(Gn 18, 20-32) Pán povedal: „Žaloba na Sodomu a Gomoru je veľká a ich hriech je veľmi ťažký. Zostúpim a pozriem sa, či naozaj robia tak, ako znie žaloba, čo došla ku mne, a či nie. Chcem to vedieť.“ Muži sa odtiaľ obrátili a išli do Sodomy, kým Abrahám stále ešte stál pred Pánom. Pristúpil bližšie a povedal: „Chceš naozaj zahubiť spravodlivého s bezbožným? A keby bolo v meste päťdesiat spravodlivých, zahubil by si ich a neodpustil by si mestu kvôli päťdesiatim spravodlivým, čo sú v ňom? Nech je ďaleko od teba urobiť niečo také: spravodlivého usmrtiť s bezbožným. Spravodlivý by bol na tom rovnako ako bezbožný. To nech je ďaleko od teba. Vari ten, čo súdi celú zem, nebude konať spravodlivo?“ Pán mu povedal: „Ak v meste Sodome nájdem päťdesiat spravodlivých, odpustím kvôli nim celému mestu.“ Abrahám povedal: „Opovážil som sa rozprávať so svojím Pánom, hoci som len prach a popol. Čo ak bude spravodlivých o päť menej ako päťdesiat? Zničíš kvôli piatim celé mesto?“ „Nezničím,“ odpovedal, „ak ich tam nájdem štyridsaťpäť.“ Abrahám mu znova povedal: „A čo ak sa ich tam nájde len štyridsať?“ Odpovedal: „Kvôli štyridsiatim ich nezničím.“ „Nehnevaj sa, prosím, Pán môj,“ pokračoval ďalej, „že ešte hovorím: A ak sa ich tam nájde len tridsať?“ Odpovedal: „Neurobím to, ak ich tam nájdem tridsať.“ Abrahám povedal: „Opovážil som sa rozprávať so svojím Pánom: Čo ak sa ich tam nájde dvadsať?“ Pán odpovedal: „Nezahubím ich kvôli dvadsiatim.“ „Prosím, nech sa nehnevá môj Pán,“ pokračoval, „že ešte raz prehovorím: A čo ak sa ich tam nájde len desať?“ Odpovedal: „Kvôli desiatim ich nezahubím.“

Základným motívom biblických textov tejto nedele je radostné posolstvo o spásonosnom Božom konaní, ktoré sa najviac prejavuje v odpustení. Prvé čítanie je opäť úryvkom z 18. kapitoly Prvej knihy Mojžišovej a prináša nám ďalší rozhovor medzi Pánom a Abrahámom. Svätopisec tu nadväzuje na rozprávanie o návšteve troch tajomných poslov u Abraháma, ktoré sme počúvali minulú nedeľu, ale aj na rozprávanie o vzťahu Abraháma a Lota, ktoré sa začalo už v trinástej kapitole knihy Genezis. Jadrom posledne zmienenej témy je zánik Sodomy a záchrana Lota, v ktorej zásadnú úlohu zohral Abrahám. Rozhovor medzi Pánom a Abrahámom, ktorý sme si vypočuli v dnešnom prvom čítaní, prináša niekoľko dôležitých teologických výpovedí, napr. že zničenie Sodomy bolo zaslúženým trestom za hriech, resp. dôsledkom hriešnosti jej obyvateľov, ale že Boh predsa radšej zachraňuje než trestá. Dnešné prvé čítanie nás však môže viesť aj k úvahám nad tajomstvom Božieho jednania so spravodlivými a hriešnikmi, ako aj o vzťahu jednotlivca alebo menšiny k celému spoločenstvu.

Hlavným zámerom svätopisca v tomto úryvku bolo asi ospravedlniť Pánovo odsúdenie obyvateľov mesta a ukázať, že prirodzeným a nevyhnutným dôsledkom hriechu je vždy smrť (iný názor hovorí, že tu ide hlavne o potvrdenie Božieho prísľubu Abrahámovi, že bude sprostredkovateľom požehnania pre všetkých, ktorí sa spoľahnú na jeho priateľstvo s Bohom). Myšlienka trestu za hriech (ale aj možnosti vyhnúť sa mu) bola pre Izrael veľmi aktuálna v súvislosti so zánikom Jeruzalema v r. 587 pr. Kr. Ide tu o teologickú úvahu nad príčinami tejto zásadnej udalosti v dejinách Izraela, ktorú riešili zbožní Izraeliti v babylonskom zajatí a krátko po návrate z neho, kedy vznikli, resp. boli redakčne upravené do dnešnej podoby, aj Mojžišove knihy. Podivuhodné dohadovanie sa Abraháma s Bohom o počte spravodlivých, kvôli ktorým by malo byť zachránené celé mesto, nie je teda modlitbou, ani právnym vyjednávaním, ale teologickou úvahou nad Božím konaním v dejinách Izraela.

Autor textu je presvedčený, že by sa Božia spravodlivosť mala prejaviť odlišným konaním so spravodlivými a s hriešnikmi, že spravodliví si nezaslúžia ten istý osud ako hriešnici. Ale súčasne sa pýta aj na hranice Božieho milosrdenstva. Pýta sa, ako prítomnosť malej menšiny spravodlivých prítomných v meste ovplyvní Božie konanie – vopred predpokladá, že Boh spravodlivých tak či tak zachráni, ale nemôžu spravodliví samotnou svojou prítomnosťou medzi hriešnikmi zachrániť aj samotných hriešnikov? A Boh odpovedá na túto otázku veľkoryso – menšina spravodlivých určuje Božie jednanie s celým spoločenstvom. Prítomnosť spravodlivých je pre Boha pohnútkou k odpusteniu mestu. Takéto Božie jednanie sa teda neriadi prirodzeným súvisom medzi činom a jeho následkami, ale prináša novú zákonitosť – odpustenie ako slobodný Boží dar. Tento Boží dar môže byť od Boha vyprosený, napriek tomu, že Boh nie je našou modlitbou nijako vo svojom konaní limitovaný. Tento rozhovor medzi Abrahámom a Pánom je teda povzbudením k modlitbe aj za tie najodvážnejšie veci, ale súčasne je výzvou k vďačnosti za Boží dar odpustenia. „Niet väčšej povinnosti, ako je povinnosť ďakovať“, hovorí sv. Ambróz, biskup Milána, cirkevný Otec a „veľký učiteľ“ západnej Cirkvi zo 4. storočia kresťanstva. Dôležitou témou je tu aj vzťah Boha k spravodlivým ľuďom, ktorým sa niekedy môže zdať, že Boh na nich zabudol. Ale to nie je pravda. Boh priam hľadá spravodlivých, aby cez nich mohol konať svoje veľké diela.

Prečo je východiskovým počtom pre Božie odpustenie práve počet 50? Súvisí to s členením ľudu Izraela (podobné členenie nachádzame aj u iných starovekých národov) na kmene, rody a rodiny, ktoré bolo základom vojenskej organizácie v prípade vojny. Päťdesiat ľudí predstavuje síce menšinu, ale ktorá je už významnou časťou celku. Prečo sa napokon Abrahám zastavuje pri počte desať? Lebo skupina desiatich je najmenším počtom, ktorý je možné ešte považovať za skupinu. Nižší počet znamená už len roztrúsených jednotlivcov, ktorí nemajú vplyv na osud spoločenstva. Cieľom Abrahámovho rozhovoru s Bohom (ktorý predsa len môžeme chápať aj ako istú formu modlitby) je záchrana mesta kvôli záchrane menšiny, záchrana celku kvôli záchrane jeho časti.

Človeku je však bližšie iné zmýšľanie, kruté a vypočítavé – zachrániť celok zničením menšiny či jednotlivca (por. Kajfášove slová v Jn 11,50: je lepšie, ak zomrie jeden človek za ľud) alebo dokonca zachrániť menšinu či jednotlivca zničením celku, čo je však priam diabolské zmýšľanie. Abrahám sa pokúša o niečo, čo je vlastne ľudsky nemožné, ale Bohu to je možné – zachrániť celok kvôli menšine (v prípade Ježiša Krista ide vlastne o záchranu celého sveta kvôli záchrane jedného Spravodlivého – Boh Ježiša vytrhol z moci smrti a vďaka tomu, že máme účasť na jeho ľudskej prirodzenosti, môžeme mať spolu s ním účasť aj na jeho vzkriesení). Avšak aj Božie milosrdenstvo má isté hranice – v tomto prípade Božie milosrdenstvo nemôže zasiahnuť tam, kde už nie je šanca na zmenu, kde sa nenájde ani najmenší potrebný počet tých, ktorí by boli schopní začať zmenu spoločenstva. V konečnom dôsledku však Abrahámovi ide hlavne o záchranu Lota a jeho rodiny, čo sa mu napokon aj podarí. Boh teda nenechá zahynúť spravodlivého spolu s hriešnikmi, ktorí nerobia pokánie (avšak nie v zmysle telesnej smrti, ktorá postihuje rovnako hriešnikov ako spravodlivých, ale v zmysle večnej spásy).

Hoci sa Abrahámovi nepodarilo zabrániť zničeniu Sodomy, lebo sa v meste nenašlo ani 10 spravodlivých, predsa zanechal svojim potomkom jeden úžasný Boží prísľub na cestu dejinami: ak sa na nejakom mieste nájde 10 mužov, ktorí konajú spravodlivo, zastane sa ich Božie milosrdenstvo – títo ľudia sa nemusia obávať, že by také miesto postihol osud Sodomy (z toho je odvodený známy židovský zvyk, že na konanie pobožnosti a čítanie Tóry v synagóge je potrebných najmenej 10 mužov).

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/gn-1820-32/

(Ž 138, 1-2a. 2bc+3. 6-7b. 7c-8) Chcem ťa, Pane, oslavovať celým srdcom, že si vypočul slová mojich úst.
Budem ti hrať pred tvárou anjelov, vrhnem sa na tvár pred tvojím svätým chrámom. R. Tvoje meno budem oslavovať, pretože si milosrdný a verný. Vždy si ma vyslyšal, keď som ťa vzýval, a rozmnožil si vo mne odvahu. R. Vznešený je Pán, a predsa zhliada na pokorného, pyšného však zďaleka pozná. Aj keby som mal prejsť súžením, ty ma pri živote zachováš a svoju ruku vystrieš proti hnevu mojich nepriateľov; R. zachráni ma tvoja pravica. Pán za mňa dielo dokončí. Pane, tvoje milosrdenstvo je večné; neopusť dielo svojich rúk. R.

Refrén:Vyslyš ma, Pane, keď ťa budem vzývať.

Katechézu k tomuto responzóriovému žalmu pozri v priečinku na 5. nedeľu cez rok C. Výber veršov zo Ž 138 je túto nedeľu len trochu odlišný od výberu veršov na spomenutú 5. nedeľu v roku C (chýba len verš 2d: a nadovšetko si zvelebil svoje meno a svoje prisľúbenia a verše 4-5, ale navyše sú verše 6-7b). Odlišné je aj znenie refrénu (responza), ktorý je vytvorený úpravou v. 3a (Vždy si ma vyslyšal, keď som ťa vzýval).

Výber tohto žalmu do liturgie tejto nedele súvisí s myšlienkami žalmu o modlitbe (a jej vypočutí), ktorá je hlavnou témou tak prvého čítania ako aj evanjelia. 

(Lk 11, 1-13) Raz sa Ježiš na ktoromsi mieste modlil. Keď skončil, povedal mu jeden z jeho učeníkov: „Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov.“ Povedal im: „Keď sa modlíte, hovorte: Otče, posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo. Chlieb náš každodenný daj nám každý deň a odpusť nám naše hriechy, lebo aj my odpúšťame každému svojmu dlžníkovi. A neuveď nás do pokušenia.“

Potom im hovoril: „Niekto z vás má priateľa. Pôjde k nemu o polnoci a povie mu: ‚Priateľu, požičaj mi tri chleby, lebo prišiel ku mne priateľ z cesty a nemám mu čo ponúknuť.‘ A on znútra odpovie: ‚Neobťažuj ma! Dvere sú už zamknuté a deti sú so mnou v posteli. Nemôžem vstať a dať ti.‘ Hovorím vám: Aj keď nevstane a nedá mu preto, že mu je priateľom, pre jeho neodbytnosť vstane a dá mu, čo potrebuje.

Aj ja vám hovorím: Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám! Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria. Ak niekoho z vás ako otca poprosí syn o rybu, vari mu dá namiesto ryby hada? Alebo ak pýta vajce, podá mu škorpióna? Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!“

Dnešná stať má 3 častí: 1-4: modlitba Ježišových učeníkov, 5-8: neodbytný priateľ a 9-13: istota vypočutia.

Modlitba Otče náš je modlitbou tých, ktorí očakávajú Božie kráľovstvo. Očakávanie Božieho kráľovstva je duchovným pozadím a centrom tejto modlitby. Táto modlitba prvýkrát odznela v čase, keď sa Ježiš blížil k Jeruzalemu, kde mal ako prorokmi predpovedaný Mesiáš naplniť toto očakávanie a založiť Božie kráľovstvo na zemi. Zvestovanie príchodu Božieho kráľovstva bolo stredom Ježišovho hlásania. A to, čo Ježiš hlásal, urobil aj obsahom modlitby, ktorá je zvláštnym zhrnutím jeho učenia o kráľovstve, ktoré nám prináša od Otca.

Oslovenie Abba, ktorým sa táto modlitba začína v aramejčine, v skutočnosti znamená niečo ako „otecko“, ide o oslovenie otca jeho deťmi. Toto oslovenie teda odzrkadľuje Ježišov jedinečný vzťah k Bohu a kresťan je pozvaný, aby aj on mal skrze Ježiša účasť na tomto dôvernom synovskom vzťahu k Bohu.

Zmysel slov „posväť sa meno tvoje“ je možné podľa viacerých biblistov preložiť ako: „nech si oslávený v ľudských srdciach, nech sa tvoja sláva a tvoje kráľovstvo stanú zjavnými pred ľuďmi“.

Prosba o chlieb súvisí s tým, že sa Ježišovi učeníci očakávajúci Božie kráľovstvo vzdávajú čisto pozemského zaistenia svojej budúcnosti (por. Lk 42,27-31) a čakajú nasýtenie hlavne od Pána.

Spojenie medzi odpustením našich vín od Boha a naším odpúšťaním bratom je dostatočne vysvetlené v podobenstve o nemilosrdnom sluhovi (Mt 18,23-35).

Posledná prosba („zbav nás zlého“) je veľmi realistická. Berie do úvahy pozemskú situáciu človeka, ktorý je slabý, a súčasne hovorí o skúškach, ktoré musí Ježišov učeník podstúpiť skôr, ako naplno vstúpi do Božieho kráľovstva. Zdôrazňuje nutnosť absolútnej dôvery v nebeského Otca, ktorý jediný nás môže zachrániť od zlého.

Podobenstvo, ktoré nasleduje, nemá za cieľ zdôrazniť neodbytnosť žiadateľa ako príčinu vypočutia jeho prosby, ale skôr dobrotivosť Boha ako Otca, ktorý vypočúva naše prosby. Ide o prirovnanie od menšieho k väčšiemu, teda ak v prípade nestáleho človeka je vyslyšanie isté, hoci z dôvodu neodbytnosti priateľa, o čo skôr je isté vypočutie prosby u Boha, a to z dôvodu lásky k človeku.

Posledná časť dnešného úryvku (verše 9-13) nadväzuje bezprostredne na predchádzajúcu časť. Ešte viac zdôrazňuje samozrejmosť vypočutia od Boha, a to obrazmi vzatými zo všedného života, a vyúsťuje do označenia konkrétneho daru, ktorý si majú kresťania od Boha žiadať s istotou, že budú vždy vypočutí – je to Duch Svätý, ktorý je pre človeka očakávajúceho Božie kráľovstvo tým najpotrebnejším darom. 

Bolo by však chybou pochopiť celú vec tak, že človek nemôže od Otca očakávať nič iné, než príchod Božieho kráľovstva a dar Ducha Svätého. Naopak, od Boha môžeme očakávať všetko, čo potrebujeme pre svoj život v tomto čase, kým očakávame plné prijatie do Božieho kráľovstva. Ide tu ale o správne poradie vecí: ak budeme chcieť všetko možné, ale pritom nebudeme dbať na Božie kráľovstvo, na dary Ducha, potom sa budeme modliť ako pohania, ktorí si zo svojich božstiev urobili pomocníčkov svojich pozemských plánov.

Kresťanská modlitba by teda mala vyrastať nie z ľudských, ale z Božích plánov. Boh chce, aby sme boli šťastní, ale je potrebné, aby sa v tomto od Boha odcudzenom svete presadilo v prvom rade to, čo je Božie, pretože práve to je pre nás to najlepšie. Takýto do Božej vôle odovzdaný človek môže prosiť o všetko, ale v tomto základnom postoji, že nejde o pár rokov šťastného pozemského života, ale o Božie večné kráľovstvo, ktoré sa má realizovať už teraz, na tomto zanikajúcom svete. Kresťan teda môže od Boha očakávať dobré dary aj pozemského charakteru, ale hlavne načúva Božej vôli, aby sa sám stal spolutvorcom Božieho kráľovstva na zemi v moci Ducha.

Spracované podľa: http://www.pastorace.cz/Kazani/17-nedele-v-mezidobi-C-Stul-slova-Ales-Opatrny.html

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/l-111-13/