Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

 

(Iz 22, 19-23)

Toto hovorí Pán Sobnovi, správcovi kráľovského paláca: „Vyženiem ťa z tvojho miesta, zosadím ťa z tvojho úradu. V ten deň zavolám svojho služobníka Eliakima, Helkiášovho syna, oblečiem ho do tvojej tuniky, opášem ho tvojím pásom a vložím do jeho rúk tvoju moc. On bude otcom obyvateľom Jeruzalema i Júdovmu domu. Na jeho plece položím kľúč Dávidovho domu; keď on otvorí, nik nebude môcť zavrieť, a keď on zavrie, nik nebude môcť otvoriť. Zarazím ho ako kolík na pevnom mieste a bude trónom slávy pre dom svojho otca.“

 

V dnešnom prvom čítaní sa stretávame s málo známou biblickou postavou Sobnu, správcu kráľovského paláca judského kráľa Ezechiáša (vládol v r. 715-686, príp. 716-687 pred Kristom). V Druhej knihe kráľov 18,13 – 19,37 sa spomína istý Sobna ako kráľovský „pisár“ (v podstate minister, člen vlády či poradného zboru kráľa) a súčasne člen posolstva vyjednávajúceho so zástupcami asýrskeho kráľa Senacheriba, ktorého vojsko obkľúčilo Jeruzalem (deje, ktoré sa tu opisujú, sú totožne opísané aj v 36. a 37. kap. Knihy proroka Izaiáša, a súhrnne ich opisuje aj 2Krn 32,1-23), ale biblisti nás upozorňujú, že „pisár Sobna“ vystupujúci v týchto kapitolách je asi iná osoba ako „správca kráľovského paláca“ z dnešného čítania. V dobe „pisára Sobnu“ (v r. 701/702 pred Kristom) bolo mesto vďaka dôvere kráľa Ezechiáša v Izaiášove slová zachránené a asýrske vojsko sa muselo stiahnuť kvôli morovej rane, ktorú naň Pán dopustil.

Izaiášovo vystúpenie proti „správcovi kráľovského paláca“ Sobnovi, o ktorom hovorí dnešný úryvok, sa pravdepodobne odohralo o niečo skôr, v čase príprav vzbury kráľa Ezechiáša voči Asýrii, po páde  Samárie v r. 722 pred Kristom a po zániku kráľovstva severného Izraela (čo je obdobie biblických dejín, ktoré sa nazýva aj „asýrske zajatie“), kedy sa do vazalského postavenia voči Asýrii, vtedy najväčšej mocnosti Blízkeho Východu, dostalo spolu so všetkými okolitými kráľovstvami aj Judské kráľovstvo. Izaiáš s touto vzburou nesúhlasil, lebo Pán už mal pripravený plán na porazenie Asýrčanov cez vzmáhajúcich sa Babylončanov, ale správca kráľovského paláca Sobna asi stál na čele tých, ktorí radili kráľovi vzbúriť sa voči vazalskému postaveniu voči Asýrii.

Odstránenie Sobnu z úradu správcu kráľovského paláca súviselo asi so správaním sa členov kráľovského dvora v čase príprav na vzburu voči Asýrii, ako to odhaľujú verše predchádzajúce samotnému Izaiášovmu výhražnému proroctvu voči správcovi kráľovského domu: Vidíte, že má Dávidovo mesto mnoho trhlín, zhromažďujete vodu do Dolného rybníka, sčitujete domy Jeruzalema, rúcate domy na opevnenie múrov a robíte struhu medzi dvoma múrmi vodám starého rybníka. Nepozriete však na toho, ktorý to urobil, a toho, čo oddávna to spravil, nevidíte. A pán, Jahve zástupov, zvolá v ten deň: „Plačte a nariekajte, ohoľte sa a opášte sa vrecovinou!“ Ale, hľa, plesanie a radosť, zabíjajú statok a režú ovce, jedia mäso a pijú víno: „Jedzme a pime, veď zajtra umrieme!“ I zaznelo mi v ušiach, Pane zástupov: „Veru vám nebude odpustený tento hriech, pokiaľ neumriete“ – hovorí Pán, Jahve zástupov (Iz22, 9-14). Hriech Sobnu ako správcu kráľovského paláca bol teda asi v tom, že namiesto obrátenia sa na Pána s prosbou o záchranu pred Asýrčanmi sa spoliehal na politické spojenectvá (napr. na egyptského faraóna) a na hradby mesta, a okrem toho namiesto pokánia zrejme v paláci usporadúval hýrenie členov kráľovského dvora; celkovo sa správal spupne a povýšenecky (dal si napríklad vyhotoviť aj honosný hrob na vyvýšenom mieste, aby mal zaistenú aj posmrtnú slávu – por. Iz 22,16).

Dôležitejší ako Sobna sa však v texte javí jeho nástupca v úlohe správcu kráľovského paláca, ktorý sa rovnako spomína aj vo vyššie spomenutých kapitolách Druhej knihy Kráľov (a v 36. a 37. kapitole samotnej Knihy proroka Izaiáša), opisujúcich rozhovor medzi poslami asýrskeho kráľa Senacheriba a poslami kráľa Ezechiáša, ako aj následnú záhubu asýrskeho vojska obliehajúceho Jeruzalem. Eliakim sa tu javí ako „vyvolenec“ kráľa Ezechiáša (označuje sa aj titulom „Pánov služobník“, čo je jedno z najvyšších vyznamenaní, ktoré Biblia dáva zbožným a Bohu poslušným ľuďom, ako boli napr. Abrahám – por. Gn 26,24, alebo Mojžiš – por. Nm 12,7). Ezechiáš mu zveril svoju vlastnú moc a urobil z neho „otca obyvateľom Jeruzalema a Júdovmu domu“. Zverenie výkonu kráľovskej moci Eliakimovi, ktorý tak vo svojom úrade konal v zastúpení samého kráľa Ezechiáša, prorok opisuje ako „položenie kľúču Dávidovho domu na jeho plece“. Výkon vládnej moci zo strany Eliakima text opisuje slovami: „keď on otvorí, nik nebude môcť zavrieť, a keď on zavrie, nik nebude môcť otvoriť“. Na tento text v Novom Zákone nadväzuje priamo Zjv 3,7: Toto hovorí Svätý, Pravdivý, ktorý má Dávidov kľúč; keď on otvára, nik nezavrie, a keď zatvára, nik neotvorí. Ježiš sa tu teda chápe ako správca nebeského paláca.

Celá táto stať je prípravou na počúvanie evanjelia o Ježišovom zverení „moci kľúčov“ Petrovi a vlastne aj vysvetlením, čo „moc kľúčov“ znamená – ide o plné legitimovanie výkonnej moci vyššie postaveného nižšie postavenému, pričom rozhodnutia nižšie postaveného ten vyššie postavený rešpektuje, akoby boli jeho vlastné.

Vo „výhražnom proroctve“ Sobnovi, ktoré je vsunuté do kapitol 13 až 23 Izaiášovho proroctva obsahujúcich hrozby proti pohanským nepriateľom Izraela (22. kapitola, namierená proti konkrétnej osobe, sa teda vymyká z tohto rámca), svätopiscovi nejde v prvom rade o dejinnú udalosť, ktorú by sme snáď mohli voľne označiť aj ako jeruzalemský „korupčný škandál“ približne z r. 705 pr. Kr., ale o božské posolstvo, obsahujúce teológiu posvätného úradu. Dávidovskí králi z náboženského pohľadu neboli bežnými vladármi – hoci zo všetkých iných pohľadov neboli ničím výnimoční alebo odlišní od iných vládcov tej doby či akejkoľvek inej doby – ale nositeľmi Božej moci, zástupcami samého Boha pri duchovnom vedení Božieho ľudu. Túto úlohu si väčšinou nielenže neplnili, ale sa jej úplne spreneverili (kráľ Ezechiáš bol jednou z mála výnimiek v tomto smere, hoci politicky nebol nijako zvlášť úspešný). Na tejto moci kráľa, a tým aj na jeho poslaní duchovného vodcu národa, však mali účasť aj jeho pobočníci a úradníci, ktorí pomáhali kráľovi v spravovaní ľudu.

Nositeľ Božieho úradu má teda veľkú zodpovednosť pred Bohom a zlé spravovanie úradu, ako v prípade Sobnu, je konaním nielen proti ľudu či kráľovi, ale aj proti Bohu, a môže byť potrestané odobratím úradu.

Dôležitú úlohu v dnešnom úryvku zohráva slávnostné odovzdanie kľúča, možno od kráľovskej pokladnice, pod ktorou sa nemyslí nejaká truhlica, ale skôr miestnosť, bezpečne zatvorená a prísne strážená. Odovzdanie kľúča (od pokladnice príp. od hlavnej brány kráľovho domu, keďže oficiálny úrad, o ktorom sa tu hovorí, je správca kráľovského paláca) bolo zrejme súčasťou slávnostného obradu uvedenia do významného úradu, podobne je tomu napokon ešte aj dnes, hoci dnes ide naozaj len o symbolické gesto („kľúče od mesta“), ale v tej dobe bol príslušnému úradníkovi odovzdaný skutočný kľúč, ktorý mal však inú podobu ako dnes – išlo zrejme o drevený trám určený k zaisteniu zavretej brány a kolík, ktorým sa trám ešte zaistil.

Preto sa v dnešnom úryvku používajú výrazy ako na jeho plece položím kľúč alebo zarazím ho ako kolík na pevnom mieste. Výraz „zarazím ho ako kolík na pevnom mieste“ však nemusí mať súvis so starovekou podobou kľúča, ale môže byť prechodom k pastierskej tematike – králi Izraela, ale aj celého Blízkeho Východu sa radi označovali ako „pastieri ľudu“ –, keďže kolmi sa „na pevnom mieste“ zaisťovali stany kočovných pastierov. O zmene obrazu z „kľúča“ na stanový kolík kočovných pastierov by svedčil aj posledný (25.) verš tejto (22.) kapitoly, ktorý už nie je súčasťou nášho textu, ktorý však predpovedá, že aj tento „kolík“, resp. „kôl“ sa „vykýva, vyvalí sa a padne“. Ťažko povedať, akú udalosť má svätopisec na mysli týmto ďalším výhražným proroctvom, namiereným vlastne aj proti Eliakimovi, ktorého len krátko predtým tento text chváli (je možné, že tu svätopisec prechádza od Eliakima ako zástupcu Dávidovho trónu priamo k samotnej dávidovskej dynastii, ktorá sa spreneverila svojmu poslaniu ako celok, a prorok jej teda predpovedá konečný pád, ako sa aj časom stalo), ale možno sa domnievať, že v záverečných slovách tejto kapitoly, ktoré už nie sú súčasťou textu nedeľného čítania, sa skrýva poučenie, aby sa ľudia nikdy plne nespoliehali len na samotných ľudí, čo ako schopných a verných Bohu, ale v konečnom dôsledku iba na samého Boha. Napokon aj samotný Petrov úrad – úrad vikára, teda zástupcu Krista (vicarius Christi), o ktorom je reč v dnešnom evanjeliu, nestojí na dôvere v ľudské schopnosti pápežov či v pozemskú moc Cirkvi, ale v spoliehaní sa na Božiu silu (a pekelné brány ju nepremôžu), ktorú Ježiš prisľúbil tomuto úradu, teda Petrovi a jeho nástupcom.

 

Spracované podľa: http://www.soniclight.com/constable/notes/pdf/isaiah.pdf

Josef Hrbata, Světlo v temnotách (Myšlenky nad čteními ... v lit. roce A), Karmel. nakl. Kostelní Vydří, 1995

 

 

 (Mt 16, 13-20)

Keď Ježiš prišiel do okolia Cézarey Filipovej, pýtal sa svojich učeníkov: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ Oni vraveli: „Jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov.“ „A za koho ma pokladáte vy?“, opýtal sa ich. Odpovedal Šimon Peter: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ Ježiš mu povedal: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach.

A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“ Potom prikázal učeníkom, aby nikomu nehovorili, že on je Mesiáš.

 

Dnešný evanjeliový úryvok pozostáva z dvoch častí: z Petrovho vyznania viery v Ježiša ako Mesiáša a Syna Božieho a z Ježišovho odovzdania „moci kľúčov“ Petrovi, čo Katolícka cirkev vykladá aj ako ustanovenie pápežského úradu. Petrovo vyznanie viery v Ježiša ako Mesiáša a Božieho Syna, odlišným od „mienky ľudí“, možno považovať za istý vrchol a prelom Ježišovho účinkovania nielen v Matúšovom, ale vo všetkých synoptických evanjeliách. Vo všetkých týchto troch evanjeliách Ježiš hneď nato ohlasuje svoje umučenie a zmŕtvychvstanie a vo všetkých troch evanjeliách potom nasleduje správa o Ježišovom premenení.

Petrovo vyznanie sa však objavuje aj u Jána (Jn 6,68n: Odpovedal mu Šimon Peter: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý“); aj tu sa nachádza v rozhodujúcej chvíli Ježišovej cesty (Jn 6,66: Vtedy ho mnohí z jeho učeníkov opustili a viac s ním nechodili).

Petrovo vyznanie je vlastne iba jedným z mnohých vyznaní viery v Ježišovo božstvo, ktoré sa nachádzajú v evanjeliách (por. Jn 1,34; 1,49; 11,28; 20,28; Mt 27,54; Mk 15,39; Lk 1,35) a to dokonca aj od posadnutých (Mt 8,29; Mk 1,24; 3,11; Lk 4,34; 4,41). Ježiš napokon o sebe aj sám potvrdzuje tento základný fakt viery v neho (por. Mt 27,43; Lk 22,70; Jn 10,36; 11,4). Petrovo vyznanie má však osobitný význam, lebo je akoby prvým pápežským vyhlásením, prvou dogmou rodiacej sa Cirkvi o najpodstatnejšej pravde kresťanstva. Petrovo vyznanie viery v Ježiša ako Mesiáša a Božieho Syna však bolo nielen jeho individuálnym vyznaním, ale vyznaním celého spoločenstva Ježišových apoštolov. Poznanie Ježišovho božstva sa však v apoštoloch nezrodilo v tej chvíli, ale dozrievali k nemu už dlhšiu dobu, napríklad aj po Petrovom zázračnom chodení po vode sa u Mt 14,33 apoštoli klaňali Ježišovi so slovami: „Naozaj si Boží Syn“. Viera v Ježišovo božstvo je teda postavená na spoločnom svedectve všetkých apoštolov, celého apoštolského zboru, nielen na svedectve samého Petra.

Petrovo vyznanie treba chápať aj v súvislosti s následným Ježišovým ohlásením svojho blížiaceho sa mesiášskeho utrpenia (ale aj zmŕtvychvstania) a s poučením apoštolov o tom, čo znamená nasledovať ho (Mt 16,24nn), pričom nemožno opomenúť ani potvrdenie Petrovho vyznania zo strany samého Otca i zo strany Zákona (Mojžiš) a prorokov (Eliáš) počas udalosti premenenia, ako sa celý sled udalostí opisuje u synoptikov.

Iba u Matúša sa však bezprostredne po Petrovom vyznaní hovorí o odovzdaní „moci kľúčov“ – moci zväzovať a rozväzovať, ktorá mu bola odovzdaná; toto odovzdanie osobitnej (resp. plnej) duchovnej moci v Cirkvi je spojené s prísľubom, že na ňom – Petrovi – ako na skale on sám, Ježiš, vybuduje svoju Cirkev. Paralely k tomuto Petrovmu povereniu a súčasne prisľúbeniu Ježišovej pomoci sa nachádzajú tak v kontexte Poslednej večere u Lk 22,31n (Pán sa modlí za Petra: „Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov“) ako aj v Jn 21,15-19 po Ježišovom zmŕtvychvstaní („Pas moje baránky“).

Matúš a Marek označujú ako miesto Petrovho vyznania (a u Matúša aj miesto odovzdania „moci kľúčov“ Petrovi) oblasť Cézarey Filipovej, postavenej Herodesom Veľkým. Pozostatky tohto starovekého mesta sa nachádzajú v severnom Izraeli, na úpätí hory Hermon (Golanské výšiny, do r. 1967 sýrske územie), pri jednom z troch hlavných prameňov Jordánu (rieka Banias). Rieka pramení pod mohutnou skalou, resp. skalnatým kopcom, v ktorom sa nachádza jaskyňa, kde sa uctieval pohanský boh Pan (boh pastierov); táto skala možno nejako súvisí s označením Šimona za „skalu“ a skutočnosť, že Ježiš na svoju otázku učeníkom ohľadne svojej identity, vybral práve toto miesto uctievania falošného bôžika (pohanské kultové miesto), možno súvisí s tým, že tu cez svojich učeníkov chcel zjaviť svetu svoje božstvo. Niektorí biblisti predpokladajú, že Petrovo vyznanie sa udialo na veľký židovský sviatok – Deň zmierenia (Jom ha-Kippurim); súvisí to s datovaním Ježišovho premenenia v Matúšovom a Markovom evanjeliu (Sukkot, sviatok Stánkov, je „na šiesty deň“ po Yom Kippur, pričom sa predpokladá, že Petrova zmienka o postavení stánkov na hore súvisí práve s významným židovským sviatkom Stánkov). V tento deň jediný raz v roku veľkňaz vo Svätyni svätých jeruzalemského chrámu slávnostne vyslovil meno YHWH. Takto by Petrovo vyznanie „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“ dostalo ešte hlbší rozmer.

Po veľkom období galilejského ohlasovania je toto rozhodujúci medzník na Ježišovej ceste: od tejto chvíle, kedy bola v spoločenstve apoštolov ústami Petra vyslovená akoby základná dogma Cirkvi – viera v Ježišovo božstvo –, Ježiš kráča smerom ku krížu a svojich učeníkov vyzýva, aby ho na tejto ceste nasledovali. Práve toto rozhodnutie, kráčať s Ježišom cestou kríža do jeho kráľovstva, je základom vzniku Ježišovej rodiny – Cirkvi.

Ježiš kladie svojim učeníkom vlastne dvojitú otázku o svojej identite: najprv sa pýta na mienku ľudí, a potom na ich vlastnú mienku. Toto odlíšenie dvoch pohľadov na Ježiša ukazuje, že na Ježiša jestvuje a vždy bude jestvovať aj istý vonkajší pohľad, ktorý síce nemusí byť úplne mylný, ale je nedostatočný, lebo nevedie k spáse. Naproti tomuto vonkajšiemu pohľadu, stojí hlbšie poznanie, ktoré majú o Ježišovi jeho učeníci. Toto hlbšie poznanie vedie k rozhodnutiu nasledovať Ježiša a tak dosiahnuť spásu v jeho kráľovstve.

Všetci traja synoptici súhlasne dosvedčujú, že ľudia mali o Ježišovi vysokú mienku, lebo ho považovali buď za navrátivšieho sa Eliáša, alebo za vzkrieseného Jána Krstiteľa, prípadne za niektorého z prorokov, ktorý vstal z mŕtvych, napr. za Jeremiáša, ktorého spomína jedine Matúš. Túto mienku o Ježišovi zdieľal v podstate aj „galilejský kráľ“, tetrarcha Herodes Antipas (Lk 9,9). Mienka ľudí teda Ježiša zaraďuje do kategórie prorokov, keďže takýto kľúč k rozpoznaniu jeho poslania ponúka tradícia Izraela ako prvú možnosť. Je však zaujímavé, že Židia neboli schopní Ježiša spoznať ani len ako svojho Mesiáša, hoci na to mali všetko, čo potrebovali.

Aj dnešný človek môže istým spôsobom Ježiša spoznať len takto navonok, zaradiť ho do istej skupiny ľudí, ktorí sú mu nejako podobní, ako napr. veľkí zakladatelia náboženstiev (Budha, Konfucius, atď.), ale takýto pohľad nevníma, že na Ježišovi je niečo jedinečné, čo ho odlišuje od každého iného človeka – a to je jeho božstvo. Ale postrehnúť túto jedinečnosť vlastne ani nie je možné len na základe čisto ľudského skúmania. Tu už človek potrebuje osobitný Boží dar, dar viery, aby prijal Ježiša takého, aký naozaj je – teda nielen s jeho človečenstvom, ale aj s jeho božstvom. Ježiš zdôrazňuje, že Peter tento dar dostal. Jeho spoznanie Ježiša ako Božieho Syna nepochádzalo „z tela a krvi“, z prirodzených schopností človeka, z jeho rozumu či z jeho pozorovacích schopností, ale je to dar nebeského Otca, ktorý však vyžaduje slobodnú spoluprácu človeka, prijatie tohto daru.

Spracované podľa: Joseph Ratzinger – Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský I, Dobrá kniha Trnava 2011

Druhá časť dnešného úryvku patrí medzi najznámejšie biblické miesta, ktoré spôsobujú kontroverziu medzi katolíckym a nekatolíckymi výkladmi Biblie. Uveďme si v stručnom (a teda aj neúplnom) zhrnutí bežne používaný nekatolícky výklad tejto state: Petrovo meno „skala“, resp. „kameň“, sa v tomto výklade chápe na jednej strane ako obraz základnej kresťanskej pravdy: Ježišovo božstvo. Ježišovo božstvo je teda základným kameňom, na ktorom je vystavaný „chrám kresťanskej viery“ a viera v Ježišovo božstvo je kľúč, ktorý otvára človeku bránu do nebeského kráľovstva. Na druhej strane je Petrovo svedectvo potvrdením tejto pravdy, inak povedané, veríme v Ježišovo božstvo, lebo o tom svedčia apoštoli na čele s Petrom; Petrovo označenie Kristom za „skalu“ sa tu teda chápe nie vo vzťahu k Cirkvi ako k spoločenstvu viery, v ktorom Peter zohráva úlohu garanta pravovernosti – samozrejme v zmysle osobitného daru Ducha Svätého daného Cirkvi cez Petra – ale len vo vzťahu k viere v Ježišovo božstvo, ktorej je Peter spolu s ostatnými apoštolmi garantom pravdivosti. V podstate ako katolíci nemusíme nesúhlasiť (resp. môžeme do istej miery súhlasiť) s takouto argumentáciou, z kontextu celého Nového Zákona však vyplýva, že takýto výklad Petrovho mena (Skala) je neúplný, nevystihuje naplno to, čo nám chcel Ježiš zmenou Petrovho mena (t.j. zo Šimona na Petra) povedať. Napokon zo zmyslu samotných Ježišových slov vyplýva, že Petrov úrad „skaly“ sa vzťahuje k samotnej Cirkvi, k spoločenstvu veriacich, a nielen k viere v Ježišovo božstvo, nielen k symbolickému „chrámu viery“, ale ku skutočnému duchovnému „chrámu Cirkvi“ vystavenému zo živých kameňov, ktorého síce základným kameňom je sám Kristus, ale jeho prítomnosť v Cirkvi má z rôznych dôvodov viditeľne sprítomňovať Peter – Skala.

Petrovo zvláštne postavenie nevyvolávalo v počiatkoch Cirkvi žiadne pochybnosti. Cirkev si v prvých storočiach ako celok bola istá, že Peter je hlavou kolégia apoštolov, a tým aj Petrovi nástupcovia sú hlavou kolégia biskupov. Nik nespochybňoval primát rímskeho biskupa v Cirkvi. Až neskôr pod vplyvom dejinných udalostí, či už kvôli politickým ambíciám carihradských patriarchov ale aj kvôli pohoršlivému životu niektorých pápežov, vyslovilo niekoľko ľudí v rôznych obdobiach dejín Cirkvi tak na kresťanskom Východe ako aj Západe názor, že zvláštna úloha, ktorú Kristus určil Petrovi, je dočasná a nepatrí k podstatným prvkom Cirkvi, ktoré Kristus zamýšľal. Avšak samotné dejiny usvedčujú hlásateľov týchto názorov z nepochopenia Petrovej úlohy, čoho dôkazom môže byť napr. fakt, že „nepetrovsky“ orientované cirkvi sa v dejinách stále štiepia. Z toho vyplýva, ako im chýba Peter. Práve jeho úrad je garantom jednoty a nie tým, kto bráni jej uskutočneniu. Odporcovia Petrovho primátu sú – popri iných dôvodoch – motivovaní aj strachom zo zneužitia priveľkej moci pápežov, ale katolícka viera dobre chápe, že to, čo podpiera Cirkev, nie je ľudská sila Petra ako Skaly, ale sám Kristus, ktorý mocou Ducha Svätého podopiera tento cirkevný úrad. Samotný Peter vedel, že je iba hriešnik (por. Lk 5,8), ale sám Pán rozhodol, že poklad viery bude Cirkev v dejinách niesť v „hlinených nádobách“ (por. 2Kor 4,7). Práve ľudská krehkosť sa stala znakom pravdivosti Božích prisľúbení. Napokon pápežský primát vo svojej podstate nie je vykonávaním moci, ale je službou, je „nesením bremena iných“, zodpovednosťou lásky.

Petrov primát, resp. plnosť duchovnej moci v Cirkvi, však z hľadiska biblickej argumentácie nevyplýva iba zo zmeny jeho mena, ktoré len naznačuje jeho budúcu úlohu v Cirkvi, ale hlavne z „moci kľúčov“, z moci zväzovať a rozväzovať, ktorú mu udelil Kristus. Práve z pochopenia tejto moci vyplýva úloha, ktorú má nielen Peter, ale Cirkev ako celok zastúpená svojimi pastiermi. Zmysel tejto moci dobre chápali prví kresťania zo židovstva, ktorým bolo adresované Matúšovo evanjelium, keďže túto moc používali aj židovskí rabíni a zákonníci, a cez ňu zjavovali Izraelu Božiu vôľu, čiže otvárali ľuďom prístup do Božieho kráľovstva (prípadne aj zatvárali, napr. v zmysle uvalenia kliatby na tých, čo prestupovali Boží zákon). Duchovná moc jednoducho patrí k úradu náboženských predstaviteľov a z Písma presvedčivo vyplýva, že v spoločenstve Ježišových učeníkov bude mať plnú duchovnú moc (v zmysle úradu najvyššieho kňaza, učiteľa a pastiera) práve Petrov úrad.

 

Spracované podľa: Meinrad Limbeck: Malý Stuttgartský komentář, Nový Zákon 1, Evangelium sv. Matouše, Karmelitánske nakladatelství Kostelní Vydři 1996

http://dieceza.kapitula.sk/userfiles/file/%C3%9Aloha%20p%C3%A1pe%C5%BEa%201.pdf