(Gn 2, 7-9; 3, 1-7a)

Pán, Boh, stvárnil človeka z prachu zeme a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou. Potom Pán, Boh, vysadil v Edene, na východe, záhradu a v nej umiestil človeka, ktorého bol utvoril. Pán, Boh, dal vyrásť zo zeme stromom všetkých druhov, krásnym na pohľad a chutným na jedenie; uprostred záhrady dal vyrásť stromu života a stromu poznania dobra a zla.

Had bol ľstivejší než všetky poľné zvieratá, ktoré urobil Pán, Boh. I vravel žene: „Naozaj vám Boh zakázal jesť zo všetkých stromov záhrady?“ Žena mu odpovedala: „Jeme ovocie zo všetkých stromov, čo sú v záhrade. Len ovocie stromu, ktorý je uprostred záhrady, nám Boh zakázal jesť, ba aj dotknúť sa ho, aby sme nezomreli.“ No had povedal žene: „Nie, nezomriete. Ale Boh vie, že v deň, keď budete z neho jesť, otvoria sa vám oči a budete ako Boh, budete poznať dobro i zlo.“ Žena videla, že by bolo dobré jesť zo stromu, že strom je na pohľad krásny a na získanie múdrosti vábivý; vzala z jeho ovocia a jedla a dala aj svojmu mužovi, čo bol s ňou, a jedol aj on. Obom sa otvorili oči a spoznali, že sú nahí.

Nedeľná liturgia čerpá z knihy Genezis pomerne často, hoci v tomto liturgickom roku sa s ňou stretneme len dvakrát – dnes a na budúcu nedeľu. Na Prvú a Druhú pôstnu nedeľu sa kvôli ustáleným témam evanjelií (na Prvú pôstnu nedeľu o Pokúšaní Pána, na Druhú o Premenení Pána) číta s výnimkou Prvej pôstnej nedele v r. C (kedy je úryvok z Dt) v prvom čítaní zakaždým z knihy Genezis. Súvisí to s cieľom Pôstneho obdobia upriamiť našu pozornosť na najzákladnejšie pravdy kresťanskej viery, z ktorých mnohé sú uložené práve v tejto knihe.

Dnešný úryvok pochádza z tzv. druhej správy o stvorení sveta (Gn 2,4-25). Táto správa je značne odlišná od tej prvej (Gn 1,1–2,3) a dôvod, prečo sú na začiatku Sv. Písma akoby dva príbehy stvorenia, je vlastne jednoduchý – svätopisci si uvedomovali, že tieto príbehy sú len obraznými rozprávaniami, ktoré majú za úlohu vysvetliť isté základné náboženské skutočnosti, pričom však každé z týchto rozprávaní vysvetľuje iné skutočnosti.

Na rozdiel od predchádzajúcej správy je tu človek stvorený ako prvý spomedzi ostatných živých stvorení, aby spolupracoval na diele Stvoriteľa, avšak zmysel tejto skutočnosti je do veľkej miery vlastne rovnaký ako v prvom rozprávaní, kde je človek stvorený naopak ako posledný – a tým zmyslom je, že človek má vo stvorení výnimočné postavenie, patrí mu isté prvenstvo. Zatiaľ čo v prvej správe o stvorení nie je samotný postup stvorenia človeka ani len naznačený, zdôrazňuje sa len jeho podobnosť s Bohom, v tejto druhej správe sa stvorenie človeka Bohom opisuje ako činnosť hrnčiara a zdôrazňuje sa skôr skutočnosť, že človek je pozemská bytosť, stvorená z prvkov zeme, z hliny. To naznačuje najmä pomenovanie človeka menom, ktoré má v hebrejčine rovnaký slovný koreň ako pomenovanie hliny. Podľa tohto rozprávania Boh človeka oživil tak, že do neho vdýchol život, resp. dych života, čo sa dnes najčastejšie vysvetľuje ako osobitné darovanie duše od Boha každému človeku, ale pôvodné židovské chápanie človeka neoddeľovalo dušu od tela, Židia nechápali človeka ako bytosť zloženú z duše a tela, ale ako telo s osobitným vedomím seba. A tak zatiaľ čo prvá správa o stvorení zdôrazňuje skôr to, že človek je stvorený ako Boží obraz, druhá prízvukuje spojenie človeka s hmotným svetom.

Namiesto opisu vzniku celého stvorenia, ako to robí prvá správa, dalo by sa povedať, v globálnom ba až vo vesmírnom rozmere, táto druhá správa len konštatuje Božiu otcovskú dobrotu a lásku voči človeku, keď hovorí, že Boh pre človeka vysadil krásnu záhradu, raj (Eden), teda niečo ako oázu uprostred púšte, ktorú vysadil rôznymi stromami. Zmienka o stromoch v záhrade však okamžite smeruje k spomenutiu dvoch stromov, ktoré budú tvoriť akési dva póly následného rozprávania, ku ktorému „druhá správa o stvorení“ vlastne smeruje.

Text prvého čítania vynecháva následný opis umiestnenia rajskej záhrady medzi štyrmi riekami (v podstate v Mezopotámii) a stvorenie ženy z Adamovho rebra, a prechádza priamo k „histórii“ prvého hriechu.

Z celého rozprávania 3,1-24 o prvom hriechu však budeme dnes počuť len krátky úryvok 3,1-7a. Tento text na nás na prvé počutie pôsobí ako nejaká náboženská rozprávka, ktorá sa snaží detským spôsobom vysvetliť, kde sa vzalo zlo vo svete, keď Boh predsa všetko stvoril dobré. Je pravdepodobné, že svätopisci sa naozaj nechali pri tvorbe tohto textu inšpirovať nejakými ľudovými bájkami, rozprávkami či v tej dobe rozšírenými pohanskými mýtmi (zložitou otázkou doby a miesta vzniku, resp. autorstva tohto textu sa radšej nebudeme zaoberať; dnes prevláda názor, že tento text dostal dnešnú podobu až v 5. storočí po Kristovi v Jeruzaleme, ale svätopisci, ktorí ho vytvorili, čerpali asi zo staršej tradície). Z týchto mýtov sú napr. známe také obrazy ako strom života, pokušiteľ alebo cherubíni, čo je názov pre nebeské bytosti, vzatý z mytológie starej Mezopotámie, ale aj z mýtov kanaánskych kmeňov a národov. Toto rozprávanie však prevyšuje tieto spomenuté literárne druhy, a to tým, že opisuje skutočnú historickú udalosť, ktorú iba zahaľuje do šatu obrazného rozprávania, keďže presný priebeh tejto udalosti je neznámy. Boh svätopiscom nezjavil detaily prvého hriechu, preto je svätopisec nútený túto udalosť opísať vhodnými obrazmi, ktoré čiastočne prevzal zo svojej skúsenosti, alebo z rôznych príbehov svojich čias, a čiastočne ich doplnila jeho fantázia. Biblisti sa dodnes nevedia presne zhodnúť na literárnom druhu tohto rozprávania, keďže nejde ani o mýtus, ani o rozprávku ani o báj. Najbližšie literárnemu druhu tohto rozprávania stoja asi Ježišove podobenstvá, najmä tie, ktoré v inotajoch, v obrazoch, opisujú nejakú konkrétnu historickú udalosť, ako je napr. odvrhnutie Ježiša židovskými duchovnými vodcami (por. napr. Mt 21,33nn).

Celý príbeh však môžeme vnímať aj ako dômyselne zostavenú drámu, ktorá svojou psychologickou hĺbkou pripomína skôr antickú tragédiu než len nejakú rozprávku. Táto dráma má tri dejstvá: prvé dejstvo či obraz môžeme nazvať „Pokušenie a hriech“ (Gn 3,1-7) a vystupujú v ňom tri osoby – had, žena a muž. Boh je tu prítomný len v úzadí, len sa o ňom hovorí, priamo nevystupuje. V druhom obraze či dejstve, ktoré by sme mohli nazvať „Vyšetrovanie viny“ (3,8-13), vystupuje už ako hlavná osoba Boh, ale poradie ostatných osôb je obrátené – na prvom mieste je muž, potom žena a napokon had. V treťom dejstve (3,14-19), ktorého obsah tvorí „Boží odsudzujúci ale súčasne omilosťujúci výrok“, je poradie ostatných osôb ako v prvom obraze: najprv had, potom žena a napokon muž. Celá dráma má aj svoj epilóg, ktorého obsahom je „Vyhnanie z raja.“

Dnešný úryvok nám prináša len prvú časť tejto prvej ľudskej drámy. Najprv sa v raji objavuje tajomná bytosť, ktorá má navonok podobu hada. Symbol hada je však v Biblii viacvýznamový, keďže berie do úvahy aj symboliku pohanských kultov, ktoré si hadov uctievali ako božstvo. Prvá symbolika je však jednoduchá: had je často nebezpečné zviera s nepríjemným výzorom, je to teda výstižný symbol pre diabla. Za týmto symbolom sa však skrýva skutočná bytosť, síce duchovná, ale nie vymyslená, mytologická, ako pohanskí bôžikovia. Je to tajomný Boží nepriateľ, plný nenávisti k Bohu a závistlivý voči ľuďom, ktorý chce aspoň v ľuďoch zničiť Boží obraz, keď jeho nenávisť a vzbura nemôže zasiahnuť priamo samého Boha. Tento nepriateľ Boha aj ľudí je veľmi inteligentný, prevyšuje ľudí svojimi duchovnými schopnosťami aj skúsenosťou so zlom. Napriek tomu je to však úbohé stvorenie, podobne ako had, ktorý síce môže byť nebezpečný, ale tým, že sa plazí po bruchu v prachu zeme, že nemá končatiny ako iné zvieratá, a ak stratí svoj jed, stáva sa vlastne úplne bezmocným, je to vlastne dosť úbohé zviera, ktoré sa v prírode často stáva potravou pre vyššie druhy zvierat. Svätopisec si však hada ako symbol Satana nevybral len kvôli jeho výzoru či jeho prirodzeným vlastnostiam, ale aj preto, že had bol dôležitým symbolom v pohanských mytológiách okolitých národov. U vtedajších Babylončanov a Egypťanov, najmocnejších ríši vtedajšieho sveta, bol had považovaný nie za prekliate, ale naopak za sväté zviera. Had predstavoval rôzne božstvá, ktorých vlastnosťami bolo nie ničenie či rozvrat, ale práve naopak, plodná, životodarná moc. Aj v Kanaáne, kde sa usídlili Hebreji, bol had považovaný nie za znak nešťastia, ale naopak – za znak plodnosti a šťastia. Táto symbolika je čiastočne prítomná aj v Biblii, veď si len pripomeňme medeného hada na púšti, ktorého Mojžiš zavesil na žrď a každý, kto sa na neho pozrel, sa uzdravil z uštipnutia hadom. Had ako symbol života (pôvodne vlastne sexuality a s ňou spojenej plodnosti) sa stal aj symbolom lekárstva a medicíny. Bol symbolom starogréckeho boha Eskulapa, ktorý bol považovaný za boha uzdravovania. S hadom sa teda spája aj poznanie tajomstva života, ktoré v tej dobe bolo úzke prepojené s mágiou, ktorá bola vlastne prvou vedou. Had v raji je teda v očiach prvých ľudí niekto, kto pozná vábivé tajomstvá sveta lepšie ako oni, a prisľubuje akýsi nový, zaujímavejší život, ale aj novú moc, ktorá ich urobí nezávislými na Bohu. Svätopisec však na tomto príbehu ukazuje, že tento pohanský symbol, ako aj s ním spojené predstavy o šťastí, sú falošné, sľubujú šťastie a dobro, ale prinášajú nešťastie a zlo.

Pokušenie teda prichádza do raja zvonka, od Satana. V pôvodnej prirodzenosti človeka nebola zlá žiadostivosť, zlá náklonnosť. Tie sa stali súčasťou ľudskej prirodzenosti až po páde do hriechu, až potom, keď ju diabolský jed otrávil a s ňou aj naše vzťahy s Bohom, ako aj s ľuďmi a dokonca aj s prírodou. Ako druhá postava v tejto dráme po hadovi, pokušiteľovi, vystupuje žena. Prečo sa v tomto príbehu o prvom hriechu obracia Satan najprv na ženu a nie na Adama? Zdá sa, že Satan dobre pozná ženu, jej prirodzenosť, to, čo je v nej typicky ženské, čo tvorí jej silnú stránku, čo je jej tajomstvo, v čom spočíva jej sila a tiež príťažlivosť pre muža. Žena je skrátka citovejšia ako muž, čo súvisí s jej službou životu ako matky, ochrankyne života. Jej citovosť sa však môže stať aj jej slabosťou, keď je v nej citovosť narušená hriechom. Satan preto mieri na túto silnú stránku ženy, jej citovosť, lebo vie, že keď premôže túto jej silnú zbraň, tak mu už bude celá patriť. Žena dokáže milovať obetavejšie ako muž, ale aj viac nenávidieť. Preto diabol predstavuje Boha ako bytosť, ktorá je necitlivá, nemilosrdná, ba dokonca závidiaca človeku. Snaží sa Boha nenápadne vykresliť ako tyrana, ako niekoho, kto zneužíva dôverčivosť ženy, ako niekoho, kto ju ovláda. Inak povedané, snaží sa ženinu citovosť zmanipulovať tak, aby sa jej láska k Bohu, ktorému doteraz dôverovala, zmenila na nenávisť v dôsledku nedôvery, ktorú jej Satan voči Bohu zasial do srdca. Satan teda nepokúša ženu ako tzv. slabšie pohlavie, ale naopak, ako istým spôsobom (duševne) silnejšiu bytosť ako je muž. Vie totiž, že keď si na svoju stranu získa ženu, oveľa ľahšie zničí muža.

Rozhovor medzi Satanom a ženou určite nepochádza z nejakého pohanského mýtu alebo ľudového rozprávania či bájky, je vlastným dielom svätopisca či skupiny svätopiscov, samozrejme pod vedením Ducha Svätého, lebo obsahuje majstrovské vykreslenie psychológie pokúšania a pádu do hriechu. Satan sa prihovára žene tak, že jemne a  nenápadne útočí na jej cit dôvery a lásky voči Bohu. Tvári sa, že má nejasné informácie o rajskom zákaze jedenia zo stromu poznania dobra a zla. Pritom prekrúca a zveličuje Boží zákaz tak, aby sa javil ako nemilosrdný. Otázkou zdanlivej nevedomosti, aby v nej vyvolal pocit, že ho musí poučiť o tom, čo je naozaj pravda, využíva prirodzenú citlivosť ženy. Pýta sa jej: „Či Boh naozaj povedal: Nesmiete jesť z nijakého rajského stromu?“ V skutočnosti Satanovi ide hlavne o to, aby sa žena pustila s ním do rozhovoru, potom už bude hračka ju zmiasť klzkými slovami. Žena teda v naivnej dôvere, keďže ešte nepoznala zlo, poučuje Satana o tom, ako znie Boží zákaz správne, ale už sa nechala zmiasť Boží zákon spochybňujúcim a Božie konanie skryto odsudzujúcim štýlom a tónom diablovej otázky, a v odpovedi už trochu zveličuje, možno s dobrým úmyslom, aby zdôraznila silu tohto zákazu. Správne síce najprv hovorí: „Z ovocia rajských stromov môžeme jesť, ale o ovocí stromu, ktorý je v strede raja, nám Pán povedal: Nejedzte z neho“ – a tu by mala jej reč skončiť, ale ona ešte pridáva nečakané zveličenie: „A ani sa ho nedotýkajte“. Boh im však nezakázal dotýkať sa stromu, ba ani trhať jeho ovocie, zakázal ho len jesť. Žena k tomu však pridáva ešte jedno skreslenie. Tentoraz nezveličuje, ale naopak zmenšuje, bagatelizuje Boží zákaz spojený s jedením ovocia zo stromu poznania dobra a zla. Boh povedal: „Istotne zomriete“ a nielen: „aby ste nezomreli“. Žena teda na jednej strane zveličuje Boží zákaz, a vykresľuje Boha tak trochu ako malicherného tyrana, ktorý zakazuje nielen jedenie zo stromu poznania dobra aj zla, ale aj samotný dotyk tohto stromu a jeho ovocia, ale na druhej strane bagatelizuje sankciu, trest za porušenie Božieho zákazu a istotu smrti zamieňa s možnosťou smrti, akoby za istých okolností možno k trestu ani nedošlo, veď Boh možno nie je tyran, ale naopak slaboch. V oboch prípadoch však už pokrivila Boží obraz vo svojom svedomí. Najprv spochybnila Božiu lásku voči ľuďom a potom Božiu spravodlivosť voči zlu. A to všetko v dôsledku toho, že sa nechala zmiasť manipulatívnou diablovou otázkou, v ktorej už bola ukrytá lož.

Táto psychológia hriechu, ktorú svätopisec ukazuje na nesprávnom myšlienkovom pochode, ktorý v žene vzbĺkol na základe jednej ľstivej, dobre premyslenej otázky Pokušiteľa ukazuje, ako človek ľahko prechádza do extrémov, keď naruší Božiu pravdu, ktorá je v jeho srdci, hoci aj v maličkosti. Žena teda prechádza od zveličovania zákazu, teda od akejsi škrupulozity, ktorá aj z malej veci robí veľký hriech, ku laxnosti, povrchnosti, až ľahostajnosti voči Božiemu trestu. Boží príkaz lásky, ktorý chce ľuďom zabrániť v konaní zla na vlastnú škodu, nakoniec prekrúca na falošný obraz lásky, na prekrútenie Božej lásky na vlastný obraz, keď žena dochádza k názoru: „Ale veď Boh predsa, ak je naozaj dobrý, nemôže dať slobodnej bytosti takýto obmedzujúci príkaz, veď Boh nie je tyran“. Inak povedané, buď ma Boh miluje a potom mi nesmie v ničom brániť, čo ja považujem za svoje šťastie, alebo ma nemiluje naozaj a potom ho odmietam poslúchať. Vidíme, akým psychologickým postupom, ktorý sami dobre poznáme, bola žena napokon pripravená na posledný úder Satana, ktorým ju doviedol od pokušenia k hriechu, resp. k rozhodnutia spáchať hriech.

Hoci je opis tohto duchovného zápasu s pokušením vo Sv. Písme opísaný veľmi stručne a jednoduchými slovami, predsa môžeme povedať, že ide o hlbokú psychologickú sondu do duše človeka pokúšaného hriechom k neposlušnosti voči Božej vôli, a teda voči mravnému poriadku. Lenže bez jeho zachovania sa človek nemôže stať naozaj šťastným. Človek si totiž nedokáže dať šťastie sám, šťastným ho môže urobiť jedine Boh. Musíme povedať, že napriek tomu, že nám sa Evino konanie môže zdať ako neuveriteľná hlúposť, v skutočnosti tu svätopisec opisuje veľké a strašné tajomstvo príťažlivosti zla. Keby bolo také jednoduché odolávať pokušeniam, neupadali by sme do hriechu, ale naša vlastná skúsenosť nás usvedčuje, že odolať hriechu nie je vôbec také jednoduché. Diabol vie, ako zaútočiť, aby nás dostal tam, kde nás chce mať. Kristus nám však ukazuje, že nad pokušením sa dá zvíťaziť, ale jedine s pomocou Božou. Pochopenie nebezpečnej skutočnosti hriechu je nevyhnutným základom aj pre pochopenie vykúpenia, ktoré nám získal Kristus svojou poslušnosťou na kríži.

Satanovi sa teda podarilo rozkolísať ženinu dôveru v Božiu dobrotu a Božiu pravdivosť a v úprimnosť Božieho úmyslu s človekom. Satan cíti, že ženin pád do hriechu je už blízko, stačí posledný úder. A preto hovorí: „Nie, nezomriete, ale Boh vie, že v deň, keď budete z neho jesť, otvoria sa vám oči a vy budete ako Boh, budete poznať dobro a zlo.“ Satan teda do debaty so ženou vnáša nový prvok. Stavia sa do pozície jej priateľa, do pozície skutočného dobrodinca človeka. Boha teraz už priamo obviňuje z falošnosti, z nekalých úmyslov s človekom, a Boží zákaz opisuje ako Boží úskok, ktorým si Boh chráni svojej privilégiá pred človekom. Božie varovanie pred smrťou vyhlasuje za obyčajnú lož. Boh je podľa diabla iba obyčajná závidiaca bytosť, ktorá sa snaží udržať človeka v nevedomosti, v tme, v nezrelosti, aby mohol nad ľuďmi vládnuť. Satan kriví Boží obraz. Predstavuje Boha ako krutého sebca, ktorý ľuďmi pohŕda. Žena, žiaľ, tomuto falošnému obrazu Boha uverila tak, ako mu verí veľké množstvo ľudí aj dnes.

Žena však nebola len akousi nevinnou obeťou diabolskej ľsti, ale sama dobrovoľne spolupracovala s diablom a sama dobrovoľne sa rozhodla odvrhnúť Boha formou porušenia jeho zákazu. Samotný hriech totiž žena dokonáva vlastne už sama, bez prítomnosti diabla, ale aj bez prítomnosti muža. Jej pýcha sa teda netýkala len vzbury voči Bohu ale aj vzbury voči svojej duchovne podriadenej úlohe vo vzťahu k mužovi. Nevolala ho, aby sa s ním poradila, aby využila mužskú racionalitu a stabilnejšiu, hoci povrchnejšiu citovosť, rozhodla sa bez neho a následne aj muža zviedla na hriech, čiže vlastne zrejme urobila to isté, čo diabol urobil jej – zviedla muža na hriech takisto, ako diabol zviedol ju. Diabol tu využíva prirodzené danosti človeka ako spoločenskej bytosti – nemusí sa unúvať pokúšať každého jedného človeka zvlášť, stačí, že si vytypuje vhodných ľudí, ktorý majú vplyv na druhých a oni za neho vykonajú jeho prácu pokušiteľa. Diabol poznal silný vplyv ženy na muža, čiže mužovu slabosť, rovnako ako poznal aj slabú stránky ženy, na ktorú zaútočil, jej citovosť, ktorá je však v skutočnosti jej silnou stránkou, ktorú však hriech môže zmeniť na slabosť.

Po spáchaní prvého hriechu prví ľudia okamžite spoznali, že boli oklamaní. Pocítili hlboké a veľmi nepríjemné zahanbenie, ktoré Biblia opisuje obrazom nahoty. Nahota v staroveku nebola v prvom rade symbolom „pokušenia k hriechu“, ako v dnešnej dobe, ale naopak symbolom „zahanbenia z hriechu“. Prarodičia očakávali, že po hriechu budú naplnení šťastím, že dosiahnu vrchol pôžitku, že budú mať moc a nesmrteľnosť, že aj bez Boha budú mať podiel na jeho blaženej existencii, ale pritom zistili, že dostali podiel na existencii diabla, na jeho úbohosti, sebectve, závisti a hanbe. Pocítili muku vzájomnej odcudzenosti, samoty a prázdnoty. Snažili sa zakryť svoju nahotu figovým lístím (por. verš Gn 3, 7b, ktorý už nie je súčasťou dnešného úryvku), ktoré môže symbolizovať chabé výhovorky ako ospravedlniť svoj hriech vzájomným obviňovaním, ale márne. V obraze nahoty teda nemáme vidieť hriech smilstva, ako sa to v ľudovej tradícii kedysi chápalo v tom zmysle, akoby sexuálny život sám osebe bol hriešny, a to dokonca aj v manželstve. Svätopisec síce používa výrazy, ktoré evokujú hriešnu zmyselnosť, ale chce tým len poukázať na hriešne kulty svojej doby, ktoré službu falošným bôžikom, teda vlastne diablovi, spájali s nemravnosťou. Svätí otcovia Cirkvi však podstatu prvého hriechu vidia v troch skutočnostiach: v neposlušnosti, v pýche a zlej žiadostivosti. Ide teda o trojitý hriech, ktorého jednotlivé zložky sa vzájomne dopĺňajú a povzbudzujú, keďže človek je bytosť zložená z troch stupňov – z ducha, z duše a tela, a všetky tieto tri zložky majú účasť tak na dobre, ako aj na zle, pre ktoré sa človek rozhodne. Iný výklad hovorí, že diabol vnukol žene najprv zlú žiadostivosť vyrovnať sa Bohu vo všetkom, teda ju zranil v jej citovosti, ktorá následne prerástla do pýchy, teda zranil jej ducha v oblasti rozumu, a následne došlo k rozhodnutiu vôle oddeliť sa od Boha, čiže k neposlušnosti.

Aký konkrétny zákaz prarodičia porušili v skutočnosti, svätopisec nehovorí, ide mu o obrazný a schematický popis pokúšania a hriechu. Jedenie zo stromu je teda len obraz, ktorý nesmieme chápať doslova, lebo z takého doslovného chápania vzniká naivný dojem, že Boh je len akýsi protivný záhradník, ktorý trestá malicherné odtrhnutie jedného ovocia zo stromu neprimeraným a krutým trestom. Samotný názov stromu – strom poznania dobra a zla – nám ukazuje, že nejde len o nejakú malichernú drobnú krádež, napr. o krádež jablka. Tento falošný názor vznikol v kresťanskom stredoveku zo slovnej hračky pochádzajúcej z lat. výrazu pre zlo. Po lat. sa zlo povie malum. Ale ten istý výraz má lat. aj pre jablko, akurát, že prvá slabika je dlhá: „málum“. Z tejto zámeny 2 lat. slov líšiacich sa len jedným dĺžňom, či skôr prízvukom, keďže v latinčine sa dĺžne nepíšu, vznikol povrchný názor, že prví ľudia sa prehrešili voči Bohu ukradnutím jabĺčka. Takýto primitívny výklad je nielen prejavom hlbokej neznalosti Biblie, ale je vlastne aj útokom na Boží majestát a spochybňovaním zloby hriechu.

V skutočnosti prvý hriech, ktorý bol hlavne duchovnou skutočnosťou, má nesmierne negatívne dôsledky pre celé ľudstvo. Prvým hriechom bolo do ľudského srdca vpustené zlo, ktoré sa následne ďalej rozširovalo a prehlbovalo, ako môžeme čítať v ďalších kapitolách knihy Gn. Zem má nielen svoju prírodnú klímu či atmosféru, má aj duchovnú atmosféru, ktorú vytvára práve človek a do tejto duchovnej atmosféry Zeme prvým hriechom vniklo silné znečistenie, ktoré otrávilo celé ľudstvo, celú ľudskú prirodzenosť, a my všetci to cítime vo svojom živote. Proti jestvovaniu dedičného hriechu v priebehu dejín vzniklo množstvo náboženských, teologických aj filozofických koncepcií, ktoré sa snažia vysvetliť nedokonalosť človeka a evidentnú prítomnosť zla vo svete tým najrozličnejším spôsobom – počnúc tvrdením, že za všetko zlo, ktoré je vo svete, môže práve Boh, lebo stvoril svet zlý a nedokonalý, a človek najlepšie napraví toto zlo vo svete, keď odvrhne Boha – a končiac dokonalým ateizmom, ktorý sa otázkou Boha ani nezaoberá, ľudskú prirodzenosť nepovažuje ani za dobrú ani za zlú, a zlo chápe ako vedľajší produkt evolučného vývoja prírody, ktorej je človek súčasťou, pričom zlo raz zo sveta odstráni veda a technika. Pri bližšom skúmaní problému zla však zistíme, že najlepším vysvetlením prítomnosti zla vo svete je viera v to, čo voláme (hoci teologicky neuspokojivo) „dedičný hriech“, a že to má pôvod v ľudskom srdci, ktoré je bojiskom medzi silami dobra a zla vo svete.

Spracované podľa: Celestín Tomić: Dejiny spásy: Biblický pravek, Gn 1-11, Dunajská Lužná 1992

(Ž 51, 3-4. 5-6a. 12-13. 14+17) Zmiluj sa, Bože, nado mnou pre svoje milosrdenstvo a pre svoje veľké zľutovanie znič moju neprávosť. Úplne zmy zo mňa moju vinu a očisť ma od hriechu. R. Vedomý som si svojej neprávosti a svoj hriech mám stále pred sebou. Proti tebe, proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé. R. Bože, stvor vo mne srdce čisté a v mojom vnútri obnov ducha pevného. Neodvrhuj ma spred svojej tváre a neodnímaj mi svojho ducha svätého. R. Navráť mi radosť z tvojej spásy a posilni ma duchom veľkej ochoty. Pane, otvor moje pery a moje ústa budú ohlasovať tvoju slávu.

Refrén: Zmiluj sa, Pane, lebo sme zhrešili.

K tomuto responzóriovému žalmu pozri katechézu k 24. nedeli cez rok C.

(Mt 4, 1-11)Duch vyviedol Ježiša na púšť, aby ho diabol pokúšal. A keď sa štyridsať dní a štyridsať nocí postil, napokon vyhladol. Tu pristúpil pokušiteľ a povedal mu: „Ak si Boží Syn, povedz, nech sa z týchto kameňov stanú chleby.“ On odvetil: „Napísané je: ‚Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst.‘“

Potom ho diabol vzal do svätého mesta, postavil ho na vrchol chrámu a vravel mu: „Ak si Boží Syn, vrhni sa dolu, veď je napísané: ‚Svojim anjelom dá príkaz o tebe a vezmú ťa na ruky, aby si si neuderil nohu o kameň.‘“ Ježiš mu povedal: „Ale je aj napísané: ‚Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha.‘“

A zasa ho diabol vzal na veľmi vysoký vrch, ukázal mu všetky kráľovstvá sveta a ich slávu a vravel mu: „Toto všetko ti dám, ak padneš predo mnou a budeš sa mi klaňať.“ Vtedy mu Ježiš povedal: „Odíď, satan, lebo je napísané: ‚Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť.‘“

Tu ho diabol opustil a prišli anjeli a posluhovali mu.

Ježišovo pokúšanie na púšti, ktoré je obsahom evanjelia Prvej pôstnej nedele v každom roku trojročného liturgického cyklu, pričom každý rok opis tejto udalosti pochádza z iného synoptického evanjelia – tohto roku „podľa Matúša“ – možno z istého uhlu pohľadu považovať za najvýznamnejšie znamenie Ježišovej výnimočnosti, odlišnosti od ostatných ľudí. V skutočnosti možno nebudeme ďaleko od pravdy, ak povieme, že hlavným cieľom rozprávaní o Ježišovom pokúšaní je práve poukázať na túto jeho jedinečnosť, unikátnosť – teda svätosť.

Ježišova genealógia u Matúša (Rodokmeň Ježiš Krista, syna Dávidovho) dokazuje Ježišov legálny nárok na Dávidov trón, hoci Ježiš svoj kráľovský titul chápal nie v pozemskom zmysle, ale ako naplnenie Božích prisľúbení Dávidovi o večnom kraľovaní jeho potomka – a to je možné len na nebeskom tróne. Ježišovo narodenie z panny ako aj jeho krst v Jordáne sú božským potvrdením Ježišovej hodnosti Mesiáša – Kráľa Izraela. Jeho pokúšanie na púšti sú z tohto pohľadu dôkazom jeho morálnej kvalifikácie zasadnúť na trón, ktorý mu dá Boh.

Od chvíle krstu v Jordáne stojí pred nami Ježiš ako Boží Syn, ku ktorému sa Boh sám priznal ako k svojmu „milovanému synovi“ a potvrdil to vyliatím svojho Ducha, Ducha lásky na Ježiša. Vedený Duchom Ježiš odchádza na púšť, symbolizujúcu sídlo Satana v tomto svete, aby sa mu postavil zoči-voči na jeho vlastnej pôde a dokázal mu, že Satan nad ním nemá moc – a aby tým predpovedal zlomenie jeho nadvlády nad celým ľudstvom. Ježiš na seba berie tri skúšky, ktoré majú potvrdiť jeho víťazstvo nad Satanovými nástrahami – má ukázať, že nepodlieha žiadostivosti, pýche ani neposlušnosti – trom veciam, v ktorých zlyhali prví ľudia v raji.

Pre krátkosť miesta vynecháme porovnanie Ježišovho pobytu na púšti so starozákonnými predobrazmi, spomenieme len skutočnosť, že Ježiš chce svojou vernosťou Bohu na púšti, kde Boží ľud kedysi mnohokrát odpadol od Boha, ukázať svoju vernosť Bohu, a vyjsť z púšte ako nový Mojžiš, ktorý založí nový Boží ľud. Boh zámerne vedie svojho Syna na púšť, aby tam osvedčil jeho vernosť v protiklade voči nevernosti Izraela.

Satan si pri pokúšaní Ježiša od začiatku osvojuje ten pohľad, podľa ktorého je Ježiš naozaj Boží Syn, hoci toto tajomstvo je pred Satanom istým spôsobom skryté, a Satan ho neprijíma ako nevyvrátiteľný fakt, skôr ako hypotézu. Satan však nechce priamo spochybňovať Ježišov osobitý vzťah voči Bohu, na svoj útok potrebuje nejakú reálnu základňu, niečo, čomu Ježiš naplno verí, podobne ako prví ľudia spočiatku verili v Božiu lásku. Chce však tento Ježišov vzťah voči Bohu rozkolísať a následne ho zničiť.

Prvé pokušenie u Matúša sa podobne ako u Lukáša (Marek pokušenia nešpecifikuje) týka tela a jeho potreby – jedla, je teda nasmerované na žiadostivosť (nielen v telesnom ale aj v duchovnom zmysle), resp. na vzbudenie „zlej žiadostivosti“ u Ježiša, keďže ani prví ľudia „zlú (resp. neovládanú) žiadostivosť“ najprv nepoznali, keďže nebola súčasťou „rajskej“, teda pôvodnej prirodzenosti človeka nenarušenej hriechom. Toto pokušenie treba určite dať do súvisu s neovládanou žiadostivosťou Izraelitov, ktorou neustále pokúšali Boha na púšti počas svojho Exodu z Egypta. Satan tu však neútočí priamo na Ježišovu telesnú žiadostivosť, ktorú má Ježiš plne pod kontrolou, ale na jeho závislosť na Bohu v protiklade k jeho vlastnej božskej moci. Satan vyzýva Ježiša ku konaniu, ktoré je nezávislé na Bohu a nezlučiteľné s jeho vlastnou misiou od Boha. Boh aj na púšti využíval hlad a smäd svojho ľudu, aby ho naučil, že najdôležitejšie je poslúchať Božie slovo. Poslušnosť Božiemu slovu je zárukou, že Boh sa o svoj ľud postará. Poslušnosť Bohu a jeho slovu je najdôležitejšou vecou na svete, a nič, ani hlad a smäd ani nijaká potreba ľudskej žiadostivosti nesmú človeka z tohto zákona životodarnej poslušnosti vymaniť, lebo následkom takej nezávislosti na Bohu by bola smrť – v prvom radu duchovná, a následne aj fyzická, ktorá je jej obrazom – ale aj predobrazom večnej smrti. Hlad a smäd ako aj iné (aj duchovné) potreby pozemského života (napr. túžba po láske), teda ľudská žiadostivosť, však dokážu rozkolísať dôveru človeka v Božiu lásku, ale to nebol Ježišov prípad. Ježiš sa plne spoliehal na Božiu lásku, ktorá nasýti jeho potreby. Veril Božiemu slovu o potrebe dôvery v Božiu starostlivosť o ľudské potreby (ako sme to počuli minulú nedeľu v úryvku evanjelia zo záveru 6. kapitoly Ježišovej horskej reči u Matúša) natoľko, že nepotreboval využiť svoju vlastnú moc na zabezpečenie si svojich pozemských potrieb nezávisle od Boha, ako to zvyčajne robíme my, ľudia. Ježiš tu teda vystupuje nie ako Boh, ale ako človek, ktorý sa plne spolieha na Boha, a preto sa môže pre nás stať skutočným príkladom toho, ako máme odolávať „zlej žiadostivosti“, ktorá nás vedie ku konaniu nezávislému na Bohu. Ježiš teda môže doslovne tvrdiť, že jeho pokrmom je plniť Božiu vôľu (por. Jn 4,34), lebo vie, že práve táto jeho odovzdanosť do Božej vôle naplní všetky jeho skutočné ľudské potreby.

Druhé pokušenie (u Lukáša tretie) evanjelisti umiestňujú do Jeruzalema, „do svätého mesta“, „na vrchol chrámu“ (nemusí ísť nutne o špic strechy nad svätyňou chrámu, ale len o nejaké vyvýšené miesto chrámového komplexu). Išlo zrejme o videnie, predstavu, ktorú Satan vytvoril v Ježišovej ľudskej fantázii unavenej dlhým pôstom. Toto pokušenie súviselo s Ježišovým nárokom Mesiáša, Kráľa Izraela, ktorý sa podľa Malachiášovho proroctva (Mal 3,1) mal ako Mesiáš predstaviť nejakým výnimočným spôsobom práve v jeruzalemskom chráme. Nejaké podobné znamenie očakávali od Ježiša aj jeho nepriatelia, ktorí neuznávali jeho mesiášsky nárok (por. Jn 6,30), a práve k takémuto znameniu, ktoré by presvedčivo – a podľa našich ľudských predstáv – preukázalo Ježišovu mesiášsku hodnosť, Satan vyzýval Ježiša. Ide tu teda o problém tzv. mesiášskeho znamenia, ktoré tvorí dôležitý prvok evanjelií v Ježišovej kontroverzii s predstaviteľmi vyvoleného národa. Satan opäť uznáva, že Ježiš je Boží Syn, ale pridáva novú taktiku, aby zmiatol Ježišovu ľudskú myseľ: cituje Božie Slovo, na ktoré sa Ježiš odvolal pri odolaní prvému pokušeniu. Ide o úryvok z 91. žalmu, vv. 11a a 12 (Ž 91, 11a.12). Problém však nebol v citácii Písma, ale vo falošnom zmysle, ktorý chcel Satan tomuto úryvku vnútiť. Písmo síce na jednej strane vyzýva človeka k absolútnej dôvere v Božiu ochranu veriaceho človeka, ale súčasne zakazuje podrobovať Boha skúške, čo Ježiš dokazuje citátom z Dt 6,16. Zatiaľ čo pri prvom pokušení Ježiš reaguje na Satanov návrh istého konania citátom z Písma, aby ukázal nesprávnosť takého konania, teraz na jeden biblický citát, ktorým Satan odôvodňuje svoj návrh na konanie, reaguje Ježiš iným citátom, ktorý ukazuje správny výklad toho prvého citátu, ktorý Satan „vytrhol z kontextu“, preto Ježiš svoju citáciu začína úvodnou spojkou „ale“ (t.j. tiež, resp. „na druhej strane“). Ježiš tu teda okrem iného poukazuje na potrebu poznania Písma „vcelku“, a nielen niektorých jeho časti. Človek teda nemá podrobovať Boha skúške podľa svojich vlastných podmienok. Správna procedúra na „vyskúšanie Božej lásky“ je úplné spoľahnutie sa na Boha a plnenie jeho príkazov, ako sa to píše v pokračovaní citátu, ktorý Ježiš uvádza ako návod na vysvetlenie citácie použitej Satanom (por. Dt 6,17). To, na čo tu Satan útočí v ľudskej prirodzenosti, je náš sklon k pýche, ktorú by sme mohli definovať (hoci nedostatočne) aj ako preceňovanie nášho rozumu, nášho úsudku, resp. našej vlastnej autority. Ježiš sa – na rozdiel od Satana – pri výklade Písma nespolieha len na svoj vlastný úsudok, a odmieta Božiu lásku voči sebe podrobiť vlastnej „skúške dôvery“, lebo si uvedomuje, že „nižšie postavený“ (Ježiš ako človek) nemôže dávať do pochybnosti vyššiu autoritu, najmä ak ide o Boha. Ježiš vie, že nesmie konať nič, čo nespozná isto ako Božiu vôľu a nesmie Božiu vôľu hľadať tak, že bude Boha podrobovať skúške podľa vlastnej úvahy. Zatiaľ čo v prvom pokušení nás teda Ježiš učí dôverovať Bohu v našich ľudských potrebách a podrobiť poslušnosti Bohu našu prirodzenú ľudskú žiadostivosť (treba asi pripomenúť, že jestvujú aj zásadne iné, hoci nie výslovne protirečivé výklady významu tohto aj ostatných pokušení), v tomto druhom pokušení nás učí hľadať Božiu vôľu aj v ostatných záležitostiach nášho života správnym spôsobom – nie skúšaním Boha, ale dôverou v jeho tajomné riadenie nášho života, v poslušnosti tým Božím príkazom, ktoré neomylne poznáme, a prosbou o vedenie Duchom Svätým, snáď aj pomocou znamení, ktoré si však neurčujeme sami, ale sú nám dané zhora.

Posledné pokušenie (u Lukáša druhé) Matúš umiestňuje na „veľmi vysoký vrch“. Lukáš píše iba toľko, že Satan Ježiša „vyzdvihol“, a „v jedinom okamihu mu ukázal všetky kráľovstvá sveta“. Opätovne teda išlo iba o víziu (napokon ako asi v každom pokušení; netreba si hneď myslieť, že Ježiš videl Satana v nejakej ľudskej alebo inej fyzickej podobe alebo počul jeho hlas fyzicky, išlo zrejme iba o ovplyvňovanie Ježišovej ľudskej fantázie, o vnukanie istých vízií, čo je bežný spôsob diabolského pokúšania u ľudí – diabol nezasahuje priamo náš rozum a vôľu, ale iba našu fantáziu, t.j. obrazotvornosť, príp. našu pamäť, tým že z nej vyvoláva isté spomienky, ktoré sa snaží interpretovať tak, aby to vyhovovalo jeho cieľu). Matúš zrejme tento vrch dáva do protikladu k onomu neznámemu vrchu v Galiley (Mt 28,16), kde Ježiš naplno ohlásil svoju moc nad celým stvorenstvom („Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi“ – Mt 28,18), teda nad svetom nielen pozemským, ale aj nebeským.

Zatiaľ čo prvé pokušenie sa týkalo osobných potrieb človeka a druhé (u Lukáša tretie) národa Izrael a jeho túžby po Mesiášovi (ale Mesiášovi podľa našich ľudských predstáv), toto tretie pokušenie môžeme označiť za „globálne“, týkajúce sa celého sveta. Diabol vlastne ukazuje Ježišovi možnosť „alternatívneho vykúpenia ľudstva“, odstránenia každého vonkajšieho zla vo svete, zvlášť utrpenia, pre ktoré ľudia odpadajú od Boha – a to všetko bez kríža, bez nutnosti priniesť Bohu obetu trpiaceho Služobníka, ako o tom hovorí Písmo. Diabol v podstate Ježišovi ponúkol obchod: ak Ježiš uzná diablovu moc nad svetom, diabol odstráni zo sveta vonkajšie zlo a utrpenie, a vytvorí zo sveta nový raj, v ktorom bude Ježiš navždy vládnuť – ale pod autoritou Satana. Ježiš by sa tak však stal „Anti-Kristom“, „Anti-Mesiášom“, teda  iným Mesiášom, než akého Boh sľúbil v Písme, ktorý úplne zničí moc Satana nad svetom, lebo mu „rozšliape hlavu“ (por. Gn 3,15). Satan vedel, že Ježišovi ide o dobro človeka, o jeho záchranu pred utrpením, ale Ježišovi nejde len o pozemské dobro, o záchranu pred pozemským utrpením, ale o záchranu pred večným utrpením, ide mu o večné dobro človeka. Toto pokušenie bolo pre Ježiša síce istým spôsobom najťažšie, lebo tak odmietol možnosť zbaviť ľudí raz navždy pozemských trápení a vonkajšieho zla, ale na druhej strane bolo aj zo strany diabla najpriehľadnejšie, keďže bolo zamerané priamo na odpad od Boha, bolo návrhom na modloslužbu, čo bolo pre každého hlboko veriaceho Izraelitu, ktorým bol aj Ježiš, absolútne a „a priori“ (t.j. bez akéhokoľvek zvažovania) neprijateľné. Tomuto istému pokušeniu – vykúpeniu ľudstva bez kríža – bol Ježiš vystavený ešte viackrát: tak zo strany Petra a svojich apoštolov, ktorí myšlienku kríža odmietali (za čo si Peter vyslúžil od Ježiša označenie „satan“ – por. Mt 16,23), ako aj zo strany Židov, ktorí Ježiša vyzývali, aby zostúpil z kríža (por. Mt 27,40; Mk 15,30). Vo všetkých troch pokušeniach išlo v prvom rade o Ježišovu poslušnosť, lojalitu voči Bohu, ale v tomto bola jeho poslušnosť vystavená najťažšej skúške, pretože najťažšie je poslúchať práve v utrpení, keď sa človek cíti odvrhnutý od Boha. Ježiš aj toto tretie pokušenie odmietol citujúc slová Písma (Dt 6,13). Spôsob, akým Ježiš citoval tento Boží príkaz, mal na Satana zdrvujúci dopad – priamo ho od Ježiša odohnal. Aj tým nám Ježiš ukazuje, ako môžeme odohnať diabla, ako to bližšie vysvetľuje Jak 4,7: „Podriaďte sa teda Bohu; diablovi sa vzoprite a ujde od vás“.

Diabol Ježiša načas opustil (t.j. pokúšal ho ešte aj neskôr, napr. v prípadoch, ktoré boli uvedené vyššie, alebo napr. aj v Getsemanskej záhrade, hoci to v evanjeliách nie je výslovne uvedené) a následne Otec odmenil Syna za jeho poslušnosť nebeskou útechou (prišli anjeli a posluhovali mu).

Jestvuje veľa ďalších vysvetlení významu, prípadne ďalších skrytých významov (či už hlavných alebo vedľajších) Ježišovho pokúšania na púšti, za všetky spomeňme aspoň jeden z výkladov, ktoré Ježišovo pokúšanie dávajú do priameho súvisu s pokúšaním Evy v rajskej záhrade (Gn 3,1nn), čo je úryvok, ktorý je daný do priameho súvisu s dnešným evanjeliom v liturgii Slova tejto nedele. Mnohí vykladači si totiž všimli, že Satan pri pokúšaní Ježiša sledoval ten istý vzorec pokúšania, ktorý použil pri Eve, a ktorý opisuje aj 1Jn 2,16. Najprv zaútočil na žiadostivosť človeka týkajúcu sa tela – túžbu „robiť“ niečo nezávisle na Božej vôli. Potom na žiadostivosť týkajúcu sa očí, teda túžbu „mať“ niečo nezávisle na Božej vôli, a napokon na pýchu života – túžbu „byť“ niekým nezávisle na Božej vôli.

Vrátiac sa k úvodným slovám tejto katechézy môžeme povedať, že Matúš príbehom Ježišovho pokušenia potvrdil, že Ježiš má nárok na kráľovský titul nielen svojím pôvodom, tak ľudským ako aj božským, ale aj morálne je nanajvýš kvalifikovaný, aby sa ujal kráľovstva, ktoré sa Boh rozhodol mu darovať.

Spracované podľa: http://soniclight.com/constable/notes/pdf/matthew.pdf