(Iz 2, 1-5)

¹ Videnie Izaiáša, syna Amosovho, o Judei a Jeruzaleme. Stane sa v ostatných dňoch:

² Vrch s Pánovým domom bude stáť pevne na temene hôr a bude vyčnievať nad pahorky. Budú k nemu prúdiť všetky národy;

³ prídu k nemu mnohé kmene a povedia: „Poďme, vystúpme na Pánov vrch, do domu Jakubovho Boha!  Nech nás poučí o svojich cestách a my budeme kráčať po jeho chodníkoch.“ Lebo zo Siona vzíde zákon a z Jeruzalema Pánovo slovo.

⁴ On bude súdiť národy a naprávať početné kmene, takže ony si zo svojich mečov ukujú radlice a zo svojich kopijí kosáky. Národ proti národu nezodvihne meč a nebudú sa priúčať boju.

⁵ Hor‘ sa, dom Jakubov, kráčajme vo svetle Pánovom!

Celý tohtoročný Advent nás bude v nedeľnom prvom čítaní sprevádzať jeden z hlavných „adventných kazateľov“ – Izaiáš, prorok šľachtického pôvodu a vysokého vzdelania pôsobiaci v Jeruzaleme v druhej polovici 8. storočia pred Kristom. Môžeme ho považovať za duchovného otca „mesiášskej nádeje“ v Izraeli, hoci texty týkajúce sa budúceho „mesiášskeho kráľa“ – kráľa pochádzajúceho z Dávidovej dynastie, ktorý vo svete nastolí definitívnu Božiu vládu či kráľovstvo – môžeme nájsť aj v niektorých starších textoch, najmä v „kráľovských žalmoch“ prednášaných na kráľovskom dvore v Jeruzaleme pri rôznych slávnostných príležitostiach.

Zmysel týchto starovekých proroctiev (prakticky totožný text sa nachádza aj u proroka Micheáša, Izaiášovho súčasníka – Mich 4,1-4), pre starozákonného človeka nejasný, sa naplnil a objasnil až príchodom Mesiáša.

Z hľadiska Starého Zákona ide v tomto texte len o nejasnú, hoci pevnú nádej, že Boh na konci čias prinesie spásu všetkým národom (tento úryvok teda môže mať nadpis: sláva Božej hory a Mesiášskeho kráľovstva), a v tejto spáse bude zohrávať podstatnú úlohu Jeruzalem a jeho chrám, označovaný ako „Pánov dom“ (my dnes pod „Božím domom“ môžeme chápať Cirkev – por. napr. 1Tim 3,15). Je otázne, či prorok pod Sionom myslí takisto chrám, príp. samotný Jeruzalem v zmysle synekdochy (literárna figúra, kde časť zastupuje celok), alebo dávidovskú dynastiu, keďže Dávidov hrad v Jeruzaleme, ktorý aj sám dobyl od jeho pôvodných vlastníkov (Jebuzejcov, por. 2 Sam 5 – o dobytí Siona sa píše v pokračovaní úryvku, ktorý sme počúvali práve minulú nedeľu, nedeľu Krista–Kráľa), sa nachádzal práve na vŕšku nazývanom Sion (sijjón po hebrejsky znamená „hrad, pevnosť“, teda výraz „hrad“ prešiel  do pomenovania samotného vŕšku). V názve Sion sa teda môže ukrývať viera, že pri nastolení mesiášskeho kráľovstva zohrá podstatnú úlohu niektorý budúci Dávidov potomok.

Celý úryvok je plný symbolov, ktoré môže pochopiť len ten, kto dobre pozná symboliku Starého Zákona. Samotný „vrch“ v Biblii ale aj v orientálnom či všeobecne starovekom náboženskom myslení predstavuje „sídlo božstva“, pričom sídlo Boha Izraela „vyčnieva“ nad „pahorky“ ostatných, teda pohanských božstiev. Tento verš teda vyhlasuje konečné víťazstvo monoteizmu, viery v jediného Boha, a to Boha Izraela, nad falošnými božstvami iných národov. Na tento vrch, do „domu Jakubovho Boha“, budú raz prúdiť všetky národy. Zatiaľ čo podľa fyzikálnych zákonov rieky prúdia z vrchov nadol, podľa duchovných zákonov sa človek musí obrátiť a svoju dušu dvíhať od „pozemských vecí“ nahor, k duchovným skutočnostiam, k Bohu. Táto cesta národov k Pánovmu vrchu, do Božieho kráľovstva, do nebeského Jeruzalema, je teda obrazom duchovnej púte človeka k Bohu, ktorý sa musí odvrátiť od svojich modiel a smerovať k duchovným výšinám (následné verše Izaiášovho proroctva hovoria práve o tomto – o prepadnutí národa pozemskému bohatstvu a modlám – por. Iz 2,6 nn).

Je zaujímavé, že prorok, ktorý v prvej kapitole svojej knihy vášnivo kritizuje povrchnú bohoslužbu konanú v jeruzalemskom chráme, vôbec nehovorí o nejakom prinášaní obiet zo strany týchto národov, ale o „poznaní Pánových ciest a kráčaní po jeho chodníkoch“. Prorok nezdôrazňuje obetu, ale slovo – „zákon a Pánovo slovo“. Ide mu teda viac o vnútorné poznanie Boha srdcom ako len o vonkajšie preukazovanie úcty, ak má byť bezduchá a nemá byť sprevádzaná životom podľa Božieho zákona, pričom pod zákonom asi nemysli „Mojžišov zákon“, teda obradné predpisy Izraela, ale poznanie Božej vôle a konanie podľa prorockého slova. Prorok pritom vôbec neodmieta chrámovú bohoslužbu, len odhaľuje povrchnosť, s akou sa koná a vyzýva k náprave stavu.

Záverečné verše dnešného úryvku zdôrazňujú Boží súd nad národmi (On bude súdiť národy a naprávať početné kmene), ale nie v zmysle prísneho odsúdenia vinníkov, ale skôr v snahe o ich nápravu na základe eschatologického zjavenia pravdy, ktorej nebudú môcť protirečiť. Máme tu do činenia s jednou dnes už zabudnutou úlohou súdu, ktorou nie je v prvom rade trestať tých, čo sa pomýlili, ale skôr sa pokúsiť priviesť ich k poznaniu a uznaniu pravdy, a teda k následnej náprave ich konania a k všeobecnému uzmiereniu. Cieľom takýchto kmeňových súdov v dávnej minulosti nebolo hlavne trestať, ale zmierovať, nastoliť spravodlivosť nie potrestaním zla, ale uznaním nesprávneho konania a zaručením sa, že sa už podobné nesprávne konanie nebude opakovať.

Znamením nastolenia konečnej spravodlivosti bude všeobecné zmierenie medzi národmi, eschatologický pokoj, ale nie v politickom zmysle samotného vonkajšieho ukončenia vojen, ako sa občas tento symbol „mečov prekutých na radlice a kopijí na kosáky“ vysvetľuje (socha znázorňujúca muža meniaceho meč na pluh sa nachádza aj pred sídlom OSN v New Yorku, daroval ju Sovietsky zväz), ale skôr v náboženskom zmysle nastolenia takého duchovného stavu ľudstva, v ktorom už na vojny nik ani nepomyslí, lebo ľudské srdcia naplnené Božou prítomnosťou už nebudú ani schopné premýšľať v kategóriách nenávisti, závisti alebo nevraživosti. Zmysel tohto obrazu teda najlepšie vystihuje asi výrok sv. Jána Pavla II.: „Srdcom pokoja je pokoj v srdciach“.

(Ž 122, 1-2. 4-5. 6-7. 8-9) Zaradoval som sa, keď mi povedali: „Pôjdeme do domu Pánovho.“ Naše nohy už stoja v tvojich bránach, Jeruzalem. R. Tam prichádzajú kmene, kmene Pánove, aby podľa obyčaje Izraela velebili meno Pánovo. Lebo sú tam súdne stolice, stolice domu Dávidovho. Pre Jeruzalem proste o pokoj:
„Nech sú bezpeční, čo ťa milujú. Nech pokoj vládne vnútri tvojich hradieb a istota v tvojich palácoch.“ R. Kvôli svojim bratom a priateľom budem hovoriť: „Pokoj s tebou!“ Kvôli domu Pána, nášho Boha, budem prosiť o šťastie pre teba. Refrén: S radosťou pôjdeme do domu Pánovho.

K tomuto responzóriovému žalmu pozri katechézu k žalmu na 34. nedeľu cez rok C (teda z minulej nedele).

(Mt 24, 37-44) Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ako bolo za dní Noema, tak bude aj pri príchode Syna človeka. Ako v dňoch pred potopou ľudia jedli a pili, ženili sa a vydávali až do toho dňa, keď Noe vošiel do korába, a nič nezbadali, až prišla potopa a zmietla všetkých, tak bude aj pri príchode Syna človeka. Vtedy budú na poli dvaja: jeden bude vzatý, druhý sa ponechá. Dve budú mlieť na mlyne: jedna bude vzatá, druhá sa ponechá.

Bdejte teda, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán. Uvážte predsa: Keby hospodár vedel, v ktorú nočnú hodinu príde zlodej, veruže by bdel a nedovolil by mu vniknúť do svojho domu.

Preto aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej neviete.“

Nový liturgický rok sa začína Adventom a pripomienkou Ježišovho druhého príchodu na konci čias. Kresťan má byť adventným človekom, ktorý je neustále pripravený privítať Pána, keď príde súdiť živých i mŕtvych.

Dnešné evanjelium je úryvkom z Matúšovej „apokalypsy“, resp. Ježišovej „eschatologickej reči“, ako ju zaznamenal evanjelista Matúš, z jej strednej časti, ktorú môžeme označiť aj ako „napomenutie k bdelosti“. Ježiš sa tu zameriava na prekvapivosť svojho príchodu na konci čias. Koniec tohto sveta v jeho „časnej“ podobe je istý, a je neoddeliteľne spojený s príchodom Syna človeka. Naschvál však zostáva neistý okamih jeho „druhého príchodu“, podobne ako je neistý aj čas našej smrti. Napriek tomu, že tento okamih môže byť ešte stáročia ba možno aj tisícročia vzdialený, predsa je – práve z hľadiska osobnej smrti, osobného stretnutia sa s Ježišom v okamihu nášho odchodu z tohto sveta – veľmi blízky, a nastane ešte počas našej doby, resp. na konci tohto pozemského života každého jedného z nás. Život človeka – podobne ako dejiny ľudstva – nie je ničím iným, ako prípravou na stretnutie so Synom človeka. Preto nemá zmysel zaoberať sa fantáziami o „konci sveta“, stačí sa dobre pripravovať na vlastnú smrť, ale chápanú nie ako koniec života, ale naopak ako prechod do iného života.

Prekvapivosť svojho príchodu Ježiš prirovnáva k „dňom Noema“. Podľa rozprávania prvej Mojžišovej knihy nik netušil – dokonca ani sám Noe – ako blízko je potopa. Žilo sa bezstarostne, ľudia sa starali o svoje každodenné záležitosti, zameriavali sa len na každodenné prežitie, a to podľa možnosti tým najpohodlnejším spôsobom, všetci žili tak, akoby tento svet bol jediným svetom, pre ktorý bol človek stvorený. Jediný, kto sa snažil žiť inak, bol Noe. Svojím konaním mal ostatných upozorniť na blížiacu sa pohromu, ale nik ho nebral vážne. To je vlastne hlavné posolstvo aj Ježišovho rozprávania (eschatologická reč je posledná, piata Ježišova reč v Matúšovom evanjeliu). Vyzvať nás k bdelosti, aby sme zobrali vážne skutočnosť konca nášho pozemského života. Nejde o to báť sa, ale dobre sa pripraviť na stretnutie so Synom človeka. A byť pripravený stále – bdieť.

Ježiš myšlienku prekvapivosti (nečakanosti, neočakávanosti) svojho druhého príchodu ďalej rozvádza na príkladoch z každodenného života. Pre dvoch mužov na poli a dve ženy pri domácom kamennom mlyne na obilie sa začína deň ako každý iný. Nepozorujú nič neobvyklé. Treba si zabezpečiť živobytie. Treba sa zásobiť na zimu, ktorá príde. Tá však nepríde. Prichádza Kristus a s ním súd. Hoci sa títo roľníci a ženy v domácnosti navonok ničím nelíšili, jedná sa s nimi rozdielne podľa toho, ako boli na Ježišov príchod vnútorne pripravení. Jedni dospeli k poznaniu pominuteľnosti tohto života a boli pripravení na jeho koniec, druhí „zaspali“ v naivnom presvedčení, že koniec sa ich netýka. „Bude vzatý“ (narážka na Mt 24,31: zhromaždenie vyvolených, na ktoré sú prenesení anjelmi) znamená záchranu, „ponechaný“ znamená záhubu, resp. ponechanie či vydanie súdu, o ktorom hovoria tri nasledujúce podobenstvá Matúšovho evanjelia v 25. kapitole.

Potom, ako nás Matúš poučil o charaktere prekvapivosti a nečakanosti či neočakávanosti (zo strany mnohých ľudí) Ježišovho druhého príchodu, zdôrazňuje následne potrebu bdelosti. Dôvodom bdelosti je práve neznámy termín Ježišovho príchodu. S Bohom treba skrátka počítať v každej chvíli, netreba sa bezstarostne spoliehať na svoje plány do budúcnosti, akoby všetko bolo pevne v našich rukách. Ježiš pri vyučovaní často používa prirovnania a podobenstvá. Nutnosť bdelosti znázorňuje na obraze zlodeja v noci. Snáď každý majiteľ by vedel zabrániť krádeži vo svojom dome, keby vedel o príslušnom okamihu, ktorý si zlodej vybral – stačí lepšie zabezpečiť svoje obydlie alebo si zavolať na pomoc niekoho, kto zlodeja odstraší alebo chytí. Vieme sa brániť voči udalostiam, ktoré vopred očakávame. Preto máme možnosť zabezpečiť sa aj proti nepríjemným následkom Ježišovho príchodu, keby sme naň neboli pripravení (možno aj preto ho Matúš prirovnáva ku konaniu zlodeja).

Ježiš hovorí v tomto podobenstve o nočnej hodine, aby zdôraznil nečakanosť svojho príchodu. V noci sme kvôli únave a spánku zvyčajne menej pripravení reagovať na nečakané udalosti. Čím je nočná hodina pokročilejšia, tým naša schopnosť odolávať nečakaným udalostiam, teda naša pripravenosť a bdelosť, klesá. Najhoršia je tá posledná nočná hodina (v Ježišovej dobe sa nočné stráže delili na štyri hliadky po troch hodinách, a keď Ježiš hovorí o nočnej hodine, má na mysli asi „nočné hliadky“), najmä ak sa niekto snaží bdieť celú noc. Ježiš nás vyzýva k bdelosti aj v tejto poslednej nočnej hodine, kedy je človek najzraniteľnejší (napr. v starobe, kedy človek podobne ako v mladosti občas podlieha omylu, že už všetko vie a všetkému rozumie).

Záverečným výrokom nás Ježiš uisťuje, že nie je možné nijako zistiť, kedy príde „tá hodina“. Jestvujú prístroje, ktoré dokážu predpovedať zemetrasenie alebo iné katastrofy alebo skrátka budúce fyzikálne prípadne aj politické udalosti, ale nejestvuje nijaká pomôcka, ktorá by dokázala predpovedať presný čas Kristovho príchodu. Každý pokus o takú predpoveď je mylnou informáciou. Ak teda kresťan cíti strach pri falošných predpovediach konca sveta, ktoré sa so železnou pravidelnosťou objavujú v dejinách, vlastne sa rúha Božiemu slovu, lebo Ježiš sa k dátumu jeho druhého príchodu jasne vyjadril: tento dátum sa nedá nijako predpovedať, jediné zabezpečenie sa proti negatívnym následkom Ježišovho druhého príchodu je trvalá pripravenosť – bdelosť. To je vlastne aj dôvod, prečo je táto hodina skrytá – Boh nás tak núti, aby sme nedriemali a necítili sa bezstarostne a neupadli do duchovnej ľahostajnosti a povrchnosti, ku ktorej nás diabol neustále pokúša.