Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Sir 3, 19-21.30-31) Syn môj, v tichosti konaj svoje práce a budú ťa milovať viac ako človeka, čo dary rozdáva. Čím si väčší, tým buď pokornejší a nájdeš milosť u Boha. Mnohí sú vznešení a slávni, ale on tichým zjavuje svoje tajomstvá. Lebo len Božia moc je veľká a pokorní ho oslavujú.

Na rany pyšných nieto lieku, lebo krovie hriechu v nich zapustí korene a neuvedomia si to.

Múdre srdce uvažuje o výrokoch mudrcov a pozorné ucho túži po múdrosti.

 

Úryvok dnešného prvého čítania sa nás snaží – ako zvyčajne – pripraviť na počúvanie evanjelia a pomôcť nám lepšie pochopiť Ježišovo posolstvo. Keďže v dnešnom evanjeliu Ježiš hovorí najprv o skromnom správaní a zmýšľaní, alebo lepšie povedané o pokore (a následne o štedrosti a duchu služby), dnešné prvé čítanie, aspoň jeho prvá časť, je vybrané vzhľadom na túto tému. Hoci prvý verš tohto čítania akoby vyzýval iba na vonkajšiu skromnosť ako príťažlivú sociálnu čnosť a prejav rozumného správania, v skutočnosti je len úvodom do hlavnej témy dnešného prvého čítania, ktorou je najmä chvála pokory pred Bohom a varovanie pred pýchou.

Úvodný verš dnešného čítania chváli tichého a pracovitého muža (v tichosti konaj svoje práce). Tieto vlastnosti sú základom spoločenskej obľúbenosti a dobrých vzťahov v spoločnosti. Tichý a pracovitý človek je podľa svätopisca ľuďom milší ako ten, kto by im rozdával dary (budú ťa milovať viac ako človeka, čo dary rozdáva), čo má svoje logické odôvodnenie, ktorým sa tu však nemusíme zaoberať. Následne však svätopisec prechádza k hlavnej téme týchto veršov, ktorou je pokora pred Bohom (Čím si väčší, tým buď pokornejší a nájdeš milosť u Boha). Pokora podľa Sv. Písma privoláva na človeka Božiu milosť (por. Jak 4,6 a 1Pt 5,5: Boh pyšným odporuje ale pokorným dáva milosť; Prís 3,34: Posmievačom sa posmieva a milosť udeľuje pokorným). Naopak pýcha stojí podľa knihy Gn na začiatku ľudského odpadu od Boha, a pokora je cesta, ako sa vrátiť k Bohu.

Pokora sa však často zamieňa so skromnosťou a na ich rozdiele môžeme vidieť, čo je to skutočná pokora. Skromnosť sa totiž týka hlavne vonkajšieho správania pred ľuďmi. Pokora sa však týka výslovne nášho vnútra. Každý verejne činný človek sa snaží vystupovať pred ľuďmi skromne, ale často je to len hranie, ukazovanie sa v peknom svetle, aby si človek nepokazil svoju vonkajšiu povesť. Vo svojom vnútri však môže byť plný pýchy. Samozrejme, takáto vonkajšia skromnosť nie je sama osebe zlá, záleží od toho, čo ňou človek sleduje, či je to skutočný prejav jeho pokory, alebo iba maska, pod ktorou zakrýva svoju pýchu. Skromnosti sa dá naučiť oveľa ľahšie, ako pokore. Stačí si dávať pozor na svoje vonkajšie správanie. Treba sa napríklad naučiť usmievať sa, ospravedlňovať, ustupovať druhým v nepodstatných veciach, nepresadzovať sa nasilu, udržať jazyk za zubami, keď treba, nepreháňať to s vonkajšími prejavmi svojej moci či bohatstva, atď. Skromnosť môže byť dokonca veľmi užitočným nástrojom pýchy. V pokore však ide o niečo celkom iné. Pokora sa na rozdiel od skromnosti týka v prvom rade nie ľudí, ale samého Boha. Pokora znamená uznať svoje skutočné postavenie pred Bohom. A naše skutočné postavenie pred Bohom je, že my sme nič a Boh je všetko. Preto sv. Terézia z Avily hovorí, že pokora nie je vlastne nič iné, ako uznanie pravdy o sebe samom pred Bohom. Základom pokory teda nie je skromnosť, ale pravda. Túto myšlienku pripomína aj záverečná myšlienka z prvej časti dnešného textu prvého čítania: Božia moc je veľká a pokorní ho oslavujú, keďže len pokorní ľudia môžu spoznať veľkosť Božej moci.

Svätopisec ako o základe pre osvojenie si pokory nehovorí o skromnosti (hoci pokoru môžeme nazvať aj skromnosťou ducha alebo skromnosťou srdca), ale o tichosti: On tichým zjavuje svoje tajomstvá.. Má na mysli zrejme tichosť srdca, ako podmienku osvojovania si Božej pravdy. Keď Nm 12,3 o Mojžišovi hovorí ako o najpokornejšom človeku na zemi, používa na to výraz, ktorý sa dá preložiť aj ako tichý človek. Ako tichý človek sa označuje aj patriarcha Jakub (Gn 25,27). Pod tichosťou však (podobne ako pri skromnosti) treba chápať nielen vonkajšie správanie, teda málovravnosť, vonkajšiu mlčanlivosť, príp. jemné, nehlučné správanie, ale máme zase na mysli vnútornú tichosť, tichosť srdca, teda ide tu o vlastnosť ducha a nielen o slušné či nenápadné vystupovanie. Vzorom takéhoto životného postoja sám Kristus, ktorý hovorí: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom“ (Mt 11,29). Pokora je vlastne dokonalá tichosť srdca. Znamená to, že tichí sme, ak naše srdce zostane tiché a pokojné a nevzrušuje si ani vtedy, keď nás chvália, ani vtedy, keď nás hania alebo nespravodlivo obviňujú. Podľa spomenutej definície pokory je snaha o tichosť srdca cestou k opravdivej pokore. Prečo? Lebo ak pokora je poznanie pravdy o sebe samom, najmä o tom, kto som pred Bohom, tak cestou k poznaniu tejto pravdy je mlčanie pred Bohom, čiže vlastne modlitba. Človek, ktorý sa modlí, sa postupne stáva tichým aj pokorným, lebo pravda o sebe aj o Bohu sa nám najlepšie zjavuje práve v modlitbe, v tichosti. A kto sa chce modliť, musí svoje srdce najprv ponoriť do tichosti. Aj Eliášovi sa Boh zjavil nie vo vetre, zemetrasení či v ohni, ale v tichom vánku. Ale tichosť znamená aj samotu, lebo len v samote sa človek stretne s Bohom. Tichosť srdca je podmienkou toho, aby sme počuli Boží hlas. Na túto tému je vo Svätom Písme Starého Zákona veľa zmienok, za všetky spomeňme napr. aspoň Ž 51,8: „Ty naozaj máš záľubu v srdci úprimnom a v samote mi múdrosť zjavuješ“.

Aj Pán Ježiš tichosť považuje za jednu z hlavných vlastností, ktoré nás privedú do večnej blaženosti, veď hovorí: „Blahoslavení tichí, lebo oní budú dedičmi zeme“. Tichosť srdca si veľmi cenili starovekí mnísi, ktorí tvrdili, že všetka duchovná sila pochádza z tichosti. Aj žalmy velebia tichosť mnohými slovami, napr.: „Pán pokorných vedie k správnemu konaniu a tichých poúča o svojich cestách“ (Ž 25,9). Alebo: „Pán miluje svoj ľud a tichých venčí víťazstvom“ (Ž 149,4). A tiež: „Tichých sa Pán ujíma ale hriešnikov ponižuje až po zem“ (Ž 147,6).

V druhej časti dnešného prvého čítania počúvame najprv poučenie o následkoch pýchy, ktorá otvára srdce človeka pre zlo. V pyšnom človeku totiž hriech postupne zapustí také silné korene, že človek si prestane uvedomovať svoje postavenie pred Bohom, hriech sa mu stane jeho novou prirodzenosťou a človek upadá do hlúposti a nerozumnosti, lebo svoj život úplne prestane riadiť podľa Božích zákonov, ako to vidíme aj v dnešnej „post-kresťanskej“ spoločnosti s jej stále novými a novými ideológiami, ktoré nerešpektujú Boží poriadok a prinášajú do života chaos.

Dnešný úryvok z múdroslovnej knihy Sirachovcovej končí výzvou k osvojovaniu si múdrosti, čo je vlastne hlavnou témou celej tejto knihy a celej biblickej múdroslovnej či poučnej literatúry. Múdrosť v týchto knihách však nie je výsledkom samotnej učenosti či rozumovej činnosti podľa vzoru gréckych pohanských mudrcov a filozofov,  (spor s gréckou pohanskou filozofiou je v pozadí celej knihy), ale Božím darom, o ktorý sa však treba usilovať.

 

 

(Lk 14, 1. 7-14) V sobotu vošiel Ježiš do domu ktoréhosi popredného farizeja stolovať a oni ho pozorovali.

Keď zbadal, ako si pozvaní vyberali popredné miesta, povedal im toto podobenstvo: „Ak ťa niekto pozve na svadbu, nesadaj si na prvé miesto, lebo mohol pozvať niekoho vzácnejšieho, ako si ty; a prišiel by ten, čo pozval teba i jeho, a povedal by ti: ‚Uvoľni miesto tomuto.‘ Vtedy by si musel s hanbou zaujať posledné miesto. Ale keď ťa pozvú, choď, sadni si na posledné miesto. Potom príde ten, čo ťa pozval, a povie ti: ‚Priateľu, postúp vyššie!‘ Vtedy sa ti dostane pocty pred všetkými spolustolujúcimi. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“

A tomu, čo ho pozval, povedal: „Keď dávaš obed alebo večeru, nevolaj svojich priateľov ani svojich bratov, ani príbuzných, ani bohatých susedov, aby nepozvali aj oni teba a mal by si odplatu. Ale keď chystáš hostinu, pozvi chudobných, mrzákov, chromých a slepých. A budeš blahoslavený, lebo oni sa ti nemajú čím odplatiť. No odplatu dostaneš pri vzkriesení spravodlivých.“

 

V rámci dvoch podobenstiev, ktoré odzneli počas jednej hostiny v dome „ktoréhosi popredného farizeja“, nám Ježiš ukazuje ďalšie podmienky pre získanie najvzácnejšieho daru večnej spásy, teda pre vstup do večného života v Božom kráľovstve, ktoré je tu opäť prirovnané k hostine, či už svadobnej, ako v prvom podobenstve, ktoré naoko pripomína iba poučenie o zásadách slušného správania ohľadne zasadacieho poriadku pri stolovaní, alebo k slávnostnému obedu či večeri, ako v druhom podobenstve o správnom výbere pozvaných hostí.

Kľúčom k pochopeniu oboch podobenstiev je téma Božieho pozvania na „eschatologickú hostinu“, preto ich môžeme nazvať „podobenstvami o Božom pozvaní“. Obe podobenstvá sú obrázkami zo života a ukazujú na jednej strane spôsob myslenia hostiteľa a na druhej strane morálne požiadavky na tých, ktorí pozvanie prijali.

V prvom podobenstve o výbere miesta pri svadobnej hostine nám Ježiš ukazuje zmýšľanie tých pozvaných hostí, ktorí ešte neprekonali svoje sebectvo, túžbu po sláve a po prvých miestach v spoločenskej hierarchii. Je samozrejmé, že pri bežnej hostine si každý, aj ten najpyšnejší človek dáva pozor, aby sa neprehrešil proti pravidlám spoločenskej slušnosti, a preto by asi málokto obsadil „prvé miesto“ pri stole bez toho, aby sa neuistil, že nepatrí niekomu inému (navonok teda každý vystupuje skromne, ale skromnosť ešte nie je skutočná pokora). Preto je až prekvapujúce, že Ježiš týmto podobenstvom reaguje na – podľa evanjelistu – skutočné správanie sa hostí na istej hostine, pri ktorej si pozvaní vyberali popredné miesta. Ježiš však v prvom rade nechce týchto ľudí zahanbiť či kritizovať, alebo poukázať na nesprávny životný postoj istého typu ľudí, ktorí si o sebe namýšľajú, že sú niečo viac ako ostatní (alebo ich záujmy a potreby sú dôležitejšie ako záujmy a potreby iných), a preto sa pri napĺňaní svojich životných túžob nepozerajú na svoje okolie a idú si za svojím cieľom bez ohľadu na poriadok a slušnosť (dnes by sme ako príklad takého správania mohli uviesť predbiehanie sa v rade v obchode či u lekára). Týmto podobenstvom chce Ježiš spochybniť falošné presvedčenie niektorých zbožných ľudí svojej doby, že sú v Božích očiach spravodlivejší ako iní (por. Lk 18,9), a preto budú určite uprednostnení aj pri stole „eschatologickej hostiny“. Podobenstvo je teda výzvou k osvojeniu si pravej pokory pred Bohom, k uznaniu, že spása je v prvom rade Boží dar, ktorý sa nedá v presnom slova zmysle zaslúžiť, je možné ho len prijať, a to s tichým, vďačným a pokorným srdcom. Spása teda nie je niečo, čo si môžeme akokoľvek zaslúžiť povedzme zbožným životom (v dnešnej dobe si dokonca mnohí myslia, že si nebo „vybavia“ aj bez akýchkoľvek prejavov zbožnosti). Zbožnosť musí vychádzať z pokory a tichosti srdca pred Bohom, nestačí len navonok plniť náboženské normy, a vo svojom srdci nemať miesto pre Boha. Len skutoční Boží priatelia, ktorí sa snažia vo svojich srdciach poznávať Božiu vôľu a plniť ju, budú raz počuť Božiu výzvu: Priateľu, postúp vyššie!

Druhé podobenstvo zdôrazňuje ďalšiu požiadavku spásy, ktorou je milosrdenstvo, ale opätovne nielen ako vonkajší prejav súcitu s tými, ktorí sú z rozličných dôvodov v nevýhodnom životnom postavení (chudobní, mrzáci, chromí a slepí), ale ako stav srdca človeka, ktorý nehľadá odmenu v prvom rade v tomto pozemskom živote, ale všetku svoju nádej na šťastie a naplnenie svojho života vkladá do Božích rúk a do eschatologickej hostiny v Božom kráľovstve. Takýto človek sa preto vzdáva vypočítavého myslenia nielen vo vzťahu s Bohom, ale aj vo vzťahu k ľuďom. Zrieka sa vo svojich osobných vzťahoch s ľuďmi účtovníckeho či obchodníckeho myslenia typu „niečo za niečo“, ale snaží sa správať veľkodušne, bez nároku na ľudskú odmenu v akejkoľvek podobe, či už v podobe chvály, finančnej odmeny alebo nejakých osobných výhod či privilégií zo strany tých, ktorí sú mu za niečo dlžní (samozrejme, hovoríme tu o osobných vzťahoch v bežnom živote, resp. o celkovom spôsobe života, a nie o podnikateľskom prostredí, v ktorom ide v prvom rade o obchod, čomu sú podriadené aj vzťahy medzi obchodníkmi, ktorí dobre vedia, že navonok priateľské správanie spojené napr. aj s pozvaniami na pracovné obedy a večere je len obchodnícka technika pre uľahčenie výmeny tovarov – čo však neznamená, že by niečo z kresťanského zmýšľania nemohlo byť užitočné aj v podnikateľskom prostredí).

Vrcholným vzorom správania, ktoré Ježiš opisuje v týchto podobenstvách, je jeho vlastné správanie pri Poslednej večeri, kde hovorí sám o sebe: „Ja som medzi vami ako ten, čo obsluhuje“ (Lk 22,27).