprostrednom Božom zásahu s cieľom nastoliť spravodlivosť (pričom dôvod tejto túžby nie je z kontextu žalmu jasný, resp. mohol sa s ďalšími redaktormi žalmu meniť), a jednak aj ako presvedčenie (resp. vieru) o príchode Božieho definitívneho (t.j. eschatologického) súdu (možno aj v mesiášskom zmysle).

V. 3, ktorý tiež nie je súčasťou nášho responzóriového žalmu (Ako sa rozplýva dym, tak ich rozháňa; ako sa vosk roztápa ohňom, tak spred Božej tváre miznú hriešnici), prináša dva obrazy záhuby Božích nepriateľov, t.j. „bezbožných“. Prvým obrazom je vetrom rozptýlený dym, ktorý je obsahovo podobný obrazu pliev odvanutých vetrom. Oba obrazy (vyjadrujú myšlienku nie zničenia a skazy, ale bezvýznamnosti a nezmyselnosti života bezbožných a ich odboja voči jedinému pravému Bohu) sú často využívané pri opise osudu bezbožných tak v žalmoch ako aj v prorockých knihách (napr. Ž 1,4, ktorý takisto vo svojej druhej, t.j. záverečnej časti -  vv. 4-6 – obsahuje myšlienku súdu; Oz 13,3). Ďalším obrazom osudu bezbožných je obraz vosku rozpúšťajúceho sa v ohni (por. Ž 97,5 alebo Mich 1,4), ktorý naznačuje Božiu moc a slabosť bezbožných. Výraz „bezbožní“ ale v prvých dobách Izraela nemal morálny rozmer (neoznačoval morálne zlých ľudí), ale označoval jednoducho pohanov, teda všetkých, ktorí stoja mimo „svätého“ spoločenstva Izraela, a sú preto „Božími nepriateľmi“.

V 4, ktorým sa začína náš reponzóriový žalm, v protiklade k predchádzajúcim obrazom záhuby bezbožných prináša obraz radosti spravodlivých. Radosť spravodlivých, ktorí sú vykreslení ako „ľudia radosti“, je vyjadrená kumuláciou slovies vyjadrujúcich skutočnú, nefalšovanú, priam nespútanú radosť. Tento verš je odpoveďou na posolstvo prvého čítania (ide zvlášť o verš Sir 3,21: Lebo len Božia moc je veľká a pokorní ho oslavujú) hovoriace o oslave Boha pokornými (ide o ten istý typ ľudí, ktorých náš žalm nazýva „spravodlivými“).

Druhú strofu žalmu (vv. 5-7, z ktorých väčšina textu je aj súčasťou nášho responzóriového žalmu) môžeme charakterizovať ako výzvu (po opise súdu ďalší žáner žalmu) adresovanú „spravodlivým“, o ktorých bola reč v poslednom verši prvej strofy žalmu (nemusí ísť nutne len o príslušníkov vyvoleného národa, t.j. „potomkov Izraela“ spomenutých vo v. 27, ale – v prípade neskoršej redakcie žalmu – aj o všetkých, ktorí si osvoja  posolstvo tohto žalmu; napokon na konci žalmu sa – vo v. 30 – ako tí, čo si uctievajú Boha Izraela a prinášajú mu dary do chrámu v Jeruzaleme spomínajú aj „králi“ – zrejme aj iných národov, a vo v. 33 sa ako tí, čo ospevujú Boha Izraela, spomínajú „zemské kráľovstvá“, t.j. obyvatelia kráľovstiev zeme, t.j. nielen kráľovstva Izraela).

Z v. 5 v prvej strofe nášho responzóriového žalmu chýbajú časti b (Pripravte cestu tomu, čo sa vznáša nad oblakmi) a d (Plesajte pred ním). Druhá strofa žalmu (ide vlastne o možný „ďalší začiatok“ tohto žalmu) sa teda začína výzvou chváliť Boha, ktorá je vyjadrená tromi slovesami v imperatíve: spievajte (hebr. širu), zvelebujte žalmami (resp. hrajte žalmy, t.j. spievajte žalmy za sprievodu hudobných nástrojov, hebr. zammeru), vyvyšujte (zvelebujte, resp. oslavujte, v našom preklade „pripravte cestu“, hebr. sollu – ide o hebrejské sloveso, ktorého  základným významom je „vŕšiť, hromadiť“, v zmysle „vŕšenia kamenia“, t.j. pripravovať podložie cesty, preto ho takto preložili aj prekladatelia Septuaginty, ale je možné ho preložiť – podľa kontextu, čo je aj prípad tohto verša – aj v prenesenom význame ako „vŕšiť chvály“, t.j. vyvyšovať, zvelebovať). Prvá strofa nášho responzóriového žalmu končí aklamáciou Jeho meno je Pán (t.j. Jahve), hebr. b´Jah šemó. Ide o aklamáciu Božieho mena Jahve zjaveného jedine vyvolenému národu, ale Židia neváhajú svojho Boha označovať aj inými menami, aj takými, akými označovali svoje božstvá pohanské národy, ako je napr. meno uvedené vo v. 5b: „ten, čo jazdí na oblakoch“ – ide o jedno z epitet kanaánskeho boha Baala (tento epiteton, t.j. básnický prívlastok s citovým pozadím) nachádzajúce sa aj vo vyššie spomenutých ugaritských textoch (Ugarit bol v dobe dobýjania Palestíny izraelskými kmeňmi, t.j. približne v r.  1500 – 1200 pr. n.l., významným prístavom severozápadnej Palestíny – dnešná Sýria). Predstava Boha Izraela ako jazdca v nebeskej sfére je prítomná aj v iných biblických textoch.

Vv. 6-7 formou aklamácie uvádzajú ďalšie atribúty Boha, spravodlivého Sudcu (starovekí sudcovia nemali za úlohu iba rozhodnúť spor či dokázať vinu a potrestať vinníka, ale vo všeobecnosti nastoliť spravodlivosť, a teda aj zastať sa utláčaných, ktorí sa domáhali svojho práva na súde). Konkrétne vyzdvihujú jeho podporu bezbranných a utláčaných ľudí. Výslovne sú zmienené siroty, vdovy, opustení a väznení. Záver v. 7 (no odbojníci zostanú v zemi pustej), ktorý je z nášho responzóriového žalmu vynechaný, uvádza ako protiklad voči týmto skupinám „spravodlivých“ (môžeme s nimi stotožniť „tichých“ a „pokorných“ z prvého čítania) „odbojníkov“ voči Bohu Izraela, ktorí sa na Božiu podporu spoliehať nemôžu, lebo sa jej sami zriekli, a preto ich osudom bude pustá zem, „prázdnota“ (duchovne možno tento výraz vykladať aj ako duchovný stav, stav hriechu). 

Tretia strofa žalmu (vv. 8-11) prináša spomienku na najslávnejší Boží čin v dejinách Izraela, na vyslobodenie z egyptského otroctva a odchod do Zasľúbenej zeme. Táto spomienka, spolu s ostatnými veršami tejto strofy, má formu modlitby chvály, a začína priamym oslovením Boha: Bože, keď si kráčal na čele svojho ľudu a prechádzal púšťou ... Tento verš môže fakticky tvoriť možný pôvodný začiatok žalmu, a narážajú naň aj zvyčajné názvy žalmu v rôznych prekladoch. Obraz Boha ako vojvodcu pochodujúceho na čele izraelských vojsk obsadzujúcich Zasľúbenú zem pokračuje aj na začiatku v. 9 (zem sa zatriasla), ale verš pokračuje iným obrazom, v ktorom žalmista prechádza z druhej do tretej osoby singuláru, teda z priameho rozhovoru s Bohom do nepriameho rozprávania o Bohu: Pred tvárou Boha zo Sinaja sa rozpršala aj obloha, pred tvárou Boha Izraela.

Vv. 8-9 sú citáciou z Sdc 5,4-5, z Deborinho chválospevu po víťazstve nad kanaánskym kráľom Jabinom (súčasťou tejto udalosti bolo aj zabitie Jabinovho vojvodcu Sisaru ženou menom Jahel, ktorá mu prerazila hlavu stanovým kolíkom). Obraz dažďa „pred tvárou Boha Izraela“, toho zo „Sinaja“, kde Boh prostredníctvom svojho služobníka Mojžiša uzavrel s Izraelom zmluvu nielen o jeho ochrane pred nepriateľmi, ale aj o starostlivosti o jeho živobytie (podmienkou platnosti zmluvy bolo dodržiavanie Božích prikázaní), nadväzuje asi na obraz Boha z v. 5 ako „jazdca na oblakoch“. Jahve prevzal prostredníctvom Izraela nielen územie boha Bála, teda Kanaán, ale aj jeho mená a úlohy, konkrétne aj starostlivosť o dážď, od ktorého závisela hojná úroda. Obrazy z Deborinej piesne, súvisiace s víťazstvom Izraela nad nepriateľmi, sa nachádzajú aj v ďalších veršoch žalmu. 

Posledné verše nášho responzóriového žalmu sú aj poslednými veršami tretej strofy samotného žalmu a zdôrazňujú Božiu starostlivosť o svoj vyvolený ľud. Výraz „tvory“ vo v. 11 možno preložiť rôzne, napr. aj ako „všetko živé“, a z kontextu žalmu vyplýva, že sa vzťahuje skôr na ľudí, teda na vyvolený ľud, než na zvieratá (chválospevy obsiahnuté v tomto žalme sa netýkajú diel stvorenia ale Božej starostlivosti o vyvolený národ).

Ďalšie strofy a verše žalmu si prejdeme len v krátkom prehľade hlavných tém. Vo štvrtej strofe (vv. 12-15), kde sa asi k prvému zboru spevákov pridružuje druhý, zrejme ženský zbor, nachádzame Pánov výrok, resp. uistenie o víťazstve v boji (ide o prorocké slovo pred bojom s nepriateľmi, kedy prorok prináša od Boha predpoveď víťazstva): Pán vyslovuje slovo; nesmierny zástup panien ohlasuje dobrú zvesť: „Utekajú králi, utekajú s vojskami a korisť delí krásavica domu. Kým ste vy spali uprostred košiara, striebrom sa zaskveli krídla holubice a jej pierka žltým zlatom. Keď tam všemohúci rozháňal kráľov, snehom sa zabelel Selmon.“ Verše hovoriace o krídlach holubice a pierkach potiahnutých zlatom patria medzi najtajomnejšie v Biblii a majú veľa výkladov, napr. holubica sa chápe ako symbol Izraelitov, a striebro a zlato, ktorými sú pokryté je krídla a pierka sú symbolom bohatej koristi. Táto strofa je opäť inšpirovaná Deborinou piesňou (por. Sdc 5,16. 19-22). Posolstvo tejto strofy ale nespočíva v bohatej koristi, ale v skutočnosti, že Boh bojuje nielen s Izraelom, ale aj namiesto neho, a vždy je hlavným, a často jediným aktérom víťazstva Izraela, čoho dôkazom má byť možno nečakane zasnežený vrch Calmon (Selmon), ktorý je známy z udalosti opísanej v Sdc 9,42-49 (zničenie Sichemu vzbúreného proti sudcovi Abimelechovi), ale v tomto žalme nemá k tejto udalosti priamo nijaký vzťah, a preto zmienka o tomto vrchu (možno ide o úplne iný vrch, než ten v Sdc 9,48) má asi nejaký symbolický význam.

V piatej strofe (vv. 16-19) nachádzame porovnanie medzi vrchmi, na ktorých sídlia pohanské božstvá a Božími vrchmi Sinaj, na ktorom sa Izraelu zjavil jediný pravý Boh, a Sion, kde Izrael vybudoval Bohu chrám, v ktorom podľa presvedčenia Izraelitov Boh naozaj sídlil vo svätostánku na tróne archy: Vrch bášanský je vrch Boží, pohorie Bášanu má veľa štítov. Prečo vy, strmé štíty, závidíte vrchu, na ktorom sa Bohu zapáčilo prebývať? Veď Boh tam bude bývať naveky. Božích vozov sú desaťtisíce tisícov: Pán tiahne zo Sinaja do svätyne. Do výšav si vystúpil, so sebou si vzal zajatcov, ľudí si prijal do daru, aby u Pána Boha mohli bývať aj buriči.

Pohorie Bášan sa nachádza v Zajordánsku (Am 4,1), ktoré je úrodným krajom, a zrejme si pôvodní pohanskí obyvatelia Palestíny uctievali na jeho pahorkoch rôzne božstvá, ktorým pripisovali pôvod svojho blahobytu. Moc týchto pohanských bôžikov (v podstate ide o stelesnenia zlých duchov) sa ale nedá ani len porovnať s Božou mocou. Opäť tu počujeme narážky na východ z Egypta a putovanie do Zasľúbenej zeme cez Sinaj a na Božie víťazstvo v Izraeli nad protibožskými mocnosťami.

Sv. Pavol cituje (v preklade z aramejskému Targumu) verš 19 v Ef 4,8 (Preto hovorí: „Do výšav vystúpil, so sebou vzal zajatcov, ľuďom dal dary“) a vzťahuje ho na Kristovo oslávenie, t.j. zmŕtvychvstanie a nanebovstúpenie (pod „zajatcami“ Pavol pravdepodobne rozumie zosnulých v podsvetí, ako píše ďalej vo v. 9: A čo iné znamená to „vystúpil, ako že aj zostúpil do nižších častí zeme?). Tento verš je aj dôvodom, prečo je tento žalm zaradený do Liturgie hodín (Posv. čítanie) slávnosti Nanebovstúpenia Pána.

Šiesta strofa (vv. 20-22) je modlitbou chvály za akúsi nečakanú Božiu pomoc (o akú udalosť v dejinách Izraela išlo, sa nedá určiť): Nech je velebený Pán deň čo deň; nesie nás Boh, naša spása. Náš Boh je Boh spásy, on je Pán, čo zo smrti dáva uniknúť. Veď Boh rozbíja hlavy svojim nepriateľom aj vlasaté temeno tým, čo zotrvávajú v hriechoch. Siedma strofa (vv. 23-24), ktorú niektorí komentátori spájajú do jedného celku s predchádzajúcou, je Božím výrokom potvrdzujúcim Božie konečné víťazstvo nad nepriateľmi s použitím obrazov démonickej hory Bášan, mora a smrti (I povedal Pán: „Z vrchov Bášanu ich privediem, vyvediem ich z morských hlbín, aby sa tvoja noha zmáčala v krvi a jazyky tvojich psov aby dostali podiel z nepriateľov“).  

Ôsma strofa (vv. 25-28) opisuje akýsi slávnostný sprievod s archou (možno na poďakovanie národa po nejakom víťazstve, keďže sa tu spomínajú „bojové šíky“) do svätyne, pravdepodobne do chrámu v Jeruzaleme.

Deviata strofa (vv. 29-32) obsahuje niekoľko prosieb o prejavenie Božej moci nad všetkými národmi.

Záverečná strofa (vv. 33-36) obsahuje výzvu žalmistu (vyjadrujúcu jeho vášnivú túžbu založenú na hlbokej viere v Boha Izraela) adresovanú všetkým národom, aby uznali moc Boha Izraela.

Známy biblista kardinál Gianfranco Ravasi nazval tento žalm „obrom (titanom, velikánom) medzi žalmami“ a svojmu komentáru k tomuto žalmu dal názov „Triumfálne Te Deum Pánovi dejín a vesmíru“.

Spracované podľa: Josef Hrbata, Písně království I., Matice cyrilometodějská, Olomouc 1996

Múdroslovné knihy Starého Zákona s komentármi Jeruzalemskej Biblie, Dobrá kniha Trnava 2006

Gianfranco Ravasi – Katolícke bibl. dielo Svit, Sv. Písmo pre každého – Žalmy 66-83, Don Bosco 2007

https://biblia.sk/citanie/ssv/z/68; https://biblia.sk/citanie/sep/z/68; https://biblia.sk/citanie/bot/z/68;

https://biblehub.com/interlinear/psalms/68-1.htm; http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/z-68/

Komentáre k Starému Zákonu, 5. zväzok, Žalmy 51-75, vydavateľstvo Dobrá kniha, Trnava 2017

http://www.usccb.org/bible/psalms/68

(Lk 14, 1. 7-14) V sobotu vošiel Ježiš do domu ktoréhosi popredného farizeja stolovať a oni ho pozorovali.

Keď zbadal, ako si pozvaní vyberali popredné miesta, povedal im toto podobenstvo: „Ak ťa niekto pozve na svadbu, nesadaj si na prvé miesto, lebo mohol pozvať niekoho vzácnejšieho, ako si ty; a prišiel by ten, čo pozval teba i jeho, a povedal by ti: ‚Uvoľni miesto tomuto.‘ Vtedy by si musel s hanbou zaujať posledné miesto. Ale keď ťa pozvú, choď, sadni si na posledné miesto. Potom príde ten, čo ťa pozval, a povie ti: ‚Priateľu, postúp vyššie!‘ Vtedy sa ti dostane pocty pred všetkými spolustolujúcimi. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“

A tomu, čo ho pozval, povedal: „Keď dávaš obed alebo večeru, nevolaj svojich priateľov ani svojich bratov, ani príbuzných, ani bohatých susedov, aby nepozvali aj oni teba a mal by si odplatu. Ale keď chystáš hostinu, pozvi chudobných, mrzákov, chromých a slepých. A budeš blahoslavený, lebo oni sa ti nemajú čím odplatiť. No odplatu dostaneš pri vzkriesení spravodlivých.“

V rámci dvoch podobenstiev, ktoré odzneli počas jednej hostiny v dome „ktoréhosi popredného farizeja“, nám Ježiš ukazuje ďalšie podmienky pre získanie najvzácnejšieho daru večnej spásy, teda pre vstup do večného života v Božom kráľovstve, ktoré je tu opäť prirovnané k hostine, či už svadobnej, ako v prvom podobenstve, ktoré naoko pripomína iba poučenie o zásadách slušného správania ohľadne zasadacieho poriadku pri stolovaní, alebo k slávnostnému obedu či večeri, ako v druhom podobenstve o správnom výbere pozvaných hostí.

Kľúčom k pochopeniu oboch podobenstiev je téma Božieho pozvania na „eschatologickú hostinu“, preto ich môžeme nazvať „podobenstvami o Božom pozvaní“. Obe podobenstvá sú obrázkami zo života a ukazujú na jednej strane spôsob myslenia hostiteľa a na druhej strane morálne požiadavky na tých, ktorí pozvanie prijali.

V prvom podobenstve o výbere miesta pri svadobnej hostine nám Ježiš ukazuje zmýšľanie tých pozvaných hostí, ktorí ešte neprekonali svoje sebectvo, túžbu po sláve a po prvých miestach v spoločenskej hierarchii. Je samozrejmé, že pri bežnej hostine si každý, aj ten najpyšnejší človek dáva pozor, aby sa neprehrešil proti pravidlám spoločenskej slušnosti, a preto by asi málokto obsadil „prvé miesto“ pri stole bez toho, aby sa neuistil, že nepatrí niekomu inému (navonok teda každý vystupuje skromne, ale skromnosť ešte nie je skutočná pokora). Preto je až prekvapujúce, že Ježiš týmto podobenstvom reaguje na – podľa evanjelistu – skutočné správanie sa hostí na istej hostine, pri ktorej si pozvaní vyberali popredné miesta. Ježiš však v prvom rade nechce týchto ľudí zahanbiť či kritizovať, alebo poukázať na nesprávny životný postoj istého typu ľudí, ktorí si o sebe namýšľajú, že sú niečo viac ako ostatní (alebo ich záujmy a potreby sú dôležitejšie ako záujmy a potreby iných), a preto sa pri napĺňaní svojich životných túžob nepozerajú na svoje okolie a idú si za svojím cieľom bez ohľadu na poriadok a slušnosť (dnes by sme ako príklad takého správania mohli uviesť predbiehanie sa v rade v obchode či u lekára). Týmto podobenstvom chce Ježiš spochybniť falošné presvedčenie niektorých zbožných ľudí svojej doby, že sú v Božích očiach spravodlivejší ako iní (por. Lk 18,9), a preto budú určite uprednostnení aj pri stole „eschatologickej hostiny“. Podobenstvo je teda výzvou k osvojeniu si pravej pokory pred Bohom, k uznaniu, že spása je v prvom rade Boží dar, ktorý sa nedá v presnom slova zmysle zaslúžiť, je možné ho len prijať, a to s tichým, vďačným a pokorným srdcom. Spása teda nie je niečo, čo si môžeme akokoľvek zaslúžiť povedzme zbožným životom (v dnešnej dobe si dokonca mnohí myslia, že si nebo „vybavia“ aj bez akýchkoľvek prejavov zbožnosti). Zbožnosť musí vychádzať z pokory a tichosti srdca pred Bohom, nestačí len navonok plniť náboženské normy, a vo svojom srdci nemať miesto pre Boha. Len skutoční Boží priatelia, ktorí sa snažia vo svojich srdciach poznávať Božiu vôľu a plniť ju, budú raz počuť Božiu výzvu: Priateľu, postúp vyššie!

Druhé podobenstvo zdôrazňuje ďalšiu požiadavku spásy, ktorou je milosrdenstvo, ale opätovne nielen ako vonkajší prejav súcitu s tými, ktorí sú z rozličných dôvodov v nevýhodnom životnom postavení (chudobní, mrzáci, chromí a slepí), ale ako stav srdca človeka, ktorý nehľadá odmenu v prvom rade v tomto pozemskom živote, ale všetku svoju nádej na šťastie a naplnenie svojho života vkladá do Božích rúk a do eschatologickej hostiny v Božom kráľovstve. Takýto človek sa preto vzdáva vypočítavého myslenia nielen vo vzťahu s Bohom, ale aj vo vzťahu k ľuďom. Zrieka sa vo svojich osobných vzťahoch s ľuďmi účtovníckeho či obchodníckeho myslenia typu „niečo za niečo“, ale snaží sa správať veľkodušne, bez nároku na ľudskú odmenu v akejkoľvek podobe, či už v podobe chvály, finančnej odmeny alebo nejakých osobných výhod či privilégií zo strany tých, ktorí sú mu za niečo dlžní (samozrejme, hovoríme tu o osobných vzťahoch v bežnom živote, resp. o celkovom spôsobe života, a nie o podnikateľskom prostredí, v ktorom ide v prvom rade o obchod, čomu sú podriadené aj vzťahy medzi obchodníkmi, ktorí dobre vedia, že navonok priateľské správanie spojené napr. aj s pozvaniami na pracovné obedy a večere je len obchodnícka technika pre uľahčenie výmeny tovarov – čo však neznamená, že by niečo z kresťanského zmýšľania nemohlo byť užitočné aj v podnikateľskom prostredí).

Vrcholným vzorom správania, ktoré Ježiš opisuje v týchto podobenstvách, je jeho vlastné správanie pri Poslednej večeri, kde hovorí sám o sebe: „Ja som medzi vami ako ten, čo obsluhuje“ (Lk 22,27).