(Prís 9,1-6) Múdrosť si postavila dom, sedem stĺpov vytesala. Pozabíjala svoj dobytok, namiešala víno a prestrela svoj stôl. Poslala svoje služobnice, aby volali z pevnosti a z vyvýšenín mesta: „Kto je nedospelý, nech príde ku mne.“ A pochábľovi hovorí: „Poďte, jedzte môj chlieb a pite víno, ktoré som vám namiešala; zanechajte detinskosť a žite a kráčajte cestami rozumnosti.“

Príslovia, teda ľudové „múdrosti“, zaznamenávajú v osobitnej rečovej forme, ktorej cieľom je aj ich ľahká zapamätateľnosť, stáročiami nahromadenú a životom mnohých generácií vyskúšanú životnú múdrosť našich predkov. Každý z nás pozná nejaké príslovie, ktoré nám príde na rozum v istej situácii, vyjadrenej v prísloví, ako napr. „Komu sa nelení, tomu sa zelení“ a pod. Sväté Písmo má vlastnú zbierku prísloví, ktoré sú súčasťou pokladu Božieho Slova, a ktoré sa preto považujú nielen za prejav čisto ľudskej múdrosti, užitočnej pre spokojný a úspešný život na tomto svete, ale aj za prejav Božej múdrosti, lebo nám napomáhajú dosiahnutie večného života. Pod príslovím (po hebrejsky mášal) však Židia rozumeli nielen vtipné a ľahko zapamätateľné krátke ľudové výroky, ale aj to, čo my inak označujeme ako podobenstvá. Podobenstvo je – jednoducho povedané – výklad nejakej dôležitej náboženskej pravdy formou obrazného prirovnania, aby túto pravdu mohol pochopiť aj jednoduchý, nevzdelaný, ale veriaci človek. Pre neveriaceho je podobenstvo hádankou, ktorú nevie rozlúštiť.

Medzi takéto podobenstvá, či múdroslovné výroky, patrí aj text dnešného prvého čítania, ktoré nám predstavuje Božiu Múdrosť ako pani veľkého domu, či skôr paláca, postaveného na siedmych stĺpoch. Číslo sedem tu nepredstavuje pôdorys domu, ale je symbolom, obrazom dokonalosti. Ide zrejme o dokonalosť života usporiadaného podľa pravidiel Božej múdrosti. Pani tohto domu teda vystrojila bohatú hostinu, na ktorú pozýva „nedospelých“, teda ľudí jednoduchých a duchovne nezrelých, ktorí sa však chcú naučiť žiť ako múdri. Pozvanie na hostinu sa v tej dobe a v orientálnej kultúre dodnes považuje za veľmi vážnu vec. Odmietnuť pozvanie sa považuje za neslušné, ba za prejav nepriateľstva, ale prijatím pozvania sa človek zaraďuje do rodiny hostiteľa.

Hostina, ktorú pani Múdrosť pripravila, je bohatá a má náboženský charakter, lebo zabíjanie dobytka bolo často súčasťou náboženskej obety, s ktorou sa spájala následná hostina. Stôl je slávnostne prestretý a nechýba na ňom víno, nápoj, ktorý nielen uháša telesný smäd, ale potešuje aj dušu, vytvára dobrú náladu a tak napomáha priateľské vzťahy medzi ľuďmi. Tento obraz radostnej hostiny chce ukázať krásu života zariadeného podľa Božích prikázaní. Pani Múdrosť je vlastne Boh sám (treba však pripomenúť, že v Starom Zákone sa Božia Múdrosť nechápala ako božská bytosť, či osoba), ktorý napĺňa srdce človeka radosťou zo zbožného života.

Celé podobenstvo z dnešného prvého čítania však môžeme chápať aj ako predobraz svätej omše, Eucharistie, kde Božiu Múdrosť predstavuje Ježiš Kristus, Logos, vtelená Božia Múdrosť, ktorý nám zo svojho tela a krvi, obetovaného za našu spásu, pripravil už tu na zemi hostinu, na ktorú nás pozýva, a na ktorej nás poučuje Božím slovom, ale aj svojím vlastným príkladom, aby sme sa jeho nasledovaním učili žiť ako múdri, teda ako takí, ktorí môžu získať večný život, lebo to je vrcholom múdrosti človeka. Cieľom tejto hostiny však nie je len získať múdrosť ako určitú ľudskú vlastnosť, ale zjednotiť sa s Múdrosťou, stať sa členmi jej rodiny, byť s ňou „jedno telo a jedna duša“. Toto novozákonné zjednotenie sa s Božou múdrosťou prostredníctvom zjednotenia sa s Kristom vo Sviatosti Oltárnej nesmierne prevyšuje všetky starozákonné očakávania vo vzťahu voči Bohu.

(zdroje: K. Flossmann: První čtení, rok B, ČKCH 1990; G.Zevini – P.G.Cabra: Lectio divina na každý den v roce 6, Karmelitánské nakl. Kostelní Vydří 2002)

Povedzme si ešte niečo o samotnej Knihe prísloví, z ktorej pochádza dnešné prvé čítanie. Kniha prísloví alebo Príslovia (skratka Prís alebo Pr), hebrejsky Mešalím, je kánonická kniha židovského Starého zákona. Podľa vtedajšieho zvyku sa ako jej autor uvádza kráľ Šalamún, ale toto autorstvo sa aj v tej dobe chápalo skôr symbolicky, ako prejav pokračovania múdroslovnej tradície v Izraeli, za zakladateľa ktorej sa považuje kráľ Šalamún (avšak určite aspoň niektoré z prísloví pochádzajú z doby kráľa Šalamúna, dokonca možno aj priamo od neho). Zaraďuje sa medzi sedem tzv. poučných alebo múdroslovných (sapienciálnych) kníh Starého Zákona (podľa katolíckeho kánona – židovský a protestantský kánon z nich vyraďujú knihu Múdrosti a Sirachovca). Okrem Knihy prísloví medzi ne patria: Jób, Kazateľ, Pieseň piesní, Kniha múdrosti a Kniha Sirachovcova. Boli napísané v čase medzi 5. a 1. stor. pred Kristom, t.j. v období po babylonskom zajatí. Do tejto skupiny sa zaraďuje aj Kniha žalmov, úradná zbierka modlitieb Izraela, ktorá je však osobitným spisom, ktorého viaceré časti sú oveľa staršieho pôvodu, pochádzajú dokonca ešte z čias kráľa Dávida, Šalamúnovho otca.

Po babylonskom zajatí (ohraničenom zničením Jeruzalema v r. 587 a dobytím Babylonu perzským kráľom Kýrom v r. 539, hoci niekedy sa za začiatok babylonského zajatia považuje už rok 605, kedy boli do Babylonu odvlečení prví zajatci z Jeruzalema, aby sa dosiahol čas zajatia približne 70 rokov) sa v Jeruzaleme a jeho okolí utvorilo spoločenstvo, ktoré sa, sa vyznačovalo veľkým úsilím o zozbieranie, systematické usporiadanie, ustálenie a písomné vydanie náboženského dedičstva Izraela, ktoré sa svojím obsahom, formou ale hlavne pôvodom (keďže ide o dokázateľne zjavené náboženstvo a nie ľudové mýty) odlišovalo od náboženstiev okolitých polyteistických národov. Cieľom tohto úsilia bolo posilniť povedomie vyvoleného ľudu a oživiť jeho nádej v ťažkej situácii, v ktorej sa ocitlo ako národnostná menšina, začlenená najprv do rámca Perzskej a potom Gréckej ríše.

Na túto úlohu sa podujali učenci, znalci a učitelia židovského náboženského dedičstva, tzv. soferím (mudrci), ktorí spočiatku pochádzali z radov kňazov a levitov, ktorí sa vrátili z Babylonu, a ich centrom bol novopostavený jeruzalemský chrám. Z nich sa neskôr vyvinuli tzv. rabíni, ktorí už nemali kňazský či levitský pôvod, keďže kňazi sa postupne stále viac sústredili na výnosnú chrámovú službu, ktorej vykonávanie si rezervovali v úzkych rodinných kňazských klanoch žijúcich len v Jeruzaleme a jeho blízkom okolí a vyučovanie náboženskej múdrosti prenechávali „laikom“, ktorí slúžili náboženským spoločenstvám Židov po celom svete.

K zozbieranému, zosystematizovanému a písomne vydanému staršiemu biblickému materiálu však títo rabíni postupne začali pridávať vlastné úvahy nad náboženským dedičstvom Židov, ktoré nazývame sapienciálne, čiže múdroslovné, alebo didaktické, teda poučné knihy. Ich cieľom je na základe staršej biblickej náuky o Bohu a človeku podať nielen náuku o zmysle a cieli ľudského života, ale sústreďovali sa hlavne na to, ako si môže spravodlivý a nábožný človek zaistiť spokojný život na tomto svete. Autorstvo týchto múdroslovných kníh, uvažujúcich nad duchovným dedičstvom Izraela s praktickým významom pre každodenný život, sa tradične pripisovalo samotnému Šalamúnovi, ako to bolo zvykom v tej dobe – oprieť svoje úvahy o nespochybniteľnú autoritu. Kniha Prísloví má preto nadpis: „Príslovia Šalamúna, syna Dávidovho, kráľa izraelského“ (Prís 1,1).

Starozákonný pojem múdrosti bol však trochu odlišný od nášho, kresťanského. Pre nás, kresťanov, je múdrosť hlavne dar Ducha Svätého, zameraný na dosiahnutie večného života. Aj ostatné dary Ducha Svätého, ako sú rozumnosť, dar rady a sily alebo poznania, sú zamerané hlavne na dosiahnutie tohto vrcholného cieľa, ktorým je večný život. Starozákonný pojem múdrosti však nerozlišoval ciele pozemské a posmrtné, a prednostne sa sústreďoval na praktický život, keďže ten, kto žije rozumne na tomto svete a vie si zariadiť veci užitočné pre pozemský život, bude iste nejako ocenený Bohom aj po smrti. Starozákonný človek totiž nebol ešte natoľko zameraný na dosiahnutie večného života, keďže náuka o posmrtnom živote bola ešte stále len vo vývoji. Cieľ múdroslovných kníh je preto výslovne praktický, hoci neobchádza ani najťažšie existenčné problémy človeka ako sú smrť, utrpenie nevinného človeka a pod. a obsahujú už aj zmienky o večnej odmene spravodlivých.

Na záver si v krátkom prehľade pozrime ešte obsah Knihy Prísloví. Kniha má 31 kapitol a okrem nadpisu celej knihy (Prís 1,1) sa delí na Prológ (Prís 1,2-7), ktorý opisuje obsah a cieľ knihy, a 9 častí (pravdepodobne každá táto časť pochádza od iného autora, ktorý sú uvedení na začiatku jednotlivých zbierok prísloví, posledný autor, ktorý tieto jednotlivé múdroslovné zbierky zozbieral do jedného spisu, je autorom pravdepodobne len prológu a prvej časti celého spisu):

1. Veľký úvod k celej knihe (1,8–9,18). Nemá osobitný nadpis. Sú v ňom múdroslovné výroky a básne, sčasti vo forme poučení otca synovi, sčasti v podobe výrokov dvoch žien, z ktorých jedna zosobňuje „Múdrosť“ a druhá „Nerozumnosť“. Z tejto úvodnej časti pochádza aj text dnešného prvého čítania.
2. Prvá zbierka »Šalamúnových prísloví« (10,1–22,16): obsahuje 375 prísloví (číselná hodnota Šalamúnovho mena v hebrejčine je 375 – písmená v hebr. abecede sa používali aj ako čísla), ktoré dávajú do protikladu správanie múdrych a nerozumných. Ako príklad možno uviesť hneď prvé príslovie z tejto zbierky: „Múdry syn naplňuje otca radosťou. Ale pochabý syn býva na zármutok svojej materi (Prís 10,1).
3. Prvé »Výroky mudrcov« (22,17–24,22): vyzývajú konať dobro a chrániť sa zlého.
4. Druhé »Výroky mudrcov« (24,23-34): päť výrokov proti straníckosti v súdnictve.
5. Druhá zbierka »Šalamúnových prísloví«, zozbieraných v čase jeho potomka judského kráľa Ezechiáša (25,1–29,27): 139 prísloví (číselná hodnota Ezechiášovho mena v hebrejčine je 139), ktoré podávajú rôzne životné pravidlá, napr.: „Výška neba, hĺbka zeme a srdce kráľov sú nevyspytateľné“ (Prís 25,2).
6. »Agúrove slová« (30,1-14): Pôvodný autor tejto zbierky (Agúr) je historicky neznámy. Obsahovo tu ide o porovnanie Božej múdrosti a nepatrnosti človeka. Zbierka je podobná záveru Knihy Jób 40,4n; 42,2-6.
7. Anonymné číselné príslovia (30,15-33): „Pijavica má dvoje dcér a ony hovoria: „Daj! Daj!“ (Prís 30,15).
8. »Lemúelove slová« (31,1-9), ktoré ho naučila jeho matka. Lemúel (Lamuel), kráľ Massy, je neznámy.
9. Anonymná abecedná báseň: »Chvála statočnej ženy« (31,10-31). 22 veršov (podľa počtu písmen hebrejskej abecedy), ktoré boli do knihy vložené asi ako posledný text. Text je často používaný pri sobášoch.

(Ž 34, 2-3. 10-11. 12-13. 14-15) Refrén: Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán.

Pána chcem velebiť v každom čase, moje ústa budú ho vždy chváliť. V Pánovi sa bude chváliť moja duša; nechže to počujú pokorní a nech sa tešia. R. Vy, jeho svätí, bojte sa Pána, veď bohabojní núdzu nemajú.
Boháči sa nabiedia a nahladujú, ale tým, čo hľadajú Pána, nijaké dobro chýbať nebude. R. Poďte, deti, čujte ma, naučím vás bázni Pánovej. Miluje niekto život a chce požívať dobro v šťastných dňoch? R. Zdržuj svoj jazyk od zlého a svoje pery od reči úlisnej. Unikaj pred zlom a dobre rob, hľadaj pokoj a usiluj sa oň. R.

Abecedný (z gr. alfabetický či skôr z hebr. alefbetický) Ž 34 (t.j. akrostich, resp. akrostichon) počúvame na pokračovanie už druhú nedeľu po sebe a záverečný úryvok z neho budeme počuť aj na budúcu nedeľu. Každú z týchto troch nedieľ počúvame v responzóriovom žalme najprv úvodné dvojveršie tohto žalmu, t.j. vv. 2-3 (v. 1 obsahuje hebrejský nadpis žalmu, ktorý sa v liturgii nečíta) a následne 6 alebo 8 veršov z ďalších častí žalmu postupne tak ako po sebe nasledujú: minulú nedeľu vv. 4-9, dnes vv. 10-15 a na budúcu nedeľu posledných 8 veršov žalmu (vv. 16-23).

Keďže sme sa týmto žalmom už zaoberali v katechéze na slávnosť sv. apoštolov Petra a Pavla, dnes si uveďme len dôvod výberu príslušných veršov tohto žalmu do liturgie tejto nedele. Ide najmä o vv. 12-15, ktoré majú múdroslovný charakter a nadväzujú tak na charakter prvého čítania z Knihy Prísloví, v ktorom Múdrosť pozýva (v žalme pozýva na vyučovanie žalmista ako učiteľ „múdrosti“) tých, čo sa cítia pred Bohom ako deti, resp. nedospelí, aby sa od nej učili zásadám správneho života pred Bohom. V prvom čítaní má toto vyučovanie charakter hostiny, čo je zase súvislosť s dnešným evanjeliom, kde Ježiš pozýva svojich učeníkov na hostinu svojho Tela a Krvi ako pokrmu večného života.

Verše 10-11 patria ešte k prvej časti žalmu, ktorá má charakter piesne vďakyvzdávania, ale predsa svojím obsahom pôsobia akoby už úvod k druhej časti žalmu, lebo zovšeobecňujú životnú skúsenosť žalmistu s Bohom  (bohabojní núdzu nemajú ... tým, čo hľadajú Pána, nijaké dobro chýbať nebude) a obsahujú dôležité životné poučenie (výzvu k bázni pred Pánom), ktoré je charakteristické pre múdroslovnú biblickú literatúru. Okrem toho tiež obsahujú myšlienku hladu a nasýtenia, a to tak v telesnom ako aj v duchovnom význame.

(Jn 6,51-58) Ježiš povedal zástupom: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“ Židia sa hádali medzi sebou a hovorili: „Ako nám tento môže dať jesť svoje telo?!“ Ježiš im povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom. Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa. Toto je ten chlieb, ktorý zostúpil z neba, a nie aký jedli otcovia a pomreli. Kto je tento chlieb, bude žiť naveky.“

Evanjelium tejto nedele je pokračovaním postupného čítania 6. kapitoly Jánovho evanjelia, z ktorej úryvky počúvame už štvrtú nedeľu za sebou. Je to vlastne záver Ježišovej eucharistickej reči, hoci 6. kapitola tým ešte nekončí, lebo prináša aj dôsledky tejto reči na vzťah niektorých učeníkov k Ježišovi, lebo niektorí ho po tejto reči opustili, ale súčasne táto reč je u evanjelistu Jána aj podkladom pre Petrovo vyznanie Ježišovho božstva.

V tomto poslednom odseku Ježišovej reči o „chlebe z neba“ pred Židmi zhromaždenými v kafarnaumskej synagóge Ježiš prechádza od požiadavky viery v neho ako skutočného „chleba z neba“, ktorý možno požívať duchovne, teda vierou v neho a počúvaním Božieho Slova, ktorým je On sám, k výzve na skutočné telesné požívanie tajomného chleba, ktorým bude jeho telo a krv, obetované za život sveta. Židia dobre pochopili jeho slová, keď sa pohoršene a neveriacky pýtajú: „Ako nám tento môže dať jesť svoje telo?“ Ježiš však nijako nezmierňuje svoje slová, naopak, potvrdzuje ich doslovný význam: „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život“. Jeho slová nemožno teda brať iba symbolicky, napríklad ako duchovnú hostinu, na ktorú starozákonného človeka pozývala Božia Múdrosť (porov. prvé čítanie tejto nedele). Možnosť takéhoto chápania sa síce výslovne nevylučuje, ale nie je to skutočný a vlastný význam Ježišových slov. Ježišovi poslucháči dobre chápu to neuveriteľné nové, čo tvrdí Ježiš o svojom tele a krvi, a preto ich to veľmi poburuje, lebo na prvé počutie Ježišove slová znejú ako výzva ku kanibalizmu.

Ježišovi prví poslucháči vlastne ešte ani nemohli pochopiť skutočný význam Ježišových slov, ten je možné pochopiť až po Ježišovej Poslednej večeri a jeho obeti na kríži a po jeho zmŕtvychvstaní. Cirkev to však od počiatku správne pochopila, a preto sa po Ježišovom odchode k Otcovi od počiatku schádzala na posvätnú hostinu, ktorú založil Ježiš na pamiatku svojej smrti a zmŕtvychvstania. Pokrm na tejto hostine však nebol iba symbolický, tak ako nebolo symbolické ani slávenie obety pri tejto posvätnej hostine. Cirkev od počiatku tento pokrm chápala ako skutočné Ježišovo telo a krv, presne podľa Ježišových slov, a preto aj obeta konaná pri tejto hostine nemohla byť iba „akože“, ale bola skutočným sprítomnením Ježišovej obety na kríži, inak by ani toto telo a krv obetované za život sveta nemohli byť skutočným pokrmom večného života. Jedno s druhým úzko súvisí: len skutočná obeta vytvára skutočný chlieb večného života, a len tak môžeme mať aj skutočný večný život, teda účasť na Ježišovom božskom živote. Chápať tieto slová o jedení Ježišovho tela a pití jeho krvi len duchovne, symbolicky, by znamenalo podkopať hodnovernosť Ježišovho prísľubu večného života. Večný život je príliš vzácna hodnota na to, aby Ježiš o ňom a o podmienkach jeho získania hovoril nejasne, neurčito, tak, aby si to mohol hocikto vykladať hocijako.

(zdroj: Schott – Zo stola Božieho slova: poznámky k liturgickým čítaniam na nedele a sviatky, Dobrá kniha Trnava 2000, upravené)

Na záver si uveďme ešte niekoľko voľne spracovaných myšlienok o Eucharistii, ktoré zazneli z úst talianskeho kňaza z hnutia Fokoláre Amedea Ferrariho na duchovných cvičeniach pre kňazov v penzióne Zornička na Donovaloch v poslednom novembrovom týždni roku 2012.

V skutočnosti Eucharistiu vôbec nechápeme. Nemáme životodarný vzťah medzi našim životom a Kristom v Eucharistii. K pochopeniu tohto tajomstva nestačia ani vedomosti (poznanie dogiem, evanjelií), ba ani viera. Tu je potrebná už len láska. Eucharistia sa dá naozaj pochopiť iba ak Krista v Eucharistii milujeme. Je Eucharistia iba reálna prítomnosť Krista, alebo je tam niečo viac? Samozrejme, že je tam oveľa viac, je tam činný Kristus, ktorý chce najprv vstúpiť z Eucharistie do nás a potom cez nás do sveta, medzi ľudí. Kresťan nemá iba nasledovať Krista, napodobňovať ho ako dobrý herec, má sa stať Kristom. Eucharistia je vrcholom plánu spásy.

Mnohí Eucharistiu používame ako svoj majetok, ako objekt, nástroj svojej svätosti, morálky či pocitu duchovnej dokonalosti alebo ako útechu v trápeniach a posilu v slabosti. Ale nejde nám pritom o osobný vzťah, v ktorom ma Ježiš vedie v mojom živote, v ktorom má Ježiš hlavné slovo. Eucharistia nemá byť pre mňa, ale ja pre Eucharistiu. Ide tu o kopernikovský obrat v eucharistickej duchovnosti, ktorý je nevyhnutný, ak mám aj ja slúžiť Kristovi v Eucharistii, a nielen on mne.

1. účinok Eucharistie: Zjednotenie s Ježišom. Ježiš sa nestal Eucharistiou len preto, aby sme my boli o trochu lepší, alebo aby sme sa mali kam ísť vyžalovať alebo naplniť sa silou a pod. Toto všetko nám Eucharistia dáva, ale nebola ustanovená pre toto. Sv. Tomáš hovorí: Eucharistia bola určená, aby nás zmenila na Boha. Nie je určená pre dušu, je určená pre človeka, teda rovnako pre dušu ako pre telo. Chce nás zbožstviť aj s naším telom. Preto ju prijímam ako pokrm. Mením sa na to, čo prijímam. Prijímam Boha, stávam sa Bohom. Cez Eucharistiu sa môžem zjednotiť s Ježišom v jeho tajomstve smrti aj zmŕtvychvstania a byť s ním účastný aj nebeskej slávy – a to v tejto chvíli, teraz, vo chvíli jej prijímania. Eucharistiu Ježiš ustanovil, aby sme sa stali Ježišom. Špecifický účel Eucharistie je premena človeka na Boha (cez Ježiša). Aj adorácia je istý spôsob jedenia Eucharistie – duchovné prijímanie, ktoré nás však má iba pripraviť na telesno-duchovné prijímanie pri sv. omši. Eucharistia je prvotne určená na jedenie, telesné požívanie. Adorácia nemá (v normálnych okolnostiach) v našom živote získať prvenstvo v našej eucharistickej úcte pred samotným slávením sv. omše.

2. účinok Eucharistie: Zmena života. Prečo sa nemeníme, aj keď každodenne prijímame? Sme dobre pripravení na užitočné prijímanie Eucharistie? Okrem vedomia vonkajšieho zväzku s Ježišom, čo znamená, že nie sme si vedomí ťažkého hriechu, je tu ešte nevyhnutne potrebná túžba nežiť už len pre seba, ale pre Krista. Ak sa my chceme stať svätými a dokonalými, väčšinou stále žijeme len pre seba ... ide o to umrieť sebe a umožniť v sebe rásť Kristovi ... ide o nový život a nie o kozmetické vylepšovanie toho nášho starého ...

3. účinok Eucharistie: nie je to len znak prítomnosti, ale aj jednoty – ide o túžbu totálne sa zjednotiť s Ním, konať jeho skutky, stratiť sa v ňom, ale zjednotiť sa cez neho aj s Cirkvou – Eucharistia vytvára Cirkev. Všetko, čo sa učíme o Eucharistii, sa okrem toho máme naučiť žiť aj ako spoločenstvo, nielen ako výnimoční jednotlivci. Máme sa stať Eucharistiou pre druhých, nechať sa druhými „jesť“, celkom sa odovzdať do ich služby.

4. účinok: Eucharistia je pokrmom nesmrteľnosti, je príčinou nášho budúceho vzkriesenia. Nestačí sa sústreďovať na Ježiša, klaňať sa mu, ide o niečo ešte hlbšie ... Relikvie svätých sú uctievané preto, lebo sa živili Ježišom, sú to „zbožstvené pozostatky“ ... je to revolučné chápanie relikvií (ak ide o relikvie priamo z tela svätých, ale dá sa to vzťahovať aj na predmety, ktorých sa svätí dotýkali, lebo hmota tvorí v skutočnosti jeden celok, ktorý má len veľa vonkajších podôb). Zbožstvením tela sa zbožstvuje celý vesmír. Pochované telo sa stáva Eucharistiou zeme, aby premenilo zem na zbožstvenú. Eucharistia dáva hodnotu všetkému, mení všetko. Ak Ježiš zostáva vo mne, nemôžem už žiť, ako som žil. Jedno slávenie Eucharistie môže hneď zmeniť svet. Keď vychádzam z omše, vychádzam z Trojice?

Iné myšlienky o Eucharistii: Eucharistia je tu aj pre pohanov. Pohania prijímajú Eucharistiu cez kresťanov, ktorí žijú ako Ježiš, žijú z Eucharistie a stávajú sa tak Eucharistiou pre pohanov.

Hlavnou úlohou dňa je zostávať v láske spojený s Ježišom, nechať ho pôsobiť cezo mňa. A ak z toho vypadnem, hneď sa k tomu spojeniu mám vrátiť, obnoviť ho. Ak k tomu nutne musím ísť k Eucharistii, to znamená, že ešte nemám skutočné spojenie s Ježišom, lebo Kristus chce prebývať hlavne vo mne, ja som tiež Eucharistia. Mám adorovať hlavne svojho vnútorného Krista, adorácia Krista v Eucharistii má upevňovať moje vnútorné spojenie s Kristom vo mne. Ale ak stratím vnútorné spojenie s Kristom vo mne (nehovoríme tu o smrteľnom hriechu), je úžasné, že svoje spojenie s ním môžem obnoviť skrze Eucharistiu. Hovoríme tu o skutočnej prítomnosti Krista v človeku, takej istej, hoci iným spôsobom, ako je Kristus prítomný v Eucharistii.

Kresťan má žiť stále ako zmŕtvychvstalý! Čo znamená, že Ježiš vstal z mŕtvych? Že my všetci sme vstali! On vstal pre nás ... nie pre seba samého ... Hlavná oslava zmŕtvychvstania nie je celebrovanie omše, ale prežívanie tohto víťazstva v každodennom živote. V Eucharistii oslavujeme toto víťazstvo. Ak je to len Kristovo víťazstvo, nie je čo oslavovať, pre nás by to totiž nemalo nijakú cenu. Ale je to rovnako aj naše víťazstvo!

Ak sa tak ako Ježiš prestaneš báť smrti (nielen vo fyzickom zmysle, ale ako straty „vlastného života“, života vedeného len podľa vlastnej vôle, či skôr inštinktov a podvedomých túžob), otvoríš sa pre skutočný život.

Človek je povolaný k tomu, aby sa stal obetou lásky (t.j. zrelosť človeka sa meria podľa jeho vedomej a dobrovoľnej schopnosti obetovať sa pre druhých – keďže jestvuje aj vzťahová závislosť, pri ktorej sa človek obetuje za niekoho neslobodne, podvedome, nechtiac, nie z lásky, ale kvôli nezrelému svedomiu).

Keď sa naplno spojí bolesť a láska, bolesť sa stratí a zostáva len šťastie lásky.