(Jer 20, 7-9) ^7a Zvádzal si ma, Pane, a ja som sa dal zviesť; bol si mocnejší ako ja a premohol si ma.

^7b Celý deň som na posmech, každý sa mi vysmieva. ⁸Vždy, keď hovorím, musím kričať, musím ohlasovať: ničomnosť a spustošenie. Pánovo slovo mi prináša len pohanu a posmech celý deň.

⁹ Povedal som si: „Nebudem naňho myslieť, ani už nebudem hovoriť v jeho mene.“ Ale tu mi bolo, akoby oheň blčal v mojom srdci, uzavretý v mojich kostiach. A poddal som sa, nevládal som mu odolať.

Dnešný starozákonný úryvok pochádza z tej časti Knihy proroka Jeremiáša, ktorú nazývame „Jeremiášove vyznania“ (nie „Náreky Jeremiášove“, či Lamentácie, resp. Žalospevy, čo je úplne iná biblická kniha, ktorá vlastne ani nepochádza od proroka Jeremiáša). „Vyznania Jeremiáša“ netvoria súvislú časť tejto prorockej knihy, ale skôr „zbierku“ viacerých (celkovo piatich) prorokových žalospevov či „vyznaní“ (por. Jer 11,19-12,6; 15,10-21; 17,12-18; 18,18-23; 20,7-18), v ktorých prorok dáva voľný priechod svojím pocitom ohľadne skúseností s Bohom a necháva nás tak nahliadnuť do svojho srdca (o týchto „vyznaniach“ pozri aj katechézu na 12. cezročnú nedeľu A – Jer 20,10-13). Obsahom aj poetickou formou sa tieto vyznania veľmi približujú žalmom, ba silou osobnej výpovede ich istým spôsobom ešte prevyšujú, a v mnohom sa podobajú aj Jóbovým nárekom.

Pre hlbšie porozumenie prorokových jednotlivých výpovedí plných žiaľu, bolesti a vnútorného utrpenia si priblížme dobu, v ktorej prorok žil, aj jeho vlastný trpký osud. Pôsobenie proroka Jeremiáša (niečo o prorokovi Jeremiášovi si možno prečítať aj v katechézach na 16. a 30. cezročnú nedeľu roku B alebo na 4. a 20. cezročnú nedeľu roku C na tejto webovej stránke) spadá do doby krátko pred babylonským zajatím, ide teda o začiatok šiesteho storočia pred Kristom. Boh už pripravuje trest pre obyvateľov Jeruzalema aj celého Judska, keďže národ sa nepoučil z osudu od Dávidovho trónu odtrhnutých severných kmeňov Izraela, ktoré sa dostali do tzv. „asýrskeho zajatia“ (o „asýrskom zajatí“ sme hovorili napr. aj v katechéze k prvému čítaniu minulej nedele).

Dnešná perikopa (úryvok z Biblie používaný v liturgii) nadväzuje na trpký zážitok proroka Jeremiáša, ktorým bolo jeho uväznenie kňazom Pášurom, dozorcom nad poriadkom v jeruzalemskom chráme. Jeremiáš totiž na Pánov príkaz „zastal na nádvorí Pánovho domu a vravel celému národu: „Toto hovorí Pán zástupov, Boh Izraela: Hľa, privediem na toto mesto a na všetky mestá v jeho okolí každú pohromu, ktorou som im pohrozil. Veď vzopreli svoju šiju a nechcú poslúchať moje slová!“ (viď Jer 19, 14-15). Urobiť také niečo vyžaduje nielen odvahu, ale ešte viac pevné presvedčenie o správnosti svojho konania. Jeremiáš sa – aj podľa slov dnešného úryvku – vzpieral Bohu vykonať takýto buričský čin, lebo vedel, čo bude nasledovať: nielen trest zo strany vrchnosti, ale aj posmech celého Jeruzalema, ktorý nechápal, o čo vlastne Jeremiášovi ide, veď navonok bolo Judsko verné Pánovi a prinášalo mu množstvo obetí v chráme – ale nemohol si pomôcť: oheň Božieho slova tak silne horel v jeho srdci, že keby Jeremiáš neurobil to, o čo ho Pán žiadal, tento oheň by ho zvnútra „spálil“.

Pozrime sa bližšie ešte na dve skutočnosti týkajúce sa Jeremiášovho vnútra, ktoré vyplývajú z dnešného úryvku. Prvou skutočnosťou je vnútorný boj s Božím povolaním a druhou prorocké sebavedomie založené na vedomí tohto povolania. Prorok prirovnáva Božie volanie stať sa Božím hlasom k zvádzaniu naivného neskúseného dievčaťa. Tieto slová znejú skoro ako urážka Boha: „Ty si využil moju mladícku naivitu, dával si mi všemožné sľuby, ako mi bude s tebou dobre, a potom, keď som bol taký hlúpy, že som nasledoval tvoj zvodný hlas, nechal si ma v hanbe a utrpení“. Realita povolania spôsobila v Jeremiášovom srdci pocity sklamania a akoby prebudenia zo sna zamilovanosti. Dôverčivá láska k Pánovi mu zrazu pripadá ako bláznovstvo. Kde je teraz Pán a jeho sľuby? Nesľuboval mu na začiatku jeho povolania (por. Jer 1,19), v jeho mladosti, že bude stále pri ňom a že ho vyslobodí, že bude zápasiť s jeho nepriateľmi a oni ho nepremôžu? Keby sme však čítali celý text tohto posledného Jeremiášovho „vyznania“ v knihe, zistili by sme (vo verši 13), že prorok si je napriek všetkému utrpeniu, ktoré Pán na neho dopustil, vedomý konečného Božieho víťazstva nad jeho nepriateľmi.

Ale napriek týmto pocitom sklamania zo svojho povolania je tu iná významná a pozoruhodná skutočnosť: prorok ani na chvíľu nespochybňuje realitu svojho povolania. Jeremiášovo prorocké vedomie nie je ani na okamih otrasené pochybnosťou, že by nebol povolaný Pánom plniť úlohu, ktorú koná. Prorok sa síce pokúša utiecť pred svojou úlohou, nevšímať si Boží hlas vo svojom vnútri, ale nakoniec musí kapitulovať: stretáva sa tu skrátka s vyššou mocou, pred ktorou musí kapitulovať. Ten, kto prežil vo svojom živote moc Božieho volania, už viac nepochybuje o Božej existencii, ale snaží sa len o to, aby stále lepšie poznával a plnil Božiu vôľu.

A tak prorok – hoci plný nechuti k svojmu povolaniu – cíti, že pre naplnenie zmyslu svojho života nemá na výber a musí ďalej niesť bremeno svojho povolania Božieho hovorcu k národu, ktorý sa Bohu tiež vzpiera. Pripomeňme si aj iné starozákonné miesta, kde Boží vyvolenci chcú ukončiť svoje poslanie (Mojžiš – Ex 32, Eliáš – 1Kr 19, Jonáš – Jon 4). V tomto zdráhaní sa môžeme teda vidieť skôr známku pravého povolania. Prehnane ochotné a rýchle prevzatie úlohy Božieho vyslanca svedčí skôr o povrchnom alebo samozvanom človekovi.

Pre plné pochopenie úryvku si musíme uvedomiť, že to, čo prorok opisuje ako osobné prežívanie svojho povolania Božieho vyvolenca, treba vztiahnuť aj na celý izraelský národ, ktorý svoje vyvolenie prežíva podobným spôsobom – na jednej strane ako dôkaz Božej lásky k nemu, ale na druhej strany aj ako bremeno (ten, kto reprezentuje Boží záujem vo svete, sa totiž často ocitne v pozícii odmietaného a nenávideného), z ktorého sa národ často snažil uniknúť, ale nakoniec sa vždy musel k Bohu vrátiť, ak chcel ako národ vôbec prežiť.

Pokiaľ ide o súvis dnešného prvého čítania s evanjeliom, na počúvanie ktorého nás starozákonné perikopy pri nedeľnej liturgii pripravujú, spočíva v uvedomení si náročnosti povolania byť Božím zástupcom (resp. Kristovým učeníkom), ale súčasne v uvedomení si vyvolenia, ktoré človek dostal, lebo večný „zisk“ z takejto služby nakoniec vždy mnohonásobne vyváži dočasné „straty“, ktoré človek utrpí: Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! (Mt 16,26a)

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/jr-207-9/

http://www.pastorace.cz/Kazani/22-nedele-v-mezidobi-Stul-slova-Ales-Opatrny.html

Karel Flossmann, Liturgický rok, cyklus A, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří 1995

 (Ž 63, 2. 3-4. 5-6. 8-9) Bože, ty si môj Boh, už od úsvitu sa viniem k tebe. Za tebou prahne moja duša, za tebou túži moje telo; ako vyschnutá, pustá zem bez vody, R. tak ťa túžim uzrieť vo svätyni a vidieť tvoju moc a slávu. Veď tvoja milosť je lepšia než život; moje pery budú ťa oslavovať. R. Celý život ťa chcem velebiť a v tvojom mene dvíhať svoje ruky k modlitbe. Sťa na bohatej hostine sa nasýti moja duša a moje ústa ťa budú chváliť jasavými perami. R. Lebo ty si mi pomáhal a pod ochranou tvojich krídel budem plesať. Moja duša sa vinie k tebe, ujímaš sa ma svojou pravicou.

Refrén: Za tebou prahne moja duša, Pane, Bože môj.

Katechézu k žalmu 63 pozri v priečinku na 12. cezročnú nedeľu v roku C.

Výber tohto responzóriového žalmu do liturgie tejto nedele možno súvisí s tým, že čerpá zo „žalmu dôvery“, ktorý veriaceho človeka nachádzajúceho sa v skúške dôvery Bohu (napr. v situácii rozhodnutia sa pre prijatie náročného poslania, ktoré mu Boh zveril – v prvom čítaní je tým človekom prorok Jeremiáš, v evanjeliu Bohočlovek Ježiš Kristus), povzbudzuje k dôvere v Boha.

(Mt 16, 21-27) Ježiš začal svojim učeníkom vyjavovať, že musí ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť od starších, veľkňazov a zákonníkov, že ho zabijú, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych. Peter si ho vzal nabok a začal mu dohovárať: „Nech ti je milostivý Boh, Pane! To sa ti nesmie stať!“ On sa obrátil a povedal Petrovi: „Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“

Potom Ježiš povedal svojim učeníkom: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Alebo za čo vymení človek svoju dušu?! Lebo Syn človeka príde v sláve svojho Otca so svojimi anjelmi a vtedy odplatí každému podľa jeho skutkov.“

Touto perikopou sa začína nová časť Matúšovho evanjelia, orámcovaná Ježišovým utrpením a smrťou. Odteraz bude centrom pozornosti evanjelistu to, čo sa má prihodiť v Jeruzaleme. Dostávame sa teda k rozhodujúcemu bodu Ježišovho účinkovania, v ktorom Ježiš po tom ako si overil, že Peter a ostatní jedenásti uverili v neho ako Mesiáša a Božieho Syna, začal svojim učeníkom vyjavovať, že musí ísť do Jeruzalema ..., že ho zabijú, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych. Je to kritický moment, v ktorom sa stáva zjavným protiklad medzi Ježišovým spôsobom myslenia a spôsobom myslenia jeho učeníkov. Peter priam pociťuje povinnosť napomenúť Učiteľa, pretože Mesiášovi nemožno pripísať niečo také potupné. Vtedy Ježiš zo svojej strany tvrdo napomenie Petra, lebo „nezmýšľa podľa Boha, ale podľa ľudí“, a bez toho, aby si to povšimol, plní úlohu satana, pokušiteľa.

Úryvok má dve časti navzájom úzke spojené: Kristova cesta k Otcovi (vv. 21-23) sa má stať aj cestou učeníkov (vv. 24-27). Učeníci už síce spoznali Ježiša ako Mesiáša (por. Petrovo vyznanie v evanjeliu minulej nedele – Mt 16,13-20), ale teraz musí nasledovať druhý krok – spoznať Ježiša ako Mesiáša trpiaceho.

V tejto prvej predpovedi Ježišovho utrpenia (z troch) sa uvádza, že Ježiš musí ísť do Jeruzalema. Sloveso „musieť“ je v evanjeliách často synonymom pre Božiu vôľu – a Božia vôľa je nezmeniteľná – človek sa jej buď dobrovoľne podriadi, alebo bude naveky trpieť nezmyselnosťou svojej existencie. K naplneniu Božieho plánu s Ježišom Boh používa ľudí, ktorí patria k duchovným vodcom Izraela: starších (ľudia úctyhodného veku, skúseností a zbožnosti, ktorí boli členmi Veľrady), veľkňazov (ide zrejme o dvoch veľkňazov: súčasného, t.j. Kajfáša, ale aj predchádzajúceho – Annáša) a zákonníkov (profesionálni vykladači Písma, ktorí riadili nielen náboženský ale aj právny život v obciach – Ježiš má na mysli tých zákonníkov, ktorí boli členmi židovskej Veľrady, ktorá Ježiša odsúdila na smrť). Ježiš však predpovedá nielen svoje utrpenie a smrť, ale aj svoje víťazstvo nad nepriateľmi – najmä nad Satanom, s ktorým v prvom rade vedie svoj boj –, teda svoje zmŕtvychvstanie na tretí deň po svojej smrti – tretí deň je v Biblii rozhodujúcim dňom (por. Oz 6,2: Oživí nás po dvoch dňoch, na tretí deň nás vzkriesi a žiť budeme pred jeho tvárou), možno aj preto dodnes „exercície“ musia trvať aspoň tri dni.

Peter však neprijíma túto víziu trpiaceho Mesiáša – drží sa tej predstavy Mesiáša, ako si ho Židia v tej dobe predstavovali: ako suverénneho víťaza, nezraniteľného a úspešného „supermana“, keďže si sami od seba nedokázali dať dohromady všetky predpovede Písma o Mesiášovi, z ktorých vyplýva obraz Mesiáša ako trpiaceho záchrancu svojho národa. Je zaujímavé, že hoci len chvíľu predtým bol Peter pod vplyvom Božieho ducha, ktorý mu dal Ježiša spoznať ako Mesiáša (lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach – Mt 16,13), krátko na to, keď Ježiš pred učeníkmi odhalí skutočnú podobu Mesiáša, sa Peter opäť dostáva pod vplyv ľudských názorov, resp. verejnej mienky, ktorá je ľahkým nástrojom diabla na ovplyvňovanie ľudí.

Ježiš označuje Petra za „kameň úrazu“ (gr. skandalon), ktorý sa v našich prekladoch nevhodne prekladá ako „pohoršenie“. Ježiš teda naráža na „kameň“ Petrových falošných predstáv o Mesiášovi ako úspešnom pozemskom osloboditeľovi židovského národa od jeho nepriateľov. A pretože si Peter nárokuje „ukázať Ježišovi cestu spásy“, Ježiš ho vykazuje do správnych medzí – nie apoštol má kráčať pred Kristom a určovať mu „prijateľný osud“, ale má kráčať za ním – preto sa následne hovorí o „kráčaní za Ježišom“ (tieto slová sa nachádzajú ešte v Ježišovej odpovedi Petrovi, ale opäť sú preložené s istým nepochopením k významu pôvodného textu: choď mi z cesty, pričom správne by malo byť: postav sa za mňa). Ježišovým postavením Petra za seba súčasne odstraňuje zo svojej cesty „kameň“ (možno tu vidieť aj ironickú narážku na meno Peter, t.j. Skala, ktoré mu Ježiš dal), ktorý Ježišovi bráni pokračovať v Božej ceste, lebo je to cesta pozemského utrpenia a nie pozemského úspechu. Cesta pozemského úspechu nie je vždy aj Božou cestou, ale len Božia cesta vedie k večnému úspechu.

Ježišova „cesta kríža“ má byť aj cestou učeníkov, preto po ohlásení svojej cesty kríža nasledujú slová o ceste učeníkov. Sú to slová týkajúce sa všetkých Ježišových učeníkov, teda nielen apoštolov – preto je tu použité neurčité zámeno „kto“, v zmysle „ktokoľvek“. Keďže cesta kríža nie je ľahká pre nikoho, ani pre Ježiša, hneď na začiatku Ježiš vyzýva učeníkov k sebazapreniu. Ježiš tu nehovorí v prvom rade o nejakom asketickom cvičení, ale o odstránení falošných, príliš ľudských predstáv o Mesiášovi a o ceste spásy. Pokánie začína v hlave, „zmenou myslenia“. Prípadne to možno chápať ako zapretie „svojho ja“, ktoré si chce „zachrániť život“.

Výzva zaprieť sám seba je veľmi podobná druhej výzve: vziať svoj kríž. V dnešnej dobe výraz „kríž“ nadobudol význam všetkých možných životných ťažkostí a problémov, najmä chorôb. V Ježišovej dobe výraz „kríž“ bol jednoznačne spojený s obrazom potupnej smrti, spoločenského vylúčenia a hanby. Kresťania však dali tomuto výrazu nový zmysel – ako účasť na samotnom Kristovom údele. „Vziať na seba svoj kríž“ teda v evanjeliách znamená ochotu nielen znášať „svoje umieranie“, umieranie svojho „ja“ v podobe neprijatia, pohŕdania zo strany okolia, prenasledovania a dokonca mučeníctva kvôli Kristovi a jeho slovu, ale aj ochotu darovať svoj život ako obetu za druhých, najmä za ich večnú spásu. „Vziať na seba kríž“ a „nasledovať Krista“ je to isté.

Ježiš ponúka aj motiváciu k takémuto na prvý pohľad nepochopiteľnému konaniu. Prvým dôvodom je záchrana svojho večného života. Ježiš totiž ponúka život v plnosti, s ktorým sa sebecký spôsob života v hriechu a v naháňaní sa za pozemskou slávou, bohatstvom a rozkošami nedá ani porovnať. Druhý dôvod (Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Alebo za čo vymení človek svoju dušu?!)nadväzuje na prvý, a Ježiš tu akoby naráža na pokušenie, v ktorom mu Satan ponúkol celý svet, jeho slávu a bohatstvo. Tretím dôvodom je odmena, ktorú Kristus pri svojom príchode dá tým, ktorí ho budú nasledovať.

Na záver si ešte bližšie vysvetlime evanjeliový pojem „kríža“. Niekedy sa pri duchovných výkladoch „tajomstva kríža“ kladie do protikladu „kríž“ a pozemské šťastie (hoci svojou podstatou nedokonalé), akoby „prijať na seba kríž“ znamenalo úplne sa vzdať túžby po pozemskom šťastí. Avšak túžiť po pozemskej prosperite, po úspechu, po zdraví, to je celkom prirodzené, ale človek to všetko musí podriadiť túžbe po dosiahnutí plnosti šťastia v Božom kráľovstve. Krížom podľa evanjelia teda nie je to, čo nám „kazí“ pozemské šťastie, teda všetko to negatívne, čo vo svojom živote zakúšame v dôsledku prítomnosti hriechu vo svete, ale to, čo vyžaduje moje „sebazaprenie“, teda popretie hriešnej prirodzenosti vo mne, môjho starého sebeckého „ja“, ak chcem žiť evanjelium, ak chcem kráčať Božou cestou, cestou nasledovania Krista. Kríž samotný teda nie je prekážkou dosahovania pozemského šťastia – ak ho chápeme v evanjeliovom a nie v zľudovenom význame (rozdiel medzi ľudovým a evanjeliovým chápaním „kríža“ je podobný ako v Starom Zákone rozdiel medzi ľudovou a biblickou predstavou Mesiáša); ak sa rozhodnem nasledovať Krista, nemusím sa vzdať túžby po pozemskom šťastí, ba dokonca prijatím Kristovho kríža sa dostávam na najlepšiu cestu k naplneniu aj svojej túžby po pozemskom šťastí, ak teda chápem pozemské šťastie nie ako sebecké užívanie si tohto sveta bez ohľadu na morálne zásady, ale ako na Boží dar, ktorý Boh dáva tým, ktorí plnia jeho vôľu. Krížom teda pre kresťana nie je to, čo mu „kazí radosť“ z pozemských dobier, ale to, čo mu prekáža v nasledovaní Krista, v kráčaní po Božej ceste, v dosahovaní Božieho kráľovstva. Takto sa krížom pre kresťana môže stať aj jeho blahobyt, prosperita, úspech, ba aj zdravie, teda všetko to, čo nazývame „pozemským šťastím“, ak sa naviazanosť na tieto hodnoty stane pre kresťana prekážkou, ktorá mu bráni v nasledovaní Krista, a preto vyžaduje jeho úsilie a sebazaprenie, aby ho tieto hodnoty nevytrhli z Božieho kráľovstva. A naopak to, čo my automaticky považujeme za „kríž“, napr. ťažká choroba, z evanjeliového hľadiska krížom „samo osebe“ nie je, krížom sa to stane až mojím rozhodnutím prijať na seba túto ťažkosť ako cestu nasledovania Krista. Krížom je tu potom vlastne prekonávanie svojej beznádeje, neviery v Božiu lásku, nechuť žiť evanjelium aj za týchto sťažených okolností. Krížom podľa evanjelia teda nie je niečo negatívne či nepríjemné, čo nás v živote postretne, ale to, čo nám bráni vstúpiť do Božieho kráľovstva, čo nás odrádza od nasledovania Krista, čo nám prekáža kráčať Božou cestou. Napriek všetkému teda hlavným posolstvom dnešného evanjelia nie je „zapri sám seba“ či „vezmi svoj kríž“, ale „nasleduj ma“ – za každých okolností, či už ti v tom bude brániť pozemské nešťastie (choroba, chudoba) alebo naopak pozemské „šťastie“.

Spracované podľa: https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20140901001

http://www.pastorace.cz/Kazani/22-nedele-v-mezidobi-Kriz-ci-prosperita.html