Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Mk 13,33-37)

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Majte sa na pozore, bdejte, lebo neviete, kedy príde ten čas. Je to tak, ako keď človek odcestuje: opustil svoj dom, svojim sluhom odovzdal moc, každému určil prácu a vrátnikovi prikázal bdieť. Bdejte teda, lebo neviete, kedy príde pán domu: či večer, či o polnoci, či za spevu kohúta alebo ráno. Aby vás nenašiel spať, keď príde nečakane! A čo hovorím vám, hovorím všetkým: Bdejte!“

 

Duchovne veľmi bohaté obdobie Adventu nezačíname pohľadom do minulosti, spomienkou na Ježišovo narodenie, ale pohľadom do budúcnosti, pohľadom na Ježišov druhý príchod na konci čias. Evanjelium tejto nedele (záver Markovej „apokalypsy“) z dôvodu pripravenosti na tento definitívny Boží zásah do dejín ľudstva začína aj končí rovnakou výzvou: Bdejte! Medzi týmito výzvami potom nachádzame dva celky: prvý sa zaoberá otázkou prečo vlastne bdieť (lebo neviete, kedy príde ten čas), druhý sa zaoberá spôsobom tohto bdenia.

Ježišova „eschatologická“ (či „apokalyptická“) reč na Olivovej hore (por. Mk 13,3), ktorá tvorí obsah 13. kapitoly Markovho evanjelia, je u Marka najdlhšou súvislou Ježišovou rečou. Podobne ako Matúš, aj Marek kladie pri tejto záverečnej Ježišovej reči dôraz na Ježišov Druhý príchod a na znamenia, ktoré ho budú predchádzať. Lukáš sa v tej časti eschatologickej reči, ktorú dáva pred pašie – tzv. Lukášova „veľká apokalypsa“, na odlíšenie od jeho „malej apokalypsy“ (Lk 17,20-37) –, sústreďuje viac na predpoveď zničenia Jeruzalema, a kladie ju priamo do jeruzalemského chrámu, nie na Olivovú horu (por. napr. Lk 21,5.38).

Pri povrchnom čítaní tohto úryvku (a vlastne celej Ježišovej eschatologickej reči) by sa mohlo zdať, že Ježiš nás chce zotročiť strachom z jeho druhého príchodu – tým, že nám nezjavuje deň ani hodinu, čas svojho príchodu (v gr. origináli je použitý výraz kairos, teda niečo ako čas spásy), akoby nás chcel udržiavať v neustálom strachu a napätí. Opak je však pravdou. Ježiš neudáva hodinu preto, že každá hodina je vhodná na obrátenie, aby sme začali žiť podľa evanjelia. Oznámenie tejto hodiny by paradoxne mohlo spôsobiť naše upadnutie do odkladania vlastného obrátenia a do takého spôsobu života, ktorý by nás postupne viedol buď k zabudnutiu na túto hodinu, alebo k povrchnej príprave na ňu. Našou úlohou nie je skúmať, kedy to už konečne ten náš Pán príde, ale dennodenne pozorne vnímať okamihy Božieho navštívenia, lebo Pán je už medzi nami prítomný a jeho kráľovstvo vo svete neustále rastie. Nemá zmysel hľadať znamenia presného okamihu jeho definitívneho príchodu, ale naopak vnímať prejavy jeho vôle v našom živote teraz a tu. Ak sa naučíme vnímať Božiu vôľu v našom každodennom živote, budeme automaticky pripravení aj na Ježišov druhý príchod a na Posledný súd. Celá eschatologická reč v skutočnosti nie je zameraná v prvom rade na budúcnosť, ale na prítomnosť. Ak nevnímame Ježišov príchod do našich sŕdc v našom každodennom živote, nebudeme schopní prijať ho do svojho srdca ani pri jeho druhom príchode, tak ako ho Židia neboli schopní prijať pri jeho prvom príchode. To je ten Ježišov tzv. „prostredný Advent“ medzi jeho prvým a druhým príchodom – jeho skryté prichádzanie do ľudských sŕdc (sv. Bernard z Clairvaux, In Adventu Domini, Sermo V. – De medio adventu, et triplici innovatio).

Celá táto stať je zameraná na poučenie o jednej z hlavných kresťanských čností, ktorou je bdelosť (dobrý výklad tejto kresťanskej čnosti podáva sv. Pavol v Rim 13,11-14 – druhé čítanie na 1. adv. nedeľu A), a ktorú Ježiš následne vysvetľuje podobenstvom o vrátnikovi (skôr by bolo vhodnejšie nazvať ho „nočným strážnikom“, keďže následne Marek vymenúva časy štyroch rímskych nočných stráží), ktoré sa nachádza len u Marka. Matúš má na tomto mieste podobenstvo o vernom sluhovi (Mt 24,44-51; Lukáš podobenstvo o vernom sluhovi dáva úplne mimo eschatologickú reč – Lk 12,41-48). Je to varovanie pred duchovným spánkom (kresťanská bdelosť sa netýka tela, ale ducha), do ktorého kresťania môžu upadnúť pod vplyvom diabla, ktorý v nás chce vyvolať pocit falošného pokoja a sebaistoty o svojej spáse a dostatočnosti nášho kresťanského života.

Štyrikrát sa v tejto Ježišovej reči objavuje slovné spojenie „dávajte pozor“, alebo „bdejte“ (vyjadrené však tromi rôznymi gréckymi výrazmi). Toto kresťanské bdenie v sebe zahŕňa viacero čností, ako obozretnosť, múdrosť, vynaliezavosť, sebapremáhanie, a pod. Nejde tu však o nejaké nervózne prebúdzanie sa z nepokojného spánku, ktorým trpia napr. ľudia so zlým svedomím, ale pokojná a rozvážna vytrvalosť v konaní dobra a vernosti Kristovi. Opakom bdenia je duchovný spánok, ktorý možno opísať ako letargiu, neaktivitu, necitlivosť na znamenia čias, stav falošného uspokojenia sa s daným duchovným stavom tak svojím vlastným, ako aj s duchovným stavom ľudstva. „Bdelosť je oko srdca, otvorené pre Pána“ (Silvano Fausti).

Tento evanjeliový úryvok možno chápať buď ako výhražný text, alebo ako zasľúbenie. V prvom prípade by však zmysel textu bol zdeformovaný, preto správnejší je druhý prístup, ktorý nám hovorí: „Je na koho čakať, a bolo by pre nás tragédiou sa s ním minúť.“ Nejde však o to, chrániť sa pred „prekvapujúcim Bohom“, ale viesť zodpovedný život, preniknutý pokojným očakávaním Boha prinášajúceho nám radostné prekvapenie. Ježiš nás teda varuje pred svojím druhým príchodom asi takýmto spôsobom: „Bdejte! Hrozí vám spása!“ Kto by však túto výstrahu bral naľahko, tomu hrozí, že spásu nedosiahne. Ježiš však neprichádza ako posol zatratenia, ale ako posol spásy. Pri svojom prvom príchode neprišiel ľudstvo súdiť, ale ho zachrániť, obetovať sa zaň. Beda však tomu, kto by si jeho ponuku spásy nevážil, opovrhol by ňou. Cieľom tohto varovania však nie je vzbudiť v nás strach pred Bohom a jeho súdom, ale naopak radostnú snahu o získanie ponúkanej spásy.

V druhej časti tohto úryvku nám svätý Marek predkladá podobenstvo o človeku, ktorý odišiel na ďalekú cestu a svoj dom necháva v rukách svojich služobníkov. V obraze tohto domu môžeme vidieť Cirkev, spoločenstvo Ježišových učeníkov. Za rozkvet tohto „domu“ je zodpovedný každý z jeho obyvateľov. Všetci máme v tomto dome nejakú prácu, nejakú pridelenú úlohu a túto úlohu máme plniť v našom kresťanskom živote. Ide o známe úlohy zachovávania Božích prikázaní, ustavičnej modlitby, účasti na živote cirkevného spoločenstva, ohlasovanie evanjelia podľa svojho stavu a schopností, prípadne iné využívanie talentov viery, nádeje a lásky.

Osobitnou postavou medzi služobníkmi domu v tomto podobenstve je postava vrátnika (resp. nočného strážnika), podľa ktorého sa toto podobenstvo nazýva. Koho má Ježiš na mysli? Ide o nejakých „strážcov viery“ v cirkevnom spoločenstve, napr. biskupov či kňazov, ktorí sú akosi zvlášť zodpovední za poriadok v Božom dome? Iste, ani tento výklad nemožno vylúčiť, ale skôr možno pod týmto vrátnikom chápať každého kresťana, ktorý musí stáť na stráži svojho srdca, lebo aj ono je Božím domom, do ktorého môže vniknúť nepriateľ, Satan, ktorý nás môže uspať hriešnym spánkom duchovnej ľahostajnosti. Napomenutie, ktoré sa teda môže prvotne týkať predstavených Cirkvi (predovšetkým apoštolov), ktorí majú veriacich neustále duchovne povzbudzovať k aktívnemu kresťanskému bdeniu, teda k životu s Kristom, napokon sám Ježiš (príp. evanjelista Marek) prenáša na všetkých učeníkov: A čo hovorím vám, hovorím všetkým. V konečnom dôsledku však tieto slová možno vzťahovať aj na všetkých ľudí, ktorí sú nejakým spôsobom schopní zachytiť Boží šepot vo svojom vnútri, teda všetkým hľadajúcim a duchovným ľuďom bez ohľadu na náboženstvo, ktorých môžeme prirovnať ku katechumenom alebo k spravodlivým Starého Zákona, hoci tento význam tejto vety, vzťahujúci sa na pohanov či nekresťanov, asi nie je jej pôvodným zmyslom, ktorý v ňom videl evanjelista Marek (hoci to nie je ani vylúčené, aj vzhľadom na to, že Marek písal svoje evanjelium pre kresťanov z pohanstva, hlavne pre kresťanov v Ríme). Každý človek, osobitne kresťan, má byť „vrátnikom svojho srdca“, strážiť ho pred upadnutím do duchovnej povrchnosti, ale aj „strážcom druhých ľudí“ (por. Gn 4,9), za ktorých duchovné dobro a spásu je zodpovedný.

 

Spracované podľa: Silvano Fausti, Nad evangeliem podle Marka, Porozumět Božímu slovu, Paulínky 2007

Giorgio Zevini – Pier Giordano Cabra: Lectio divina na každý den v roce 1, Doba adventní, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří 2001