Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Jer 38, 4-6. 8-10) Kniežatá povedali kráľovi: „Treba zabiť Jeremiáša, lebo sa takýmito rečami usiluje oslabiť ruky bojovníkov, ktorí zostali v tomto meste, aj ruky všetkého ľudu. Tento človek nehľadá pokoj tohoto ľudu, ale nešťastie.“ Kráľ Sedekiáš odpovedal: „Veď ho máte v rukách! A ani kráľ nič nezmôže proti vám.“ Vzali teda Jeremiáša a hodili ho do cisterny kráľovho syna Malchiáša, ktorá bola v strážnom nádvorí; povrazmi spustili Jeremiáša do cisterny, v ktorej nebola voda, ale bahno, a Jeremiáš zapadol do bahna.

Tu Abdelmelech vyšiel z kráľovského paláca a povedal kráľovi: „Pán môj, kráľ, zlé bolo všetko, čo urobili títo mužovia prorokovi Jeremiášovi, keď ho hodili do cisterny, aby tam umrel hladom, lebo v meste už niet chleba.“ Nato kráľ rozkázal Etiópčanovi Abdelmelechovi: „Vezmi si odtiaľto tridsať mužov a vytiahni proroka Jeremiáša z cisterny skôr, ako zomrie!“

 

Dej dnešného prvého čítania sa odohráva v čase obliehania Jeruzalema babylonskými vojskami. Sedekiáš, posledný kráľ Jeruzalema, ktorý sa vzbúril proti babylonskému kráľovi Nabuchodonozorovi, poslal k prorokovi Jeremiášovi posla sa odkazom, aby sa spýtal Pána, či by sa Jeruzalem mohol ešte zachrániť. Jeremiáš odpovedal, že Jeruzalem a jeho obyvatelia sa zachránia len vtedy, ak sa vzdajú Babylončanom (por. Jer 21). Na túto Jeremiášovu odpoveď nadväzuje prvá veta dnešného prvého čítania, v ktorej kniežatá Jeruzalema obviňujú Jeremiáša z „vlastizrady“ a žiadajú kráľa, aby ho odsúdil na smrť. Z čisto ľudského hľadiska je toto obvinenie správne, lebo Jeremiáš žiada poddanie sa cudzej moci. Jeremiáš však vie, že Jeruzalem by bol úspešný v boji proti obrovskej presile len vtedy, ak by jeho boj viedol Boh Izraela. Lenže tu už nejde o Boží boj za svoj národ, ale o Boží súd nad Jeruzalemom. Izrael premrhal všetky šance na obrátenie a záchranu pred nepriateľmi, a pre túto nevernosť je vydaný do rúk nepriateľov. Je vydaný, ale nie zatratený, má opätovnú šancu na duchovné aj národné obrodenie, ale len ak teraz v tejto chvíli prijme trest z Božích rúk, ktorý má Izrael očistiť od jeho hlboko zakorenených hriechov, do ktorých ho priviedli králi dávidovskej dynastie.

Pre Jeremiášových súčasníkov muselo byť veľmi ťažké prijať a pochopiť, že Pán, ktorý toľkokrát v dejinách Izraela zasiahol zázrakom, aby zachránil svoj ľud, v tejto situácii nezasiahne. Bolo ťažké pochopiť pre ľud, že Pánovou cestou záchrany národa, hlavne jeho „duše“, teda jeho viery v zmysle obnovy skutočného vzťahu s Pánom a v zmysle plnenia skutočnej Božej vôle s týmto národom, bola v tejto chvíli cesta porážky, prehry, ba skoro akoby zrady – politicky a vojensky sa podriadiť pohanským Chaldejcom (Babylončanom).

Jeremiáš sa tu ukazuje ako skutočný prorok, ktorý odvážne hlása ľudu Božiu vôľu, a nie ako falošní proroci, ktorí sa chceli ľudu (a kráľovi) iba zaliečať, a preto ho zvádzali na cestu falošnej dôvery vo vlastné sily a vo vlastné pomýlené plány zamerané na čisto svetskú moc a slávu tohto národa, ktorý už nechcel byť v prvom rade Božím národom, ale chcel sa vyrovnať iným národom vo svetskej moci a sláve, čím sa však odtrhol od vlastných koreňov. Vyvstáva tu otázka, ako poznať pravého proroka od nepravého? Text ponúka jedno kritérium: pravý prorok falošného neprenasleduje, stačí mu jeho pravda, nepotrebuje protivníka zničiť (hoci v Biblii máme aj opačné prípady, ktoré sa ale odohrali v iných okolnostiach, ako vyvraždenie pohanských kňazov Eliášom – por. 1Kr 18,40). Falošný prorok, ktorý sa neopiera o silu Pánovej pravdy, siaha naopak k násiliu.

Kráľ Sedekiáš, ktorý sa javí ako slaboch a zajatec svojho okolia (o čom svedčia jeho slová: „Ani kráľ nič nezmôže proti vám“), počúva radšej týchto falošných prorokov, a Jeremiáša nechá napospas jeho nepriateľom, ktorí ho hodia do vyschnutej cisterny. Jeremiášovo utrpenie v tejto cisterne je symbolom situácie, do ktorej sa dostal celý národ pre svoju neposlušnosť Bohu. Jeremiáša zachraňuje cudzinec Abdelmelech (Ebedmelek) – Etiópčan v službe judského kráľa, ktorý lepšie chápe Pánove plány ako samotní Izraeliti. Presvedčí kráľa, aby nedopustil vraždu nevinného človeka. Kráľ však aj tak zotrváva naďalej vo svojom tvrdohlavom odpore voči Pánovi a radšej vkladá falošné nádeje do svojich pomýlených radcov a ľudských plánov na záchranu.

Jeremiášovo, resp. Pánovo slovo sa napokon naplní. Jeruzalem je dobytý a zničený spolu so svojím chrámom, ktorý bol symbolom jeho spojenia s Pánom, ktoré sa však vinou ľudu a zvlášť vinou jeho kráľov hlboko narušilo, a ľud spolu s kráľom je odvedený do vyhnanstva (por. 2Kr 25).

Tak ako Božie slovo, ktoré vyriekol Jeremiáš, rozdelilo ľud Jeruzalema na dva tábory, tak ešte viac a hlbšie rozdeľuje ľudí na dva tábory Ježišovo slovo a jeho osoba, ako to čítame v dnešnom evanjeliu.

 

Spracované podľa: http://www.pastorace.cz/Kazani/20-nedele-v-mezidobi-C-Stul-slova-Ales-Opatrny.html

 

 

(Lk 12, 49-53) Ježiš povedal svojim učeníkom: „Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul! Ale krstom mám byť pokrstený a ako mi je úzko, kým sa to nestane! Myslíte si, že som prišiel darovať pokoj zemi? Nie, hovorím vám, ale rozdelenie. Lebo odteraz sa päť ľudí v jednom dome rozdelí: traja proti dvom a dvaja proti trom. Rozdelia sa otec proti synovi a syn proti otcovi, matka proti dcére a dcéra proti matke, svokra proti neveste a nevesta proti svokre.“

 

Dnešná stať patrí k najťažšie vysvetliteľným úsekom evanjelií. Komentátori vidia v tejto perikope Ježišovu snahu zdôrazniť, že doba jeho pôsobenia je dobou rozhodovania sa. Celý Ježišov život možno vnímať ako mimoriadny Boží zásah do dejín ľudstva, ktorý vytvára situáciu konfliktu Božieho myslenia s ľudským myslením, a každého, kto počúva evanjelium, núti k rozhodnutia sa pre Ježiša alebo proti nemu.

Komentátori nemajú jednotný názor na význam pojmu „oheň“ v Ježišových slovách v tejto stati. Oheň tu možno chápať ako symbol Ducha Svätého, ktorého zoslanie bude vrcholným dôsledkom Ježišovej obety (o ohni ako prejave zostúpenia Ducha Sv. hovorí v Sk práve Lk), ale „oheň“ je v Biblii aj obrazom Božieho súdu (por. Mt 3,10 atď.). Oheň tu však možno chápať aj ako symbol prechodu do Božieho kráľovstva v súvislosti s Ježišovým utrpením, teda ponorenie sa do bolesti, zármutku a smrti, teda podobne ako slovo „krst“ v nasledujúcich Ježišových slovách, ktoré zrejme hovoria o jeho utrpení. Výraz „oheň“ tu však možno chápať aj ako obrazný opis Ježišovho vnútorného stavu, stavu jeho srdca, ktoré horí túžbou po láske ľudí, ktorú ale nedostáva.

Rozumovo ľahšie pochopiteľné, hoci pre ľudské srdce ťažko prijateľné sú nasledujúce Ježišove slová, ktoré hovoria o rozdelení medzi ľuďmi, a to práve medzi tými najbližšími, teda v rámci rodiny, kvôli Ježišovmu posolstvu spásy. Ježiš totiž od svojich nasledovníkov vyžaduje rovnakú odovzdanosť Otcovi vo všetkých oblastiach života, dokonalé zotrvávanie na pozíciách pravdy, spravodlivosti a dobra, ako to žil a robil on sám. To sa však prieči našej hriešnej ľudskej prirodzenosti, v ktorej sú dobro a zlo premiešané, a my ľudia neradi prijímame jednoznačné rozhodnutia pre dobro a pravdu, jednoznačné postoje v prospech lásky a spravodlivosti, ktoré sa často môžu ukázať ako nepohodlné a druhým ľuďom ako bláznivé a fanatické.

Ježiš dobre vie, že v našich srdciach sa neustále odohráva tento zápas medzi dobrom a zlom a vyzýva nás, aby sme v tomto zápase zaujímali jednoznačné postoje v prospech toho, čo je Božie. Pre nás je pohodlnejšie, hoci krátkozraké, spájať dohromady našu vieru v Boha a nádej na večný život s tým, čo nám momentálne vyhovuje, hoci by to bolo aj v rozpore s Božím zákonom. Boh však nenávidí zlo, zlo a dobro sú ako oheň a voda, jedno proti druhému bojuje o nadvládu nad ľudským srdcom, sú vo vzájomnom príkrom rozpore, sú navzájom nezlučiteľné, a tak by to malo byť aj v živote kresťana, Ježišovho nasledovníka, lebo tak to bolo aj v Ježišovom živote. Ježiš teda neprináša nejaké nové rozdelenie medzi ľuďmi, len zvýrazňuje to rozdelenie, ktoré tu už je, a s ktorým sme sa my ľudia už naučili žiť, akoby bolo normálne, že zlo a dobro sa môžu nejakým spôsobom znášať navzájom v ľudskej spoločnosti a v ľudskom srdci. Kresťan sa však musí od chvíle prijatia Ježiša do svojho srdca postaviť proti zlu, ktoré je okolo neho ale hlavne proti zlu, ktoré je v ňom. Musíme si zvoliť priateľstvo s Ježišom alebo doterajší povrchný spôsob života, v ktorom sú dobro a zlo pomiešané a my vlastne nevieme, kam naozaj patríme, či do Božieho ovčinca, alebo medzi Božích nepriateľov. Kresťan si musí zvoliť medzi čiernym alebo bielym, nejestvuje stredná cesta ak berie Ježiša vážne, pokiaľ uverí jeho prísľubu Božieho kráľovstva. A taká voľba mu prináša nutne nenávisť tých, ktorí si volia radšej pohodlný kompromis so zlom.

Tí, ktorí sa snažia v mene pokoja v ľudskej spoločnosti či v rodine tolerovať zlo a prijímajú zdanlivo zmierlivé riešenia niektorých konfliktných rodinných či spoločenských situácií (dnes ide hlavne o tzv. bioetické otázky a sexuálnu etiku), si neuvedomujú, že takéto koketovanie so zlom pre zachovanie zdanlivého vonkajšieho pokoja v spoločnosti alebo v rodine časom prinesie len prehĺbenie spoločenských či rodinných rozporov. Taká nechuť k jednoznačne morálnym postojom podľa prirodzeného Božieho zákona sa navonok maskuje starostlivosťou o druhých, úvahami o tom, že treba byť rozumným a prijímať vyvážené rozhodnutia, v ktorých sa zohľadňujú viaceré názory a pod., ale tvárou v tvár Kristovi a čistote jeho pravdy také falošné dôvody blednú.

Ježišova výzva k zaujímaniu jednoznačných postojov ohľadne dobra a pravdy však neprotirečí láske k nepriateľom. Ježiš vždy kategoricky odmietal zlo, hriech, falošné postoje, ale nikdy nezatracoval hriešnika. To, čo od nás v dnešnom evanjeliu Ježiš žiada, je naozaj ťažké. Žiada od nás jasné videnie rozdielu medzi tým, čo je Božie, a čo je Bohu protivné, medzi nádejou v Boha a nádejou v tento svet, medzi vernosťou a nevernosťou Bohu. Ale súčasne od nás žiada, aby sme milovali tých, ktorí žijú na hranici dobra a zla a často si v živote volia riešenia v rozpore s pravdou a dobrom. Kresťanské postoje voči zlu a súčasne voči tým, čo si volia zlo vo falošnej predstave, že tým dosiahnu svoje dobro, sú z ľudského hľadiska nerealizovateľné. Na jednej strane tvrdé odmietanie zla, a na druhej strane láskavé prijímanie hriešnika, odpúšťanie, nereagovanie tým istým spôsobom, akým on reaguje na nás s našimi požiadavkami na morálne konanie v každej situácii. Kresťania majú sklon na jednej strane k fanatickej tvrdosti v mene pravdy, a na druhej strane k prispôsobovaniu sa väčšinovému názoru v mene lásky, ale tu ide o cestu čistoty srdca, o cestu pravdy a lásky, ktoré sú neoddeliteľne spojené.

 

Spracované podľa: http://www.pastorace.cz/Kazani/20-nedele-v-mezidobi-C-Stul-slova-Ales-Opatrny.html