(Ex 16, 2-4. 12-15) Celá izraelská pospolitosť šomrala na púšti proti Mojžišovi a Áronovi. Synovia Izraela im vraveli: „Bár by sme boli pomreli Pánovou rukou v egyptskej krajine, keď sme sedávali pri hrncoch mäsa a chleba sme sa mohli najesť dosýta. Prečo ste nás vyviedli na túto púšť? Aby ste celú pospolitosť umorili hladom?“ Pán povedal Mojžišovi: „Hľa, ja vám zošlem chlieb z neba ako dážď. Ľud nech potom vyjde a nech si nazbiera, koľko bude potrebovať na každý deň. Tak ho vyskúšam, či hodlá kráčať podľa môjho zákona, alebo nie. Počul som šomranie synov Izraela. Povedz im: Večer budete jesť mäso a ráno sa nasýtite chlebom. A poznáte, že ja som Pán, váš Boh.“ Keď nastal večer, prileteli prepelice a pokryli tábor. Ráno zasa napadala okolo tábora rosa. Keď pokryla povrch púšte, na zemi sa zjavilo čosi drobné, zrnité ako srieň. Keď to synovia Izraela videli, vzájomne sa vypytovali: „Manhu?“ (čo znamená: „Čo je to?“). Lebo nevedeli, čo to je. Mojžiš im povedal: „To je chlieb, ktorý vám dáva jesť Pán.“

Dnešné prvé čítanie je vybrané z Druhej knihy Mojžišovej, ktorú podľa jej obsahu nazývame grécko-latinským názvom Exodus, čo znamená Odchod alebo Východ, lebo ústrednou témou spisu je opis odchodu, či skôr vyslobodenia Izraelitov z Egypta pod vedením Mojžiša. Po hebrejsky sa táto kniha volá Šemót, čo znamená Mená, lebo kniha začína slovami: „Toto sú mená Izraelových synov, ktorí prišli do Egypta s Jakubom“. Kniha Exodus sa označuje aj ako Evanjelium Starého zákona, lebo tak ako evanjeliá, aj Exodus ohlasuje dobrú zvesť o spásnom Božom zásahu v prospech trpiaceho ľudu, aby ho vyslobodil a urobil z neho svätý národ.

Oslobodenie Izraela z egyptského otroctva je rozhodujúcou udalosťou spásy, ktorej výsledkom je nielen vznik Izraela ako národa (v politickom význame) a Božieho ľudu (v náboženskom zmysle), ale týka sa aj nás, kresťanov, lebo je kľúčom k správnemu a plnovýznamovému pochopeniu toho vyslobodenia, ktoré nám získal Ježiš Kristus. Evanjelisti si boli dobre vedomí toho, že Ježiš prišiel naplniť predobrazy Starého Zákona, osobitne tie, ktoré sa týkali židovskej Veľkej Noci, ktorá je pamiatkou vyslobodenia z Egypta. Z toho dôvodu vidíme hlboké spojenie aj medzi udalosťami opísanými v dnešnom prvom čítaní a v dnešnom evanjeliu.

Dnešné prvé čítanie popisuje ako úboho a nevďačne sa vyvolený národ zachoval voči svojmu Bohu, ktorý ho spasil z telesného, ale ešte viac z duchovného otroctva, lebo v Egypte nebolo možné neslúžiť pohanským bôžikom. Namiesto dôvery v Božiu starostlivosť sa ľud v situácii dočasného nedostatku jedla búri proti Bohu aj proti Mojžišovi. V Egypte sa búriť nesmeli, museli ticho znášať všetky krivdy a všetku hmotnú biedu, inak by boli tvrdo potrestaní prácou navyše a odobratím aj toho mála, čo mali, ale teraz, ako slobodní, môžu konečne voľne prejaviť svoju nespokojnosť. A v situácii nedostatku, ktorý v Egypte ticho a pokorne znášali ako slušne vychovaní otroci, zrazu na púšti zatúžili po návrate do Egypta, a tým pádom aj do ponižujúceho otroctva. Keby sme sami nezažili nárek mnohých kresťanov túžiacich po návrate pomerov za komunizmu, ani by sme neverili, ako rýchlo vie človek v túžbe po nasýtení svojich telesných potrieb zabudnúť na to, čo s tým nasýtením, aj to nie ktovieakým, bolo kedysi spojené – nesloboda a ponižujúce postavenie otrokov či druhotriednych občanov.

Mojžiš a Áron však oznamujú, že Hospodin opäť zasiahne v prospech uspokojenia potrieb svojho ľudu. Ešte toho istého dňa večer dostanú hojnosť mäsa, ktoré k nim samo priletí v podobe kŕdľov prepelíc, ktoré pri svojom putovaní zosadnú priamo v tábore Izraelitov, a ešte väčšie prekvapenie zažijú ráno, kedy dostanú mannu. Tak nazvali Izraeliti to, čo sa objavilo spolu s rannou rosou na povrchu púšte všade okolo nich. Manna, alebo presnejšie „Manhu?“, znamená „Čo je to?“, lebo Izraeliti nevedeli, čo to je. Mojžiš im vysvetlil, že je to chlieb, ktorý im dáva jesť Pán. A týmto pokrmom Boh živil svoj ľud počas celého času, ako ich viedol po púšti. Biblisti nás poučujú, že manna sú sladko chutiace a približne ako med voňajúce belavé alebo žltasté zrniečka (živica) na listoch tamarišky, ktoré dodnes zbierajú beduíni na Sinaji zarána, lebo na prudkom slnku sa rozpúšťajú. Avšak tieto listové výlučky sú zväčša tvorené cukrom a preto by ťažko nasýtili človeka a dali mu všetky pre telo potrebné živiny, nehovoriac o tom, že by sa z nich dala ťažko urobiť potravina podobná chlebu. Manna tak zostáva naďalej tajomstvom a zostáva verná svojmu pomenovaniu, lebo vlastne nevieme, čo to bolo. Izraeliti však takto dostávajú dôkaz Božej prítomnosti uprostred svojho ľudu a dočasne sa utíšilo ich reptanie.

Manna sa neskôr v židovskej tradícii stáva symbolom Božieho Slova, ktoré zostupuje z neba, aby sýtilo ľudské srdcia (Dt 8,3: „Potom ťa kŕmil mannou ... aby ti ukázal, že človek nežije len z chleba, ale že človek môže byť živý zo všetkého, čo vychádza z Božích úst“) a v kresťanstve je aj predobrazom Eucharistie (mnohí protestanti – nie všetci – však po odvrhnutí náuky o Eucharistii ako „skutočnom“ tele a krvi Ježiša Krista uznávajú už len starozákonné chápanie „chleba z neba“ výlučne v zmysle Božieho slova, čo im však robí veľký problém pri výklade 6. kapitoly Jánovho evanjelia, kde Ježiš hovorí výslovne o jedení svojho tela a pití svojej krvi). Eucharistia je nová manna, ktorú nám dal Ježiš z podobných dôvodov – okrem iných – ako Boh dal Izraelitom mannu na púšti – aby nám ňou dal dôkaz svojej prítomnosti medzi nami, a aby sme sa ňou posilňovali vo svojich pochybnostiach vo viere na našej často navonok nudnej a únavnej ceste do Božieho kráľovstva, lebo aj my máme neovládateľný sklon klesať na duchu a nerozumne reptať voči Bohu. Eucharistia je samozrejme ešte oveľa hlbšie tajomstvo ako je tu naznačené (t.j. ako prejav Božej starostlivosti o nás v našej duchovnej únave na našej duchovnej púti), tu ide len o porovnanie manny starozákonnej a novozákonnej, ktorou je Eucharistia.

  (zdroje: Karel Flossmann: První čtení, rok B, ČKCH 1990, Jozef Heriban: Úvody do Starého i Nového Zákona, SSV 1997 a internet)

(Ž 78, 3+4b-d. 23-24. 25+54) Čo sme počuli a poznali a čo nám rozprávali naši otcovia, ďalším pokoleniam vyrozprávame slávne a mocné skutky Pánove a zázraky, ktoré urobil. R. Rozkázal horným oblakom a otvoril brány nebies; a pršala im manna za pokrm a dal im chlieb z neba. R. Človek jedol chlieb anjelský; pokrmu im dal dosýta. A priviedol ich do svojej svätej zeme, na vrch, čo získala jeho pravica.

Refrén: Pane, daj nám chlieb z neba!

Máme pred sebou rozsiahly (druhý najdlhší žalm v Žaltári, má 72 veršov, dlhší je už len Ž 119, ktorý má až 176 veršov) elohistický Asafov žalm z tretej knihy Žaltára (pozri katechézu na 9. nedeľu cez rok B na tejto webovej stránke). Podľa názvu žalmu v hebrejskej Biblii (v. 1a: Asafova poučná pieseň – hebr. maskil l´Asaph) ide o múdroslovný (príp. didaktický, resp. výchovný) žalm (maskil, hebrejský výraz s nie celkom jasným významom, ktorý sa objavuje v 13 žalmoch Žaltára: Ž 32, 42, 44-45, 52-55, 74, 78, 88-89 a 142, znamená niečo ako meditatívna pieseň, alebo pieseň prinášajúca morálnu či duchovnú múdrosť), čomu nasvedčujú aj úvodné slová žalmu: Počúvaj, ľud môj, moju náuku, nakloň sluch k slovám mojich úst. Otvorím svoje ústa v podobenstvách, vyrozprávam starodávne tajomstvá (vv. 1b-2; v. 2 je citovaný aj v Mt 13,35). Žalm nám poskytuje obraz odovzdávania (tradície) viery v izraelských rodinách a náboženských spoločenstvách z generácie na generáciu formou poetického rozprávania (príp. spevu) o dejinách Izraela. Ide vlastne o historické Krédo Izraela.

V slovenských vydaniach Žaltára je obsah žalmu vystihnutý názvami ako „Božia dobrota a nevera ľudu v dejinách spásy“ (katolícky preklad), „Ľud môj, počúvaj moje poučenie!“ (ekumenický preklad), „Poučenie z dejín Izraela“ (Botekov preklad) a „Neposlušnosť Izraela v minulosti je výstrahou a poučením“ (evanjelický preklad). Niektorí autori tento žalmový žáner nazývajú aj „historický žalm“ a zaraďujú do neho okrem Ž 78 aj Ž 105-107, 114, 135-136. Literárnym štýlom však tieto žalmy možno poväčšine zaradiť medzi chválospevy. Ž 78 ale svojimi výrazovými prostriedkami nie je v presnom zmysle slova modlitbou, lebo žalmista sa ani raz neobracia na Boha (ani nehovorí v Božom mene). Žalm má aj charakter proroctva, v zmysle náboženského výkladu dejín z Božieho pohľadu, teda odhaľovania zmyslu udalostí ako Božích zásahov do života človeka.

Ž 78 môžeme rozdeliť na tri nerovnako dlhé časti, pričom prvé dva myšlienkové celky možno chápať len ako úvod k rozsiahlej tretej časti (komentátori používajú na žalm rôzne delenia podľa použitých kritérií).

Prvá časť žalmu (vv. 1-8), z ktorej pochádzajú aj úvodné verše responzóriového žalmu tejto nedele, má podobný tón, ako múdroslovná literatúra Izraela, zvlášť úvodné verše knihy Prísloví. Múdry levita Asaf (autorstvo Asafa je ale sporné) v duchu príkazu v Dt 6,6-7 (A tieto slová, ktoré ti ja dnes prikazujem, nech sú v tvojom srdci, poúčaj o nich svojich synov a sám uvažuj o nich ...) v tejto piesni predkladá svojim poslucháčom v príťažlivej poetickej forme životnú múdrosť vyplývajúcu z poučenia z dejín Izraela, ktorú zdedil od svojich predkov a predkladá ju budúcim generáciám svojho národa (toto odovzdávanie viery z generácie na generáciu v izraelských rodinách žalmista chápe ako „zákon“, ako povinnosť uloženú národu od Boha – por. v. 5: Jakubovi dal nariadenie a pre Izraela vyhlásil za zákon, aby to, čo prikázal našim otcom, zvestovali svojim synom). Účelom tohto poučenia je pomôcť budúcim generáciám, aby sa vyvarovali chýb svojich predkov, ktorí tvrdohlavo rebelovali proti Jahvemu a boli mu neverní napriek všetkým dobrodeniam, ktoré im Jahve preukazoval.

Druhá časť žalmu v troch veršoch (vv. 9-11) pripomína najprv ťažko identifikovateľnú udalosť z dejín Izraela (v. 9: Synovia Efraima, obratní lukostrelci, v deň bitky utiekli). Efraim nie je len meno jedného zo severných kmeňov Izraela (pomenovaný podľa jedného z dvoch synov – druhým je Manasses – biblického patriarchu Jozefa, z ktorého pochádzali až dva kmene Izraela, por. Gn 48) ale aj spoločné meno pre všetky severné kmene Izraela (nazývané aj „jozefské“ kmene), ktoré sa v dobe vlády Šalamúnovho syna Roboama vzbúrili proti Dávidovmu trónu v Jeruzaleme a odpadli od správneho uctievania Jahveho podľa vzoru jeruzalemského chrámu (konkurenčná svätyňa severného kráľovstva v Šíle sa nachádzala na území kmeňa Efraim, možno práve preto sa tento kmeň spomína akoby zástupca všetkých severných kmeňov). Tento verš hovorí (s použitím vojenskej terminológie) pravdepodobne o tejto udalosti oddelenia sa severných kmeňov od jeruzalemského kultu a zmysel tejto zmienky je vysvetlený vo vv. 67-68: Zavrhol stánok Jozefov, ani Efraimov kmeň si nezvolil, lež vyvolil si kmeň Júdov, vrch Sion, ten si obľúbil. Exegéti sa rozchádzajú vo výklade tohto verša, ale jeho duchovný či symbolický zmysel môže spočívať v tom, že Efraimovci vzdali svoj boj za Jahveho (odišli z jeho kráľovstva, dezertovali z jeho armády) a podrobili sa bez boja falošným bôžikom. Tento „útek z boja“ však predchádzala neochota zachovávať zmluvu s Jahvem a dodržiavať jeho zákony, ktoré síce sú náročné, ale len ich zachovávanie môže viesť národ aj jednotlivca ku skutočnému blahu a prosperite (v. 10: Nezachovávali zmluvu s Bohom a odopreli kráčať podľa jeho zákona). Príčinu odpadnutia od Boha žalmista vidí v „zabudnutí“ na Božie činy v prospech národa (v. 11: Zabudli na jeho činy a na zázraky, ktoré im ukázal). Práve preto je také dôležité si tieto činy pripomínať, lebo nás posilňujú v dôvere v Boha a zabraňujú nášmu zabudnutiu na neho. Hlavný problém vyvoleného ľudu podľa tohto žalmu teda nespočíva v nepochopení zmyslu Božej výchovy ale v strate pamäte. Preto je potrebné ani nie tak vysvetľovať tieto udalosti, ale skôr stále si ich pripomínať.

Tretia, najdlhšia časť žalmu (vv. 12-72), z ktorej pochádzajú aj ťažiskové verše responzóriového žalmu tejto nedele (vv. 23-25+54), je strhujúcim historickým záznamom Božej dobroty na jednej a nevernosti Izraela na druhej strane. Tento v poetickej forme spracovaný historický prehľad dejín Izraela podávaných z náboženského uhlu pohľadu Asaf začína spomienkou na egyptské rany (v. 12: Pred zrakom ich otcov divy vykonal v krajine egyptskej, na pláni taniskej) a na vyslobodenie z Egypta (v. 13: Rozdvojil more a previedol ich cezeň, vody postavil ako val) a pokračuje opisom Božej starostlivosti o svoj ľud počas jeho putovania po púšti (vv. 14-29).

Ďalšie verše (vv. 30-41) však hovoria o nevďačnosti vyvoleného národa za Božiu starostlivosť a vyvolenie a mnohoraké hriechy, ktorých sa ľud dopúšťal voči svojmu Bohu a Záchrancovi. Tieto verše obsahujú aj schému „hriech – trest – pokánie – odpustenie“ (a záchrana, t.j. spása) známu aj z iných starozákonných kníh.

Verše 42-53 sa vracajú opätovne k veľkolepej udalosti zázračného vyslobodenia z egyptského otroctva, čo je vlastne chvíľa jasného priznania sa Boha k Hebrejom ako k svojmu vyvolenému národu. V. 43 je vlastne opakovaním v. 12: V Egypte urobil svoje znamenia, svoje zázraky na plány taniskej (Tanis je grécko-latinský názov lokality, ktorej hebrejský názov znie Coan, príp. Soan, a zodpovedá súčasnému egyptskému mesta San v severovýchodnej časti nílskej delty v blízkosti Stredozemného mora;ide o starobylé hlavné mesto Egypta, ktoré je možno totožné s mestom, ktoré sa v Ex 1,11 označuje ako Rameses). Vo vv. 44-51 sa „egyptské rany“ spomenuté vo vv. 12 a 43 ako Božie „divy“ a „znamenia“ „v krajine egyptskej“ a „na pláni taniskej“ rozvádzajú podrobnejšie, hoci žalmista nespomína všetkých 10 rán, ale iba 7 (vynechané sú muchy, vredy a tma), možno aby naznačil biblickú symboliku „plnosti“ Božieho konania v prospech svojho národa (podľa iného počítania je rán tiež desať, keďže v texte žalmu sa popri známych „ranách“ objavujú aj tri inde nespomenuté, konkrétne húsenice, mráz a blesky, por. vv. 46-48: Ich úrodu vydal húseniciam napospas ...).

Vv. 52-53 podobne ako vv. 13-14 hovoria opätovne o prechode cez Červené more a o putovaní po púšti. Tieto ako aj iné udalosti opísané v žalme však nie sú zoradené v poradí ako ich poznáme z iných kníh Biblie. Zvláštne je, že sa tu nespomína ani prostredník medzi Bohom a ľuďmi (Mojžiš), ani Sinajská zmluva, ale dôraz sa kladie skôr na podanie otcov, a to už od čias patriarchov, spomínaný je hlavne Jakub, nazývaný aj Izrael.

Boh sa v tomto žalme javí na jednej strane ako Stvoriteľ, ktorý používa živly sveta na formovanie srdca svojho ľudu, a na druhej strane ako Pastier, ktorý vedie svoj ľud cez všetky nebezpečenstvá. Ale či už ako Stvoriteľ, ktorý napravuje zblúdených, alebo ako Pastier, ktorý zachraňuje úbohých, vždy je v prvom rade Otcom.

Od v. 54 sa sväté dejiny Izraela presúvajú do Zasľúbenej zeme: A priviedol ich do svojej svätej zeme, na vrch, čo získala jeho pravica. Týmto vrchom sa zrejme myslí vrch Sion; dejiny Izraela teda možno podľa tohto žalmu ohraničiť dvoma lokalitami – Coanom (príp. Soanom) a Sionom. V. 55 pripomína v skratke Božie činy vykonané v prospech Izraela pri dobytí Zasľúbenej zeme: Pred nimi vyhnal kmene pohanské, meračským lanom im rozdelil dedičnú krajinu a v stanoch pohanov dal bývať kmeňom izraelským. Napriek tejto Božej starostlivosti sa však opakuje vyššie spomenutá schéma odpadu národa od Boha, jeho trestu, pokánia a ďalšej záchrany od Boha, opísaná vo vv. 56-69. Žalm sa vo vv. 70-72 končí spomienkou na Dávida, do ktorého dynastie pravdepodobne žalmista stále vkladal nádej na obnovu Izraela, hoci sa zdá, že najmä v duchovnom zmysle. Celý žalm možno chápať aj ako odôvodnenie (alebo dokonca aj propagandu) toho, prečo Jahve uprednostnil Júdov kmeň a Dávidovu dynastiu pred ostatnými kmeňmi, ktoré boli spočiatku významnejšie a mocnejšie – dôležitá je však jedine vernosť Bohu, pretože Boh riadi dejiny a využíva pri ich formovaní tých, ktorí ho poslúchajú.

Ž 78 môžeme označiť aj ako rozsiahlu historickú poému. Jej cieľ však nie je historický, dejepisný, nejde tu o presný popis udalostí v chronologickom poradí ale o ich teologický význam. Cieľ tejto poémy je didaktický, resp. katechetický, pre mravné a náboženské ponaučenie, napomenutie a varovanie. 

Verše 23-25 vybraté do responzóriového žalmu tejto nedele (a nadväzujúce na obsah prvého čítania a evanjelia tejto nedele) opisujú jeden z najväčších prejavov Božej starostlivosti o svoj ľud: 40-ročné sýtenie Izraela počas jeho putovanie po púšti „chlebom z neba“ – mannou. Izraelský ľud bol v tomto čase úplne závislý od Boha a jedine vďaka svojej viere prežil zložitú situáciu, v ktorej sa ocitol, čím získal úžasnú skúsenosť Božej starostlivosti o svoje blaho. Z kresťanského hľadiska je manna známym predobrazom Eucharistie. Pôvodný hebrejský výraz „chlieb mocných“ (vo v.25: lechem abbirim) zmenila Septuaginta na grécky výraz „chlieb anjelský“ (arton angelon). Tento preklad vlastne celkom dobre vystihuje zmysel pôvodného hebrejského výrazu, ktorý naznačuje, že tento tajomný chlieb pochádzajúci od Mocného Boha posilňuje nielen telo ale aj dušu.

Spracované podľa: https://www.studylight.org/commentaries/dcc/psalms-78.html

https://biblehub.com/interlinear/psalms/78-1.htm

Gianfranco Ravasi – Katolícke biblické dielo Svit, Sv. Písmo pre každého – Žalmy 66-83, Don Bosco 2007

(Jn 6,24-35) Zástup zbadal, že tam nie je ani Ježiš, ani jeho učeníci. Preto aj oni nastúpili na loďky, prišli do Kafarnauma a hľadali Ježiša. Keď ho na druhom brehu mora našli, povedali mu: „Rabbi, kedy si sem prišiel?“ Ježiš im odpovedal: „Veru, veru, hovorím vám: Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa. Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život, a ten vám dá Syn človeka. Lebo jeho označil Otec, Boh, svojou pečaťou.“ Povedali mu: „Čo máme robiť, aby sme konali Božie skutky?“ Ježiš im odpovedal: „Boží skutok je veriť v toho, ktorého on poslal.“ Povedali mu: „Aké znamenie urobíš, aby sme videli a uverili ti? Čo urobíš? Naši otcovia na púšti jedli mannu, ako je napísané: ‚Dal im jesť chlieb z neba.‘“ Ježiš im odvetil: „Veru, veru, hovorím vám: Nie Mojžiš vám dal chlieb z neba, ale môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba. Lebo Boží chlieb je ten, ktorý zostúpil z neba a dáva svetu život.“ Povedali mu: „Pane, vždy nám dávaj taký chlieb.“ Ježiš im povedal: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť.“

Židia verili, že keď príde Mesiáš, potvrdí svoju totožnosť takými zázrakmi, aké sa diali v najslávnejších obdobiach dejín Izraela, v časoch patriarchov, v časoch Mojžiša, v dobe sudcov a kráľov, v časoch prorokov Eliáša a Elizea, atď. Zázrak rozmnoženia chleba, o ktorom sme čítali minulú nedeľu z Jánovho evanjelia (o zázračnom nasýtení zástupu počítajúceho 5000 mužov rozprávajú všetky štyri evanjeliá, Matúš a Marek okrem toho hovoria ešte aj o nasýtení štyroch tisícov) medzi také zázraky určite patrí. Niet teda divu, že po tejto senzačnej prezentácii Ježišovej mesiášskej moci zástup, ktorý bol svedkom tohto veľkolepého znamenia, neúnavne hľadal Ježiša, ktorý nenápadne ušiel pred rozvášneným zástupom, ktorý ho chcel namieste vyhlásiť za svojho kráľa. A zástup Ježiša opäť našiel – na druhý deň, v Kafarnaume, ktorý bol pomerne významnou križovatkou Galiley.

Dnešné evanjelium je totiž pokračovaním evanjelia z minulej nedele (Jn 6,1-15), ale nie priamym pokračovaním. Liturgia vynecháva úryvok Jn 6,16-23, týkajúci sa Ježišovho nočného prechodu z miesta rozmnoženia chleba do Kafarnauma – a to kráčaním po mori, čoho svedkom boli Ježišovi učeníci (a môžeme sa domnievať, že si túto informáciu nenechali sami pre seba). V otázke zástupu na začiatku dnešného evanjelia: „Rabbi, kedy si sem prišiel?“ sa teda skrýva aj prekvapenie z toho, ako sa Ježiš dostal z miesta, kde zázračne nasýtil zástup, na miesto vzdialené po pevnine pomerne veľkú vzdialenosť, ktorú by Ježiš nestihol prejsť za jednu noc peši po suchej zemi. Zástup si totiž všimol, že učeníci sa z miesta rozmnoženia chleba odplavili sami, bez Ježiša, ako hovorí z liturgie vynechaný verš 6,22: „Na druhý deň si zástup, čo zostal na druhom brehu mora, všimol, že tam bola iba jedna loďka a že Ježiš nenastúpil na loď so svojimi učeníkmi, ale že sa učeníci odplavili sami“. Rozširujúca sa správa o Ježišovom kráčaní po mori musela teda ešte zvyšovať mesiášske nádeje ohľadne Ježiša.

Avšak Ježiš na túto otázku, v ktorej sa skrývala nielen zvedavosť ale aj obdiv voči Ježišovi, odpovedal dosť nepríjemným spôsobom, lebo vmietol zástupu do očí nepríjemnú pravdu: „V skutočnosti nehľadáte mňa, ale hojnosť pozemského chleba. Nehľadáte ma preto, že ma chcete nasledovať, učiť sa odo mňa, robiť pokánie, ale že ma chcete využívať, aby ste sa zadarmo najedli“. Po tejto ostrej výčitke však Ježiš znovu ponúka zástupom to, čo im chce v skutočnosti odovzdať a čo zázrakom rozmnoženia chleba iba naznačil: ponúka všetkým večný život. Ale zdôrazňuje, že večný život získame len skrze neho, lebo len jemu Otec tento život dal do moci a len On ho môže sprostredkovať ľuďom cez Božieho Ducha, ktorý je tu označený ako Božia pečať. Zástupy reagovali zdanlivo chápavo, lebo ako zbožní veriaci vedeli, že základnou otázkou ľudského života je večná spása, ktorú možno dosiahnuť len ak bude človek konať Božie skutky, teda to, čo sa Bohu páči, postupne sa však ich chápavosť mení na počudovanie nad Ježišovými slovami, ktoré postupne prekračujú hranice ich chápavosti.

Ježiš najprv zdôrazňuje prvenstvo viery pre spásu, čo by ešte pre Židov vychovaných na príklade viery Abraháma bolo pochopiteľné, ale následne tvrdí, že „Boží skutok je veriť v toho, ktorého Boh poslal“, čiže veriť v Ježiša ako Mesiáša. Zdá sa, že ani to by nebol pre tento zástup problém, veď práve preto ho nasledujú, či skôr prenasledujú, lebo uverili, že on je naozaj ten prisľúbený Mesiáš. Avšak problém je v tom, ako si predstavujú jeho mesiášsku úlohu oni a ako si ju predstavuje sám Ježiš. V týchto dvoch predstavách je hlboký rozpor, ktorý napokon viedol Židov k odmietnutiu Ježiša ako svojho Mesiáša.

Ježiš na potvrdenie pravdivosti svojho mesiášskeho nároku prisľubuje ďalšie znamenie spojené s chlebom a teda nadväzujúce na zázrak rozmnoženia chleba: prisľubuje „chlieb z neba“. S výrazom chlieb z neba však Ježiš narába viacvýznamovo a postupne prechádza rôznymi rovinami chápania tohto pojmu. Pod chlebom z neba môžeme rozumieť tak mannu ako aj Božie slovo obsiahnuté vo Svätom Písme, ale napokon samého Krista ako Vtelené Božie slovo, a vrcholom všetkého je chápanie „chleba z neba“ v zmysle Eucharistie. Kristus v prvom rade sám seba označuje za chlieb života: „Ja som chlieb života“. Z neskorších slov tejto kapitoly však môžeme týmto pojmom označiť aj jeho „telo a krv“, ktoré dá svojim učeníkom v podobe „chleba z neba“. Práve Eucharistia, tak ako ju podľa Písma chápe Katolícka Cirkev od počiatku, najlepšie zodpovedá zmyslu Ježišových slov o chlebe života v tejto kapitole Jánovho evanjelia, ktorú budeme čítať na pokračovanie ešte niekoľko nedieľ.

Po tomto stručnom vysvetľujúcom prerozprávaní obsahu dnešného evanjelia si vysvetlime ešte niekoľko detailov. Všimnime si najprv „otázku chleba“, ktorá sa nachádza v evanjeliách ale aj na rôznych miestach Biblie, a ktorú zrozumiteľne vysvetľuje Sv. Otec Benedikt XVI. v prvej časti svojej trilógie Ježiš Nazaretský.

„Chlebová otázka“ (t.j. živobytia, blahobytu) patrí medzi najdôležitejšie nielen v Biblii ale aj v dejinách ľudstva. Spoluvytvárala dejiny národov a štátov, lebo tá-ktorá vláda či kráľovstvo sú väčšinou natoľko úspešné, nakoľko dokážu zabezpečiť dostatok (lacného) chleba pre svojich poddaných či občanov. Táto otázka bola napríklad aj silnou kartou komunistických agitátorov, ktorí okrem iného sľubovali aj viac chleba pre chudobných. Otázka chleba patrí aj medzi hlavné karty ateistov v ich boji proti náboženským poverám, najmä kresťanstvu. Veď čo je tragickejšie, a čo viac odporuje viere v dobrého Boha, ako hlad medzi ľuďmi? Nemalo by byť prvou identifikáciou Vykupiteľa pred svetom to, že mu dá chlieb a ukončí všetok hlad? V čase putovania po púšti Boh živil svoj ľud chlebom z neba, mannou. Ľudia verili, že toto je obraz mesiášskych časov. Nie je vari problém nasýtenia všetkých prvým a zásadným kritériom, podľa ktorého by sa malo merať vykúpenie sveta? Môže sa niekto právom nazývať Vykupiteľom, ak nespĺňa toto kritérium? Nespočíva vari práve v tomto spása sveta? Niet divu, že táto otázka sa stala aj prvou otázkou Pokušiteľa pri Ježišovom pokúšaní na púšti: „Ak si Boží Syn, povedz, nech sa z týchto kameňov stanú chleby“ (Mt 4,3). Ježiš však už vtedy odmietol takýto výklad spásy, spočívajúci len v nasýtení všetkých hladných a odstránení telesného hladu, hoci ťažko doliehajúceho na ľudstvo. Avšak to, čo v priamej konfrontácii s diablom odmietol ako pokušenie, potom pri zázračnom nasýtení zástupov akoby sám robí. Avšak je tu jeden rozdiel. Tí, ktorých Ježiš nasycuje telesným chlebom, najprv prišli za Ježišom, aby si vypočuli Božie slovo, a zanechali preto všetko ostatné, takže v tej chvíli nemali ani čo jesť. A tak ľudia, ktorí otvorili svoje srdcia pre Boha a pre seba navzájom, môžu prijať chlieb správnym spôsobom.

K zázraku s chlebom patria teda tri veci, ktoré platia dodnes: predchádzajúce hľadanie Boha s túžbou prispôsobiť svoj život Božej vôli, ďalej chlieb musí byť vyprosený ako dar od Boha a nielen výsledok vlastnej práce nezávislej od Božej pomoci, a napokon podstatným prvkom zázraku je vzájomná ochota podeliť sa. Ježiš nie je ľahostajný voči ľudského hladu, voči telesným potrebám človeka, no kladie ich do správneho poriadku. Samotné rozmnoženie chleba je však len predprípravou na posledný Ježišov zázrak s chlebom, ktorý urobil pri Poslednej večeri, a ktorý v Eucharistii trvá dodnes. Ježiš sa tak osobitným spôsobom stal pre nás chlebom života.

Na záver sa ešte chvíľu venujme Ježišovej eucharistickej reči, ktorej začiatok sme počuli práve v dnešnom evanjeliu. Základným kontextom, do ktorého je vložená celá 6. kapitola Jánovho evanjelia je vzťah medzi Mojžišom a Ježišom. Ježiš je väčší ako Mojžiš. Je to definitívny Mojžiš, ktorého príchod sám Mojžiš ohlásil vo svojej reči na hraniciach Zasľúbenej zeme: „... svoje slová vložím do jeho úst a bude im hovoriť všetko, čo mu prikážem“ (Dt 18,18). Niet teda divu, že po rozmnožení chleba ľud spoznal v Ježišovi tohto „väčšieho Mojžiša“: „Toto je naozaj tej prorok, ktorý má prísť na svet“ (Jn 6,14). V evanjeliách nachádzame viacero spoločných znakov medzi Ježišom a Mojžišom, ale to, čo by sme si mohli osobitne všimnúť je, že Mojžiš sa rozprával so samým Bohom z tváre do tváre, „ako sa spolu rozprávajú ľudia“ (Ex 33,11; Dt 34,10). Ježiš je však samotné Božie Slovo, je teda Bohu neporovnateľne bližší ako Mojžiš. A preto na otázku, ako sa môžeme živiť Ježišom ako chlebom z neba, ako živým chlebom či chlebom života, treba najprv odpovedať v zmysle židovskej tradície, pre ktorú bolo Božie Slovo skutočným pokrmom pre človeka: Boh sa pre nás stáva chlebom tak, že Slovo berie na seba telo. No okrem viery vo vtelenie Božieho slova treba urobiť ešte jeden krok pre správne pochopenie toho, čo Ježiš myslí pod tým, že je pre nás chlebom života, a je to krok, ktorí nedokázali urobiť nielen Židia, ale odmietli ho urobiť dokonca aj mnohí protestantskí reformátori. Ježiš totiž spomína v záverečných slovách svojej eucharistickej reči v kafarnaumskej synagóge, že jeho telo sa stane základom pre život sveta: „A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta“ (Jn 6,51). Vtelenie Božieho Slova teda v konečnom dôsledku smeruje k Ježišovmu vydaniu sa na smrť a k tajomstvu kríža. Ježiš je teda pre nás chlebom života ešte v hlbšom význame ako len v zmysle počúvania Božieho slova, ktoré v nás vyvoláva vieru, ktorá nám dáva večný život. Eucharistia je práve tým „chlebom z neba“, ktorý má našu vieru posilňovať, a to podstatným spôsobom.

V celej Ježišovej eucharistickej reči v 6. kap. Jánovho evanjelia je teda jasný odkaz na Eucharistiu. Obsah Ježišovej eucharistickej reči u Jána je teda do veľkej miery prejavom pradávnej viery Cirkvi o Eucharistii na konci prvého storočia, nejde teda len o „výklad Katolíckej Cirkvi“. Eucharistiu však netreba chápať len ako otázku prítomnosti Kristovho Tela a Krvi v tomto tajomnom znaku (teda ako je tu Kristus prítomný, čo je jadro rozporu medzi protestantmi a ostatnými kresťanmi, teda nielen katolíkmi, ale aj pravoslávnymi, ale aj medzi protestantmi navzájom), ale je hlavne sprítomnením celej Kristovej obety a aj jej ovocia, ktorým je dar vykúpenia a spásy spočívajúci v dare Ducha Svätého, ktorý sa na nás vylieva. Kristus teda sprítomnil svoje umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie v podobe skutočného pozemského chleba (ktorý, tak ako aj víno, vzniká podobným spôsobom ako z Ježišovej smrti vzišla spása – teda rozomletím, či vylisovaním, čo sú procesy podobné smrti), ktorý sa pri „Večeri Pána“ mení na prítomnosť vteleného Božieho Slova (nech už by sme podstatu tejto prítomnosti chápali akokoľvek), a tak sa stáva pre nás chlebom večného života (aj keď pojem večný život celkom nevystihuje tajomstvo života vo večnom Božom kráľovstve, lebo tu nejde ani tak o život bez prestania, ale o plnosť života, lebo skutočný život je len život v spojení s Bohom a v láske k Bohu – smrť je v skutočnosti dôsledkom oddelenia sa od Boha, pričom telesná smrť je len prejavom duchovnej smrti, ktorej meno je hriech), ktorý posilňuje našu vieru – vieru nielen ako nejaké presvedčenie, ale ako vzájomný hlboký vzťah s Ježišom.

 (zdroj: Joseph Ratzinger: Ježiš Nazaretský I, Dobrá kniha Trnava 2007)