Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

 

Ex 16, 2-4. 12-15: Celá izraelská pospolitosť šomrala na púšti proti Mojžišovi a Áronovi. Synovia Izraela im vraveli: „Bár by sme boli pomreli Pánovou rukou v egyptskej krajine, keď sme sedávali pri hrncoch mäsa a chleba sme sa mohli najesť dosýta. Prečo ste nás vyviedli na túto púšť? Aby ste celú pospolitosť umorili hladom?“ Pán povedal Mojžišovi: „Hľa, ja vám zošlem chlieb z neba ako dážď. Ľud nech potom vyjde a nech si nazbiera, koľko bude potrebovať na každý deň. Tak ho vyskúšam, či hodlá kráčať podľa môjho zákona, alebo nie. Počul som šomranie synov Izraela. Povedz im: Večer budete jesť mäso a ráno sa nasýtite chlebom. A poznáte, že ja som Pán, váš Boh.“ Keď nastal večer, prileteli prepelice a pokryli tábor. Ráno zasa napadala okolo tábora rosa. Keď pokryla povrch púšte, na zemi sa zjavilo čosi drobné, zrnité ako srieň. Keď to synovia Izraela videli, vzájomne sa vypytovali: „Manhu?“ (čo znamená: „Čo je to?“). Lebo nevedeli, čo to je. Mojžiš im povedal: „To je chlieb, ktorý vám dáva jesť Pán.“

 

Dnešné prvé čítanie je vybrané z Druhej knihy Mojžišovej, ktorú podľa jej obsahu nazývame grécko-latinským názvom Exodus, čo znamená Odchod alebo Východ, lebo ústrednou témou spisu je opis odchodu, či skôr vyslobodenia Izraelitov z Egypta pod vedením Mojžiša. Po hebrejsky sa táto kniha volá Šemót, čo znamená Mená, lebo kniha začína slovami: „Toto sú mená Izraelových synov, ktorí prišli do Egypta s Jakubom“. Kniha Exodus sa označuje aj ako Evanjelium Starého zákona, lebo tak ako evanjeliá, aj Exodus ohlasuje dobrú zvesť o spásnom Božom zásahu v prospech trpiaceho ľudu, aby ho vyslobodil a urobil z neho svätý národ.

Oslobodenie Izraela z egyptského otroctva je rozhodujúcou udalosťou spásy, ktorej výsledkom je nielen vznik Izraela ako národa (v politickom význame) a Božieho ľudu (v náboženskom zmysle), ale týka sa aj nás, kresťanov, lebo je kľúčom k správnemu a plnovýznamovému pochopeniu toho vyslobodenia, ktoré nám získal Ježiš Kristus. Evanjelisti si boli dobre vedomí toho, že Ježiš prišiel naplniť predobrazy Starého Zákona, osobitne tie, ktoré sa týkali židovskej Veľkej Noci, ktorá je pamiatkou vyslobodenia z Egypta. Z toho dôvodu vidíme hlboké spojenie aj medzi udalosťami opísanými v dnešnom prvom čítaní a v dnešnom evanjeliu.

Dnešné prvé čítanie popisuje ako úboho a nevďačne sa vyvolený národ zachoval voči svojmu Bohu, ktorý ho spasil z telesného, ale ešte viac z duchovného otroctva, lebo v Egypte nebolo možné neslúžiť pohanským bôžikom. Namiesto dôvery v Božiu starostlivosť sa ľud v situácii dočasného nedostatku jedla búri proti Bohu aj proti Mojžišovi. V Egypte sa búriť nesmeli, museli ticho znášať všetky krivdy a všetku hmotnú biedu, inak by boli tvrdo potrestaní prácou navyše a odobratím aj toho mála, čo mali, ale teraz, ako slobodní, môžu konečne voľne prejaviť svoju nespokojnosť. A v situácii nedostatku, ktorý v Egypte ticho a pokorne znášali ako slušne vychovaní otroci, zrazu na púšti zatúžili po návrate do Egypta, a tým pádom aj do ponižujúceho otroctva. Keby sme sami nezažili nárek mnohých kresťanov túžiacich po návrate pomerov za komunizmu, ani by sme neverili, ako rýchlo vie človek v túžbe po nasýtení svojich telesných potrieb zabudnúť na to, čo s tým nasýtením, aj to nie ktovieakým, bolo kedysi spojené – nesloboda a ponižujúce postavenie otrokov či druhotriednych občanov.

Mojžiš a Áron však oznamujú, že Hospodin opäť zasiahne v prospech uspokojenia potrieb svojho ľudu. Ešte toho istého dňa večer dostanú hojnosť mäsa, ktoré k nim samo priletí v podobe kŕdľov prepelíc, ktoré pri svojom putovaní zosadnú priamo v tábore Izraelitov, a ešte väčšie prekvapenie zažijú ráno, kedy dostanú mannu. Tak nazvali Izraeliti to, čo sa objavilo spolu s rannou rosou na povrchu púšte všade okolo nich. Manna, alebo presnejšie „Manhu?“, znamená „Čo je to?“, lebo Izraeliti nevedeli, čo to je. Mojžiš im vysvetlil, že je to chlieb, ktorý im dáva jesť Pán. A týmto pokrmom Boh živil svoj ľud počas celého času, ako ich viedol po púšti. Biblisti nás poučujú, že manna sú sladko chutiace a približne ako med voňajúce belavé alebo žltasté zrniečka (živica) na listoch tamarišky, ktoré dodnes zbierajú beduíni na Sinaji zarána, lebo na prudkom slnku sa rozpúšťajú. Avšak tieto listové výlučky sú zväčša tvorené cukrom a preto by ťažko nasýtili človeka a dali mu všetky pre telo potrebné živiny, nehovoriac o tom, že by sa z nich dala ťažko urobiť potravina podobná chlebu. Manna tak zostáva naďalej tajomstvom a zostáva verná svojmu pomenovaniu, lebo vlastne nevieme, čo to bolo. Izraeliti však takto dostávajú dôkaz Božej prítomnosti uprostred svojho ľudu a dočasne sa utíšilo ich reptanie.

Manna sa neskôr v židovskej tradícii stáva symbolom Božieho Slova, ktoré zostupuje z neba, aby sýtilo ľudské srdcia (Dt 8,3: „Potom ťa kŕmil mannou ... aby ti ukázal, že človek nežije len z chleba, ale že človek môže byť živý zo všetkého, čo vychádza z Božích úst“) a v kresťanstve je aj predobrazom Eucharistie (mnohí protestanti – nie všetci – však po odvrhnutí náuky o Eucharistii ako „skutočnom“ tele a krvi Ježiša Krista uznávajú už len starozákonné chápanie „chleba z neba“ výlučne v zmysle Božieho slova, čo im však robí veľký problém pri výklade 6. kapitoly Jánovho evanjelia, kde Ježiš hovorí výslovne o jedení svojho tela a pití svojej krvi). Eucharistia je nová manna, ktorú nám dal Ježiš z podobných dôvodov – okrem iných – ako Boh dal Izraelitom mannu na púšti – aby nám ňou dal dôkaz svojej prítomnosti medzi nami, a aby sme sa ňou posilňovali vo svojich pochybnostiach vo viere na našej často navonok nudnej a únavnej ceste do Božieho kráľovstva, lebo aj my máme neovládateľný sklon klesať na duchu a nerozumne reptať voči Bohu. Eucharistia je samozrejme ešte oveľa hlbšie tajomstvo ako je tu naznačené (t.j. ako prejav Božej starostlivosti o nás v našej duchovnej únave na našej duchovnej púti), tu ide len o porovnanie manny starozákonnej a novozákonnej, ktorou je Eucharistia.

  (zdroje: Karel Flossmann: První čtení, rok B, ČKCH 1990, Jozef Heriban: Úvody do Starého i Nového Zákona, SSV 1997 a internet)

 

 

Jn 6,24-35: Zástup zbadal, že tam nie je ani Ježiš, ani jeho učeníci. Preto aj oni nastúpili na loďky, prišli do Kafarnauma a hľadali Ježiša. Keď ho na druhom brehu mora našli, povedali mu: „Rabbi, kedy si sem prišiel?“ Ježiš im odpovedal: „Veru, veru, hovorím vám: Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa. Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život, a ten vám dá Syn človeka. Lebo jeho označil Otec, Boh, svojou pečaťou.“ Povedali mu: „Čo máme robiť, aby sme konali Božie skutky?“ Ježiš im odpovedal: „Boží skutok je veriť v toho, ktorého on poslal.“ Povedali mu: „Aké znamenie urobíš, aby sme videli a uverili ti? Čo urobíš? Naši otcovia na púšti jedli mannu, ako je napísané: ‚Dal im jesť chlieb z neba.‘“ Ježiš im odvetil: „Veru, veru, hovorím vám: Nie Mojžiš vám dal chlieb z neba, ale môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba. Lebo Boží chlieb je ten, ktorý zostúpil z neba a dáva svetu život.“ Povedali mu: „Pane, vždy nám dávaj taký chlieb.“ Ježiš im povedal: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť.“

 

Židia verili, že keď príde Mesiáš, potvrdí svoju totožnosť takými zázrakmi, aké sa diali v najslávnejších obdobiach dejín Izraela, v časoch patriarchov, v časoch Mojžiša, v dobe sudcov a kráľov, v časoch prorokov Eliáša a Elizea, atď. Zázrak rozmnoženia chleba, o ktorom sme čítali minulú nedeľu z Jánovho evanjelia (o zázračnom nasýtení zástupu počítajúceho 5000 mužov rozprávajú všetky štyri evanjeliá, Matúš a Marek okrem toho hovoria ešte aj o nasýtení štyroch tisícov) medzi také zázraky určite patrí. Niet teda divu, že po tejto senzačnej prezentácii Ježišovej mesiášskej moci zástup, ktorý bol svedkom tohto veľkolepého znamenia, neúnavne hľadal Ježiša, ktorý nenápadne ušiel pred rozvášneným zástupom, ktorý ho chcel namieste vyhlásiť za svojho kráľa. A zástup Ježiša opäť našiel – na druhý deň, v Kafarnaume, ktorý bol pomerne významnou križovatkou Galiley.

Dnešné evanjelium je totiž pokračovaním evanjelia z minulej nedele (Jn 6,1-15), ale nie priamym pokračovaním. Liturgia vynecháva úryvok Jn 6,16-23, týkajúci sa Ježišovho nočného prechodu z miesta rozmnoženia chleba do Kafarnauma – a to kráčaním po mori, čoho svedkom boli Ježišovi učeníci (a môžeme sa domnievať, že si túto informáciu nenechali sami pre seba). V otázke zástupu na začiatku dnešného evanjelia: „Rabbi, kedy si sem prišiel?“ sa teda skrýva aj prekvapenie z toho, ako sa Ježiš dostal z miesta, kde zázračne nasýtil zástup, na miesto vzdialené po pevnine pomerne veľkú vzdialenosť, ktorú by Ježiš nestihol prejsť za jednu noc peši po suchej zemi. Zástup si totiž všimol, že učeníci sa z miesta rozmnoženia chleba odplavili sami, bez Ježiša, ako hovorí z liturgie vynechaný verš 6,22: „Na druhý deň si zástup, čo zostal na druhom brehu mora, všimol, že tam bola iba jedna loďka a že Ježiš nenastúpil na loď so svojimi učeníkmi, ale že sa učeníci odplavili sami“. Rozširujúca sa správa o Ježišovom kráčaní po mori musela teda ešte zvyšovať mesiášske nádeje ohľadne Ježiša.

Avšak Ježiš na túto otázku, v ktorej sa skrývala nielen zvedavosť ale aj obdiv voči Ježišovi, odpovedal dosť nepríjemným spôsobom, lebo vmietol zástupu do očí nepríjemnú pravdu: „V skutočnosti nehľadáte mňa, ale hojnosť pozemského chleba. Nehľadáte ma preto, že ma chcete nasledovať, učiť sa odo mňa, robiť pokánie, ale že ma chcete využívať, aby ste sa zadarmo najedli“. Po tejto ostrej výčitke však Ježiš znovu ponúka zástupom to, čo im chce v skutočnosti odovzdať a čo zázrakom rozmnoženia chleba iba naznačil: ponúka všetkým večný život. Ale zdôrazňuje, že večný život získame len skrze neho, lebo len jemu Otec tento život dal do moci a len On ho môže sprostredkovať ľuďom cez Božieho Ducha, ktorý je tu označený ako Božia pečať. Zástupy reagovali zdanlivo chápavo, lebo ako zbožní veriaci vedeli, že základnou otázkou ľudského života je večná spása, ktorú možno dosiahnuť len ak bude človek konať Božie skutky, teda to, čo sa Bohu páči, postupne sa však ich chápavosť mení na počudovanie nad Ježišovými slovami, ktoré postupne prekračujú hranice ich chápavosti.

Ježiš najprv zdôrazňuje prvenstvo viery pre spásu, čo by ešte pre Židov vychovaných na príklade viery Abraháma bolo pochopiteľné, ale následne tvrdí, že „Boží skutok je veriť v toho, ktorého Boh poslal“, čiže veriť v Ježiša ako Mesiáša. Zdá sa, že ani to by nebol pre tento zástup problém, veď práve preto ho nasledujú, či skôr prenasledujú, lebo uverili, že on je naozaj ten prisľúbený Mesiáš. Avšak problém je v tom, ako si predstavujú jeho mesiášsku úlohu oni a ako si ju predstavuje sám Ježiš. V týchto dvoch predstavách je hlboký rozpor, ktorý napokon viedol Židov k odmietnutiu Ježiša ako svojho Mesiáša.

Ježiš na potvrdenie pravdivosti svojho mesiášskeho nároku prisľubuje ďalšie znamenie spojené s chlebom a teda nadväzujúce na zázrak rozmnoženia chleba: prisľubuje „chlieb z neba“. S výrazom chlieb z neba však Ježiš narába viacvýznamovo a postupne prechádza rôznymi rovinami chápania tohto pojmu. Pod chlebom z neba môžeme rozumieť tak mannu ako aj Božie slovo obsiahnuté vo Svätom Písme, ale napokon samého Krista ako Vtelené Božie slovo, a vrcholom všetkého je chápanie „chleba z neba“ v zmysle Eucharistie. Kristus v prvom rade sám seba označuje za chlieb života: „Ja som chlieb života“. Z neskorších slov tejto kapitoly však môžeme týmto pojmom označiť aj jeho „telo a krv“, ktoré dá svojim učeníkom v podobe „chleba z neba“. Práve Eucharistia, tak ako ju podľa Písma chápe Katolícka Cirkev od počiatku, najlepšie zodpovedá zmyslu Ježišových slov o chlebe života v tejto kapitole Jánovho evanjelia, ktorú budeme čítať na pokračovanie ešte niekoľko nedieľ.

Po tomto stručnom vysvetľujúcom prerozprávaní obsahu dnešného evanjelia si vysvetlime ešte niekoľko detailov. Všimnime si najprv „otázku chleba“, ktorá sa nachádza v evanjeliách ale aj na rôznych miestach Biblie, a ktorú zrozumiteľne vysvetľuje Sv. Otec Benedikt XVI. v prvej časti svojej trilógie Ježiš Nazaretský.

„Chlebová otázka“ (t.j. živobytia, blahobytu) patrí medzi najdôležitejšie nielen v Biblii ale aj v dejinách ľudstva. Spoluvytvárala dejiny národov a štátov, lebo tá-ktorá vláda či kráľovstvo sú väčšinou natoľko úspešné, nakoľko dokážu zabezpečiť dostatok (lacného) chleba pre svojich poddaných či občanov. Táto otázka bola napríklad aj silnou kartou komunistických agitátorov, ktorí okrem iného sľubovali aj viac chleba pre chudobných. Otázka chleba patrí aj medzi hlavné karty ateistov v ich boji proti náboženským poverám, najmä kresťanstvu. Veď čo je tragickejšie, a čo viac odporuje viere v dobrého Boha, ako hlad medzi ľuďmi? Nemalo by byť prvou identifikáciou Vykupiteľa pred svetom to, že mu dá chlieb a ukončí všetok hlad? V čase putovania po púšti Boh živil svoj ľud chlebom z neba, mannou. Ľudia verili, že toto je obraz mesiášskych časov. Nie je vari problém nasýtenia všetkých prvým a zásadným kritériom, podľa ktorého by sa malo merať vykúpenie sveta? Môže sa niekto právom nazývať Vykupiteľom, ak nespĺňa toto kritérium? Nespočíva vari práve v tomto spása sveta? Niet divu, že táto otázka sa stala aj prvou otázkou Pokušiteľa pri Ježišovom pokúšaní na púšti: „Ak si Boží Syn, povedz, nech sa z týchto kameňov stanú chleby“ (Mt 4,3). Ježiš však už vtedy odmietol takýto výklad spásy, spočívajúci len v nasýtení všetkých hladných a odstránení telesného hladu, hoci ťažko doliehajúceho na ľudstvo. Avšak to, čo v priamej konfrontácii s diablom odmietol ako pokušenie, potom pri zázračnom nasýtení zástupov akoby sám robí. Avšak je tu jeden rozdiel. Tí, ktorých Ježiš nasycuje telesným chlebom, najprv prišli za Ježišom, aby si vypočuli Božie slovo, a zanechali preto všetko ostatné, takže v tej chvíli nemali ani čo jesť. A tak ľudia, ktorí otvorili svoje srdcia pre Boha a pre seba navzájom, môžu prijať chlieb správnym spôsobom.

K zázraku s chlebom patria teda tri veci, ktoré platia dodnes: predchádzajúce hľadanie Boha s túžbou prispôsobiť svoj život Božej vôli, ďalej chlieb musí byť vyprosený ako dar od Boha a nielen výsledok vlastnej práce nezávislej od Božej pomoci, a napokon podstatným prvkom zázraku je vzájomná ochota podeliť sa. Ježiš nie je ľahostajný voči ľudského hladu, voči telesným potrebám človeka, no kladie ich do správneho poriadku. Samotné rozmnoženie chleba je však len predprípravou na posledný Ježišov zázrak s chlebom, ktorý urobil pri Poslednej večeri, a ktorý v Eucharistii trvá dodnes. Ježiš sa tak osobitným spôsobom stal pre nás chlebom života.

Na záver sa ešte chvíľu venujme Ježišovej eucharistickej reči, ktorej začiatok sme počuli práve v dnešnom evanjeliu. Základným kontextom, do ktorého je vložená celá 6. kapitola Jánovho evanjelia je vzťah medzi Mojžišom a Ježišom. Ježiš je väčší ako Mojžiš. Je to definitívny Mojžiš, ktorého príchod sám Mojžiš ohlásil vo svojej reči na hraniciach Zasľúbenej zeme: „... svoje slová vložím do jeho úst a bude im hovoriť všetko, čo mu prikážem“ (Dt 18,18). Niet teda divu, že po rozmnožení chleba ľud spoznal v Ježišovi tohto „väčšieho Mojžiša“: „Toto je naozaj tej prorok, ktorý má prísť na svet“ (Jn 6,14). V evanjeliách nachádzame viacero spoločných znakov medzi Ježišom a Mojžišom, ale to, čo by sme si mohli osobitne všimnúť je, že Mojžiš sa rozprával so samým Bohom z tváre do tváre, „ako sa spolu rozprávajú ľudia“ (Ex 33,11; Dt 34,10). Ježiš je však samotné Božie Slovo, je teda Bohu neporovnateľne bližší ako Mojžiš. A preto na otázku, ako sa môžeme živiť Ježišom ako chlebom z neba, ako živým chlebom či chlebom života, treba najprv odpovedať v zmysle židovskej tradície, pre ktorú bolo Božie Slovo skutočným pokrmom pre človeka: Boh sa pre nás stáva chlebom tak, že Slovo berie na seba telo. No okrem viery vo vtelenie Božieho slova treba urobiť ešte jeden krok pre správne pochopenie toho, čo Ježiš myslí pod tým, že je pre nás chlebom života, a je to krok, ktorí nedokázali urobiť nielen Židia, ale odmietli ho urobiť dokonca aj mnohí protestantskí reformátori. Ježiš totiž spomína v záverečných slovách svojej eucharistickej reči v kafarnaumskej synagóge, že jeho telo sa stane základom pre život sveta: „A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta“ (Jn 6,51). Vtelenie Božieho Slova teda v konečnom dôsledku smeruje k Ježišovmu vydaniu sa na smrť a k tajomstvu kríža. Ježiš je teda pre nás chlebom života ešte v hlbšom význame ako len v zmysle počúvania Božieho slova, ktoré v nás vyvoláva vieru, ktorá nám dáva večný život. Eucharistia je práve tým „chlebom z neba“, ktorý má našu vieru posilňovať, a to podstatným spôsobom.

V celej Ježišovej eucharistickej reči v 6. kap. Jánovho evanjelia je teda jasný odkaz na Eucharistiu. Obsah Ježišovej eucharistickej reči u Jána je teda do veľkej miery prejavom pradávnej viery Cirkvi o Eucharistii na konci prvého storočia, nejde teda len o „výklad Katolíckej Cirkvi“. Eucharistiu však netreba chápať len ako otázku prítomnosti Kristovho Tela a Krvi v tomto tajomnom znaku (teda ako je tu Kristus prítomný, čo je jadro rozporu medzi protestantmi a ostatnými kresťanmi, teda nielen katolíkmi, ale aj pravoslávnymi, ale aj medzi protestantmi navzájom), ale je hlavne sprítomnením celej Kristovej obety a aj jej ovocia, ktorým je dar vykúpenia a spásy spočívajúci v dare Ducha Svätého, ktorý sa na nás vylieva. Kristus teda sprítomnil svoje umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie v podobe skutočného pozemského chleba (ktorý, tak ako aj víno, vzniká podobným spôsobom ako z Ježišovej smrti vzišla spása – teda rozomletím, či vylisovaním, čo sú procesy podobné smrti), ktorý sa pri „Večeri Pána“ mení na prítomnosť vteleného Božieho Slova (nech už by sme podstatu tejto prítomnosti chápali akokoľvek), a tak sa stáva pre nás chlebom večného života (aj keď pojem večný život celkom nevystihuje tajomstvo života vo večnom Božom kráľovstve, lebo tu nejde ani tak o život bez prestania, ale o plnosť života, lebo skutočný život je len život v spojení s Bohom a v láske k Bohu – smrť je v skutočnosti dôsledkom oddelenia sa od Boha, pričom telesná smrť je len prejavom duchovnej smrti, ktorej meno je hriech), ktorý posilňuje našu vieru – vieru nielen ako nejaké presvedčenie, ale ako vzájomný hlboký vzťah s Ježišom.

 (zdroj: Joseph Ratzinger: Ježiš Nazaretský I, Dobrá kniha Trnava 2007)