Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

 

(Dt 26, 4-10) Mojžiš povedal ľudu: „Kňaz vezme kôš z tvojej ruky, položí ho pred oltár Pána, tvojho Boha, a ty pred Pánom, svojím Bohom, povieš: ‚Môj otec bol potulný Sýrčan. Zostúpil do Egypta a žil tam ako cudzinec vo veľmi malom počte. Tam vzrástol na veľký, silný a nesmierne početný národ. Egypťania nás týrali a prenasledovali ukladaním najťažších robôt. My sme volali k Pánovi, Bohu svojich otcov, a on nás vypočul a zhliadol na naše poníženie, lopotu a útlak. Pán nás vyviedol z Egypta silnou rukou a vystretým ramenom za veľkej hrôzy, znamení a zázrakov a priviedol nás na toto miesto a dal nám túto krajinu oplývajúcu mliekom a medom. A hľa, teraz som priniesol prvotiny plodov zeme, ktorú si mi dal, Pane.‘ A necháš ich pred Pánom, svojím Bohom, a pokloníš sa Pánovi, svojmu Bohu.“

 

Dnešné prvé čítanie je záznamom starobylej izraelskej modlitby vďakyvzdania za úrodu (ale aj za dar zasľúbenej zeme), ktorej základom je prastaré vyznanie viery (Krédo) Izraela. Toto vyznanie viery nie je nejakou učenou teologickou formulkou, ale spomienkou na spásne činy Jahveho, ktorý koná v prospech svojho národa (ide teda o tzv. „dejinné Krédo“). Liturgickým rámcom tejto modlitby je asi sviatok obetovania prvotín úrody, ktorý sa konal najprv v miestnych svätyniach, ale po sústredení všetkej bohoslužby do jeruzalemského chrámu musel každý Izraelita priniesť symbolickú čiastku z prvej úrody tam (por. Dt 26,2). To je inak asi aj hlavným pôvodným cieľom celej knihy Deuteronómium - podoprieť autoritu chrámovej liturgie autoritou Mojžiša.

O tomto sviatku sa píše v Lv 23,9-14 (Snop prvotín): 9 Pán vravel Mojžišovi: 10 „Hovor Izraelitom a povedz im: Keď prídete do krajiny, ktorú vám dám, a budete konať žatvu, prineste zo svojej žatvy prvý snop kňazovi! 11 On bude snop podávať pred Pánom, aby vám získal zaľúbenie; v deň po sobote ho bude kňaz podávať. 12 V ten istý deň, keď podáte snôpok, obetujte Pánovi na celostnú žertvu bezchybného jednoročného baránka, 13 k nemu ako potravinovú obetu dve desatiny jemnej múky miešanej s olejom na zápalnú obetu príjemnej vône pre Pána .... 14 A kým neprinesiete obetné dary na obetu Pánovi, svojmu Bohu, až do toho dňa nesmiete jesť ani chlieb, ani pražené alebo tlčené zrno. Tento príkaz bude večný v budúcich pokoleniach vo všetkých vašich bydliskách.

Sviatok prvotín (prvý deň po sobote, ktorá nasleduje po Pasche – por. Lv 23,15; tento sviatok sa teda asi prekrýval so slávnosťou Nekvasených chlebov, ktorá trvala 7 dní – por. Lv 23,5-6) má byť teda pre Izraelitov pripomienkou vstupu Izraela do Zasľúbenej zeme. Tento dátum sa vlastne kryje s dňom kresťanskej Veľkej Noci, s nedeľou Zmŕtvychvstania – je to prvý deň po sobote, ktorá nasledovala po Pasche. Ide teda o deň Kristovho zmŕtvychvstania – Ježišovho vstupu do nebeskej slávy, čiže vlastne do tej definitívnej Zasľúbenej zeme.

Sviatok obetovania prvotín sa teda konal počas židovských veľkonočných sviatkov (resp. počas sedemdňového sviatku Nekvasených chlebov), a preto tu môžeme vidieť súvis s veľkonočným tajomstvom Ježiša Krista. Dnešné prvé čítanie, hoci to nie je zrejmé zo samotného textu, nás teda pripravuje už na slávenie Veľkej Noci.

Dnešné prvé čítanie súvisí tak s evanjeliom (O pokúšaní Pána) ako aj so samotným začiatkom pôstnej doby, ktorá je prípravou na slávenie veľkonočného tajomstva a je už vlastne aj jeho súčasťou.

Pokiaľ ide o začiatok Pôstu, v dnešnom prvom čítaní môžeme vidieť niekoľko súvislostí s Pôstnym obdobím, s jeho obsahom a cieľom, ako aj so samotným veľkonočným tajomstvom. Po prvé zmienka o egyptskom otroctve nám pripomína našu hriešnosť, keďže egyptské otroctvo je obrazom nášho stavu podliehania diablovej moci, ale pripomína nám aj úsilie sa z tohto stavu oslobodiť, čo je vlastným obsahom Pôstu; a po druhé, zmienka o zasľúbenej zemi („krajina oplývajúca mliekom a medom“) nám pripomína cieľ pôstnej doby, ktorým je víťazstvo nad hriechom, ktoré nám získal nový Mojžiš, Ježiš Kristus, svojím zmŕtvychvstaním. Veľkonočné tajomstvo nám pripomína aj samotný obraz prvotín, ako si to všimli už prví kresťania: Ale Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých .... prvotinou je Kristus; potom, pri jeho príchode, tí, čo patria Kristovi (1Kor 15,20n).

A pokiaľ ide o dnešné evanjelium, môžeme v obrade obetovania prvotín zeme a vo vďačnosti Izraela Bohu za pozemské dary vidieť súvis s prvým pokúšaním Krista, ktoré sa týkalo chleba, v ktorom Kristus – okrem iného – vyjadril prvenstvo duchovných hodnôt pred hodnotami pozemskými, materiálnymi. Ani Izrael nesmel nikdy zabudnúť, že za všetko, čo má, musí vďačiť v prvom rade svojmu Bohu, čo vyjadroval práve obetovaním Bohu všetkého, čo mu Boh požehnal ako prvé, či už išlo o úrodu, zvieratá, alebo synov: Keď ťa Pán vovedie do krajiny Kanaánčanov, ako odprisahal tvojim otcom, a keď ti ju dá, všetko, čo otvára materské lono, odstúpiš Pánovi. Čo bude prvorodené medzi tvojimi zvieratami a čo bude mužského pohlavia, všetko bude patriť Pánovi (Ex 13,11-12). To najlepšie, prvotiny svojej pôdy, prinesieš do príbytku Pána, svojho Boha (Ex 34,26).

Nemožno však nevidieť aj iný súvis dnešného prvého čítania s dnešným evanjeliom – všetky Ježišove odpovede diablovi na jeho pokúšania pochádzajú z tej istej knihy, ako dnešné prvé čítanie – z Knihy Deuteronómium. Prvé pokušenie – Dt 8,3: „Napísané je: ‚Nielen z chleba žije človek.‘“ Druhé pokušenie – Dt 6,13: „Je napísané: ‚Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť.‘“ Tretie pokušenie – Dt 6,16: „Je povedané: ‚Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha.‘“

 

 

(Lk 4, 1-13) Ježiš sa vrátil od Jordánu plný Ducha Svätého. Duch ho vodil štyridsať dní po púšti a diabol ho pokúšal. V tých dňoch nič nejedol. A keď sa skončili, vyhladol. Tu mu diabol povedal: „Ak si Boží Syn, povedz tomuto kameňu, aby sa stal chlebom.“ Ježiš mu odvetil: „Napísané je: ‚Nielen z chleba žije človek.‘“

Potom ho diabol vyzdvihol, v jedinom okamihu mu ukázal všetky kráľovstvá sveta a vravel mu: „Dám ti všetku ich moc a slávu, lebo som ju dostal a dám ju, komu chcem. Ak sa mi teda budeš klaňať, všetka bude tvoja.“ Ježiš mu povedal: „Je napísané: ‚Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť.‘“

Potom ho zaviedol do Jeruzalema, postavil ho na vrchol chrámu a povedal mu: „Ak si Boží Syn, vrhni sa stadeto dolu, veď je napísané: ‚Svojim anjelom dá príkaz o tebe, aby ťa chránili,‘ a ‚vezmú ťa na ruky, aby si si neuderil nohu o kameň.‘“ Ježiš mu odvetil: „Je povedané: ‚Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha.‘“

Keď diabol skončil všetko pokúšanie, na čas od neho odišiel.

 

Prvá pôstna nedeľa je v každom roku trojročného liturgického cyklu venovaná Pokúšaniu Pána, pričom sa každý rok číta o tejto udalosti z iného synoptického evanjelia, tohto roku z Lukáša. To je aj dôvod, prečo po nedeli Pánovho krstu bola z nedeľných úryvkov (temer) súvislého čítania Lukášovho evanjelia vynechaná táto scéna. A tak hoci sme už naposledy – na piatu cezročnú nedeľu C – čítali o povolaní Petra ako aj ďalších dvoch apoštolov (Jakuba a Jána) pri Genezaretskom jazere (Lk 5,1-11), dnes sa z dôvodu vstupu do Pôstneho obdobia vraciame v čítaní Lukášovho evanjelia o jednu kapitolu späť k udalosti Pokúšania Pána diablom na púšti.

Túto scénu treba nevyhnutne vidieť v súvislosti s Pánovým krstom, napokon aj všetci traja synoptickí evanjelisti začínajú opis Pánovho pobytu na púšti zmienkou o Duchu Svätom, ktorý na Ježiša zostúpil pri krste v Jordáne. Pomazanie Duchom Svätým sa fakticky rovná uvedeniu Ježiša do úlohy mesiášskeho, teda dlho očakávaného definitívneho Kráľa Izraela, a to samotným Bohom. Čo však tento novovymenovaný Kráľ Izraela podnikne ako prvé, kam vedú jeho prvé kráľovské kroky? Odchádza na púšť modliť sa, nerušene sa rozprávať so svojím Otcom a posilniť sa pred svojím verejným vystúpením, ale aj zápasiť s tým, ktorý kedysi uchvátil Bohu jeho kráľovstvo na zemi. Tento súboj je zatiaľ do istej miery len symbolický, je len predobrazom budúceho víťazstva Krista nad Satanom. Ježiš sa v tomto súboji predstavuje ako nový Adam, ktorý na rozdiel od toho starého Adama odolá diablovmu pokúšaniu, a teda v osobnom súboji Satana poráža. Tohto nového Adama však predchádza príchod novej Evy, Panny Márie, ktorá takisto odolávala diablovým útokom bez upadnutia do hriechu. Zatiaľ sa však toto víťazstvo netýka všetkých Adamových a Eviných synov a dcér, boj musí ešte pokračovať, lebo Mesiáš musí najprv svetu odovzdať posolstvo o príchode a obnove Božieho kráľovstva na zemi.

Dôvodov pre Ježišovo podrobenie sa tejto skúške je viacero. Okrem spomínanej Ježišovej túžby zostať 40 dní osamote v rozhovore so svojím Otcom, a okrem predstavenia Ježiša ako nového Adama a tiež symbolickej ukážky jeho budúceho víťazstva nad Satanom, je to aj duchovné povzbudenie budúcich občanov Božieho Kráľovstva pre nevyhnutný boj s diablom, ktorý sa ich bude neustále pokúšať vytrhnúť zo spoločenstva zachránených. Okrem toho môžeme v tejto scéne vidieť aj Ježišovo symbolické prevzatie všetkého, čo patrí k ľudskej prirodzenosti, aby mohol našu prirodzenosť svojou obetou obnoviť úplne, ako sa píše v Liste Hebrejom: Preto sa vo všetkom musel pripodobniť bratom, aby sa stal milosrdným a verným veľkňazom pred Bohom a odčinil hriechy ľudu. A pretože sám prešiel skúškou utrpenia, môže pomáhať tým, ktorí sú skúšaní (Hebr 2,17-18).

Zaujímavé sú aj biblické paralely Ježišovho odchodu na púšť. Jednu paralelu sme už spomínali (pokúšanie Adama v raji), a druhou je paralela s Mojžišom. Ježiša na púšti môžeme spoznať ako nového Mojžiša, ktorý počas putovania Izraelitov po púšti odchádza na horu Sinaj prevziať od Boha tabule Desatora. A ako Mojžiš strávil 40 dní na hore v samote s Bohom, aby od neho prijal tabule Desatora, ktoré sú srdcom Starého Zákona a Starej Zmluvy Izraela s Bohom, tak aj Ježiš už tu na púšti odovzdá svoj život Otcovi, aby neskôr vystúpil na inú horu, Golgotu, aby tam na svojom vlastnom tele napísal svojou krvou Novú zmluvu s Bohom. Udalosť Pánovho pokúšania na púšti má však súvislosť so všetkými biblickými udalosťami, kde sa spomína číslo 40 – ide totiž o tzv. kozmické číslo, číslo kozmu, teda tohto stvoreného sveta, ale nielen jeho samotnej existencie, ale aj jeho trvania v čase, kde 4 znamená svetové strany a 10 počet prikázaní, čiže ide o dejiny tohto sveta, najmä ľudstva – číslo 40 v tomto prípade znamená, že Ježiš na púšti berie na seba celú drámu hriechu vo svete.

Pozrime sa však teraz na samotné tri pokušenia, o ktorých rozprávajú tak Lukáš ako aj Matúš (Marek nekonkretizuje ako bol Ježiš pokúšaný), hoci v trochu pozmenenom znení aj poradí (druhé a tretie pokušenie sú v inom poradí). Začnime prvým pokušením, ktorým obaja evanjelisti začínajú opis Ježišovho pokúšania. Matúš tu hovorí o kameňoch, Lukáš len o jednom kameni. Matúš okrem toho cituje úryvok zo Starého Zákona, ktorým Ježiš odpovedá diablovi, úplnejšie ako Lukáš, hoci bez úvodného kontextu s dejinami Starého Zákona: Pokoril ťa a dal ti hladovať; potom ťa kŕmil mannou, ktorú si nepoznal ani ty, ani tvoji otcovia, aby ti ukázal, že človek nežije len z chleba, ale že človek môže byť živý zo všetkého, čo vychádza z Božích úst (Dt 8,3).

V čom vlastne spočíva toto pokušenie? Ide tu len o víťazstvo ducha nad telom, o víťazstvo asketizmu? Hoci tento moralistický výklad, podľa ktorého nám Ježiš ukazuje návod na víťazstvo nad „žiadostivosťou tela“ nemožno úplne zamietnuť, predsa tu ide o niečo viac, už len kvôli tomu, že Ježiš netrpel žiadnou žiadostivosťou tela, ktorá je dôsledkom pôsobenia hriechu v našej prirodzenosti. To, na čo chcel diabol nahovoriť Ježiša je oveľa sofistikovanejšie. Diabol chcel priviesť Ježiša k zneužitiu a prekrúteniu, teda k sperverzneniu jeho mesiášskeho poslania. Nahovára Ježiša, aby dokázal svetu Božiu moc a dobrotu, aby takpovediac „vykúpil svet“ odstránením jedného z následkov hriechu – hladu vo svete, aby sa zachoval ako napríklad politik, ktorý chce byť obľúbený medzi ľuďmi – musí dať ľuďom viac chleba (vidíme však, kam táto politika demokratických štátov napokon vedie – k bezbrehému zneužívaniu bohatstva zeme na úkor zväčšovanie biedy iných). Takéto „vykúpenie“, ktoré by odstránilo jedno pohoršenie, jednu výčitku ľudstva proti Bohu (ak je Boh dobrý, prečo umierajú od hladu nevinné deti?), by však neodstránilo koreň všetkého zla, ktorým je hriech. Ježiš neprišiel, aby donekonečna ako falošne starostliví rodičia odstraňoval následky našich hriechov (vieme, kam to v prípade takto rozmaznávaných detí smeruje). Ježiš neprišiel v prvom rade oslobodiť svet od pozemských trápení, ktoré sú len následkami hriechu, napríklad z trýznivého hladu a materiálnej biedy – hoci mal na to moc, to však prenechal svojim nasledovníkom, ktorí sa majú naozaj o tento cieľ usilovať – ale Ježišovou úlohou bolo odstrániť duchovnú príčinu všetkej biedy vo svete, a tou je nadvláda hriechu nad ľudstvom. Práve v tom spočíva podstata hriechu, že uprednostňuje pred Bohom niečo iné, stavia Boha na druhé miesto, resp. kdesi bokom. Diabol chcel, aby Ježiš prevrátil poradie hodnôt, aby z hladu urobil dôležitejšiu vec než je úcta k Bohu. Boh a jeho moc by sa tak stali iba modlou, nástrojom plnenia ľudských potrieb a želaní. Istý kazateľ (nemecký jezuita Alfred Delp popravený nacistami) povedal: „Chlieb je dôležitý ... ale dôležitejšia je úcta k Bohu“. Manipuláciu diabla vidíme aj v tom, že navádza Ježiša, aby napravil to zlo, ktoré v skutočnosti zapríčinil diabol. Tým by Ježiš vlastne priznal, že za všetko zlo vo svete môže sám Boh, a preto je povinný sám ho odstrániť. V skutočnosti má moc odstrániť hlad vo svete aj sám diabol, ale neurobí to, ak to nevyhovuje jeho cieľu – odvratu ľudí od Boha. Napokon, ani samotné odstránenie hladu nezaručí úctu ľudí k Bohu, ako to vidíme v celých dejinách ľudstva. Diabol dokáže na svoje ciele využiť všetko – hlad aj blahobyt. Vidíme, že ak by Ježiš poslúchol tento diabolský plán, nič podstatné by sa tým nevyriešilo, v každom prípade by nesplnil tú úlohu, ktorou ho poveril Otec.

Druhé pokušenie v Lukášovom evanjeliu, ktoré zodpovedá tretiemu v Matúšovom, je už priamejšie, otvorenejšie ukazuje úmysly diabla, keďže diabol pochopil, že Ježiša nenachytá do skrytej pasce. Diabol v akomsi videní ukazuje Ježišovi svoje kráľovstvo a priamo mu ho ponúka do daru, ak ho uzná za vyššieho od Boha. Zdá sa, že toto pokušenie nemôže mať na Ježiša nijaký vplyv, ale zabúdame, že to, čo diabol ponúka Ježišovi, nie je len sebecká moc nad svetom ako po nej túžia bežní pozemskí vladári, ale ide tu o moc odstrániť všetku biedu, všetko vonkajšie zlo vo svete. Ježiš by bol iste iným kráľom, ako všetci ostatní, iste by priniesol svetu nevídaný blahobyt a prosperitu, ale opätovne by iba zneužil svoju božskú moc na to, čo nie je Božím plánom, stal by sa tak vlastne Anti-Kristom, teda Anti-Mesiášom. O niečo podobné sa pokúšala už stredoveká Cirkev, ktorá chcela pod zástavou Krista vytvoriť Božie kráľovstvo ako politickú ríšu, a v tom ju nasledovali iné ideológie, ktoré si chceli v mene nejakého vyššieho dobra podmaniť svet a pretvoriť ho na vysnený raj – ale bez Boha. Ježiš sa síce naozaj stal Pánom sveta a uchvátil diablovi jeho kráľovstvo, ale za cenu kríža, ako Zmŕtvychvstalý: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi“ (Mt 28,18). To, čo odlišuje moc, ktorú Ježišovi ponúkal diabol od tej moci, ktorú Ježiš získal svojou obetou na kríži je, že Ježiš teraz už ako človek vládne nielen na zemi, ale aj v nebi. Iba moc, ktorá je podriadená Bohu, skutočnému vládcovi neba i zeme, je skutočná moc, moc diabla je iluzórna.

Posledné pokušenie u Lukáša, druhé u Matúša, je istým spôsobom pre nás najťažšie pochopiteľné. Diabol, ktorý opätovne v akejsi tajomnej vízii Ježiša berie na vrchol chrámu, na oklamanie Ježiša tu dokonca cituje Sväté Písmo (Ž 91,11-12), teda predstavuje svoj návrh – zhodiť sa z vrcholu chrámu s očakávaním Božej záchrany ako dôkaz svojho postavenia pred Bohom – akoby to bola priam Božia vôľa. Úryvok z Písma, ktorý diabol cituje, sa týka chrámu, lebo prisľubuje tým, čo si v chráme ctia Boha, osobitnú ochranu. Po vonkajšej stránke má posledné pokušenie (u Lukáša) formu akoby diskusie dvoch zákonníkov. Ide tu o teologický spor, ktorého obsahom je správny výklad Písma, ktorý závisí od správneho obrazu Boha. Ježišova odpoveď naznačuje udalosť z knihy Exodus, kde vzbúrenci proti Bohu (zastúpenom Mojžišom) pokúšali Pána hovoriac: „Je teda Boh medzi nami alebo nie?“ (Ex 17,7). Chceli Boha podrobiť experimentu, odskúšať ho, ako sa skúša tovar. O tejto skúške „znamením“ sme už hovorili v katechéze o Ježišovej kázni v Nazarete. Zákonníci chceli Boha podrobiť podmienkam, ktoré si sami stanovili. Človek však nie je sudcom Boha. Ježiš sa vzoprel diabolskému vyvyšovaniu sa nad Boha a rozhodol sa bezhranične dôverovať Božej láske. Dôvera v Boha sa totiž nezakladá na laboratórnych pokusoch, na dôkazoch rozumu, ale na dokonalom odovzdaní sa Božej láske, čo Kristus uskutočnil pri svojom „skoku“ z kríža do hlbín smrti, v ktorých však právom očakával zachytenie v Božej náruči.

Zdroj: Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský I, Dobrá kniha Trnava, 2007.