(Joz 24, 1-2a. 15-17. 18b) Jozue zhromaždil všetky izraelské kmene do Sichemu a zvolal starších, kniežatá, sudcov a dozorcov. Oni predstúpili pred Boha a Jozue povedal všetkému ľudu: „Ak sa vám nepáči slúžiť Pánovi, tak si dnes vyberte, komu chcete slúžiť: či bohom, ktorým slúžili vaši otcovia v Mezopotámii, a či bohom Amorejčanov, v ktorých krajine bývate. No ja a môj dom, my budeme slúžiť Pánovi.“ Ľud odpovedal: „Nech je ďaleko od nás, žeby sme opustili Pána a slúžili cudzím bohom. Veď Pán je náš Boh. On vyviedol nás a našich otcov z egyptskej krajiny, z domu otroctva. On robil pred našimi očami veľké znamenia a chránil nás celou cestou, po ktorej sme išli, a medzi všetkými národmi, uprostred ktorých sme prechádzali. Aj my teda budeme slúžiť Pánovi, lebo on je náš Boh.“

Kniha Jozue rozpráva o troch významných udalostiach v dejinách Izraela, spojených s osobou Mojžišovho nástupcu Jozueho (meno Jozue je v hebrejčine to isté meno ako Ježiš, ide len o dve rôzne formy prepisu tohto mena do gréčtiny: Jehošua, alebo skrátene Ješua, čo znamená Jahve je pomoc, záchrana, alebo Jahve je spása), ktorého úlohou bolo dokončiť dielo započaté Mojžišom pri vyslobodení Izraela z egyptského otroctva – usídliť Boží ľud v zemi, ktorú im sľúbil Jahve, ich Záchranca, ktorý sa o nich staral ako otec o svoje deti, a túto zem im odovzdal do dedičstva: 1) o prechode Izraelitov cez Jordán a obsadení zasľúbenej zeme (kap. 1 – 12), 2) o rozdelení teritórií Kanaánu medzi jednotlivé kmene Izraela (kap. 13 – 21) a 3) o závere Jozuovho života (kap. 22 – 24). Z tejto tretej časti pochádza aj dnešné prvé čítanie – ide o úryvok z Jozuovej rozlúčkovej reči pri slávnostnom zhromaždení Izraelitov – obnovení zmluvy s Bohom – v Sicheme (Joz 24).

Sichem (hebrejsky Šechem, resp. podľa originálnej výslovnosti Š-chem, čo znamená šija, lebo mesto ležalo medzi dvoma vrchmi, Garizim a Ebal, a z diaľky sa javilo ako šija medzi dvoma ramenami) nebol pre toto zhromaždenie vybraný náhodou. Mesto bolo vďaka svojej polohe (na starej obchodnej ceste) významné a  vznikla tu aj významná pohanská svätyňa. Tu si obyvatelia Kanaánu uctievali pohanského boha menom Bál-berit, čo znamená „Pán zmluvy“. Vo vedomí starých národov panovalo presvedčenie, že každý pohanský boh je skutočným vládcom územia, na ktorom je uctievaný. Všetci obyvatelia tej krajiny sú preto povinní mu vzdávať úctu, prinášať mu obety a slúžiť mu podľa pokynov jeho kňazov. Zhromaždenie, ktoré Jozue zvoláva do Sichemu, je preto zvrhnutím vlády dovtedajšieho miestneho božstva Bál-berita a nastolením vlády nového božského vládcu tohto úrodného územia, nového „Pána zmluvy“, Jahveho, Boha Izraela.

Sichem (nachádzajúci sa asi 50 km severne od Jeruzalema) však bol už posvätený aj svätými dejinami Izraela, keďže toto bolo miesto prvej zastávky Abraháma v zasľúbenej zemi po jeho odchode z Haranu. Tu sa Boh Abrahámovi zjavil a a prisľúbil dať túto krajinu jemu a jeho potomkom do vlastníctva a Abrahám tam postavil na pamiatku tejto udalosti oltár (Gn 12,6-7). V blízkosti Sichemu sa nachádza aj tzv. Jakubova studňa (spomínaná aj v Jánovom evanjeliu – Jn 4,6), dodnes častý cieľ turistov aj pútnikov do Svätej zeme, lebo tu žil istý čas patriarcha Jakub po svojom návrate z Haranu späť do Kanaánu (Gn 33,18), vykopal túto studňu a rovnako ako jeho starý otec Abrahám tu postavil oltár Pánovi. Jakub pri svojom odchode zo Sichemu dal pod jedným terebintom v Sicheme zakopať všetky modly, ktoré dovtedy vláčili so sebou členovia jeho klanu (Gn 35,4) – čo je symbolický úkon zrieknutia sa falošných bôžikov a obnovenia vernosti Pánovi, podobný tomu, o ktorom čítame v dnešnom prvom čítaní. Jozef na tomto mieste hľadá svojich bratov, ktorí tu pásli ovce svojho otca Jakuba. Tu pochovali Jozefove kosti, ktoré Izraelovi synovia priniesli z Egypta, na záhone, ktorý kúpil Jakub od synov Sichemovho otca Hemora (Joz 24,32). V Sicheme bol za – istým spôsobom – prvého kráľa Izraela vyhlásený zradný Abimelech, syn sudcu Gedeona, ktorý pozabíjal – až na jedného – všetkých svojich bratov (Sdc 9,1-6). Šalamúnov pyšný syn Roboám sa tu márne na zhromaždení Izraela snažil udržať severné kmene pod Dávidovým žezlom (1Kr 12,1nn). Po rozdelení ríše Roboám mesto opevnil a zvolil si ho za svoje sídlo (1Kr 12,25).

Mesto sa aj vďaka svojim bohatým náboženským dejinám neskôr (po babylonskom zajatí) stáva náboženským strediskom Samaritánov (pôvodne pohanov usadených po asýrskom zajatí na územiach severného Izraela, zmiešaných s pôvodným obyvateľstvom, ktorí prijali aj židovskú vieru, ale Izraeliti ich nikdy neprijali za svojich spoluvercov a opovrhovali nimi, tak si Samaritáni vytvorili vlastnú svätyňu) aj s blízkou horou Garizim, kde dodnes žijú, hoci len v počte niekoľko sto osôb. Sichem (nazývaný aj Sychar) sa dnes volá po arabsky Nablus (alebo Nábulus) a je dnes po Hebrone druhým najväčším palestínskym (arabským) mestom Palestínskeho štátu (má asi 130.000 obyvateľov), či skôr Palestínskej autonómie, ak nerátame Východný Jeruzalem, ktorý si Palestínci nárokujú ako svoje hlavné mesto (fakticky je politickým centrom Palestínskej autonómie Ramalláh, kde sídli palestínska samospráva – nie vláda, keďže Palestínsky štát formálne ešte v plnom zmysle nejestvuje; Ramalláh je však oveľa menšie mesto, politickým centrom je len kvôli tomu, že je blízko Jeruzalema – asi 10 km severne). Súčasný Nablus sa však nachádza trochu bokom od pôvodného biblického Sichemu, kde sa nachádzajú okrem iného aj starobylé vykopávky hradieb pochádzajúcich už z doby 2000 rokov pred Kristom.

Jozue sa lúči s Izraelom a snaží sa zhromaždený Boží ľud priviesť k jasnému rozhodnutiu uctievať si ako Boha Izraela jedine Jahveho. K tomuto kroku Jozueho priviedlo časté lavírovanie Izraelitov medzi vierou v Jahveho a pohanskými božstvami. Jozue v tejto reči (v časti, ktorá nie je súčasťou dnešného čítania – Joz 24,2b-12) pripomína Božiemu ľudu všetky veľké divy, ktoré Boh pre svoj ľud vykonal, a osobitne pripomína, že túto zasľúbenú „zem, na ktorej ste sa nenamáhali, mestá, ktoré ste nestavali, a usadili ste sa v nich, vinice a olivové sady, ktoré ste nevysádzali, a jete z nich“ (Joz 24,13), dostali Izraeliti od Boha do daru. To všetko je dôkazom, že Boh verne zachováva prisľúbenia, na ktorých založili svoju vieru predkovia Izraelitov, Abrahám, Izák a Jakub, a ktorá ich viedla na ich životnej púti a sú dôkazom toho, že na Boha Izraelitov sa dá spoľahnúť.

Každé rozhodnutie však spočíva vo voľbe medzi minimálne dvoma možnosťami a Jozue preto stavia pred zhromaždených vodcov národa aj možnosť opustiť svojho Boha, ako to vlastne už predtým svojimi skutkami často urobili, preto svoju reč zakončuje negatívne: „Ak sa vám nepáči slúžiť Pánovi, tak si dnes vyberte, komu chcete slúžiť“ (Joz 24,15). K rozhodnutiu postaviť sa za Jahveho chce zhromaždeným vodcom kmeňov pomôcť aj tým, že im dáva za príklad sám seba a svoj „dom“, teda klan, ktorého je vodcom. Ide o psychologicky účinný presvedčovací prostriedok, založený na jednej strane na osobnom príklade a na druhej strane na jednoznačnej voľbe, lebo nerozhodní ľudia idú často za tým, kto im ako prvý ukáže jasný smer.

V Jozuovej reči nachádzame aj iné presvedčovacie prostriedky, ktoré sú čitateľovi na prvý pohľad skryté. Napríklad narážka na „bohov Amorejčanov, v ktorých krajine bývate“, je vlastne výsmechom týchto „bohov“, lebo nezabránili Izraelitom dobyť krajinu, ktorú mali chrániť. Jahve sa teda ukázal mocnejší ako títo bohovia, preto by bolo hlúposťou slúžiť takým slabým bohom. Tento argument je pre nás možno čudný, keďže vieme, že žiadni iní bohovia okrem jediného Boha nejestvujú, ale Izraeliti vnímali v tej dobe týchto bohov ako skutočných, lebo vplyv polyteizmu, pohanstva založeného na viere v mnohobožstvo, bol v ich mysliach veľmi silný.

Na základe Jozuovho pevného vyznania viery v Boha Izraela celé izraelské zhromaždenie obnovuje svoju vieru v Jahveho, opätovne potvrdzuje svoju zmluvu s Jahvem a sľubuje mu vernosť a poslušnosť.

Je zaujímavé, že zmluvu v Sicheme neuzavreli tí, ktorí prešli púšťou, ale ich potomkovia, ktorí sa považujú za dedičov viery svojich otcov a stotožňujú sa so svätými dejinami svojho národa. Preto sa vyjadrujú tak, akoby oni sami prežili to, čo si pripomínajú ako dôvod svojej zmluvy s Bohom: „On robil pred našimi očami veľké znamenia a chránil nás celou cestou, po ktorej sme išli, a medzi všetkými národmi, upro­stred ktorých sme prechádzali“. Je to vlastnosť spoločenstva viery, ktoré umožňuje vstúpiť do dejín spásy aj členom tohto spoločenstva žijúcim o stáročia neskôr a prežívať ich vo svojom vlastnom živote ako teraz prítomné.

Zhromaždenie izraelských kmeňov v Sicheme, ktoré sa konalo približne okolo roku 1200 pred Kristom, bolo veľmi významnou udalosťou v dejinách Izraela aj z historického hľadiska, lebo tu vlastne došlo k politickému zjednoteniu izraelských kmeňov žijúcich v Kanaáne, ktorého sa – ako bolo v tej dobe bežným zvykom – zmocnili vojenskou silou, formou náboženského spojenectva – prísahou vernosti rovnakému Bohu (pravdepodobne sa vtedy spojili s izraelskými kmeňmi aj viacerí starousadlíci, pohania, ktorí sa rozhodli zachrániť si život a majetok spojenectvom s Izraelitmi). Táto udalosť však nabrala neskôr silný náboženský ráz používaný aj v liturgii, lebo tento úryvok o obnovení zmluvy s Bohom sa potom čítal pri bohoslužbách na výročie sinajskej zmluvy Izraelitov s Jahvem po vyjdení z Egypta (na Turíce = tzv. sviatok Týždňov = Šavuot = Týždne).

Vzťah človeka k Bohu je v Starom zákone najčastejšie označovaný ako zmluva. Tento termín nesmieme chápať v dnešnom zmysle. Nešlo totiž len o „právny“ pomer (najbližšie starozákonnému chápaniu zmluvy s Bohom je asi dnešná manželská zmluva). Zmluvu zvyčajne uzatvárajú dvaja rovnocenní partneri, ale v prípade tejto zmluvy ide o zmluvu jednostrannú, lebo človek nie je Bohu rovnocenný partner. Preto táto zmluva sa chápe skôr ako milosť, dar daný Bohom a odpoveď človeka na túto zmluvu je skôr láska než nejaké vonkajšie plnenie náboženských povinností v právnom zmysle. Základ tejto zmluvy tvoria veľké činy Božie v prospech svojho ľudu, preto Jozue vypočítava niektoré Božie činy, ktoré priniesli Izraelu spásu a záchranu.

Prvé čítanie na dnešnú liturgiu slova je, ako vždy, vybraté vzhľadom na evanjelium, v ktorom ide o otázku rozhodnutia: v prvom čítaní ide o rozhodnutie Izraelitov slúžiť jedine svojmu Bohu, Jahvemu, keďže boli v neustálom pokušení odpadnúť od jediného a pravého Boha a prikloniť sa k pohanským kultom okolitých národov, ktoré boli pre nich veľmi príťažlivé, lebo dráždili ľudskú žiadostivosť, a v evanjeliu ide o rozhodnutie nasledovať Ježiša od ktorého po jeho vyhlásení v kafarnaumskej synagóge po zázraku rozmnoženia chleba, že je „chlebom z neba“, „opustili mnohí z jeho učeníkov a viac s ním nechodili“, lebo ich pohoršil Kristov príkaz o jedení jeho tela a pití jeho krvi.

 (zdroje: G. Zevini – P. G. Cabra: Lectio divina na každý den v roce 6, Karmel. nakl. Kostelní Vydří 2002; K. Flossmann: První čtení, rok B, ČKCH 1990; internet)

(Ž 34, 2-3. 16-17. 18-19. 20-21. 22-23) Refrén: Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán

Pána chcem velebiť v každom čase, moje ústa budú ho vždy chváliť. V Pánovi sa bude chváliť moja duša; nechže to počujú pokorní a nech sa tešia. R. Pánove oči hľadia na spravodlivých a k ich volaniu sa nakláňa jeho sluch. Tvár Pánova sa odvracia od tých, čo robia zlo, a vyhladzuje ich pamiatku zo zeme. R. Spravodliví volali a Pán ich vyslyšal a vyslobodil ich zo všetkých tiesní. Pán je pri tých, čo majú srdce skrúšené, a zachraňuje zlomených na duchu. R. Spravodliví majú utrpení veľa, ale Pán ich vyslobodí zo všetkých. Všetky kosti im ochraňuje, ani jedna sa im nezlomí. R. Hriešnika zloba zahubí a tých, čo nenávidia spravodlivého, stihne trest. Pán vykúpi duše svojich služobníkov, nebudú potrestaní tí, čo v neho dúfajú. R.

Už tretiu nedeľu po sebe počúvame na pokračovanie Ž 34 (tento žalm sa používa aj na 4. pôstnu a 30. cezročnú nedeľu v roku C), odkazujeme preto našich čitateľov na katechézy z predchádzajúcich dvoch nedieľ, ale hlavne na katechézu k tomuto žalmu na slávnosť sv. apoštolov Petra a Pavla. Uveďme si však predsa aspoň myšlienky, ktoré tento žalm spájajú s prvým čítaním priamo a nepriamo aj s evanjeliom tejto nedele.

Verše vybrané zo žalmu na túto nedeľu sú súčasťou druhej časti žalmu (vv. 12-23), ktoré majú výslovne múdroslovný či didaktický charakter, a ospevujú múdrosť tých, čo svoj život podriadili Bohu. Viaceré verše majú charakter antitéz, teda dávajú do vzájomného protikladu spôsob života spravodlivých na jednej a bezbožníkov na druhej strane, aby vyzdvihli správnosť života tých prvých. V takomto vzťahu sú napr. verše 16 a 17 a verše 20 (v spojení s veršom 21) a 22 (prípadne aj vv. 22 a 23).

Práve táto protikladnosť dvoch – z náboženského hľadiska – odlišných spôsobov života je dôvodom výberu týchto veršov Ž 34 ako odpovede na prvé čítanie, v ktorom Jozue vyzýva izraelský národ, nech si vyberie, akým z týchto dvoch spôsobov života chcú v budúcnosti žiť. Samozrejme, Jozue vyzýva národ na prijatie toho prvého spôsobu života, života vo vernosti Bohu Izraela, ale práve pripomenutím a zvážením aj druhej možnosti (odpad od Boha) chce dosiahnuť, aby rozhodnutie národa bolo uvedomelé a pevné a nie povrchné a neisté.

Prvé čítanie nás súčasne myšlienkovo pripravuje na počúvanie evanjelia, kde Ježiš kladie Dvanástim podobnú otázku ako Jozue vodcom izraelských kmeňov – vo forme vyzývajúcej k rozhodnutiu: „Aj vy chcete odísť?“ Ale očakáva (a dostáva) pozitívnu odpoveď ich viery v Neho. 

(Jn 6, 60-69) Mnohí z Ježišových učeníkov povedali: „Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!“ Ježiš vedel sám od seba, že jeho učeníci na to šomrú, a opýtal sa ich: „Toto vás pohoršuje? A čo až uvidíte Syna človeka vystupovať ta, kde bol predtým? Duch oživuje, telo nič neosoží. Slová, ktoré som vám povedal, sú Duch a život. Ale niektorí z vás neveria.“ Lebo Ježiš od počiatku vedel, ktorí neveria a kto ho zradí. A povedal: „Preto som vám hovoril: Nik nemôže prísť ku mne, ak mu to nedá Otec.“ Vtedy ho mnohí z jeho učeníkov opustili a viac s ním nechodili. Ježiš povedal Dvanástim: „Aj vy chcete odísť?“ Odpovedal mu Šimon Peter: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý.“

Evanjelium tejto nedele je zavŕšením postupného čítania 6. kapitoly Jánovho evanjelia, z ktorej úryvky počúvame v tomto liturgickom roku už piatu nedeľu za sebou. Potom, ako si „Židia“ (teda židovskí náboženskí predstavitelia) ale aj tí, ktorí sa dovtedy pokladali za Ježišových učeníkov, vypočuli reč o chlebe života, reagujú na jeho slová negatívne, s pohoršením (pohoršenie, po grécky „skandalon“, znamená doslova „prekážka na ceste“, teda „kameň úrazu“, dôvod pádu na ceste, tu chápaný v duchovnom zmysle ako „dôvod odpadnutia od viery“, všeobecnejšie dôvod odmietnutia), vyhlasujú ich za „tvrdú reč“. Ide najmä o požiadavku „jedenia a pitia Ježišovho tela a krvi“. Hoci by sme aj chápali praktický problém Ježišových učeníkov s touto požiadavkou, keďže v tej dobe ešte nemohli vedieť, že Ježiš nám svoje telo a krv, teda seba samého, dá v podobe Eucharistie, teda nepôjde o kanibalizmus, predsa hlavný problém Ježišových učeníkov nebol s nesprávne pochopeným významom Ježišových slov, ale so skutočnou vierou Ježišových učeníkov v neho. Ježišova eucharistická reč sa v tomto ohľade javí skôr ako vhodná zámienka (príhodný dôvod) pre niektorých Ježišových učeníkov, aby ho mohli konečne opustiť, lebo sa nestotožňovali s jeho mesiášskym programom, ktorý bol pre nich príliš duchovný, než ako priama reakcia na jeho slová o jedení jeho tela, ktorým snáď ešte nemohli naplno porozumieť.

Eucharistická reč, resp. to, čomu učeníci ešte v Ježišovej náuke nerozumeli, sa teda ukázala ako „skúšobný kameň“ (zvláštny čierny kameň objavený už v staroveku na skúšku rýdzosti zlata) skutočnej viery v Ježiša, najmä v jeho božský pôvod. Ak totiž učeníci veria, že Ježiš prichádza z neba (aj preto v eucharistickej reči často opakuje, že je „chlebom z neba“), kam sa raz vráti (Ježiš nebude „vzatý do neba“, na rozdiel od Henocha a Eliáša, ktorí podľa židovskej tradície boli vzatí do neba¸ ale iba sa do neba vráti, lebo nepochádza zo zeme ale z neba), potom musia jeho slová prijímať aj vtedy, ak im hneď nerozumejú. Tak sa správali aj proroci a iné veľké postavy viery, ktoré verili aj napriek dočasnému nepochopeniu Božieho slova a Božích príkazov. Viera nie je totiž založená na okamžitom rozumovom pochopení Božích požiadaviek, ale na viere v Božiu autoritu. Poslúchame Boha podobne ako deti poslúchajú rodičov: nie preto, že ho chápeme, ale preto, že mu veríme, že uznávame jeho moc nad nami, jeho autoritu, ale aj jeho lásku, ktorej dôverujeme, preto sa nebojíme veriť aj vtedy, keď hneď nechápeme to, čo od nás žiada.

Božie slovo vedie človeka k rozhodnutiu sa pre Boha alebo proti Bohu. Výsledok tohto rozhodnutia závisí od toho, ako hovorí Ježiš, či sme stále iba telesní, alebo či sme sa otvorili pôsobeniu Ducha Svätého. Ak sa neustále bojíme nárokov viery v Boha, zostávame telesní, lebo sa bojíme opustiť to, čo je „telo“, to, čo je pozemské, ale v tom nie je skutočný život. „Telo nič neosoží“, ako hovorí Ježiš, len „Duch oživuje“, to znamená, že len Boží Duch, Duch Svätý, nám skrze vieru môže dať pravý život, ktorý nepominie. Len spoľahnutie sa na Božie slovo je „Duch a život“. Eucharistia je pomôckou, ako môžeme získať Ducha Svätého a skrz neho aj Boží život. To, čo sa rozumu môže javiť ako prekážka viery (napr. viera v Eucharistiu), sa spoľahnutím sa na Božie slovo stane jej nástrojom a dôkazom. Treba sa teda vymaniť „z otroctva tela“ a otvoriť sa pôsobeniu Ducha.

Ježiš však nikoho nenúti k prijatiu viery. Viera musí byť slobodným rozhodnutím človeka, lebo vo viere ide o osobný vzťah s Bohom a nielen o nejakú vonkajšiu príslušnosť k nejakému spoločenstvu. Človek však predsa tohto slobodného rozhodnutia nie je schopný celkom sám, potrebuje k nemu Božiu podporu, Božiu silu, Ducha Svätého, ktorého môže dať človeku jedine Boh – Otec. Ježiš opäť zdôrazňuje myšlienku („Preto som vám hovoril“ ... ), ktorú už raz povedal (Jn 6,41) v tejto reči: „Nik nemôže prísť ku mne, ak mu to nedá Otec“ (vo verši 41 je použitý výraz: „ak ho nepritiahne Otec“). Viera nie je len výsledkom nášho porozumenia, našej snahy, našej vlastnej sily, ale je v prvom rade Božím darom. Tento dar však môžeme prijať, len ak sa mu otvoríme.

Vráťme sa na záver ešte k Ježišovej predpovedi jeho nanebovstúpenia, či oslávenia Bohom, v tejto časti eucharistickej reči. Vysvetlili sme si už, že Ježišovo nanebovstúpenie či oslávenie nebude „nanebovzatie“, ako v prípade Henocha a Eliáša (ba ani ako v prípade Panny Márie), pretože Ježiš sa do neba iba vráti, vzhľadom na svoj božský pôvod, čiže preto, že z neba pochádza. Vysvetlili sme si aj, že slová o „pohoršení“ z jeho nanebovstúpenia („Toto vás pohoršuje? A čo až uvidíte Syna človeka vystupovať ta, kde bol predtým?“) môžeme chápať v zmysle „neviery“ v jeho božský pôvod. Ježišovo nanebovstúpenie totiž nemusí byť pre neveriacich v neho presvedčivým dôkazom o pravde jeho slov a jeho božského pôvodu, ak neuveria v jeho skutočné božstvo, v jeho božský pôvod, len na základe jeho slov a činov – nanebovzatie je totiž len dôkazom vysokej morálnej hodnoty človeka v Božích očiach, nie dôkazom božského pôvodu – veď aj Eliáš a Henoch boli iba ľudia.

V skutočnosti však Ježišove slová o jeho „vystupovaní do neba“ možno v súvislosti s pohoršením z neho (v zmysle dôvodu na nevieru v neho) lepšie chápať, ak tento Ježišov návrat k Otcovi, od ktorého prišiel, budeme chápať v zmysle predpovede jeho ukrižovania, čo je z Ježišovho pohľadu len jeden schod na jeho ceste späť do neba, k Otcovi. Na kríži bude totiž Ježiš „vyzdvihnutý od zeme“ (Jn 12,32 ale aj Jn 3,14), a jeho kríž bude v skutočnosti dôvodom jeho povýšenia „k zasadnutiu po Božej pravici“. Pre Ježiša je jeho nanebovstúpenie (povýšenie k Božej pravici) a jeho povýšenie na kríži v podstate jedno a to isté, lebo Božia sláva sa prejavuje rovnako v utrpení Mesiáša ako v jeho nebeskej sláve. Pre človeka neveriaceho v Ježišov božský pôvod však jeho ukrižovanie bude znamením jeho prehry, dôkazom nepravdivosti jeho slov a dôvodom na jeho odmietnutie ako svojho Spasiteľa, ktorý mu môže dať večný život. Skutočnou príčinou tohto pohoršenia z Ježiša, či z jeho kríža, však je neschopnosť človeka otvoriť sa správnemu chápaniu večného života a jeho zameranie sa na pozemský život, v ktorom takýto človek v prvom rade hľadá svoj úspech, svoje šťastie a naplnenie svojho života.