Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Jer 33,14-16) Hľa, blížia sa dni, – hovorí Pán –, keď splním prísľub spásy, ktorý som dal Izraelovmu a Júdovmu domu. V tých dňoch a v tom čase vyklíči z Dávida spravodlivý výhonok, ktorý bude konať právo a spravodlivosť na zemi. V tých dňoch Júda dosiahne spásu a Jeruzalem istotu a budú ho volať: Pán – naša spravodlivosť.

 

Na prvú adventnú nedeľu Cirkev vybrala ako prvé čítanie úryvok z 33. kapitoly Knihy proroka Jeremiáša. V širších súvislostiach tejto kapitoly, teda v kapitolách 26 až 35, sa miešajú hrozby Jeruzalemu a Judsku so zasľúbeniami pre Izrael a Júdu. Z Pánovho poverenia hlásal Jeremiáš odsúdenie. Nie dlho pred dobytím Jeruzalema napomínal prorok kráľa, aby mesto vydal Chaldejcom (Babylončanom) – tí by kráľa aj mesto ušetrili. Na znamenie, že budúcnosť nemusí priniesť zničenie a smrť, nariadil Boh prorokovi, aby si vo svojej vlasti kúpil pole. Život bude v tejto krajine pokračovať. Na tomto mieste boli potom v knihe umiestnené zasľúbenia spásy. K rozprávaniu o kúpe poľa boli pripojené rozvinuté zasľúbenia, medzi ktorými má svoje miesto aj 33. kapitola.

Tri verše (14 až 16) nedeľného úryvku z 33. kapitoly Jeremiáša tvoria tri Božie výroky, ktoré spája téma budúceho osudu Jeruzalema a Judska. Všetky tri je potrebné čítať vo vzájomnej súvislosti.  V nedeľnom čítaní začujeme najprv 14. verš 33. kapitoly: Hľa, blížia sa dni, hovorí Pán, keď splním prísľub spásy, ktorý som dal Izraelovmu a Júdovmu domu. Všetky tri vety akoby nasledovali za úvodnou vetou „hovorí Pán“. Znamená to, že nasledujúce dva verše nie sú prorokovým výkladom, ktorý by niečo dodával k Božiemu slovu, ale sú výkladom samého Pána, v ktorom konkretizuje svoj výrok. Pán tu hovorí, že doslova „dá povstať“ svojmu slovu nad domom Izraela a Júdu. Kedysi „dal povstať“ zmluve s Noemom a Abrahámom, zvlášť však s Izraelom. Kedysi „nechal povstať“ sudcov ako záchrancov svojho ľudu. Jeho slová (doslova „slová spásy“) sa ukážu také pevné ako jeho zmluva, ktorú nikdy nevypovedal ani nezrušil; ukážu sa účinnými ako izraelskí sudcovia, ktorých kedysi  ustanovil. Ani ľudský odpor a hriech ich nedokáže zbaviť účinnosti a vymazať ich.

Už Jozue hovorí, keď chce poukázať na súvislosť medzi Božím zasľúbením a jeho naplnením: „Uvážte celým svojím srdcom ..., že ani jeden zo všetkých sľubov, ktoré vám dal Pán, váš Boh, nezostal nesplnený. Všetky sa vám splnili, ani jeden z nich nie je nevyplnený“ (Joz 23,14). Jozue takisto odôvodňuje aj svoje varovanie: „Ale ako sa vám vyplnilo každé prisľúbenie, ktoré vám dal Pán, váš Boh, takisto na vás dopustí každú hrozbu“ ​​(v. 15). Božie hrozby sa naplnia rovnako ako jeho slová o spáse. Boží ľud má vždy brať do úvahy aj túto temnú stránku Božieho slova, aby neprepadol falošnému a ľahkomyseľnému optimizmu ohľadne spásy.

Zasľúbenie spásy sa v našom texte týka domu Izraelovho a domu Júdovho. „Dom“ znamená štát, v ktorom Boží ľud žil pred vyhnanstvom. Izraelom sa však nemyslí iba severné kráľovstvo Izraela, ktoré už nejestvuje, ale je takto označený celý Boží ľud (pre Boha bol vždy Božím ľudom celý Izrael, bez ohľadu na jeho stáročné politické rozdelenie). Zasľúbenia sa však v praxi budú týkať už iba kmeňa Júda (z mena tohto kmeňa pochádza výraz „Žid“), ktorý ešte existuje, aj keď len ako provincia perzskej ríše. Slovami „Júdov dom“ sa zároveň pripomínajú zasľúbenia dané Dávidovým potomkom (pozri 2Sam 7) a chrámu, prípadne Jeruzalemu. Pripomínajú sa veľké zasľúbenia Izraelu, žijúcemu opäť vo vlastnej krajine, a prechádza sa k novým Božím prisľúbeniam.

V tých dňoch a v tom čase vyklíči z Dávida spravodlivý výhonok, ktorý bude konať právo a spravodlivosť na zemi. Tento verš vychádza zo starého zasľúbenia Dávidovi, ktoré sa tu obnovuje. Slová „v tých dňoch a v tom čase“ poukazujú na dni, ktoré prídu. V budúcnosti, ktorá nie je časovo stanovená, sa splní veľké Božie prisľúbenie dané Dávidovmu domu. Nehovorí sa však o „dome“, teda o kráľovskej dynastii. Tá už vlastne nejestvuje. Pán vzbudí tento výhonok priamo Dávidovi, Pánovmu obľúbencovi. Nejde tu teda v prvom rade o telesný pôvod Mesiáša z Dávida, ale skôr o ich duchovné príbuzenstvo. „Výhonok“ je titul budúceho tajomného panovníka z Dávidovho rodu, Mesiáša. Označenie „výhonok“ vychádza z Izaiášovej hrozby, podľa ktorej zničí Pán judský štát aj s kráľovským domom. Všetko je znázornené obrazom veľkého lesa s vysokými stromami: „Pán poobtína vetvy, čo vysoko vzrástli, čo je vznešené, bude sťaté, klesne“ (Iz 10,33). Avšak pripojené je tajomné zasľúbenie spásy: „Z pňa Jesseho (Jesse bol otcom kráľa Dávida) vypučí ratolesť, a z jeho koreňov vykvitne výhonok“ (Iz 11,1). Tento výhonok vykvitnutý z už mŕtveho pňa, pripomína Pánovu stvoriteľskú moc. On dal v rajskej záhrade vzísť stromom, tráve pre dobytok a rastlinám pre zvieratá. Nechal vzísť spásu pre Dávida so všetkým, po čom kráľ túžil, zvlášť po nástupcovi, ktorý by si po ňom zasadol na jeho trón. Mesiášom však nie je Šalamún, ale tajomný Dávidov výhonok, ktorý bude Pánovým služobníkom podobne ako Dávid. Podľa textu nedeľného prvého čítania „bude konať právo a spravodlivosť na zemi“. Oba tieto pojmy (vykonávať právo a spravodlivosť) boli pôvodne v starovekom Oriente – a tiež v Izraeli – spojené s pôsobením kráľa. Požaduje sa od neho, aby vykonával právo a spravodlivosť a staral sa, aby tieto hodnoty boli platné v celej krajine.

V tých dňoch Júda dosiahne spásu a Jeruzalem istotu a budú ho volať: Pán – naša spravodlivosť.

V záverečnom verši nášho úryvku sa stretávame s narážkou na meno posledného jeruzalemského kráľa, Sedekiáša. Sedekiáš znamená „Pán je moja spravodlivosť“ a môže mať aj význam: „Pán mi napomohol k dosiahnutiu práva“ alebo „Pán je moja spása“. Mesiáš urobí to, čo nevykonal zo slabosti a nedostatočnosti kráľ Sedekiáš. Preto má toto nádejeplné meno; je tým a robí to, čo jeho meno znamená. V Starom Zákone však postava Mesiáša má niekedy nejasné črty a môže znamenať aj samotný Boží ľud ako celok, ktorého symbolom je Jeruzalem. Mesiášske nádeje sa totiž – po sklamaní zo Zorobábela, ku ktorému sa potom, ako bol ustanovený Peržanmi za panovníka v Jeruzaleme, márne obracali očakávania Izraela – presunuli na samotný izraelský národ: ten bol a zostal Pánovým vyvoleným. Je mu prisľúbená spása: pokoj a istota pri trvalom prebývaní v Bohom zasľúbenej zemi, po ktorej túžil počas babylonského zajatia – a Božia pomoc v najširšom zmysle tohto slova: spravodlivé pomery, plodnosť krajiny, sila národa, Božie požehnanie, milosť a Božia prítomnosť.

Ako kresťania si uvedomujeme, že Boh je našou spásou, istotou a spravodlivosťou v Ježišovi Kristovi. Bez Boha niet spravodlivosti, záchrany a istoty. Je ochotný darovať ju ľuďom, ktorí sa zverujú jeho slovu a vyvodzujú z toho dôsledky pre svoj život.

Liturgia prvej adventnej nedele sa vyznačuje očakávaním poslednej doby. Starozákonné čítanie a úryvok evanjelia majú prorocký charakter, sú zamerané do budúcnosti. V tomto zmysle sa môžu navzájom objasňovať.

Úryvok Lukášovho evanjelia hovorí o znameniach Kristovho druhého príchodu. Medzi katastrofami na konci a vážnou výzvou k bdelosti sa ľahko stratí sľubovaná spása: „blíži sa vaše vykúpenie“. Starozákonný text môže zvýrazniť toto zasľúbenie spásy. Je predsa spásnym proroctvom z doby, ktorá bola poznamenaná katastrofami, ktorými bolo napríklad zničenie Jeruzalema a dlhoročné vyhnanstvo v cudzine. Napriek všetkému Boh drží svoje slovo – svoje zasľúbenia naplní.

Náš úryvok z proroka Jeremiáša sa nevzťahuje na poslednú dobu, na spásu v nebi, ale na „dni, ktoré nastanú“, na vzdialenú, avšak očakávanú pozemskú budúcnosť. Starozákonné proroctvo nám môže pomôcť, aby sme neočakávali vykúpenie výlučne na onom svete alebo na konci tohto sveta. Dokonalá a nezničiteľná spása je zaiste novým Božím stvorením. Preto však ešte nie je svet, v ktorom teraz žijeme, len „slzavým údolím“, z ktorého je potrebné uniknúť. Božia spása preniká už do tohto sveta. Starým zákonom prorocky sľubované hodnoty pokoja, istoty, práva a spravodlivosti, nám pomáhajú vnímať Božie spásonosné pôsobenie v tomto našom svete. Náš text sa jednoducho zaoberá šťastným životom národa už tu na zemi a spravodlivou vládou.

Pri našom kresťanskom očakávaní spásy vo večnej budúcnosti nesmieme stratiť zo zreteľa, že Božiu spásu možno vnímať už v tomto svete. K Ježišovmu posolstvu o Božom kráľovstve patrí presvedčenie, že Božie spásonosné konanie sa prejavuje už v tomto svete a týka sa každého človeka i ľudskej spoločnosti ako celku. Adventné očakávanie sa zameriava na očakávanie lepšej budúcnosti vo všeobecnosti. K Adventu patrí nielen bdelosť vzhľadom na Pánov príchod, ale aj celkom konkrétne pozemské nádeje a aktívne nasadenie pre lepší svet.

 

Petr Chalupa, České katolické biblické dílo, upravené

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/jr-3314-16/

 

 

(Lk 21, 25-28. 34-36) Ježiš povedal svojim učeníkom: „Budú znamenia na slnku a mesiaci i na hviezdach a na zemi budú národy plné úzkosti a zmätku z hukotu mora a vlnobitia. Ľudia budú zmierať od strachu a očakávania toho, čo príde na svet, lebo nebeské mocnosti sa budú chvieť. Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať v oblaku s mocou a veľkou slávou. Keď sa to začne diať, vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, lebo sa blíži vaše vykúpenie.

Dávajte si pozor, aby vaše srdcia neoťaželi obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život, aby vás onen deň neprekvapil. Lebo príde ako osídlo na všetkých, čo bývajú na povrchu celej zeme. Preto bdejte celý čas a modlite sa, aby ste mohli uniknúť všetkému tomu, čo má prísť, a postaviť sa pred Syna človeka.“

 

Touto nedeľou sa začína nový liturgický rok. Nedeľné čítania budú z tretieho okruhu biblických úryvkov pre nedeľnú liturgiu, z takzvaného cyklu C. Túto nedeľu budeme čítať z 21.kapitoly Lukášovho evanjelia.Lukáš poňal veľkú časť svojho evanjelia ako Ježišovu cestu do Jeruzalema. V tejto línii pokračuje aj ďalšie Lukášovo dielo, Skutky apoštolov. V Lukášovom evanjeliu Ježiš pôsobí najprv po celej izraelskej krajine, až nakoniec prichádza do Jeruzalema, do cieľa svojho putovania. Tu ho čaká utrpenie, smrť, ale aj vzkriesenie. Následne však z Jeruzalema vychádza celosvetová misia hlásania evanjelia o príchode Božieho kráľovstva.

Tento oddiel Lukášovho evanjelia (Ježišovo pôsobenie v Jeruzaleme, Lk 19,28 – 21,38) sa začína slávnostným vjazdom do Jeruzalema (Lk 19,28-40), ktorý si každoročne pripomíname na Kvetnú nedeľu. Potom nasleduje Ježišovo kázanie v Jeruzaleme. Do tejto časti patrí aj náš dnešný úryvok. Nasledujú správy o Ježišovom utrpení a smrti, a v poslednej, 24. kapitole Lukášovho evanjelia, aj o vzkriesení z mŕtvych. 21. kapitola Lukášovho evanjelia sa nazýva „apokalyptická“. Ide teda o kapitolu, ktorá sa venuje skrytým veciam, ktoré je potrebné aspoň trochu poodhaliť (apokalypsa znamená v preklade „zjavenie“, odhalenie). Rozpráva o konci sveta, nájdeme v nej predpoveď zničenia jeruzalemského chrámu a druhého príchodu Syna človeka – Ježiša Krista.

Iste ste si všimli, že niektoré texty jedného evanjelistu sa veľmi podobajú textom iného (ide o tzv. synoptickú otázku). Všeobecne sa dnes tvrdí, že Matúš a Lukáš poznali Markovo evanjelium, ktoré im poslúžilo ako istá predloha (pre úplnosť treba dodať, že jestvujú aj iné, menšinové, ale nie menejcenné názory, ktoré s touto teóriu nesúhlasia a majú na to svoje dôkazy, ako napr. na čo by vlastne ostatní evanjelisti prepisovali a menili už jestvujúce evanjelium, ktoré už prví kresťania považovali za posvätný text, ktorý by nemal byť menený, aký by na to mali dôvod, zvlášť ak by na ňom menili len detaily? Tento argument sa však netýka Jánovho evanjelia, ktoré je od ostatných troch evanjelií obsahovo nezávislé, nesnaží sa očividne o nijaké prepracovanie už jestvujúcich evanjelií, ale o ich doplnenie. Spomínaná menšinová teória však tvrdí, že každý evanjelista pracoval nezávisle na ostatných s použitým rovnakých alebo aj rozličných, ale veľmi podobných zdrojov, preto sa ich evanjeliá podobajú, a nie preto, že by „odpisovali“ alebo prerábali iné evanjeliá – čo nevylučuje, že niektorý evanjelista nepoznal aj iné evanjelium). S využitím ďalších prameňov spísali potom svoje evanjelium. Lukáš v dnešnom texte evanjelia vychádza (možno) z trinástej kapitoly Markovho evanjelia (príp. Lukáš aj Marek vychádzajú z jedného spoločného ale možno aj z 2 rozličných ale predsa veľmi podobných zdrojov – touto otázkou sa tu už nebudeme zaoberať, keďže táto katechéza má iný cieľ), v ktorej čítame: „V tých dňoch, po onom súžení slnko sa zatmie, mesiac nevydá svoj jas, hviezdy budú padať z neba a nebeské mocnosti sa budú chvieť“ (Mk 13,24-25). Lukáš vychádza pravdepodobne z tohto Markovho (alebo iného, ešte pôvodnejšieho) textu, ale hovorí len o znameniach na slnku, mesiaci a hviezdach, na rozdiel od Marka nekonkretizuje, či pôjde o zatmenie slnka či mesiaca, alebo či budú hviezdy padať z neba. Ježiš v Lukášovom podaní hovorí: „Budú znamenia na slnku a mesiaci i na hviezdach a na zemi budú národy plné úzkosti a zmätku z hukotu mora a vlnobitia“ (Lk 21,25).

Koniec sveta si ľudia nielen v tej dobe predstavovali ako zrútenie všetkých istôt a poriadku. Napríklad slnko, ktoré každé ráno zdanlivo stopercentne spoľahlivo vychádza a večer zapadá, sa zatmie a už nevyjde. Hviezdy budú padať na zem. Na celej oblohe bude veľa znamení. Evanjelisti vychádzajú zo starobylých predstáv. Podobné obrazy nájdeme aj u proroka Izaiáša, ktorý píše: „Hviezdy nebies a ich súhvezdia nezaskvejú sa svojím leskom, slnko sa zatmie, len čo vyjde, a mesiac sa nerozžiari svetlom“ (Iz 13,10). V podobnom duchu hovoril aj prorok Joel: „Pred ním sa trasie zem, chveje sa nebo, slnko a mesiac sa zatemnia a hviezdy stiahnu svoj jas“ (Joel 2,10). Poznanie prírody nebolo vtedy na súčasnom stupni, preto bolo zatmenie slnka pre vtedajších ľudí rozumovo nevysvetliteľné. Ak nastalo, pripisovali sa mu choroby a katastrofy. Podľa Lukáša toto všetko má však byť len sprievodným javom pri príchode Syna človeka. Národy sa budú desiť z prichádzajúcich katastrof. Ale nie je vari takýto ľudský strach a neustále katastrofy sprievodným javom celých dejín ľudstva?

V Lukášovom evanjeliu ďalej čítame: „Ľudia budú zmierať od strachu a očakávania toho, čo príde na svet, lebo nebeské mocnosti sa budú chvieť. Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať v oblaku s mocou a veľkou  slávou“ (Lk 21,26-27). Po zrútení všetkých istôt vznikne na zemi chaos. Ľudia sa vydesia panickou hrôzou. So strachom budú čakať, čo príde. Do hrôzy, desu a chaosu prichádza Syn človeka, Ježiš Kristus. Druhý Kristov príchod sa uskutoční v moci a sláve. V dvadsiatom siedmom verši cituje Lukáš presne Markovu „predlohu“ (Mk 13,26). V ďalšom verši však dodáva: „Keď sa to začne diať, vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, lebo sa blíži vaše vykúpenie“ (Lk 21,28). Ježiš povzbudzuje svojich verných k nádeji. Až začnú katastrofy, nevešajte hlavu, ale radujte sa. Pánov príchod je blízko a s ním aj vykúpenie pre všetkých verných.

Lukášovo evanjelium po tomto úryvku pokračuje Ježišovým podobenstvom o figovníku, ktoré však nie je obsahom nášho nedeľného úryvku, preto sa ním, ani ostatnými vynechanými veršami, nebudeme zaoberať.

V nedeľňajšom úryvku Ježiš pokračuje: „Dávajte si pozor, aby vaše srdcia neoťaželi obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život, aby vás onen deň neprekvapil. Lebo príde ako osídlo na všetkých, čo bývajú na povrchu celej zeme“ (Lk 21,34-35). Ježiš nabáda poslucháčov k bdelosti, lebo „nevieme dňa ani hodiny“ (por. Mt 25,13). Ježišove slová sú naliehavé. Druhý príchod Syna človeka a s ním aj posledný súd je neodvratná udalosť dejín, treba byť preto na ňu stopercentne pripravený. Nemáme byť zaťažení zbytočnými starosťami, opitosťou (v zmysle straty duchovnej rovnováhy kvôli pozemským statkom, radostiam či starostiam) alebo nenásytnosťou v užívaní a vlastnení dobier tohto sveta. V Lukášovom evanjeliu hovoril Ježiš už niekoľkokrát o zbytočných starostiach (pozri napr. Lk 12,29-30 a 33-34, alebo podobenstvá o pannách či o boháčovi a jeho stodolách).

Aj posledný verš nedeľného úryvku hovorí jasne: „Preto bdejte celý čas a modlite sa, aby ste mohli uniknúť všetkému tomu, čo má prísť, a postaviť sa pred Syna človeka“ (Lk 21,36). Ježiš vyzýva svojich poslucháčov osobitne k modlitbe, ktorá sa javí ako podstata celej prípravy na jeho druhý príchod. Radí nám, aby sme prosili Boha o duchovnú silu, silu viery, aby sme mohli statočne obstáť vo všetkých skúškach, ktoré na nás prídu. Len tak sa budeme môcť postaviť vzpriamene, bez strachu, pred Syna človeka pri jeho druhom príchode.

Adventná doba nás svojou podstatou nabáda k väčšej bdelosti a pripravenosti vzhľadom na príchod Pána Ježiša, hoci v duchu radostnej prípravy na oslavu jeho prvého príchodu na Vianoce, na oslavu narodenia Ježiša Krista. Aj ostatné nedeľné čítania sú vybrané tak, aby nás povzbudzovala k radosti, bdelosti a pripravenosti.

V prvom čítaní budeme počuť slová proroka Jeremiáša: Hľa, blížia sa dni, – hovorí Pán –, keď splním prísľub spásy, ktorý som dal Izraelovmu a Júdovmu domu (Jer 33,14). Boh plní svoje sľuby v pravý čas. Sľúbil príchod Mesiáša. V adventnom čase sa na tento príchod zvláštnym spôsobom pripravujeme.

Druhé čítanie je úryvkom z Prvého Pavlovho listu Solúnčanom. Apoštol nabáda veriacich v Solúne, aby boli pripravení na druhý Kristov príchod. Hovorí im: „Žite tak, aby ste sa páčili Pánovi!“ (por. 1 Sol 4,1). Aký život sa páči Kristovi, poznáme z evanjelií a vlastne z celého Svätého Písma. Ak sme rozumní, nezostáva nám teda nič iné, než sa z celej sily snažiť skutočne žiť tak, aby sme boli vždy pripravení na druhý Ježišov príchod – a neboli ním nepríjemne prekvapení alebo zaskočení. On sám nás uisťuje: „Vaše vykúpenie je blízko!“

 

Marie Klašková, České katolické biblické dílo, upravené

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/l-2125-36/