(Dt 30, 10-14) Mojžiš prehovoril k ľudu: „Budeš počúvať hlas Pána, svojho Boha, a zachovávať jeho prikázania a nariadenia, napísané v tomto zákone, a obrátiš sa k Pánovi, svojmu Bohu, celým srdcom a celou dušou. Veď toto prikázanie, ktoré ti dnes dávam, nie je nad tvoje sily ani ďaleko od teba. Nie je v nebi, žeby si mohol povedať: ‚Kto za nás môže vystúpiť do neba a zniesť nám ho, aby sme ho mohli počuť a zachovávať?‘ Ani za morom nie je, žeby si musel povedať: ‚Kto prejde za nás cez more a kto nám ho prinesie, aby sme ho mohli počuť a zachovávať?‘ Naopak, toto slovo je celkom blízko pri tebe, je v tvojich ústach a v tvojom srdci, a preto ho môžeš zachovať.“

Kniha Deuteronómium bola napísaná v čase po návrate z babylonského zajatia (koniec 6. st. pred Kr.) ako súhrn viery Izraela, potrebný v novej situácii národa obnovujúceho svoj národný a náboženský život. Dnešný úryvok pochádza zo záverečnej časti tretej Mojžišovej reči v Knihe Deuteronómium (táto kniha je vlastne zostavená vo forme troch Mojžišových „rozlúčkových rečí“ na hraniciach zasľúbenej zeme).

V mysli Izraela bolo stále prítomné uvedomovanie si dôvodu, pre ktorý sa Izrael dostal do zajatia – odpad od Pána. Preto svätopisec vkladá do úst Mojžiša Božiu požiadavku, aby si Izrael vybral, ktorou cestou pôjde – cestou dobra, teda zachovávania Božích prikázaní, alebo cestou zla, modloslužby, odpadu od Pána (ako sa v dejinách Izraela často stalo), ktorá vedie do záhuby. Mojžiš zdôrazňuje, že Boh dá svojmu ľudu prosperitu, ak ľud bude konať pokánie (obrátenie) a odvráti sa od svojich hriechov. Pre plnšie pochopenie významu dnešného úryvku je dobré prečítať si tak verše, ktoré mu predchádzajú, ako aj verše, ktoré po ňom nasledujú, napr. verše 15 a 16: Hľa, dnes som predložil pred teba život i šťastie a smrť i nešťastie a prikazujem ti, aby si miloval Pána, svojho Boha, kráčal po jeho cestách a zachovával jeho príkazy, ustanovenia a nariadenia. Potom budeš žiť a rozmnožíš sa – a Pán, tvoj Boh, ťa bude žehnať v krajine, do ktorej sa uberáš, aby si ju prevzal do vlastníctva.

Mojžiš prízvukuje ľudu, že Božie príkazy nie sú ťažké, nie sú prejavom Božej prísnosti a náročnosti, ale jeho dobroty. Nie je nad ľudské sily splniť Božie príkazy – samozrejme za nevyhnutného predpokladu pomoci Božej milosti. Zvláštnosťou dnešného úryvku je istá personifikácia Božieho Slova, ktoré „je celkom blízko pri tebe, je v tvojich ústach a v tvojom srdci“. Môžeme tu vidieť už istú formu vtelenia Božieho slova, ktorým je Sväté Písmo – Boh vtelený v slove. Božie slovo teda nie je vnímané v Starom zákone len ako nejaké od Boha oddelené „Božie myšlienky“, ale ako skutočná prítomnosť Boha pri svojom ľude a v ľudskom srdci. Boh cez svoje slovo neodovzdáva len isté božské pravdy a príkazy užitočné pre život človeka, ale odovzdáva sám seba, a práve preto je možné zachovať jeho príkazy a chápať pravdu, ktorú nám zjavuje – lebo to, čo zjavuje, v ľudskom živote aj uskutočňuje, ak je človek ochotný Božie slovo (teda vlastne samého Boha) prijať a zachovávať.

Božia vôľa je teda v Izraeli zrejmá a ľahko splniteľná aj pre bežného veriaceho, na rozdiel od pohanských kultov, kde isté znalosti o božstve a osobitný kontakt s božstvom bol vymedzený len zasvätencom po dlhej príprave. Boh Izraela sa správa nie ako nejaká tajomná nadpozemská bytosť, ku ktorej je ťažké sa priblížiť, ale naopak ako milujúci otec, do ktorého náručia je ľahké sa hodiť, lebo vieme, že nás vždy zachytí. Vrcholne sa nám Boh priblížil v Kristovi, ktorý po svojom zmŕtvychvstaní prebýva bezprostredne v našich srdciach.

Slová z dnešného prvého čítania voľne cituje v Liste Rimanom 10,6-9 aj sv. Pavol, keď vysvetľuje princíp spásy spočívajúci vo viere vo vzkrieseného Krista, ktorý nám dáva večný život účasťou na svojom vlastnom živote: „Ale spravodlivosť, ktorá je z viery, vraví toto: „Nehovor vo svojom srdci: Kto vystúpi do neba?“, totiž priviesť dolu Krista; alebo: „Kto zostúpi do priepasti?“, totiž vyviesť Krista spomedzi mŕtvych. Ale čo hovorí? „Blízko teba je slovo, v tvojich ústach a v tvojom srdci;“ totiž slovo viery, ktoré hlásame. Lebo ak svojimi ústami vyznávaš: „Ježiš je Pán!“ a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený“.

Prvé čítanie je s evanjeliom tejto nedele prepojené myšlienkou chápania vnútornej podstaty Božieho slova. Toto slovo sa po svojom vyslovení nestáva nezávislým od svojho pôvodcu, ako je to v prípade človeka. Božie slovo, to je Boh sám prítomný vo svojom slove, preto Božie slovo nie je určené k teoretizovaniu, k povrchnému prijímaniu len na úrovní nezáväzného rozumového uvažovania, ale má zasiahnuť srdce, viesť človeka k rozhodnutiu sa pre Boha a k zmene života, k takému spôsobu existencie, ktorý obstojí pred Bohom, a ktorý teda, inými slovami povedané, vedie k večnému životu.

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/dt-3010-14/

http://www.pastorace.cz/Kazani/15-nedele-v-mezidobi-C-Stul-slova.html

(Ž 69, 14+17. 30-31. 33-34. 36ab+37) Pane, obraciam sa modlitbou k tebe v tomto čase milosti. Vypočuj ma, Bože, pre svoju veľkú dobrotu, pre svoju vernosť mi pomôž. Vyslyš ma, Pane, veď si dobrotivý a láskavý;  
pre svoje veľké milosrdenstvo pohliadni na mňa. R. Som úbožiak, plný bolesti; tvoja pomoc, Bože, ma pozdvihne. Piesňou chcem Božie meno osláviť a velebiť ho chválospevmi. R. Nech zvedia o tom ponížení a nech sa potešia; hľadajte Boha a srdce vám oživne. Lebo Pán vypočuje chudobných a nepohŕda svojimi, keď sú v zajatí. R. Lebo Boh zachráni Sion a vybuduje mestá Júdove. A zdedia ho potomci jeho služobníkov a tí, čo milujú jeho meno, budú v ňom prebývať. Refrén: Hľadajte, pokorní, Pána a srdce vám oživne.

Ž 69 je žalospev (individuálny nárek, resp. prosebná modlitba v utrpení, či už v chorobe, prenasledovaní alebo pocite opustenosti od Boha) zakončený ďakovným hymnom. Nový Zákon ho vzťahuje na Pánovo utrpenie. Spolu so Ž 22 je najčastejšie citovaným žalmom v Novom Zákone (ide o verše: v. 5 – por. Jn 15,25; v. 10a – por. Jn 2,17; v. 10b – por. Rim 15,3; v. 22 – por. Jn 19,29; vv. 23-24 – por. Rim 11,9; v. 26 – por. Sk 1,20).

Je to mesiášsky žalm (k mesiášskym žalmom patria – z kresťanského hľadiska, židovské hľadisko je iné – zvlášť Ž 2, 22, 72 a 110; ale môžeme k nim radiť, okrem Ž 69, aj Ž 17, 45, 47, 49, 93, 96-99, a iné). Niektorí starší kresťanskí autori ale odmietajú vzťahovať žalm na Krista (t.j. Mesiáša), a to kvôli obsahu v. 6, v ktorom sa žalmista priznáva k vlastnej hriešnosti: Bože, ty poznáš moju pochabosť a moje poklesky nie sú ti skryté.

Žalm patrí medzi dlhšie, má 37 veršov (v masoretskom texte 36, keďže spája hebrejský nadpis žalmu s prvým veršom), je teda 9. najdlhším žalmom Žaltára (pozri katechézu na žalm Turíčnej nedele B).

Žalm má dodatočný hebrejský nadpis Lamnaseah. Al šošanim. L´David, čiže: Zbormajstrovi. Na nápev Ľalia. Dávidov žalm (katolícky preklad), alebo Pre hudobný prednes na nápev: Ľalie. Dávidov (evanjelický preklad). K prvému výrazu (Lamnaseah) pozri katechézu na 25. nedeľu cez rok B, k druhému (Šošanim) žalm na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie, o Dávidovom „autorstve“ žalmov pozri katechézy na 16. a 17. nedeľu B. 

Žalm vznikol pravdepodobne krátko po návrate Židov z babylonského exilu, ako to možno dedukovať z v. 36, ktorý je aj súčasťou nášho responzóriového žalmu, a ktorý hovorí o (znovu)vybudovaní judských miest (ale nie je vylúčený ani predexilový pôvod, to záleží od toho, ktorý chrám mal žalmista na mysli vo v. 10a: Stravuje ma horlivosť za tvoj dom – môže ísť ale aj o „druhý chrám“, ktorý možno ešte v čase napísania žalmu ani nebol postavený – ak sa vyhnanci z Babylonu práve vrátili –, ale žalmista veľmi túžil po tom, aby sa tak stalo).

Žalm je v  oficiálnom katolíckom (liturgickom) preklade pomenovaný ako „Nadšenie pre Boží dom“ (dôvodom je zrejme zmienka o chráme vo v. 10, čo je asi najznámejšia citácia tohto žalmu v Novom Zákone, pričom sú tieto slová vložené priamo do úst Božieho Syna, por. Jn 2,17), v evanjelickom preklade (Tranoscius 2015) ako „Sluha Hospodinov vo veľkom utrpení“ (nadpis sa zrejme snaží vyjadriť hlavný obsah a mesiášsky charakter žalmu). A. Botek dáva žalmu stručný a výstižný názov „Nárek“. J. Hrbata obsah žalmu opisuje názvom: „Modlitba veriaceho človeka v opustenosti s dôverou v záchranu“ (tento nadpis zaraďuje žalm do skupiny tzv. „žalmov dôvery“ – môžeme medzi ne zaradiť napr. aj Ž 16, 23, 25, 125, 131, 146 a iné, ale zvlášť Ž 46 a 90; ide o žalmy povzbudzujúce k dôvere v Boha buď na základe spomienky na spásonosné Božie činy v prospech Izraela, alebo v dôsledku osobnej skúsenosti žalmistu s Božou záchranou). Odborný slovenský komentár ku Knihe žalmov dáva žalmu nadpis „Neskrývaj si tvár pred svojím služobníkom“ (ide o variáciu v. 18).

Žalm je kvôli jeho zložitej štruktúre ťažké podeliť do nejakých súvislých a na seba nadväzujúcich myšlienkových celkov. Dôvodom štrukturálnej zložitosti tohto žalmu je pravdepodobne (aspoň podľa názoru viacerých odborníkov) komplikovaný redakčný proces (hoci nechýbajú exegéti, ktorí žalm vyhlasujú za jednotné dielo jediného autora). Biblista N. Tillmann vo svojom rozbore tohto žalmu hovorí o troch štádiách vzniku žalmu. Podľa neho „základný žalm“, ktorý vznikol ešte v predexilovom (kráľovskom) období Izraela, tvorili verše 2-5. 14c-19. 31-34. Tieto verše obsahujú nárek charakterizovaný najmä symbolikou ohrozujúcej záplavy. Voda má v biblických knihách dvojakú symboliku – je nielen symbolom života (vtedy sa spája aj so symbolmi rieky, studne, horského prameňa a podobne), ale aj – ak ide o veľké množstvo vody – symbolom nebezpečenstva a ohrozenia (táto symbolika vychádza z chápania rozšíreného v kultúrach starovekého Blízkeho východu, v ktorom „vody“ symbolizujú prapôvodný chaos – toto chápanie vychádza z mýtických predstáv o stvorení). Tento „základný žalm“ bol neskôr doplnený veršami 6-14ab a 20-30 a pretvorený na „prorocký nárek“, obsahujúci motívy blízke „vyznaniam“ proroka Jeremiáša. Hoci je možné tieto verše oddeliť od pôvodného žalmu, asi nikdy netvorili samostatný celok, a sú závislé od pôvodného textu. Toto doplnenie „základného žalmu“ pochádza asi z poexilového obdobia a odráža konflikty, ktoré vznikli medzi Židmi v Jeruzaleme. Tu už nejde o nárek jednotlivca, ale o nárek celého spoločenstva, ktoré sa ocitlo v kritickej situácii a v ohrození zo strany protivníkov. Napokon boli ešte (snáď v dobe Nehemiáša) pridané záverečné vv. 35-37 vyzývajúce k chvále Pána. 

Žalm sa začína (v. 2a) slovami: Zachráň ma, Bože, hebr. Hošiení Elohím (v prvom výraze môžeme spoznať výraz Hosanna, čo je grécko-latinská podoba hebrejského výrazu, ktorý môžeme preložiť aj ako „zmiluj sa nado mnou“; v evanjeliách, ktoré boli napísané po grécky, a následne aj v kresťanskej liturgii, ma ale tento výraz iný význam – je prejavom úcty voči tomu, kto zachraňuje, kto dáva spásu, t.j. voči Spasiteľovi; výraz Elohím je v druhej kniha Žaltára zaužívaným oslovením Boha Izraela – viď katechézu na vigíliu Narodenia Jána Krstiteľa), a pokračuje dôvodom tejto prosby: Lebo voda mi vystúpila až po krk (v. 2b). Hebr výraz nefeš, ktorý sa tu prekladá ako „krk“ (hrdlo), môže mať v inom kontexte aj iné významy, konkrétne dych, príp. duša. Ide o obraz topiaceho sa človeka, ktorý ledva lapá po dychu a je na hranici života a smrti (por. Jon 2,6). Dramatický opis tohto smrteľného nebezpečenstva, v ktorom sa ale žalmista utieka s dôverou k Bohu, pokračuje aj vo vv. 3 – 4 (V bezodnom bahne viaznem a nemám pevnej pôdy pod nohami, dostal som sa do hlbín vôd a zalieva ma príval. Ustatý som od volania, hrdlo mi zachríplo. Unavili sa mi oči, čo tak vyzerám svojho Boha). Pod smrteľným ohrozením má žalmista – ktorý možno nehovorí vo svojom vlastnom mene, ale v mene nejakej osoby z minulosti (Dávid; por. Ž 18,5.17-18) či budúcnosti (Mesiáš), alebo v mene svojho národa (žalmista môže napr. hovoriť o hroziacom zániku židovského národa v babylonskom vyhnanstve) – na mysli hlavne úklady od nepriateľov (v. 5: Viac než mám vlasov na hlave, je tých, čo ma bez príčiny nenávidia. Mocnejší sú tí, čo ma prenasledujú, sú to nepriatelia klamárski; musel som vrátiť, čo som neulúpil). Vv. 2-5 tvoria skutočný úvod žalmu, keďže obsahujú témy, ktoré budú rozvinuté neskôr (volanie k Bohu, obraz záplavy, nádej v Bohu a iné).

Vo v. 6 pokračuje nárek žalmistu, ktorý ale zrazu mení dôvod svojho náreku, a poukazuje na svoju vlastnú hriešnosť: Bože, ty poznáš moju pochabosť a moje poklesky nie sú ti skryté. Vo v. 7 žalmista prestáva prosiť iba za seba a prosí aj zatých, čo dúfajú v Pána: Nech sa nemusia pýriť pre mňa tí, čo dúfajú v teba, Pane, Bože zástupov. Nech sa nemusia hanbiť pre mňa tí, čo ťa hľadajú, Bože Izraela. Z tohto verša vyplýva, že žalmista je akýmsi zástupcom celého spoločenstva Izraela, možno nejakým významným duchovným (možno aj politickým či vojenským) vodcom, a prosí za svoj národ, aby nebol nepriateľmi ponižovaný kvôli nemu. Práve preto prosí ale aj za seba, lebo ponižovanie jeho národa akoby záviselo od toho, ako vyrieši svoj vlastný spor s nepriateľmi.

Po naliehavej modlitbe nasleduje vo vv. 8-13 opis utrpenia, ktoré žalmista podstúpil (žalmista tu ale nemusí hovoriť o sebe, ale aj o nejakej inej postave z minulosti, prítomností, ba dokonca – ak by šlo o prorocké videnie utrpenia Mesiáša – aj v budúcnosti): Pre teba znášam potupu a hanba mi pokrýva tvár. Svojim bratom som sa stal cudzincom a synom svojej matky neznámym. Stravuje ma horlivosť za tvoj dom (por. Jn 2,17), padajú na mňa urážky tých, čo ťa urážajú. V pôstoch som si dušu vyplakal, no aj to mi bolo na potupu. I vrecovinu som si obliekol a príslovečným som sa stal. Utŕhajú si zo mňa tí, čo vysedávajú v bráne, a pri víne pospevujú o mne pijani. O čom žalm hovorí v úvodnej časti (vv. 2-5) symbolicky za pomoci obrazov zaliatia prívalom vôd a utonutia v bahne, to v tejto časti opisuje konkrétnejšie, hoci jeho protivníci nie sú výslovne pomenovaní.

V. 14ab, ktorým sa začína aj náš responzóriový žalm, sa – podobne ako v. 2a – obracia priamou prosbou na Boha: Ale ja, Pane, obraciam sa modlitbou k tebe v tomto čase milosti. Druhá časť v. 14 (t.j. v. 14c), hoci zdanlivo pokračuje v modlitbe z v. 14ab, v skutočnosti obsahuje už nové oslovenie Boha (ide o začiatok druhej časti – podľa spomenutého názoru – „základného žalmu“, t.j. vv. 14c-19 – viď vyššie). Žalmista tu začína používať naliehavé prosebné imperatívy (Vypočuj ma, Bože, pre svoju veľkú dobrotu, pre svoju vernosť mi pomôž – v. 14c), ktoré pokračujú aj v ďalších veršoch: Vytrhni ma z bahna, aby som sa nepohrúžil doň, a budem vytrhnutý z moci svojich nenávistníkov i z hlbokých vôd (v. 15). Nech ma nezatopí (t.j. „nedovoľ, aby ma zatopil“) príval vôd, nech ma nepohltí hlbina a priepasť nezavrie nado mnou pažerák (v. 16). Opakujú sa tu motívy (voda, bahno) z prvej (základnej) časti žalmu. V. 17, ktorý je súčasťou nášho responzóriového žalmu, obsahuje ďalšiu naliehavú prosbu k Pánovi o záchranu, odvolávajúcu sa na jeho dobrotu, láskavosť a milosrdenstvo, podobne aj v. 18: Neodvracaj tvár od svojho služobníka, veď, hľa, trpím; čím skôr ma vyslyš. Táto druhá časť (údajne) „pôvodného žalmu“ sa končí vo v. 19: Príď ku mne a zachráň ma, so zreteľom na mojich nepriateľov ma vysloboď.

Veršami 20-30, ktoré sú podľa vyššie spomenutej teórie dodatkom pôvodnej druhej časti „základného žalmu“, sa nebudeme zaoberať, keďže nie sú – okrem v. 30 – súčasťou nášho responz. žalmu. Uveďme len, že prinášajú nielen opis konkrétneho konania nepriateľov žalmistu – ako príklad môžeme spomenúť v. 22 (Do jedla mi dali žlče, a keď som bol smädný, napojili ma octom), ktorý je známy aj z jeho citácie v Jánovom evanjeliu pri opise Kristovho umučenia (Jn 19,29) – ale aj „preklínacie verše“, čo je forma starozákonnej modlitby, pri ktorej modliaci sa prosí Boha o jeho spravodlivý súd nad jeho nepriateľmi. Ako príklad možno uviesť v. 26 (Nech spustne ich táborisko a v ich stanoch nech nemá kto bývať), ktorý sa cituje aj v Sk 1,20.

Tretia časť „základného žalmu“ spolu s jeho „dodatkami“ (vv. 31-37), ktorá je v našom responzóriovom žalme obsiahnutá skoro celá (okrem vv. 32.35 a 36c), sa z náreku a prosieb mení na vyjadrenie nádeje a dôvery v Božiu pomoc a na výzvu k chvále. Zmienka o „zajatí“ vo v. 34 podporuje teóriu o poexilovej dobe vzniku žalmu. Žalm sa končí úžasnou víziou budúcnosti Izraela, podľa ktorej bude Sion (t.j. mesto Jeruzalem s chrámom v strede) duchovným stredom obnovenej komunity Božieho ľudu, tých, „čo milujú jeho meno“ (v. 37).

Výber tohto žalmu do liturgie tejto nedele súvisí najmä s refrénom žalmu, ktorý vyzdvihuje snahu človeka „s pokorným srdcom“ hľadať a poznať Pána, čo je téma obsiahnutá tak v prvom čítaní ako aj v evanjeliu.

 Spracované podľa: https://biblehub.com/interlinear/psalms/69-1.htm

https://biblia.sk/citanie/ssv/z/69; https://biblia.sk/citanie/sep/z/69; https://biblia.sk/citanie/bot/z/68

Karel Flossmann, Liturgický rok, cyklus C, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1998

Josef Hrbata, Písně království I., Matice cyrilometodějská, Olomouc 1996

Múdroslovné knihy Starého Zákona s komentármi Jeruzalemskej Biblie, Dobrá kniha Trnava 2006

Komentáre k Starému Zákonu, 5. zväzok, Žalmy 51-75, vydavateľstvo Dobrá kniha, Trnava 2017

Tillmann N., Das Wasser bis zum Hals, Gestalt, Geschichte und Theologie des 69. Psalms, 1993

(Lk 10, 25-37) Vystúpil ktorýsi znalec zákona a povedal, aby pokúšal Ježiša: „Učiteľ, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?“ Ježiš mu vravel: „Čo je napísané v Zákone? Ako tam čítaš?“ On odpovedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle a svojho blížneho ako seba samého!“ Povedal mu: „Správne si odpovedal. Toto rob a budeš žiť!“ Ale on sa chcel ospravedlniť, preto sa opýtal Ježiša: „A kto je môj blížny?“ Ježiš povedal: „Istý človek zostupoval z Jeruzalema do Jericha a padol do rúk zbojníkov. Tí ho ozbíjali, doráňali, nechali ho polomŕtveho a odišli. Náhodou šiel tou cestou istý kňaz a keď ho uvidel, obišiel ho. Takisto aj levita: keď prišiel na to miesto a uvidel ho, išiel ďalej. No prišiel k nemu istý cestujúci Samaritán a keď ho uvidel, bolo mu ho ľúto. Pristúpil k nemu, nalial mu na rany oleja a vína a obviazal mu ich; vyložil ho na svoje dobytča, zaviezol ho do hostinca a staral sa oň. Na druhý deň vyňal dva denáre, dal ich hostinskému a povedal: ‚Staraj sa oň a ak vynaložíš viac, ja ti to zaplatím, keď sa budem vracať.‘ Čo myslíš, ktorý z tých troch bol blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov?“ On odpovedal: „Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo.“ A Ježiš mu povedal: „Choď a rob aj ty podobne!“

Jeden zo základných cieľov Ježišovho učenia je nielen ohlásiť príchod Božieho kráľovstva, ale aj ukázať, čo treba robiť, aby sme doň mohli vstúpiť. Všetci traja synoptickí evanjelisti uvádzajú, že Ježiš za nevyhnutnú podmienku vstupu do Božieho kráľovstva stanovuje snahu o lásku k blížnym, ktorú kladie na rovnakú úroveň ako lásku k Bohu (por. Mt 22,34-40 a Mk 12,28-34), ale len Lukáš prikázanie lásky k blížnemu bližšie vysvetľuje podobenstvom o milosrdnom Samaritánovi.

Úryvok začína vystúpením akéhosi znalca Mojžišovho zákona (zákonníka, resp. rabína), ktorý – ako hovorí Lukáš a podobne aj Matúš – chce Ježiša skúšať (Marek túto udalosť opisuje ako priateľský rozhovor medzi Ježišom a istým židovským rabínom, ktorý Ježiša obdivoval). Tento rabín teda rozhovor s Ježišom podľa Lk a Mt neviedol preto, že túžil po Ježišovom slove, ale so zlým úmyslom – vyprovokovať hádku, v ktorej by na seba narazili rôzne výklady Písma, ako bolo u rabínov zvykom, a tým spochybniť Ježišovo učenie. Navonok však bola jeho otázka korektná, prejavujúca zdanlivú úctu voči Ježišovi ako Učiteľovi zákona. Rabínova otázka však prezrádzala aj jeho vieru vo večný život, čo v tej dobe nebolo samozrejmé pre všetkých Židov. Preto mu Ježiš odpovedá tak, aby ho priviedol k poznaniu pravdy, napriek jeho vnútorne zlému úmyslu, s ktorým otázku položil. Ježiš však odpovedá rabínskym spôsobom – protiotázkou, a tak otvára rozpravu. Znalec sa chytil do pasce, ktorú sám Ježišovi pripravoval, a aby sa nemusel hanbiť za to, že nepozná „Zákon“ (t.j. Písmo, hoci ako Zákon sa označoval hlavne Pentateuch), na Ježišovu protiotázku odpovedá múdro dvoma citáciami z Pentateuchu. Prvá (Dt 6,4-5) tvorí časť každodennej modlitby Židov (Š´ma Jizrael), druhá je z Lv 19,18. V Lukášovom evanjeliu si teda znalec zákona na svoju otázku (na rozdiel od Mt a Mk) odpovedal celkom sám, a to správne, celkom v duchu Ježišovho učenia, pretože spojil dva inak v Mojžišovom zákone nezávisle stojace prikázania o láske k Bohu a k blížnym, čo asi znamená, že tento rabín Ježišovo učenie dobre poznal, a svoju pascu mal zle pripravenú, lebo zrejme nečakal Ježišovu protiotázku. Ježiš sa teda nedal nachytať, ale naopak nastavil nepríjemné zrkadlo samotnému pýtajúcemu sa, lebo mu ukázal, že má robiť to, čo sám hovorí.

Zákonník vedomý si svojej prehry sa chcel ospravedlniť, ukázať, že sa nepýtal zbytočne, a preto pokračuje v dišpute nastolením ďalšieho teologického problému: „Kto je môj blížny?“ Ak sa pozrieme na Lv 19,18, je zrejmé, že príkaz lásky k blížnemu bolo možné rozumieť len ako príkaz lásky k súkmeňovcom, teda k Židom. Ježiš však túto interpretáciu odmieta a ukazuje, že pre vstup do Božieho kráľovstva nestačí byť „zákonne spravodlivým“, ale treba sa stávať milosrdným človekom. Kňaz a levita, ktorí prešli okolo človeka v núdzi bez povšimnutia, sa voči Zákonu zdanlivo neprevinili, alebo aspoň si to mysleli, práve naopak, snažili sa zachovať Zákon a vyhnúť sa napríklad rituálnemu poškvrneniu dotykom s mŕtvolou alebo s krvou. Nech už kňaz a levita mali akékoľvek dôvody, aby si ležiaceho na ceste nevšímali, boli presvedčení, že konajú rozumne, správne a podľa predpisov Zákona. Ale predsa konali nemilosrdne a v skutočnosti proti duchu Božieho Zákona.

Nemali by sme však zostať pri zjednodušenom výklade podobenstva, ako napr. že ten Samaritán bol milosrdný, a preto buďme milosrdní ako on, a to bez ohľadu na všelijaké predpisy, lebo by sme mohli upadnúť do falošného milosrdenstva, ktoré nedbá nielen o ľudské, ale ani o Božie zákony (napr. legalita umelého potratu a pod.). Text Písma je bohatší. Napríklad z dnešného podobenstva vyplýva, že veriaci človek by nemal zostať len pri teoretickom uvažovaní nad Božím slovom, nemal by sa vyžívať len v zachovávaní náboženských predpisov a v súkromnej zbožnosti, ale jeho porozumenie Božiemu slovu by ho malo viesť k takému spôsobu existencie, ktorý obstojí pred Bohom a privedie ho k večnému životu. To síce občas vyžaduje riziko a námahu, a často aj neistotu ohľadne správnosti svojho konania, ale súčasne to veriaceho človeka vedie aj k slobode lásky, kedy kresťan už nerozmýšľa len nad tým, čo musí alebo nesmie, ale že s Ježišom môže a chce.

Spracované podľa: http://www.pastorace.cz/Kazani/15-nedele-v-mezidobi-C-Stul-slova.html