Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Iz 66, 18-21) Toto hovorí Pán: „(Ja poznám ich skutky aj ich myšlienky), prídem a zhromaždím všetky národy a jazyky. Ony prídu a uvidia moju slávu. Dám im znamenie a niektorých z tých, čo sa zachránili, pošlem k národom Taršiša, Pútu, Lúdu, Mošocha a Rošu, Tubala a Javana, na ďaleké ostrovy k tým, ktorí o mne nepočuli a nevideli moju slávu, a budú ohlasovať moju slávu národom. Ony privedú všetkých vašich bratov zo všetkých národov ako obetný dar Pánovi na koňoch a vozoch, na nosidlách, na muliciach a na ťavách na môj svätý vrch, do Jeruzalema, hovorí Pán. Tak ako synovia Izraela prinášajú obetu v čistej nádobe do Pánovho domu. A vyberiem si aj z nich kňazov a levitov, hovorí Pán.“

 

Štyri verše dnešného prvého čítania (začiatok v. 18 však patrí myšlienkovo ešte k predchádzajúcim veršom odsudzujúcim pohanské národy za ich modloslužbu, text čítania by sa kvôli myšlienkovej jednote mal začínať až slovami: „Prídem a zhromaždím ...“) pochádzajú skoro zo samého záveru knihy Izaiáš (kniha má 66 kapitol, pričom kap. 56-66 pochádzajú od tzv. Tritoiziáša, čo je tajomná osoba, možno dokonca kolektív svätopiscov píšucich v dobe po návrate Izraela z babylonského exilu – možno dokonca ide o toho istého autora, nazývaného Druhoizaiáš, ktorý je autorom kap. 40-55 knihy Izaiáš, napísanej ku koncu babylonského zajatia, alebo krátko po ňom ešte v Babylone, ktorý pokračuje v písaní – v novom štýle a s novým obsahom – aj po návrate z exilu do Jeruzalema, a chce povzbudiť krajanov v neutešenej situácii obnovy zanedbanej krajiny a zrúcaného mesta).

Po návrate z babylonského vyhnanstva sa už v Izraeli nevyskytujú prorocké osobnosti porovnateľné s veľkými prorokmi, ale prevláda skôr snaha zachovať posvätné texty, zozbierať ich a doplniť vhodnými komentármi. Tak vznikla asi aj tretia kniha Izaiášovho proroctva, ktorá sa nazýva Tritoizaiáš. Jej autormi sú asi žiaci Deuteroizaiáša (ba možno on sám), ktorí nadväzujú na jeho texty. Texty chcú uchovať v dobe duchovnej aj národnej núdze Izraela (t.j. v čase babylonského zajatia) Deuteroizaiášom prebudenú veľkú nádej na spásu.

Podľa názoru kritikov „Tritoiziáš“ účinkoval (resp. účinkovali) po r. 538, resp. až v r. 520-510 pred Kr. Svojím posolstvom sa obracia na sklamaných Židov, ktorí sa sťažovali, že Deutero-Izaiášom predpovedané víťazstvo Jahveho, jediného Pána všetkých národov, ako aj sláva novopostaveného chrámu meškajú. Trito-Izaiáš ich povzbudzuje a vlieva im novú nádej a dôveru v Jahveho hlavne svojimi proroctvami o novom Jeruzaleme a o posledných dňoch, v ktorých sa Jahve ukáže ako sudca a ako jediný Pán a Boh všetkých národov.

Vrcholom týchto textov je predpoveď zjavenia sa Božej slávy v Jeruzaleme. Toto zjavenie sa Božej slávy v Jeruzaleme sa prelína s obrazmi nebeského Jeruzalema, kde panuje nikdy nekončiaca slávnosť lásky Boha, v ktorej je Boh manželom a Boží ľud, resp. Jeruzalem, jeho manželkou. Týmto eschatologickým prísľubom Izrael naozaj verí, lebo tento národ už v priebehu svojich dejín veľakrát zakúsil Božiu vernosť a prozreteľnosť. V zmluve s Jahvem je už zárodočne obsiahnuté definitívne zjednotenie sa s Bohom, ktorého sláva sa zjaví pred všetkými národmi.

Dnešný text je však na svoju dobu veľmi odvážny, lebo hlása univerzalizmus spásy – prekonáva úzkoprsý náboženský nacionalizmus židovského národa, ktorý je pozostatkom oddeľovania sa Izraela od ostatných národov v snahe uchovať si svoju vieru v neustálych pokušeniach k modloslužbe, ktorej holdovali okolité vyspelejšie, mocnejšie, bohatšie a teda očividne úspešnejšie pohanské národy. Izrael tomuto pokušeniu v minulosti často podľahol. Prorok je však presvedčený, že pohanské kulty nemôže konkurovať viere v jediného pravého Boha, a teda skôr či neskôr prijmú Boha Izraela za svojho jediného Pána a zhromaždia sa v Jeruzaleme, teda v jedinom spoločenstve veriacich, uctievajúcich si pravého Boha Izraela, ktorý je jediný skutočný Boh.

Tento text možno chápať aj ako proroctvo o budúcej náboženskej jednote ľudstva, ale hlavne ako vyjadrenie na svoju dobu pokrokového náboženského presvedčenia, že v Božom kráľovstve budú zastúpené naozaj všetky národy sveta, a teda že večná spása je podľa Božieho plánu (že ide o skutočný Boží plán potvrdzujú slová v prvej osobe jednotného čísla ako: prídem, dám, pošlem, vyberiem si ...) určená všetkým národom, a nielen Izraelu. Text je súčasne výzvou k misii – k odovzdávaniu viery v jediného Boha všetkým národom (o tom svedčia slová v. 19: ...budú ohlasovať moju slávu národom). Izrael sa teda nemá uzatvárať vo svojom náboženskom gete, ale má sa svojou vierou deliť s každým, kto o poznanie pravdy prejaví záujem, treba teda odstrániť náboženský predsudok o istej nadradenosti Židov ako „vyvoleného národa“, lebo bráni odovzdávaniu viery v jediného pravého Boha iným národom. Cieľom Božieho vyvolenia nebolo totiž vyvolať v Židoch pocit nadradenosti (nielen náboženskej, ale istým spôsobom aj národnej či rasovej), ale skôr vyvolať pocit zodpovednosti za plnenie Božieho plánu spasiť všetky národy.

Toto proroctvo sa už vlastne istým spôsobom naplnilo v Cirkvi (a v Ježišovi Kristovi, o čom svedčia úvodné slová čítania: (Ja sám) prídem a zhromaždím ...), v novom vyvolenom Božom ľude, ktorý pozostáva zo všetkých národov a jazykov sveta, a pritom vytvára nový Boží národ, Boží ľud, zjednotený okolo jediného pravého Boha. Text je vysoko aktuálny aj v dnešnej dobe, kedy opäť ako veľmi často v minulosti prichádza k miešaniu národov a kultúr, a Boží ľud stojí pred otázkou, či sa uzatvorí pred týmito cudzincami zo strachu o vlastnú existenciu alebo skôr bude hľadať cesty, ako sa so svojou vierou podeliť s ostatnými a pritom nestratiť svoju vlastnú identitu.

 

 

(Lk 13, 22-30) Cestou do Jeruzalema prechádzal Ježiš mestami a dedinami a učil. Ktosi sa ho spýtal: „Pane, je málo tých, čo budú spasení?“ On im povedal: „Usilujte sa vojsť tesnou bránou, lebo hovorím vám: Mnohí sa budú pokúšať vojsť, a nebudú môcť. Keď hospodár vstane a zatvorí dvere a vy zostanete vonku, začnete klopať na dvere a volať: ‚Pane, otvor nám!‘ A on vám povie: ‚Ja neviem, odkiaľ ste!‘ Vtedy začnete hovoriť: ‚Jedli sme s tebou a pili, na našich uliciach si učil.‘ Ale on vám povie: ‚Ja neviem, odkiaľ ste; odíďte odo mňa všetci, čo pášete neprávosť!‘ Tam bude plač a škrípanie zubami, až uvidíte, že Abrahám, Izák, Jakub a všetci proroci sú v Božom kráľovstve, a vy ste vyhodení von. A prídu od východu i západu, od severu i od juhu a budú stolovať v Božom kráľovstve. A tak sú poslední, ktorí budú prvými, a sú prví, ktorí budú poslednými.“

Podobne ako text prvého čítania zo Starého Zákona aj dnešné evanjelium rieši otázku večnej spásy, resp. okruhu tých, ktorí budú mať účasť na sláve večného Božieho kráľovstva. S touto otázkou je však súčasne spojená otázka, čo treba robiť, alebo kam sa zaradiť, aby človek naozaj dosiahol spásu. Stačí k spáse príslušnosť k vyvolenému národu alebo vykonávanie určitých Bohom Izraela prikázaných vonkajších náboženských praktík?

Ježiš tu – ako často predtým – rúca falošné (v podstate ľudové, neladiace s plným posolstvom Biblie) náboženské predstavy o spáse. Nejestvuje žiadne predurčenie k spáse, akoby stačilo „správne sa narodiť“ ako Izraelita, člen vyvoleného národa, a v lepšom prípade navonok vykonávať náboženské praktiky, ktoré skrze Mojžiša nariadil Boh vykonávať, aby bol národ Izraela pred Bohom „svätý“, resp. „rituálne čistý“. Ježiš tvrdí, že k spáse Boh vyžaduje čosi viac ako národnú či náboženskú príslušnosť k tomu správnemu spoločenstvu, ba nestačia ani navonok vykonávané náboženské úkony. Jedno aj druhé má svoj význam, Ježiš netvrdí, že je úplne jedno či sa človek narodí ako Žid alebo pohan (príp. v dnešnej dobe ako katolík alebo protestant a podobne), lebo ak človek patrí k vyvolenému národu (príp. k Cirkvi), viaže sa s tým istá úloha a poslanie. Rovnako nie je jedno, či niekto náboženské úkony vykonáva alebo nie. Náboženské úkony majú svoj dôležitý význam pri prežívaní vlastnej viery a pomáhajú nám na ceste spásy, ale ich samotné vonkajšie vykonávanie nám spásu nezaistí.

Čo je teda hlavnou podmienkou spásy, aby sme nekráčali životom márne k „zavretej bráne“ Božieho kráľovstva? To sa v dnešnom evanjeliu priamo nehovorí, ale z celého kontextu evanjelií je zrejmé, že Ježiš za hlavnú podmienku spásy považuje činnú lásku k Bohu a blížnym, teda hľadanie a plnenie Božej vôle a službu blížnym podľa svojich možností a schopností a podľa svojho životného postavenia. Sám Ježiš nám v tom, čo je podstatou spásy, ide dokonalým príkladom, na čo naráža aj zmienka na začiatku dnešného úryvku evanjelia, ako Ježiš stále kráča „cestou do Jeruzalema“, aby tam priniesol podľa Božej vôle obetu za spásu hriešnikov.

Ťažiskom dnešného evanjelia a Ježišovej odpovede na otázku o „počte spasených“ je podobenstvo o hospodárovi a zavretých dverách. Ježiš teda otázku o počte spasených (takú dôležitú napr. aj pre Svedkov Jehovových) obchádza ako povrchnú, ľudsky nevhodne zvedavú, lebo počet spasených pozná jedine Boh, a zameria sa na podstatu otázky o spásy, teda na to, čo má každý z nás robiť, aby spásu dosiahol. Zdôrazňuje potrebu usilovať sa, namáhať sa o spásu, lebo spása nie je akosi automaticky pridelený dar, ide o nesmierne bohatstvo, ktoré sa dáva len tým, ktorí oň prejavia skutočný záujem a urobia všetko pre to, aby ho získali. Kto by bol lenivý a pomalý na ceste spásy, môže zmeškať príležitosť k spáse a nájsť dvere Božieho kráľovstva zavreté.

Otriasajúce sú zvlášť slová hospodára „Ja neviem, odkiaľ ste“, určené tým, ktorí sa predtým s hospodárom poznali, alebo si aspoň mysleli, že sa s ním poznajú a majú s ním dobrý vzťah, ale hospodár ich priateľstvo s ním označí za falošné a odmietne ich pustiť do svojho domu na svoju hostinu. Dôvody, ktoré odmietnutí uvádzajú, aby hospodára presvedčili k otvoreniu dverí (Jedli sme s tebou a pili, na našich uliciach si učil), sa týkajú nielen farizejov a zákonníkov, resp. Ježišových súčasníkov, ktorí pozývali Ježiša na svoje hostiny a počúvali jeho reči na svojich námestiach, ale dobre opisujú aj situáciu kresťanov, ktorí v kostoloch majú účasť na obetných hostinách s Ježišom a v kázňach počúvajú jeho slovo, ale často sa uspokoja s povrchným názorom, že k spáse stačí „sedieť, jesť a počúvať“ a netreba konať podľa toho, čo počúvame. Ale ako už bolo povedané vyššie, k spáse nestačí pasívna prináležitosť k Ježišovým poslucháčom či učeníkom, ale aktívne plnenie jeho slov.

Dnešný text je dôležitý aj preto, že jasne hovorí o osude tých, ktorí sú vylúčení z večného spoločenstva spásy, doslova „vyhodení von“ z Božieho kráľovstva: Tam bude plač a škrípanie zubami. Nie je teda pravda, že by Ježiš nehovoril o pekle, alebo že by sľuboval spásu všetkým, hoci za všetkých zomrel. Aj preto liturgické texty uprednostňujú výraz, že Ježiš zomrel za „mnohých“, lebo nie všetci budú mať raz účasť na živote spasených. Peklo teda nebude prázdne, o tom svedčia tak tieto Ježišove slová, ktoré netreba chápať len ako akési pedagogické „strašenie“ peklom, ale ako vyjadrenie skutočnej reality, ktorú síce Boh nechce, ale ju vopred vidí ako výsledok slobodnej voľby tých, ktorí odmietnu plniť podmienky spásy, podmienky života v Božom kráľovstve, a svedčia o tom aj cirkevne potvrdené mariánske zjavenia, v ktorých sa o pekle hovorí ako skutočnej realite.