Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Gn 18, 1-10) Abrahámovi sa zjavil Pán pri duboch Mambreho, keď sedel za najväčšej horúčavy dňa pri vchode do svojho stanu. Keď zdvihol oči, zbadal neďaleko stáť troch mužov. Len čo ich zazrel, utekal im od vchodu do stanu v ústrety, poklonil sa až po zem a povedal: „Pane, ak som našiel priazeň v tvojich očiach, neobíď svojho služobníka. Prinesú trochu vody, umyjete si nohy a odpočiniete si pod stromom. Donesiem kúsok chleba a posilníte sa; potom môžete ísť ďalej. Veď preto ste zabočili k svojmu služobníkovi.“ Oni odpovedali: „Urob, ako vravíš!“ Abrahám sa poponáhľal do stanu k Sáre a povedal: „Rýchlo zamies tri miery múky a napeč podplamenníky!“ Sám bežal k stádu, vybral pekné mladé teľa, dal ho sluhovi a ten sa ponáhľal pripraviť ho. Potom vzal maslo, mlieko a pripravené teľa a predložil im to. Sám stál pri nich pod stromom; a oni jedli. Potom sa ho pýtali: „Kde je tvoja žena Sára?“ On odpovedal: „Tu, v stane.“ A Pán mu povedal: „O rok o takomto čase sa vrátim k tebe a tvoja manželka Sára bude mať syna.“

 

Dnešné prvé nedeľné čítanie nám prináša príbeh zasľúbenia alebo zvestovania narodenia syna, čo nie je v Biblii vôbec zriedkavá téma (okrem toho však v príbehu nachádzame aj ďalšie dve témy – tému teofánie, čiže zjavenia sa Boha, a tému pohostinnosti ako zvlášť cennej služby ľuďom, ktorá sa však osobitne páči aj Bohu). Ide o jeden z hlavných biblických motívov, ktorý sa v biblických dejinách opakuje stále znovu (napr. zvestovanie narodenia Samsona – por. Sdc 13, Samuela – por. 1Sam 1, Jána Krstiteľa) a vrcholí Zvestovaním Pána – Mesiáša a Božieho Syna. Hoci príbeh začína teofániou – zjavením sa Boha Abrahámovi, vrcholí, podobne ako na iných spomínaných miestach, obrátením sa k žene – k Sáre. Úryvok pokračuje príbehom zo smiechom Sáry, ktorá si rozhovor Pána s Abrahámom vypočula pri vchode do stanu, ale to už nie je obsahom dnešného úryvku.

Hoci ide o príbeh obsahujúci teofániu, zjavenia sa Boha, sám úryvok to spočiatku popiera, keďže hovorí len o príchode Božích poslov k Abrahámovi. Zdá sa, akoby sa v úryvku striedali dve rôzne podoby tohto príbehu, pričom jeden, pochádzajúci pravdepodobne ešte z pohanských čias Kanaánu, hovorí o príchode Božích poslov k Božiemu vyvolencovi, čo bola téma typická pre vtedajšie pohanské kulty, ale neskoršia redakcia (úprava) sa tento pôvodný príbeh snažila vysvetliť v zmysle jednoznačnej teofánie – zjavenia sa Pána, Boha Izraela.

Dej príbehu je zasadený do každodenného života kočovníkov. Abraháma nachádzame počas odpočinku, dalo by sa povedať že počas meditácie, modlitby, v čase najväčšej horúčavy. Príchod Božích poslov je nečakaný, prekvapivý. Tak prekvapivo a nečakane prichádza Boh. U Abraháma vidíme mimoriadnu pohostinnosť k hosťom – priam beží, uteká im v ústrety, aby ich pozdravil a pozval do svojho stanu na občerstvenie. Téma služby je spoločnou témou prvého čítania aj evanjelia (príbeh Ježišovho pohostenia v dome Márie a Marty).

Abrahám ihneď oslovuje len jedného z nich a nazýva ho Pánom, čiže Bohom. Je otázne, ako mohol Abrahám v týchto troch hosťoch spoznať ihneď Boha, a ešte k tomu vedieť, ktorý z nich to je. Novozákonný výklad však v tomto vidí predobraz Najsvätejšej Trojice. Tento výklad však viacerí dnešní teológovia odmietajú ako nepôvodný, prekračujúci pôvodný zmysel textu. Skôr je v opise správania Abraháma možné vidieť už spomínané dve rôzne podoby či redakcie príbehu, ktoré sa v texte navzájom striedajú či dopĺňajú.

Abrahámovo pozvanie k pohosteniu bolo síce v tej dobe – a do istej miery dodnes je – v semitskom svete bežné, ale prípravy, ktoré sa spustili na pohostenie tajomných hosťov ukazujú, že Abrahám v hosťoch (či v jednom z nich) spoznal naozaj niekoho výnimočného. Keby sa Abrahám voči hosťom nezachoval správne alebo by ich úplne prehliadol, jeho budúcnosť by bola iná. Boh síce vždy ide v ústrety človeku, ale človek musí naliehať na Boha, aby bol jeho hosťom, aby zostal prítomný v jeho živote, inak zostane náš život prázdny.

Ďalšie verše majstrovsky popisujú hostinu u kočovníkov. Biblia len zriedka opisuje také úzke spoločenstvo Boha s ľuďmi. Ani v rajskej záhrade Pán nezasadol s ľuďmi k jednému stolu, aby prijal jedlo, ktoré mu človek pripravil. Rozprávač v dnešnom príbehu však opisuje bez zábran, ako nebešťania požívajú pozemský pokrm. Kresťanský vykladač tu môže vidieť náznak budúceho vtelenia Božieho Syna, ktorý počas svojho pozemského života jedol, pil, odpočíval a pracoval tak ako ľudia.

Po pohostení prichádza na rad samotný cieľ návštevy: ohlásenie narodenia syna – dediča. V Izraeli bol život jasne chápaný ako Boží dar. Narodenie syna mohol teda prisľúbiť len Boh, alebo ten, kto bol s Bohom vo veľmi úzkom vzťahu. Abrahám je vzorom človeka, ktorý verí Božím prisľúbeniam v každej situácii – mal 75 rokov, keď mu Boh prvý raz prisľúbil syna. Boh mu svoje prisľúbenie obnovuje ako 99-ročnému (v dnešnom úryvku), aby mu napokon ako 100-ročnému toto prisľúbenie vyplnil.

 

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/gn-181-10/

Karel Flossmann, Liturgický rok, cyklus C, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1998

G.Zevini–P.G.Cabra: Lectio divina na každý den v roce 7, Karmelitánské naklad. Kostelní Vydří 2003

 

 

(Lk 10, 38-42) Ježiš vošiel do ktorejsi dediny, kde ho prijala do domu istá žena, menom Marta. Tá mala sestru menom Máriu, ktorá si sadla Pánovi k nohám a počúvala jeho slovo. Ale Marta mala plno práce s obsluhou. Tu zastala a povedala: „Pane, nedbáš, že ma sestra nechá samu obsluhovať? Povedz jej, nech mi pomôže!“ Pán jej odpovedal: „Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno. Mária si vybrala lepší podiel, ktorý sa jej neodníme.“

 

Dnešná perikopa je súčasťou Lukášovej správy o Ježišovej poslednej ceste do Jeruzalema, teda o vrcholnej dobe Ježišovho života. Lukáš túto cestu využíva na poučenie kresťanov o zásadných bodoch Ježišovho učenia, ako je prikázanie lásky k blížnym, o ktorom sme počúvali minulú nedeľu, alebo o modlitbe Pána, o ktorej budeme počuť na budúcu nedeľu. Dnes nás Lukáš poúča o prvenstve počúvania Božieho slova, pričom toto poučenie vsádza do príbehu o dvoch povahovo odlišných sestrách, ktorý sa v iných evanjeliách nenachádza.

Tento text je však v nebezpečenstve, že bude vyložený povrchne, šablónovite, ako poučenie o vzťahu aktívneho a meditatívneho života s dôrazom na život modlitby. Klasické povyšovanie života kontemplatívneho nad život činný a ich kladenie do protikladu je však veľmi vzdialené Ježišovmu učeniu, veď Ježiš sám žil väčšinu svojho života tak, že oba tieto spôsoby života viedol súčasne. V skutočnosti tu ide o to, aby život kresťana vždy vychádzal z Božieho Slova, z ktorého má vychádzať rovnako naša činnosť ako aj modlitba. V živote Ježišovho učeníka má mať Božia vôľa vždy prvenstvo pred našimi vlastnými rozhodnutiami a aktivitami.

Otázka, ktorá vyplýva z dnešného úryvku evanjelia, teda nie je o vzťahu modlitby a práce, kontemplatívneho a činného života, ale o tom, či sme naozaj Ježišovými učeníkmi, či je v každej situácii pre nás najdôležitejšie to, aby sme konali podľa Božej vôle, ktorú spoznávame z Božieho slova. Dnešný kresťan totiž podobne ako Marta z evanjelia podlieha falošnému cirkevnému aktivizmu, ktorý je dobre myslený ako služba Bohu, ale v skutočnosti je vedený len našimi vlastnými predstavami o tom, čo je dobré a správne, pričom ignoruje Božiu vôľu, hlas Ducha Svätého, ktorý v prvom rade vedie Cirkev. Marta si v danej situácii nepoložila otázku: „Čo by v tejto chvíli odo mňa očakával Ježiš?“ Ale domnievala sa, že sama dobre vie, čo si situácia vyžaduje – konala však podľa zaužívaného zvyku, podľa ľudských predstáv, ale Duch Svätý od nás očakáva otvorenosť pre nové spôsoby. Ježiš jej však dáva jasne pochopiť, že v tejto chvíli je tu niečo dôležitejšie ako obvyklé konanie. Mária si vybrala to, čo je pre kresťana naozaj potrebné – najprv počúvať Božie Slovo, poznať Božiu vôľu, až potom konať Božiu službu. Tí, ktorí konajú v Cirkvi „na vlastnú päsť“, možno vytvoria niečo, pre čo ich budú ľudia obdivovať, dosiahnu veľké výsledky vo vonkajšej sfére, ale pre ich podiel v nebi bude ich úsilie bezcenné.

Mária sedí pri Pánových nohách a počúva jeho reči. Žiadny židovský rabín by v tej dobe neprijal ženu za učeníka. Vyučovanie Písma bolo určené iba mužom. Ježiš sa však vracia k pôvodnej rovnosti muža a ženy pred Bohom a uznáva ženy za duchovne rovnocenné mužom, hoci berie do úvahy aj rozdiely v ženskej a mužskej prirodzenosti, preto si za apoštolov volí iba mužov, čím však nijako nechce znižovať hodnotu žien v Cirkvi.

Na počúvanie Božieho slova kladie Lukáš vo svojom evanjeliu zvláštny dôraz: „Blahoslavení sú tí, ktorí počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho“ (Lk 11,28). Najdokonalejším vzorom načúvania Božiemu slovu je Ježišova matka, ale Lukáš ponúka aj iné vzory, medzi nimi Máriu, sestru Marty a Lazára (por. Jn 11,1), ktorá je vo svojom postoji načúvania Ježišovým slovám predstavená ako prototyp veriaceho človeka. A hoci Máriino konanie vyzerá zdanlivo záhaľčivo, keď nechala svoju sestru obsluhovať Ježiša samotnú, v skutočnosti jej postoj neznamená únik od práce, povinností či zodpovednosti, ale poukazuje na prvenstvo počúvania Slova pred akoukoľvek činnosťou. Marta je naopak charakterizovaná ako žena, ktorá je zaneprázdnená, zavalená prácou, žije v nepokoji, v úzkosti, vo veľkom napätí. Jej činnosť je síce označená ako služba, podobne ako v prípade žien, čo sprevádzali Ježiša (por. Lk 8,2n), ale je tu veľký rozdiel. Z otázky vyslovenej Martou: „Pane, nedbáš, že ma sestra nechá samu obsluhovať?“, zaznieva nadradenosť nielen voči sestre, ale aj snaha imponovať Ježišovi. Ježiš však prišiel na návštevu nie preto, aby bol v prvom rade pohostený, ale aby bol vypočutý. Najprv si praje, aby ho ľudia počúvali, až potom konali. Marta pri všetkej svojej dobrej vôli toto prianie nerešpektovala. Len Mária pochopila, čo Pán chce. Chce najskôr obdarovať, nie prijímať. Ježiš nechce prehnanú aktivitu, ktorá vždy vie, čo je správne, ale rozvahu, s ktorou človek skôr než začne konať, počúva, premýšľa, nechá si poradiť, čo je naozaj dôležité a čo treba činiť. Ježiš však odpovedá Marte láskavo, lebo chápe jej nepokoj a rozrušenie. Ježiš svojich učeníkov neustále vyzýva, aby neprepadali prílišnej ustaranosti ohľadne jedla a oblečenia (Lk 12,22-34). Robenie si starostí totiž spôsobuje rozdelenie v srdci človeka, ktorý zabúda na Božiu starostlivosť a spolieha sa príliš na seba. Ježiš Martu nekára za jej ochotu k službe a činnosti, ale za jej úzkostlivú starostlivosť, pri ktorej zabúda na to, čo je v živote naozaj podstatné.

 

Spracované podľa: http://www.pastorace.cz/Kazani/16-nedele-v-mezidobi-C-Stul-slova.html

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/l-1038-42/