Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Múd 18, 6-9) O tej noci naši otcovia už vopred vedeli, aby s istotou poznali, akým prísľubom uverili, a boli dobrej mysle. Tvoj ľud očakával záchranu spravodlivých a záhubu nepriateľov. Lebo keď si trestal protivníkov, nás si povolal k sebe a oslávil. Veď spravodliví synovia dobrých v skrytosti priniesli svoju obetu a jednomyseľne prijali Boží zákon, že svätí majú rovnako znášať dobrý i zlý údel, a vopred zaspievali chválospevy otcov.

 

Hoci Kniha Múdrosti (najmladšia kniha Starej Zmluvy) nie je ani raz priamo citovaná v Novej Zmluve (hoci sú ňou inšpirované viaceré texty), často sa používa v liturgii Cirkvi. Len v nedeľných čítaniach liturgického roku C z nej budeme počuť úryvky okrem tejto nedele aj na 23. (Múd 9,13-19) a 31. nedeľu (Múd 11,22-12,2).

Dnešný úryvok patrí k poslednej, tretej časti tejto starozákonnej knihy (Múd 10,1–19,21), kde svätopisec na siedmich protikladných prirovnaniach ilustruje Božiu múdrosť, ktorá zasiahla do dejín izraelského národa, najmä pri zázračnom vyslobodení z Egypta. Prirovnania stavajú proti sebe Egypťanov a Izraelitov. Egypťania vystupujú ako tí zlí, zatiaľ čo Izrael je znázornený ako zbožný národ. Väčšinou líči autor najprv Božie tresty pre Egypťanov za ich previnenie, potom popisuje Božiu starostlivosť o národ. Prevažne je prirovnanie vystavané tak, že sa určité prírodné javy, ktoré Egypťanom škodia, ukazujú ako prospešné Izraelu. Ako príklad uveďme: na jednej strane pre Egypťanov nepožívateľná voda Nílu, na druhej strane vzácna voda na púšti (11,5-14).

Úryvok dnešného čítania patrí k prvej časti jedného z prirovnaní. Hovorí o smrti prvorodených v Egypte (Ex 11,1-12,36). K tejto udalosti je prirovnávaná smrť mnohých Izraelitov na púšti pre vzburu proti Mojžišovi. Autor sa vyžíva v protikladoch: Kým Izraeliti oslavujú v noci jednu z najdôležitejších slávností svojho tesného spojenia s Bohom, Pesach (Paschu), v Egypte vyčíňa tej istej noci na Boží príkaz smrť. Autor textu, ktorý písal v čase silnej helenizácie (pogréčťovania), poznal grécku literatúru a prevzal z nej literárny druh prirovnania.

Úvodný verš úseku, z ktorého je prvé čítanie vybraté, v tomto úryvku nepočujeme, ale uveďme si ho, lebo prvé čítanie nadväzuje na tento verš: Pretože si umienili pozabíjať nemluvňatá svätých a že bolo vyložené jedno dieťa, ale zachránené, za trest si im odňal veľa detí a vo veľkej vode zhubil si ich všetky napospol (Múd 18,5). Tento veršteda v skratke pripomína udalosť, ktorú poznáme z Druhej knihy Mojžišovej: faraónovo rozhodnutie zabiť každého narodeného hebrejského chlapca a záchranu Mojžiša. Zároveň sa hneď objavuje odôvodnenie, prečo došlo k záhube faraónovho vojska. Kto sa rozhodne zabíjať, sám je postihnutý smrťou. Autor textu je presvedčený, že všetky ľudské činy majú svoje dôsledky. Zjednodušene: dobrému sa darí dobre, zlému zle.

Úryvok v nedeľnej liturgii začína slovami: Tá noc (v ktorej zomreli prvorodení Egypťanov), bola vopred oznámená našim otcom, aby boli dobrej mysle, keď bezpečne spoznajú, akým prisahám uverili. Noc, o ktorej sa hovorí, je známa a slávna. Preto sa označuje slovami „tá noc“. Rozhodujúci Boží zásah bol otcom vopred oznámený. Z Ex 6,6 vieme, že predstaviteľom izraelských rodín Mojžiš oznámil, ako bude potrestaný Egypt. Zomrú všetci prvorodení, od ľudí až po zvieratá (Ex 11,4-6; 12,21-24). Toto oznámenie sa však týka možno už Abraháma, ktorý dostal prísľub vyslobodenia potomkov z egyptského otroctva (Gn 15,14).

V texte sa ukazuje dvojaký charakter Veľkej noci: na jednej strane v nej dochádza k záchrane spravodlivých, t.j. Izraelitov, na druhej ku skaze nepriateľov, to jest Egypťanov: Lebo čím si trestal protivníkov, tým si oslávil nás, keď si nás povolal. Vyslobodenie z egyptského otroctva Pánovým zásahom proti Egyptu znamenalo zároveň začiatok obzvlášť blízkeho vzťahu Izraela k Pánovi. Od tejto chvíle budú Izraeliti Božími vyvolenými, ktorým zaručil oporu a pomoc vo všetkých životných situáciách: Veď zbožné deti dobrých rodičov skryto obetovali a svorne si uložili božský zákon, že svätí budú mať rovnaký podiel na rovnakých dobrách i rovnakých nebezpečenstvách, keď predtým zaspievali chválospevy otcov. Skryté slávenie Veľkej noci si môžeme vyložiť niekoľkými spôsobmi. Podľa Ex 12,13.22 sa mali Izraeliti zdržovať po celú noc doma, zatiaľ čo prebiehal súd nad Egyptom. Existuje aj stará tradícia, podľa ktorej utiekli Izraeliti z Egypta potajomky. Predchádzajúce oslávenie Veľkej noci muselo teda zostať utajené. Autor písal tento text v čase, keď boli rozšírené takzvané mystériá, tajné kulty pohanských bohov. Ľudia, ktorí boli do týchto kultov zasvätení, museli držať v tajnosti všetko, čo sa mystéria týkalo. Autor Knihy múdrosti má záľubu v gréckej literatúre a kultúre. Nemožno teda vylúčiť, že sa aj v súvislosti s Veľkou nocou pokúsil o aktuálne prepojenie s atmosférou gréckej epochy.

Pod Božím zákonom sa myslí asi zmluva na Sinaji po východe z Egypta, ale možno pod ním myslieť aj predpisy o Pesachu, ktoré Židia museli prevziať, aby sa zachránili pred smrťou. „Chválospevy otcov“ môžu znamenať oslavný spev v rámci slávenia Pesachu. V čase po babylonskom vyhnanstve sa pri domácom slávení Paschy spievali žalmy 113–118, takzvaný veľký halel. Zmieňuje sa o ňom aj Matúšovo evanjelium (Mt 26,30).

 

Spracované podľa: http://www.pastorace.cz/Kazani/18-nedele-v-mezidobi-C-Stul-slova-Ales-Opatrny.html

 

 

(Lk 12, 32-48) Ježiš povedal svojim učeníkom: „Neboj sa, maličké stádo, lebo vášmu Otcovi sa zapáčilo dať vám kráľovstvo. Predajte, čo máte, a rozdajte ako almužnu! Robte si mešce, ktoré sa nezoderú, nevyčerpateľný poklad v nebi, kde sa zlodej nedostane a kde moľ neničí. Lebo kde je váš poklad, tam bude aj vaše srdce.

Bedrá majte opásané a lampy zažaté! Buďte podobní ľuďom, ktorí očakávajú svojho pána, keď sa má vrátiť zo svadby, aby mu otvorili hneď, ako príde a zaklope. Blahoslavení sluhovia, ktorých pán pri svojom príchode nájde bdieť. Veru, hovorím vám: Opáše sa, posadí ich k stolu a bude ich obsluhovať. A keď príde pred polnocou alebo až nad ránom a nájde ich bdieť, budú blahoslavení.

Uvážte predsa: Keby hospodár vedel, v ktorú hodinu príde zlodej, nedovolil by mu vniknúť do svojho domu. Aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej sa nenazdáte.“

Peter mu povedal: „Pane, toto podobenstvo hovoríš iba nám, alebo všetkým?“ Pán povedal: „Kto je teda verný a múdry správca, ktorého pán ustanoví nad svojou čeľaďou, aby jej načas dával určený pokrm? Blahoslavený sluha, ktorého pán pri svojom príchode nájde tak robiť. Veru, hovorím vám: Ustanoví ho nad všetkým, čo má. Ale keby si ten sluha v srdci povedal: ‚Môj pán voľajako nejde,‘ a začal by biť sluhov a slúžky, jesť, piť a opíjať sa, pán toho sluhu príde v deň, keď to najmenej čaká, a v hodinu, o ktorej nevie, oddelí ho a dá mu podiel medzi nevernými. Toho sluhu, ktorý poznal vôľu svojho pána, no nepripravil sa a nesplnil jeho vôľu, veľmi zbijú. Toho, ktorý ju nepoznal a urobil niečo, za čo si zaslúži bitku, menej zbijú. Kto mnoho dostal, od toho sa bude mnoho požadovať, a komu veľa zverili, od toho budú viac žiadať.“

 

Prvá časť dnešného evanjelia je myšlienkovým pokračovaním state z minulej nedele, lebo nadväzuje na myšlienky o našom vzťahu k majetku, resp. o našej spáse z hľadiska nášho vzťahu k majetku – hlavnou je tu myšlienka spásy, nie majetku. Úvodné výzvy dnešného evanjelia ohľadne dávania almužny, t.j. prejavov lásky k blížnym, ktoré nám umožňujú vytvárať si „nevyčerpateľný poklad v nebi, ktorý zlodej neukradne a moľ nezničí“, zodpovedajú záverečnému poučeniu z podobenstva o boháčovi a stodolách z minulej nedele: Tak je to s tým, kto si hromadí poklady, a pred Bohom nie je bohatý.“

Božie kráľovstvo, ktoré sa nebeskému Otcovi zapáčilo nám dať, je pre Ježiša skrátka „ponukou, ktorá sa neodmieta“, a preto dosiahnutiu tohto cieľa, ktorý Ježiš opisuje ako „nebeský poklad“, treba všetko podriadiť. Všetky poklady tejto zeme majú len relatívnu hodnotu – nakoľko nám pomáhajú dosiahnuť „poklad v nebi“. Všetci stojíme pred rozhodnutím, ktorému z týchto dvoch pokladov odovzdáme svoje srdce. Ježiš tým nevyzýva k pohŕdaniu darmi tejto zeme, ale k rozhodnému uvedomeniu si, že Božie kráľovstvo je prvoradým a najnaliehavejším projektom ľudského šťastia. Človek sa tým nerozhoduje žiť v úplnom asketizme či k úteku zo sveta, ale k plnej dôvere v Boha, ktorý nám dá všetko, čo potrebujeme pre tento život, ak sa hľadanie jeho kráľovstva stane našou životnou prioritou.

Druhá časť dnešného úryvku evanjelia je výzvou k bdelosti a pripravenosti na tajomný príchod Božieho kráľovstva. Lukáš túto myšlienku vyjadruje v dvoch Ježišových podobenstvách. Skrytosť Božieho kráľovstva bola pre veriacich vždy istou skúškou viery. Zdá sa, že vo svete vládnu úplne iné sily, než Božia vláda. Kresťan sa nachádza v nebezpečenstve únavy zo života podľa evanjelia, ak sa Boh javí stále ako slabý a vzdialený. Tieto podobenstvá upozorňujú na toto nebezpečenstvo a súčasne opisujú odmenu, ktorou Pán odmení tých, čo zostanú duchovne bdelí.

Spoločným rysom oboch podobenstiev je Pánova neprítomnosť. Ježiš chce poukázať na to, čo majú sluhovia robiť v Pánovej neprítomnosti. Uvoľnený odev a zhasnuté svetlo naznačujú odchod na odpočinok, naopak prepásaný odev a zažaté lampy sú znakom pohotovosti – a to aj v noci. Ide teda o stálu – samozrejme duchovnú – pripravenosť bez chvíľky nedbalosti, lebo nejestvuje okamih, kedy by sme mohli rátať s tým, že Pán teraz určite nepríde.

Stála pripravenosť nechce byť symbolom akejsi vyčerpajúcej práce, ale postoja intenzívnej lásky. Hoci Pána nevidíme, necítime jeho prítomnosť, naše srdce má byť vo viere spojené stále s ním. Sú tu však znaky jeho prítomnosti medzi nami – úlohy, ktoré nám zanechal, hlavne apoštolát, pripomínanie si jeho slov, sýtenie sa jeho pokrmom, plnenie jeho príkazu lásky k bratom, atď. Neslýchaná je odmena, ktorou Pán odmení tých, ktorí zostali duchovne bdelí počas celého času jeho neprítomnosti: vymení si s nimi miesto – posadí ich na svoje miesto a on sám ich bude obsluhovať. Preberie na seba ich službu a bude s nimi jednať ako so svojimi pánmi. Napriek tomu zostáva ich Pánom a oni jeho služobníkmi, ale práve v tom je výnimočnosť tejto odmeny.

Z Petrovej otázky a Ježišových záverečných slov, ktoré po nej nasledujú a nadväzujú na podobenstvo o príchode pána zo svadby vyplýva, že sú aj služobníci, ktorí majú zvláštnu zodpovednosť pri vedení ostatných počas Pánovej neprítomnosti. Nie sú však skutočnými pánmi ostatných, iba ich správcami, majú konať v Pánovom mene a len podľa Pánovej vôle. Mali by ostatných povzbudzovať k bdelosti počas Pánovej neprítomnosti. Ak svoju službu zanedbajú, budú potrestaní viac ako iní, ale aj naopak – ak sa osvedčia, Pán im prejaví uznanie zvláštnym spôsobom.

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/l-1232-48/