(Iz 63, 16d-17. 19de; 64, 2c-7) Ty, Pane, si náš otec, náš vykupiteľ: to je tvoje meno od vekov. Prečo si nám, Pane, dal zablúdiť z tvojich ciest, srdcu zatvrdnúť, aby sme nemali bázeň pred tebou? Obráť sa k nám, lebo sme tvoji služobníci a kmene tvojho dedičstva.

Kiež by si prelomil nebesia a zostúpil! Vrchy by sa rozplynuli pred tebou.

Zostúpil si a vrchy sa rozplynuli pred tebou. Od vekov nebolo slýchať, ucho nepočulo, oko nevidelo, aby bol okrem teba iný Boh, ktorý by pomáhal tým, čo v neho dúfajú. Vychádzaš v ústrety tým, čo s radosťou konajú spravodlivo, tým, čo si na tvojich cestách spomínajú na teba.

Ty si sa hneval, a my sme hrešili. Dlho sme ti boli neverní, ale budeme spasení. Všetci sme boli nečistí, sťa špinavý šat je všetka naša spravodlivosť. Všetci sme jak zvädnuté lístie, naša neprávosť nás unáša ako vietor. Nik nevzýva tvoje meno, nik sa nevzchopí, aby sa k tebe privinul, lebo si skryl pred nami svoju tvár, vydal si nás napospas našej neprávosti. A predsa, Pane, ty si náš otec! My sme hlina, ty si náš tvorca; všetci sme dielo tvojich rúk.

Dnešná starozákonná perikopa pochádza z tretej časti Knihy proroka Izaiáša, označovanej aj ako Trito-Izaiáš („tretí Izaiáš“), do ktorej zaraďujeme kapitoly 56 až 66 (o Treťo-Izaiášovi pozri katechézu na 21. nedeľu cez rok C). Dnešný úryvok je súčasťou širšieho myšlienkového bloku obsahujúceho až 30 veršov, začínajúceho už 7. veršom 63. kapitoly a zaberajúceho celú 64. kapitolu (má len 11 veršov). Tento celok obsahuje prorokovu modlitbu, ktorú však môžeme chápať ako spoločnú modlitbu celého národa nachádzajúceho sa v ťažkej situácii (asi v exile), prípadne aspoň všetkých Božej zmluve verných členov vyvoleného národa. Skúsme sa pozrieť na celú túto modlitbu, ktorej obsah by sme mohli, popri iných názvoch, vyjadriť slovami „Meškajúca spása“. 

Táto modlitba začína jedným z mnohých biblických vyznaní viery Izraela vo svojho Boha ako Boha, ktorý konkrétne zasahuje do dejín národa, ide teda o „dejinné vierovyznanie“ (napokon podobné Krédo, založené na spásonosných udalostiach zo života Ježiša Krista, má aj kresťanstvo). Toto pripomínanie si Božích spásnych zásahov do dejín národa (čo môžeme nazvať aj biblické reminiscencie) je v biblickej zbožnosti veľmi dôležité, je základom nádeje starozákonného veriaceho človeka vo svojho Boha.

Prorok v tejto modlitbe najprv pripomína Pánovo milosrdenstvo a zľutovanie, ktoré sa prejavili v minulosti v dejinách národa, a to napriek neustálej nevernosti národa a jeho vzburám voči svojmu Bohu: Milosrdenstvo Pánovo chcem hlásať, Pánovu chvályhodnosť, pre všetko, čo nám Pán urobil, pre veľkú dobrotu k domu Izraela, čo im preukázal vo svojom zľutovaní a v množstve svojej milosti. Veď povedal: „Je to predsa môj ľud, synovia, ktorí nesklamú!“ – a stal sa im spasiteľom vo všetkom ich súžení. Nie posol ani anjel, ale vyslobodil ich sám. Vo svojej láske a útrpnosti ich sám vykúpil, zdvihol ich a nosil ich po všetky dávne dni. Ale oni sa búrili a zarmucovali jeho ducha svätého; preto sa im zmenil na nepriateľa, a sám bojoval proti nim (Iz 63,7-10). Vyjadrenie „svätý duch“ na označenie Boha sa v Starom zákone okrem tohto miesta objavuje už len v Ž 51,13.

Nasleduje pripomienka najdôležitejšej spásonosnej udalosti v dejinách Izraela – vyslobodenie z egyptského otroctva prostredníctvom Mojžiša, osobitne prechod cez Červené more (Iz 63,11-14). V tejto modlitbe nachádzame  známu biblickú modlitebnú schému Izraelitov. Keď sa Izrael ocitol v ťažkostiach, tak nepredkladal pred Boha v prvom rade svoju ťažkú situáciu, ale pripomínal Bohu všetky tie slávne činy, ktorými sa v minulosti preslávil pred očami národov pri obrane svojho ľudu. Podobne aj my, kresťania, pri svojich modlitbách nemáme hovoriť Bohu len o svojich problémoch, utápať sa vo svojom vlastnom utrpení, ale máme pripomenúť Otcovi utrpenie jeho Syna za nás (takto zostavenou modlitbou je napr. známa Korunka Božieho milosrdenstva). Takáto modlitba nás súčasne vedie k stále hlbšiemu chápaniu Božieho milosrdenstva voči nám a posilňuje nás vo viere v Božiu lásku. Vidíme, že aj starozákonný prorok Izaiáš nás môže naučiť niečo o správnej modlitbe.

Veršom Iz 63,15 (Pozri sa z neba a hľaď z príbytku svojej svätosti a veleby. Kde je tvoja horlivosť a tvoja moc? Hnutie tvojej lásky a tvoje zmilovanie? Veď ty si náš otec)sa začína centrálna časť Izaiášovej modlitby: prosba o Božie milosrdenstvo (hebr. chesed) v ťažkej situácii národa, pravdepodobne ide o babylonské zajatie, prípadne o ťažkú situáciu navrátilcov do Jeruzalema (už nejde o tých, ktorí boli z Jeruzalema odvlečení, ale o ich potomkov) pri počiatočných neúspechoch pri obnove chrámu, ako aj pri obnove národného a náboženského spoločenstva v krajine obsadenej cudzími prisťahovalcami.

Veršom 16 (pozri aj začiatok verša Iz 63,16ab: Abrahám o nás nevie a Izrael nás nepozná, ktorý vyjadruje podobnú myšlienku ako Iz 49,15: Aj keby matka zabudla na svoje dieťa, ja na teba nezabudnem) sa dostávame k samotnému textu dnešného prvého čítania, ktorý je „rozkúskovaním“ pôvodnej Izaiášovej modlitby. Osobitne pôsobivé a blízke kresťanstvu v tejto modlitbe je oslovovanie Boha ako otca (národa, por. Ex 4,22-23: Toto hovorí Pán: Izrael je môj prvorodený syn ...), ktoré sa v texte tejto modlitby objavuje až 3x: Iz 63,15.16 a 64,7. Starý Zákon neoslovuje Boha často menom „otec“, možno aj preto, že pohania mali zvyk oslovovať tak svojich bôžikov, príp. svojich kráľov, ktorí sa vyhlasovali za bohov.  

Prvý blok dnešného prvého čítania (Iz 63,16d-17) je súčasťou prorokovej prosby o Božie milosrdenstvo začínajúcej spomínaným veršom Iz 63,15. Táto prosba je spojená s nepriamou výčitkou voči Bohu, prečo necháva svoj ľud  trpieť. Ide tu o úprimnosť veriaceho starozákonného človeka, ktorý síce vie, že Boha nemožno súdiť, ale predsa vyjadruje bez okolkov to, čo cíti. My často nechápeme Božie konanie, a preto vo svojej nechápavosti obviňujeme Boha – ale aj v samotnej tejto prorokovej výčitke je obsiahnuté, že príčinou Božieho trestu sú naše hriechy. Veď prorok vyčíta Bohu, „prečo nás nechal zablúdiť z jeho ciest“ a „prečo nám nechal zatvrdnúť srdcia, aby sme nemali pred ním bázeň“. Táto výčitka voči Bohu, akoby on bol zodpovedný za naše vlastné hriechy, a teda následne aj za naše utrpenie ako dôsledok našich hriechov, je v skutočnosti iba osobitným vyjadrením vlastnej viny a vedomia, že bez Boha nie sme schopní odolávať pokušeniu k hriechu. Zdanlivá žaloba voči Bohu sa tak mení na sebaobžalobu. Aj Boží trest v konečnom dôsledku treba chápať ako prejav Božej lásky.

Následný úryvok vybraný z tejto modlitby do dnešného prvého čítania (Iz 63,19de), ktorým sa končí 63. kapitola Knihy proroka Izaiáša, je súčasne začiatkom ďalšieho myšlienkového celku Izaiášovej modlitby zachytenej v texte Iz 63,7- 64,11. Ide o túžobnú prosbu o Božie zjavenie sa ľuďom v jeho spásonosných činoch (my v nej samozrejme môžeme vidieť aj volanie po príchode Mesiáša). Táto prosba má vďaka svojej pôsobivej obrazivosti a myšlienkovej naliehavosti podobný silný adventný charakter (advent znamená lat. príchod, osobitne Boží príchod, t.j. ide o prosbu o Boží spásonosný príchod) ako najznámejší starozákonný adventný text Iz 45,8 (adventná antifóna Rorate coeli desuper): Roste, nebesá, zhora, z oblakov nech prší pravda. Otvor sa, zem, nech urodí sa spása a spolu s ňou nech pučí spravodlivosť. Treba si však uvedomiť, že zmyslom tohto textu nemusí byť len nejaký vonkajší „dejinný“ príchod Pána, ale aj jeho príchod do našich sŕdc. Tie vrchy, ktoré by sa mali rozplynúť pred Pánom, môžu byť aj kopce našich hriechov a hradby našej zatvrdilosti voči Božej láske.

Záverečný a najdlhší celistvý úsek z prorokovej modlitby v dnešnom prvom čítaní môžeme rozdeliť na dve časti. Prvá časť (Iz 64,2c-4) myšlienkovo ako aj použitým obrazom nadväzuje na verš Iz 63,19de,  rozoberaný v predchádzajúcom odseku, lebo hovorí o zostúpení, resp. príchode Pána a obsahuje aj obraz rozplynuvších sa (resp. v iných prekladoch „trasúcich sa“) vrchov. Ide o obraz teofánie, „Božieho zjavenia sa“, ktorý je známy najmä z knihy Exodus, kde sa opisuje teofánia na Sinaji (por. Ex 19,16nn). Táto časť Izaiášovej modlitby sa opätovne odvoláva na Božie milosrdné spásonosné konanie v minulosti voči nábožným a spravodlivým ľuďom.

Druhá časť tohto záverečného odseku dnešného prvého čítania (Iz 64,5-7) je uznaním vlastnej viny (ľútosťou) a prosbou o odpustenie. Božie odpustenie založené na ľútosti hriešnika je predpokladom Božieho spásonosného zásahu do života hriešnika. Ide o jednu z najkrajších „modlitieb ľútosti nad hriechmi“ v Biblii (iné podobné modlitby sú Šalamúnova modlitba pri posviacke chrámu v 1Kr 8,22nn a 2Krn 6,12nn, alebo modlitba Ester v nebezpečenstve v Est 14, alebo Danielova modlitba v zajatí – por. Dan 9,4-19).

Niektorí biblisti celú túto Izaiášovu modlitbu, z ktorej úryvky sme počuli v prvom čítaní tejto nedele, prirovnávajú k žalmu – žalospevu spievanému v smútku v ťažkej životnej situácii, ale súčasne aj v nádeji na Božiu pomoc, ktorú svätopisci často označujú ako „Boží príchod“ alebo „Božie zjavenie“, teda vždy prekvapujúci, hoci veriacim človekom očakávaný Boží zásah. V tomto žalme sa prorok obracia v mene ľudu k Bohu s nárekom, s vyznaním viny, s dôverou aj s prosbou. Niektorí biblisti túto modlitbu považujú za kolektívny nárek ľudu v čase súženia („modlitba babylonských zajatcov“), ktorému dal prorok iba určitú poetickú formu. Odpoveďou na tento žalospev sú Božie prisľúbenia ohlásené v posledných dvoch kapitolách knihy Izaiáš (niečo z tejto Božej odpovede na prosby národa v babylonskom zajatí prináša aj katechéza na 14. nedeľu cez rok C).

Napriek tomu, že pravidlo priameho spojenia prvého čítania s nedeľným evanjeliom (v zmysle zásady, že Starý Zákon pripravuje Nový a Nový vysvetľuje Starý) v liturgických obdobiach mimo cezročné obdobie neplatí, a obe čítania sú preto myšlienkovo nezávislé, hoci oba sú zamerané na duchovný obsah príslušného špecifického liturgického obdobia (v adventom období je to samozrejme príprava na Príchod Pána), predsa je to práve táto myšlienka Božieho príchodu, či zjavenia, ktorá obe čítania myšlienkovo prepája, hoci prvé čítanie môžeme z kresťanského hľadiska chápať hlavne v zmysle prvého príchodu Mesiáša na tento svet a evanjelium hovorí o jeho druhom príchode na konci čias. Oba tieto príchody sú však obsahom Adventu.

Spracované voľne podľa:Schott, Zo stola Božieho slova, Dobrá kniha Trnava 2000

http://www.planobiblechapel.org/tcon/notes/html/ot/isaiah/isaiah.htm

(Ž 80, 2+3bc. 15-16. 18-19) Pastier Izraela, počúvaj! Ty, čo tróniš nad cherubmi, zaskvej sa! Vzbuď svoju moc  a príď nás zachrániť. R. Bože zástupov, vráť sa, zhliadni z neba, podívaj sa a navštív túto vinicu. A chráň ju, veď ju vysadila tvoja pravica, chráň i výhonok, ktorý si si vypestoval. R. Nech je tvoja ruka nad mužom po tvojej pravici, nad synom človeka, ktorého si si ty vyvolil. Už neodstúpime od teba a ty nás zachováš pri živote a budeme vzývať tvoje meno.

Refrén: Bože, obnov nás, rozjasni svoju tvár a budeme spasení.

Katechézu k tomuto žalmu pozri v priečinku na 4. adventnú nedeľu v liturgickom roku C.

Tento responzóriový žalm môžeme chápať – rovnako ako prvé čítanie, na ktoré je liturgickou odpoveďou, resp. duchovnou odozvou, alebo aj myšlienkovým pokračovaním – ako úpenlivé volanie po Božom zachraňujúcom príchode do nášho života a do nášho sveta (resp. do osudu Izraela, ako aj Cirkvi), ktorý sa nám môže často javiť ako „Bohom opustený“. 

(Mk 13,33-37) Ježiš povedal svojim učeníkom: „Majte sa na pozore, bdejte, lebo neviete, kedy príde ten čas. Je to tak, ako keď človek odcestuje: opustil svoj dom, svojim sluhom odovzdal moc, každému určil prácu a vrátnikovi prikázal bdieť. Bdejte teda, lebo neviete, kedy príde pán domu: či večer, či o polnoci, či za spevu kohúta alebo ráno. Aby vás nenašiel spať, keď príde nečakane! A čo hovorím vám, hovorím všetkým: Bdejte!“

Duchovne veľmi bohaté obdobie Adventu nezačíname pohľadom do minulosti, spomienkou na Ježišovo narodenie, ale pohľadom do budúcnosti, pohľadom na Ježišov druhý príchod na konci čias. Evanjelium tejto nedele (záver Markovej „apokalypsy“) z dôvodu pripravenosti na tento definitívny Boží zásah do dejín ľudstva začína aj končí rovnakou výzvou: Bdejte! Medzi týmito výzvami potom nachádzame dva celky: prvý sa zaoberá otázkou prečo vlastne bdieť (lebo neviete, kedy príde ten čas), druhý sa zaoberá spôsobom tohto bdenia.

Ježišova „eschatologická“ (či „apokalyptická“) reč na Olivovej hore (por. Mk 13,3), ktorá tvorí obsah 13. kapitoly Markovho evanjelia, je u Marka najdlhšou súvislou Ježišovou rečou. Podobne ako Matúš, aj Marek kladie pri tejto záverečnej Ježišovej reči dôraz na Ježišov Druhý príchod a na znamenia, ktoré ho budú predchádzať. Lukáš sa v tej časti eschatologickej reči, ktorú dáva pred pašie – tzv. Lukášova „veľká apokalypsa“, na odlíšenie od jeho „malej apokalypsy“ (Lk 17,20-37) –, sústreďuje viac na predpoveď zničenia Jeruzalema, a kladie ju priamo do jeruzalemského chrámu, nie na Olivovú horu (por. napr. Lk 21,5.38).

Pri povrchnom čítaní tohto úryvku (a vlastne celej Ježišovej eschatologickej reči) by sa mohlo zdať, že Ježiš nás chce zotročiť strachom z jeho druhého príchodu – tým, že nám nezjavuje deň ani hodinu, čas svojho príchodu (v gr. origináli je použitý výraz kairos, teda niečo ako čas spásy), akoby nás chcel udržiavať v neustálom strachu a napätí. Opak je však pravdou. Ježiš neudáva hodinu preto, že každá hodina je vhodná na obrátenie, aby sme začali žiť podľa evanjelia. Oznámenie tejto hodiny by paradoxne mohlo spôsobiť naše upadnutie do odkladania vlastného obrátenia a do takého spôsobu života, ktorý by nás postupne viedol buď k zabudnutiu na túto hodinu, alebo k povrchnej príprave na ňu. Našou úlohou nie je skúmať, kedy to už konečne ten náš Pán príde, ale dennodenne pozorne vnímať okamihy Božieho navštívenia, lebo Pán je už medzi nami prítomný a jeho kráľovstvo vo svete neustále rastie. Nemá zmysel hľadať znamenia presného okamihu jeho definitívneho príchodu, ale naopak vnímať prejavy jeho vôle v našom živote teraz a tu. Ak sa naučíme vnímať Božiu vôľu v našom každodennom živote, budeme automaticky pripravení aj na Ježišov druhý príchod a na Posledný súd. Celá eschatologická reč v skutočnosti nie je zameraná v prvom rade na budúcnosť, ale na prítomnosť. Ak nevnímame Ježišov príchod do našich sŕdc v našom každodennom živote, nebudeme schopní prijať ho do svojho srdca ani pri jeho druhom príchode, tak ako ho Židia neboli schopní prijať pri jeho prvom príchode. To je ten Ježišov tzv. „prostredný Advent“ medzi jeho prvým a druhým príchodom – jeho skryté prichádzanie do ľudských sŕdc (sv. Bernard z Clairvaux, In Adventu Domini, Sermo V. – De medio adventu, et triplici innovatio).

Celá táto stať je zameraná na poučenie o jednej z hlavných kresťanských čností, ktorou je bdelosť (dobrý výklad tejto kresťanskej čnosti podáva sv. Pavol v Rim 13,11-14 – druhé čítanie na 1. adv. nedeľu A), a ktorú Ježiš následne vysvetľuje podobenstvom o vrátnikovi (skôr by bolo vhodnejšie nazvať ho „nočným strážnikom“, keďže následne Marek vymenúva časy štyroch rímskych nočných stráží), ktoré sa nachádza len u Marka. Matúš má na tomto mieste podobenstvo o vernom sluhovi (Mt 24,44-51; Lukáš podobenstvo o vernom sluhovi dáva úplne mimo eschatologickú reč – Lk 12,41-48). Je to varovanie pred duchovným spánkom (kresťanská bdelosť sa netýka tela, ale ducha), do ktorého kresťania môžu upadnúť pod vplyvom diabla, ktorý v nás chce vyvolať pocit falošného pokoja a sebaistoty o svojej spáse a dostatočnosti nášho kresťanského života.

Štyrikrát sa v tejto Ježišovej reči objavuje slovné spojenie „dávajte pozor“, alebo „bdejte“ (vyjadrené však tromi rôznymi gréckymi výrazmi). Toto kresťanské bdenie v sebe zahŕňa viacero čností, ako obozretnosť, múdrosť, vynaliezavosť, sebapremáhanie, a pod. Nejde tu však o nejaké nervózne prebúdzanie sa z nepokojného spánku, ktorým trpia napr. ľudia so zlým svedomím, ale pokojná a rozvážna vytrvalosť v konaní dobra a vernosti Kristovi. Opakom bdenia je duchovný spánok, ktorý možno opísať ako letargiu, neaktivitu, necitlivosť na znamenia čias, stav falošného uspokojenia sa s daným duchovným stavom tak svojím vlastným, ako aj s duchovným stavom ľudstva. „Bdelosť je oko srdca, otvorené pre Pána“ (Silvano Fausti).

Tento evanjeliový úryvok možno chápať buď ako výhražný text, alebo ako zasľúbenie. V prvom prípade by však zmysel textu bol zdeformovaný, preto správnejší je druhý prístup, ktorý nám hovorí: „Je na koho čakať, a bolo by pre nás tragédiou sa s ním minúť.“ Nejde však o to, chrániť sa pred „prekvapujúcim Bohom“, ale viesť zodpovedný život, preniknutý pokojným očakávaním Boha prinášajúceho nám radostné prekvapenie. Ježiš nás teda varuje pred svojím druhým príchodom asi takýmto spôsobom: „Bdejte! Hrozí vám spása!“ Kto by však túto výstrahu bral naľahko, tomu hrozí, že spásu nedosiahne. Ježiš však neprichádza ako posol zatratenia, ale ako posol spásy. Pri svojom prvom príchode neprišiel ľudstvo súdiť, ale ho zachrániť, obetovať sa zaň. Beda však tomu, kto by si jeho ponuku spásy nevážil, opovrhol by ňou. Cieľom tohto varovania však nie je vzbudiť v nás strach pred Bohom a jeho súdom, ale naopak radostnú snahu o získanie ponúkanej spásy.

V druhej časti tohto úryvku nám svätý Marek predkladá podobenstvo o človeku, ktorý odišiel na ďalekú cestu a svoj dom necháva v rukách svojich služobníkov. V obraze tohto domu môžeme vidieť Cirkev, spoločenstvo Ježišových učeníkov. Za rozkvet tohto „domu“ je zodpovedný každý z jeho obyvateľov. Všetci máme v tomto dome nejakú prácu, nejakú pridelenú úlohu a túto úlohu máme plniť v našom kresťanskom živote. Ide o známe úlohy zachovávania Božích prikázaní, ustavičnej modlitby, účasti na živote cirkevného spoločenstva, ohlasovanie evanjelia podľa svojho stavu a schopností, prípadne iné využívanie talentov viery, nádeje a lásky.

Osobitnou postavou medzi služobníkmi domu v tomto podobenstve je postava vrátnika (resp. nočného strážnika), podľa ktorého sa toto podobenstvo nazýva. Koho má Ježiš na mysli? Ide o nejakých „strážcov viery“ v cirkevnom spoločenstve, napr. biskupov či kňazov, ktorí sú akosi zvlášť zodpovední za poriadok v Božom dome? Iste, ani tento výklad nemožno vylúčiť, ale skôr možno pod týmto vrátnikom chápať každého kresťana, ktorý musí stáť na stráži svojho srdca, lebo aj ono je Božím domom, do ktorého môže vniknúť nepriateľ, Satan, ktorý nás môže uspať hriešnym spánkom duchovnej ľahostajnosti. Napomenutie, ktoré sa teda môže prvotne týkať predstavených Cirkvi (predovšetkým apoštolov), ktorí majú veriacich neustále duchovne povzbudzovať k aktívnemu kresťanskému bdeniu, teda k životu s Kristom, napokon sám Ježiš (príp. evanjelista Marek) prenáša na všetkých učeníkov: A čo hovorím vám, hovorím všetkým. V konečnom dôsledku však tieto slová možno vzťahovať aj na všetkých ľudí, ktorí sú nejakým spôsobom schopní zachytiť Boží šepot vo svojom vnútri, teda všetkým hľadajúcim a duchovným ľuďom bez ohľadu na náboženstvo, ktorých môžeme prirovnať ku katechumenom alebo k spravodlivým Starého Zákona, hoci tento význam tejto vety, vzťahujúci sa na pohanov či nekresťanov, asi nie je jej pôvodným zmyslom, ktorý v ňom videl evanjelista Marek (hoci to nie je ani vylúčené, aj vzhľadom na to, že Marek písal svoje evanjelium pre kresťanov z pohanstva, hlavne pre kresťanov v Ríme). Každý človek, osobitne kresťan, má byť „vrátnikom svojho srdca“, strážiť ho pred upadnutím do duchovnej povrchnosti, ale aj „strážcom druhých ľudí“ (por. Gn 4,9), za ktorých duchovné dobro a spásu je zodpovedný.

Spracované podľa: Silvano Fausti, Nad evangeliem podle Marka, Porozumět Božímu slovu, Paulínky 2007

Giorgio Zevini – Pier Giordano Cabra: Lectio divina na každý den v roce 1, Doba adventní, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří 2001