Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

 

(1Kr 19, 9a. 11-13a) Keď prišiel Eliáš k Božiemu vrchu Horeb, nocoval v jaskyni. Tu ho oslovil Pán a povedal mu: „Vyjdi von a postav sa na vrchu pred Pána!“ Práve prechádzal Pán. Dul silný víchor, ktorý trhá vrchy a láme skaly pred Pánom. Ale Pán nebol vo víchre. Po víchre nastalo zemetrasenie. Ale Pán nebol v zemetrasení. Po zemetrasení šľahal oheň. Ale Pán nebol v ohni. A po ohni nasledoval šum jemného vánku. Keď ho Eliáš počul, plášťom si zahalil tvár, vyšiel von a zastal pri vchode do jaskyne.

 

S úryvkami z dvoch Kníh kráľov sa stretávame v nedeľnej liturgii pomerne často, v tomto liturgickom roku 3x (13., 17. a 19. cezročná nedeľa), v liturgickom roku B tiež 3x (17., 19. a 32. cezročná nedeľa) a v liturgickom roku C dokonca 4x (9., 10., 13. a 28. cezročná nedeľa). Možno je vhodné pozrieť si aj katechézy z týchto nedieľ, hlavne tie, kde prinášame zopár najzákladnejších informácií o Knihách kráľov (32. cezročná nedeľa B) alebo o okolnostiach Eliášovho úteku na Sinaj (13. nedeľa v roku C), kde sa odohráva dej dnešného úryvku.

19. kapitolou Prvej knihy kráľov sa dostávame na záver tzv. Eliášovho cyklu obsiahnutého v troch kapitolách tejto knihy (kapitoly 17 – 19), k  poslednému z troch veľkých rozprávaní o najväčšom prorokovi Izraela Eliášovi (prvé rozprávanie začína Eliášovou návštevou paláca severoizraelského kráľa Achaba, aby ohlásil trest pre neho a pre celú krajinu – sucho a neúrodu a pokračuje jeho následným útekom do „zahraničia“, druhé opisuje Eliášovo víťazstvo nad Bálovými kňazmi na hore Karmel). Aj táto kapitola začína podľa schémy Eliášových príbehov posolstvom, ale tentoraz nejde o posolstvo od Boha, ale o posolstvo Eliášovi od kráľovnej Jezabel, pôvodom fenickej princeznej, ktorá je jedným z biblických stelesnení diabla či aspoň jeho služobnicou. Diabol dostal kmene severného Izraela do svojho otroctva – do modloslužobného kultu fenického boha Bála – práve cez túto svoju oddanú stúpenkyňu, ktorá úplne ovládala svojho manžela, (severo)izraelského kráľa Achaba (nezabúdajme, že svätopisci chápali všetkých 12 izraelských kmeňov ako jeden Boží ľud, a to napriek tomu, že desať z nich sa odtrhlo od Dávidovho trónu v Jeruzaleme; severoizraelskí králi sídlili v meste Samária).

Eliáš (jeho meno znamená Jahve je môj Boh) po veľkom zázraku na hore Karmel, kde zvolal oheň z neba na obetu Pánovi, a po pozabíjaní Bálových prorokov dúfal, že Achab sa spolu s celým národom vráti späť k poslušnosti Jahvemu, ale jeho nádej sa nenaplnila, a to práve pre temný, priam mysteriózny vplyv, ktorý mala na Achaba jeho pohanská manželka Jezabel. Keď Achab vyrozprával svojej manželke, akého prejavu Božej moci cez Eliáša bol svedkom na hore Karmel, Jezabel zahorela voči Eliášovi diabolským hnevom a  poslala po svojich posloch Eliášovi odkaz, ktorý bol vlastne rozsudkom smrti. A zrazu vidíme, že Eliáš napriek svojej pevnej viere v Jahveho, napriek zázrakom, ktorých bol nielen svedkom, ale priamym iniciátorom, napriek tomu všetkému zostáva slabým človekom, ktorý zakolísal vo svojej viere (tu môžeme vidieť súvis s dnešným evanjeliom „o topiacom sa Petrovi“). Ale ani nie tak zo strachu o svoj život pred hrozbou Jezabel, akoby sa to mohlo na prvý pohľad zdať, ale práve pre neúspech svojej misie, keďže jeho túžba po obrátení Achaba a po návrate Izraela z cesty modloslužby sa očividne nenaplnila. Ako je možné, že Jahve nedokázal zmeniť Achabovo srdce a že modloslužobná Jezabel mala na Boží národ väčší vplyv ako jeho Boh? Eliáš sa dá na útek, ale ani nie tak pred samotnou Jezabel, ako pred Bohom. Uteká na miesto, kam ho Boh neposiela, ale kam ide hnaný duchovným inštinktom – na horu Sinaj, na miesto Mojžišových stretnutí s Bohom. Tam chce od Boha dostať odpovede na svoje otázky. Eliáš sa tak symbolicky vracia k základnej skúsenosti Izraela na Sinaji, kde sa Jahve prejavil ako mocný Osloboditeľ svojho ľudu z rúk Božích nepriateľov. Jaskyňa, do ktorej sa Eliáš uchýlil (v. 9a), môže byť biblickou odozvou na skalnú trhlinu, v ktorej stál Mojžiš, keď sa mu zjavil Pán (por. Ex 33,22).

Tam sa s ním Pán pustil do reči a pýtal sa ho, čo vlastne od neho chce (tieto verše boli z dnešného liturgického úryvku vypustené: 9b Tu ho oslovil Pán a spýtal sa ho: „Čo tu robíš, Eliáš?“ 10 On odpovedal: „Plný som horlivosti za Pána Boha zástupov! Veď synovia Izraela opustili tvoju zmluvu, tvoje oltáre zborili a tvojich prorokov pobili mečom! Ja sám som ostal za mojím životom však sliedia, chcú mi ho vziať“). Eliáš teda spustil príval svojich sťažností, ktoré sa týkali najmä toho, že Pán nedokáže zmeniť odpadlíctvo synov Izraela. Eliášove slová sú nielen správou o biede ľudu, ktorú trochu zveličuje (napr. Pánových prorokov nepozabíjal ľud ale dala ich pozabíjať Jezabel, aj to nie všetkých, 100 Pánových prorokov zachránil pred smrťou správca Achabovho domu Abdiáš – por. 1Kr 18,4), ale hlavne nepriamou výčitkou voči Bohu, že nechal veci (odpad ľudu od pravého Boha, priveľký priestor pre pôsobenie Božích nepriateľov) zájsť tak ďaleko. V Eliášových výčitkách sa skrýva otázka mnohých veriacich: Akou mocou sa vlastne Boh prejavuje, ak sa zdá, že Boží nepriatelia, ktorí sa spoliehajú na falošných, bezmocných bôžikov, sú predsa mocnejší než sám Boh?

Odpoveďou Pána na Eliášovo ponosovanie je výzva, aby vyšiel a postavil sa na vrchu pred Pána. Pán mu neodpovedal slovami, ale skutkami. Pán prešiel popred Eliáša. Eliáš sa stáva svedkom Božieho zjavenia, teofánie: „Práve prechádzal Pán“ (19,11). Najprv prišiel prudký víchor, ale to ešte nebol Pán, potom nastalo zemetrasenie, ale ani v ňom ešte nebol prítomný Pán. Potom prišiel oheň, ale Pán nebol ani v ohni. A po ohni prišiel tichý, lahodný šum. Keď to Eliáš počul, zahalil si tvár plášťom, vyšiel a zastal pri vchode do jaskyne. Tu sa dnešný úryvok končí a následný rozhovor Pána s Eliášom je vypustený.

V dnešnom úryvku svätopisec ukazuje ako sa postupne objavujú typické znamenia sprevádzajúce Božie zjavenia v Starom zákone: prudký (búrkový) vietor, zemetrasenie a oheň. Boh sa týmito mocnými prejavmi zjavil kedysi Mojžišovi a vyvolenému ľudu na Sinaji (por. Ex 19,16-19). Tentoraz ale Eliáš zisťuje, že Boh neprichádza v sprievode žiadneho z týchto mohutných znakov – opakovane sa zdôrazňuje: „...ale Pán nebol vo vetre [...], ale Pán nebol v zemetrasení [...], ale Pán nebol v ohni“ (vv. 11-12). Až nakoniec, keď po ohni nastáva pokoj – hebrejsky doslova „hlas jemného ticha“ – prichádza Pán. Eliáš vníma jeho prítomnosť v posvätnom tichu. A z tohto ticha k nemu opäť zaznieva otázka: „Čo tu robíš, Eliáš?“ (verš 13b už nie je súčasťou dnešného úryvku). Dôraz je na slove „tu“, čím Pán naznačuje, že Eliáš sa nachádza na mieste, kde ho Pán nevolal, prišiel tam svojvoľne bez Pánovho príkazu, ale Pán chápe jeho ľudskú slabosť a prichádza mu na pomoc. Eliáš odpovedá presne tými istými slovami (v. 14) ako predtým (v. 10). Eliáš si stále opakuje svoje, akoby skúsenosť novej prítomnosti Pána v tichu nemala naň zatiaľ žiaden vplyv. A tak sa Pán po tretí krát prihovára k Eliášovi (vv. 15-18), pričom mu dáva pokyny pre jeho ďalšiu službu (komentár ku jednému z týchto pokynov – pomazanie Elizea za Eliášovho nástupcu – je možné si pozrieť v katechéze na 13. cezročnú nedeľu roku C).

Dnešný úryvok nám prináša množstvo duchovných informácií o Božom pôsobení vo svete a o Božom vzťahu k slabému, vo viere tápajúcemu človeku. Dôležitou výpoveďou o jedinom a pravom Bohu je napr. scéna, kde je Eliáš svedkom mocných prírodných síl, o ktorých si pohania mysleli, že sú „bohmi“ (Bál bol „bohom“ dažďa a úrodnosti, ale Eliáš svojím pôsobením odhalil, že ide o „bezmocného boha“, ktorý nemá moc nad prírodným silami, ktoré mu ľudia pripisovali, a teda ide v podstate o nejestvujúceho „boha“, v skutočnosti ide len o jeden z trikov diabla, ako ľudí odviesť od jediného a pravého Boha – pohanstvo, uctievanie prírodných síl, je len zvrátenou formou pravého náboženstva); aj starí Izraeliti boli presvedčení, že tieto sily sú hlavnými prejavmi Božieho pôsobenia vo svete, akoby Boh chcel v ľuďoch vzbudzovať najmä strach zo svojej moci. Tým, že sa Boh tentoraz nezjavuje v týchto prírodných silách (Bál sa považoval aj za boha hromov, bleskov a búrky) dáva jasne najavo, že je iný ako pohanskí bohovia, nevyžaduje v prvom rade vonkajšiu poslušnosť založenú na strachu. Jeho skutočná sila spočíva v jeho pôsobení na ľudské srdcia, a táto sila sa dá prirovnať k tichému a jemnému hlasu Božieho slova v hlbinách ľudskej duše. Boh túži, aby sme ho milovali, aby sme ho poslúchali z vlastného presvedčenia, z vedomia o jeho láske k nám. Boh preto netrestá odbojníkov proti jeho moci unáhlene, netrpezlivo, z hnevu, ale necháva im čas na pokánie. To, čo sa zdá byť prejavom Božej slabosti či dokonca bezmocnosti voči zlu vo svete a v ľudských srdciach, je prejavom jeho sily, ktorou je jeho trpezlivá a súcitná láska k hriešnikom. Túto lekciu musí pochopiť aj sám veľký prorok Eliáš, keďže napriek svojmu vyvoleniu zostáva stále len slabým a hriešnym človekom, ktorý sa musí stále učiť viac dôverovať Bohu a moci jeho lásky.

Scéna, ktorú opisuje dnešný úryvok, v ktorej Boh prestáva pôsobiť dojmom mocného a hrozného Boha prihovárajúceho sa človeku hlavne zvonka cez strach vzbudzujúce prejavy jeho moci a dáva sa radšej poznať v tichom hlase pôsobiacom v ľudskom srdci, je zlomovou udalosťou v starozákonnom sebazjavovaní sa Božej podstaty. Boh tu začína akoby novú etapu svojho pôsobenia na svoj ľud, ktorý už považuje za dosť zrelý na to, než aby ho vychovával už len fyzickými trestami, ako sa vychovávajú malé deti, ktoré ešte nemajú rozum a schopnosť pochopiť rozdiel medzi dobrom a zlom, a začína sa k nemu približovať novým spôsobom – formou partnerstva, Božieho priateľstva, založeného na vzájomnej komunikácii v srdci človeka. Z tohto pohľadu sa javí Eliášov krutý čin povraždenia Bálových prorokov ako unáhlený, resp. ešte v duchu starej zbožnosti, nerozlišujúcej hriešnika od hriechu. Eliáš je ako prvý prorok postavený pred požiadavku zmeny postoja k hriešnikom, ktorá bola pre vtedajšieho človeka skoro nepochopiteľná. Mojžiš, Debora, Samuel, sudcovia, tí všetci ešte bojovali za Boha mečom, avšak od tejto chvíle praví Boží proroci prestanú používať pri šírení svojho posolstva náboženské násilie a spoliehajú sa už len na silu Božieho slova pôsobiaceho na ľudské srdcia. Ďalší krok v tomto myslení urobí ešte prorok Jeremiáš, ktorý dostáva od Boha víziu Božieho služobníka, ktorý zachraňuje hriešnikov svojím vlastným trpezlivým utrpením a smrťou.

 

Spracované podľa: https://www.abuba.sk/abuba/node/379

Schott, Zo stola Božieho slova, Dobrá kniha Trnava 2000

 

 

(Mt 14, 22-33) Len čo Ježiš nasýtil zástupy, rozkázal učeníkom, aby nastúpili na loďku a išli pred ním na druhý breh, kým on rozpustí zástupy. Keď rozpustil zástupy, vystúpil sám na vrch modliť sa. Zvečerilo sa a on tam bol sám. Loďka bola už mnoho stadií od zeme a zmietali ňou vlny, lebo vietor dul proti nim. Nad ránom sa, kráčajúc po mori, blížil k nim Ježiš. Keď ho učeníci videli kráčať po mori, vzrušení vraveli: „Mátoha!“ A od strachu vykríkli. Ale Ježiš sa im hneď prihovoril: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!“ Peter mu povedal: „Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode.“ On povedal: „Poď!“ Peter vystúpil z loďky, vykročil po vode a šiel k Ježišovi. Ale keď videl silný vietor, naľakal sa. Začal sa topiť a vykríkol: „Pane, zachráň ma!“ Ježiš hneď vystrel ruku, zachytil ho a povedal mu: „Maloverný, prečo si pochyboval?“ A keď vstúpili do loďky, vietor utíchol. Tí, čo boli na loďke, klaňali sa mu a vraveli: „Naozaj si Boží Syn!“

 

Pre hlbšie porozumenie dnešnému úryvku evanjelia pozrime sa na tento úryvok v kontexte Matúšovho evanjelia, najmä v súvislosti s  opismi Ježišových zázrakov. V Matúšovom evanjeliu nachádzame popri piatich Ježišových „veľkých rečiach“ štyri „zbierky zázrakov“, z ktorých prvá má svoje ťažisko vo 8. a 9. kapitole. Táto prvá zbierka obsahuje až 9 opisov zázrakov z celkového počtu 18 v Matúšovom evanjeliu. V 2 kapitolách z celkových 28 Matúšovho evanjelia teda nachádzame celú polovicu všetkých opisov zázrakov (uzdravenie ženy trpiacej na krvotok a vzkriesenie Jairovej dcéry – por. Mt 9,18-26 – exegéti zväčša chápu ako jednu udalosť, resp. gradujúce znamenie: Ježiš má moc nielen nad zdravím človeka, ale nad samotným jeho životom). Zmysel týchto opisov spočíva v tom, že Matúš Ježiša vykresľuje ako mocného tak v slovách ako aj v činoch – Ježišovo konanie je neoddeliteľné od jeho ohlasovania, obe tieto činnosti spolu úzko súvisia. Zvestovanie príchodu Ježišovho kráľovstva je potvrdené jeho zázračnými skutkami, ktoré sú znamením pravdivosti jeho slov.

Druhá zbierka zázrakov obsahuje iba tri zázračné znamenia, z ktorých dva sú exorcizmy (Mt 9,32-38 a Mt 12,22-30), ktoré túto „zbierku“ ohraničujú, a jeden je zázrak telesného uzdravenia (uzdravenie človeka s vyschnutou rukou – por. Mt 12,9), ale je charakteristická predovšetkým spormi okolo Ježišových zázrakov a protikladnými reakciami zástupov a židovských autorít na Ježišovo zázračné pôsobenie.

„Zachraňujúci zázrak“ z dnešného evanjelia je súčasťou tretej „zbierky zázrakov“ v Matúšovom evanjeliu, ktorá je umiestnená medzi 2 žiadosti o znamenie zo strany Ježišových protivníkov v Mt 12,38-39 a Mt 16,1-12. Mt 14 – 15 obsahuje dve rozprávania o zázračnom rozmnožení chleba (podobne ako u Marka); za prvé nasýtenie zástupov je umiestnené Ježišovo zázračné chodenie po vode (ktoré sa nachádza tak u Marka 6,45-51 ako aj u Jána 6,15-21), ktoré je jedine u Matúša spojené so záchranou Petra (opäť ide o „dvojzázrak“ v rámci jednej udalosti, záleží len od toho, ktoré časti tejto udalosti považujeme za „zázračné“, keďže „zázračné“ bolo nielen Ježišovo aj Petrovo kráčanie po vode ale aj utíšenie vetra, hoci to navonok nevyzerá ako zázrak, ale z kontextu vyplýva, že tento „silný vietor“ sa utíšil na základe Ježišovej vôle – tento zázrak však nachádzame výraznejšie opísaný v Mt 8,23-27), ktorý sa zľakol toho, čo vlastne na Ježišov príkaz robí, začal sa topiť a následne kráčal po mori už držiac sa Ježiša za ruku (čo vyplýva zo slov: keď vstúpili do loďky). Pred druhé rozmnoženie chleba Matúš umiestňuje príbeh uzdravenia kanaánskej ženy (por. Mt 15,21), ktorý zmienkami o chlebe a odrobinkách tematicky súvisí so zázrakmi rozmnoženia chleba – spolu teda táto tretia „zbierka“ obsahuje 4 zázraky.

Štvrtá zbierka zázrakov je uzatvorená medzi dve znamenia: uzdravenie posadnutého chlapca v Mt 17,14-18 a prekliatie neúrodného figovníka v Mt 21,18-20. V tejto časti nachádzame aj Ježišovo učenie o sile viery.

Ak sa pozrieme na samotný dnešný úryvok, môže nás zaujať už jeho prvá veta, kde Ježiš „rozkázal“ (gr. ēnankasen, doslova prinútil) učeníkom odísť od neho na druhý breh jazera. Dôvodov na tento rozkaz, či prinútenie učeníkov na odchod po senzačnej udalosti nasýtenia zástupov rozmnožením chlebov a rýb, mohlo byť viac: okrem toho, že sa Ježiš chcel po celodennej práci so zástupmi venovať konečne osamote modlitbe k Otcovi, o čom svedčia nasledujúce verše (Keď rozpustil zástupy, vystúpil sám na vrch modliť sa. Zvečerilo sa a on tam bol sám), čo bol jeho pôvodný plán, prečo odišiel po zvesti o smrti Jána Krstiteľa do samoty (por. Mt 14,13), chcel možno aj zamedziť učeníkom „vyhrievať sa“ na slnku pozornosti a obdivu zástupov po veľkom zázraku, po ktorom zástupy chceli podľa Jánovho evanjelia vyhlásiť Ježiša za svojho kráľa (Jn 6,15) a niečo z tej slávy by sa iste ušlo aj jeho najbližším „pobočníkom“, čo by však bolo v rozpore s formáciou jeho učeníkov na pokorných Božích služobníkov; Ježiš však asi už týmto príkazom pripravoval svojim učeníkom ďalšiu skúšku viery, ktorú mali podstúpiť pri nočnej plavbe jazerom. Boží vyvolenci často po chvíľkach úspechov v Božej službe zažívajú „temnú noc viery“, ktorá ich má uchrániť pred stálym pokušením upadnutia do pýchy.

Celá scéna je úzko spojená so scénou opísanou v Mt 8,23-27 (utíšenie búrky na mori), a možno ju vlastne považovať za doplnenie či rozvinutie tejto scény a jej posolstva, a to hlavne prostredníctvom príbehu týkajúceho sa apoštola Petra. To, čo spája obidve tieto scény okrem vysokých vĺn typických pre Genezaretské jazero, ktoré preto miestni obyvatelia nazývali morom (a je jedno, či tieto vlny spôsobila „búrka“, ako v prvej scéne alebo „silný vietor“, ako v druhej scéne) je strach učeníkov, hoci v prvom prípade ho spôsobilo samotné nebezpečenstvo hroziace z vlnobitia mora, teda strach zo smrti, a v dnešnom úryvku skôr strach z nečakaného tajomného príchodu Ježiša kráčajúceho v nočnej temnote po morských vlnách k loďke („Mátoha!“ A od strachu vykríkli), teda poverčivý strach z tajomných príšer a z duchov utopencov, ktorí sa ukrývajú v morských hlbinách a ktorí, podľa obľúbených povestí, ktorými sa rybári krátili čas pri nočnom rybolove, vystupovali počas búrok z hlbín, aby so sebou stiahli ďalších nešťastníkov. Božieho služobníka či Kristovho učeníka môže v jeho snahe nasledovať Krista zastrašiť všeličo, napríklad aj strach z ľudskej mienky. Duchovný strach a duchovný smútok patrili v dávnej minulosti podľa eremitských zoznamov hlavných pokušení človeka usilujúceho sa o hlbší vzťah s Bohom k hlavným „hriechom“, z týchto zoznamov, ktoré boli Cirkvou prevzaté a „paušalizované“, však neskôr vypadli, čo ale neznamená, že nezohrávajú v duchovnom živote človeka naďalej podstatnú úlohu.

To, čo obe scény spája dohromady najviac, je Ježišovo upozornenie na „malú vieru“ učeníkov: „Čo sa bojíte, vy maloverní?!“ (Mt 8,26) „Maloverný, prečo si pochyboval?“ (Mt 14,31). Téma malej viery sa u Matúša objavuje viackrát, napr. aj pri varovaní pred kvasom farizejom (Mt 16,8). Matúš v otázke viery učeníkov akoby nadväzuje na Marka, ktorý skôr rieši otázku neviery, teda nedostatku viery učeníkov (aj tento „vnútorný argument“ podporuje tézu o prvenstve Markovho evanjelia ako najstaršieho evanjelia, z ktorého čerpali, a ktorým boli ovplyvnení obaja ďalší synoptickí evanjelisti Matúš a Lukáš, hoci jestvuje aj téza o časovom prvenstve Matúšovho evanjelia, ktoré sa všeobecne nazýva „prvým evanjeliom“, ale z iného dôvodu – ako najviac používané evanjelium v prvých storočiach Cirkvi pri katechizácii veriacich, preto je aj v kánone Nového Zákona väčšinou umiestnené z evanjelií tradične ako prvé). V Markovej verzii utíšenia búrky na mori (Mk 4,35-41) Ježiš hovorí učeníkom: „Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?“ U Marka Ježiš vyzýva učeníkov hlavne k tomu, aby mali vieru („Majte vieru v Boha“ – Mk 11,22) a vychováva ich k viere v neho, pozýva ich k základnému rozhodnutiu nasledovať ho. U Matúša sa objavuje nová téma týkajúca sa viery, menovite problém „malej viery“ (oligopistia). Tento problém sa však týka iba najbližších Ježišových učeníkov. Práve ich nazýva ľuďmi „malej viery“ (oligopistos). Nemýľme si však „malú vieru“ s neverou alebo povrchnou vierou (poverou). Ide o vieru malú ako horčičné zrnko, ktorú Ježiš požaduje pri uzdravení posadnutého chlapca potom ako zostúpil z vrchu Premenenia (Mt 17,19-20: Keď boli učeníci s Ježišom sami, pristúpili k nemu a spýtali sa ho: „Prečo sme ho nemohli vyhnať my?“ On im povedal: „Pre svoju malú vieru. Veru, hovorím vám: Ak budete mať vieru ako horčičné zrnko a poviete tomuto vrchu: „Prejdi odtiaľto ta!“ – prejde. A nič vám nebude nemožné“).

Problém „malej viery“ vybuchuje vo chvíľach bezradnosti a neschopnosti učeníkov poradiť si v situáciách, ktoré ich z ľudského hľadiska presahujú. Problém „malej viery“ však nespočíva v tom, že si učeníci v takýchto situáciách nevedia poradiť vlastnou silou a schopnosťami, ale že sa v takýchto situáciách nedokážu odovzdať Ježišovi, hoci mu už svoj život odovzdali, ale v praxi stále narážajú na svoju nedôveru v Božiu moc, ktorá je mocou lásky. Ježiš im nehovorí „maloverní“ preto, aby niečo urobili, aby „uverili v seba“, aby prejavili „silnú vôľu“, ale aby sa mu v konkrétnej situácii odovzdali. Keď im hovorí, že sú maloverní, hovorí im: „Málo mi dôverujete“. To však neznamená, že by mali učeníci upadnúť do nečinnosti, pasivity; práve naopak, pozýva ich k skutkom, k činnosti, ale k takým, ktoré sa opierajú o pokornú, vyskúšanú a premodlenú vieru, postupne prerastajúcu do dôverného osobného vzťahu k Ježišovi, čiže do lásky k nemu.

Ježiš u Matúša oslovuje ako „maloverných“ len svojich najbližších učeníkov, tých, ktorí už urobili krok viery, ale viera v Ježiša sa pre nich ešte nestala ich životným štýlom v každej situácii života. Ježiš teda pozýva svojich učeníkov k zrelosti viery, k rastu viery, ktorá bude stále viac prerastať do „dôvery“, teda do lásky, ktorá úplne prenikne ducha učeníkov, takže už pre nich nebude okrem Ježiša jestvovať nič iné, čomu by verili alebo sa na to spoliehali (Pre mňa žiť je Kristus – Flp 1,21). Táto „cesta malej viery“ (por. aj náuku sv. Terézie z Lisieux) však na tomto svete nikdy nekončí. Viera učeníkov je stále „primalá“, učeník sa môže otvoriť stále väčšej viere, vždy je pozvaný k niečomu „viac“. Farizejské uspokojenie, že moja viera je už dokonalá, lebo dodržiavam zákon či plním perfektne náboženské povinnosti, je v skutočnosti smrťou viery.

Skutočný učeník cíti, že jeho viera je stále malá, a tak je to dobre. To však neznamená, že „malá viera“ je hodná pochvaly. Ježiš chváli vieru pohanov (por. Mt 8,13; 15,28), lebo je to prvý krok od neviery k viere ako podmienke spásy, ale ak sa chce stať takýto v Ježiša veriaci človek skutočným Ježišovým učeníkom, takáto viera nestačí. Ježiš neustále karhá učeníkov pre nedostatok viery, či pre malú vieru. Postoj nedôvery voči nemu ho uráža, bolí ho. Zároveň však prijíma učeníkov a odpúšťa im. Viera učeníkov je jednoducho v neustálom procese rastu, je to jej pozemská vlastnosť: teraz ostáva viera (por. 1Kor 13,13). Jedine Ježiš je vzorom dokonalej viery, plnosti viery. Od neho sa má učeník „malej viery“ učiť, čo to znamená dokonale sa odovzdať Bohu. Ježiš, dokonalý vo viere, prešiel peklom strachu v Getsemanskej záhrade, zakúsil bezradnosť a slabosť počas svojho mučenia, zakúsil opustenosť Bohom na kríži a zdanlivú nezmyselnosť smrti. Vždy, keď učeník stojí bezradný voči výzvam života, je pozvaný k tomu, aby sa jeho viera prerodila do odovzdanosti a dôvery v nepochopiteľnú moc Božej lásky.

 

Spracované podľa: František Trstenský, Rozumieť Matúšovmu evanjeliu, Katolícke biblické dielo, Svit 2008

Krzysztof Wons, Odovzdať sa Ježišovi, Duchovné cvičenia so sv. Matúšom, Redemptoristi, Michalovce 2014

Fritz Rienecker, Evanjelium podľa Matúša, Wuppertálska študijná Biblia, Creativpress, Bratislava 1992