(Jer 33,14-16) Hľa, blížia sa dni, – hovorí Pán –, keď splním prísľub spásy, ktorý som dal Izraelovmu a Júdovmu domu. V tých dňoch a v tom čase vyklíči z Dávida spravodlivý výhonok, ktorý bude konať právo a spravodlivosť na zemi. V tých dňoch Júda dosiahne spásu a Jeruzalem istotu a budú ho volať: Pán – naša spravodlivosť.

Na prvú adventnú nedeľu Cirkev vybrala ako prvé čítanie úryvok z 33. kapitoly Knihy proroka Jeremiáša. V širších súvislostiach tejto kapitoly, teda v kapitolách 26 až 35, sa miešajú hrozby Jeruzalemu a Judsku so zasľúbeniami pre Izrael a Júdu. Z Pánovho poverenia hlásal Jeremiáš odsúdenie. Nie dlho pred dobytím Jeruzalema napomínal prorok kráľa, aby mesto vydal Chaldejcom (Babylončanom) – tí by kráľa aj mesto ušetrili. Na znamenie, že budúcnosť nemusí priniesť zničenie a smrť, nariadil Boh prorokovi, aby si vo svojej vlasti kúpil pole. Život bude v tejto krajine pokračovať. Na tomto mieste boli potom v knihe umiestnené zasľúbenia spásy. K rozprávaniu o kúpe poľa boli pripojené rozvinuté zasľúbenia, medzi ktorými má svoje miesto aj 33. kapitola.

Tri verše (14 až 16) nedeľného úryvku z 33. kapitoly Jeremiáša tvoria tri Božie výroky, ktoré spája téma budúceho osudu Jeruzalema a Judska. Všetky tri je potrebné čítať vo vzájomnej súvislosti.  V nedeľnom čítaní začujeme najprv 14. verš 33. kapitoly: Hľa, blížia sa dni, hovorí Pán, keď splním prísľub spásy, ktorý som dal Izraelovmu a Júdovmu domu. Všetky tri vety akoby nasledovali za úvodnou vetou „hovorí Pán“. Znamená to, že nasledujúce dva verše nie sú prorokovým výkladom, ktorý by niečo dodával k Božiemu slovu, ale sú výkladom samého Pána, v ktorom konkretizuje svoj výrok. Pán tu hovorí, že doslova „dá povstať“ svojmu slovu nad domom Izraela a Júdu. Kedysi „dal povstať“ zmluve s Noemom a Abrahámom, zvlášť však s Izraelom. Kedysi „nechal povstať“ sudcov ako záchrancov svojho ľudu. Jeho slová (doslova „slová spásy“) sa ukážu také pevné ako jeho zmluva, ktorú nikdy nevypovedal ani nezrušil; ukážu sa účinnými ako izraelskí sudcovia, ktorých kedysi  ustanovil. Ani ľudský odpor a hriech ich nedokáže zbaviť účinnosti a vymazať ich.

Už Jozue hovorí, keď chce poukázať na súvislosť medzi Božím zasľúbením a jeho naplnením: „Uvážte celým svojím srdcom ..., že ani jeden zo všetkých sľubov, ktoré vám dal Pán, váš Boh, nezostal nesplnený. Všetky sa vám splnili, ani jeden z nich nie je nevyplnený“ (Joz 23,14). Jozue takisto odôvodňuje aj svoje varovanie: „Ale ako sa vám vyplnilo každé prisľúbenie, ktoré vám dal Pán, váš Boh, takisto na vás dopustí každú hrozbu“ ​​(v. 15). Božie hrozby sa naplnia rovnako ako jeho slová o spáse. Boží ľud má vždy brať do úvahy aj túto temnú stránku Božieho slova, aby neprepadol falošnému a ľahkomyseľnému optimizmu ohľadne spásy.

Zasľúbenie spásy sa v našom texte týka domu Izraelovho a domu Júdovho. „Dom“ znamená štát, v ktorom Boží ľud žil pred vyhnanstvom. Izraelom sa však nemyslí iba severné kráľovstvo Izraela, ktoré už nejestvuje, ale je takto označený celý Boží ľud (pre Boha bol vždy Božím ľudom celý Izrael, bez ohľadu na jeho stáročné politické rozdelenie). Zasľúbenia sa však v praxi budú týkať už iba kmeňa Júda (z mena tohto kmeňa pochádza výraz „Žid“), ktorý ešte existuje, aj keď len ako provincia perzskej ríše. Slovami „Júdov dom“ sa zároveň pripomínajú zasľúbenia dané Dávidovým potomkom (pozri 2Sam 7) a chrámu, prípadne Jeruzalemu. Pripomínajú sa veľké zasľúbenia Izraelu, žijúcemu opäť vo vlastnej krajine, a prechádza sa k novým Božím prisľúbeniam.

V tých dňoch a v tom čase vyklíči z Dávida spravodlivý výhonok, ktorý bude konať právo a spravodlivosť na zemi. Tento verš vychádza zo starého zasľúbenia Dávidovi, ktoré sa tu obnovuje. Slová „v tých dňoch a v tom čase“ poukazujú na dni, ktoré prídu. V budúcnosti, ktorá nie je časovo stanovená, sa splní veľké Božie prisľúbenie dané Dávidovmu domu. Nehovorí sa však o „dome“, teda o kráľovskej dynastii. Tá už vlastne nejestvuje. Pán vzbudí tento výhonok priamo Dávidovi, Pánovmu obľúbencovi. Nejde tu teda v prvom rade o telesný pôvod Mesiáša z Dávida, ale skôr o ich duchovné príbuzenstvo. „Výhonok“ je titul budúceho tajomného panovníka z Dávidovho rodu, Mesiáša. Označenie „výhonok“ vychádza z Izaiášovej hrozby, podľa ktorej zničí Pán judský štát aj s kráľovským domom. Všetko je znázornené obrazom veľkého lesa s vysokými stromami: „Pán poobtína vetvy, čo vysoko vzrástli, čo je vznešené, bude sťaté, klesne“ (Iz 10,33). Avšak pripojené je tajomné zasľúbenie spásy: „Z pňa Jesseho (Jesse bol otcom kráľa Dávida) vypučí ratolesť, a z jeho koreňov vykvitne výhonok“ (Iz 11,1). Tento výhonok vykvitnutý z už mŕtveho pňa, pripomína Pánovu stvoriteľskú moc. On dal v rajskej záhrade vzísť stromom, tráve pre dobytok a rastlinám pre zvieratá. Nechal vzísť spásu pre Dávida so všetkým, po čom kráľ túžil, zvlášť po nástupcovi, ktorý by si po ňom zasadol na jeho trón. Mesiášom však nie je Šalamún, ale tajomný Dávidov výhonok, ktorý bude Pánovým služobníkom podobne ako Dávid. Podľa textu nedeľného prvého čítania „bude konať právo a spravodlivosť na zemi“. Oba tieto pojmy (vykonávať právo a spravodlivosť) boli pôvodne v starovekom Oriente – a tiež v Izraeli – spojené s pôsobením kráľa. Požaduje sa od neho, aby vykonával právo a spravodlivosť a staral sa, aby tieto hodnoty boli platné v celej krajine.

V tých dňoch Júda dosiahne spásu a Jeruzalem istotu a budú ho volať: Pán – naša spravodlivosť.

V záverečnom verši nášho úryvku sa stretávame s narážkou na meno posledného jeruzalemského kráľa, Sedekiáša. Sedekiáš znamená „Pán je moja spravodlivosť“ a môže mať aj význam: „Pán mi napomohol k dosiahnutiu práva“ alebo „Pán je moja spása“. Mesiáš urobí to, čo nevykonal zo slabosti a nedostatočnosti kráľ Sedekiáš. Preto má toto nádejeplné meno; je tým a robí to, čo jeho meno znamená. V Starom Zákone však postava Mesiáša má niekedy nejasné črty a môže znamenať aj samotný Boží ľud ako celok, ktorého symbolom je Jeruzalem. Mesiášske nádeje sa totiž – po sklamaní zo Zorobábela, ku ktorému sa potom, ako bol ustanovený Peržanmi za panovníka v Jeruzaleme, márne obracali očakávania Izraela – presunuli na samotný izraelský národ: ten bol a zostal Pánovým vyvoleným. Je mu prisľúbená spása: pokoj a istota pri trvalom prebývaní v Bohom zasľúbenej zemi, po ktorej túžil počas babylonského zajatia – a Božia pomoc v najširšom zmysle tohto slova: spravodlivé pomery, plodnosť krajiny, sila národa, Božie požehnanie, milosť a Božia prítomnosť.

Ako kresťania si uvedomujeme, že Boh je našou spásou, istotou a spravodlivosťou v Ježišovi Kristovi. Bez Boha niet spravodlivosti, záchrany a istoty. Je ochotný darovať ju ľuďom, ktorí sa zverujú jeho slovu a vyvodzujú z toho dôsledky pre svoj život.

Liturgia prvej adventnej nedele sa vyznačuje očakávaním poslednej doby. Starozákonné čítanie a úryvok evanjelia majú prorocký charakter, sú zamerané do budúcnosti. V tomto zmysle sa môžu navzájom objasňovať.

Úryvok Lukášovho evanjelia hovorí o znameniach Kristovho druhého príchodu. Medzi katastrofami na konci a vážnou výzvou k bdelosti sa ľahko stratí sľubovaná spása: „blíži sa vaše vykúpenie“. Starozákonný text môže zvýrazniť toto zasľúbenie spásy. Je predsa spásnym proroctvom z doby, ktorá bola poznamenaná katastrofami, ktorými bolo napríklad zničenie Jeruzalema a dlhoročné vyhnanstvo v cudzine. Napriek všetkému Boh drží svoje slovo – svoje zasľúbenia naplní.

Náš úryvok z proroka Jeremiáša sa nevzťahuje na poslednú dobu, na spásu v nebi, ale na „dni, ktoré nastanú“, na vzdialenú, avšak očakávanú pozemskú budúcnosť. Starozákonné proroctvo nám môže pomôcť, aby sme neočakávali vykúpenie výlučne na onom svete alebo na konci tohto sveta. Dokonalá a nezničiteľná spása je zaiste novým Božím stvorením. Preto však ešte nie je svet, v ktorom teraz žijeme, len „slzavým údolím“, z ktorého je potrebné uniknúť. Božia spása preniká už do tohto sveta. Starým zákonom prorocky sľubované hodnoty pokoja, istoty, práva a spravodlivosti, nám pomáhajú vnímať Božie spásonosné pôsobenie v tomto našom svete. Náš text sa jednoducho zaoberá šťastným životom národa už tu na zemi a spravodlivou vládou.

Pri našom kresťanskom očakávaní spásy vo večnej budúcnosti nesmieme stratiť zo zreteľa, že Božiu spásu možno vnímať už v tomto svete. K Ježišovmu posolstvu o Božom kráľovstve patrí presvedčenie, že Božie spásonosné konanie sa prejavuje už v tomto svete a týka sa každého človeka i ľudskej spoločnosti ako celku. Adventné očakávanie sa zameriava na očakávanie lepšej budúcnosti vo všeobecnosti. K Adventu patrí nielen bdelosť vzhľadom na Pánov príchod, ale aj celkom konkrétne pozemské nádeje a aktívne nasadenie pre lepší svet.

Petr Chalupa, České katolické biblické dílo, upravené

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/jr-3314-16/

(Ž 25, 4-5b. 8-9. 10+14) Ukáž mi, Pane, svoje cesty a pouč ma o svojich chodníkoch. Veď ma vo svojej pravde a uč ma, lebo ty si Boh, moja spása. R. Pán je dobrý a spravodlivý: ukazuje cestu hriešnikom. Pokorných vedie k správnemu konaniu a tichých poúča o svojich cestách. R. Všetky cesty Pánove sú milosrdenstvo a vernosť pre tých, čo zachovávajú jeho zmluvu a jeho príkazy. Pán bude dôverným priateľom tým, čo sa ho boja, a zjaví im svoju zmluvu.

Refrén: K tebe, Pane, dvíham svoju dušu.

Žalm 25 (v Septuaginte a Vulgáte Ž 24) je akrostich, t.j. abecedný (alfabetický) žalm (o abecedných žalmoch pozri katechézu k Ž 34 na slávnosť sv. Petra a Pavla, apoštolov). Ide vlastne o prvý „plnohodnotný“ abecedný žalm (t.j. akrostich v presnom zmysle slova) v hebrejskom Žaltári, keďže žalmy 9 a 10, ktoré sú tiež abecedné, sú v Hebrejskej Biblii neúplné, porušené: v skutočnosti totiž tvorili pôvodne jeden celok, jeden abecedný žalm. V gréckej Septuaginte a následne aj v latinskej Vulgáte tvoria ale jeden žalm (Ž 9), preto vzniklo odlišné číslovanie poradia žalmov v hebrejskom texte od jeho gréckeho a následne aj kresťanského latinského prekladu žalmov – pozoruhodné je, že grécke číslovanie žalmov je staršie, teda pôvodnejšie ako hebrejské, ktoré bolo do masoretského textu zavedené až v kresťanskej dobe, a z toho dôvodu katolícke preklady uvádzajú stále oba číslovania: hebrejské ako prvé ale následne v zátvorke aj číslovanie žalmov podľa Septuaginty a Vulgáty.

Dôvod, prečo „masoreti“ (hebrejskí znalci Biblie zo 6. – 10. storočia po Kristovi, ktorí prepísali hebrejský text Biblie do „vokalizovanej“ podoby, aby zachovali správne čítanie a znenie hebrejských slov pre budúce generácie – vychádzali pritom z ústnej tradície, hebr. masora, takéhoto čítania, ktoré sa odovzdávalo „z otca na syna“, resp. ústne v hebrejských rabínskych školách) pôvodne jeden abecedný žalm (v Septuaginte a Vulgáte Ž 9) rozdelili na dva (Ž 9 a 10), je neistý, ale „abecedný postup“ je v týchto dvoch žalmoch v dôsledku tohto rozdelenia narušený, a preto ich nemožno považovať za plnohodnotné akrostichy, hoci sa za ne bežne považujú.

V oficiálnom slovenskom katolíckom preklade žalm nesie názov „Úpenlivá prosba o odpustenie a pomoc“,  v evanjelickom preklade „Prosba o Božiu ochranu a odpustenie hriechov“ a v Botekovom preklade „Modlitba v nebezpečenstve“. Komentár G. Ravasiho dáva tomuto žalmu úplne odlišný názov: „Abecedný hymnus o Božej dobrote“, keďže sa zameriava na iné prvky tohto žalmu. Komentár Mons. J. Hrbatu dáva tomuto žalmu názov: „Prosba o odpustenie hriechov a chvála Božieho milosrdenstva“.

Žalm teda (vzhľadom na svoj obsah aj formu) pozostáva až z troch literárnych štýlov: začína ako prosebný žalm, resp. individuálny žalospev (nárek jednotlivca – ale posledný verš, zrejme neskôr pridaný k žalmu, obsahuje aj liturgickú prosbu za celý Izrael, žalm teda obsahuje aj prvok kolektívneho žalospevu), pokračuje ako hymnus, teda chválospev, a končí sa ako múdroslovný, alebo didaktický (výchovný) žalm, o čom svedčí aj jeho forma akrostichu, keďže pôvodným zámerom akrostichov bolo ľahšie zapamätanie si nejakého poučenia, čo však žalmistu literárne trochu obmedzovalo vo formulácií myšlienok, ako to vidno aj na tomto žalme. Z tohoto dôvodu sú akrostichy málokedy myšlienkovo jednotné, obsahujú zvyčajne viacero priamo nesúvisiacich myšlienok, a okrem toho v nich nachádzame aj viacero opakovaní. Napriek tomu, že náš žalm je tiež myšlienkovo trochu voľne zostavený, môžeme v ňom nájsť 3 myšlienkovo ucelené časti (najmenej myšlienkovo jednotná je posledná, tretia časť žalmu): v prvej časti (vv. 1-7) máme prosebný (vv. 2-5) a súčasne kajúci žalm (vv. 6-7), prosbu o záchranu pred nepriateľmi (vv. 2-3) aj prosbu o odpustenie vín (asi najmä vzhľadom na hriechy mladosti – por. v. 7, preto môžeme povedať, že ide o modlitbu starca), pričom žalmista svoju prosbu o odpustenie hriechov zakladá na viere v Božie milosrdenstvo (vv. 6-7); v tejto časti sa nachádza aj prosba o múdrosť života, resp. o hlboké pochopenie Božej vôle pre svoj život (vv. 4-5; tieto verše teda majú aj múdroslovný charakter); druhú časť (vv. 8-10) tvorí krátky hymnus na Božie milosrdenstvo a vernosť, na ktorú má dať človek odpoveď vlastnou vernosťou Božej zmluve; tretia časť (vv. 11-22) je výchovná úvaha o povinnosti oslavovať Boha svojím životom, s ochotou priznať svoje zlyhania a následne aj prijať za ne Boží výchovný trest. Žalm je zostavený asi ako vzor (model) pre modlitbu v núdzi, najmä v čase nebezpečenstva od nepriateľov, pričom žalmista neprosí len za oslobodenie od nepriateľov, ale aj za Božie usmernenie na správnej ceste životom. Žalm obsahuje aj častý motív v Žaltári: obraz života ako ťažkej cesty, ktorú človek nemôže zvládnuť vlastnými silami. Žalm možno chápať aj ako Dávidovu prosbu o múdrosť a odpustenie vzhľadom na Pánovu priazeň voči Izraelu.

Žalm má 22 veršov (presne toľko, koľko písmen má hebr. abeceda), z ktorých bolo do nášho responzóriového žalmu prevzatých len 6 veršov, ale zato z každej z vyššie spomenutých troch častí žalmu. Napriek správnemu počtu veršov (t.j. 22), nie je v tomto žalme hebrejská abeceda zachovaná dokonale, pretože v ňom chýba verš na písmeno „k“ (19. písmeno v poradí, hebr. názov je qof, niekedy prepisované aj ako q, keďže hebrejčina má ešte jedno písmeno „k“, 11. písmeno v poradí, hebr. názov je kaf, ktoré sa ale prepisuje ako ch), a preto je k žalmu na konci dodaný v. 22 (začínajúci na písmeno „p“, teda úplne mimo poradia, keďže ide o 17. písmeno v hebrejskej abecede, a okrem toho jeden verš na toto písmeno už žalm obsahuje), ktorý je zrejme len liturgickým dodatkom. Ale ani číslovanie veršov nesleduje detailne hebrejskú abecedu, a tak vo v. 5. nachádzame celky začínajúce na 2 po sebe idúce písmená (he a waw) a naopak na písmeno reš máme až 2 verše (vv. 17 a 18).

1. verš žalmu obsahuje na začiatku Dávidovo meno (v liturgických textoch sa nadpisy žalmov neuvádzajú, keďže nejde o inšpirované texty, t.j. nejde o Božie slovo, ale tieto nadpisy žalmov nám môžu pomôcť prežívať žalmy vrúcnejšie, napríklad tak, že sa vcítime do Dávidovej modlitby a do jeho osudu človeka dlhé roky prenasledovaného kráľom Saulom, ale hlboko dôverujúcemu Bohu): „Dávidov“, alebo „Dávidovi“ (hebr. l´David; o Dávidovom „autorstve“ žalmov pozri katechézu na 16. nedeľu cez rok B). V Septuaginte je Dávidovo meno spojené aj so slovom žalm: Psalmos to David, podobne aj v latinskej Vulgáte: Psalmus David. Aj v moderných prekladoch sa k Dávidovmu menu na začiatku žalmov zvyčajne pridáva slovo „žalm“, aby nadpis bol zrozumiteľný. Latinská Vulgata tu pred Dávidovo meno pridáva aj slová in finem, čo je nesprávny preklad pôvodného hebrejského výrazu Lamnaseah (bližšie k tomuto výrazu pozri katechézu na žalm 25. nedele cez rok B).

Samotný text žalmu sa po nadpise začína vo v. 1 (Alef) výstižným opisom podstaty modlitby (tento úvod žalmu tvorí aj refrén nášho responzóriového žalmu): K tebe, Pane, dvíham svoju dušu (lat. Ad te, Domine, levavi animam meam), z čoho pochádza jedna z definícii modlitby ako „pozdvihnutie duše k Bohu“ (lat. elevatio mentis ad Deum). Po tomto modlitebnom úvode je prvou myšlienkou tejto modlitby v núdzi či trápení od nepriateľov myšlienka dôvery v Boha: Tebe dôverujem, Bože môj (v. 2a). Na túto myšlienku dôvery (preto môžeme aj tento žalm zaradiť medzi „žalmy dôvery“) nadväzujú dve prosby vo v. 2b: Nech nie som zahanbený a nech moji nepriatelia nejasajú nado mnou. Význam celého v. 2 (Bét) by sa dal vysvetliť aj tak, že zahanbenie človeka dôverujúceho Bohu by v prípade víťazstva jeho nepriateľov nad ním bolo aj Božou hanbou – k tomu ale nikdy nemôže dôjsť, a preto ten, kto dôveruje v Boha, nebude nikdy zahanbený, ponížený, porazený, ako to výslovne proklamuje v. 3 (Gimel) vo svojej prvej časti (3a): Veď nik, čo dúfa v teba, nebude zahanbený. Boj proti Božiemu vyvolencovi je vlastne bojom proti samému Bohu, a výsledok takého boja je vopred určený, ako to vyhlasuje v. 3 vo svojej druhej časti (3b): Ale nech sú zahanbení tí, čo sa pre nič za nič dopúšťajú nevery.

Vo vv. 4-5 (Dalet a He), ktoré sú tiež (až na záverečnú časť v. 5) súčasťou nášho responzóriového žalmu, sa v Ž 25 prvýkrát objavuje vyššie spomenutý motív cesty ako obrazu života, najmä života podľa Božích prikázaní (cesta je tu teda vlastne synonymom pre samotné Božie prikázania a „kráčať po Božích cestách“ je synonymom života podľa Božej vôle). Týmto motívom sa vlastne celý Žaltár začína – Ž 1 (Dve cesty), ktorý je akoby Prológom celého Žaltára, vlastne ukazuje cieľ celej tejto starozákonnej knihy: priviesť človeka na cestu Života, teda na cestu Božích prikázaní a dôvery v Boha. Obraz cesty (hebr. derek) je tu doplnený aj o výraz Pravda (hebr. emet), pričom oba výrazy vyjadrujú tú istú myšlienku života podľa Božích prikázaní, teda podľa Božej Pravdy zjavenej človeku. Žalmista tu však neprosí len o akési povrchné rozumové poznanie Božích prikázaní či Božej pravdy, ale o hlboké vnútorné pochopenie Božej vôle pre svoj vlastný život, a to hlavne vzhľadom na svoje utrpenie. V pochopení Božej vôle pre svoj život vidí žalmista svoju spásu – nejde mu teda len o povrchné vonkajšie víťazstvo nad nepriateľmi, ale o prijatie Božej vôle, ktorá vedie človeka k víťazstvu na hlbšej duchovnej úrovni. Záver v. 5 (v. 5c – Waw: a v teba dúfam celý deň), ktorý je z nášho resp. žalmu vynechaný, sa vracia k myšlienke dôvery v Boha, vyjadrenej v hebr. pôvodine obrazom čakania na Pána (na teba čakám ...).

Vv. 6-7 (Zajin a Chet) majú typický kajúci charakter – sú vyznaním viny spojenej s prosbou o odpustenie; žalmista svoju vieru v odpustenie hriechov stavia na Božom milosrdenstve a zľutovaní (chesed a rachamim).

Druhá časť žalmu (vv. 8-10; Tet, Jod a Kaf) je plne začlenená do responzóriového žalmu a je, ako bolo spomenuté vyššie, krátkym hymnom na Božie milosrdenstvo voči tým, čo zachovávajú jeho zmluvu a jeho príkazy (v. 10). Žalmista si je vedomý toho, že napriek svojej snahe konať spravodlivo pred Božou tvárou, zostáva hriešnikom (v. 8), a neustále potrebuje Božiu pomoc na svojej ceste životom.

Tretia časť žalmu (vv. 11-22) má viac-menej múdroslovný charakter typický pre akrostichy, ale nachádzame tu opätovne tak prosby o odpustenie hriechov (v. 11 – Lamed: Pre tvoje meno, Pane, odpusť mi môj hriech, i keď je veľký; v. 18 – prvé Reš: Pozri na moju pokoru a na moje trápenie a odpusť mi všetky priestupky), ako aj prosby v núdzi (volanie o pomoc, o záchranu pred nepriateľmi): vv. 15-17 (Ajin, Pe, Cade: Moje oči sa neprestajne upierajú na Pána, veď on mi vyslobodzuje nohy z osídel ...), a v. 19 (druhé Reš: Pozri, ako sa moji nepriatelia rozrástli a nenávidia ma ukrutne). „Neprestajne upierať oči na Pána“ je krásnym poetickým vyjadrením tzv. ustavičnej modlitby (neustály vnútorný dialóg s Bohom, ktorý ovláda naše myslenie aj konanie, a nie je viazaný len na formálnu modlitbu).

V skutočnosti typicky múdroslovných veršov je v žalme menej ako tých prosebných či kajúcich. Okrem vv. 4-5 v prvej časti žalmu a vv. 8-10 z druhej časti žalmu, ktorá má hymnický aj múdroslovný, poučný charakter, lebo nielen ospevuje Božie vlastnosti, ale ukazuje aj dôsledky týchto vlastností pre život veriaceho človeka, možno v tretej časti žalmu k didaktickému štýlu naplno prirátať vlastne len vv. 12-14 (Mem, Nun, Samech: Ako je to s človekom, čo sa bojí Pána? Ukáže mu cestu, ktorú si má vyvoliť ...), pričom v. 14 (obsahujúci prísľub dôverného vzťahu medzi Bohom a tými, čo majú „Božiu bázeň“) je aj záverom nášho responzóriového žalmu, a čiastočne aj vv. 20-21 (Šin a Tau: Ochraňuj moju dušu a vysloboď ma; nech nie som zahanbený, že sa utiekam k tebe. Nech ma ochráni nevinnosť a statočnosť, veď sa pridŕžam teba), ktoré v sebe ale obsahujú aj prosbu o vyslobodenie pred nepriateľmi. Záchrana pred nepriateľmi je ale dôsledkom dôvery v Boha, ktorá vyrastá zo života „v nevinnosti a statočnosti“. Posledným veršom (Bože, vysloboď Izraela zo všetkých jeho súžení), ktorý pravdepodobne nebol pôvodnou súčasťou žalmu, sme sa už zaoberali viackrát vyššie.

Dôvod zaradenia žalmu 25 do bohoslužby slova tejto adventnej nedele je tak trochu otázny, lebo myšlienkovo veľmi neladí s ostatnými čítaniami, ktoré obsahujú najmä myšlienku príchodu Pána (či už v židovskom alebo kresťanskom zmysle), ale slovom, ktoré môže prepojiť responzóriový žalm s ostatnými čítaniami, je slovo „spása“ (nachádza sa vo v. 5b), ktoré sa síce objavuje iba v prvom čítaní, ale o príchode Pána možno vždy hovoriť ako o príchode spásy, teda záchrany pre spravodlivých.

Spracované podľa: https://biblehub.com/interlinear/psalms/25-1.htm

https://biblia.sk/citanie/ssv/z/25; https://biblia.sk/citanie/bot/z/25; https://biblia.sk/citanie/sep/z/25  

https://thedivinelamp.wordpress.com/2012/11/24/boylans-introduction-to-psalm-25/

http://www.planobiblechapel.org/tcon/notes/html/ot/psalms/psalms.htm

Karel Flossmann, Liturgický rok, cyklus C, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1998

Josef Hrbata, Písně království I., Matice cyrilometodějská Olomouc 1996

Múdroslovné knihy Starého Zákona s komentármi Jeruzalemskej Biblie, Dobrá kniha Trnava 2006

Gianfranco Ravasi – Katolícke bibl. dielo Svit, Sv. Písmo pre každého – Žalmy 24-65, Don Bosco 2007

(Lk 21, 25-28. 34-36) Ježiš povedal svojim učeníkom: „Budú znamenia na slnku a mesiaci i na hviezdach a na zemi budú národy plné úzkosti a zmätku z hukotu mora a vlnobitia. Ľudia budú zmierať od strachu a očakávania toho, čo príde na svet, lebo nebeské mocnosti sa budú chvieť. Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať v oblaku s mocou a veľkou slávou. Keď sa to začne diať, vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, lebo sa blíži vaše vykúpenie.

Dávajte si pozor, aby vaše srdcia neoťaželi obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život, aby vás onen deň neprekvapil. Lebo príde ako osídlo na všetkých, čo bývajú na povrchu celej zeme. Preto bdejte celý čas a modlite sa, aby ste mohli uniknúť všetkému tomu, čo má prísť, a postaviť sa pred Syna človeka.“

Touto nedeľou sa začína nový liturgický rok. Nedeľné čítania budú z tretieho okruhu biblických úryvkov pre nedeľnú liturgiu, z takzvaného cyklu C. Túto nedeľu budeme čítať z 21.kapitoly Lukášovho evanjelia.Lukáš poňal veľkú časť svojho evanjelia ako Ježišovu cestu do Jeruzalema. V tejto línii pokračuje aj ďalšie Lukášovo dielo, Skutky apoštolov. V Lukášovom evanjeliu Ježiš pôsobí najprv po celej izraelskej krajine, až nakoniec prichádza do Jeruzalema, do cieľa svojho putovania. Tu ho čaká utrpenie, smrť, ale aj vzkriesenie. Následne však z Jeruzalema vychádza celosvetová misia hlásania evanjelia o príchode Božieho kráľovstva.

Tento oddiel Lukášovho evanjelia (Ježišovo pôsobenie v Jeruzaleme, Lk 19,28 – 21,38) sa začína slávnostným vjazdom do Jeruzalema (Lk 19,28-40), ktorý si každoročne pripomíname na Kvetnú nedeľu. Potom nasleduje Ježišovo kázanie v Jeruzaleme. Do tejto časti patrí aj náš dnešný úryvok. Nasledujú správy o Ježišovom utrpení a smrti, a v poslednej, 24. kapitole Lukášovho evanjelia, aj o vzkriesení z mŕtvych. 21. kapitola Lukášovho evanjelia sa nazýva „apokalyptická“. Ide teda o kapitolu, ktorá sa venuje skrytým veciam, ktoré je potrebné aspoň trochu poodhaliť (apokalypsa znamená v preklade „zjavenie“, odhalenie). Rozpráva o konci sveta, nájdeme v nej predpoveď zničenia jeruzalemského chrámu a druhého príchodu Syna človeka – Ježiša Krista.

Iste ste si všimli, že niektoré texty jedného evanjelistu sa veľmi podobajú textom iného (ide o tzv. synoptickú otázku). Všeobecne sa dnes tvrdí, že Matúš a Lukáš poznali Markovo evanjelium, ktoré im poslúžilo ako istá predloha (pre úplnosť treba dodať, že jestvujú aj iné, menšinové, ale nie menejcenné názory, ktoré s touto teóriu nesúhlasia a majú na to svoje dôkazy, ako napr. na čo by vlastne ostatní evanjelisti prepisovali a menili už jestvujúce evanjelium, ktoré už prví kresťania považovali za posvätný text, ktorý by nemal byť menený, aký by na to mali dôvod, zvlášť ak by na ňom menili len detaily? Tento argument sa však netýka Jánovho evanjelia, ktoré je od ostatných troch evanjelií obsahovo nezávislé, nesnaží sa očividne o nijaké prepracovanie už jestvujúcich evanjelií, ale o ich doplnenie. Spomínaná menšinová teória však tvrdí, že každý evanjelista pracoval nezávisle na ostatných s použitým rovnakých alebo aj rozličných, ale veľmi podobných zdrojov, preto sa ich evanjeliá podobajú, a nie preto, že by „odpisovali“ alebo prerábali iné evanjeliá – čo nevylučuje, že niektorý evanjelista nepoznal aj iné evanjelium). S využitím ďalších prameňov spísali potom svoje evanjelium. Lukáš v dnešnom texte evanjelia vychádza (možno) z trinástej kapitoly Markovho evanjelia (príp. Lukáš aj Marek vychádzajú z jedného spoločného ale možno aj z 2 rozličných ale predsa veľmi podobných zdrojov – touto otázkou sa tu už nebudeme zaoberať, keďže táto katechéza má iný cieľ), v ktorej čítame: „V tých dňoch, po onom súžení slnko sa zatmie, mesiac nevydá svoj jas, hviezdy budú padať z neba a nebeské mocnosti sa budú chvieť“ (Mk 13,24-25). Lukáš vychádza pravdepodobne z tohto Markovho (alebo iného, ešte pôvodnejšieho) textu, ale hovorí len o znameniach na slnku, mesiaci a hviezdach, na rozdiel od Marka nekonkretizuje, či pôjde o zatmenie slnka či mesiaca, alebo či budú hviezdy padať z neba. Ježiš v Lukášovom podaní hovorí: „Budú znamenia na slnku a mesiaci i na hviezdach a na zemi budú národy plné úzkosti a zmätku z hukotu mora a vlnobitia“ (Lk 21,25).

Koniec sveta si ľudia nielen v tej dobe predstavovali ako zrútenie všetkých istôt a poriadku. Napríklad slnko, ktoré každé ráno zdanlivo stopercentne spoľahlivo vychádza a večer zapadá, sa zatmie a už nevyjde. Hviezdy budú padať na zem. Na celej oblohe bude veľa znamení. Evanjelisti vychádzajú zo starobylých predstáv. Podobné obrazy nájdeme aj u proroka Izaiáša, ktorý píše: „Hviezdy nebies a ich súhvezdia nezaskvejú sa svojím leskom, slnko sa zatmie, len čo vyjde, a mesiac sa nerozžiari svetlom“ (Iz 13,10). V podobnom duchu hovoril aj prorok Joel: „Pred ním sa trasie zem, chveje sa nebo, slnko a mesiac sa zatemnia a hviezdy stiahnu svoj jas“ (Joel 2,10). Poznanie prírody nebolo vtedy na súčasnom stupni, preto bolo zatmenie slnka pre vtedajších ľudí rozumovo nevysvetliteľné. Ak nastalo, pripisovali sa mu choroby a katastrofy. Podľa Lukáša toto všetko má však byť len sprievodným javom pri príchode Syna človeka. Národy sa budú desiť z prichádzajúcich katastrof. Ale nie je vari takýto ľudský strach a neustále katastrofy sprievodným javom celých dejín ľudstva?

V Lukášovom evanjeliu ďalej čítame: „Ľudia budú zmierať od strachu a očakávania toho, čo príde na svet, lebo nebeské mocnosti sa budú chvieť. Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať v oblaku s mocou a veľkou  slávou“ (Lk 21,26-27). Po zrútení všetkých istôt vznikne na zemi chaos. Ľudia sa vydesia panickou hrôzou. So strachom budú čakať, čo príde. Do hrôzy, desu a chaosu prichádza Syn človeka, Ježiš Kristus. Druhý Kristov príchod sa uskutoční v moci a sláve. V dvadsiatom siedmom verši cituje Lukáš presne Markovu „predlohu“ (Mk 13,26). V ďalšom verši však dodáva: „Keď sa to začne diať, vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, lebo sa blíži vaše vykúpenie“ (Lk 21,28). Ježiš povzbudzuje svojich verných k nádeji. Až začnú katastrofy, nevešajte hlavu, ale radujte sa. Pánov príchod je blízko a s ním aj vykúpenie pre všetkých verných.

Lukášovo evanjelium po tomto úryvku pokračuje Ježišovým podobenstvom o figovníku, ktoré však nie je obsahom nášho nedeľného úryvku, preto sa ním, ani ostatnými vynechanými veršami, nebudeme zaoberať.

V nedeľňajšom úryvku Ježiš pokračuje: „Dávajte si pozor, aby vaše srdcia neoťaželi obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život, aby vás onen deň neprekvapil. Lebo príde ako osídlo na všetkých, čo bývajú na povrchu celej zeme“ (Lk 21,34-35). Ježiš nabáda poslucháčov k bdelosti, lebo „nevieme dňa ani hodiny“ (por. Mt 25,13). Ježišove slová sú naliehavé. Druhý príchod Syna človeka a s ním aj posledný súd je neodvratná udalosť dejín, treba byť preto na ňu stopercentne pripravený. Nemáme byť zaťažení zbytočnými starosťami, opitosťou (v zmysle straty duchovnej rovnováhy kvôli pozemským statkom, radostiam či starostiam) alebo nenásytnosťou v užívaní a vlastnení dobier tohto sveta. V Lukášovom evanjeliu hovoril Ježiš už niekoľkokrát o zbytočných starostiach (pozri napr. Lk 12,29-30 a 33-34, alebo podobenstvá o pannách či o boháčovi a jeho stodolách).

Aj posledný verš nedeľného úryvku hovorí jasne: „Preto bdejte celý čas a modlite sa, aby ste mohli uniknúť všetkému tomu, čo má prísť, a postaviť sa pred Syna človeka“ (Lk 21,36). Ježiš vyzýva svojich poslucháčov osobitne k modlitbe, ktorá sa javí ako podstata celej prípravy na jeho druhý príchod. Radí nám, aby sme prosili Boha o duchovnú silu, silu viery, aby sme mohli statočne obstáť vo všetkých skúškach, ktoré na nás prídu. Len tak sa budeme môcť postaviť vzpriamene, bez strachu, pred Syna človeka pri jeho druhom príchode.

Adventná doba nás svojou podstatou nabáda k väčšej bdelosti a pripravenosti vzhľadom na príchod Pána Ježiša, hoci v duchu radostnej prípravy na oslavu jeho prvého príchodu na Vianoce, na oslavu narodenia Ježiša Krista. Aj ostatné nedeľné čítania sú vybrané tak, aby nás povzbudzovala k radosti, bdelosti a pripravenosti.

V prvom čítaní budeme počuť slová proroka Jeremiáša: Hľa, blížia sa dni, – hovorí Pán –, keď splním prísľub spásy, ktorý som dal Izraelovmu a Júdovmu domu (Jer 33,14). Boh plní svoje sľuby v pravý čas. Sľúbil príchod Mesiáša. V adventnom čase sa na tento príchod zvláštnym spôsobom pripravujeme.

Druhé čítanie je úryvkom z Prvého Pavlovho listu Solúnčanom. Apoštol nabáda veriacich v Solúne, aby boli pripravení na druhý Kristov príchod. Hovorí im: „Žite tak, aby ste sa páčili Pánovi!“ (por. 1 Sol 4,1). Aký život sa páči Kristovi, poznáme z evanjelií a vlastne z celého Svätého Písma. Ak sme rozumní, nezostáva nám teda nič iné, než sa z celej sily snažiť skutočne žiť tak, aby sme boli vždy pripravení na druhý Ježišov príchod – a neboli ním nepríjemne prekvapení alebo zaskočení. On sám nás uisťuje: „Vaše vykúpenie je blízko!“

Marie Klašková, České katolické biblické dílo, upravené

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/l-2125-36/