Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

2Kr 4,42-44: Nejaký muž prišiel z Baal-Šališa a priniesol Božiemu mužovi Elizeovi chlieb z prvotín; dvadsať jačmenných chlebíkov a čerstvé zrno v kapse. Elizeus povedal sluhovi: „Daj to ľuďom jesť!“ Ale on mu odpovedal: „Ako mám toto dať stovke chlapov?“ Elizeus povedal: „Daj to ľuďom jesť. Lebo toto hovorí Pán: ‚Najedia sa a ešte zvýši.‘“ A tak im to predložil. I najedli sa a ešte zvýšilo, ako povedal Pán.

Dnešné prvé čítanie nás privádza do kráľovského obdobia Izraela. Obdobie, ktoré popisujú tzv. Knihy Kráľov, by sme mohli ohraničiť zhruba dobou existencie jeruzalemského chrámu. Približne na počiatku „doby kráľov“ sa započalo s jeho výstavbou a koniec tohto obdobia dejín Izraela znamená aj zničenie tohto chrámu.

Čo sa týka samotného zavedenia inštitúcie kráľa a monarchického štátneho zriadenia, zo Sv. Písma vieme, že v určitých kruhoch hlboko veriacich Židov bol voči tomuto úradu veľký odpor, „veď predsa Boh je naším kráľom“ (Ž 74,12; Iz 33,22). Prorok Samuel, posledný Sudca Izraela, len veľmi neochotne pomazal prvého kráľa (Saula) a upozorňoval na nástrahy tohto systému neobmedzenej moci jedného človeka nad národom (1Sam 8). Ak Boh napokon predsa prostredníctvom Samuela vyhovel želaniu ľudu ustanoviť im kráľa, aby sa podobali okolitým (mocnejším) národom, ktoré mali svojich kráľov (centrálna moc v krajine napokon má svoje politické a najmä vojenské výhody), tak len preto, aby ľud tvrdo okúsil na vlastnej koži, aké pochabé bolo jeho želanie. Nasleduje dlhá, niekoľko storočná historická skúsenosť s kráľovským zriadením v Izraeli. Po Saulovi vládlo v južnom Judskom alebo severnom Izraelskom kráľovstve spolu 42 kráľov (vrátane Dávida a Šalamúna, ktorý vládli ešte nad jednotným kráľovstvom Izraela). Žiadny z nich nezachránil ľud. Dokonca aj kráľ Dávid, zakladateľ mesiášskej dynastie, ktorý mal byť kráľom „podľa Pánovho srdca“, veľakrát zhrešil a spôsobil svojmu ľudu veľa utrpenia (napríklad len za jeden jeho hriech – sčítanie ľudu bez Božieho príkazu – zomrelo raz na mor 70.000 z ľudu – por. 2 Sam 24). Boží dar múdrosti nezachránil od nemúdreho konania ani kráľa Šalamúna, a aj kráľ Joziáš, ktorý uskutočnil hlbokú náboženskú reformu v Judsku, padol v nezmyselnej vojne proti Egyptu na strane Babylončanov, ktorí o niekoľko rokov neskôr aj tak zničili Jeruzalem vrátane jeho slávneho chrámu. O väčšine kráľov sa dozvedáme krátku, ale smutnú charakteristiku: „Robil to, čo bolo zlé v Pánových očiach“.

Niet teda divu, že vláda kráľov nedoviedla ľud k úspechu a blahobytu, ale vyústila do dvoch veľkých katastrof. Severné kráľovstvo sa stalo korisťou Asýrčanov v r. 721 pr.Kr. a južné Judské kráľovstvo, ktoré síce pretrvalo o niečo dlhšie, napokon aj tak podľahlo Babylonu v r. 587 pr.Kr.

Spojovacím článkom medzi prvou a druhou Knihou Kráľov je cyklus príbehov, ktorý rozpráva o Eliášovi a jeho pokračovateľovi Elizeovi. Elizea povolal do prorockého úradu prorok Eliáš. Zastihol ho práve na poli pri práci, ako orie na záprahu, do ktorého bolo zapriahnutých 12 kusov hovädzieho dobytka. Eliáš ho volá za svojho učeníka a Elizeus sa stáva jeho najbližším žiakom a po Eliášovom podivuhodnom odchode z tejto zeme (na ohnivom voze) jeho nástupcom na čele prorockej školy. Tesne pred Eliášovým „nanebovzatím“ si Elizeus vyžiadal od Eliáša dve tretiny jeho ducha. Bol to podiel, ktorý dostával prvorodený syn z otcovho dedičstva. Elizeus vykonal vo svojom živote oveľa viac zázrakov ako jeho učiteľ Eliáš, ale nepredstihol ho ani silou ducha ani významom v židovskej historickej a náboženskej pamäti.

V dnešnom prvom čítaní sa stretáva s Elizeom v okolí Galgaly v dobe hladu. Hlad sa v priebehu života Eliáša a Elizea v krajine objavuje viackrát, vždy ako prejav Božieho hnevu ale súčasne ako ponuka k obráteniu a obnoveniu vzťahu národa s Bohom. Svätopisci chcú ukázať, že asýrsky pohanský boh plodnosti a úrody Bál, ktorého kultu podliehali aj Izraeliti, sklamal svojich pohanských ctiteľov. Avšak s Bálovými uctievačmi hladovali aj ctitelia Hospodina, Boha Izraela, a dokonca aj Boží proroci a ich žiaci. Spoločenstvo prorokov a ich žiakov by sme mohli prirovnať k akémusi starozákonnému kláštoru (alebo skôr k semináru), v ktorom mohol Eliáš vychovávať svojich žiakov v ústraní pred pohanským kultom, ktorý sa nebezpečne rozmáhal (vyučení žiaci prorokov potom putovali po krajine a povzbudzovali ľud k vernosti Jahvemu, a z času na čas sa vracali späť do prorockej školy načerpať novú duchovnú silu).

Jedného dňa daroval tomuto prorockému spoločenstvo neznámy dobrodinec dvadsať jačmenných chlebov a trochu zrna. V dobe hladu darovať niečo niekomu z toho mála, čo niekto mal, to bol veľký prejav priazne k prorokom a zrejme aj veľký skutok lásky k Bohu. Zrno a chlieb pochádzali z prvej žatvy. Proroci vo všeobecnosti žili z darov ľudí, ktorí si ctili ich prorockú službu a chodievali k nim po radu alebo po útechu či prosiť o modlitbu u Boha za svoje potreby. Tento neznámy darca prichádza z pohanského mesta Bál-Šališa. Nevieme, kde toto miesto bolo, ale podľa jeho mena je isté, že bolo zasvätené Bálovmu kultu. Príchod darcu z prostredia, ktoré nebolo naklonené Hospodinovi, bol teda odvážnym krokom a veľkým vyznaním viery z Boha Izraela. Tento človek nám ukazuje, že Božia moc v ľudských srdciach siaha oveľa ďalej, než sa sami domnievame.

Elizeus sa však zachová podobne veľkoryso a odvážne ako tento neznámy darca z pohanského prostredia. Svojim žiakom dá príkaz, aby chlieb rozdali medzi stovku hladujúcich. Vec, ktorá sa zdala byť neuskutočniteľná, sa uskutoční a ľud sa nasýti. Tam, kde koná Boh, alebo skôr kde dovolíme konať Bohu, tam nikto nebude trpieť núdzou.

V tomto príbehu o nasýtení ľudu nachádzame podobnosť tak s inými príbehmi zo Starého Zákona, ako aj s evanjeliami. Za Mojžišových čias Boh sýtil ľud na púšti mannou a nasýtil ich aj mäsom a dal im aj vodu. V evanjeliu nachádzame obdobnú situáciu, keď sa uprostred zástupu hladných ľudí ukáže malý veľkorysý darca, chlapec, ktorý má pár chlebov a rýb a Ježiš, Boh Izraela, nasýti z týchto skromných darov veľký zástup.

Aké posolstvo v tom nachádzame pre svoj život? Napríklad: Božia moc a láska chce pomôcť človeku v akejkoľvek núdzi, a to nielen v núdzi osobnej, ale aj spoločenskej. Ľudstvo sa totiž svojou vinou dostáva stále do bezvýchodiskových situácií a Cirkev je tu aj na to, aby ukázala smer, ako sa z týchto situácií dostať obrátením svojho pohľadu opäť na Boha ako Záchrancu človeka pred jeho vlastným sebazničujúcim konaním. Kresťan sa teda príliš nebojí budúcnosti, a to ani osobnej ani spoločenskej, lebo vie, že Boh dáva vždy nové šance ako sa zachrániť z následkov svojich vlastných hriechov.

Tento príbeh nás vedie aj k úvahe, ako si vážime Boží chlieb, ktorý prijímame pri oltári, ako aj chlieb, ktorý požívame vo svojich domovoch pri rodinnom stole. Samotný chlieb, a to tak obyčajný ako aj ten neobyčajný, nadprirodzený, je totiž Božím znamením, že Boh sa o nás stará, veď nám dáva chlieb – pre telo i pre dušu. Požívanie prirodzeného chleba by preto malo byť vždy spojené s modlitbou vďaky za každodenný chlieb a požívanie nadprirodzeného chleba by nás malo zakaždým pohnúť k väčšej dôvere v Božiu ochranu nad naším životom, tým prirodzeným ako aj tým nadprirodzeným, lebo obidva smerujú k životu večnému.

A na záver ešte jeden postreh. Tak ako Elizeus mohol nasýtiť ľud len s pomocou obetavého darcu, ako Ježiš mohol nasýtiť zástup len s pomocou nezištného daru chlapca, tak Boh môže konať vo svete často len cez nás.

Ale v konečnom dôsledku sa my sami, podobne ako Ježiš, máme stať tým chlebom pre svet, ktorý nasýti ľudské duše túžiace hlavne po tom chlebe či zdroji pravého života, ktorým je sám Boh. Snažme sa byť jeden pre druhého chlebom, ktorý poteší naše srdcia a otvorí ich pre Boha.

(zdroj: Karel Flossmann: První čtení, rok B, ČKCH 1990, upravené)

 

Jn 6, 1-15: Ježiš odišiel na druhý breh Galilejského čiže Tiberiadského mora. Šlo za ním veľké množstvo ľudí, lebo videli znamenia, ktoré robil na chorých. Ježiš vystúpil na vrch a tam si sadol so svojimi učeníkmi. Blízko boli židovské sviatky Veľkej noci. Keď Ježiš zdvihol oči a videl, že k nemu prichádza veľké množstvo ľudí, povedal Filipovi: „Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?“ Ale to povedal len preto, že ho skúšal. Lebo sám vedel, čo urobí. Filip mu odpovedal: „Ani za dvesto denárov chleba nebude stačiť, ak sa má každému ujsť čo len kúsok.“ Jeden z jeho učeníkov, Ondrej, brat Šimona Petra, mu povedal: „Je tu chlapec, ktorý má päť jačmenných chlebov a dve ryby. Ale čo je to pre toľkých!?“ Ježiš povedal: „Usaďte ľudí!“ Na tom mieste bolo mnoho trávy. A mužov si tam posadalo okolo päťtisíc. Tu Ježiš vzal chleby, vzdával vďaky a rozdával sediacim; podobne aj z rýb, koľko chceli. Keď sa nasýtili, povedal svojim učeníkom: „Pozbierajte zvyšné odrobiny, aby nič nevyšlo nazmar!“ Pozbierali teda a odrobinami z piatich jačmenných chlebov, ktoré zostali po tých, čo jedli, naplnili dvanásť košov. Keď ľudia videli, aké znamenie urobil, hovorili: „Toto je naozaj ten prorok, ktorý má prísť na svet.“ Ale keď Ježiš spoznal, že chcú prísť, zmocniť sa ho a urobiť ho kráľom, znova sa utiahol na vrch celkom sám.

Nedeľný lekcionár liturgického cyklu v roku B začleňuje do súvislého čítania Markovho evanjelia, ktoré je najkratšie z evanjelií, niekoľko úryvkov zo šiestej kapitoly Jánovho evanjelia, pričom udalosť rozmnoženia chlebov nadväzuje na to miesto Markovho evanjelia, kam sme došli minulú nedeľu (Ježiš odchádza s apoštolmi loďkou na pusté miesto na akúsi „dovolenku“, keď však vystúpi, zistí, že ľudia akosi zistili kam má namierené, predbehli ho a boli už na tom mieste zhromaždení). Toto prerušenie Markovho evanjelia (na 6 nedieľ) je tak trochu aj na škodu veci, lebo bude vynechaná pomerne veľká časť Markovho evanjelia zo 7. a 8. kapitoly, a  okrem toho sa nám tým strácajú aj súvislosti opisu tohto zázraku v Markovom podaní, ktoré sme počuli minulú nedeľu (dlho vyučovanie, pusté miesto, potreba nasýtiť zástup). Marek a Matúš dokonca uvádzajú dokonca až dva tieto veľkolepé zázraky a toto je len ten prvý z nich. Ján tento zázrak vkladá do kontextu Veľkej Noci.

Evanjelista Ján otvára touto perikopou dlhší úsek, v ktorom sa Ježiš zjavuje ako „chlieb života“. Tento úsek Jánovho evanjelia sa nazýva aj „eucharistickou rečou“. Pre Ježišových učeníkov je táto téma skúšobným kameňom nasledovania Ježiša – Ježišovou „tvrdou rečou“ o „jedení jeho tela a pití jeho krvi“ sú postavení pred výzvu bezvýhradne mu veriť, alebo ho odmietnuť.

Pokiaľ ide o samotný text dnešného evanjelia, čítame v ňom, že nie dlho pred židovskými veľkonočnými sviatkami (druhými počas Ježišovho verejného účinkovania) vystupuje Ježiš so svojimi učeníkmi na horu, kde za ním prichádza veľký zástup, nadšený mimoriadnymi činmi, ktoré Ježiš vykonal. Ježiš sa sám od seba ujíma iniciatívy (na rozdiel od Marka tu chýba realistický kontext dlhého vyučovania a pustého miesta, ktorý vyprovokoval situáciu nasýtenia zástupu). U Jána Ježiš koná akoby ho zázrak rozmnoženia chlebov len tak z ničoho nič napadol bez ohľadu na okolnosti, pretože Jánovi ide o celkom iné posolstvo smerujúce k eucharistickej reči.

Ježiš od začiatku vystupuje ako dobre pripravený režisér celej udalosti, ktorý si dobre uvedomuje, čo a prečo to robí. On sám rozdáva chleby, na rozdiel od Markovho evanjelia, kde touto úlohou poveril učeníkov. Jánovi zrejme – na rozdiel od Marka – nejde o vyzdvihnutie úlohy apoštolov, ale o to, aby ukázal Ježiša ako toho, ktorý sám slúži ako prvý a dáva tým svojim učeníkom príklad, aby sa od neho učili konať rovnako. Je to vlastne obdobná téma ako pri umývaní nôh učeníkom pri Poslednej večeri, čo je udalosť, ktorú spomína jedine Ján.

V Jánovom podaní tohto zázraku či znamenia sa v celej udalosti zrkadlí Posledná večera, kedy bude Ježiš sláviť „svoju“ Veľkú Noc, a ktorou ustanoví pre svojich učeníkov „novú“ Veľkú Noc. Zázrak rozmnoženia chleba vlastne u Jána do istej miery nahrádza samotný opis ustanovenia Eucharistie, ktorý Ján vo svojom evanjeliu vynecháva a namiesto toho prináša „eucharistickú reč“, ktorú budeme na pokračovanie počúvať niekoľko nasledujúcich nedieľ.

Napriek spojeniu tohto veľkolepého znamenia s tajomstvom Veľkej Noci môžeme aj u Jána, rovnako ako v opise tejto udalosti u ostatných evanjelistov, vidieť ďalšie dôležité odkazy tohto príbehu pre naše poznanie Boha. Nasýtením veľkého zástupu z toho mála, čo mu apoštoli prinášajú, Ježiš odpovedá na ich úzkoprsé námietky a obavy ohľadne nasýtenia takého veľkého zástupu. Ježišov zázrak je Božou odpoveďou na náš strach o život. Nebeský Otec je milujúci a štedrý – zo svojej prekypujúcej lásky nám dokáže aj z toho mála, čo mu vo svojej úbohosti ako-tak ochotne poskytneme, dať oveľa viac, ako potrebujeme. A ak sme ochotní sa podeliť aj s inými a vydať sa im do služby podľa Ježišovho vzoru, cez nás nasýti aj potreby mnohých ďalších ľudí.

Celý tento príbeh vo všetkých evanjeliách vzhľadom na starozákonný kontext evanjelií nevyhnutne pripomína aj mannu na púšti počas exodu Hebrejov z Egypta, ktorou Boh živil tento národ celé desaťročia. Ježiš chcel týmto zázrakom určite upriamiť pohľad zástupov aj na najvyšší zmysel vyslobodenia z Egypta ako predobrazu konečného vyslobodenia z moci smrti a hriechu, teda spásy, pričom sám seba predstavuje ako nového Mojžiša, ktorý bezpečne privedie ľud do zasľúbenej zeme, ktorá však prekračuje hranice tohto sveta (Marek tento obraz rozvíja ešte viac, lebo píše, že apoštoli usadili ľudí pred nasýtením zázračne rozmnoženým jedlom v skupinách „po sto a po päťdesiat“, pripomína starozákonné delenie ľudu počas putovania po púšti – por. Ex 18,13-27).

Povrchne uvažujúci zástup však toto znamenie pochopil skôr ako prísľub budúcej ľahko nadobudnutej obživy, ktorú im zaobstará tento nový prorok, prípadne ako prísľub budúcej politickej moci národa, ktorý má na čele zázračného kráľa, pre ktorého po tomto zázraku určite nebude nič nemožné – aj vyhnať Rimanov z krajiny a trebárs aj ovládnuť svet. Ježiš sa tomuto hrubému nepochopeniu tohto znamenia bráni tým, že odchádza do samoty, ktorá predznamenáva to, čo sa stane neskôr, keď ho tieto vzrušené zástupy po hlbšom vysvetlení jeho znamenia s chlebami a rybami sklamane opustia. Ježiš tak mlčky potvrdzuje, že jeho kráľovstvo „nie je z tohto sveta“ (Jn 18,36). Avšak pre nás, ktorí sme už okúsili sladkosť Božieho slova, tohto „chleba z neba“, je toto znamenie prísľubom, že Boh sa postará nielen o naše pozemské potreby, ale vovedie náš život cez hranicu smrti do hojnosti a blaženosti svojho nebeského kráľovstva.

(zdroj: G.Zevini – P.G.Cabra: Lectio divina na každý den v roce 6, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří 2002, upravené)