Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

 

Dt 4, 1-2. 6-8: Mojžiš povedal ľudu: „A teraz, Izrael, počúvaj prikázania a ustanovenia, ktoré vás učím, a zachovávajte ich, aby ste žili a vošli do krajiny, ktorú vám chce dať Pán, Boh vašich otcov, do vlastníctva. Nepridáte nič k slovu, ktoré vám hovorím, ani z neho neuberiete. Zachovávajte prikázania Pána, svojho Boha, ktoré vám ja dávam. Strážte ich a uskutočňujte! Lebo len tak budete múdri a rozumní v očiach národov. Budú počuť o všetkých týchto prikázaniach a povedia: ‚Skutočne múdry a rozumný je tento veľký národ.‘ Veď ktorý národ je taký veľký a má bohov tak blízko, ako je nám blízko Pán, náš Boh, kedykoľvek ho vzývame?! A kde je národ taký slávny, ktorý by mal také spravodlivé prikázania a ustanovenia, ako sú všetky tieto zákony, ktoré vám ja dnes predkladám?!“

Deuteronómium je grécky názov piatej Mojžišovej knihy (päť tzv. Mojžišových kníh tvorí prvú a najdôležitejšiu zbierku biblických kníh, tzv. Pentateuch, čo v preklade z gréčtiny znamená 5 kníh, či skôr päťzvitková kniha, kniha s piatimi časťami, Židia ju volajú Tóra, čiže Zákon; táto kniha obsahuje najstaršie ústne tradície Izraela, písomne zozbierané a zredigované z času až po babylonskom zajatí, okolo roku 500 pred Kristom, ale mnohé z týchto tradícií boli do písomnej formy zachytené už oveľa skôr, takže redaktori Pentateuchu čerpali väčšinu svojho materiálu už zo starých spisov): deuteros znamená po grécky druhý, nomos znamená zákon. Voľne by sme teda názov tejto knihy mohli preložiť ako Druhý Zákon či skôr Opakovanie zákona.

Kniha Deuteronómium je zostavená z troch dlhých rečí vložených do úst umierajúceho Mojžiša a z rozprávania o vstupe Izraela do zasľúbenej zeme. Dnešný úryvok nadväzuje na pripomienku hlavných udalostí z doby, kedy Izrael putoval púšťou a zakusoval Božiu starostlivosť. Úryvok začína tradičným úvodom reči: „Počúvaj“. Je to kľúčové slovo celej knihy Deuteronómium a istým spôsobom aj celej židovskej zbožnosti, lebo týmto slovom sa začína vyznanie viery („Krédo“) Izraela, obsiahnuté práve v knihe Deuteronómium (Dt 6,4nn), ktoré zbožný Izraelita recituje každý deň: „Počúvaj Izrael“ (po hebrejsky „Šema Israel“).

Dnešný úryvok má síce literárnu formu reči, ktorou Mojžiš napomína ľud pred hranicami zasľúbenej zeme k poslušnosti a vernosti Božiemu Zákonu, ale dnešná podoba tejto reči, ako sa zachovala v hebrejskom texte, pochádza až od neznámeho autora z kráľovskej doby (možno od niektorého neskorého proroka, z čias blízkych zániku Jeruzalema, možno Izaiáša alebo Jeremiáša alebo od ich žiaka, ktorého písomnosti boli zachované  a  odvezené ako vzácne dedičstvo zajatcami do Babylonu). Autorstvo kníh sa v staroveku chápalo oveľa voľnejšie ako dnes a meno autora bolo skôr nadpisom knihy než jej podpisom (t.j. išlo viac o záznam starých ústnych tradícií než o vlastné dielo postáv, ktoré sa v knihe spomínajú, pričom skutoční autori kníh vkladajú svojim postavám do úst svoje vlastné slová, ale vydávajú ich za slová svojich postáv a sami zostávajú v úzadí – nejde však o klamanie čitateľa, lebo myšlienkovo ide o verný záznam starých tradícií, nie o nejaké nové myšlienky).

Mojžiš prežil so svojím ľudom v Egypte aj na púšti veľa ťažkostí. Musel ľud k Bohu vychovávať a viesť, čo nebolo vôbec ľahké. Ľudia, ktorí niekoľko generácií museli poslúchať isté zákony donútení hrubou silou, lebo boli otrokmi, nestali sa po svojom vonkajšom oslobodení aj vnútorne slobodnými, neboli schopní hneď poslúchať Boží zákon v ľudskom vnútri. Nevedeli, ako nakladať so svojou slobodou a stále podliehali tým zvykom, ktoré boli kedysi donútení zachovávať zvonka. Aj naše vykúpenie Kristom zo zákona hriechu nás hneď krstom nezbavuje náklonnosti na zlé, diabol má stále nad nami moc kvôli následkom hriechu, teda akejsi sile hriešnych zvykov, v ktorých sme vychovávaní svojim okolím, lebo sme súčasťou spoločenstva, ktoré tiež žije v hriechu – hriechu sa teda musí podobne ako vyvolený židovský národ zbavovať celé spoločenstvo Cirkvi, nielen jednotlivci, sme jeden za druhého zodpovední, ovplyvňujeme sa navzájom viac, než si bežne uvedomujeme.

Mojžiš teda hovorí ľudu akoby o novom zákone, ktorý sa má Boží ľud naučiť poslúchať a podľa neho žiť. Navonok tieto nariadenie dáva Božiemu ľudu Jahve ako jeho nový vládca, ale v skutočnosti ide o hlavne zákony, ktoré boli napísané v ľudskom vnútri Bohom už pri stvorení. Boh však tieto zákony pre ich lepšie pochopenie dáva cez Mojžiša, cez ľudskú autoritu, ktorá je však odvodená od Božej autority, lebo je Bohom ustanovená. Tieto zákony nemajú byť pre človeka bremenom, ale naopak¸ chcú človeku uľahčiť jeho život. Človek je však natoľko zaťažený svojím hriešnym spôsobom života, že Boží zákon, ktorý ho chce oslobodiť ku konaniu dobra (pravá sloboda je „slobodou k dobrému“; sloboda nespočíva v samotnej „slobodnej voľbe“ medzi dobrom a zlom, akoby bolo dobré akékoľvek rozhodnutie, len aby bolo „slobodné“; v skutočnosti „sloboda k zlému“ je zneužitím slobody, resp. slobodnej voľby; sloboda voľby je len podmienkou pravej slobody, nie jej naplnením), k múdremu a rozumnému životu a spravodlivému usporiadaniu spoločnosti, vníma hriešny človek ako otroctvo, pričom si neuvedomuje, že skutočné otroctvo si nosí vo svojom vnútri, vo svojom srdci, lebo jeho túžba po svojvoľnej „slobode“ typu „robiť si, čo sa mi zachce“, je v skutočnosti poslušnosťou diablovmu nahováraniu a podliehaním zlým nutkaniam. Každý hriech je vlastne istou formou závislosti, ktorú je veľmi ťažké prekonať.

Mojžiš zdôrazňoval ľudu, že jeho skutočná sloboda spočíva v dôslednom plnení Božích prikázaní. Boh vie, ako sme stvorení a čo nás robí naozaj šťastnými, jeho zákony sú akoby návodom na použitie ľudskej slobody. Ak ich budeme dodržiavať, bude sa nám dariť už na zemi a budeme kráčať súčasne do večného života. V tomto hriešnom svete však nie je jednoduché tieto zákony dodržiavať, lebo naše okolie, ktoré podlieha otroctvu diabla, nás presviedča o opaku. V takej situácii boli aj Židia, ktorí neustále museli zápasiť s pokušením od okolitých pohanských národov, ktorým sa často navonok darilo lepšie napriek ich zvrhlosti a morálnej svojvoľnosti. Morálne zákony, zákony ducha, totiž nefungujú celkom takisto ako prírodné zákony, zákony hmoty. Čas začiatku ich pôsobenia je totiž oveľa dlhší – ale oveľa dlhšie je aj ich následné pôsobenie – čo je však Božím zámerom, lebo je to súčasť skúšky nášho srdca. Človek musí uveriť v Božiu lásku ako aj v silu Božích zákonov, len tak sa môžu Božie zákony zakoreniť v ľudskom srdci. Božie zákony teda pôsobia naplno len v pôde viery, bez viery sa postupne vykoreňujú z ľudského srdca – náboženstvo a morálka spolu úzko súvisia. Spoločnosť, vychovaná na kresťanských princípoch, ktorá sa vzdáva svojho základu viery, ako to vidíme v dnešnej spoločnosti, síce ešte niekoľko generácií udržiava svoje morálne princípy, ale bez ich zakorenenia v kresťanskej tradícii sa tieto princípy začnú úplne strácať, a to je začiatkom úpadku takej spoločnosti aj v iných oblastiach života. Morálny úpadok sa v dejinách ľudstva stal často príčinou úpadku celých civilizácií a zániku mnohých národov, môžeme to napokon vidieť aj na samotných svätých dejinách židovského národa, zachytených a meditovaných v Biblii.

Tvorcovia, či skôr redaktori Pentateuchu, chceli tieto duchovné pravdy odovzdať svojmu národu po návrate z babylonského zajatia, preto sa podujali nanovo zapísať a v dobovo prispôsobenej forme odovzdať svojmu národu posolstvo viery. Židia sa dostali do babylonského zajatia práve pre nerešpektovanie Božích zákonov. Ich králi sa zaplietali s kráľmi okolitých pohanských národov a neposlúchali napomenutia prorokov. V babylonskom zajatí prešiel vyvolený národ, hlavne jeho elita, ktorá bola v prvom rade odvedená do Babylonu, dôkladnou vnútornou očistou, pokáním, a po návrate z Babylonu chceli plody tejto očisty, vnútorného sebauvedomenia si svojho vzťahu k Bohu, zachovať pre budúce generácie ako nástroj neustálej kontroly čistoty svojho vnútra, najmä zachovávania Božích zákonov, pred Božím pohľadom, a v prípade ďalšieho odpadu od Boha aj ako nástroj návratu budúcich generácií k vernosti Božím zákonom, ktoré ho jedine robia naozaj slobodným.

Situácia dnešného čítania zámerne pripomína situáciu Božieho ľudu pred návratom z Babylonu späť do Jeruzalema. Mojžiš ako dobrý vychovávateľ pripomína ľudu pred vstupom do Zasľúbenej zeme, že ak budú konať múdro a rozumne, budú mať autoritu a vážnosť aj u okolitých veľkých národov. Autori Biblie, svätopisci,  tým mysleli nielen na vtedajšiu vysokú kultúru Babylonu, ale iste aj na samotný Egypt, z ktorého kedysi Židia (ich meno je odvodené z mena kmeňa Júdovcov, ktorý jediný zostal celý verný Dávidovmu trónu v Jeruzaleme po rozpade Šalamúnovho kráľovstva), vtedy ešte nazývaní Hebreji (pôvodný význam tohto slova je „ľud spoza rieky“, teda cudzinci), vyšli do zasľúbenej zeme. Ak dodnes turisti z celého sveta obdivujú pamiatky starovekého Egypta, o čo viac museli pôsobiť svojou veľkoleposťou na starovekých hebrejských otrokov.

Súvis dnešného prvého čítania s evanjelium tejto nedele spočíva v správnom, teda naozaj múdrom zachovávaní Božieho zákona, nielen v zachovávaní litery, ale ducha tohto zákona. V tom často spočíval aj hriech Izraela v jeho dejinách, na čo upozorňovali najmä proroci, že Boží zákon sa navonok plnil, ale v skutočnosti bol pošliapavaný. Ide v podstate o súvis slov z dnešného prvého čítania: Nepridáte nič k slovu, ktoré vám hovorím, ani z neho neuberiete (Dt 4,2), so slovami Pána Ježiša z dnešného evanjelia: Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ľudských obyčají (Mk 7,8).

(zdroje: K. Flossmann: První čtení, rok B, ČKCH 1990; G. Zevini – P. G. Cabra: Lectio divina na každý den v roce 6, Karmel. nakl. Kostelní Vydří 2002; internet)

 

 

Mk 7, 1-8.14-15.21-23: K Ježišovi sa zišli farizeji a niektorí zákonníci, ktorí došli z Jeruzalema. A videli niektorých z jeho učeníkov jesť chlieb poškvrnenými, to jest neumytými rukami. Farizeji totiž a Židia vôbec držia sa obyčaje otcov a nejedia, kým si neumyjú ruky až po zápästie. A keď prídu z trhu, nejedia, kým sa nevykúpu. A zachovávajú ešte mnoho iných vecí, ktoré prevzali: umývanie čiaš, džbánov, medeníc a postelí. Farizeji a zákonníci sa ho opýtali: „Prečo sa tvoji učeníci nedržia obyčaje otcov a jedia chlieb poškvrnenými rukami?“ On im povedal: „Dobre o vás, pokrytcoch, prorokoval Izaiáš, ako je napísané: ‚Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa. No darmo si ma ctia, lebo náuky, čo učia, sú iba ľudské príkazy.‘ Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ľudských obyčají.“

(Mk 7,14-15): Potom znova zavolal k sebe zástup a povedal im: „Počúvajte ma všetci a pochopte! Človeka nemôže poškvrniť nič, čo vchádza doň zvonka, ale čo vychádza z človeka, to poškvrňuje človeka.

(Mk 21-23): Lebo znútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá, chamtivosť, zlomyseľnosť, klamstvo, necudnosť, závisť, rúhanie, pýcha, hlúposť. Všetky tieto zlá vychádzajú znútra a poškvrňujú človeka.“

Siedma kapitola Markovho evanjelia prináša dôležité náboženské učenie, ktoré tvorí jeden z vrcholov náboženského myslenia v dejinách, pretože poukazuje na podstatu skutočnej nábožnosti, pravého vzťahu k Bohu. Ide tu o správny pomer medzi vonkajšími prejavmi nábožnosti a ich vnútornou podstatou. Stručne povedané, vonkajšia, čisto formálna nábožnosť nestačí, je potrebné, aby vzťah k Bohu vyrastal zo srdca. Tento vnútorný vzťah k Bohu je teda dôležitejší, čo však neznamená, že vonkajšie prejavy nábožnosti nemajú nijaký zmysel. Hodnota vonkajších prejavov nábožnosti však závisí od ich vnútorného zmyslu. Ako hovorí staré latinské príslovie: keď dvaja robia to isté, nemusí to byť to isté – záleží na mnohých veciach, okrem iného na úmysle. Vonkajšie prejavy nábožnosti majú podnecovať k prežívaniu stále hlbšieho vzťahu k Bohu, preto sú nenahraditeľné.

Podnetom na túto náuku sa pre Ježiša stal zvyk obradného umývania u Židov. Ježiš však na svoje vyučovanie využíva, ako často predtým, momentálnu situáciu, teda iba spontánne reaguje na nejaký problém, s ktorým sa stretáva, tentoraz reaguje na obvinenie farizejov, že jeho učeníci sa nedržia „obyčají otcov“ a nezachovávajú predpisy o obradnom očisťovaní, lebo „jedia chlieb poškvrnenými rukami“. Treba si však uvedomiť, že táto otázka neprichádza od Ježišových nepriateľov spontánne, ale je výsledkom zámernej snahy znemožniť Ježiša ako Učiteľa Božieho Zákona. S týmto účelom totiž prichádza do Galiley „kontrola“ z Jeruzalema, ktorú pravdepodobne vyslali „najvyššie kruhy“ v Jeruzaleme. Prichádzajú, aby zozbierali dôkazy proti tomu nepríjemnému potulnému kazateľovi a divotvorcovi, ktorý sa správa ako by bol viac než človek. Na svoje potešenie zistili, že v kruhu Ježišových nasledovníkov sa nedostatočne dodržiavajú prísne židovské predpisy o umývaní, resp. očisťovaní. Nešlo o hygienu (aj keď jestvuje „konšpiračná teória“, že to bol skrytý Boží cieľ týchto predpisov), ale o rituálnu čistotu, teda výlučne náboženskú záležitosť. Základné predpisy o obradnom očisťovaní sa nachádzajú v Mojžišových knihách a ich zmyslom bola obradná čistota pred Bohom, vyzývajúca však aj k zachovávaniu vnútornej čistoty. Starozákonný človek totiž ešte nemal taký jasný pojem o osobnom svedomí ako my, pre nich bolo hriechom viac to, čo bolo porušením vonkajšieho náboženského príkazu než vnútorného osobného vzťahu lásky k Bohu alebo blížnemu (tento problém pretrváva dodnes u niektorých zvykových katolíkov, ktorí napr. jedenie mäsa v piatok z omylu považujú za väčší hriech ako napr. zámerné vyvolávanie hádok v rodine a podobne – rituálne náboženské previnenie je teda u nich väčším „hriechom“ ako skutočný hriech).

Obyčaje alebo tradície otcov boli právne vysvetlivky k Biblii. Zostavili ich židovskí zákonníci (rabíni) počas mnohých stáročí štúdia Svätého Písma. Ich mienky Židia nielenže všeobecne prijímali, ale často si ich cenili viac ako ustanovenia samotného Božieho zákona. Mojžišovské predpisy o očisťovaní však pôvodne platili len pre kňazov. Tieto predpisy farizeji však žiadali rozšíriť aj na bežných ľudí pod zámienkou, že židovský národ je svätý a kňazský ako celok a teda všetci Židia musia svoj život žiť ako bohoslužbu a zachovávať v každodennom živote také predpisy ako kňazi v chráme pri prinášaní obiet. Celé generácie zbožných rabínov však tieto predpisy ešte k tomu tak podopĺňali, že vlastne už nik nebol naozaj schopný zachovať ich naplno, bez výnimky.

Toto očisťovanie okrem toho, že nesprávnym spôsobom prekročilo hranicu medzi konaním bohoslužby v chráme a každodenným životom (ktorý má byť takisto „bohoslužbou“, ale predsa len v inom zmysle ako je kňazská služba v chráme) bolo navyše chápané Židmi čisto vonkajškovo, rituálne, obradne, jednoducho farizeji zabudli na to, že toto očisťovanie malo pôvodne smerovať k vnútornej čistote pred Bohom. Marek, keďže písal najmä pre kresťanov z pohanstva, ktorí nepoznali židovské zvyky, opísal preto tieto tradície otcov trochu podrobnejšie. Išlo hlavne o rôzne umývania, ktoré u farizejov nadobudli až chorobnú podobu pripomínajúcu neurotické, nutkavé konanie, ktoré vzbudzuje skôr úsmev a počudovanie než povzbudenie k zbožnosti.

Nemyslime si však, že Ježiš tieto obradné príkazy a zvyky vôbec nedodržiaval, práve naopak, farizeji jemu samotnému nemohli nič vytknúť, vytýkali len málo zbožné správanie jeho učeníkom. Ježiš však na ich obvinenie nereagoval priamo, ale zameral svoju pozornosť na podstatu celého problému, teda nielen na umývanie rúk pred jedlom – pre Židov bolo jedenie vždy náboženským úkonom, veď každý Žid bol pred jedlom povinný sa pomodliť a požehnať jedlo, a to bolo možné urobiť len keď bol človek rituálne čistý, teda keď si umyl ruky.

Ježiš sa zameriava na podstatu zachovávania tradícií otcov, ktorou je očisťovanie svojho srdca pred Bohom. Cituje preto proroka Izaiáša (29,13) a text, ktorý farizeji dobre poznali, v ktorom Izaiáš obviňuje ich predkov z pokrytectva (pôvod tohto slova spočíva v „hraní“ zbožného divadla pred ľuďmi), teda len z vonkajšieho zachovávania Božích prikázaní: „Pán povedal: „Pretože sa mi tento ľud približuje svojimi ústami a svojimi perami ma ctí, srdce si však vzďaľuje odo mňa, takže je ich bázeň ku mne naučeným ľudským príkazom.”

Tento rozpor medzi tým, čo naozaj požadujú Božie prikázania a vlastnými ľudskými náukami o tom, čo je Bohu milé, došiel až tak ďaleko, že napr. kňazi v chráme v podstate zrušili štvrté Božie prikázanie, keď povinnosť postarať sa o zostarnutých rodičov nahradili ľudským náboženským zákonom o možnosti užívať majetok určený na výživu rodičov, teda ho vlastne odobrať rodičom, ak sa tento majetok prisľúbi ako budúci dar chrámu, teda ako „korban“, čo znamená obetný dar. Tento predpis v skutočnosti nebol výsledkom zbožnosti, ale chamtivosti kňazov jeruzalemského chrámu, ktorí touto výsadou pre dedičov pod rúškom nábožnosti sledovali hlavne svoje vlastné zbohatnutie. Odhalením tohto náboženského pokrytectva Ježiš spochybnil celý zložitý systém židovskej náboženskej tradície a odmietol tradičné židovské chápanie nábožnosti ako len vonkajšieho náboženského správania, ktoré obraňovali a presadzovali najmä farizeji a zákonníci, ktorí sa k nim hlásili. Tento text (Mk 7,9-13) je však v dnešnom čítaní vynechaný, pre úplnosť si ho však uvedieme:

A hovoril im: „Šikovne viete zrušiť Božie prikázanie, aby ste si zachovali svoje obyčaje. 10 Lebo Mojžiš povedal: „Cti svojho otca i svoju matku“ a: „Kto by zlorečil otcovi alebo matke, musí zomrieť.“ 11 Vy však hovoríte: „Keď človek povie otcovi alebo matke: Korban, čo znamená, že všetko, čím by som ti mal pomáhať, je obetný dar,“ 12 už mu nedovolíte nič urobiť pre otca alebo pre matku. 13 A rušíte Božie slovo pre svoje obyčaje, ktoré si odovzdávate. A mnoho iných podobných vecí robíte.“

Následne Ježiš túto náuku o pravej nábožnosti v zrozumiteľnejšej podobe podáva aj bežným ľuďom – preto k sebe volá zástupy – vo zvláštnom podobenstve o vchádzaní a vychádzaní čistých a nečistých vecí z človeka – tu však Ježiš naráža na iné Mojžišovské predpisy, smerujúce k udržiavaniu čistoty srdca – na predpisy o čistých a nečistých jedlách. Tento text však máme aj v dnešnom nedeľnom evanjeliu, ide o verše Mk 7,14-15, avšak pre ľahšiu orientáciu v texte si uvedieme na tomto mieste aj tento text:

Reč k ľudu – Podobenstvo o tom, čo poškvrňuje človeka 14 Potom znova zavolal k sebe zástup a povedal im: „Počúvajte ma všetci a pochopte! 15 Človeka nemôže poškvrniť nič, čo vchádza doň zvonka, ale čo vychádza ž človeka, to poškvrňuje človeka.“ Evanjelium obsahuje aj verš 16 (takisto nie je v dnešnom čítaní), ktorý sa však považuje všeobecne za dodatok do pôvodného textu: (16 Kto má uši na počúvanie, nech počúva.)  

Nasleduje vysvetlenie tohto podobenstva učeníkom (Mk 7,17-20), ktoré opäť nenachádzame v texte dnešného evanjelia, preto si ho tiež uvedieme pre plnšie pochopenie textu:

Vysvetlenie podobenstva učeníkom 17 Keď zanechal zástup a vošiel do domu, učeníci sa ho pýtali na zmysel podobenstva. 18 On im povedal: „Tak ani vy nechápete? Nerozumiete, že človeka nemôže poškvrniť nič, čo vchádza doň zvonka, 19 veď to nevchádza do jeho srdca, ale do brucha a vychádza do stoky?“ Tým vyhlásil všetky jedlá za čisté. 20 A pokračoval: „Čo z človeka vychádza, to poškvrňuje človeka.

Zmysel podobenstva ale aj podstatu pravej nábožnosti, o ktorú Ježišovi ide, v opozícii voči tej farizejskej, môžeme zhrnúť tak, že vonkajšie veci tohto sveta nemôžu človeka sami osebe znečistiť pred Bohom. Veď Boh stvoril všetko čisté. Človeka môže pred Bohom znečistiť len vnútorná nečistota srdca, teda zlo, ktoré sa rodí v našom vnútri a vychádza navonok. Touto náukou teda Ježiš vysoko prekračuje farizejskú zbožnosť.

Následne Ježiš vymenúva príšerný zoznam 12 hriešnych skutkov a postojov (na konci dnešného evanjelia), ktoré majú svoj pôvod v ľudskom srdci, teda v nečistých, zlých, hriešnych myšlienkach a neovládaných túžbach. Hriechom sa však tieto myšlienky a túžby nestávajú až keď sa stanú skutkom, ale sú hriešne už pri svojom vzniku, teda keď sú ukryté ešte len v srdci človeka, ich vonkajší prejav je len plodom vnútorného zla. Nábožný človek si preto musí dávať pozor nielen na slová a vonkajšie správanie, ale musí si predovšetkým strážiť srdce pred zlom. Napokon, čím je srdce naplnené, to automaticky vychádza na povrch, nedá sa to nikdy celkom „ustrážiť“, zlo v srdci sa skôr či neskôr nejako prejaví, lebo každý strom rodí také ovocie, akého je druhu.