Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(1Kr 3, 5-6a. 7-12)

Šalamúnovi sa v noci vo sne zjavil Pán a povedal mu: „Žiadaj si, čo chceš, a dám ti.“ Šalamún povedal: „Pane, Bože môj, ty si svojho služobníka ustanovil za kráľa namiesto môjho otca Dávida. Ale ja som veľmi mladý a neviem, ako si počínať. A tvoj služobník je uprostred ľudu, ktorý si si vyvolil, ľudu nespočetného, ktorého je toľko, že ho nemožno spočítať ani odhadnúť. Daj teda svojmu služobníkovi chápavé srdce, aby vedel spravovať tvoj ľud a rozlišovať medzi dobrým a zlým. Veď kto by ináč mohol spravovať tento tvoj ľud, taký početný?“

Pánovi sa páčilo, že si Šalamún žiadal práve toto. Preto mu Boh povedal: „Pretože si si toto žiadal a neprosil si o dlhý vek ani o bohatstvo, ani o život svojich nepriateľov, ale si si žiadal múdrosť, aby si rozlíšil právo, hľa, splním tvoju žiadosť: dám ti srdce múdre a chápavé, také, že tebe podobného nebolo pred tebou a ani po tebe nebude.“

 

Dnešné prvé čítanie nás privádza do doby, ktorá znamenala pre židovský národ vrchol jeho moci a slávy. Základ mocného izraelského kráľovstva položil kráľ Dávid, ktorý bol nielen výborný bojovník a vojvodca, ale aj obratný diplomat – a samozrejme zbožný človek (pod zbožnosťou si u neho ale nepredstavujme nejakú našu „kostolnú“ alebo povedzme mníšsku formu zbožnosti, ale oddanosť Bohu spolujestvujúcu s mnohými ľudskými chybami ako aj názormi starozákonného človeka, ktorý napríklad nemal problém zabiť nepriateľa v boji). V starobe stojí pred úlohou odovzdať svoju úlohu inému vodcovi, s čím však dlho váhal, lebo čakal nejakého charizmatického vodcu, ktorého si vyberie sám Boh, tak ako si vybral jeho samého alebo jeho predchodcu Saula. V tej dobe bolo izraelské kráľovstvo veľmi mladé a nejestvovala tradícia odovzdať kráľovskú moc najstaršiemu žijúcemu synovi kráľa, ako to bolo zvykom v okolitých kráľovstvách, keďže skutočným kráľom Izraela bol Jahve, čo si Dávid uvedomoval, a čakal, že Jahve si sám vyberie svojho budúceho zástupcu pred ľudom. Aj preto reagoval veľmi zdržanlivo pri vzburách svojich dvoch od Šalamúna starších synov (Absolóna a Adoniáša), ktorí sa chceli stať jeho nástupcami, ako sa o tom píše v kap. 14 až 20 Druhej knihy Samuelovej (Absolónova vzbura) a v prvých 2 kapitolách 1. knihy kráľov (bližšie o Knihách kráľov pozri napr. v katechéze na 32. nedeľu roku B na tejto webovej stránke), keďže si nebol istý, či si Boh nevybral niektorého z týchto jeho vzbúrených synov ako jeho nástupcu, a nechcel sa protiviť Božej vôli. Keby nie proroka Nátana (a Šalamúnovej matky Betsabe), kráľom by sa možno stal naozaj Adoniáš, syn Dávidovej manželky Hagity (por. 1Kr 1,5nn).

Výberu budúceho panovníka teda nakoniec napomohol prorok Nátan, blízky Dávidov poradca, ktorý bol asi aj Dávidom považovaný za toho, cez ktorého má Boh vybrať Dávidovho nástupcu. Šalamún bol za Dávidovho nástupcu vymenovaný (resp. pomazaný, čo malo byť znamením, že ide nielen o ľudskú, ale aj Božiu voľbu) ešte za Dávidovho života (por. 1Kr 1,38nn), ale vlády sa ujal až po Dávidovej smrti (por. 1Kr 2,13nn).

Dnešný úryvok opisuje Šalamúnov sen (zjavenie sa Boha vo sne nie je v Biblii ničím zvláštnym, ide o bežný spôsob komunikácie Boha s vyvoleným človekom, spomeňme si napr. na Jakuba, Izáka, sv. Jozefa a iných) na začiatku jeho vlády, kedy prišiel obetovať do významnej svätyne Izraela v Gabaone (po postavení Šalamúnovho chrámu svätopisci odsudzovali takéto obety prinášané mimo chrám v Jeruzaleme ako pokušenie k pohanstvu, ale mlčky tolerujú také konanie pred postavením chrámu), aby si vyprosil Božie požehnanie pre roky svojej vlády nad Izraelom. Šalamúnov sen po prinesení obety bol súčasťou starovekej bohoslužby intronizácie kráľa – kráľ po svojom slávnostnom ustanovení na trón v noci spal vo svätyni, aby k nemu mohol prehovoriť Boh. Podľa svätopisca Jahve vychádza kráľovi v ústrety, ako svojmu zástupcovi pred ľudom, zjavuje sa mu vo sne a hovorí mu: „Žiadaj si, čo chceš, a dám ti.“

Šalamún na to odpovedá veľmi obšírne, ako bolo v Oriente zvykom, a najprv vypočítava, čo všetko Pán daroval jeho otcovi Dávidovi (tento verš – označený ako 6b – je z dnešného čítania vynechaný: „Ty si môjmu otcovi Dávidovi preukázal veľkú priazeň, pretože kráčal pred tebou verne, spravodlivo a so srdcom obráteným k tebe. A túto priazeň si mu zachoval, veď si mu dal syna, ktorý sedí na jeho tróne, ako je tomu dnes.), a akú milosť preukázal jemu samému, keď ho po Dávidovi ustanovil za vládcu (verš 7: Pane, Bože môj ... atď.) nad jeho ľudom, ktorého je toľko, že ho nemožno spočítať ani odhadnúť.

To, čo si Šalamún žiadal od Boha, svätopisec kvetnato opisuje viacerými biblickými výrazmi, ako napr. „srdce pozorné, schopnosť rozlišovať medzi dobrým a zlým, chápavosť, schopnosť pochopiť právo, srdce múdre a chápavé“, ale môžeme to vyjadriť jedným slovom – múdrosť. Prosí o ňu a dostáva ju (Pánovi sa páčilo, že si Šalamún žiadal práve toto), a tov takej miere, že sa v dejinách Izraela (ako aj v kresťanskej kultúre) stáva prototypom múdreho človeka a vládcu (je jeho osobnou tragédiou, že v starobe mu jeho ženy zviedli srdce za cudzími bohmi, jeho srdce už nepatrilo celé Pánovi, jeho Bohu, ako srdce jeho otca Dávida – 1Kr 11,4).

Múdrosť, ako dar od Boha, teda účasť na Božej múdrosti, ktorú dáva Boží duch, je v Starom zákone považovaná za veľmi dôležitý duchovný dar, o získanie ktorého sa zbožní Izraeliti veľmi usilovali, preto vznikla aj celá biblická múdroslovná (sapienciálna, príp. poučná) literatúra, obsahujúca v katolíckom kánone 7 kníh, počnúc Žalmami a končiac Knihou múdrosti (za poučnú literatúru v Novom Zákone sa považujú všetky „Listy“).

Starozákonná múdrosť však nie je v prvom rade akási svetská šikovnosť, rozumnosť či vzdelanosť, ale skôr „umenie žiť“ – a to podľa Božej vôle, podľa Božieho zákona, lebo len taký život si naozaj zaslúži označenie „múdry život“. Múdrosť je teda v prvom rade zbožnosť a poslušnosť Bohu, a získava sa modlitbou a úplnou odovzdanosťou Pánovi. To však neznamená, že nemá praktické využitie, že je len akýmsi snívaním o nebeských veciach, práve naopak, lebo len účasť na Božej múdrosti umožňuje človeku poznať rozdiel medzi dobrom a zlom, rozumieť svojmu srdcu aj srdcu svojich blížnych, vedieť trpezlivo trpieť aj čisto sa radovať a udržať si srdce upriamené na Boha, ktorý jediný môže dať človeku šťastie, po ktorom človek túži.

Múdrosť znamená okrem iného aj to, čo Ježiš Kristus opisuje slovami: „Hľadajte najprv Božie kráľovstvo ... a toto všetko dostanete navyše“ (Mt 6,33). Múdry človek teda vie, kde je ukrytý „poklad“ a „perla“, za ktorú je hodno dať všetko, čo človek má – a to je už téma dnešného evanjelia.

 

Spracované podľa: Karel Flossmann, Liturgický rok, cyklus A, Karmelitánské naklad. Kostelní Vydří 1995

 

 

(Mt 13, 44-52)

Ježiš povedal zástupom: „Nebeské kráľovstvo sa podobá pokladu ukrytému v poli. Keď ho človek nájde, skryje ho a od radosti z neho ide, predá všetko, čo má, a pole kúpi. Nebeské kráľovstvo sa podobá aj kupcovi, ktorý hľadá vzácne perly. Keď nájde veľmi cennú perlu, ide, predá všetko, čo má, a kúpi ju.

A zasa nebeské kráľovstvo sa podobá sieti, ktorú spustia do mora a ona zachytáva všetky druhy. Keď je plná, vytiahnu ju na breh, posadajú si, dobré vyberú do nádob a zlé vyhodia von. Tak bude aj na konci sveta: vyjdú anjeli, oddelia zlých od spravodlivých a hodia ich do ohnivej pece. Tam bude plač a škrípanie zubami.

Pochopili ste to všetko?“„Áno,“ odpovedali. A on im povedal: „Preto sa každý zákonník, ktorý sa stal učeníkom nebeského kráľovstva, podobá hospodárovi, ktorý vynáša zo svojej pokladnice veci nové i staré.“

 

Dnešný úryvok evanjelia je zakončením Ježišovej reči v podobenstvách z 13. kapitoly Matúšovho evanjelia, ktorú sme si vypočuli celú v priebehu troch nedieľ. V skutočnosti by sme túto reč mohli nazvať skôr rečou o Božom kráľovstve, keďže podobenstvo je len formou tejto Ježišovej reči, obsahom je objasňovanie tajomstva Božieho kráľovstva, ktoré Ježiš prináša do nášho sveta, aby tento svet urobil súčasťou svojho kráľovstva.

V dnešnom úryvku nachádzame tri podobenstvá o Božom kráľovstve (v skutočnosti štyri, keďže podobenstvom je aj záverečné prirovnanie – alebo skôr pochvala – niektorých jeho poslucháčov, ktorí pochádzajú zo skupiny židovských zákonníkov – soferím, t.j. pisári, resp. znalci Písma, učitelia Zákona, ktorí vznikli po návrate Židov z babylonského zajatia ako laickí pomocníci chrámových kňazov, ktorých zostalo málo – pravdepodobne očakávajúcich a hľadajúcich Mesiáša, teda príchod Božieho kráľovstva, k hospodárovi, ktorý vynáša zo svojej pokladnice veci nové i staré – títo zákonníci, na rozdiel od väčšiny iných, boli schopní v Ježišovi spoznať Mesiáša prisľúbeného v starozákonných proroctvách, t.j. aplikovať „staré pravdy“ na „nové skutočnosti“).

Už v minulej katechéze sa spomenulo, že prvé dve podobenstvá dnešného úryvku (Mt 13,44-46), ktoré tvoria inak vlastnú látku Matúšovho evanjelia, t.j. v žiadnom inom evanjeliu sa nenachádzajú, sú dvojičkami, teda tvoria akési dvojpodobenstvo, spojené spoločnou myšlienkou, ktorou je opis reakcie človeka, ktorý objavil tajomstvo Božieho kráľovstva (na rozdiel od napr. podobenstva o rozsievačovi, kde ide o podmienky prijatia Božieho kráľovstva do ľudského srdca). Preto by sa dnešné dvojpodobenstvo „o poklade a perle“ mohlo rovnako volať aj dvojpodobenstvom „o nálezcovi pokladu a kupcovi perál“, keďže obsahom tohto dvojpodobenstva nie je len ukázať hodnotu Božieho kráľovstva, prirovnanú k veľkému pokladu a veľmi cennej perle, ale aj k uvedomeniu si tejto hodnoty pre život človeka (resp. k „osvieteniu“, „prehliadnutiu“ či „prebudeniu“), ktoré je vyjadrené obrazom veľkej radosti z nájdenia tejto hodnoty (Keď ho človek nájde, skryje ho a od radosti z neho ide ...),  a rozhodnutím vzdať sa všetkého pre získanie tejto hodnoty (...predá všetko, čo má, a pole kúpi).

Základným z tohto dvojpodobenstva je prvé podobenstvo, ktoré výslovne obsahuje aj slovo „radosť“ ako reakciu na objavenie tajomstva Božieho kráľovstva. Druhé podobenstvo dopĺňa to prvé v tom zmysle, že opisuje odlišný spôsob nájdenia tajomstva Božieho kráľovstva – zatiaľ čo v prvom prípade ide (zdanlivo) o náhodný objav tohto tajomstva (Ježiš tu má skôr na mysli človeka, ktorý v zásade vie, čo hľadá, len nevie, kde to nájsť), v druhom prípade o výsledok dlhodobého úsilia pri jeho hľadaní. V skutočnosti jeden aj druhý spôsob nájdenia, či skôr pochopenia tajomstva Božieho kráľovstva, je výsledkom dlhodobého hľadania – len v tom prvom prípade ide skôr o nevedomé hľadanie Božieho kráľovstva, keďže každý človek je hľadačom šťastia, a v tom druhom prípade ide o človeka, ktorý síce tajomstvo Božieho kráľovstva už pozná, napr. kresťan pokrstený v detstve, ktorý dostal náboženskú výchovu (prípadne Žid očakávajúci Mesiáša), ale od prijatia rozumovej informácie o Kristovi k prijatiu Krista za vládcu svojho srdca je ešte dlhá cesta náboženského uvedomenia. Matúš má v týchto dvoch odlišných spôsoboch toho, ako „nájsť Krista“, možno na mysli rozdiel medzi pohanmi a Židmi.

Nikde v týchto podobenstvách sa síce konkrétne nehovorí, čo je to Božie kráľovstvo, alebo v čom spočíva jeho prijatie, ale z kontextu evanjelií vieme, že ide o prijatie osoby Božieho Syna, Ježiša Krista, o vieru v neho ako nositeľa či stelesnenie Božieho Kráľovstva, prípadne môžeme hovoriť o prijatí Božej lásky do svojho života, ale opäť hlavne v osobe Ježiša Krista, keďže nie je možné prijať naplno do svojho srdca Božie kráľovstvo, resp. Božiu vládu, či silu Božej lásky, ak nie skrze Krista. Tajomstvo Božieho Kráľovstva, resp. jeho podstatu, môžeme iste vyjadriť aj inak, napr. ako prijatie Božieho života (alebo aj Božieho slova) do ľudského života alebo iným spôsobom, ale vždy ide o nadviazanie istého vzťahu s Ježišom Kristom, ktorému Otec odovzdal vládu vo svojom Kráľovstve (por. napr. Mt 11,27a alebo Lk 10,22a: Môj Otec mi odovzdal všetko).

Tretie podobenstvo z dnešného úryvku (a posledné z Ježišovej „reči v podobenstvách“ týkajúce sa tajomstva Božieho kráľovstva) o sieti a rybolove má iný charakter a myšlienkovo patrí skôr k podobenstvu o kúkoli a pšenici. Spojením týchto troch podobenstiev Matúš dosahuje kontrast medzi radosťou tých, ktorí Božie kráľovstvo našli a vierou si ho prisvojili a medzi škrípaním zubami tými, ktorí do Kráľovstva nevošli, pretože odmietli prijať Ježiša Krista ako sprostredkovateľa aj vzor života v Božom kráľovstve za svojho Spasiteľa.

Aké sú tie „zlé druhy“ rýb, ktoré galilejskí rybári po rybolove vyhadzovali zo svojich sietí? Pravdepodobne ide o „nečisté“, bezšupinaté druhy (prípadne aj príliš malé ryby), ako o tom hovorí Lv 11,9-12 (Všetko teda, čo vo vodách nemá plutvy a šupiny, bude vám ohavnosťou), ktoré mali Židia zakázané jesť podľa pravidiel o „čistých a nečistých“ pokrmoch. Ježiš tu hovorí nie v prvom rade o neveriacich nekresťanoch, ale o všetkých tých svojich súčasných či budúcich učeníkoch (členoch Cirkvi), ktorí jeho učenie prijmú iba navonok a neosvoja si ho srdcom (t.j. fakticky zostanú neveriacimi), čiže hovorí o tých, ktorí nebudú ochotní kvôli Božiemu kráľovstvu „predať všetko“, t.j. vzdať sa všetkého, čo by im bránilo naplno prežívať radosť Božieho kráľovstva, lebo stále budú hľadať svoje šťastie v niečom inom, vo veciach tohto sveta, ktoré si budú hodnotiť vyššie ako radosť a šťastie života v zjednotení s Kristom. Je to veľké varovanie osobitne pre tzv. vieru nepraktizujúcich členov Cirkvi (t.j. „papierových kresťanov“).

 

Spracované podľa: https://dkc.kbs.sk/dkc.php?&dbi=0&uvodid=23