Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Kaz 1, 2; 2, 21-23) „Márnosť nad márnosť,“ hovorí Kazateľ, „márnosť nad márnosť a všetko je márnosť.“

Lebo niekto sa múdro, zručne a usilovne namáha a svoj podiel dá človekovi, ktorý nepracoval. A to je teda márnosť a veľké zlo. Veď čo bude mať človek zo všetkej svojej námahy a trápenia srdca, ktorým sa umáral pod slnkom? Všetky jeho dni sú bolesťou a jeho zamestnanie trápením; jeho srdce si ani v noci neodpočinie. A to je tiež márnosť.

 

O knihe Kazateľ platí viac než o iných biblických knihách, že ju treba čítať so zreteľom k celku Písma. Táto kniha, napísaná v dobe stretnutia Izraela s vyspelou pohanskou gréckou filozofiou, totiž okrem náboženského posolstva prináša aj filozofickú odpoveď na úvahy pohanskej filozofie o zmysle života. A tou odpoveďou je, že vychvaľovaná grécka múdrosť nedokáže odpovedať na rozhodujúcu otázku o pôvode a cieli človeka. Z hľadiska pohanskej filozofie, z hľadiska odmietania viery v zjaveného Boha Izraela, je vlastne všetko len márnosť.

Celá kniha je nápadná hlbokým pesimizmom, ktorý je typický nielen pre grécku, ale pre všetky pohanské filozofie. O tom svedčí už samotná úvodná veta dnešného prvého čítania (Kaz 1,2), ktorá je mottom celej knihy, a ktorú by mohol napísať hocijaký neverec dnešných čias, ktorý by však musel mať odvahu spolu s Kazateľom zahľadieť sa až na koniec všetkého, na zmysel celého ľudského bytia, na cieľ všetkého trápenia, namáhania sa ale aj radostí ľudských bytostí. Takú odvahu však dnešný neverec spravidla nemá, uspokojí sa s povrchnými dôvodmi pre život bez Boha a bez nádeje na večný život, v podstate sa vyhýbajúc otázke o zmysle života, a tento svoj nezáujem si odôvodňuje buď odporom voči náboženstvu, ktoré ho údajne sklamalo, alebo je jednoducho lenivý premýšľať o zmysle života a uspokojí sa s akoukoľvek odpoveďou, ktorá mu umožní žiť ďalej život založený na užívaní si radostí života, v skutočnosti však na pýche a sebectve.  Zdanlivý životný optimizmus nevercov, ktorý sa v porovnaní s vážnosťou náboženstva javí príťažlivý, je falošný, lebo je založený na neúplných faktoch života – ignoruje zlo vo svete, utrpenie a smrť ako skúšobné kamene pravej filozofie.

Izraelský mudrc, nazývaný Kazateľ, ktorý sa s gréckou filozofiou zoznámil pravdepodobne približne 200 rokov pred narodením Krista v egyptskej Alexandrii, kde Židia tvorili veľkú diasporu, prebral zaradom všetky filozofické pokusy o odpoveď na otázku, prečo stojí za to žiť. Mudrc možno aj sám vo svojom živote vyskúšal mnohé z toho, čo mu grécka filozofia ponúkala ako dostatočný dôvod na spokojný život, avšak jeho skúsenosti ho naplnili hlbokým pesimizmom voči gréckej filozofii aj pohanskému spôsobu života. Svet nemá zmysel sám v sebe, v tom, čo ponúka človeku na utíšenie jeho hladu po radosti a šťastí a naplnení zvláštnej túžby po zmysle svojej existencie: jedlo a pitie, majetok a sláva, rodina a veľké poznanie, to všetko síce zvyšuje na chvíľu kvalitu života, ale nemôže to byť samo osebe jeho zmyslom, pretože sa to pomíňa ako vánok vetra. Mudrc zisťuje podobne ako boháč z dnešného evanjelia, že človek sa nemôže poistiť proti stratám a smrti ničím pozemským.

Ďalšie verše, ktoré pochádzajú už z druhej kapitoly tejto knihy, demaskujú jedného zo skrytých bohov človeka nielen dnešnej doby – prácu. Niežeby Kazateľ odmietal prácu samotnú, jej dôležitosť pre ľudský život. Ale vidí, že do nej nemôže vložiť všetku nádej, že nevedie ku konečnej spáse, ku šťastiu bez trápenia. Všetko plahočenie a namáhanie totiž nevedie človeka k absolútnemu bezpečiu, k odpočinutiu srdca, v ktorom by už nebolo starostí a trápenia. Slová Kazateľa však nechcú hlásať pesimizmus, akoby nič na svete nemalo zmysel, ale vyvolávajú otázku: Čo teda nie je márnosť? Čo teda má význam a zmysel, do čoho má človek vložiť nádej?

Autor knihy v konečnom dôsledku odkazuje na vieru plnú dôvery v Boha. K podstate človeka patrí aj prvok neistoty, človek nie je schopný všetko ovládať a vysvetliť. Človek je bytosť, ktorá je tu na zemi len na začiatku svojho vývoja, a v tejto pozemskej forme existencie nemôže dosiahnuť naplnenie svojich túžob po šťastí. Táto neistota a nenaplnenie svojich túžob sú však Božou výchovnou metódou, aby sa v človeku uvoľnilo miesto pre Božie pôsobenie. Viera v Božiu lásku a múdrosť nás chráni pred pyšným spoliehaním sa na svoje vlastné sily ako aj pred zúfalstvom v nešťastí a tiež pred prílišnými starosťami aj nemiernou žiadostivosťou po pozemských dobrách. Viera nám umožňuje udržať si potrebný odstup od pominuteľných cieľov a to súčasne pri plnom nasadení svojich schopností pri práci na rozvoji pozemských dobier, na spoluvytváraní lepšieho sveta podľa zámeru Stvoriteľa vo vedomí zodpovednosti za zverený kus sveta. Viera teda prekonáva pohanský pesimizmus (ktorý je skutočným dôsledkom odmietania Boha) a poskytuje hlbokú vnútornú istotu založenú nie na samotnom rozume, ale na životnej skúsenosti viery, že všetko je v múdrych, všemocných a dobrotivých Božích rukách.

 

Spracované podľa: http://www.pastorace.cz/Kazani/18-nedele-v-mezidobi-C-Stul-slova-Ales-Opatrny.html

Josef Hrbata, Cestou domů (Meditace liturg. roku C), Karmelitánské nakladatelstí Kostelní Vydří, 1997

 

 

Bibl. katechéza na XVIII. cezročnú nedeľu C – evanjelium (Lk 12, 13-21)

Ktosi zo zástupu povedal Ježišovi: „Učiteľ, povedz môjmu bratovi, aby sa so mnou podelil o dedičstvo.“ On mu odvetil: „Človeče, kto ma ustanovil za sudcu alebo rozdeľovača medzi vami?“ A ostatným povedal: „Dajte si pozor a chráňte sa všetkej chamtivosti! Lebo aj keď má človek hojnosť všetkého, jeho život nezávisí od toho, čo má.“ A povedal im aj podobenstvo: „Istému boháčovi prinieslo pole veľkú úrodu. Premýšľal a hovoril si: ‚Čo budem robiť? Veď nemám kde uložiť svoju úrodu.‘ Potom si povedal: ‚Toto urobím: Zrúcam svoje sýpky a postavím väčšie a tam uložím všetko obilie i ostatný svoj majetok. Potom si poviem: Duša, máš veľké zásoby na mnohé roky. Odpočívaj, jedz, pi a veselo hoduj!‘ Ale Boh mu povedal: ‚Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život a čo si si nahonobil, čie bude?‘ Tak je to s tým, kto si hromadí poklady, a pred Bohom nie je bohatý.“

 

Aj dnešná stať evanjelia je súčasťou Lukášovej správy o Ježišovej poslednej ceste do Jeruzalema s cieľom definitívne založiť Božie kráľovstvo na zemi (Lk 9,51–19,27). Lukáš túto cestu využíva na poučenie kresťanov o zásadných bodoch Ježišovho učenia, avšak na tieto poučenia sa musíme pozerať nielen z praktického hľadiska ich použitia v konkrétnych životných situáciách, do ktorých sa kresťania dostávajú, a chcú ich riešiť v duchu Ježišovho učenia, ale aj z hľadiska najvyššieho cieľa, ktorým je dosiahnutie života v Božom kráľovstve. Preto aj dnešnú stať musíme chápať nielen z tradičného praktického hľadiska vzťahu kresťana k majetku, aby sme sa vo vzťahu k majetku chovali morálne, ale aj z hľadiska večnej spásy a teda zjednotenia sa s Bohom.

Neznámy človek sa obracia na Ježiša so žiadosťou o vyriešenie jeho rodinného majetkového sporu, sporu o dedičstvo. Na tom nebolo nič zvláštne, lebo rabíni, za ktorého bol považovaný aj sám Ježiš, boli často žiadaní, aby také veci rozsúdili, a to s použitím predpisov Písma, ktoré Židia nazývali Zákon, a nachádzali v ňom riešenia aj čisto pozemských záležitostí, keďže v chápaní starovekých národov nič nebolo len svetskou, od Boha oddelenou záležitosťou, všetko sa malo riešiť v duchu vzťahu človeka k Boha. Ale je veľmi ťažké stanoviť právny rámec, ktorý platil v tej dobe ohľadne dedenia. Máme k dispozícii len málo biblických textov, ktoré sa zaoberajú touto tematikou (por. Nm 27,8-11; 36,7-9; Dt 21,17). Židovské zákonodarstvo sa snažilo vyhnúť sa deleniu majetku rodiny. Preto bola väčšina dedičstva určená prvorodenému. Z textu evanjelia však nie je možné zistiť, o aký konkrétny problém išlo. Možno išlo o podobný problém, ako v prípade „márnotratného syna“, kde si mladší syn nárokoval samostatné a od otca (a staršieho brata) nezávislé užívanie svojho podielu na dedičstve.

Ježíš však odmieta riešiť tento problém, čo bolo od neho dosť prekvapujúce, že sa vzdáva tejto kompetencie, čo však nijako nepoškodzovalo žiadajúceho, ktorý sa mohol o právne rozriešenie svojho problému obrátiť na akéhokoľvek iného rabína. Dôvod, prečo Ježiš zamieta túto žiadosť je, že myslenie tohto človeka a Ježišova náuka sa nachádzajú na rozdielnych úrovniach (v podstate ide o rozdiel medzi myslením starozákonného a novozákonného človeka). Pre Ježiša sa táto žiadosť stáva pohnútkou k poučeniu o vzťahu človeka k majetku, ale ako bolo naznačené vyššie, aj (a ešte viac) o vzťahu človeka k vlastnej spáse. Ježišova etika (morálne učenie) je jednoznačne zamerané na zjednotenie s Bohom a dosiahnutie spásy, pričom starozákonná etika ešte stále vidí základ Božieho požehnania v pozemskej odmene, hoci aj Starý Zákon mnohokrát prekračuje túto úroveň.

Spory o dedičstvo často odhaľujú silné zameranie na majetok a veľmi často vedú k prudkým a doživotným nepriateľstvám medzi najbližšími príbuznými. Nárokom na vlastníctvo sa pripisuje absolútna hodnota, v mene ktorej sú ľudia ochotní vzdať sa aj rodinných zväzkov a pokoja v rodine. Aj preto svojich učeníkov Ježiš tak dôrazne varuje pred chamtivosťou. Majetok nie je najvyššou hodnotou, ktorej má byť všetko obetované.

V nasledujúcom podobenstve chce Ježíš ukázať, akou nepatrnou hodnotou sú pozemské statky a aká chybná je úvaha, ktorá vedie k ľpeniu na nich. Prípad, ktorý Ježiš opisuje, môžeme považovať za vzorový. Človek, ktorý vystupuje v tomto podobenstve, je taký bohatý, že si myslí, že mu nehrozí nijaké nebezpečenstvo. Mal pripravené prostriedky pre bezstarostný život úplne podľa svojich prianí. Tento človek si teda môže zdanlivo odpočinúť od všetkých starostí a námah. Môže si dovoliť každý druh zábavy, ktorá ho napadne. Toto dnes mnohí ľudia považujú za ideál, označený moderným výrazom „byť za vodou“. O dosiahnutie takéhoto stavu vlastne bojuje dnešná spoločnosť, mnohí rodičia chcú takýto stav dosiahnuť aspoň pre svoje deti. Každý sa preto musí pýtať sám seba, či sa za všetkým jeho životným úsilím neskrýva snaha dosiahnuť takúto čisto pozemskú spásu, nekonečný čas zábavy, jedla, pitia a všemožného blahobytu. Sú ešte iné hodnoty a ciele?

Ježiš opisuje, ako Boh vstupuje do života tohto človeka a ako do jeho života vstupuje smrť. Náhla smrť razom preškrtáva prepočty tohto človeka, ktorý plánuje nerušene užívať svoje bohatstvo po mnoho rokov. Všetko nazhromaždené a všetko šikovne naplánované sa zrazu stalo bezcenným a bezvýznamným.

Zdalo by sa, že rušivým faktorom našich plánov na šťastný život je smrť. Ale nie je to tak. Tým naozaj rušivým faktorom je sám Boh, smrť je len jeho výchovným nástrojom. Boh sa nasilu nevnucuje, je možné zabudnúť na neho. Človek sa môže tváriť, ako by Boh neexistoval. Je tu však smrť, ktorá upozorňuje na konečnosť života a prebúdza ľudskú dušu k zamysleniu sa nad zmyslom svojej existencie. Ježiš zdôrazňuje, že život, ktorý bol zameraný iba na jedlo, pitie a zábavu, nemá pred Bohom žiadnu cenu – a teda nemá žiadnu cenu ani sám osebe. Človek, ktorý takým spôsobom žil, nie je bohatý pred Bohom a cíti, že svoj život jednoducho premárnil, že nemá cenu už ani pre neho samého. K tomu, aby ľudský život mal cenu, aby človek dosiahol večný život, je potrebná láska k Bohu a k blížnemu ako to Ježiš mnohokrát zdôrazňuje (napr. Lk 10,25-37). Ten, kto žije len pre svoje telesné potreby a sebecké nároky, je už v súčasnom živote mŕtvy, izolovaný vo svojom sebectve. V smrti bude táto izolácia dovŕšená a potvrdená. Plnohodnotný život spočíva iba v láske. Len život, ktorý sa zakladá na láske k Bohu a blížnemu, je pravým životom. Iba takýto život môže obstáť pred Bohom a len taký život bude Bohom zavŕšený v dare nepominuteľného života. Kto s Bohom nepočíta, dopúšťa sa už od začiatku chyby a je v tejto perikope označený za hlupáka – blázna (Lk 12,20). Upadol do sebaklamu. Sami od seba si nemôžeme stanoviť, čo je pravým životom. Ani z našich spontánnych náklonností nedokážeme pochopiť, čo je pravým životom. Sami sme si nedarovali život, nemôžeme teda ani stanoviť zmysel a cieľ tohto života. Podobne ako sme prijali život, tak tiež máme prijať jeho zmysel od Stvoriteľa života, ktorým je Boh. Zmyslom života nie je podľa Ježiša blahobyt, ale láska. Pozemský život je síce odkázaný na pozemské dobrá, avšak nie je ho možné nimi ani zaistiť, ani cez ne dôjsť k jeho naplneniu. Plnosť života môže byť iba Bohom darovaná.

Boháč sa síce domnieva, že sa mu podarilo nájsť spôsob šťastného života, avšak Boh mu dáva poznať úplnú nezmyselnosť jeho plánu a počínania. Bohatstvo zatemňuje v skutočnosti jeho myseľ a zastiera jeho skutočný stav. Nedovoľuje mu preto ani spoznať zmysel života (por. Ž 39,6-7). Podľa 39. žalmu bohatý človek na rozdiel od človeka odkázaného výhradne na Boha nie je schopný vnímať Božiu prítomnosť vo svojom živote. Bohatý človek si totiž vytvára projekt, v ktorom s Bohom nepočíta, v ktorom si vystačí sám so svojím bohatstvom. Bohatý človek (resp. taký, ktorý sa takým cíti byť vo vyššie spomenutom zmysle) nie je schopný viesť s Bohom dialóg, pretože sa postavil na jeho miesto v samostatnom a nezávislom plánovaní svojej existencie.

V ďalšej časti 12. kapitoly Lukášovho evanjelia zaznievajú Ježišove slová: „Hľadajte najprv Božie kráľovstvo, a to ostatné vám bude pridané“ (Lk 12,31). Tieto vety by sme mali vnímať v súvislosti s naším úryvkom. Hľadanie Božieho kráľovstva nielen človeka pripravuje na nečakaný odchod z tohto sveta, ale tiež ho robí schopným prijať všetko, čo potrebuje. Bohatstvo nie je zlé samo osebe, ostatne ako ktorákoľvek súčasť stvorenia, ktoré bolo zverené ľuďom. Napriek tomu však môže viesť k zabudnutiu na Boha. Bohatstvo totiž dáva človeku pocítiť, že je schopný takmer všetkého a uvádza ho tak do klamu, ktorý mizne až v okamihu smrti.

Pochybenie bohatého človeka spočíva v presvedčení, že mu jeho majetok môže zaistiť šťastný život. Jeho starostlivosť zameraná na zhromažďovanie majetku k pohodlnému životu spôsobila, že stratil zo zreteľa zmysel života, ktorý spočíva v hľadaní Božieho kráľovstva. Ježiš sa obracia so svojou náukou na veľké zástupy ľudí (por. Lk 12,1). Nezaoberá sa vedľajšími spornými bodmi, ale rozhodujúcimi otázkami, ktoré sa týkajú večného života: Ako má človek žiť svoj život, o čo sa má usilovať, aby dospel k cieľu, pre ktorý sa objavil na tomto svete? Ježiš hovorí jasne, že materiálne imanie nemôže zabezpečiť skutočný život a že blahobyt nesmie byť obsahom života. Kľúčom k pochopeniu obsahu dnešného evanjelia je veta: Lebo aj keď má človek hojnosť všetkého, jeho život nezávisí od toho, čo má. Nesmieme však prehliadnuť, že sa tu neodmieta majetok či bohatstvo samotné, a už vôbec nie veci tohto hmotného sveta, napr. peniaze či sex, je tu len odmietnutý omyl, že si človek môže zaistiť svoj život a naplniť jeho zmysel tým, že budem očakávať svoje šťastie od vecí tohto sveta.

Túžba mnohých ľudí po bohatstve je jednoducho výrazom ich chudoby, v ktorej im chýba Božie bohatstvo. Buď Boha nepoznajú alebo ho poznajú zle, a preto sa snažia toto chýbajúce bohatstvo nahradiť hromadením vecí. Lenže táto náhrada človeka nikdy dostatočne neuspokojí. Keby bohatstvo človeku stačilo, keby ho naozaj napĺňalo, potom by muselo byť najviac najšťastnejších ľudí v najbohatších krajinách a potom by musel byť každý bohatý človek šťastlivcom. Vieme, že to vôbec tak nie je. Ale tiež nie je pravda, že by evanjelium velebilo materiálnu chudobu samotnú, že by nútilo ľudí, aby boli nemajetní a chudobní, že by chudobu vyhlasovalo za svätú. Evanjelium nechce aby sme boli materiálne chudobní, evanjelium chce, aby sme boli bohatí Bohom. A preto nás od túžby po akomkoľvek svetskom bohatstve odrádza, preto nám radí, aby sme sa ničím nenechali spútať a boli tak pre Božie veci slobodní. Preto cesta k chudobe a nezávislosti na majetku podľa evanjelia nevedie tak, že sa jednoducho necháme ožobráčiť. Naozaj nezávislý od majetku je len ten, kto sám okúsil Božie bohatstvo, kto sa raduje z toho, čo mu daroval Boh a kto poznal, že lepšie zaistenie jednoducho neexistuje.

 

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/l-1213-21/

http://www.pastorace.cz/Kazani/18-nedele-v-mezidobi-C-Stul-slova-Ales-Opatrny.html