(Iz 55, 1-3) Toto hovorí Pán: „Poďte k vodám, všetci, čo ste smädní, nech príde aj ten, čo nemá peniaze. Kupujte chlieb a jedzte. Poďte, kupujte bez striebra, víno a mlieko bez platenia. Prečo platíte striebrom za to, čo nie je chlieb, a driete za to, čo nesýti? Počúvajte mňa a budete jesť dobroty a budete sa kochať v jedlách vyberaných. Napnite svoj sluch a poďte ku mne, počúvajte a budete žiť. Uzavriem s vami večnú zmluvu, verný láske, ktorou som miloval Dávida.“

Úryvok dnešného prvého čítania pochádza pravdepodobne od tzv. „Druho-Izaiáša“ (bližšie o ňom pozri napr. katechézu na 8. alebo na 15. cezročnú nedeľu liturgického cyklu A na tejto webovej stránke).

Jedným úryvkom z 55. kapitoly Druhého Izaiáša sme sa už nedávno zaoberali (15. cezročná nedeľa A: Iz 55,10-11) a zakrátko sa budeme zaoberať ďalším (25. cezročná nedeľa A: Iz 55, 6-9). 55. kapitola je akýmsi epilógom Druho-Izaiášovej knihy (Iz kap. 40 – 55), ktorú by sme mohli nazvať „knihou o spáse“, alebo knihou ohlasujúcou prichádzajúcu spásu od Boha. Prorok vo svojom spise najprv v štyroch „piesňach“ o Božom služobníkovi predstavuje túto tajomnú postavu, ktorú možno stotožniť s Mesiášom. Mesiáš je tu predstavený nie v prvom rade ako vodca či bojovník, ale ako pokorný Boží sluha, ktorý svojím utrpením ukončí Boží hnev nad Božím ľudom a prinesie svetu veľkú zmenu pomerov, zmenu svetového poriadku.

Druho-Izaiáš však ohlasuje hlavne koniec otroctva Izraela v babylonskom vyhnanstve a možnosť návratu na Sion. Izrael ako aj pohanské národy sa môžu s úžasom prizerať ako Pán obdivuhodne koná v prospech svojho ľudu. Boh Izraela spôsobuje rozpad celého vtedajšieho usporiadania sveta, aby vyslobodil národ, ktorý sa nachádzal na okraji svetového diania. Mocný Stvoriteľ sveta, ktorý riadi svetové dejiny, povoláva perzského kráľa Kýra ako nástroj vyslobodenia svojho ľudu. Kýros, napriek tomu, že bol pohan, sa tak istým spôsobom stáva ďalším z predobrazov Mesiáša – Osloboditeľa Božieho ľudu. Prorok Druho-Izaiáš, ktorý pôsobil asi v posledných rokoch vyhnanstva v Babylónii, zvestuje, že víťazstvom perzského kráľa Kýra sa politická situácia úplne mení, a to nielen pre Izrael, ale aj pre národy, ktoré sa vymanili z područia Babylončanov. Začína sa nová, pre slobodu národov priaznivejšia epocha.

Táto potešujúca zvesť o spáse však pripadala židovským vyhnancom nepravdepodobná. Príliš si zvykli na stav, že sú vydaní cudzím národom a ich bohom. Rezignovali, už sa neodvažovali ani dúfať. Nebolo snáď dostatočne preukázané, že ich Boh a Pán podľahol iným bohom, alebo že svoj národ skrátka opustil? Nebola snáď jeho zvrchovanosť nad svetom spochybnená stratou krajiny, zničením Jeruzalema a chrámu, zánikom kráľovstva a štátnej zvrchovanosti? Prorok naopak tvrdí, že bohovia národov sú ničím, že sú len náhradami, ktoré nevidia a nepočujú. Pán však sa presadí vyslobodením Izraela, ktoré sa začalo vyvolením kráľa Kýra za osloboditeľa národov. Národy sa stanú svedkami všeobecnej spásy, záchrany z otroctva Babylonu. Všetky národy takto uznajú Pána a zároveň národ Izraela, ktorý je dôkazom Božieho pôsobenia vo svete.

V dnešnom úryvku sa stretávame so zvláštnou „reklamou“. Boh v nej pozýva všetkých, aby prišli a pili a jedli a nakúpili bez peňazí, aby počúvali a žili. Boh tu ponúka spásu podobným spôsobom, ako keď predavač na trhu vyvoláva a chváli svoj tovar a ponúka ho okoloidúcim. Tento obraz trhu je možno inšpirovaný neutešenou materiálnou situáciou židovských vyhnancov v Babylone, ktorí s nostalgiou spomínajú na „zlaté časy“ izraelského kráľovstva, kedy väčšina z nich žila v materiálnom dostatku (väčšina židovských vyhnancov totiž pochádzala z vyšších vrstiev spoločnosti, keďže Babylončania pre uľahčenie svojho vládnutia v podmanených krajinách chceli práve takto rozložiť sociálne zloženie obyvateľstva a oslabiť prípadný odpor voči ich vláde v pôvodných krajinách). V Babylone musia draho platiť za všetko, čo si chcú zaobstarať pre zlepšenie svojho života. V texte sú vymenované štyri prvky: voda, víno, mlieko a chlieb. Všetky tieto potraviny majú v Biblii svoj duchovný význam. Z kontextu celého posolstva Druho-Izaiáša vyplýva, že to, čo Boh prisľubuje, nie je v prvom rade materiálny blahobyt, ale naplnenie túžby po Božej blízkosti, naplnenie najhlbších očakávaní ľudského srdca, ktoré sú hlavne duchovné. To sú hodnoty, ktoré sa nedajú kúpiť, preto je možné dostať ich iba zadarmo od toho, kto ich dáva, a tým je jedine Boh. Toto „dávanie zadarmo“ je typickým znakom pravej spásy.

Úryvok preto možno chápať aj ako pozvanie vyhnancov k návratu na Sion, kde jedine môžu uspokojiť svoju túžbu po Božej blízkosti – obnovením chrámu a jeho obiet, obnovením Božieho kultu, ktorý je pre veriaceho Žida nevyhnutnou podmienkou šťastia aj na tejto zemi. Preto sa prorok pýta: Prečo platíte striebrom za to, čo nie je chlieb, a driete za to, čo nesýti? Má tým na mysli snahu vyhnancov zvýšiť si svoju životnú úroveň v Babylone, medzi pohanskými božstvami, ktoré ale nemôžu nasýtiť hlad a smäd človeka po pravom a živom Bohu. Jedine sýtenie sa Božím chlebom, čiže Božím slovom, môže nasýtiť hlad človeka po Božej blízkosti: Počúvajte mňa a budete jesť dobroty a budete sa kochať v jedlách vyberaných. Aj pozemský život je len vtedy skutočným životom, keď je žitý vo vzťahu s Bohom: Napnite svoj sluch a poďte ku mne, počúvajte a budete žiť.

Vrchol dnešného úryvku tvorí Boží prísľub obnovenia večnej zmluvy, ktorú Boh uzavrel s Dávidom, ale ktorú ľud porušil, preto sa dostal do vyhnanstva, preto kráľovstvo Izraela zaniklo. Toto obnovenie zmluvy bude však v skutočnosti „novou zmluvou“, ktorá sa bude vzťahovať už nielen na jeden národ, ale na všetky národy sveta. Druho-Izaiáš je teda jedným z prorokov univerzalizmu spásy, ktorý sa bude týkať všetkých národov, vrátane – ale už nielen – Izraela.

Starozákonný úryvok bol pre túto nedeľu vybraný s ohľadom na evanjelium o nasýtení piatich tisícov ľudí. Ak vychádzame z evanjelia, mohli by sme uvažovať takto: v zázraku nasýtenia zástupov sa viditeľne čiastočne naplnilo to, čo bolo Druhým Izaiášom predpovedané a Bohom prisľúbené – naplnenie tohto prísľubu však má iba posilniť našu vieru a nádej na dokonalé naplnenie našej túžby po večnom živote na konci dejín.

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/iz-551-3/

(Ž 145, 8-9. 15-16. 17-18) Milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý a veľmi láskavý. Dobrý je Pán ku každému a milostivý ku všetkým svojim stvoreniam. R. Oči všetkých sa s dôverou upierajú na teba a ty im dávaš pokrm v pravý čas. Otváraš svoju ruku a dobrotivo nasycuješ všetko živé. R. Spravodlivý je Pán na všetkých svojich cestách a svätý vo všetkých svojich skutkoch. Blízky je Pán všetkým, čo ho vzývajú, všetkým, čo ho vzývajú úprimne.

Refrén: Otvor svoju ruku, Pane, a nasýť nás.

Katechézu k tomuto žalmu pozri v priečinku k 17. nedeli cez rok B (Ž 145, 10-11. 15-16. 17-18). Výber dnešného responzóriového žalmu súvisí zrejme s myšlienkami o Božej dobrote a nasýtení ľudskej túžby po šťastí (obsiahnuté v prvom čítaní), ktoré Boh ponúka tým, ktorí do neho vložia všetku svoju nádej na šťastie.

(Mt 14, 13-21) Keď Ježiš počul o smrti Jána Krstiteľa, odobral sa odtiaľ loďkou na pusté miesto do samoty. Ale zástupy sa o tom dopočuli a pešo išli z miest za ním. Keď vystúpil a videl veľký zástup, zľutoval sa nad nimi a uzdravoval im chorých. A keď sa zvečerilo, pristúpili k nemu učeníci a hovorili: „Toto miesto je pusté a čas už pokročil. Rozpusť zástupy, nech sa rozídu do dedín kúpiť si jedlo.“ Ale Ježiš im povedal: „Nemusia nikam chodiť; vy im dajte jesť!“ Oni mu vraveli: „Nemáme tu nič, iba päť chlebov a dve ryby.“ On povedal: „Prineste mi ich sem!“ Potom rozkázal, aby si zástupy posadali na trávu. Vzal päť chlebov a dve ryby, pozdvihol oči k nebu, dobrorečil, lámal chleby a dával učeníkom a učeníci zástupom. Všetci jedli a nasýtili sa, ba ešte nazbierali dvanásť plných košov zvyšných odrobín. A tých, čo jedli, bolo asi päťtisíc mužov okrem žien a detí.

Ježišovo nasýtenie piatich tisícov ľudí zohráva osobitnú úlohu vo všetkých evanjeliách. Ide o jediný Ježišov mocný čin, ktorý je zaznamenaný vo všetkých štyroch evanjeliách (Mt 14,15-21; Mk 6,34-44; Lk 9,12-17; Jn 6,5-15). Z tohto faktu vyplýva, že táto zázračná udalosť má nielen vysoký stupeň historickej vierohodnosti a spoľahlivosti, ale aj veľkú dôležitosť pri pochopení tak Ježišovej misijnej činnosti ako aj roly jeho učeníkov.

V Jánovom evanjeliu je táto udalosť spojená s veľkou Ježišovou rečou o chlebe života (Jn 6,26-59). Matúš a Marek okrem tejto udalosti zmieňujú aj zázračnú udalosť nasýtenia štyroch tisícov ľudí (Mt 15,32-39; Mk 8,1-10), čo ešte viac zdôrazňuje dôležitosť tejto udalosti v Ježišovej evanjelizačnej činnosti. Ježiš tieto znamenia svojim učeníkom pripomína a vyžaduje ich pochopenie (Mt 16,5-12; Mk 8,14-21). Je zaujímavé, že žiadny iný Ježišov zázračný čin nie je tak zdôrazňovaný samotným Ježišom. Ježišova pripomienka tohto zázraku bezprostredne pripravuje aj dôležitú Ježišovu otázku nasmerovanú na jeho učeníkov: „Za koho ma pokladajú ľudia? Za koho ma pokladáte vy?“ (Mt 16,13-20; Mk 8,27-30). Je nepochybné, že nasýtenie veľkých zástupov je z Ježišovho pohľadu veľmi dôležité pri zjavovaní svojej vlastnej identity.

Úryvok začína zmienkou o smrti Jána Krstiteľa. Keď sa túto správu Ježiš dozvedel, odobral sa na pusté miesto, aby bol sám. V Matúšovom evanjeliu Ježiš odchádza do ústrania často v súvislosti s hrozivými situáciami. Tak tomu bolo pri uväznení Jána Krstiteľa (Mt 4,12), a tiež keď Ježiš spoznal, že farizeji sa dohovorili, že ho zahubia (12,15). Ježiš teda nevyhľadával smrť, kríž je dôsledkom jeho poslania zjaviť Božie kráľovstvo.

Ako to zodpovedá Matúšovmu štýlu, evanjelista sa nezaoberá informáciami o mieste a čase zázračného nasýtenia. Údaje, ktoré poskytuje, majú však veľký význam. Tajomná udalosť sa odohráva na púšti, čo ihneď upomína na putovanie vyvoleného národa po vyslobodení z egyptského otroctva smerom k zasľúbenej zemi. V tej dobe zakúšal Izrael Božie milosrdenstvo v podobe zázračných udalostí, medzi ktoré patrí aj dar manny.

Na základe zmienky o Ježišovej plavbe loďou sa môžeme domnievať, že sa Ježiš nachádzal v oblasti okolo Tiberiadského jazera (por. Jn 6,1; Lk 9,10). Zástup, ktorý sa dopočul, že sa Ježiš odobral od ústrania, sa vydal pešo za ním (Mt 14,13; por. 4,25; 8,1; 12,15; 20,29; 21,9). Tento postoj zástupu vypovedá o veľkom záujme ľudí o Ježiša. Veľkosť zástupu sa však uvádza až na konci rozprávania (Mt 14,21).

Keď Ježiš vystupuje z lode, vidí veľký zástup zhromaždených ľudí a je mu ich ľúto (Mt 14,14). Stav ľudu nenecháva Ježiša ľahostajného. Je pohnutý súcitom a veľkému zástupu pomáha tým, že uzdravuje ich chorých.

Ježišovi učeníci spoznávajú, že títo ľudia potrebujú niečo na jedenie. Predkladajú Ježišovi návrh, aby zástupy prepustil, aby sa rozišli do dedín obstarať si niečo na jedenie. Ježiš im však dáva príkaz: „Vy im dajte jesť“ (Mt 16,16). Návrh učeníkov je realistický a ekonomický. Ježiš však smeruje k inej alternatíve, k veľkorysému zázračnému daru nasýtenia. Nedostatok potravín – päť chlebov a dve ryby – stojí v protiklade k obrovskému zástupu ľudí a zároveň zdôrazňuje Ježišov štedrý a nečakaný čin.

Ježiš ich teda nechce prepustiť, chce s nimi zdieľať jednotu a spoločenstvo. Ježiš má moc dať im chlieb a úplne ich nasýtiť. Vyjavuje teda svoju moc, že ​​je schopný pomôcť im v tiesni, v hlade, ktorý nimi zmieta. Má moc oslobodiť ich od práce a námahy. Má moc oslobodiť ich od strachu a starostí – a darovať im slobodu k pokojnému spoločenstvu a srdečnej spolupatričnosti. Starosť o denný chlieb nás často rozháňa od seba, každého k vlastnej práci, často aj k vzájomnej závisti a konkurenčným bojom. Ježiš však jedlo daruje a umožňuje tak spoločenstvo. Ježiš nezriaďuje výdajňu chleba, aby si každý mohol zaobstarať chlieb sám pre seba.

Učeníci sa musia najprv postarať, aby sa ľud posadil (Mt 14,19). Tomuto spoločenstvu Ježiš rozdeľuje chlieb skrze učeníkov, ktorí tak zastávajú úlohu sprostredkovateľov. Takýmto spôsobom robí Ježiš zo všetkých ľudí jedno veľké spoločenstvo stola. Nie je potrebná žiadna práca, žiadna námaha, žiadne starostí, žiadne rozdelenie. Ježiš urobil všetko nadbytočným. Všetci sa zúčastňujú hostiny, sú dobre zaopatrení a sú pospolu v pokoji. Tu sa uskutočnilo to, o čom snívajú mnohé sociálne plány: o všetkých je postarané, všetci sú spojení do jedného spoločenstva; všetci sú tu úplne slobodne a môžu tu byť pre svoje zdravie, pre radosť, pre spoločenstvo a pre obšťastňujúce spojenie, ktoré im daruje táto sviatočná hostina. Tu nejde len o telesné nasýtenie, ale predovšetkým o slobodu k srdečnému spojeniu, k sláveniu, k pokoju a radosti z Božích darov.

Ježiš pripravuje a daruje túto hostinu a tak daruje celému ľudu spoločenstvo so svojou osobou a spoločenstvo všetkých medzi sebou navzájom. Treba zdôrazniť, že tento stav nemôže byť organizovaný a uskutočnený ľuďmi, ale že môže byť iba darovaný zhora. Úplne mimoriadny význam nasýtenia zástupov spočíva v tom, že sa tu Ježiš ukazuje ako ten, ktorý má moc vytvoriť stav dokonalej bezstarostnosti a spoločenstva. Ukazuje sa ako ten, ktorý môže dať celému zástupu všetko, čo potrebuje, a ktorý tento zástup udržuje v pokoji a jednote.

To všetko sa stáva pri nasýtení zástupu iba raz (u Matúša a Marka dvakrát), vo funkcii znamenia. Ježiš nevidí svoje poslanie v tom, aby neustále oslobodzoval ľud od námahy a starosti o každodenný chlieb, a aby mu nepretržite obstarával lacný chlieb bez akejkoľvek námahy (por. Jn 6,26). Avšak z tohto jediného znamenia je zrejmé, že Ježišovým základným úmyslom je vytvoriť spoločenstvo. Ježiš sa prejavuje ako Bohom poslaný a Bohom splnomocnený pastier stáda, ktorý je bez pastiera (Mt 9,36). Jeho majú počúvať, majú prijať jeho poučenie, majú sa zveriť jeho vedeniu a od neho majú očakávať spásu.

Účinkom zázračného rozmnoženia nie je iba nasýtenie prítomných, ale aj chlieb, ktorý zostal. V texte je spomenuté aj množstvo košov, ktoré boli naplnené zvyškami odrobín, a ktorých bolo dvanásť. Zbieranie zvyškov patrí k hlavným prvkom židovského stolovania, pretože má zabrániť plytvaniu. Počet dvanásť by mohol byť narážkou na „dvanásť učeníkov“, iste však odkazuje aj na Izrael, ktorý bol tvorený dvanástimi kmeňmi (Mt 19,28). Táto poznámka v texte teda zdôrazňuje, že Ježiš je ten, ktorý nasycuje celý ľud v zhode s mesiášskym očakávaním. Nasýtenie je totiž jedným z mocných Božích činov v mesiášskej dobe (por. Ž 22,27; Jer 31,14).

Zmienka o počte účastníkov stolovanie – päť tisíc mužov okrem žien a detí – má zdôrazniť veľkosť zázraku. Podľa synagogálneho zvyku boli pri kultovom zhromaždení počítaní iba dospelí muži. Matúš však nezabudol spomenúť aj ženy a deti. S najväčšou pravdepodobnosťou má táto skutočnosť zdôrazniť, že nikto nebol vylúčený z dobročinného a štedrého Ježišovho zázračného činu.

Ježiš má v texte črty proroka, ktorý bol očakávaný na konci časov. V židovských textoch sa totiž očakáva Mesiáš, ktorý bude konať zázraky, ktoré sa diali pri odchode z Egypta. Udalosť zázračného nasýtenia piatich tisícov nachádza svoje predlohy vo veľkých biblických epizódach. Jednou z nich bola udalosť, kedy Boh daroval mannu ľudu putujúcemu púšťou (Ex 16), inou Elizeovo rozmnoženie chleba pre ľud (2 Kr 4,42-44).

Udalosť nasýtenia je tiež predobrazom očakávaného večného naplnenia, o ktorom sa často hovorí v obraznej reči o nebeskej hostine (por. Mk 14,25; Mt 8,11; 22,1-10). Táto hostina znamená večné spoločenstvo ľudí s Bohom. Ježiš vedie k tomuto večnému spoločenstvu. To je to časovo najvzdialenejšie, ale najdôležitejšie, čo sľubuje svojim učeníkom: v dovŕšení, celkom zjavnom Božom kráľovstve, bude opäť piť z plodu viniča, bude s nimi opäť sláviť hostinu a oni budú s ním v radostnom a srdečnom spoločenstve (por. Mt 26,29).

Mocné činy, o ktorých doteraz Matúš podával správu, vykonal Ježiš na jednotlivých osobách, ktoré trpeli núdzou. V postupnom rozprávaní Matúšovho evanjelia Ježiš uzdravil malomocného (Mt 8,1-4), z dvoch posadnutých vyhnal zlých duchov (Mt 8,28-34), vzkriesil Jairovu dcéru (9,18-26). Nasýtenie veľkého množstva ľudí sa netýka už jednotlivcov, ale zástupu – a to aj vrátane vzťahov prežívaných vo vnútri tohto zástupu. Ježiš pripravuje celému ľudu, všetkým dohromady, veľkú hostinu, veľkú slávnosť. Z množstva jednotlivcov vytvára Ježiš spoločenstvo. Tak sa stáva zrejmým, že Ježiš neprišiel iba pre jednotlivcov, ktorí trpia núdzou, ale že prišiel pre ľud ako celok. Je teda zjavné, že Božie kráľovstvo, ktoré Ježiš hlásal, neznamená iba uzdravenie a spásu pre jednotlivca, ale že sa týka celého ľudu, ktorý má byť privedený do spoločenstva s Bohom.

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/mt-1413-21/