Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

 

(Iz 56, 1. 6-7)

Toto hovorí Pán: „Zachovajte právo, konajte spravodlivo, lebo je blízko moja spása, už príde, aj moja spravodlivosť, už sa zjaví.

A cudzincov, čo sa vinú k Pánovi, čo si ho ctia, čo milujú jeho meno a čo mu slúžia, všetkých, čo zachovávajú sobotu bez znesvätenia a pridŕžajú sa mojej zmluvy, privediem na svoj svätý vrch a naplním ich radosťou v mojom dome modlitby. Ich žertvy a ich obety mi budú potešením na mojom oltári; veď môj dom sa bude volať domom modlitby pre všetky národy.“

 

V tomto roku sa už po druhýkrát (pozri katechézu na 5. cezročnú nedeľu roku A – Iz 58, 7-10) stretávame s úryvkom z tretej časti (t.j. posledných 11 kapitol, kap. 56 až 66) biblickej knihy spojenej s menom proroka Izaiáša (v ostatných liturgických rokoch je to napr. na 1. a 3. adventnú nedeľu roku B, ako aj na 2., 14. a 21. cezročnú nedeľu roku C, na slávnosti Narodenia Pána a Zjavenia Pána, a tiež na slávnosť sv. Cyrila a Metoda).

Tretia časť tejto prorockej knihy sa zvykne nazývať aj Treťo-Izaiáš. (príp. Trito-Izaiáš, Tretí Izaiáš) a pochádza z obdobia po návrate Židov z babylonského zajatia. Časť knihy bola napísaná pravdepodobne pred obnovením Babylončanmi zrúcaného chrámu v Jeruzaleme, časť až po jeho posviacke (okolo r. 515 pr. Kristom).

Zatiaľ čo „Druhý Izaiáš“ (kapitoly 40-55) odpovedá na náreky ľudu v zajatí a bol prorokom nádeje na návrat na Sion a na obnovu chrámu aj slávy Izraela, preto sa zvykne nazývať aj „prorokom spásy“ a jeho spis sa zvykne nazývať aj Knihou útechy, resp. Knihou potešenia Izraela, „Tretí Izaiáš“, čo je zbierka rôznych menších prorockých zbierok od viacerých autorov, povzbudzuje Izrael v čase sklamania z vývoja náboženských, národných, politických aj hospodárskych pomerov po návrate exulantov z Babylona k obnove zbožnosti Izraela a k zachovávaniu zmluvy s Bohom, ktorej srdcom je zachovávanie Zákona, t.j. náboženských predpisov zaštítených autoritou Mojžiša, zvlášť predpisov o zachovávaní soboty ako Pánovho dňa.

Dnešný úryvok prináša verše zo začiatku tretej časti knihy proroka Izaiáša a obsahuje dve proroctvá, resp. Pánove výroky oznamujúce Božiu vôľu svojmu národu, voľne prepojené témou pravej zbožnosti. Prvý výrok, obsiahnutý v prvom verši, zdôrazňuje život podľa „práva a spravodlivosti“, ktorý treba chápať nie ako príčinu spásy, ktorú by si mal veriaci človek „zaslúžiť“, ale ako odpoveď na nezaslúžený dar spásy, t.j. Božej záchrany, ktorú Izrael zakúsil v nedávnej minulosti ukončením babylonského zajatia a ešte v budúcnosti zakúsi, lebo Pán pripravuje ďalšie veľké činy, ktoré sú ale do veľkej miery závislé na tom, ako Izrael prijíma Božie dary.

„Zachovávanie práva a spravodlivé konanie“ opisované v tomto texte ako znaky pravej zbožnosti však nesmieme chápať v súčasnom ponímaní svetského práva a svetskej spravodlivosti, ale ako účasť na Božej spravodlivosti, čiže svätosti, ktorú možno chápať aj ako istú oddelenosť a odlišnosť od života okolitého sveta; spravodlivosť, ku ktorej nás vyzýva Boh, môže byť istým spôsobom až v protiklade voči svetskému právu a voči spravodlivosti podľa čisto svetských zákonov, zvlášť ak sú svetské zákony v protiklade voči Božej pravde.

Účasť na Božej svätosti (t.j. Božej spravodlivosti) sa dosahuje zachovávaním Božieho Zákona, t.j. náboženských predpisov určujúcich spôsob života človeka zapojeného do zmluvy s Bohom. To, čím je dnešný úryvok výnimočný, je v tom, že jasne deklaruje možnosť zapojenia sa aj cudzincov, t.j. pohanov, Nežidov, do tejto zmluvy s Bohom, ktorá bola dovtedy vnímaná na čisto etnickom základe ako zmluva Boha s jediným národom. Proroci však postupne čoraz jasnejšie ohlasujú Božiu vôľu zapojiť do tejto zmluvy všetky národy, nielen Židov; veď takýto zámer je ukrytý už v samotnej zmluve s Abrahámom (Gn 12,3: „V tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme!“). Tento text je jedným z mnohých prorockých textov, ktoré ohlasujú univerzalizmus spásy a bol na túto nedeľu vybratý ako príprava na počúvanie evanjelia o uzdravení dcéry kanaánskej ženy (Mt 15,21-28)

V následnom texte neznámy prorok či prorocký žiak, resp. zbožný židovský učenec či náboženský mysliteľ z konca 6. st. pr. Kr., označený kolektívnym pomenovaním „Treťo-Izaiáš“, vymenúva 6 znakov, na základe ktorých môžu mať aj prozelyti (nežidovskí obrátenci na judaizmus) účasť na zmluve Boha s Izraelom: čo sa 1) vinú k Pánovi, čo si 2) ho ctia, čo 3) milujú jeho meno a čo 4) mu slúžia, všetkých, čo 5) zachovávajú sobotu bez znesvätenia a 6) pridŕžajú sa mojej zmluvy. Osobitný dôraz sa kladie na zachovávanie soboty (ako to vyplýva aj z veršov 2 až 5, ktoré boli z dnešného úryvku vynechané), keďže v priebehu vekov sa práve zachovávanie soboty stalo akýmsi základným znakom prináležitosti k zmluve Izraela s Bohom, dalo by sa povedať „hlavným stĺpom“ judaizmu, ba jeho „srdcom“, podobne ako je tomu v kresťanstve vo vzťahu k nedeľnej sv. omši, teda k pravidelnej účasti na prinášaní Kristovej veľkonočnej obety.

Týchto 6 znakov pravej zbožnosti, ktorá už nerozlišuje medzi Židmi a goim (Nežidia, cudzinci, príslušníci „pohanských národov“), poskytuje krásny opis pravej zbožnosti, vrátane lásky k Bohu ako hlavného zdroja a sily skutočnej zbožnosti, ktorá je v priamom protiklade k farizejskému náboženskému legalizmu, tak tvrdo kritizovanému Ježišom. Farizejský legalizmus Ježišovej doby sa teda – aj svojím pohŕdaním pohanmi, a to dokonca aj prozelytmi – zreteľne odklonil od pravej biblickej tradície a pravej zbožnosti hlásanej prorokmi.

Výraz „slúžiť Pánovi“ (hebrejsky sharet), ktorý patrí medzi spomínaných 6 znakov toho, kto chce mať účasť na zmluve s Jahvem, bez ohľadu na to, či ide o Žida alebo pôvodom Nežida, označuje v Biblii zvyčajne kňazskú službu. Život podľa Božích príkazov je tu teda postavený na rovnakú úroveň ako služba kňazov v chráme, a to dokonca aj keby takú „službu“ konal cudzinec pohanského pôvodu, čo je naozaj prelomový pohľad na „spásu pohanov“. Babylonské zajatie spôsobilo naozaj radikálnu zmenu židovského náboženského myslenia, aspoň tej najpokrokovejšej časti židovských učencov, ohľadne univerzalizmu spásy. Sme tu svedkami nového stupňa Božieho zjavenia na ceste ku všeobecnosti Kristovej Cirkvi, ktorá bude pozostávať tak zo Židov ako aj „z pohanov“ (z nežidovských národov), ako bude hlásať sv. Pavol (por. napr. Rim 9,24), ktorý sa tým teda neodkláňa od starozákonnej biblickej tradície, práve naopak, správne ju interpretuje.

Posledný verš dnešného úryvku dokonca priamo vyzýva cudzincov, ktorí sa zapojili do zmluvy s Jahvem, aby prinášali Pánovi v jeruzalemskom chráme žertvy a obety, ktoré pre Pána budú potešením.

V šiestom verši Pán dáva týmto cudzincom, čiže Nežidom (za ktorých môžeme v istom zmysle považovať aj nás, kresťanov) prisľúbenie, že ich privedie na svoj svätý vrch rovnako ako Židov. A naozaj, spolu so Židmi sa do Jeruzalema vybralo z Babylónie aj veľa Nežidov, väčšinou prozelytov, ktorí chceli mať z náboženských dôvodov účasť na obnove Jeruzalema a Pánovho chrámu. Práve táto skupina navrátilcov z babylonského zajatia spôsobovala niektorým Židom vnútorný problém s ich prijatím do synagógy, t.j. židovského náboženského spoločenstva, a dnešný text odráža pokrokové riešenie, ktoré viacerí židovskí učenci tej doby pochopili ako prejav Božej vôle – odstránenie telesného pôvodu ako prekážky pre vstup do zmluvy s Jahvem, Bohom Izraela. „Pohania“, resp. príslušníci pohanských národov, môžu mať teda za istých okolnosti, t.j. osvojením si zásad pravej biblickej zbožnosti, účasť na tých istých prisľúbeniach a požehnaniach, ako rodení veriaci Izraeliti, osobitne na odpustení hriechov a prístupe k Bohu v modlitbe, čo je dôsledok možnosti zapojenia sa do obiet v chráme; kto sa právoplatne zúčastňuje na chrámových obetiach, je začlenený do spoločenstva Božieho ľudu.

Niet divu, že Ježiša, ako znalca týchto prorockých textov, ktoré koniec-koncov vyjadrovali len jeho božskú vôľu ohľadne prístupu pohanských národov k Bohu, rozhnevalo, keď videl, ako veľmi kňazi jeruzalemského chrámu sťažili obrátencom z pohanstva prístup k bohoslužbe, keď z „nádvoria pohanov“ v jeruzalemskom chráme urobili trhovisko pre zvyšovanie tržby z obiet, ako je to opísané v evanjeliách pri Ježišovom prorockom geste „vyhnania kupcov z chrámu“ (por. Mt 21,13; Mk 11,17; Jn 2,16), pričom citoval (aspoň podľa Matúša a Marka) Božie slovo práve z posledného verša dnešného úryvku.

 

Spracované podľa: Karel Flossmann, Liturgický rok, cyklus A, Karmelitánské naklad. Kostelní Vydří 1995

http://www.soniclight.com/constable/notes/pdf/isaiah.pdf

 

 

 (Mt 15, 21-28)

Ježiš sa odobral do okolia Týru a Sidonu. Tu prišla k nemu istá kanaánska žena z tých končín a kričala: „Zmiluj sa nado mnou, Pane, syn Dávidov! Dcéru mi hrozne trápi zlý duch.“ Ale on jej neodpovedal ani slovo. Jeho učeníci pristúpili k nemu a prosili ho: „Pošli ju preč, lebo kričí za nami.“ Ale on odvetil: „Ja som poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela.“ No ona prišla k nemu, poklonila sa mu a povedala: „Pane, pomôž mi!“ On jej odpovedal: „Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám.“ „Áno, Pane,“ vravela ona, „ale aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola ich pánov.“ Vtedy jej Ježiš povedal: „Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš.“ A od tej hodiny bola jej dcéra zdravá.

 

Ježiš dostal od Otca poslanie ohlásiť evanjelium o príchode Božieho kráľovstva len Židom, ale predsa viackrát počas svojho verejného účinkovania odchádza aj na územia pohanov hraničiace so židovským územím, väčšinou v blízkosti Genezaretského jazera (napr. gadarský kraj – Mt 8,28, alebo magadanský kraj – Mt 15,39). Aké mal na to Ježiš dôvody? Vonkajšou príčinou bolo, že sa dočasne skrýval pred svojimi nepriateľmi, či už pred farizejmi, zákonníkmi, saducejmi a inými Židmi, ktorí mu svojimi rečníckymi útokmi znemožňovali kázanie, ale asi aj pred Herodesom Antipasom, tetrarchom v Galilei (por. Lk 3,1), ktorý chcel Ježiša zabiť podobne, ako to urobil aj s Jánom Krstiteľom, ako to naznačuje evanjelista Lukáš (Lk 13,31) ale aj Matúš (por. Mt 14,1-13), preto Ježiš odchádza do krátkeho dočasného „exilu“ mimo dosahu Herodesovej moci, lebo ešte neprišla „jeho hodina“ (Jn 7,30), aby sa nechal rukami katov pripraviť ako veľkonočný Baránok na vykúpenie sveta.

Okolie Týru a Sidonu obývali grécky hovoriaci Sýrofeničania, ako nás o tom poučuje evanjelista Marek, ktorý tento istý príbeh opisuje v obdobnej pasáži svojho evanjelia (Mk 7,24-30). Židia ich však potupne volali Kanaánčanmi, podľa starobylého názvu tejto krajiny, aby naznačili ich pôvod od Chamovho syna Kanaána. Cham bol najmladší syn patriarchu Noema, ktorého vlastný otec preklial za akési zneuctenie otca trochu nejasne opísané v knihe Genezis (Gn 9,21-27; hovorí sa tam o Noemovej nahote v opitosti, ktorú Cham „uvidel“, ale zrejme ide o nejaký ťažký sexuálny hriech, asi o súlož s niektorou z Noemových žien). Aby sme pochopili, aký vzťah mali Židia k týmto ľuďom, pripomeňme si ešte, že pôvod väčšiny svojich tradičných nepriateľov Židia odvádzali práve od Chamovho syna Kanaána (Gn 10,15-20: ...Hetejci, Jebuzejci, Amorejčania, Gergezejčania, Hevejci, ...), z ktorých prvorodeným bol práve Sidon, zakladateľ mesta, ktoré sa spomína v dnešnom evanjeliu. Môžeme sa teda domnievať, že keď si Židia chceli vzájomne vynadať, pravdepodobne sa častovali nadávkou „Ty Kanaánčan“, alebo „Ty Sidončan“. Ježiš používa obraz Týru a Sidonu aj vtedy, keď chce naznačiť veľkú skazenosť a neveru, podobne ako keby hovoril o Sodome a Gomore, ale súčasne hovorí, že Týru a Sidonu bude v deň súdu ľahšie ako tým, ktorí počúvali evanjelium, ale neuverili mu, alebo podľa neho nežili (Mt 11,22).

Ježiš v tomto pohanskom kraji nehlásal evanjelium, lebo ako sme počuli v dnešnej stati evanjelia, „bol poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela“,  a v tomto kraji sa len skrýval, ako nám to podrobnejšie vysvetľuje evanjelista Marek v spomínanej synoptickej pasáži svojho evanjelia, keď hovorí, že Ježiš „nechcel, aby o ňom niekto vedel, ale nemohol sa utajiť“ (Mk 7,24). Zdá sa, že Ježiš bol „celebrita“ známa aj mimo hraníc svojej vlasti, veď napokon, ako zaznamenáva evanjelista Marek, ktorý napísal svoje evanjelium najmä pre kresťanov z pohanstva, Ježiša chodili počúvať ku Genezaretskému jazeru aj pohanskí obyvatelia Týru a Sidonu (Mk 3,8). Niet preto divu, že ho spoznala akási pohanská žena. Ihneď, ako ho spoznala, požiadala ho o pomoc so svojou dcérou, ktorá bola posadnutá zlým duchom. Už z tohto vidno, že žena mala veľkú vieru v Ježišovu moc, lebo dcéra podľa všetkého ani nebola s ňou, žiadala teda uzdravenie „na diaľku“.

V celom tomto príbehu vlastne samotný zázrak uzdravenia posadnutej dcéry ani nezohráva hlavnú úlohu, dôležité sú skôr príčiny tohto uzdravenia. Ide tu hlavne o rozhovor Ježiša s matkou tejto dcéry, na základe ktorého Ježiš dáva túto pohanskú matku za vzor viery svojim apoštolom, ale vlastne všetkým nám, lebo táto pohanská žena v Ježiša uverila hoci nepoznala Písma a nepatrila do vyvoleného židovského národa. Dnešnou rečou by sme ju nazvali konvertitkou (vzhľadom na to, že nazýva Ježiša mesiášskym titulom „syn Dávidov“, asi mala aj nejakú znalosť o židovskom očakávaní Mesiáša, možno dokonca už uverila v Boha Izraela, hoci asi nebola prozelytka) a o konvertitoch je známe, že svoju vieru prežívajú často oveľa hlbšie a intenzívnejšie ako tí kresťania, napr. väčšina z nás, ktorí sme vo svojej viere vyrastali od detstva, a práve preto pre nás, tak sa zdá, viera stratila príťažlivosť novosti a nezvyčajnosti. Celým týmto príbehom Ježiš dal dosť jasne najavo, že evanjelium je určené aj pohanom, hoci zaniesť evanjelium pohanom priamo bola až úloha apoštolov. Toto je druhý, skrytý dôvod Ježišovho pôsobenia na pohanských územiach, hoci navonok sa tam len skrýval pred nepriateľmi. Evanjelisti toto prekročenie hraníc židovského národa chápu ako schválenie misijnej činnosti medzi pohanmi.

V tomto uzdravení pohanky môžeme vidieť aj nadväznosť na predchádzajúci odsek tak u Matúša ako aj u Marka (por. Mt 15,10-20; Mk 7,1-23), hovoriaci o náboženskej či rituálnej čistote, lebo Ježiš tu v praxi ukazuje, že ani pohania nie sú vylúčení z Božej milosti a nie sú pred Bohom „nečistí“ len preto, že sú pohanmi. Splnením prosby pohanskej matky o uzdravenie jej dcéry Ježiš ukázal, že táto žena nemôže byť v Božej nemilosti a teda nečistá, keď Boh vypočul jej prosbu. V celej udalosti môžeme vnímať aj posolstvo Nového Zákona, že pre vzťah s Bohom a pre spásu je odteraz rozhodujúca viera v Ježiša, a nie židovské predpisy o rituálnej čistote, či prináležitosť k židovskému národu. Pre nás, kresťanov, sú tieto skutočnosti úplne samozrejmé, ale nesmieme zabúdať, že evanjeliá nehovoria príbehy z našej doby, ale z doby Ježišovej. Evanjeliá vznikli v dobe, v ktorej sa izraelský národ cítil ako národ vyvolený, pre ktorý v prvom rade prišiel Mesiáš. A Ježiš sa ako človek tejto dobe plne prispôsobil, preto používa jazyk svojej doby a správa sa ako pravý Izraelita, ktorý zdôrazňuje, že je poslaný pre Izrael, preto spočiatku odmieta čo len rozprávať sa s touto pohankou. Žena však prejaví vieru v neho ako v Mesiáša, a na túto vieru Ježiš nemôže nereagovať.

Zaujímavé je, že Ježiš tejto Grékyni rozumel aj ona jemu. Svedčí to o tom, že gréčtina bola akousi angličtinou rímskej ríše v tej dobe, a Ježiš ako človek aspoň čiastočne ovládal aj túto reč. Grékyňa okrem viery v Ježiša prejavuje veľkú pokoru, lebo nijako neprotestuje proti tomu, že Židia sú akosi duchovne vyššie postavení ako pohania, čím vlastne uznala aj starozákonné Božie zjavenie, možno už predtým sa prikláňala k viere v jedného Boha. Neuznala však Ježišov argument, že pohania musia ešte počkať na Božie Kráľovstvo, kým Ježiš neukončí svoje ohlasovanie Židom. Židia nazývali pohanov „psami“, a Ježiš, hoci sa s týmto postojom nestotožňoval, poukázal na tento židovský postoj, ktorý mu znemožňoval naplno pôsobiť medzi pohanmi, ale táto pohanka túto urážku zmenila na vynaliezavý dôvod vypočutia svojej prosby tým, že umiestnila šteňatá pod stôl, teda do domácnosti, nie kdesi na ulicu, a v tej dobe domáce zvieratá boli akoby členmi rodiny, teda si zaslúžia mať istým spôsobom podiel na tom istom, čo domáci. Jej viera sa prejavila aj v tom, že hoci zázrak uzdravenia svojej dcéry nevidela, uverila Ježišovým slovám, že jej dcéra je zdravá.

Všimnime si na záver ešte jednu skutočnosť. Táto pohanská žena prosí Ježiša o oslobodenie svojej dcéry z posadnutosti zlým duchom, teda o oslobodenie z vnútorného zla, ktoré jej bránilo v dôstojnom živote človeka stvoreného na Boží obraz. Neprosí teda pre svoju dcéru o nový dom či o šikovného ženícha, ale prosí o život v plnosti. Tým naplno pochopila, čo znamená, že Ježiš je Vykupiteľ, Osloboditeľ od toho najhoršieho zla, ktoré ničí náš život, od zla hriechu, že je Vykupiteľ z diablovho otroctva. Práve preto Ježiš prichádza do nášho sveta, aby nás oslobodil od našej najväčšej neschopnosti, od neschopnosti zbaviť sa zla v našom vnútri, prelomiť moc diabla v našich srdciach. Tu sme úplne odkázaní na Ježiša, lebo všetci cítime svoju bezmocnosť v boji s vlastnými hriechmi. Vládu zla v našom živote nedokážeme odstrániť sami; nemyslime si, že od zla, ktoré konáme, sa dokážeme jednoducho odnaučiť. Potrebujeme preto spolu s touto v Ježiša veriacou ženou volať o oslobodenie zo zla, ktoré nás vnútorne spútava, robí nás neschopnými pre plnú službu Bohu, zneschopňuje nás k pravej láske k Bohu a k ľuďom. Boh nám práve preto posiela Vykupiteľa, Záchrancu, lebo dobre vidí našu bezmocnosť v boji s nepriateľom našej spásy, a očakáva od nás, že sa k nemu obrátime s podobnou prosbou a s podobnou vierou, ako sa na Ježiša obrátila aj žena z dnešného evanjelia.

 

Spracované podľa: http://www.pastorace.cz/Kazani/20-nedele-v-mezidobi-Stul-slova-Ales-Opatrny.html