(Jer 38, 4-6. 8-10) Kniežatá povedali kráľovi: „Treba zabiť Jeremiáša, lebo sa takýmito rečami usiluje oslabiť ruky bojovníkov, ktorí zostali v tomto meste, aj ruky všetkého ľudu. Tento človek nehľadá pokoj tohoto ľudu, ale nešťastie.“ Kráľ Sedekiáš odpovedal: „Veď ho máte v rukách! A ani kráľ nič nezmôže proti vám.“ Vzali teda Jeremiáša a hodili ho do cisterny kráľovho syna Malchiáša, ktorá bola v strážnom nádvorí; povrazmi spustili Jeremiáša do cisterny, v ktorej nebola voda, ale bahno, a Jeremiáš zapadol do bahna.

Tu Abdelmelech vyšiel z kráľovského paláca a povedal kráľovi: „Pán môj, kráľ, zlé bolo všetko, čo urobili títo mužovia prorokovi Jeremiášovi, keď ho hodili do cisterny, aby tam umrel hladom, lebo v meste už niet chleba.“ Nato kráľ rozkázal Etiópčanovi Abdelmelechovi: „Vezmi si odtiaľto tridsať mužov a vytiahni proroka Jeremiáša z cisterny skôr, ako zomrie!“

Dej dnešného prvého čítania sa odohráva v čase obliehania Jeruzalema babylonskými vojskami. Sedekiáš, posledný kráľ Jeruzalema, ktorý sa vzbúril proti babylonskému kráľovi Nabuchodonozorovi, poslal k prorokovi Jeremiášovi posla sa odkazom, aby sa spýtal Pána, či by sa Jeruzalem mohol ešte zachrániť. Jeremiáš odpovedal, že Jeruzalem a jeho obyvatelia sa zachránia len vtedy, ak sa vzdajú Babylončanom (por. Jer 21). Na túto Jeremiášovu odpoveď nadväzuje prvá veta dnešného prvého čítania, v ktorej kniežatá Jeruzalema obviňujú Jeremiáša z „vlastizrady“ a žiadajú kráľa, aby ho odsúdil na smrť. Z čisto ľudského hľadiska je toto obvinenie správne, lebo Jeremiáš žiada poddanie sa cudzej moci. Jeremiáš však vie, že Jeruzalem by bol úspešný v boji proti obrovskej presile len vtedy, ak by jeho boj viedol Boh Izraela. Lenže tu už nejde o Boží boj za svoj národ, ale o Boží súd nad Jeruzalemom. Izrael premrhal všetky šance na obrátenie a záchranu pred nepriateľmi, a pre túto nevernosť je vydaný do rúk nepriateľov. Je vydaný, ale nie zatratený, má opätovnú šancu na duchovné aj národné obrodenie, ale len ak teraz v tejto chvíli prijme trest z Božích rúk, ktorý má Izrael očistiť od jeho hlboko zakorenených hriechov, do ktorých ho priviedli králi dávidovskej dynastie.

Pre Jeremiášových súčasníkov muselo byť veľmi ťažké prijať a pochopiť, že Pán, ktorý toľkokrát v dejinách Izraela zasiahol zázrakom, aby zachránil svoj ľud, v tejto situácii nezasiahne. Bolo ťažké pochopiť pre ľud, že Pánovou cestou záchrany národa, hlavne jeho „duše“, teda jeho viery v zmysle obnovy skutočného vzťahu s Pánom a v zmysle plnenia skutočnej Božej vôle s týmto národom, bola v tejto chvíli cesta porážky, prehry, ba skoro akoby zrady – politicky a vojensky sa podriadiť pohanským Chaldejcom (Babylončanom).

Jeremiáš sa tu ukazuje ako skutočný prorok, ktorý odvážne hlása ľudu Božiu vôľu, a nie ako falošní proroci, ktorí sa chceli ľudu (a kráľovi) iba zaliečať, a preto ho zvádzali na cestu falošnej dôvery vo vlastné sily a vo vlastné pomýlené plány zamerané na čisto svetskú moc a slávu tohto národa, ktorý už nechcel byť v prvom rade Božím národom, ale chcel sa vyrovnať iným národom vo svetskej moci a sláve, čím sa však odtrhol od vlastných koreňov. Vyvstáva tu otázka, ako poznať pravého proroka od nepravého? Text ponúka jedno kritérium: pravý prorok falošného neprenasleduje, stačí mu jeho pravda, nepotrebuje protivníka zničiť (hoci v Biblii máme aj opačné prípady, ktoré sa ale odohrali v iných okolnostiach, ako vyvraždenie pohanských kňazov Eliášom – por. 1Kr 18,40). Falošný prorok, ktorý sa neopiera o silu Pánovej pravdy, siaha naopak k násiliu.

Kráľ Sedekiáš, ktorý sa javí ako slaboch a zajatec svojho okolia (o čom svedčia jeho slová: „Ani kráľ nič nezmôže proti vám“), počúva radšej týchto falošných prorokov, a Jeremiáša nechá napospas jeho nepriateľom, ktorí ho hodia do vyschnutej cisterny. Jeremiášovo utrpenie v tejto cisterne je symbolom situácie, do ktorej sa dostal celý národ pre svoju neposlušnosť Bohu. Jeremiáša zachraňuje cudzinec Abdelmelech (Ebedmelek) – Etiópčan v službe judského kráľa, ktorý lepšie chápe Pánove plány ako samotní Izraeliti. Presvedčí kráľa, aby nedopustil vraždu nevinného človeka. Kráľ však aj tak zotrváva naďalej vo svojom tvrdohlavom odpore voči Pánovi a radšej vkladá falošné nádeje do svojich pomýlených radcov a ľudských plánov na záchranu.

Jeremiášovo, resp. Pánovo slovo sa napokon naplní. Jeruzalem je dobytý a zničený spolu so svojím chrámom, ktorý bol symbolom jeho spojenia s Pánom, ktoré sa však vinou ľudu a zvlášť vinou jeho kráľov hlboko narušilo, a ľud spolu s kráľom je odvedený do vyhnanstva (por. 2Kr 25).

Tak ako Božie slovo, ktoré vyriekol Jeremiáš, rozdelilo ľud Jeruzalema na dva tábory, tak ešte viac a hlbšie rozdeľuje ľudí na dva tábory Ježišovo slovo a jeho osoba, ako to čítame v dnešnom evanjeliu.

Spracované podľa: http://www.pastorace.cz/Kazani/20-nedele-v-mezidobi-C-Stul-slova-Ales-Opatrny.html

(Ž 40, 2-3a. 3b-d. 4. 18) Čakal som, čakal na Pána a on sa ku mne sklonil a vyslyšal môj nárek. R. Vytiahol ma z jamy hrôzy, z bahnitého kalu. Nohy mi postavil na skalu a kroky mi upevnil. R. Do úst mi vložil pieseň novú, chválospev nášmu Bohu. Mnohí to uvidia a bázeň ich naplní a budú dúfať v Pána. R. Ja som síce biedny a úbohý, no Pán sa stará o mňa. Ty si moja pomoc a môj osloboditeľ, Bože môj, nemeškaj.

Refrén: Pane, príď mi čím skôr na pomoc.

Ž 40 je predposledným žalmom prvej knihy Žaltára (o „prvej knihe žalmov“ pozri katechézu na 13. nedeľu cez rok B; rozdelenie Knihy žalmov do 5 kníh na spôsob akoby „Dávidovho Pentateuchu“ pochádza zo židovskej tradície, obsahuje ho aj tzv. „masoretský text“, čo je jedna z verzií „starozákonnej Biblie“, vytvorená židovskými znalcami Biblie na základe ústneho podania v 6 – 10. st. po Kristovi, ktorú ale treba pre čo najdôkladnejšie znenie originálneho textu porovnávať s inými starobylými verziami Biblie, z ktorých najznámejšia, a oveľa staršia ako masoretský text, je Septuaginta – grécky preklad pôvodného hebrejského textu; ešte staršie ako Septuaginta sú ale tzv. aramejské targumy, t.j. preklady pôvodného hebrejského textu do aramejčiny).

V oficiálnom slovenskom katolíckom preklade (t.j. liturgickom, používanom v cirkevnej liturgii) nesie žalm názov „Vzdávanie vďaky a prosba o pomoc“ (keďže žalm možno rozdeliť na dva celky – hymnus vďakyvzdania vo vv. 2-11 a individuálny žalospev, resp. prosebný nárek vo vv. 12-18); v evanjelickom preklade žalm nesie názov (zrejme z podobných dôvodov ako katolícky preklad) „Vďaka za vyslobodenie a prosba o pomoc v prenasledovaní“ (tento názov ale obsahuje aj dôvod vďakyvzdania ako aj úpenlivých prosieb o vyslobodenie – prenasledovanie od nepriateľov); A. Botek dáva žalmu stručnejšie pomenovanie, ale založené na tých istých dôvodoch ako predchádzajúce preklady: „Vďakyvzdanie. Volanie o pomoc“. J. Hrbata názvom žalmu zdôrazňuje vďakyvzdanie ako prednostný literárny druh žalmu: „Dík za záchranu s prosbou o další pomoc“.

V hebrejskom texte sa žalm začína slovami Lamnaseah; LeDavid; Mizmor, čo oficiálny slovenský preklad prekladá ako: Zbormajstrovi. Dávidov žalm, ale napr. Roháčkov preklad ako Náčelníkovi speváckeho sboru. Žalm Dávidov. Septuaginta (a po nej aj latinská Vulgáta) prináša ale iný preklad hebr. slova Lamnaseah (Do konca; gr. Eis to telos; lat. In finem), krátke vysvetlenie tohto prekladu pozri v katechéze na 25. nedeľu roku B.

Je možné, že žalm vznikol z dvoch odlišných piesní, keďže vv. 14-18 sú skoro totožné so znením Ž 70 (k spojeniu týchto dvoch piesní do jedného celku mohlo dôjsť napr. tým spôsobom, že sa pôvodný ďakovný Ž 40, t.j. vv. 2-11, používal v liturgii, či už v chráme alebo inde, spolu s prosebným Ž 70, a postupne došlo k ich splynutiu, pričom boli medzi oba pôvodne samostatné celky vložené vv. 12-13, hoci je možné, že pôvodný Ž 40 obsahoval aj tieto dva verše; podobne je tomu aj s múdroslovnými žalmami 14 a 53, ktoré sú skoro totožné – s ani jedným z nich sa však v nedeľnej liturgii nestretneme).

Žalm možno z kresťanského hľadiska považovať za mesiášsky, resp. prorocký, lebo v tomto zmysle ho cituje (ide o vv. 7-9a) List Hebrejom 10, 5-7 (novozákonní svätopisci ale všeobecne citovali z gréckej Septuaginty, preto citácia vv. 7-9a v Liste Hebrejom nie je totožná so znením týchto veršov v masoretskom texte).

Žalm začína (vv. 2-3) krátkou spomienkou na akúsi ťažkú situáciu žalmistu v minulosti (odborníci vidia dejinné pozadie žalmu v babylonskom zajatí, a žalm by potom vznikol v čase po návrate zo zajatia do vlasti), v ktorej sa ale žalmista dokonale spoliehal na Pána: Čakal som, čakal na Pána a on sa ku mne sklonil (ekumenický preklad prekladá: Túžobne som očakával Hospodina, podobne aj evanjelický preklad; český preklad žalmu od česko-izraelského publicistu, diplomata, básnika a prozaika Viktora Fischla, alias Avigdora Dagana – Kniha žalmů s Rašiho výkladem, Praha 2018 – uvádza: Pln zoufání jsem doufal v Boha), a Pán odmenil jeho dôveru v Neho (Vyslyšal môj nárek a vytiahol ma z jamy hrôzy, z bahnitého kalu; výrazy ako jama hrôzy alebo bahnitý kal možno odkazujú na príbeh o Jeremiášovi hodenom do cisterny, „v ktorej nebola voda, ale bahno“; por. Jer 38,1-13 – ide o text, ktorého časť sme počuli minulú nedeľu v prvom čítaní; tieto výrazy ale môžu byť aj metaforou „podsvetia“, t.j. smrteľného ohrozenia; podobné obrazy vyjadrujúce smrteľné ohrozenie nachádzame napr. aj v Ž 69,2-3. 15-16 alebo v Ž 18,5). Slávny židovský vykladač Písma Raši (Rabi Šelomo Jicchaki), žijúci vo Francúzsku v r. 1040-1105, ktorého výklady sú dnes obsiahnuté vo všetkých vydaniach rabínskej Biblie, k tomuto žalmu na základe starej tradície uvádza, že žalm sa týka celého Izraela, nielen jednotlivca, a trápenie, na ktoré žalmista spomína, je utrpenie Božieho ľudu v Egypte.

Prosebník bol teda v nejakom ťažkom ohrození, v nebezpečenstve smrti či už od nepriateľov alebo v dôsledku ťažkej choroby. Zachránený Božou mocou teraz spieva „novú pieseň“ (v. 4; pozri katechézu na vianočnú omšu vo dne; k tam uvedenému vysvetleniu tohto pojmu možno uviesť aj ďalšie vysvetlenie: „nová pieseň“ je Božia pieseň, resp. pieseň, ktorú síce spieva žalmista, ale jej autorom je v nejakom zmysle Boh – do úst mi vložil pieseň novú – už len tým, že nadchol veriaceho človeka k chvále či vďake nejakým svojím novým dobrodením). Touto piesňou chce žalmista povzbudiť aj iných, aby sa v ťažkostiach života spoľahli na Božiu moc a lásku: Mnohí to uvidia a bázeň ich naplní (podobný verš nachádzame v Ž 52,8) a budú dúfať v Pána.

Vzhľadom na tému dôvery v Boha možno žalm zaradiť aj medzi tzv. „žalmy dôvery“ (o tomto druhu žalmov pozri katechézu na 15. nedeľu cez rok C); typickým slovom pre tieto žalmy je hebr. výraz b´tach v rôznych gramatických formách, v našom žalme napr. aj na konci v. 4, ktorý má význam nielen dôvery v niekoho alebo schopnosti dôverovať niekomu alebo dúfať v niečo, ale je aj výrazom pre bezpečie, istotu a ochranu.

5. verš prináša ďalší literárny druh v tomto žalme – blahoslavenstvo: Blažený človek, čo v Pána skladá dôveru (v hebrejčine tu nachádzame opäť istý gramatický tvar výrazu b´tach) a nevšíma si pyšných ani náchylných klamať. Podobné blahoslavenstvo nachádzame hneď na začiatku Žaltára: Blažený človek, čo nekráča podľa rady bezbožných a nechodí cestou hriešnikov, ani nevysedáva v kruhu rúhačov (Ž 1,1). Taktiež u proroka Jeremiáša 17,7: Požehnaný je muž, ktorý dôveruje v Pána, Pán bude jeho nádejou.

Vo v. 6 (Veľa zázrakov si urobil, Pane, Bože môj; a v tvojich zámeroch s nami kto sa ti vyrovná? Aj keby som ich chcel rozhlásiť a vyrozprávať všetky, toľko ich je, že sa nedajú spočítať) žalmista prechádza od individuálneho vďakyvzdania ku kolektívnemu vyznaniu viery v Boha Izraela – Krédo Izraela nie je založené (podobne ako Krédo Cirkvi) na nejakých filozofických poučkách alebo ľudských mýtoch, ale na svedectve očitých svedkov o konkrétnych Božích zásahoch do dejín Izraela („zázrakoch“), ktoré sa uchovávajú v pamäti národa tým, že si členovia národa neustále pripomínajú a odovzdávajú si ich rozprávaním z pokolenia na pokolenie. Toto „vyznanie viery“ je vlastne skrytým vďakyvzdaním za veľké Božie dobrodenia – podobným vyznaním viery je aj katolícka sv. omša, t.j. Eucharistia (z gr. vďakyvzdanie), ktorá je pamätníkom našej spásy v Kristovi.

Už vyššie spomenuté vv. 7-9, citované aj v Novom Zákone (Obety a dary si nepraješ, lež uši si mi otvoril. Nežiadaš žertvu ani obetu zmierenia, preto som povedal: „Hľa prichádzam. Vo zvitku knihy je napísané o mne, že mám plniť tvoju vôľu. A to chcem, Bože môj, hlboko v srdci mám tvoj zákon“), prinášajú na jednej strane teológiu „pravej obety“, resp. prorockú meditáciu o pravom a úprimnom kulte, ktorý sa má prinášať Bohu nielen navonok a občasnou zápalnou alebo inou obetou – konkrétne obetou zmierenia, čiže obetou za hriechy –zrejme v jeruzalemskom chráme, ale celým životom, priľnutím k Pánovi celou svojou bytosťou, najmä svojím srdcom a dokonalou poslušnosťou Zákonu (Tóre, t.j. Božiemu zjaveniu uchovanému vo Svätom Písme), teda plnením Božej vôle (podľa učenia prorokov je teda odpustenie hriechov viac výsledkom plnenia Božej vôle než dôsledkom len vonkajšieho prinášania predpísanej obety – podobné myšlienky nachádzame aj v iných žalmoch, osobitne v „kajúcom“ žalme 51,18-19), a na druhej strane tieto verše prinášajú (z kresťanského hľadiska) proroctvo o Mesiášovi, citované v Hebr 10, 5-7 (Preto keď prichádza na svet, hovorí: „Nechcel si obetu ani dar, ale dal si mi telo. Nepáčili sa ti zápalné obety ani obety za hriech. Vtedy som povedal: Hľa, prichádzam – vo zvitku knihy je napísané o mne –, aby som plnil tvoju vôľu, Bože“); ide vlastne o ohlásenie nielen príchodu Mesiáša formou Vtelenia Božieho Syna, ale aj jeho zmiernej obety za naše hriechy obetovaním vlastného tela.

V masoretskom (t.j. hebrejskom) texte, ktorý sa dnes berie pri prekladoch do národných jazykov za základný text Starého Zákona, sa vo v. 7 ale nehovorí o „tele“, ale o „ušiach“, ktoré Pán žalmistovi (podľa tradície Dávidovi) „otvoril“ (niektoré preklady majú „prepichol“ – hebrejské sloveso, ktoré je tu použité, umožňuje oba výklady, ale z kontextu vyplýva, že správnejšie je hovoriť o „otvorení uší“ – o prepichnutí uší, resp. ušných lalokov, sa hovorí napr. v Ex 21,6 alebo Dt 15,17 v zmysle prijatia niekoho za otroka: vezmi šidlo a pribodni mu ucho o dvere svojho domu a nech je tvojím sluhom navždy; niektorí vykladači v spojení s týmto veršom žalmu preto hovoria o symbole „otrockej“ poslušnosti Zákonu, ku ktorej sa žalmista zaväzuje, ale ani symbolika „otvorených uší“ pre počúvanie a následnú poslušnosť Božej vôli nie je vzdialená tomuto výkladu). Tieto verše skrátka zdôrazňujú, že plnenie Božej vôle, ktorú veriaci poznáva v Písme a vo svedomí, je pred Bohom záslužnejším konaním než prinášanie obiet bez poslušnosti Bohu, ako nás o tom poučuje napr. aj 1Sam 13,1-14.

Preklad týchto veršov, ktorý nachádzame v Liste Hebrejom (teda „telo“, gr. sóma, namiesto „uši“, gr. otia), a ktorý možno vykladať aj ako proroctvo o Kristovi, ktorý obetoval svoje „mŕtve telo“ (gr. sóma označuje mŕtve telo; gr. výraz pre živé telo je sarx), pochádza z textu troch najvýznamnejších zachovaných zbierok gréckych prekladov Starého Zákona (t.j. Kódexov: Vatikánsky, Sinajský a Alexandrijský); ide o preklady Septuaginty (ale napr. iný významný preklad Septuaginty od Origena – Hexapla, uvádza namiesto „telo“ podobne ako masoretský text „uši“). Použitie výrazu „telo“ namiesto „uši“ vo väčšine zachovaných gréckych prekladoch (ide o vzácne kópie zo 4. a 5. st.) je opäť podporené aj prekladom vyššie spomenutého hebrejského slovesa karítha (z hebrejského koreňa K-R-T), ktoré možno preložiť aj ako „pripravil“, resp. „utvoril“. Ale ani použitie výrazu „pripravil/utvoril si mi telo“, resp. „dal si mi telo“, v starozákonnom chápaní nemá veľmi odlišný význam od vyššie uvedeného chápania v zmysle života v poslušnosti Božej vôli. Človek má skrátka svoj život, svoje telo, svoje skutky a všetko čo je, čo má a čo robí, vložiť do služby Božej vôli, ktorú poznáva „ušami“. Tieto verše (7-9) predurčili tento žalm aj k jeho zaradeniu do Liturgie hodín (Breviár) Veľkého Piatku (Modlitba cez deň). Žalm je v Liturgii hodín ale aj súčasťou Modlitby cez deň v pondelok druhého týždňa, je teda často používaný.

Vv. 10-11 (Ohlasujem tvoju spravodlivosť vo veľkom zhromaždení; svojim perám hovoriť nebránim, Pane, ty to vieš. Tvoju spravodlivosť si v srdci neskrývam, rozprávam o tvojej vernosti a o tvojej spáse. Neskrývam tvoju milosť a pravdu pred veľkým zhromaždením), ktorými sa končí „pôvodný text žalmu“, resp. jeho prvá časť, ktorú možno zhruba opísať ako „pieseň vďakyvzdania“ za Božie dobrodenia (udelené tak jednotlivcom ako aj celému vyvolenému národu) zmiešanú s krátkymi múdroslovnými poučeniami vo vv. 5-6 (pričom jedno má formu blahoslavenstva a druhé formu „vyznania viery“ v Jahveho ako Záchrancu Izraela), sú svedectvom, že žalm sa asi používal aj pri liturgických zhromaždeniach (zo žalmu sa nedá určiť ani kde ani pri akých príležitostiach). Tieto verše majú totiž formu ďakovnej liturgickej piesne prednášanej „vo veľkom zhromaždení“.

Vv. 12-13 (Ale ty, Pane, neodnímaj mi svoje milosrdenstvo, tvoja milosť a tvoja pravda nech, mi vždy pomáhajú. ¹³ Zo všetkých strán sa na mňa kopia nespočetné pohromy, opantalo ma toľko hriechov, že nemám o nich prehľadu. A je ich viac, než mám vlasov na hlave, až mi z toho srdce zamiera) sa javia už ako príprava na prosebný nárek, ktorý tvorí druhú časť žalmu (vv. 14-18), skoro totožnú so znením Ž 70.

V. 13 má kajúci charakter, lebo ako príčinu trápenia žalmista nespomína útlak od nepriateľov, ale ťarchu vlastných hriechov; zmienku o vlastných hriechoch možno prípadne chápať ako dôvod trápenia, ktoré Boh zoslal na žalmistu (resp. vyvolený národ) kvôli očisteniu od týchto hriechov a návratu k dôvere v Boha.

Uveďme si aj záverečné verše (vv. 14-17) žalmu (okrem posledného v. 18, ktorým sa končí aj náš responzóriový žalm), ktoré sú úpenlivou prosbou o záchranu pred nepriateľmi: Pane, ráč ma zachrániť, príď mi čím skôr na pomoc. ¹⁵ Nech sa hanbia a červenajú všetci dovedna, čo mi číhajú na život a čo mi ho chcú zničiť. Nech sú zavrátení a nech sa hanbia tí, čo mi chcú zle. ¹⁶ Nech zmeravejú hanbou tí, čo mi hovoria: „Tak mu treba!“ ¹⁷ No nech jasajú a nech sa v tebe tešia všetci, čo ťa hľadajú. A tí, čo túžia po tvojej pomoci, nech stále hovoria: „Nech je zvelebený Pán!“ (tieto verše čerpajú možno aj z iných žalmov, napr. Ž 69,7: Nech sa nemusia pýriť pre mňa tí, čo dúfajú v teba, Pane ... Nech sa nemusia hanbiť pre mňa tí, čo ťa hľadajú, Bože Izraela; alebo Ž 35,27: Nech  sa tešia a radujú tí, čo aj mne žičia spravodlivosť, a nech stále hovoria: Nech je zvelebený Pán!“).

Napriek tomu, že myšlienky žalmu sú podobné ako v mnohých iných žalmoch, ako napr. vyššie spomenutý Ž 52,8 alebo Ž 18,5 (alebo Ž 70, ktorý je skoro totožný s vv. 14-18; veľa podobných myšlienok a slov majú aj Ž 69, ktorý predchádza Ž 70, alebo Ž 35), predsa je žalm originálny svojím duchovným posolstvom (zvlášť vzhľadom na jeho citáciu v Novom Zákone) a ľahko odlíšiteľný od iných žalmov viacerými nezameniteľnými výrazmi a slovnými spojeniami, osobitne počiatočným veršom žalmu (v. 2: Čakal som, čakal na Pána).

 Spracované podľa: Josef Hrbata, Písně království I., Matice cyrilometodějská, Olomouc 1996

Múdroslovné knihy Starého Zákona s komentármi Jeruzalemskej Biblie, Dobrá kniha Trnava 2006

Gianfranco Ravasi – Katolícke bibl. dielo Svit, Sv. Písmo pre každého – Žalmy 24-65, Don Bosco 2007

http://katolik.kvalitne.cz/lit/modli/i001.html; http://www.drbo.org/lvb/chapter/21039.htm

https://biblia.sk/citanie/ssv/z/40; https://biblia.sk/citanie/sepx/40; https://biblia.sk/citanie/bot/z/40;

https://biblehub.com/interlinear/psalms/40-1.htm; http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/z-40/

https://hermeneutics.stackexchange.com/questions/9289/how-is-the-septuagint-interpretation-of-psalms-406-reconciled-with-the-hebrew-t

(Lk 12, 49-53) Ježiš povedal svojim učeníkom: „Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul! Ale krstom mám byť pokrstený a ako mi je úzko, kým sa to nestane! Myslíte si, že som prišiel darovať pokoj zemi? Nie, hovorím vám, ale rozdelenie. Lebo odteraz sa päť ľudí v jednom dome rozdelí: traja proti dvom a dvaja proti trom. Rozdelia sa otec proti synovi a syn proti otcovi, matka proti dcére a dcéra proti matke, svokra proti neveste a nevesta proti svokre.“

Dnešná stať patrí k najťažšie vysvetliteľným úsekom evanjelií. Komentátori vidia v tejto perikope Ježišovu snahu zdôrazniť, že doba jeho pôsobenia je dobou rozhodovania sa. Celý Ježišov život možno vnímať ako mimoriadny Boží zásah do dejín ľudstva, ktorý vytvára situáciu konfliktu Božieho myslenia s ľudským myslením, a každého, kto počúva evanjelium, núti k rozhodnutia sa pre Ježiša alebo proti nemu.

Komentátori nemajú jednotný názor na význam pojmu „oheň“ v Ježišových slovách v tejto stati. Oheň tu možno chápať ako symbol Ducha Svätého, ktorého zoslanie bude vrcholným dôsledkom Ježišovej obety (o ohni ako prejave zostúpenia Ducha Sv. hovorí v Sk práve Lk), ale „oheň“ je v Biblii aj obrazom Božieho súdu (por. Mt 3,10 atď.). Oheň tu však možno chápať aj ako symbol prechodu do Božieho kráľovstva v súvislosti s Ježišovým utrpením, teda ponorenie sa do bolesti, zármutku a smrti, teda podobne ako slovo „krst“ v nasledujúcich Ježišových slovách, ktoré zrejme hovoria o jeho utrpení. Výraz „oheň“ tu však možno chápať aj ako obrazný opis Ježišovho vnútorného stavu, stavu jeho srdca, ktoré horí túžbou po láske ľudí, ktorú ale nedostáva.

Rozumovo ľahšie pochopiteľné, hoci pre ľudské srdce ťažko prijateľné sú nasledujúce Ježišove slová, ktoré hovoria o rozdelení medzi ľuďmi, a to práve medzi tými najbližšími, teda v rámci rodiny, kvôli Ježišovmu posolstvu spásy. Ježiš totiž od svojich nasledovníkov vyžaduje rovnakú odovzdanosť Otcovi vo všetkých oblastiach života, dokonalé zotrvávanie na pozíciách pravdy, spravodlivosti a dobra, ako to žil a robil on sám. To sa však prieči našej hriešnej ľudskej prirodzenosti, v ktorej sú dobro a zlo premiešané, a my ľudia neradi prijímame jednoznačné rozhodnutia pre dobro a pravdu, jednoznačné postoje v prospech lásky a spravodlivosti, ktoré sa často môžu ukázať ako nepohodlné a druhým ľuďom ako bláznivé a fanatické.

Ježiš dobre vie, že v našich srdciach sa neustále odohráva tento zápas medzi dobrom a zlom a vyzýva nás, aby sme v tomto zápase zaujímali jednoznačné postoje v prospech toho, čo je Božie. Pre nás je pohodlnejšie, hoci krátkozraké, spájať dohromady našu vieru v Boha a nádej na večný život s tým, čo nám momentálne vyhovuje, hoci by to bolo aj v rozpore s Božím zákonom. Boh však nenávidí zlo, zlo a dobro sú ako oheň a voda, jedno proti druhému bojuje o nadvládu nad ľudským srdcom, sú vo vzájomnom príkrom rozpore, sú navzájom nezlučiteľné, a tak by to malo byť aj v živote kresťana, Ježišovho nasledovníka, lebo tak to bolo aj v Ježišovom živote. Ježiš teda neprináša nejaké nové rozdelenie medzi ľuďmi, len zvýrazňuje to rozdelenie, ktoré tu už je, a s ktorým sme sa my ľudia už naučili žiť, akoby bolo normálne, že zlo a dobro sa môžu nejakým spôsobom znášať navzájom v ľudskej spoločnosti a v ľudskom srdci. Kresťan sa však musí od chvíle prijatia Ježiša do svojho srdca postaviť proti zlu, ktoré je okolo neho ale hlavne proti zlu, ktoré je v ňom. Musíme si zvoliť priateľstvo s Ježišom alebo doterajší povrchný spôsob života, v ktorom sú dobro a zlo pomiešané a my vlastne nevieme, kam naozaj patríme, či do Božieho ovčinca, alebo medzi Božích nepriateľov. Kresťan si musí zvoliť medzi čiernym alebo bielym, nejestvuje stredná cesta ak berie Ježiša vážne, pokiaľ uverí jeho prísľubu Božieho kráľovstva. A taká voľba mu prináša nutne nenávisť tých, ktorí si volia radšej pohodlný kompromis so zlom.

Tí, ktorí sa snažia v mene pokoja v ľudskej spoločnosti či v rodine tolerovať zlo a prijímajú zdanlivo zmierlivé riešenia niektorých konfliktných rodinných či spoločenských situácií (dnes ide hlavne o tzv. bioetické otázky a sexuálnu etiku), si neuvedomujú, že takéto koketovanie so zlom pre zachovanie zdanlivého vonkajšieho pokoja v spoločnosti alebo v rodine časom prinesie len prehĺbenie spoločenských či rodinných rozporov. Taká nechuť k jednoznačne morálnym postojom podľa prirodzeného Božieho zákona sa navonok maskuje starostlivosťou o druhých, úvahami o tom, že treba byť rozumným a prijímať vyvážené rozhodnutia, v ktorých sa zohľadňujú viaceré názory a pod., ale tvárou v tvár Kristovi a čistote jeho pravdy také falošné dôvody blednú.

Ježišova výzva k zaujímaniu jednoznačných postojov ohľadne dobra a pravdy však neprotirečí láske k nepriateľom. Ježiš vždy kategoricky odmietal zlo, hriech, falošné postoje, ale nikdy nezatracoval hriešnika. To, čo od nás v dnešnom evanjeliu Ježiš žiada, je naozaj ťažké. Žiada od nás jasné videnie rozdielu medzi tým, čo je Božie, a čo je Bohu protivné, medzi nádejou v Boha a nádejou v tento svet, medzi vernosťou a nevernosťou Bohu. Ale súčasne od nás žiada, aby sme milovali tých, ktorí žijú na hranici dobra a zla a často si v živote volia riešenia v rozpore s pravdou a dobrom. Kresťanské postoje voči zlu a súčasne voči tým, čo si volia zlo vo falošnej predstave, že tým dosiahnu svoje dobro, sú z ľudského hľadiska nerealizovateľné. Na jednej strane tvrdé odmietanie zla, a na druhej strane láskavé prijímanie hriešnika, odpúšťanie, nereagovanie tým istým spôsobom, akým on reaguje na nás s našimi požiadavkami na morálne konanie v každej situácii. Kresťania majú sklon na jednej strane k fanatickej tvrdosti v mene pravdy, a na druhej strane k prispôsobovaniu sa väčšinovému názoru v mene lásky, ale tu ide o cestu čistoty srdca, o cestu pravdy a lásky, ktoré sú neoddeliteľne spojené.

Spracované podľa: http://www.pastorace.cz/Kazani/20-nedele-v-mezidobi-C-Stul-slova-Ales-Opatrny.html