Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

 

(Gn 9, 8-15) Toto povedal Boh Noemovi a jeho synom: „Hľa, ja uzavriem zmluvu s vami a s vaším potomstvom i so všetkými živými bytosťami, čo sú s vami: s vtákmi i s dobytkom a so všetkou zverou zeme, čo je s vami, so všetkým, čo vyšlo z korába; so všetkými zvieratami na zemi. Uzavriem s vami zmluvu a už nikdy nezahynie všetko živé vo vodách potopy, už nikdy nebude potopa, ktorá by spustošila zem.“

A Boh povedal: „Toto je znak zmluvy, ktorú uzatváram medzi mnou a vami a medzi všetkými živými bytosťami, čo sú s vami, pre všetky budúce pokolenia: Do oblakov vložím svoj oblúk a bude znamením zmluvy medzi mnou a zemou. Keď nahromadím oblaky nad zemou a keď sa v oblakoch zjaví dúha, vtedy si spomeniem na svoju zmluvu s vami a s každou živou bytosťou, ktorá má telo. Nebudú už vody potopy a nezničia nijaké telo.“

 

S knihou Pôvodu (gr. Genezis), ktorá je ako prvá zaradená do kánonu (posvätného zoznamu) kníh Starého Zákona, sa v nedeľných čítaniach stretávame pomerne často, a to v každom z troch rokov nedeľného a sviatočného liturgického cyklu, pričom z tejto knihy sa každý rok číta aj na Prvú a Druhú pôstnu nedeľu (s výnimkou Prvej pôstnej nedele v roku C – pozri úvod do katechézy na prvé čítanie Prvej pôstnej nedele roku A). V tomto nedeľnom cykle B sa s úryvkami z tejto knihy stretávame aj na 10. a 27. cezročnú nedeľu (a môžeme sa s ňou stretnúť aj vo svätodušnej vigílii – pozri katechézu na Turíce v roku A, ako aj na sviatok Sv. rodiny medzi alternatívnymi čítaniami), a úryvok z tejto knihy je zaradený aj do liturgie slávnosti Nepoškvrneného Počatia Panny Márie (hoci ide o ten istý úryvok ako na 10. cezročnú nedeľu v roku B).

Prvých 11 kapitol tejto knihy, do ktorých je zaradené aj rozprávanie o potope (Gn 6,1 – 9,17), je súčasťou tzv. prehistórie, teda doby prvopočiatkov ľudstva. Keďže z tejto doby nejestvuje žiadny písomný záznam, svätopisci tu boli odkázaní na legendy či už židovského národa, alebo národov medzi ktorými žili, ale pod vplyvom Božieho ducha vniesli do týchto legiend duchovné posolstvo, o ktorom veríme, že je Božím zjavením.

Po páde ľudstva do hriechu, teda do odboja voči Bohu, ľudstvo stále viac duchovne upadalo. Boh si preto vyvolil spravodlivého Noema a jeho rodinu ako počiatok nového ľudstva. Noe, ktorý veril Božiemu hlasu, postavil podľa Božej vôle koráb, ktorý mal presne určené rozmery a priviedol do neho zvieratá, naložil potravu a v určený čas do neho vošiel aj so svojou rodinou. Potom začalo vytrvalo pršať a voda zatopila „celú zem“.

Po skončení potopy Noe vyšiel aj so svojou rodinou a so všetkými zvieratami z korába a dostal od Pána požehnanie a podobný príkaz ako pri stvorení: „Ploďte sa a množte sa a naplňte zem! (Gn 9,1). Medzi správou o stvorení a správou o potope sú ale samozrejme aj určité rozdiely, napr. Noe dostáva povolenie jesť nielen rastliny ale aj zvieratá, okrem ich krvi (Gn 9,3-4). Boh napokon uzatvára s Noemom a skrze neho aj s celým ľudstvom zmluvu. Ide v skutočnosti o jednostranný Boží záväzok, čistý dar bez akýchkoľvek požiadaviek na človeka. Obsahom tejto „Noemovej zmluvy“ je Boží prísľub, že na zemi už nebude potopa – ľudstvo už nikdy nebude úplne zničené, a tento prísľub je potvrdený ďalším darom, znamení dúhy.

Rozprávanie o potope ale nie je iba biblickým príbehom. Nájdeme ho u mnohých národov a to nielen v ústnych legendách ale aj v písomných záznamoch. Biblická správa sa od ostatných ale často veľmi líši. Najbližšia biblickému rozprávaniu je sumersko – babylonská báj o potope sveta. Niektorí vykladači Písma predpokladajú, že biblické rozprávanie o potope vychádza práve z tejto báje, alebo aspoň preberá niektoré jej prvky. Medzi oboma príbehmi ale nájdeme výrazné rozdiely. To, čo sa v babylonskej báji pripisuje vrtochom a rozmarom bôžikov, to Biblia pripisuje jedinému pravému Bohu, ktorý potopou vykonáva súd nad hriešnym svetom.

V Biblii je zachránený Noe s manželkou, jeho traja synovia s manželkami a istý počet zvierat. Nič viac – nespomína sa žiadny majetok, cennosti a podobne. Naproti tomu v sumersko-babylonskej báji či epose o Gilgamešovi je okrem hlavného hrdinu potopy Uta-na-pištima, ktorý rozpráva svoj príbeh Gilgamešovi, a jeho rodiny, zachránený aj lodivod, remeselníci, zvieratá a tiež zlato a striebro. Babylonský hrdina sa nestáva praotcom ako Noe, ale je prijatý medzi bohov, stáva sa bohom. Veľmi dôležitým rozdielom je aj postavenie Boha v celom príbehu. Pán – Jahve je Pánom stále, je aj pánom potopy,  riadi jej priebeh, určuje jej koniec. Naproti tomu babylonskí bohovia sa chúlia v kúte ako zbité psy, bohyňa Ištar kričí od strachu, pohanskí bôžikovia sa desia toho, čo spôsobili a nad čím stratili vládu. V oboch rozprávaniach nájdeme ešte veľa ďalších rozdielov. Dôležitá je ale skutočnosť, že biblická správa stojí svojím myšlienkovým posolstvom vysoko nad ostatnými bájami o potope. Podáva svedectvo o potope z hľadiska viery v jediného všemohúceho Boha, ktorý je Pánom nad všetkými živlami, nad životom aj smrťou, ktorý je sudcom, ale aj milosrdným záchrancom zeme aj ľudstva.

Teraz sa zamerajme na vybraných sedem veršov našej perikopy. Úryvok začína Božím výrokom o zámere uzavretia zmluvy s Noemom a jeho rodinou, s ich potomkami, ba dokonca aj so všetkým zvieratami – celé stvorenie zachováva Boh, len on má moc zachovať ho alebo zničiť. Totálna skaza ľudstva našťastie nie je v ľudskej moci – človek síce technicky má moc zničiť všetko živé na zemi, ale Boh niečo také nedopustí, hoci to neznamená, že človek nemôže narobiť na stvorení veľa škody. Boh sa však zaviazal, že uchráni ľudstvo pred samozničením (vlastne aj samotná potopa bola z biblického hľadiska zapríčinená človekom, skazenosťou ľudstva, ale napriek tomu bola plne v Božej moci).

Pojem zmluvy je v celej Biblii kľúčovým pojmom, s ktorým sa stretávame na mnohých miestach. Zmluva s Bohom je predpokladom života na zemi, ba aj večného života, a od zachovávania zmluvy s Bohom závisí ľudské šťastie. Okrem zmluvy s Noemom nachádzame v Starom zákone aj zmluvu s Abramom, Mojžišom aj Dávidom. Každá z týchto zmlúv je spojená aj s nejakým znamením, s dúhou, s obriezkou alebo s obetnou krvou zvierat. Darcom aj ručiteľom týchto zmlúv je vždy Boh, ktorý je svojím zmluvám absolútne verný. Nová a večná zmluva s ľudstvom bola napokon uzavretá v krvi Ježiša Krista, Božieho Syna.

Boh platnosť zmluvy potvrdzuje aj istým znamením: dúhou. Toto znamenie Boh nedáva kvôli sebe, napriek odlišnému vyjadreniu v poslednom verši nášho úryvku, ale kvôli nám, aby nám bolo pripomenutím jeho záväzku voči nám a zbavilo nás strachu z „konca sveta“. Hebrejský výraz pre dúhu má niekoľko významov. Jedným z nich je oblúk bojového luku. Niektorí vykladači Písma v tom vidia pozostatok pradávnych mýtických predstáv o božstve búrky, ktoré z luku vystreľuje šípy bleskov. Izraelskému národu má ale oblúk dúhy zvestovať, že Pán odložil svoj luk, že už nebojuje s človekom, aby ho zahubil, ale podporuje jeho život. Keďže táto zmluva je jednostranná, zaväzuje len Boha, človek svojou vzdorovitosťou voči Bohu platnosť tejto zmluvy nemôže zrušiť.

Súvislosť medzi prvým čítaním a evanjeliom (a v liturgických obdobiach mimo cezročné obdobie aj medzi prvým a druhým čítaním a evanjeliom) možno vidieť v symbolickej číslovke 40, ktorá spája potopu ako spôsob očistenia sveta od hriechu s Ježišovým pobytom na púšti ako prípravy na očistenie sveta od hriechu jeho krvou, a tiež so 40-denným obdobím pokánia, ktoré práve prežívame, a ktoré nám má takisto pomôcť očistiť sa od svojich hriechov obnovením si svojich krstných sľubov na veľkonočnú vigíliu.

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-b/gn-98-15/

 

 

(Mk 1, 12-15) Duch hnal Ježiša na púšť. Na púšti bol štyridsať dní a satan ho pokúšal. Bol medzi divou zverou a anjeli mu posluhovali.

Keď Jána uväznili, Ježiš prišiel do Galiley a hlásal Božie evanjelium. Hovoril: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.“

 

Markov krátky opis Ježišovho pokúšania na púšti (Mk 1,12-13) sa od ostatných dvoch synoptických evanjelistov okrem svojej stručnosti odlišuje v prvom rade tým, že vôbec nešpecifikuje spôsoby diabolských pokúšaní, ktorými Satan skúšal Ježišovu vernosť Otcovi. Toto vynechanie naznačuje, že Marek čerpal z tej najstaršej tradície o Ježišovom živote, v ktorej sa tri osobitné pokušenia Ježiša na púšti ešte nenachádzali.

Markov štýl pri opise tejto udalosti môžeme vidieť aj v jeho drsnom vyjadrovaní (Duch „vyhnal“ Ježiša na púšť, Ježiš „bol medzi divou zverou“) ako aj v používaní slovíčka hneď (gr. euthys) na začiatku prvej vety (v slovenskom texte tejto perikopy táto Markova obľúbená príslovka času vypadla), ktorým Marek súčasne prepája udalosť Ježišovho krstu s jeho následným odchodom na púšť. Pri krste v Jordáne sa Ježiš zjednotil s ľudstvom, keď sa zaradil medzi hriešnikov (por. Mt 11,19; Lk 7,34: „Hľa, pažravec a pijan, priateľ mýtnikov a hriešnikov!“), a pri pokúšaní na púšti prijíma aj tú súčasť našej ľudskej prirodzenosti, ktorou sú pokušenia.

Ježiš teda po krste v Jordáne nezačína hneď s ohlasovaním príchodu Božieho kráľovstva, ale „hnaný“ Duchom Svätým (výraz „hnal ho“, resp. doslova „vyhnal ho“, gr. ekballei – inak ten istý výraz, ktorým sa opisuje Ježišovo vyháňanie zlých duchov –, neznamená, že Ježiš išiel do púšte proti vlastnej vôli, ale že odchádza na púšť s jasným a silným vedomím prítomnosti a vedenia Ducha) odchádza ešte na akési „duchovné cvičenia“ na púšť. S tým však súvisí otázka: nebol vari Ježiš svojím 30-ročným tichým životom v Nazarete ako človek dostatočne pripravený na svoju úlohu? Nebolo vari zostúpenie Ducha na Ježiša pri krste v Jordáne dostatočným zavŕšením jeho dlhej prípravy, aby sa mohol konečne naplno pustiť do evanjelizačnej práce a ohlasovať príchod Božieho kráľovstva? Prečo namiesto toho, aby okamžite zamieril k ľuďom, Ježiš odchádza od ľudí do samoty? 

Evanjelista Matúš vysvetľuje dôvod, prečo Ježiš odišiel po krste v Jordáne na púšť, takto: „Potom Duch vyviedol Ježiša na púšť, aby ho diabol pokúšal“ (Mt 4,1; por. aj Lk 4,1b-2a: „Duch ho vodil štyridsať dní po púšti a diabol ho pokúšal“). Ježišov pobyt na púšti bol teda popri jeho krste v Jordáne ďalšou nevyhnutnou fázou prípravy na jeho službu Pánovho služobníka – Mesiáša. Súčasťou tejto prípravy muselo byť aj diabolské pokúšanie – prvý zápas s diablom. Ježiš sa totiž pripravoval nielen na ohlasovanie Božieho kráľovstva, ale aj na záverečný súboj s diablom pri svojom umučení, kedy mal definitívne odstrániť diablovu nadvládu nad ľudstvom. Ježišov pobyt na púšti nebol teda iba nejakým zbožným modlením sa, ale intenzívnym duchovným výcvikom na boj s diablom. Takto svoj pobyt na púšti chápali podľa Ježišovho vzoru aj najstarší pustovníci, tzv. „púštni otcovia“ prvých kresťanských storočí, ktorí odchádzali na púšť práve preto, aby sa tam v priam neznesiteľnej samote a prázdnote púšte dobrovoľne vystavili útokom diabla, a tak s pomocou Ducha Svätého, podľa Ježišovho vzoru, skrotili v sebe hriechom narušené duchovné sily, ktoré nazývali „démonmi“, a obnovili vo svojom vnútri rajský stav harmónie ľudského ducha s Božím duchom.

Ježiš teda skôr ako začne verejne ohlasovať zvesť o príchode Božieho kráľovstva, pustí sa najprv do osobného zápasu s diablom, aby mu ukázal svoju dominanciu, ktorá sa bude potom prejavovať počas jeho verejného účinkovania pri suverénnom vyháňaní zlých duchov. Nevyhnutnou súčasťou nastolenia Božej vlády na zemi je totiž porážka Satanovej moci a jeho kráľovstva v ľudských srdciach („Boží Syn sa zjavil preto, aby zmaril diablove skutky“ – por. 1Jn 3,8). Ježišov pobyt na púšti teda nebol len akýmisi síce intenzívnymi ale predsa len bežnými duchovnými cvičeniami zameranými na prehĺbenie vzťahu s Bohom, ale išlo aj o dramatický zápas s diablom. Ježišova duchovná 40-dňová príprava na púšti sa teda netýkala ani tak natoľko jeho úlohy ohlasovateľa Božieho kráľovstva, na to už bol dostatočne pripravený, ale v modlitbe a hlbokom dôvernom rozhovore so svojím Otcom sa pripravoval hlavne na to, aby bol na konci svojho pobytu na púšti vystavený „skúške diablom“, pokúšaniu diabla, a to nielen preto, aby osvedčil svoju bezvýhradnú vernosť a poslušnosť Otcovi – na rozdiel od prvého Adama, ktorý podľahol diablovmu pokúšaniu –, ale aby touto prvou porážkou Satana na púšti ukázal, že sa začína konečné víťazstvo Božieho kráľovstva nad Satanom, ktorý dlhé veky držal ľudí v otroctve.

Ježiš v tomto víťaznom ťažení proti Satanovi pokračuje počas celého svojho verejného účinkovania, keď s božskou autoritou vyháňa démonov. Ježišovo „vyučovanie s mocou“ (zvlášť s mocou vyháňať zlých duchov) má svoj základ práve v týchto 40 dňoch Ježišovho duchovného výcviku na úlohu exorcistu. Tých 40 dní, ktoré Ježiš strávil na púšti skôr ako vystúpil na verejnosť, bolo teda pre neho najprv požehnaným časom radosti z prebývania s jeho Otcom, kde sa cítil „ako v raji“, ale potom bol podobne ako prvý Adam v raji aj Ježiš ako nový Adam vystavený konfrontácii s diablom. Symbolika púšte a čísla 40 v znalcoch Starého Zákona nevyhnutne vyvoláva aj spomienku na pokušenia, ktorými musel prejsť na púšti Izrael. V týchto pokušeniach Izrael zažil jednu veľkú skúsenosť: zvíťaziť dokázal len vo vernosti Bohu. Aj Ježiš svoj boj s diablom vyhral, lebo sa nespoliehal iba na svoju vlastnú ľudskú silu, ale na silu Božieho slova. Skôr, ako sa začal rozprávať s diablom, ktorý ho pokúšal, sa na rozdiel od Adama dlho rozprával s Bohom Otcom a s Duchom Svätým. Tá istá symbolika je súčasne odkazom na boj Eliáša na Horebe s pokušením vlastného strachu a znechutenosti (por. 1Kr 19).

Čo znamenajú slová: Bol medzi divou zverou a anjeli mu posluhovali? Výkladov je viacero, napr. môže ísť o opis Ježišovho duchovného stavu „rajského človeka“, ktorý vďaka tomu, že nepozná hriech, žije v harmónii s prirodzeným aj nadprirodzeným svetom, takže sa nebojí zvierat ani ony jeho a má vnútorné spojenie s anjelmi; pravdepodobnejšie však je (keďže v judskej púšti veľa „divej zveri“ nežije, s výnimkou plazov a hmyzu), že ide o opis Ježišovej skúšky spočívajúcej v zápase s démonmi, ktorí do neho zúrivo dorážajú ako dravé zvery (Marek, ktorý adresuje svoje evanjelium prvým kresťanom v Ríme v čase prvého prenasledovania kresťanov za cisára Nera, dokonca môže mať na mysli aj divé zvery v rímskych arénach, ktorým predhadzovali kresťanov), a následne, po víťazstve nad démonmi, je Ježišov vnútorný pokoj, ktorý dosiahol svojím víťazstvom, znázornený komunikáciou s anjelmi (por. aj Mt 4,11: „Tu ho diabol opustil a prišli anjeli a posluhovali mu“). Uvedené slová by potom vystihovali nie „rajský stav“, ale súčasný duchovný stav každého človeka na zemi, keďže okolo nás na jednej strane „diabol obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral“ (1Pt 5,8b), ale na druhej strane „majú Boží anjeli radosť z každého hriešnika, ktorý robí pokánie“ (por. Lk 15,10). Zmienka o anjeloch v Markovom evanjeliu však môže mať aj ten význam, že anjeli nosili Ježišovi počas jeho štyridsať denného pôstu vodu a chlieb podobne ako kedysi Eliášovi pri jeho 40-dennom putovaní na Horeb (por. 1Kr 19,5-8), alebo že anjeli Ježiša duchovne posilňovali v jeho duchovnom zápase so Satanom (por. aj Lk 22,43).

Evanjelium 1. pôstnej nedele nás teda upozorňuje, že naše pôstne snaženie, ale aj celý náš kresťanský život, nie je len snahou o hlbší vzťah s Bohom, ale je aj neustálym zápasom s niekým, kto sa proti nášmu vzťahu s Bohom prudko stavia a chce strhnúť našu pozornosť na niečo iné, ako na Boha a ponúka nám preto množstvo zaujímavých alternatív, ktoré označujeme spoločným názvom „hriech“. Sv. Pavol tento rozmer kresťanského života vyjadruje takto: „My nezápasíme s krvou a telom, ale so zloduchmi v nebeských sférach“ (por. Ef 6,12). Nie náhodou je obsahom krstného sľubu, ktorý si budeme na konci pôstneho obdobia obnovovať, aj zrieknutie sa hriechu, diabla a jeho pokušení. Ak chceme brať toto pôstne obdobie naozaj vážne, musíme vziať do úvahy, že naše pôstne snaženie nebude len snahou o viac modlitby, pôstu, či dobrých skutkov, ale že budeme vystavení aj „skúške diablom“, ktorý bude testovať, nakoľko naše srdce patrí naozaj Bohu.

Pokiaľ ide o druhú časť dnešnej evanjeliovej perikopy, teda verše 14 a 15 (začiatok Ježišovho ohlasovania), zaoberali sme sa nimi už v katechéze na 3. cezročnú nedeľu tohto nedeľného cyklu (B). Myšlienky tejto spomenutej katechézy môžeme doplniť ešte krátkym zamyslením sa nad zmyslom pokánia v kresťanskom živote (súvisom medzi uväznením Jána Krstiteľa a Ježišovým verejným vystúpením ani obsahom Ježišovho prvého ohlasovania sa už zaoberať nebudeme), keďže táto stať je vybratá (resp. pripojená ku veľmi krátkej Markovej správe o Ježišovom pokúšaní) na prvú pôstnu nedeľu aj (alebo možno hlavne) kvôli zmienke o pokání (Kajajte sa a verte evanjeliu). Začnime napríklad konštatovaním, že požiadavka pokánia na nás kladie oveľa väčšie nároky než si pripúšťame. Nasledovať Krista požaduje od nás radikálne prehodnotiť všetko vo svojom živote, a to nielen raz, ale viackrát, vlastne stále, často a pravidelne. Nestačí len nikoho nezabiť či neokradnúť, čítať náboženské časopisy a chodiť v nedeľu do kostola. Treba sa namáhavo snažiť o osvojenie si Kristovho zmýšľania (por. Flp 2,5) a o duchovný rast až do „zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku“ (por. Ef 4,13).

Ale ako nás poúča prvá časť dnešnej evanjeliovej perikopy (a vlastne celá Biblia), naša duchovná „zrelosť“ nie je len výsledkom našej vlastnej snahy, ale je hlavne činnosťou Ducha Svätého, ktorý nás „ženie“ do duchovnej práce na sebe samých. Pokánie je viac Božou prácou a Božím konaním v nás než našim vlastným výkonom. Božie konanie v nás však vyžaduje náš vnútorný súhlas. Začať konať pokánie znamená hlavne začať vnímať Božie pôsobenie v našom živote. Spôsob, akým Boh pracuje na našom posvätení, by sme mohli nazvať zbieraním „skúseností“. Boh nás podobne ako Židov pri ich 40-ročnom putovaní po púšti vystavuje „pokušeniam“, resp. skúškam, akýmsi „skrutíniám“, ktorých cieľom nie je vyskúšať nás, čo sme sa my sami „naučili“ v duchovnom živote, ale samotné tieto skúšky sú lekciami, ktoré majú posunúť náš duchovný rast dopredu – a to nielen vtedy, ak v tých skúškach obstojíme, ale dokonca aj vtedy, ak zlyháme. Pokánie, to je viac pochopenie toho, čo chce odo mňa Boh, než naše zbožné ale falošné predstavy o vlastnej dokonalosti. Ani žiaci v škole sa nenaučia to, čo potrebujú pre život sami, ale potrebujú vedenie, potrebujú učiteľa. Našim vnútorným učiteľom je Duch Svätý a hlavným predmetom Ježiš Kristus. Naučiť sa myslieť a žiť ako Ježiš (a teda naplno „veriť evanjeliu“) znamená ísť tou istou cestou k Otcovi ako On. A to znamená „zaprieť sám seba, vziať na seba svoj kríž a stratiť svoj pozemský život pre Božie kráľovstvo“ (Mt 16,24-25; Mk 8,34-35; Lk 9,23-24). Konať pokánie vlastne neznamená nič iné ako pod vedením Ducha Svätého nasledovať Krista do Božieho kráľovstva.

Spracované podľa: http://www.soniclight.com/constable/notes/htm/NT/Mark/Mark.htm

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-b/mk-112-15/