Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Dt 30, 10-14) Mojžiš prehovoril k ľudu: „Budeš počúvať hlas Pána, svojho Boha, a zachovávať jeho prikázania a nariadenia, napísané v tomto zákone, a obrátiš sa k Pánovi, svojmu Bohu, celým srdcom a celou dušou. Veď toto prikázanie, ktoré ti dnes dávam, nie je nad tvoje sily ani ďaleko od teba. Nie je v nebi, žeby si mohol povedať: ‚Kto za nás môže vystúpiť do neba a zniesť nám ho, aby sme ho mohli počuť a zachovávať?‘ Ani za morom nie je, žeby si musel povedať: ‚Kto prejde za nás cez more a kto nám ho prinesie, aby sme ho mohli počuť a zachovávať?‘ Naopak, toto slovo je celkom blízko pri tebe, je v tvojich ústach a v tvojom srdci, a preto ho môžeš zachovať.“

 

Kniha Deuteronómium bola napísaná v čase po návrate z babylonského zajatia (koniec 6. st. pred Kr.) ako súhrn viery Izraela, potrebný v novej situácii národa obnovujúceho svoj národný a náboženský život. Dnešný úryvok pochádza zo záverečnej časti tretej Mojžišovej reči v Knihe Deuteronómium (táto kniha je vlastne zostavená vo forme troch Mojžišových „rozlúčkových rečí“ na hraniciach zasľúbenej zeme).

V mysli Izraela bolo stále prítomné uvedomovanie si dôvodu, pre ktorý sa Izrael dostal do zajatia – odpad od Pána. Preto svätopisec vkladá do úst Mojžiša Božiu požiadavku, aby si Izrael vybral, ktorou cestou pôjde – cestou dobra, teda zachovávania Božích prikázaní, alebo cestou zla, modloslužby, odpadu od Pána (ako sa v dejinách Izraela často stalo), ktorá vedie do záhuby. Mojžiš zdôrazňuje, že Boh dá svojmu ľudu prosperitu, ak ľud bude konať pokánie (obrátenie) a odvráti sa od svojich hriechov. Pre plnšie pochopenie významu dnešného úryvku je dobré prečítať si tak verše, ktoré mu predchádzajú, ako aj verše, ktoré po ňom nasledujú, napr. verše 15 a 16: Hľa, dnes som predložil pred teba život i šťastie a smrť i nešťastie a prikazujem ti, aby si miloval Pána, svojho Boha, kráčal po jeho cestách a zachovával jeho príkazy, ustanovenia a nariadenia. Potom budeš žiť a rozmnožíš sa – a Pán, tvoj Boh, ťa bude žehnať v krajine, do ktorej sa uberáš, aby si ju prevzal do vlastníctva.

Mojžiš prízvukuje ľudu, že Božie príkazy nie sú ťažké, nie sú prejavom Božej prísnosti a náročnosti, ale jeho dobroty. Nie je nad ľudské sily splniť Božie príkazy – samozrejme za nevyhnutného predpokladu pomoci Božej milosti. Zvláštnosťou dnešného úryvku je istá personifikácia Božieho Slova, ktoré „je celkom blízko pri tebe, je v tvojich ústach a v tvojom srdci“. Môžeme tu vidieť už istú formu vtelenia Božieho slova, ktorým je Sväté Písmo – Boh vtelený v slove. Božie slovo teda nie je vnímané v Starom zákone len ako nejaké od Boha oddelené „Božie myšlienky“, ale ako skutočná prítomnosť Boha pri svojom ľude a v ľudskom srdci. Boh cez svoje slovo neodovzdáva len isté božské pravdy a príkazy užitočné pre život človeka, ale odovzdáva sám seba, a práve preto je možné zachovať jeho príkazy a chápať pravdu, ktorú nám zjavuje – lebo to, čo zjavuje, v ľudskom živote aj uskutočňuje, ak je človek ochotný Božie slovo (teda vlastne samého Boha) prijať a zachovávať.

Božia vôľa je teda v Izraeli zrejmá a ľahko splniteľná aj pre bežného veriaceho, na rozdiel od pohanských kultov, kde isté znalosti o božstve a osobitný kontakt s božstvom bol vymedzený len zasvätencom po dlhej príprave. Boh Izraela sa správa nie ako nejaká tajomná nadpozemská bytosť, ku ktorej je ťažké sa priblížiť, ale naopak ako milujúci otec, do ktorého náručia je ľahké sa hodiť, lebo vieme, že nás vždy zachytí. Vrcholne sa nám Boh priblížil v Kristovi, ktorý po svojom zmŕtvychvstaní prebýva bezprostredne v našich srdciach.

Slová z dnešného prvého čítania voľne cituje v Liste Rimanom 10,6-9 aj sv. Pavol, keď vysvetľuje princíp spásy spočívajúci vo viere vo vzkrieseného Krista, ktorý nám dáva večný život účasťou na svojom vlastnom živote: „Ale spravodlivosť, ktorá je z viery, vraví toto: „Nehovor vo svojom srdci: Kto vystúpi do neba?“, totiž priviesť dolu Krista; alebo: „Kto zostúpi do priepasti?“, totiž vyviesť Krista spomedzi mŕtvych. Ale čo hovorí? „Blízko teba je slovo, v tvojich ústach a v tvojom srdci;“ totiž slovo viery, ktoré hlásame. Lebo ak svojimi ústami vyznávaš: „Ježiš je Pán!“ a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený“.

Prvé čítanie je s evanjeliom tejto nedele prepojené myšlienkou chápania vnútornej podstaty Božieho slova. Toto slovo sa po svojom vyslovení nestáva nezávislým od svojho pôvodcu, ako je to v prípade človeka. Božie slovo, to je Boh sám prítomný vo svojom slove, preto Božie slovo nie je určené k teoretizovaniu, k povrchnému prijímaniu len na úrovní nezáväzného rozumového uvažovania, ale má zasiahnuť srdce, viesť človeka k rozhodnutiu sa pre Boha a k zmene života, k takému spôsobu existencie, ktorý obstojí pred Bohom, a ktorý teda, inými slovami povedané, vedie k večnému životu.

 

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/dt-3010-14/

http://www.pastorace.cz/Kazani/15-nedele-v-mezidobi-C-Stul-slova.html

 

 

(Lk 10, 25-37) Vystúpil ktorýsi znalec zákona a povedal, aby pokúšal Ježiša: „Učiteľ, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?“ Ježiš mu vravel: „Čo je napísané v Zákone? Ako tam čítaš?“ On odpovedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle a svojho blížneho ako seba samého!“ Povedal mu: „Správne si odpovedal. Toto rob a budeš žiť!“ Ale on sa chcel ospravedlniť, preto sa opýtal Ježiša: „A kto je môj blížny?“ Ježiš povedal: „Istý človek zostupoval z Jeruzalema do Jericha a padol do rúk zbojníkov. Tí ho ozbíjali, doráňali, nechali ho polomŕtveho a odišli. Náhodou šiel tou cestou istý kňaz a keď ho uvidel, obišiel ho. Takisto aj levita: keď prišiel na to miesto a uvidel ho, išiel ďalej. No prišiel k nemu istý cestujúci Samaritán a keď ho uvidel, bolo mu ho ľúto. Pristúpil k nemu, nalial mu na rany oleja a vína a obviazal mu ich; vyložil ho na svoje dobytča, zaviezol ho do hostinca a staral sa oň. Na druhý deň vyňal dva denáre, dal ich hostinskému a povedal: ‚Staraj sa oň a ak vynaložíš viac, ja ti to zaplatím, keď sa budem vracať.‘ Čo myslíš, ktorý z tých troch bol blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov?“ On odpovedal: „Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo.“ A Ježiš mu povedal: „Choď a rob aj ty podobne!“

 

Jeden zo základných cieľov Ježišovho učenia je nielen ohlásiť príchod Božieho kráľovstva, ale aj ukázať, čo treba robiť, aby sme doň mohli vstúpiť. Všetci traja synoptickí evanjelisti uvádzajú, že Ježiš za nevyhnutnú podmienku vstupu do Božieho kráľovstva stanovuje snahu o lásku k blížnym, ktorú kladie na rovnakú úroveň ako lásku k Bohu (por. Mt 22,34-40 a Mk 12,28-34), ale len Lukáš prikázanie lásky k blížnemu bližšie vysvetľuje podobenstvom o milosrdnom Samaritánovi.

Úryvok začína vystúpením akéhosi znalca Mojžišovho zákona (zákonníka, resp. rabína), ktorý – ako hovorí Lukáš a podobne aj Matúš – chce Ježiša skúšať (Marek túto udalosť opisuje ako priateľský rozhovor medzi Ježišom a istým židovským rabínom, ktorý Ježiša obdivoval). Tento rabín teda rozhovor s Ježišom podľa Lk a Mt neviedol preto, že túžil po Ježišovom slove, ale so zlým úmyslom – vyprovokovať hádku, v ktorej by na seba narazili rôzne výklady Písma, ako bolo u rabínov zvykom, a tým spochybniť Ježišovo učenie. Navonok však bola jeho otázka korektná, prejavujúca zdanlivú úctu voči Ježišovi ako Učiteľovi zákona. Rabínova otázka však prezrádzala aj jeho vieru vo večný život, čo v tej dobe nebolo samozrejmé pre všetkých Židov. Preto mu Ježiš odpovedá tak, aby ho priviedol k poznaniu pravdy, napriek jeho vnútorne zlému úmyslu, s ktorým otázku položil. Ježiš však odpovedá rabínskym spôsobom – protiotázkou, a tak otvára rozpravu. Znalec sa chytil do pasce, ktorú sám Ježišovi pripravoval, a aby sa nemusel hanbiť za to, že nepozná „Zákon“ (t.j. Písmo, hoci ako Zákon sa označoval hlavne Pentateuch), na Ježišovu protiotázku odpovedá múdro dvoma citáciami z Pentateuchu. Prvá (Dt 6,4-5) tvorí časť každodennej modlitby Židov (Š´ma Jizrael), druhá je z Lv 19,18. V Lukášovom evanjeliu si teda znalec zákona na svoju otázku (na rozdiel od Mt a Mk) odpovedal celkom sám, a to správne, celkom v duchu Ježišovho učenia, pretože spojil dva inak v Mojžišovom zákone nezávisle stojace prikázania o láske k Bohu a k blížnym, čo asi znamená, že tento rabín Ježišovo učenie dobre poznal, a svoju pascu mal zle pripravenú, lebo zrejme nečakal Ježišovu protiotázku. Ježiš sa teda nedal nachytať, ale naopak nastavil nepríjemné zrkadlo samotnému pýtajúcemu sa, lebo mu ukázal, že má robiť to, čo sám hovorí.

Zákonník vedomý si svojej prehry sa chcel ospravedlniť, ukázať, že sa nepýtal zbytočne, a preto pokračuje v dišpute nastolením ďalšieho teologického problému: „Kto je môj blížny?“ Ak sa pozrieme na Lv 19,18, je zrejmé, že príkaz lásky k blížnemu bolo možné rozumieť len ako príkaz lásky k súkmeňovcom, teda k Židom. Ježiš však túto interpretáciu odmieta a ukazuje, že pre vstup do Božieho kráľovstva nestačí byť „zákonne spravodlivým“, ale treba sa stávať milosrdným človekom. Kňaz a levita, ktorí prešli okolo človeka v núdzi bez povšimnutia, sa voči Zákonu zdanlivo neprevinili, alebo aspoň si to mysleli, práve naopak, snažili sa zachovať Zákon a vyhnúť sa napríklad rituálnemu poškvrneniu dotykom s mŕtvolou alebo s krvou. Nech už kňaz a levita mali akékoľvek dôvody, aby si ležiaceho na ceste nevšímali, boli presvedčení, že konajú rozumne, správne a podľa predpisov Zákona. Ale predsa konali nemilosrdne a v skutočnosti proti duchu Božieho Zákona.

Nemali by sme však zostať pri zjednodušenom výklade podobenstva, ako napr. že ten Samaritán bol milosrdný, a preto buďme milosrdní ako on, a to bez ohľadu na všelijaké predpisy, lebo by sme mohli upadnúť do falošného milosrdenstva, ktoré nedbá nielen o ľudské, ale ani o Božie zákony (napr. legalita umelého potratu a pod.). Text Písma je bohatší. Napríklad z dnešného podobenstva vyplýva, že veriaci človek by nemal zostať len pri teoretickom uvažovaní nad Božím slovom, nemal by sa vyžívať len v zachovávaní náboženských predpisov a v súkromnej zbožnosti, ale jeho porozumenie Božiemu slovu by ho malo viesť k takému spôsobu existencie, ktorý obstojí pred Bohom a privedie ho k večnému životu. To síce občas vyžaduje riziko a námahu, a často aj neistotu ohľadne správnosti svojho konania, ale súčasne to veriaceho človeka vedie aj k slobode lásky, kedy kresťan už nerozmýšľa len nad tým, čo musí alebo nesmie, ale že s Ježišom môže a chce.

 

Spracované podľa: http://www.pastorace.cz/Kazani/15-nedele-v-mezidobi-C-Stul-slova.html