(1Kr 19,4-8) Eliáš išiel deň cesty na púšť. Keď zastal, sadol si pod borievku a žiadal si umrieť. Hovoril: „Už nevládzem, Pane! Vezmi si môj život, veď ja nie som lepší ako moji otcovia.“ Hodil sa na zem a usnul v tieni borievky. Vtom sa ho dotkol anjel a povedal mu: „Vstaň a jedz!“ Pozrel sa a hľa, pri hlave mal podpopolný chlieb a nádobu s vodou. Najedol sa, napil sa a znova zaspal. A Pánov anjel prišiel druhý raz, dotkol sa ho a povedal mu: „Vstaň a jedz, lebo máš pred sebou ešte veľkú cestu.“ Vstal teda, najedol sa, napil sa a posilnený týmto pokrmom šiel štyridsať dní a štyridsať nocí až k Božiemu vrchu Horeb.

V dnešnom prvom čítaní nachádzame proroka Eliáša v dosť smutnom duchovnom stave, ktorý by sme od proroka takého silného ducha vôbec nečakali: prorok len krátko po svojom veľkolepom víťazstve na Karmeli nad stúpencami Bála, pohanského božstva, ktoré do severného Izraela zavliekla Jezabel, pohanská manželka severoizraelského kráľa Achaba, musí utekať pred pomstou tejto ženy, ktorá sa mu začala vyhrážať smrťou.

Eliáš po veľkom zázraku na hore Karmel a po pozabíjaní Bálových prorokov (píše sa o tom v 18. kapitole Prvej knihy kráľov) dúfal, že Achab sa spolu s celým národom vráti späť k poslušnosti Jahvemu, ale jeho nádej sa nenaplnila, a to práve pre vplyv, ktorý mala Jezabel na Achaba, ktorý úplne podliehal jej duchovnej sile, pochádzajúcej od diabla (pohanské božstvá možno totiž považovať za rôzne podoby diabla). Keď Achab vyrozprával svojej manželke, akého prejavu Božej moci cez Eliáša bol svedkom na hore Karmel, Jezabel zahorela voči Eliášovi diabolským hnevom a  poslala po svojich posloch Eliášovi odkaz, ktorý bol vlastne rozsudkom smrti. A zrazu vidíme, že Eliáš napriek svojej pevnej viere v Jahveho, napriek zázrakom, ktorých bol nielen svedkom, ale priamym iniciátorom, napriek tomu všetkému zostáva slabým človekom, ktorý zakolísal vo svojej viere. Ale ani nie tak zo strachu o svoj život pred hrozbou Jezabel, akoby sa to mohlo na prvý pohľad zdať, ale práve pre neúspech svojej misie, keďže jeho túžba po obrátení Achaba a po návrate Izraela z cesty modloslužby sa očividne nenaplnila. Ako je možné, že Jahve nedokázal zmeniť Achabovo srdce a že modloslužobná Jezabel mala na Boží národ väčší vplyv ako jeho Boh? Eliáš sa dá na útek, ale ani nie tak pred samotnou Jezabel, ako pred Bohom (vidno tu istú paralelu s prorokom Jonášom, ktorý tiež uniká pred svojím prorockým poslaním).

Eliáš uteká na sväté miesto, kam ho však Boh neposiela (Boh sa ho po jeho príchode na toto miesto 2x pýta: „Čo tu robíš, Eliáš?“ – 1Kr 19,9 a 13), ale kam ide hnaný duchovným inštinktom – na horu Sinaj (Horeb je len iné meno tejto hory), miesto Mojžišových stretnutí s Bohom. Tam chce od Boha dostať odpovede na svoje otázky. Duchovná situácia proroka Eliáša je častou skúsenosťou veľkých postáv viery. Človek vyzvaný Bohom k službe ľuďom, sa často stretáva s neúspechom u tých, ku ktorým je poslaný. Svoj neúspech si nevie vysvetliť. Je slabý Boh, ale som slabý ja? Kde je chyba? Takýto navonok neúspešný Boží služobník uteká pred svojím poslaním a praje si byť zbavený svojho bremena a želá si radšej smrť ako pokračovanie v takom živote, v ktorom sa to, čomu najviac veril, javí ako slabé a neúspešné. Napriek tomu prorok nesiaha po samovražde, nezrieka sa Boha, ale celkom sa vkladá do Božích rúk a od neho očakáva riešenie svojej situácie – hoci by najradšej uprednostnil smrť z Božích rúk. Aj v tejto chvíli zúfalstva teda prorok prejavuje svoju odovzdanosť Bohu.

Nasleduje scéna, ktorá je dôvodom zaradenia tohto biblického úryvku do liturgie tejto nedele – Boh súcitne zhliadne na svojho služobníka, prebúdza ho prostredníctvom anjela a posilňuje ho chlebom a vodou (tento proces sa opakuje dvakrát, čo je v Biblii znamením potvrdenia, že ide o Božiu vôľu – čo sa v Biblii urobí alebo povie dvakrát, to je absolútne platné), ktorý síce vyzeral ako bežný chlieb tej doby – podpopolný, teda pečený veľmi jednoduchým spôsobom zabalený v popole na otvorenom ohnisku – ale predsa to nebol obyčajný chlieb (a zrejme ani voda nebola obyčajná), keď po jeho požití Eliáš mohol 40 dní a 40 nocí bez prestávky kráčať k miestu stretnutia s Bohom. Pokrm, ktorým Boh nasýtil Eliáša na jeho úteku pred sklamaním z Boha, bol teda Božím pokrmom, „chlebom z neba a živou vodou“, ktorý nasýtil nielen Eliášov žalúdok, ale aj jeho srdce, ktoré bolo po tomto pokrme pripravené na modlitbu a poučenie od Boha o zmysle jeho duchovnej skúšky.

V dnešnom prvom čítaní môžeme nájsť dve línie starozákonného duchovného myslenia:

1) Žiadny človek nie je uchránený od slabosti, pokušenia a strachu, každý musí na ceste svojho duchovného dozrievania prejsť mnohými duchovnými skúškami, dôležité je len v každej chvíli uchovať si dôveru v Boha za každú cenu. Ako vzor takéhoto postoja nám môžu poslúžiť biblickí hrdinovia – hrdinovia viery, z ktorých však ani jeden nebol bez svojich slabostí a chýb.

2) Celý dnešný úryvok zo Starého Zákona je vlastne alúziou (narážkou) na putovanie Izraelitov po púšti po ich vyslobodení z egyptského otroctva: Eliášov chlieb a voda = manna a voda zo skaly; anjel budiaci a posilňujúci Eliáša = anjel Zhubca, trestajúci Egypt smrťou prvorodených; Eliášovo reptanie na svoj osud = reptanie Izraelitov proti Bohu; Eliášova 40-dňová cesta k Sinaju v dôsledku jeho nepochopenia Božej vôle = Izraeliti putovali 40 rokov po púšti v okolí Sinaja pre svoju neschopnosť podriadiť sa Božej vôli; Eliáš dostal na Sinaji pokyny od Boha = Izraeliti dostali na Sinaji Desatoro; atď.

Na záver sa ešte pozrime na osobu Eliáša trochu netradičným pohľadom Richarda Rohra, amerického františkánskeho kňaza, z jeho knihy Duchovní bratří (vydavatelství Cesta, Brno 2005). Eliáša možno vnímať ako rozporuplnú osobu, ktorá by nám bola v osobnom kontakte s ním možno nepríjemná a nesympatická. Tento človek, plný horlivosti za Pána (por. 1Kr 19,10 a 14), bol človekom násilným, pripomínajúcim dnešných moslimských džihádistov (náboženských teroristov), ktorý si tiež nábožensky ospravedlňujú svoje z nášho pohľadu neospravedlniteľné činy. Pre nás, novozákonných ľudí odchovaných na Kristovom prikázaní lásky a odpúšťaní nepriateľom, sú činy viacerých starozákonných postáv, ktoré svoju službu Bohu spájali aj s násilnými činmi, vlastne psychologicky nepochopiteľné. Museli by sme sa vžiť do tej doby, ktorá bola celá plná násilia a uvedomiť si, že Boh vychováva každého človeka, ba aj celé národy, primerane ich stupňu náboženského a kultúrneho vývoja. Eliáš bol človek plný ohňa, ktorý túžil po tom, aby Boh stále hovoril k svojmu národu v ohni, búrke či zemetrasení (por. stretnutie Eliáša s Bohom na Sinaji, 1Kr 19,9-18, čo je stať nasledujúca priamo za úryvkom z dnešného prvého čítania). Boh sa však Eliášovi zjavuje v jemnom vánku. Chcel ho tým nasmerovať k jemnejšiemu počúvaniu Boha a k odhaleniu aj inej stránky Boha, ktorou je súcit, láska, odpustenie, prijatie hriešnika, snaha, aby hriešnik v dôsledku svojich hriechov nezomrel, ale aby sa obrátil a žil (Ez 33,11).

Eliáš pripomína tak trochu náboženského fanatika, človeka, ktorý nečakane objavil pravdu, ale ešte veľa mu chýba k múdrosti, ako s tou pravdou zaobchádzať. A tak skoro vždy, keď Eliáš vykonáva svoj prorocký úrad, je to spojené s krviprelievaním – a nejde len o vybitie Bálových prorokov po zázraku na Karmeli (Eliáš napr. predpovedal aj nepríjemné okolnosti Jezabelinej smrti: „Psy budú žrať Jezabel na jezraelskom poli“, 1Kr 21,23, a predpovedal aj smrť kráľa Ochoziáša, pričom toto proroctvo bolo spojené so smrťou jeho vojakov – 2Kr 1). Seriál o Eliášovi nie je peknou rozprávkou pre deti (hoci smrť „zlých ľudí“ je často súčasťou aj detských rozprávok). Eliáš bol skrátka dieťaťom svojej doby, v ktorej sa ešte len začal presadzovať prísny monoteizmus, ale ku tomu bolo potrebné, aby sa psychologicky účinne (a nič je nie psychologicky účinnejšie ako hrozba smrti) odstránil polyteizmus – pohanstvo, ktoré bolo pre Izrael z rôznych dôvodov veľmi atraktívne, tak ako je pre ľudí našej doby atraktívny ateizmus a materializmus. A cena za odstránenie falošných bôžikov z ľudských myslí je veľmi vysoká – spomeňme si len, aké veľké obete si vyžiadalo odstrániť bohov nacizmu a komunizmu.

Eliáš tak trochu pripomína aj konvertitu – nového nadšeného veriaceho, ktorý zažil medové týždne prvej náboženskej skúsenosti a svoje poznanie bezhlavo a bezcitne aplikuje na všetko a na všetkých. Samozrejme, pre veriacich raného monoteistického náboženstva bol Eliáš hrdinom, tak ako sú pre mnohých moslimov mučeníci za vieru v Alaha (rozumej: samovražední atentátnici). Eliáš má inak veľa spoločného aj s Jánom Krstiteľom, ktorý však Eliáša zrejme prevyšoval svojou pokorou. Eliáš mal totiž vďaka obdivuhodným zázrakom, ktoré mu dal Boh vykonať, vysoké sebavedomie, ktoré potom, ako kráľ Achab zostal neoblomný vo svojom odvrate od Pána, utrpelo ťažký úder, o čom je vlastne dnešné čítanie. Obaja však mali spoločný „čiernobiely pohľad“ mladých nadšencov. Je to dobrý a zrejme aj nutný spôsob, ako začať prežívať vieru v Boha naplno, ale každý, kto týmto obdobím prešiel, je si vedomý mnohých chýb, ktoré v tom čase napáchal na svojom okolí.

K mladým veriacim (nie v zmysle fyzického veku) proste patrí radikalizmus, extrémizmus, jednostrannosť. A tak stretávame „mladých“ úzkoprsých kňazov (aj novovymenovaných biskupov), náboženských demagógov, ľudí posadnutých jednou myšlienkou, jednou pravdou, cez ktorú sa pozerajú na všetko, a s ktorou všetko pomeriavajú. Väčšina zrelých veriacich bola spočiatku veľmi konzervatívnymi a zákonníckymi ľuďmi, ale našťastie sa tam ich duchovný vývoj neskončil, neustrnuli na fundamentalizme a fanatizme a pokročili k pretvoreniu svojej osobnosti smerom k láske, súcitu, milosrdenstvu, pochopeniu hriešnika v jeho slabosti podľa Božieho vzoru.

To, čo Pán Ježiš hovorí o Jánovi Krstiteľovi („Medzi tými, ktorí sa narodili zo ženy, nepovstal nik väčší ako Ján Krstiteľ“), možno rovnako povedať o Eliášovi. „Ale aj ten najmenší v nebeskom kráľovstve je väčší“ ako oni obaja. Proroci sú skrátka ľudia, ktorých si Boh vyberá veľmi zvláštne, sú to ľudia, od ktorých by sme nečakali, že sa stanú Božími nástrojmi, neoplývajú veľmi jemnosťou a zvyčajne ani inými „kresťanskými cnosťami“, konajú a robia nepredvídateľné a morálne ťažko posúditeľné veci, ale to všetko preto, aby otriasli našim svedomím, aby nás prebudili z našej duchovnej spokojnosti a nečinnosti, aby nás vrátili na cestu hľadania Božej vôle. Ich účelom nie je byť pre nás príkladom vo všetkom, iba nás prebudiť a nasmerovať späť na Boha.

(zdroje: K. Flossmann: První čtení, rok B, ČKCH 1990, G.Zevini – P.G.Cabra: Lectio divina na každý den v roce 6, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří 2002, R. Rohr: Duchovní bratři, Brno 2005, upravené)

(Ž 34, 2-3. 4-5. 6-7. 8-9) Pána chcem velebiť v každom čase, moje ústa budú ho vždy chváliť. V Pánovi sa bude chváliť moja duša; nechže to počujú pokorní a nech sa tešia. R. Velebte so mnou Pána a oslavujme jeho meno spoločne. Hľadal som Pána a on ma vyslyšal a vytrhol ma zo všetkej hrôzy. R. Na neho hľaďte a budete žiariť a tvár vám nesčervenie hanbou. Úbožiak zavolal a Pán ho vyslyšal a vyslobodil ho zo všetkých tiesní. R. Ako strážca sa utáborí anjel Pánov okolo bohabojných a vyslobodí ich. Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán; šťastný človek, čo sa utieka k nemu. Refrén: Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán.

Na túto nedeľu Cirkev (resp. jej liturgickí a biblickí experti) vybrala ako responzóriový žalm po prvom čítaní pieseň vďakyvzdávania z prvej knihy Žaltára, ktorá je jedným (podľa hebrejského textu) z deviatich abecedných žalmov Žaltára (v Septuaginte a Vulgáte tvoria Ž 9 a 10 jeden celok).

Keďže sme sa týmto žalmom už zaoberali v katechéze na slávnosť sv. Petra a Pavla, apoštolov (omša v deň slávnosti), odkazujeme na túto katechézu.

Pre doplnenie len udáme pravdepodobný dôvod výberu tohto žalmu do liturgie slova tejto nedele. Tým dôvodom je asi obsah v.5: Hľadal som Pána a on ma vyslyšal a vytrhol ma zo všetkej hrôzy a v. 7: Úbožiak zavolal a Pán ho vyslyšal a vyslobodil ho zo všetkých tiesní, ktoré korelujú s obsahom prvého čítania, v ktorom Eliáš v nebezpečenstve smrti ale aj vo svojej znechutenosti z prorockého poslania volá k Pánovi a dostáva útechu.

Výber žalmu je ovplyvnený pravdepodobne aj zmienkou o „anjelovi Pána“ (v. 8, hebr. malach Jahve, resp. malach Adonai), ktorý sa stará o bohabojných ako strážca, a ktorý sa postaral aj o Eliáša.

Spracované podľa: https://en.wikipedia.org/wiki/Psalm_34

https://biblehub.com/interlinear/psalms/34-7.htm

(Jn 6,41-51) Židia šomrali na Ježiša, lebo povedal: „Ja som chlieb, ktorý zostúpil z neba,“ a hovorili: „Vari to nie je Ježiš, Jozefov syn, ktorého otca a matku poznáme? Ako teda hovorí: ‚Zostúpil som z neba!?‘“ Ježiš im odpovedal: „Nešomrite medzi sebou! Nik nemôže prísť ku mne, ak ho nepritiahne Otec, ktorý ma poslal. A ja ho vzkriesim v posledný deň. U Prorokov je napísané: ‚Všetkých bude učiť sám Boh.‘ A každý, kto počul Otca a dal sa poučiť, prichádza ku mne. Nie že by bol niekto videl Otca; iba ten, ktorý je od Boha, videl Otca. Veru, veru, hovorím vám: Kto verí, má večný život. Ja som chlieb života. Vaši otcovia jedli na púšti mannu a pomreli. Toto je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby nezomrel nik, kto bude z neho jesť. Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“

Evanjelium tejto nedele je pokračovaním postupného čítania 6. kapitoly Jánovho evanjelia, z ktorej úryvky počúvame už tretiu nedeľu za sebou. Nejde však o súvislé čítanie, lebo medzi jednotlivými nedeľnými úryvkami je vždy niečo z tejto kapitoly vynechané. Medzi úryvkom z minulej nedele (Jn 6,24-35), ktorý sa končí Ježišovým vyhlásením „Ja som chlieb života“, a dnešným úryvkom, ktorý myšlienkovo nadväzuje na toto vyhlásenie, sa ešte nachádza úsek Jn 6,36-40, ktorý liturgia vynecháva, a ktorého obsahom je na jednej strane Ježišovo obvinenie Židov z nevery v neho ako Božieho vyslanca („Aj ste ma videli, a neveríte“ – Jn 6,36b), čím však prejavujú vlastne neveru voči samému Bohu („Všetko, čo mi dáva Otec, príde ku mne. ... lebo som nezostúpil z neba, aby som plnil svoju vôľu, ale vôľu toho ktorý ma poslal“ – Jn 6,37a-38), a na druhej strane Ježišov prísľub vzkriesenia a večného života tým, ktorí v neho veria: „Lebo vôľa môjho Otca je, aby každý, kto vidí Syna a verí v neho, mal večný život; a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6,40). Je teda do istej miery logické, že liturgia, ktorá sa v tieto nedele zameriava výslovne na Ježišovo sebaoznačenie ako „chlieb života“, vynecháva state, ktoré s touto témou priamo nesúvisia, čo neznamená, že s ňou nesúvisia vôbec, lebo stále ide o vieru v Ježiša (aj pri pojme „chlieb z neba“), ktorá má doplniť a pretransformovať našu vieru v Boha. Sme kresťania nie preto, že veríme v Boha, v Boha veria aj iné monoteistické náboženstvá, ale preto že veríme v Ježiša.

Úvod dnešného čítania však predsa nadväzuje na tieto vynechané myšlienky (o Ježišovej identite Božieho Syna a o jeho prísľube vzkriesenia tým, ktorí v neho veria), lebo hoci sa hneď v prvej vete dnešnej perikopy spomína opäť „chlieb, ktorý zostúpil z neba“, predsa sa úvod dnešného čítania z evanjelia nevenuje priamo tomuto ústrednému pojmu celej 6. kapitoly Jánovho evanjelia, ale týka sa práve myšlienok pochádzajúcich zo spomínanej vynechanej časti 6. kapitoly – na jednej strane prináša pochybnosti Židov o Ježišovej identite Mesiáša a o jeho božskom pôvode (Jeho otca a matku poznáme, ako teda hovorí: „Zostúpil som z neba“?), a na druhej strane Ježišovo potvrdenie, že je to práve viera v neho, ktorá nám zabezpečí vzkriesenie v posledný deň. Ako uvidíme na konci, obe tieto myšlienky (Ježišovo božstvo a prísľub vzkriesenia z mŕtvych a večného života) vlastne smerujú k hlbšiemu pochopeniu toho, čo znamená, že Ježiš je naším chlebom z neba.

Obe tieto myšlienkové línie (potvrdenie svojho božského pôvodu a spojenie medzi vierou v neho a vzkriesením z mŕtvych) Ježiš následne ešte rozvádza v strednej časti dnešnej perikopy. Najprv opiera svoju božskú identitu o Božie Slovo (t.j. o Tóru = Zákon a proroci, presnejšie Pentateuch + Proroci + ostatné spisy Starého Zákona), lebo Židia uznávali ako dôkaz, ktorým by Ježiš mohol potvrdiť to, čo o sebe tvrdí, len slová Biblie.  Preto cituje pasáž z Prorokov: „Všetkých bude učiť sám Boh“. Ide o voľnú (židovskými rabínmi bežne používanú) interpretáciu verša Iz 54,13 („Všetky tvoje dietky budú učeníkmi Pána“), príp. Jer 31,33b-34a („Svoj zákon dám do ich vnútra a napíšem ho do ich srdca. A budem im Bohom a oni budú mojím ľudom. Už sa nebudú vzájomne poučovať a brat bratovi nebude hovoriť: „Poznajte Pána!“, pretože ma všetci poznajú od najmenšieho po najväčších“). Ježiš tým dokazuje, že Boh prisľúbil v Písme svoje priame sebazjavenie ľuďom, teda už nielen ako zahalený v Božom Slove sprostredkovanom skrze prorokov či svätopiscov, ale priamo – tvárou v tvár, čo sa uskutočnilo práve v Ježišovi, lebo v ňom a cez neho nebeský Otec priamo vyučuje zástupy. Ježiš je záverečným a vrcholným sebazjavením sa Boha, ktorý sa najprv zjavil cez Slovo a teraz cez Ježiša.

Následne po tomto rabínskom dôkaze, že Boh pripravoval svoje priame sebazjavenie sa ľuďom Vtelením svojho Syna, vyzýva Židov – či skôr ich náboženských predstaviteľov, ktorí sa po zázračnom nasýtení zástupu podujali overiť Ježišovu hodnovernosť Mesiáša, preto s ním vstúpili do dialógu v kafarnaumskej synagóge – aby skúmali jeho život, jeho skutky, ktoré svedčia o tom, že pozná Otca, lebo ho videl. Ak budú dobre počúvať hlas Otca, t.j. Božie Slovo, v Ježišových skutkoch musia spoznať prítomnosť samého Boha, ktorého si uctievajú. Samozrejme, tieto tvrdenia boli pre Židov provokatívne až poburujúce, hraničiace s rúhaním, a nebolo pre nich jednoduché ich prijať. Ježiš sa však nebráni skúmaniu jeho života a skutkov, aby sa každý sám presvedčil,  či mu možno veriť, alebo ho treba zavrhnúť ako podvodníka či blázna. Následne Ježiš opäť tým, ktorí v neho uveria, sľubuje večný život. Tým sa Ježiš od potvrdenia svojej identity Božieho Syna vracia späť k téme vzkriesenia a večného života a následne túto tému spája s pôvodnou a hlavnou myšlienkou, z ktorej vyšiel na začiatku svojej diskusie so Židmi, a to je myšlienka „chleba z neba“, ktorú ďalej rozvíja a ktorou sa končí aj dnešný úryvok evanjelia. Pozrime sa aj my opäť na túto myšlienku bližšie pomocou myšlienok Sv. Otca Benedikta XVI. v jeho knihe Ježiš Nazaretský I, keďže naposledy sme túto myšlienku iba načali:

Vo vnútornom vývoji židovského myslenia sa stávalo čoraz zreteľnejším, že skutočný chlieb z neba, ktorý živil a živí Izrael, je práve Zákon – Tóra, Božie slovo (v úzkom slova zmysle Tóra znamená iba Mojžišov Zákon, resp. Pentateuch, ale v širšom slova zmysle znamená celé Písmo – t.j. Starý Zákon, keďže hovoríme o Židoch). Už samotní Židia sa teda od pojmu manny ako chleba z neba, ktorý sýtil iba telo, povzniesli k symbolickému chápaniu manny v zmysle Božieho Slova, ktoré je tiež (symbolicky) „chlebom z neba“, lebo sa ním sýti ľudské srdce. Aj Židia si totiž stále viac uvedomovali, že k naplneniu ľudského života nestačí mať iba dobré materiálne zaopatrenie, teda pozemský chlieb, ale je potrebný aj „chlieb pre dušu“, resp. pre srdce človeka (Židia pojem duša v našom chápaní, ako niečoho zásadne odlišného od tela, nepoznali – teda aspoň v najstarších spisoch Biblie, pochádzajúcich z doby pred vznikom gréckej filozofie, teda neovplyvnených helenistickým myslením). Človek je hladný po niečom vyššom, potrebuje čosi viac. Je však týmto iným pokrmom Tóra? Naozaj, Tóra je chlieb od Boha. V nej a jej prostredníctvom môže človek v istom zmysle urobiť svojím pokrmom Božiu vôľu. Avšak v Tóre, v Božom slove, nám Boh ukazuje takpovediac len svoj chrbát, podobne, ako sa zjavil Mojžišovi („Ty ma uvidíš odzadu ... moju tvár nesmie nik vidieť“, Ex 33,23). Božie slovo je stále len „Božím tieňom“. V Ježišovi však prichádza iný „chlieb z neba“, ktorý nie je už len tieňom Osoby, či jej chrbtom, ale je to samotná Osoba. Tóra – Zákon, sa stala Osobou. V Ježišovi už nepočujeme len Boží hlas, nevidíme len Boží chrbát či tieň, ale vidíme samého Boha z tváre do tváre. Jediný skutok, ktorý od tejto chvíle Boh žiada, už nie je zachovávanie množstva predpisov Tóry, ale veriť v Ježiša, lebo on je ten najskutočnejší „chlieb života“, ktorý neporovnateľne prevyšuje ten chlieb Božieho Slova, ktorým Židia dovtedy živili svoje srdcia. Prijatie tohto chleba človeka oslobodzuje od tvrdej driny zachovávania množstva predpisov, ktoré mali človeku pripomínať Božiu svätosť a teda odstup Boha a človeka, a môže prijať tento nový chlieb ako dar, ako „Boží skutok“.

Otázka, ako sa môžeme živiť Bohom, ako sa Boh môže stať naším chlebom, však ešte týmto nie je celkom zodpovedaná. To, že Boh, Logos (tento pojem gréckej filozofie Ján používa na označenie druhej božskej osoby, ale teraz sa ním nebudeme zaoberať, povieme si len toľko, že tento pojem okrem iného naznačuje večné plodenie Syna Otcom), sa stal telom v Ježišovi, že sa stal viditeľným človekom, jedným z nás, je len prvý krok tohto procesu. Okrem vtelenia Slova, Logosu, je potrebný ešte ďalší krok, ktorý Ježiš hovorí v závere dnešnej state z evanjelia: Ježiš to telo, ktoré si ako Logos vzal, musí dať „za život sveta“. Až vtedy sa naplno stane tým novým chlebom, ktorým sa človek môže živiť a tak získať večný život. Ježišovo vydanie sa na smrť teda istým spôsobom prevyšuje samotné Vtelenie a naznačuje jeho konečný cieľ – tajomstvo vykúpenia skrze kríž.

V 6. kapitole Jánovho evanjelia sa teda prelína teológia vtelenia s teológiou kríža, dalo by sa povedať: Vianoce s Veľkou Nocou. Tieto dve tajomstvá sa nedajú od seba oddeliť a len ich spojením sa Ježiš stáva pre nás chlebom života. Vtelenie Logosu, Božieho Slova, ktorým sa začína Jánovo evanjelium (A slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami), smeruje k obetovaniu tohto tela na kríži. Až vtedy je Kristovo telo pre nás pripravené ako chlieb života. Sviatosť Oltárna, Eucharistia, je teda spojením tajomstva Vtelenia a veľkonočnej obety, v ktorej sa završuje Ježišovo sebadarovanie sa ľudstvu s cieľom vykúpenia z večnej smrti. Eucharistia teda stojí priamo v strede kresťanskej bohoslužby, ba celej kresťanskej existencie. V nej nám Boh dáva mannu, pravý chlieb z neba, vďaka ktorému môžeme žiť ako opravdivé Božie deti, slobodné od hriechu. Súčasne je Eucharistia veľkolepým stretnutím človeka s Bohom a predchuťou novej existencie, nového života v Bohu a s Bohom.

(zdroj: Joseph Ratzinger: Ježiš Nazaretský I, Dobrá kniha Trnava 2007)