(Múd 12, 13. 16-19) Okrem teba niet iného Boha, ktorý by sa staral o všetko, aby si musel dokazovať, že nesúdiš nespravodlivo. Veď tvoja sila je základom spravodlivosti a to, že si Pánom všetkého, robí ťa zhovievavým ku všetkému. Svoju silu ukazuješ vtedy, keď neveria v tvoju zvrchovanú moc, a pranieruješ opovážlivosť tých, čo ju poznajú. Ty, panovník mocný, súdiš láskavo a spravuješ nás veľmi zhovievavo; veď ti stačí len chcieť a máš moc poruke. Takýmto počínaním si poučil svoj ľud, že spravodlivý človek má byť ľudský; a svojim synom si dal dobrú nádej, že po hriechu dávaš príležitosť na pokánie.

V tomto nedeľnom liturgickom cykle, označenom písmenom A, sa s Knihou múdrosti stretneme ešte na 32. cezročnú nedeľu (Múd 6,9-21), ale stretávame sa s ňou pomerne často aj v nedele ostatných liturgických rokov – preto je možno vhodné pozrieť si katechézy na texty z tejto knihy aj na 13., 25. a 28. nedeľu roku B, ako aj na 19., 23., a najmä na 31. nedeľu roku C, keďže text prvého čítania tej nedele (Múd 11,22–12,2 ) je z toho istého úseku tejto knihy (Prejavy Božej múdrosti v dejinách Izraela: kap. 10 – 19) ako text prvého čítania tejto nedele.

Ak veriaci Žid vyhlási: Okrem teba niet iného Boha, čo sú slová z úvodu dnešného úryvku, hovorí nielen všeobecne známu a v dnešnej dobe snáď väčšinou ľudí tejto planéty uznávanú pravdu (t.j. základnú pravdu monoteizmu, ku ktorej sa hlásia nielen Židia a kresťania ale aj moslimovia), ale vyjadruje tým aj osobnú skúsenosť viery a stáročnú skúsenosť svojho národa s Bohom. Židovský národ musel o uchovanie viery v jediného Boha ťažko zápasiť, ako to vidíme na osudoch hrdinov viery zaznamenaných v biblických knihách, ale túto vieru sa mu napokon podarilo odovzdať celému ľudstvu (hoci nie vlastnou zásluhou, ale len s Božou pomocou).

Autor Knihy Múdrosti následne po vyrieknutí tejto základnej náboženskej pravdy o jedinom Bohu, Pánovi vesmíru, uvádza ďalšiu skúsenostnú výpoveď o Bohu: Boh sa o všetko stará. Táto jednoduchá charakteristika Boha je uznaním Božej všadeprítomnej a vševediacej otcovskej starostlivosti o všetko, čo stvoril. Mnoho ľudí si tieto dve pravdy – Božiu existenciu a Božiu starostlivosť o stvorenie – nevie dať dohromady, hoci jedna vyplýva z druhej: o Božej existencii by sme sa nedozvedeli, keby nebolo stvorenie, ale ak Boh stvoril svet, čo nás oprávňuje myslieť, že sa o svet ďalej nestará? Neschopnosť spoznať z Božieho stvorenia Božiu starostlivosť o svet – zvyčajne z dôvodu pripisovania viny za zlo vo svete samotnému Bohu ako jeho Stvoriteľovi – je dôsledkom duchovne zatemneného rozumu človeka v dôsledku prvotného hriechu, a teda dielom Satana.

Skutočnú „tvár Boha“ autor tohto textu vyjadruje nie staticky – prívlastkami, ale dynamicky – slovesami, nehovorí priamo o tom, aký Boh je, ale hovorí o tom, čo Boh robí: že sa stará o svet, a že svet súdi spravodlivo. To je ďalšia podstatná výpoveď o Bohu, ktorá tvorí hlavnú myšlienku dnešného úryvku. V skutočnosti v texte čítame, v trochu zložitej vetnej konštrukcii, že Boh nemusí dokazovať spravodlivosť svojich súdov (aby si musel dokazovať, že nesúdiš nespravodlivo, resp. „nemusíš dokazovať, že nesúdiš nespravodlivo“). Dôvod tohto Božieho práva, t.j. že nie je povinný dokazovať spravodlivosť svojich súdov pred ľuďmi, vyplýva z Božej zvrchovanosti – On je Pán, On je Stvoriteľ, On je Zákonodarca, On dáva pojmu spravodlivosti jej zmysel, obsah a hodnotu. Ak by Boh nebol spravodlivý, ani by sme nevedeli, čo je to vlastne spravodlivosť. Otázka Božej spravodlivosti je obsahom nielen ďalších veršov dnešného úryvku, ale vlastne celej Knihy múdrosti.

Dôvodom tejto obrany Božej spravodlivosti zo strany autora Knihy múdrosti je výčitka, ktorú zbožní Židia vznášali voči Bohu vidiac zlobu modlárov a voči Židom nepriateľsky naladených národov v dejinách Izraela: ako to, že mocný Boh necháva žiť rovnako príslušníkov vyvoleného národa, ktorí sa horlivo snažia o dodržiavanie predpisov mojžišovského zákona, ktorí sa usilujú o vernosť Pánovi, ako aj pohanov, ktorí na toto všetko nedbajú? Na túto otázku dáva svätopisec odpoveď v texte 12. kapitoly už vo veršoch 9 až 10:  Hoci si mohol modlárov podrobiť spravodlivým v boji alebo hroznou zverou, či prísnym slovom naraz znivočiť, trestal si ich však postupne a dal si im čas na pokánie, hoc si vedel, že ich pôvod je zlý a ich zloba vrodená, že ich zmýšľanie sa nikdy nezmení. Táto odpoveď (čas na pokánie) vyplýva z dejín Izraela, ktorých stručný prehľad prináša autor Knihy Múdrosti v tretej časti svojho spisu, v kapitolách 10 až 19.

Otázku o podstate Božej spravodlivosti si však rovnako ako kedysi Židia kladú dnes kresťania, najmä pri stretnutí sa s prejavmi zla – a pri stretnutí sa s nepochopiteľnou Božou trpezlivosťou so zlom. Je to otázka, ktorú rieši aj dnešné evanjelium; preto je na túto nedeľu vybraný práve tento úryvok zo Starého Zákona. Kniha múdrosti na túto otázku odpovedá jednoduchým vyznaním viery v Božiu spravodlivosť založenú na Božej moci, a netrápi sa tým, že nevidí demonštratívne použitie tejto moci pri potrestaní tých, ktorí si Boha nectia.

Ďalšie verše dnešného úryvku (po preskočení veršov 14 a 15) prinášajú na tento problém ďalšiu odpoveď (keďže dve iné odpovede sme už počuli v predchádzajúcich riadkoch: Božie milosrdenstvo s hriešnikmi a Božia zvrchovanosť, ktorú človek nemá právo posudzovať, keďže nie my, ale Boh sám je zdrojom nielen pojmu ale aj samotného jestvovania spravodlivosti), ktorá si však takisto nenárokuje byť absolútne vyčerpávajúcou odpoveďou na problém tajomnej Božej trpezlivosti so zlom (základným filozofickým argumentom na ospravedlnenie nepochopiteľnej Božej „zhovievavosti“ voči zlu je Božia úcta k slobode človeka, kvôli ktorej Boh nechce svojvoľne zasahovať do ľudských rozhodnutí). Na Božie konanie totiž nikdy nejestvuje nejaká absolútne „vyčerpávajúca“ ľudská odpoveď, akoby sme dokázali naplno pochopiť Božie konanie a jeho vnútorné motivácie.

Odpoveď, ktorú nám prináša dnešný text na problém pre ľudí nepochopiteľnej Božej spravodlivosti znie: základom spravodlivosti je Božia sila, resp. Božia moc. Alebo, požičajúc si slová zo spomínanej katechézy na 31. nedeľu roku C: práve preto, že Boh je všemohúci (neobmedzene mocný), môže byť aj milosrdný a trpezlivý voči ľudským zlyhaniam, lebo nik a nič – ani zlo – nemôže ohroziť jeho moc nad svetom. Dôvodom Božej trpezlivosti s hriešnikmi, ktorá je vlastne len prejavom Božej spravodlivosti, teda nie je akási Božia slabosť, nemohúcnosť odstrániť zlo, ale naopak jeho všemohúcnosť (absolútna moc, moc od ktorej nič nie je mocnejšie), alebo slovami dnešného úryvku: to, že si Pánom všetkého, robí ťa zhovievavým ku všetkému. Svoju silu ukazuješ vtedy, keď neveria v tvoju zvrchovanú moc, a pranieruješ opovážlivosť tých, čo ju poznajú. Ty, panovník mocný, súdiš láskavo a spravuješ nás veľmi zhovievavo; veď ti stačí len chcieť a máš moc poruke. V tejto odpovedi už vidno nielen skúsenosť starozákonného Žida s Božou mocou, ale aj istú mieru filozofickej úvahy pod vplyvom gréckej filozofie, v ktorej však možno do istej miery vidieť isté „prirodzené zjavenie“ Boha.

Pozrime sa však na záver na Božiu spravodlivosť a Božiu moc, ktorá je jej základom, z pohľadu novozákonného učenia o Božej láske. Vo vzťahu Božej moci a Božej lásky môžeme totiž nájsť ešte dokonalejšiu odpoveď na otázku o nepochopiteľnosti Božích súdov voči hriešnikom.

Boh je teda na jednej strane mocný, je mocnejší ako zlo, nemusí sa ho báť, zlo nemôže jeho vládu vo svete ani jeho plány so svetom – teda konečné víťazstvo dobra – nijako ohroziť. Dôvodom Božej zhovievavosti voči hriešnikom teda nie je Božia bezmocnosť voči zlu. Ale na druhej strane, hoci Boh nenávidí zlo a chce ho zničiť, predsa ho nechce vždy zničiť priamo, a to preto, že zlo sa vo svete vyskytuje v „zmiešanej forme“ s dobrom: dobro a zlo sú pomiešané v ľudských srdciach, a nie je možné vždy zničiť zlo bez toho, aby nebol zničený aj samotný človek. Boh preto nepristupuje k takým krátkozrakým riešeniam, ktoré by boli v protiklade k jeho láske k človeku. Božia všemohúcnosť je totiž vždy podriadená Láske, ktorá je podstatou Božieho života. Keď Boh trestá, robí to z lásky, a robí to tak, aby hriešnika nezničil, a keď odpúšťa, robí to takisto z lásky, a často odpúšťa aj tým, ktorým by sme my možno nikdy neodpustili. Boh vidí oveľa ďalej ako my, a preto nekoná unáhlene.

Boh teda koná tak ako koná – a vždy spravodlivo – práve preto, že je mocný, že vždy môže urobiť to, čo považuje za najsprávnejšie, ale skutočným zdrojom tejto jeho moci a dôvodom jeho konania je jeho láska k tomu, čo stvoril. Božia všemohúcnosť (rovnako ako jeho spravodlivosť či milosrdenstvo) je vlastne prejavom Lásky ako Božej podstaty. Boh je mocný (ako aj spravodlivý a milosrdný), lebo miluje. A keďže miluje, využíva svoju moc tak, aby to bolo v súlade s jeho láskou k človeku. V pojme Božej lásky – ktorú Starý Zákon ešte do tejto miery nepoznal, lebo sa naplno prejavila až v Ježišovi – sa teda zlievajú pojmy Božej moci, jeho spravodlivosti, jeho trestov aj súdov, ktoré vždy vychádzajú z Božej lásky k človeku; to len my nevieme Božie činy posúdiť, lebo napríklad nemáme Božie poznanie o vnútorných motiváciách človeka, ktorý koná zlo. Dá sa povedať, že aj v tom najhoršom človeku je kdesi hlboko vnútri ukryté dobro, ktoré chce Boh prebudiť.

Len v našej hriechom narušenej mysli sú moc a láska dva odlišné pojmy, ako to vidíme na ľudskom správaní. Človek (rovnako ako iné Božie stvorenie – diabol) dokáže moc využívať aj na zlo. Pre Boha je ale moc len nástrojom lásky. Bez moci by Božia láska bola len akýmsi sentimentom, prázdnym pojmom bez skutočného obsahu. Boh bez moci by nebol ozajstným Bohom. Ale všetka Božia moc pochádza z lásky – Božia moc, to je Láska. Moc, s ktorou Boh stvoril hviezdy, je tá istá moc, ktorá Božieho Syna priviedla na kríž. Bez lásky by Božia moc bola samozničujúca, vlastne by ani nemohla jestvovať, ako to vidíme aj na ľudských dejinách, kde mocní, ktorí sa neriadili spravodlivosťou, ktorá je základným prejavom lásky, napokon vždy stratili svoju moc. Aj vo svete je základom udržania si moci v konečnom dôsledku zachovávanie spravodlivosti, čiže láska. Preto sa dá s určitosťou povedať, že každý neľudský a totalitný režim nakoniec padne, hoci to niekedy trvá dlho.

V poslednej vete dnešného úryvku svätopisec z toho, čo sa naučil o Božej múdrosti (ako aj o Božej moci) z rozjímania nad Božím konaním v dejinách Izraela, vyvádza ponaučenie pre praktické ľudské konanie: Takýmto počínaním si poučil svoj ľud, že spravodlivý človek má byť ľudský; a svojim synom si dal dobrú nádej, že po hriechu dávaš príležitosť na pokánie. Spravodlivosť má byť teda podľa Božieho vzoru „ľudská“, t.j. zhovievavá k ľudskej slabosti. Dôvodom tejto zdanlivej „slabosti“ ľudskej spravodlivosti má byť ten istý dôvod, prečo je Boh zhovievavý voči hriešnikom: príležitosť na pokánie. Aj ľudská spravodlivosť a používanie moci tých, čo majú autoritu, má byť podriadená láske – teda tomu istému princípu, ktorým sa riadi aj sám Boh.

Spracované podľa: http://www.pastorace.cz/Kazani/16-nedele-v-mezidobi-Stul-slova-Ales-Opatrny.html

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/mdr-1213-19/

http://www.desiringgod.org/articles/the-love-of-god-s-power

(Ž 86, 5-6. 9-10. 15-16a) Ty, Pane, si dobrý a láskavý a veľmi milostivý voči všetkým, čo ťa vzývajú. Pane, počuj moju modlitbu, všimni si hlas mojej úpenlivej prosby. R. Všetky národy, ktoré si stvoril, prídu k tebe a budú sa ti klaňať, Pane, a tvoje meno oslavovať. Lebo si veľký a robíš zázraky, iba ty si Boh. R. Ty, Pane, si  Boh milosrdný a láskavý, zhovievavý, veľmi milostivý a verný. Pohliadni na mňa a zľutuj sa nado mnou.

Refrén: Ty, Pane, si dobrý, veľmi láskavý.

Ž 86 je prosebný chválospev (J. Hrbata), resp. individuálny žalospev (slovenský odborný komentár k žalmom) zmiešaného obsahu aj formy, čo ale neznamená, že nie je literárne ucelený. Obsahuje aj pomerne veľa úplných alebo čiastočných citácií z iných žalmov, napr. v. 4 je citáciou Ž 25,1, v. 11 = Ž 26,3 a 27,11, v. 14 = Ž 54,5, v. 16 = Ž 25,16 a 116,16, ba aj z iných kníh Starého zákona ( napr. v. 15 = Ex 34,6). Ide pravdepodobne o umelo vytvorenú bohoslužobnú pieseň (čo ale nemusí znamenať, že sa používala pri bohoslužbe v jeruzalemskom chráme) z „tretej knihy“ Žaltára (o tejto „knihe“ pozri katechézu k žalmu na 9. nedeľu cez rok B).

Napriek tomu, že žalm nie je myšlienkovo veľmi originálny (hoci má originálnu kompozíciu, ktorá svedčí o hlbokom biblickom vzdelaní autora žalmu, ktorý tvorivo spracováva staršie biblické texty), predsa je žalm svojou štruktúrou ako aj niektorými svojimi myšlienkami a vyjadreniami nezameniteľný s inými žalmami (aj preto je pomerne často používaný v Liturgii hodín – a teda aj dobre známy hlavne kňazom – ako žalm kompletória, t.j. modlitby pred spaním v pondelok, aj ako prvý žalm ranných chvál v stredu tretieho týždňa Žaltára).

V slovenských prekladoch a komentároch sa žalm nadpisuje najčastejšie názvami zdôrazňujúcimi hlavne prosebný charakter žalmu: Modlitba chudobného v tiesni (katolícky preklad), Modlitba trpiaceho a prenasledovaného veriaceho (evanjelický preklad), Modlitba v skúške (Botekov preklad), V krajnej núdzi (slovenský odborný komentár k Starému zákonu 6, Dobrá kniha, Trnava 2018).

Hebrejský (masoretský) text nadpisuje žalm slovami Tefila. L´David (t.j. Dávidova modlitba – oficiálny katolícky preklad; ale pravdepodobne správnejší odborný preklad tohto hebrejského názvu znie: Modlitba. Dávidovi; prípadne: Modlitba. (Týka sa) Dávida – preklad gréckeho textu, por. Komentáre k Starému Zákonu 6). Ide teda o ďalší žalm „dávidovskej zbierky“ v Žaltári (pozri katechézy k žalmom 16. a 17. nedele cez rok B, príp. aj na 24. a 34. nedeľu cez rok C, ako aj k žalmu na vianočnú omšu cez deň), ale jediný v „tretej knihe“ Žaltára s menom Dávida v hebrejskom nadpise žalmu. Niektorí exegéti ho dokonca vzhľadom na viacero citácií z iných dávidovských žalmov označujú aj ako isté „zhrnutie“ dávidovských žalmov.

Žalm patrí medzi stredne dlhé, má 17 veršov, a ak berieme do úvahy iba verše 1-13, môžeme ho rozdeliť na tri časti: vzývanie Boha (vv. 1-7), oslava, resp. chvála Boha (vv. 8-10), s prísľubom chvály od všetkých národov vo v. 9 (pravdepodobne v mesiášskych časoch, teda ide vlastne aj o proroctvo), a prosba o pomoc (vv. 11-13). Vo vv. 14-17 sa žalmista vracia inými slovami k tomu, čo už hovoril v predchádzajúcich veršoch. Dôvod takejto štruktúry (vzhľadom na vv. 14-17) niektorí exegéti vidia v tom, že išlo o pôvodne dva samostatné žalmy neskôr prepojené do jedného celku, alebo sú vv. 14-17 dodatkom pôvodného žalmu. Niektorí autori hovoria aj o zmenenej štruktúre žalmu, pričom uvažujú, že vv. 12-13, príp. aj 8-13, mohli tvoriť pôvodný záver žalmu. My ale budeme vychádzať z delenia žalmu, ktorý berie žalm ako jeden celok, a vv. 8-10 a 11-13 budeme brať ako druhú časť žalmu, vv. 14-17 ako tretiu. Delenie žalmu bude potom vyzerať takto: prvé volanie k Bohu (vv. 1-7), oslava Boha, jeho veľkosti a konania (vv. 8-13) a druhé volanie k Bohu (vv. 14-17).

Prvú časť žalmu (vv. 1-7) charakterizuje úpenlivé volanie žalmistu o pomoc. Žalm v tejto časti neuvádza konkrétnejší opis núdze, v ktorej sa žalmista nachádza, ale niektoré literárne prvky naznačujú, že by mohlo ísť o náboženský útlak zo strany pohanov v čase helenistického obdobia (prípadne aj z poexilového obdobia, teda z „perzského obdobia“, ale v každom prípade ide o žalm z neskoršieho obdobia židovských dejín, ktorý pravdepodobne vznikol v prostredí múdrych znalcov Písma). Táto pieseň by potom odrážala stav duše nábožného Žida („biedneho“, hebr. ebjon, „bedár“, teda človeka s nižším spoločenským statusom, pravdepodobne spoločensky a asi aj nábožensky utláčaného, ako aj materiálne chudobného – por. v. 1), ktorý sám seba označuje za Božieho služobníka, resp. sluhu, hebr.  ebed (vv. 2, 4, 16). Z výrazu „oddaný, resp. verný“ (hebr. chasíd = verný) možno usudzovať aj na predchodcu Chasidejcov z makabejských čias. Tento predpoklad je ale veľmi hypotetický.

Uveďme si prvé 4 verše tohto žalmu, ktoré nie sú súčasťou nášho responzóriového žalmu: Nakloň, Pane, svoj sluch a vyslyš ma, lebo som biedny a chudobný. Ochraňuj ma, lebo som ti oddaný; zachráň, Bože, svojho sluhu, ktorý dúfa v teba. Zmiluj sa, Pane, nado mnou, veď k tebe volám deň čo deň. Obveseľ, Pane, svojho sluhu, veď k tebe dvíham svoju dušu. Keďže z prvej časti žalmu chýba v našom responzóriovom žalme aj v. 7, uveďme si aj ten: V deň svojho súženia volám k tebe, lebo ty ma vyslyšíš.

V druhej, pravdepodobne ťažiskovej časti žalmu (vv. 8-13), ktorá je obklopená dvoma prosebnými časťami, sa pozornosť žalmistu odvracia od vlastnej núdze k Božej veľkosti (uveďme si v. 8, ktorý v našom responzóriovom žalme chýba: Niet podobného tebe medzi bohmi, Pane, a nič sa nevyrovná tvojim dielam). Táto časť žalmu je viac chválospevom než prosbou. Vv. 8-10 možno považovať aj za samostatný chválospev, okolo ktorého vznikol neskôr prosebný žalm, príp. bol pridaný k pôvodnému prosebnému žalmu. Ústrednou výpoveďou celého žalmu by teda potom bola hlavne oslava Boha (išlo by viac o chválospev než žalospev), jeho konania, jeho veľkosti, jeho milosrdenstva. Vv. 11-13 sú prosbou spojenou s prísľubom chvály. Keďže sú v našom responzóriovom žalme tiež vynechané, uveďme si ich: Ukáž mi, Pane, svoju cestu a budem kráčať v tvojej pravde. Daj, aby moje srdce bolo prosté a malo bázeň pred tvojím menom. Celým srdcom ťa chcem chváliť, Pane, Bože môj, a tvoje meno oslavovať naveky. Veď si bol ku mne veľmi milostivý a vytrhol si ma z najhlbšej priepasti.

Ak z hľadiska novších exegetických výskumov berieme žalm ako jeden literárny celok (teda nie ako redakciu viacerých starších celkov), t.j. vrátane veršov 14-17, tak sa v. 11 javí ako ústredná výpoveď celého žalmu, ktorý má z tohto pohľadu tzv. koncentrickú štruktúru (t.j. symetricky sa v ňom opakujú isté slovné spojenia tak, že sa zbiehajú k jednému ústrednému bodu, resp. v tomto prípade k v. 11). Stredom celého textu je teda Božie meno („Pán“, hebr. Adonai; v texte je ale Božie meno zapísané posvätným tetragramom „Jahve“), a zmyslom žalmu je na jednej strane oslavovať Boha (t.j. v hebrejskom vyjadrovaní „Božie meno“), a na druhej strane prosiť o „prosté srdce“, ktoré bude tak naplnené Božím duchom, že veriaci človek bude kráčať po Božej ceste.

V tretej časti žalmu (vv. 14-17), v ktorej sa nachádza najviac priamych citácií z iných kníh Biblie, sa hlavnou témou stáva opäť utrpenie žalmistu a volanie o pomoc (hoci je možné, že žalmista nehovorí len o vlastnom utrpení, ale o utrpení resp. o náboženskom útlaku celého národa). Pri opise svojho utrpenia (či útlaku celého národa) je ale žalmista v tejto časti žalmu (na rozdiel od prvej časti) trochu konkrétnejší – ide (ako väčšinou v žalmoch) o prenasledovanie od nepriateľov, ktorých konanie a charakter opisuje vo v. 14: Bože, pyšní povstali proti mne a tlupa násilníkov mi čiahala na život; nechceli ťa mať pred očami. Ide teda o ľudí, ktorí nemajú žiadne zábrany, lebo nedbajú o Boha, a vo svojej zlobe sú schopní všetkého. Žalmista sa voči nim cíti celkom bezmocný a jediným východiskom je pre neho spoliehať sa na Boha.

V. 15 je skoro doslovne prebratý z Ex 34,6: Pán je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný. Ide o zásadnú biblickú výpoveď o Bohu, ktorá sa v tomto žalme opakuje trikrát, v strede z každej zo spomínaných troch častí, teda vo vv. 5, 10 a 15 (všetky tieto verše sú aj súčasťou nášho responzóriového žalmu). Tieto výpovede o Bohu Izraela vsadené do navonok prosebnej štruktúry žalmu vyznievajú ako dôvody, pre ktoré by Boh mal zachrániť svojho služobníka. Zároveň však práve cez túto záchranu má byť všetkým zjavená pravdivosť týchto výpovedí o Bohu, ako to explicitne vyjadruje v. 17: Nech som dôkazom tvojej dobroty, aby moji nenávistníci s hanbou videli, že ty, Pane, si mi pomohol a že si ma potešil.

Tento žalm je skutočnou školou modlitby (to môžeme ale povedať aj o celom Žaltári). V každej modlitbe je totiž zásadný postoj úplnej závislosti na Bohu, ale nie v zmysle postoja sluhu, ktorý očakáva príkazy od svojho pána, ale v zmysle postoja syna, ktorý absolútne dôveruje svojmu otcovi. To je postoj, ktorému nás učí aj sám Ježiš v Modlitbe Pána. Aj v tomto žalme vidí kresťanská tradícia anticipáciu Kristovej prosebnej modlitby v utrpení (por. Hebr 5,7). Žalm je možné sa modliť aj ako modlitbu trpiacej Cirkvi, ktorá aj v prenasledovaniach chváli Boha a dôveruje mu, a už vopred ďakuje za svoju záchranu a konečné víťazstvo.

Veľkým znamením toho, že Ježiš bol – napriek svojej smrti – vypočutý svojím Otcom, je jeho vzkriesenie z mŕtvych k večnému životu. 13. verš (Veď si bol ku mne veľmi milostivý a vytrhol si ma z najhlbšej priepasti) môžeme chápať ako proroctvo o zmŕtvychvstaní Pána (sv. Irenej). Žalm je preto vhodný aj na pohrebné obrady.

Spracované podľa: https://biblehub.com/interlinear/psalms/86-1.htm

https://biblia.sk/citanie/ssv/z/86; https://biblia.sk/citanie/sep/z/86; https://biblia.sk/citanie/bot/z/86 

Gianfranco Ravasi – Katolícke biblické dielo Svit, Sv. Písmo pre každého – Žalmy 66-65, Don Bosco 2007

Karel Flossmann, Liturgický rok, cyklus A, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1998

Múdroslovné knihy Starého Zákona s komentármi Jeruzalemskej Biblie, Dobrá kniha Trnava 2006

Komentáre k Starému Zákonu, 6. zväzok, Žalmy 76-100, vydavateľstvo Dobrá kniha, Trnava 2018

Josef Hrbata, Písně království II., Matice cyrilometodějská, Olomouc 1996

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/z-86/

Katechéza Jána Pavla II. k Ž 86 na audiencii z 23. októbra 2002 (https://lh.kbs.sk/include/kat-z86.htm)

(Mt 13, 24–43) Ježiš predniesol zástupom aj iné podobenstvo: „Nebeské kráľovstvo sa podobá človekovi, ktorý zasial na svojej roli dobré semeno. Ale kým ľudia spali, prišiel jeho nepriateľ, prisial medzi pšenicu kúkoľ a odišiel. Keď vyrástlo steblo a vyháňalo do klasu, ukázal sa aj kúkoľ. K hospodárovi prišli sluhovia a povedali mu: ‚Pane, nezasial si na svojej roli dobré semeno? Kde sa teda vzal kúkoľ?‘ On im vravel: ‚To urobil nepriateľ.‘ Sluhovia mu povedali: ‚Chceš, aby sme šli a vyzbierali ho?‘ On odpovedal: ‚Nie, lebo pri zbieraní kúkoľa by ste mohli vytrhnúť aj pšenicu. Nechajte oboje rásť až do žatvy. V čase žatvy poviem žencom: Pozbierajte najprv kúkoľ a poviažte ho do snopov na spálenie, ale pšenicu zhromaždite do mojej stodoly.‘“

Predniesol im ešte iné podobenstvo: „Nebeské kráľovstvo sa podobá horčičnému zrnku, ktoré človek vzal a zasial na svojej roli. Ono je síce najmenšie zo všetkých semien, ale keď vyrastie, je väčšie než ostatné byliny a je z neho strom, takže prilietajú nebeské vtáky a hniezdia na jeho konároch.“

Ďalšie podobenstvo im povedal: „Nebeské kráľovstvo sa podobá kvasu, ktorý žena vezme a vmiesi do troch mier múky, až sa všetko prekvasí.“

Toto všetko hovoril Ježiš zástupom v podobenstvách. Bez podobenstva im nehovoril nič, aby sa splnilo, čo predpovedal prorok: „Otvorím svoje ústa v podobenstvách, vyrozprávam, čo bolo skryté od stvorenia sveta.“

Potom rozpustil zástupy a vošiel do domu. Tu k nemu pristúpili jeho učeníci a vraveli mu: „Vysvetli nám podobenstvo o kúkoli na roli.“ On im povedal: „Rozsievač dobrého semena je Syn človeka. Roľa je svet. Dobré semeno sú synovia kráľovstva, kúkoľ sú synovia Zlého. Nepriateľ, ktorý ho zasial, je diabol. Žatva je koniec sveta a ženci sú anjeli. Ako teda zbierajú kúkoľ a pália v ohni, tak bude aj na konci sveta: Syn človeka pošle svojich anjelov a vyzbierajú z jeho kráľovstva všetky pohoršenia a tých, čo pášu neprávosť, a hodia ich do ohnivej pece. Tam bude plač a škrípanie zubami. Vtedy sa spravodliví zaskvejú ako slnko v kráľovstve svojho Otca. Kto má uši, nech počúva!“

Podobenstvo o kúkoli medzi pšenicou, ktorým sa začína dnešný úryvok evanjelia, sa nachádza len v Matúšovom evanjeliu. Každé evanjelium má svoju osobitnú látku, ktorá sa v iných evanjeliách nenachádza, v prípade Matúšovho evanjelia je to okrem tohto podobenstva (a viacerých iných častí Matúšovho evanjelia, ako napr. úvod Matúšovho evanjelia – Mt 1,1 – 2,23, alebo iné podobenstvá, ako napr. podobenstvo o nemilosrdnom sluhovi – Mt 18,23-35, alebo podobenstvo o robotníkoch vo vinici – Mt 20,1-16) napr. aj dvojpodobenstvo o poklade v poli a perle (Mt 13,44-46), ktoré budeme počuť na budúce nedeľu, a je tiež súčasťou tretej „veľkej Ježišovej reči“ u Matúša – reči v podobenstvách (všetky sa týkajú vysvetlenia podstaty Božieho kráľovstva).

Podobenstvo o kúkoli (gr. zizania) medzi pšenicou má s podobenstvom o rozsievačovi (resp. podobenstvom o rôznych pôdach) viacero podobných čŕt, napr. podobenstvo o kúkoli medzi pšenicou je vlastne druhým podobenstvo o siatí zrna, obe sa teda týkajú poľa a poľných prác, t.j. roľníckeho života, vychádzajú z pozorovania životného prostredia, zvlášť vývoja rastlín, v oboch vystupuje rozsievač (v druhom podobenstve dokonca až dvaja rozsievači, lebo ten druhý rozsieva zlé semeno), a obe sú následne doplnené Ježišovým vlastným výkladom podobenstva svojim učeníkom (v skutočnosti ide skôr o záznam tradičného výkladu podobenstva v prvotných cirkevných spoločenstvách) – preto ich možno spolu chápať ako dvojpodobenstvo. Obe podobenstvá sú v podstate Ježišovou reakciou na neprijatie jeho posolstva Židmi, a teda reakciou na odpor, ktorý kladú sily tohto sveta nepriateľské voči Bohu vstupu Božieho kráľovstva do dovtedajšej „komfortnej zóny“ diabla. Diabol vníma príchod Božieho Syna ako útok Božieho kráľovstva na jeho vlastné kráľovstvo, ktoré si vďaka hriechu, ako nástroja na ovládanie ľudí, vybudoval v tomto svete.

Posolstvo tohto podobenstva spočíva najmä vo chvále Božej trpezlivosti s pôsobením zla vo svete aj v Cirkvi. Táto Božia trpezlivosť, ktorá sa niekomu môže javiť ako Božia ľahostajnosť voči zlu, má svoje logické odôvodnenie: dobro a zlo sú totiž v tomto čase ešte pomiešané v ľudskom srdci a Božie milosrdenstvo voči hriešnikom je tu z hľadiska Božej lásky silnejším princípom než spravodlivosť voči zlu, ktoré by malo byť zničené. Spravodlivosť je napokon len vtedy spravodlivosťou, keď je vedená láskou k človeku ako hlavnou motiváciou Božieho konania vo svete. Podobenstvo má silný eschatologický charakter, lebo je zamerané na žatvu, ktorá je v Biblii obrazom „konca sveta“. Oddelenie dobrých od zlých nebude činom historickým, ale Božím.

Kúkoľ poľný (Agrostemma githago) je jednoročná rastlina z čeľade silenkovitých (obilniny sú z čeľade lipnicovitých). Kališné lístky sú zrastené do mechúrika, v ktorom po opelení a odpadnutí sýto červenofialovej koruny dozrievajú semená. Jedna rastlina vyprodukuje i stovky semien. Celá rastlina je jedovatá. Rastie len v prítomnosti jednoročných rastlín, hlavne obilia, ktoré keď sa od jeho semien dostatočne nevyčistí, tak je nepožívateľne horké. Je to pôvodne kozmopolitná burina, ktorá sa rozšírila všade, kde sa pestovalo obilie, no s nástupom moderných agrotechnológií a používania herbicídov začína postupne miznúť, niekde, napríklad aj na Slovensku sa stáva kriticky ohrozenou. Plánuje sa jej zachovanie v kultúrach napríklad v skanzenoch a pod. 

V starovekom poľnohospodárstve sa kúkoľ, ktorý možno označiť aj ako „falošnú pšenicu“, neplel počas rastu obilniny, keďže 1) kým je malý, je ťažké ho rozoznať od výhonkov pšenice, ale 2) keď narastie, jeho korene sú vzájomne poprepletané s koreňmi obilniny. Čakalo sa až do žatvy, kedy sa kosákmi odkosené steblá kúkoľa oddeľovali od stebiel pšenice. Kúkoľ je v čase žatvy ľahké rozoznať, lebo plné a ťažké klasy pšenice sú pokorne sklonené ale prázdne klasy kúkoľa sa hrdo týčia. Steblá kúkoľa po vysušení plnili úlohu kuriva.

Ak chápeme jednotlivé symboly tohto podobenstva, je pomerne ľahké ho vysvetliť. Veľkou pomôckou je preto priama identifikácia týchto symbolov (vysvetlenie podobenstva), ktorá sa nachádza na konci dnešného úryvku. Matúšovým špecifikom je, že nebeské kráľovstvo ako jediný z evanjelistov označuje priamo aj ako Ježišovo kráľovstvo (por. aj Mt 16,28 a 20,21), v dnešnom úryvku ako „kráľovstvo Syna človeka“. Ježiš teda prichádza, aby na zemi – na „poli sveta“ (roľa je svet) – založil Božie kráľovstvo, ktoré je aj jeho kráľovstvom, a premenu sveta z diablovho kráľovstvo na Božie kráľovstvo dosiahne ujatím sa semena Božieho kráľovstva (t.j. Božieho slova, ktorým je sám Ježiš Kristus) v ľudských srdciach. V skutočnosti Ježiš je nielen rozsievačom, ale aj samotným zrnom Božieho slova, a tí, ktorí ho prijímajú, sa aj sami stávajú dobrým semenom (Dobré semeno sú synovia kráľovstva). Do pôsobenia Božieho kráľovstva vo svete však zasahuje diabol, ktorý je tiež rozsievačom – rozsievačom zlého semena odporu a vzbury voči Bohu do ľudských sŕdc, ktoré sú poľom sveta.

Cirkev mala vždy problém s tým, že niektorí jej členovia v sebe zadusili dobré semeno a prijali zlé semeno, ktoré do nich zasial diabol. Napriek tomu, že sa tvária ako synovia svetla, spôsobujú v Cirkvi skrytý rozvrat a je ťažké voči nim bojovať tak, aby sa človek nedopustil mnohých omylov pri rozlišovaní dobra a zla. Vhodnejšie je preto odolávať sklonom rozlišovať „dobrých a zlých“ v cirkevnej obci, a pranierovať iba samotné zlo, bez konkrétneho ukázania na toho, kto je jeho nositeľom (napr. kritizovať náboženskú ľahostajnosť, ale nepraktizujúcich veriacich nevylučovať z Cirkvi priamo). Až do konca sveta, do „žatvy“, majú teda rovnaké právo žiť popri sebe v Cirkvi dobrí aj zlí, čo však neznamená, že by tým bol zrušený rozdiel medzi dobrom a zlom, medzi správnym a nesprávnym konaním. Problém je aj v tom, že nejaký človek sa môže v priebehu času zo zlého semena stať dobrým a naopak. Dôvod, prečo hospodár zakazuje sluhom vytrhať kúkoľ (sluhovia sú zrejme Ježišovi učeníci; ženci, ktorí jediní sú oprávnení pri žatve, t.j. pri Poslednom súde, oddeliť pšenicu od kúkoľa, sú anjeli: Žatva je koniec sveta a ženci sú anjeli.), teda môžeme rozšíriť aj v tom zmysle, že niektorý kúkoľ sa môže časom zmeniť na pšenicu (resp. ukázať sa ako pšenica), Boh nám teda dáva čas na pokánie. Ale platí to aj naopak: v čase rastu nie je vždy možné dobre rozoznať, čo je kúkoľ a čo pšenica, a tak by sa predčasným oddeľovaním kúkoľa od pšenice mohol do Božieho kráľovstva (do Božej stodoly) omylom dostať aj kúkoľ.

Dôvod, prečo Matúš uvádza toto podobenstvo, ktoré sa v iných evanjeliách nenachádza, teda môže byť aj ten, že sa v Matúšovom spoločenstve veriacich nachádzal možno taký fanatický trhač kúkoľa, ktorý chcel prirýchlo a bez uváženia dôsledkov vyčistiť svoje spoločenstvo od „zlého semena“. To je pokušenie pre horlivých kresťanov v každej dobe. Ježiš odmieta pokusy o predčasné vykorenenie „buriny“ z Cirkvi, lebo vie, že sa tým narobí viac škody ako osohu. My ľudia nie sme povolaní na to, aby sme vyriekli definitívne rozsudky o spáse alebo zatratení ani seba ani iných. V skutočnosti konečný Boží úsudok o spáse bude pre mnohých prekvapením. Buďme preto vďační Bohu, že úlohu vytrhávať burinu prenechal anjelom a nie nám. My radšej pokračujme v poslaní, ktoré nám Ježiš priamo zveril: ohlasovať radostnú správu o príchode Božieho kráľovstva na svet.

Aj napriek tomuto vysvetleniu zostáva dosť otázok, ktoré sú akoby v protiklade k náuke tohto podobenstva, napr. v morálnom živote jednotlivca platí zásada, že malé zlozvyky treba zaraziť už v počiatku, lebo inak sa zakorenia v srdci a neskôr bude ťažké ich „vytrhnúť“ – nie je to v rozpore s náukou tohto podobenstva? Alebo ako treba chápať inštitúciu exkomunikácie a všeobecne cirkevných trestov, ktoré tiež pripomínajú vytrhávanie kúkoľa a predčasné súdenie druhých (hoci v Cirkvi sa tresty chápu skôr ako spôsob uzdravenia tela Cirkvi). Tieto biblické katechézy však nie sú určené poskytovať odpovede na tieto teologické otázky.

V strede medzi samotným podobenstvom a jeho vysvetlením nachádzame ešte dve ďalšie podobenstvá o Kráľovstve, spolu s ďalším vysvetlením, prečo Ježiš hovoril v podobenstvách. Na obraze horčičného zrnka a kvasu (ide opäť o dvojpodobenstvo, ktoré je však tentoraz spojené nie podobnou tematikou ale spoločnou myšlienkou) chce Ježiš svojim učeníkom dodať odvahu a dôveru v silu Božieho kráľovstva, ktorého počiatky sa zdajú byť naozaj úbohé, ale výsledok bude ohromujúci. Nepatrný počiatočný vzhľad nevypovedá nič o konečnej podobe. Horčičné semienko alebo kvas sú síce nepatrné veci, ale skrývajú v sebe veľké sily, ktoré nás môžu prekvapiť. Podobne aj Božie kráľovstvo je na tomto svete prítomné nie vo svojej plnosti a nádhere, ale vo svojej dynamike rastu a v skrytej životnej sile. Na rozdiel od Židov, ktorí očakávali mocného Mesiáša sprevádzaného presvedčivými zázračnými znameniami, obracia sa Ježiš na maličkých a chudobných, ktorí z pohľadu sveta nevzbudzujú dojem dôveryhodnosti; ani Ježiš neprichádza ako presvedčivý víťaz, ktorý všetkých strhne svojou charizmou. Táto skutočnosť, že Božie kráľovstvo v tomto svete nepôsobí ako nejaká presvedčivá moc, spôsobuje v kresťanoch mrzutú a mätúcu situáciu, ale práve to je najlepší spôsob, akým sa Božie kráľovstvo presadzuje v srdciach ľudí, ktorí postupne zakúsia navonok nenápadnú ale srdcia pretvárajúcu moc Lásky.

Spracované podľa: Meinrad Limbeck: Malý Stuttgartský komentář, Nový Zákon 1, Evangelium sv. Matouše, Karmelitánske nakladatelství Kostelní Vydři 1996

František Trstenský, Rozumieť Matúšovmu evanjeliu, Katolícke biblické dielo, Svit 2008

Wolfgang Trilling, Evanjelium podľa Matúša II, Komentár, Dobrá kniha Trnava 1993

https://www.workingpreacher.org/preaching.aspx?commentary_id=979

https://sk.wikipedia.org/wiki/K%C3%BAko%C4%BE_po%C4%BEn%C3%BD