(Am 7,12-15)

Amaziáš, kňaz v Beteli, povedal Amosovi: „Choď, jasnovidec, bež do judejskej krajiny, tam jedz chlieb a tam prorokuj! V Beteli už neprorokuj, lebo tu je kráľova svätyňa a chrám kráľovstva.“

Amos odpovedal Amaziášovi: „Nie som prorok ani žiak proroka; ja som pastier a pestovateľ poľných fíg. No Pán ma vzal od stáda a povedal mi: ‚Choď, prorokuj môjmu ľudu, Izraelu!‘“

Kniha proroka Amosa je najstaršou prorockou knihou SZ. Amos je teda najstarší izraelský „píšuci“ prorok (medzi „nepíšucich“ patria napr. Eliáš a Elizeus), teda prorok, ktorý svoje videnia, reči a Božie výroky, ktoré v rôznych okolnostiach ohlasoval obyvateľom Izraelského kráľovstva, zapísal písomnou formou. V hebrejskej (aj katolíckej) Biblii sa jeho spis uvádza ako tretí medzi tzv. menšími prorokmi, po Ozeášovi a Joelovi (zaradenie kníh nie je chronologické, t.j. podľa doby vzniku), kým v Septuaginte je medzi nimi na druhom mieste.

Amos predstavuje seba samého aj dobu, v ktorej ho Boh povolal k prorockému úradu, hneď na začiatku svojho spisu: I. 1 Slová Amosa jedného z pastierov v Tekue, ktoré videl proti Izraelu v dňoch júdskeho kráľa Oziáša a v dňoch izraelského kráľa Jeroboama, syna Joasovho, dva roky pred zemetrasením.

Amos (hebr. Amós = »zaťažený [bremenom]«) pochádzal teda z Tekóy, mestečka asi 8 km na juh od Betlehema. Bol pastierom a »narezávačom (pestovateľom) poľných fíg« (por. 7,14 – ide o súčasť textu prvého čítania). Uvádza aj presný čas svojho prorockého pôsobenia. Pôsobil za čias júdskeho kráľa Oziáša (781-740 pred Kr.) a izraelského kráľa Jeroboama II. (783-743), teda v čase, keď bolo Izraelské kráľovstvo v najväčšom politickom a hospodárskom rozkvete, ale aj vo veľkom náboženskom a mravnom úpadku. Okolo r. 760 ho Boh poslal do Bét-Elu, centra izraelskej modloslužby, aby tam pôsobil ako prorok. Svojimi obžalobnými prorockými rečami sa Amos obracal predovšetkým proti krivdám páchaným v krajine, najmä v administratíve, súdnictve a hospodárstve. Keďže vedúce kruhy zneužívali ľudí nízkeho pôvodu a neistého sociálneho postavenia na svoje ziskuchtivé, mocenské a pôžitkárske ciele a tým hrešili proti »Božiemu právu«, prorok musel ohlasovať výrok smrti nad Izraelským kráľovstvom. Hrozil boháčom, ktorí žili ako feudáli, zveľaďovali svoj majetok podvodom a pritom „šliapali po chudákoch a nivočili bedárov“. Zdôrazňoval, že takéto zločiny nemožno odčiniť ani najslávnostnejšími kultovými úkonmi. Kým boháči neprestanú vykorisťovať chudobných a šliapať ľudské práva a kým sa Izrael nerozhodne znova nastoliť právo a spravodlivosť, Jahve bude k nemu neúprosný, keď nadíde deň súdu nad Izraelom a nad každým, kto hreší proti Jahveho výzve na obrátenie.

Amos rozpráva veľmi názorne a živo, ale pritom zdôrazňuje, že nie je »profesionálnym prorokom« (doslovne „prorockým synom“, resp. žiakom – Am 7,14). Pre jeho proroctvo proti Izraelskému kráľovstvu a kráľovskému domu ho kňaz Amasiáš čoskoro vyhnal z Bét-Elu (o tom je aj text prvého nedeľného čítania).

Amos sa vrátil do Júdskeho kráľovstva, kde pôsobil asi do r. 746 pred Kr. O jeho ďalšom živote ani o jeho smrti sa nezachovali nijaké správy. Hoci bol Amos svojím pôvodom i zamestnaním človekom nízkeho sociálneho postavenia, vo svojom proroctve prejavuje mimoriadny rečnícky talent a literárne vlohy. Vidno to na jemných odtienkoch jeho reči, na prejavoch lyrického nadšenia, v jemnej irónii, i na slovných hračkách. Jeho reč sa vyznačuje mimoriadne lapidárnym štýlom: na vyjadrenie svojho posolstva s bohatou myšlienkovou náplňou často používa iba niekoľko výstižných a bleskových slov, ktoré mocne a presvedčivo pôsobia aj na dnešného čitateľa (nie je vylúčené, že istý „štýl“ dodal obsahu Amosovho proroctva neskorší redaktor či redaktori jeho spisu).

Vnútorná stavba spisu sa zakladá na zaujímavom použití a rozostavení troch veľavýznamových slovies: »hovoriť – počúvať – vidieť«, ktorými prorok uvádza svoje posolstvo v jednotlivých častiach diela.

V prvej časti knihy (kap. 1 a 2) sa Amos usiluje definovať niektoré mravné zákony platné pre všetky národy. Svoje reči začína formulou Jahveho proroka: „Toto hovorí Pán ...“ a rečníckou frázou: „Pre tri zločiny ... a pre štyri neodvolám slovo“. Týmto číselným výrokom, ktorý sa používa aj v sapienciálnej literatúre (napr. v knihe Prísloví 30,15.18.21.29), vyjadruje nadmerné množstvo do neba volajúcich zločinov spomenutých národov. V strede každej výhražnej reči sa ako Boží trest uvádza oheň, ktorým Jahve zničí ich hlavné mesto.

Vo výstražných rečiach proti Izraelu (kap. 3 až 6), s častým typickým hrozivým výrokom „Beda!“, Amos ohlasuje základné posolstvo svojho proroctva: náboženstvo bez sociálnej spravodlivosti nemá význam, bohoslužobné obrady bez úsilia pomôcť ľuďom nízkeho a neistého spoločenského postavenia sú iba magickými úkonmi. Preto posmešne pranieruje a ostro odsudzuje falošný náboženský kult synov severného Izraela (odtrhnutého od judského kráľovstva) v Beteli a Galgale, hlavných svätyniach Severného kráľovstva, ktorý je so všetkými ich obetami iba hromadením hriechov, a preto ich dôrazne vyzýva: „Hľadajte Pána a budete žiť“.

Päť videní (kap. 7 až 9), v ktorých Amos rozpráva v prvej osobe, sa začína úvodnou formulou: „Toto mi dal  vidieť Pán, Jahve“. V prvom a druhom videní sa prorok prihovára za Izrael, aby ho Jahve uchránil pred pohromou kobyliek a ohňa: „Pane, Bože, odpusť (a prestaň trestať), prosím.“ Téma odvrátenia trestu je aj v treťom videní „o olovnici“, ktoré predpovedá zničenie Severného Izraela za jeho odpad od Jahveho.

Text prvého čítania 15. cezročnej nedele – opis sporu medzi kráľovským kňazom Amaziášom a Božím prorokom Amosom – nasleduje po opise tohto tretieho videnia o „olovnici“. Podstatu tohto sporu môžeme vidieť v spore medzi dvoma formami náboženstva (navonok ide o to isté náboženstvo s podobnými obradmi) – náboženstvo ako svetská, dalo by sa povedať kultúrna záležitosť, ktorá je plne podriadená svetskej moci, napr. kráľovi, a náboženstvo ako „viera“, t.j. podriadenosť jedine Bohu, pre ktorú sa naozaj veriaci človek často dostáva do sporu s „kráľom“, t.j. s týmto svetom; toto rozdelenie môžeme vidieť napr. aj v rozdiele medzi východnou (pravoslávnou) a západnou Cirkvou, ale aj v západnom kresťanstve tento rozdiel vidno medzi katolíckym a luteránskym poňatím náboženstva (protestanti sa chceli oslobodiť spod moci pápeža, ale upadli späť pod moc „kráľa“, t.j. vládcov tohto sveta). Vo štvrtom videní sa oznamuje neodvratný príchod Božieho súdu a trestu a v piatom prorok vidí zbúranie oltára a svätyne v Bét-Eli a hrozné potrestanie modloslužobníkov.

Amos oznamoval zo všetkých prorokov najprísnejší súd a trest nad Izraelom: jeho záhuba je istá, nevyhnutná a totálna. I keď sa nikde výslovne neodvoláva na sinajskú zmluvu, ona je vždy podstatou jeho posolstva. Jahve pripomína Izraelu, že je jeho ľudom, ale zneužil toto veľké privilégium. Hlavnú vinu na tom majú popredné osobnosti verejného života, proti ktorým Amos vehementne vystupuje: kráľ, kňazi a vyššie vrstvy v Izraeli. Ale trest zasiahne aj všetok ľud, lebo nesie vinu a kolektívnu zodpovednosť za hriechy celého Izraela.

Amos je neochvejným obrancom ľudských práv a spravodlivosti. Vychádza zo základného princípu Božej spravodlivosti a chráni mravný poriadok, ktorý ustanovil Boh ako stvoriteľ všetkých vecí, a ktorý spečatil osobitnou zmluvou s Izraelom. Amos sa rozhodne postavil proti sociálnym krivdám a nespravodlivostiam, ktoré sa nebezpečne šírili v súvekých pomeroch hospodárskeho blahobytu izraelskej spoločnosti. Zjavným príznakom sociálnej nespravodlivosti bolo zneužívanie moci a bohatstva na utláčanie chudobných. Preto Amos tvrdo odsúdil sebecký hmotný blahobyt, skazenú verejnú správu a utláčanie chudobných a sociálne slabších.

Ťažiskom každej prorockej zvesti je zákonitá súvislosť medzi vierou a životom, medzi kultom a každodennou činnosťou. Z toho vyplýva, že ochrana spravodlivosti je teologickou a náboženskou povinnosťou, a nielen určitou spoločenskou zaangažovanosťou. Tak má byť aj náboženský kult úzko spätý s každodenným životom viery, a nielen čisto vonkajším, i keď slávnostným obradom. Preto prorok v Božom mene ostro zavrhuje formalistický a bezduchý kult severného Izraela, ktorého strediskami boli Bét-El, Gilgál (Galgala) a Dan. Výzvou na spravodlivosť a na obrátenie Amos upozorňuje na jediný správny prejav autentickej viery, ktorá sa neuspokojuje s tradicionalistickým, mechanickým a bezduchým vykonávaním náboženských obradov a povinností.

Aj v dnešných časoch, keď sme svedkami početných prečinov proti najzákladnejším ľudským právam (umelé potraty), ako aj najrozličnejších sociálnych krívd a nespravodlivostí, je Amosovo posolstvo v Božom mene protestom proti každému násiliu na človeku a zároveň naliehavou výzvou na ochranu slabých, chudobných a sociálne utláčaných. Z náboženského hľadiska sa zdôrazňuje, že Boh nenechá bez trestu ani jeden hriech spáchaný na človeku, či už politickými systémami, alebo vládnucimi štruktúrami, alebo aj jednotlivcami, ktorí zneužívajú svoju moc a postavenie pre osobné egoistické záujmy a na úkor spoločného a súkromného dobra.

Amosovo poslanie má aj určitú »ekumenickú« dimenziu: tento obyvateľ Júdskeho kráľovstva dostal rozkaz ohlasovať Božie posolstvo v Izraelskom kráľovstve. Jeho účinkovanie bolo znakom jednoty: i keď bol Izrael z politického a náboženského hľadiska rozdelený, v očiach Jahveho ostával vždy jedným vyvoleným Božím ľudom. Je tak dôležitým upozornením aj pre rozdelených kresťanov dnešných čias, aby nezabúdali, že sú členmi nového spoločenstva Božieho ľudu, a aby sa všemožne usilovali o jednotu viery v toho istého Ježiša Krista, nášho Pána (v skutočnosti jediným neprekonateľným sporom je spor o moc pápeža, ktorého podstata však bola vyššie spomenutá – protestanti aj pravoslávni v skutočnosti odmietajú skutočnú slobodu Cirkvi, ktorej garantom je pápežský úrad, a radšej sa „v mene slobody“ utiekajú pod moc „cisára“, t.j. svetskej moci, čo však znamená v skutočnosti duchovné otroctvo tomuto svetu a stratu podstaty viery, ktorá je nasmerovaná na dosiahnutie večného života – a to aj za cenu odmietania „podriadenia sa svetu“).

Dôvodom zaradenia tohto textu ako prvého nedeľného čítania 15. cezročnej nedele vzhľadom na evanjelium Mk 6,7-13, môže byť na jednej strane téma „poslania“ ohlasovať Božie slovo, ktoré Amos dostal od Boha rovnako ako apoštoli od Ježiša („začal ich posielať po dvoch“), ako aj téma „neprijatia“ („keby vás na niektorom mieste neprijali“), ktoré bude vždy sprevádzať Bohom poslaných hlásateľov Slova, a bude súčasne znakom „pravého proroka“. Spoločných bodov, ktoré spájajú tieto texty by sme našli aj viac, napr. skutočnosť, že Boh si na osobitné úlohy často povoláva náboženských „neprofesionálov“, „laikov“ (Amos bol pastier, apoštoli väčšinou rybári, alebo skrátka bežní ľudia „ z ľudu“), aby sa zvýraznila Božia moc v ich poslaní.

(Ž 85, 9ab+10. 11-12. 13-14)

Budem počúvať, čo povie Pán, Boh; on ohlási pokoj svojmu ľudu a svojim svätým. Naozaj: blízko je spása tým, čo sa ho boja, a jeho sláva bude prebývať v našej krajine. Milosrdenstvo a vernosť sa stretnú navzájom, spravodlivosť a pokoj sa pobozkajú. Vernosť vyrastie zo zeme, spravodlivosť zhliadne z neba. Veď Pán dá požehnanie a svoje plody vydá naša zem. Pred ním bude kráčať spravodlivosť a po stopách jeho krokov spása.

Refrén: Ukáž nám, Pane, svoje milosrdenstvo a daj nám svoju spásu.

Jahvistický Ž 85 z tretej knihy Žaltára (pozri katechézu na 9. cezročnú nedeľu B na tejto webovej stránke) možno literárnou formou zaradiť najviac medzi tzv. kolektívne žalospevy, ktoré však nie sú len prosebnými žalmami, volaním k Bohu o jeho pomoc, ale aj výrazom dôvery v Boha, ktorý riadi naše životné osudy, a práve preto sa ľud na neho obracia v čase núdze, vojny, prírodných pohrôm a nebezpečenstva, a prosí ho o pomoc v každej životnej situácii. V žalme však vidíme aj prvky vďakyvzdania (hlavne v jeho prvej časti, vv. 2-4, ktoré sú ďakovnou modlitbou za návrat Izraela zo zajatia, por. v. 2: Pane, svojej krajine si preukázal milosť, Jakuba si zbavil poroby). Druhá časť žalmu, verše 9-14, ktoré sú obsahom responzóriového žalmu tejto nedele, má však charakter múdroslovného žalmu poučujúceho poslucháčov o Božom konaní a Božích vlastnostiach.  

Ide o tzv. korachovský žalm, resp. žalm „pre synov Koracha“ (hebr. lib´ne Korach, por. v. 1), t.j. bohoslužobný žalm určený na prednes levitom, ktorí v časoch judských kráľov slúžili v Šalamúnovom chráme ako speváci a strážcovia chrámu (por. 1Krn 6,16-23; v slovenskom prepise ide o synov „Koreho“ – nemýliť si ho s vodcom vzbúrencov proti Mojžišovi, por. Nm 16,1nn). Týmto názvom je v hebrejskom texte označených spolu 12 žalmov v druhej (Ž 42–49) a tretej knihe Žaltára (Ž 84-85, 87-88); témou týchto žalmov je najčastejšie chvála chrámu a bohoslužby v ňom konanej, ale aj Božích činov v osudoch národa. Žalm je súčasne piesňou, lebo je určený pre spevákov, ktorí majú spev sprevádzať na hudobných nástrojoch (hebr. výraz pre žalm mizmor má práve tento obsah – spev sprevádzaný hudobnými nástrojmi).  

Obsah žalmu sa v kresťanských bibliách zvykne označovať názvami ako „Blízko je naša spása“ (oficiálny katolícky preklad, SSV) alebo „Modlitba za pokoj a spravodlivosť (Botekov preklad, DK), príp. „Hospodin, preukázal si milosť svojej krajine“ (Ekumenický preklad, SBS). Obsah žalmu však najvýstižnejšie uvádza v názve asi slovenský evanjelický preklad (Tranoscius): „Prosba o záchranu a pokoj ľudu po časoch útlaku“; podobne nadpisuje žalm aj Mons. ThDr. Josef Hrbata vo svojom výklade tohto žalmu: „Prosba o Božie požehnanie pri spomienke na predchádzajúce veľké Božie milosti“.

Sitz im Leben (okolnosti vzniku) žalmu je asi situácia poexilných ťažkostí navrátilcov z babylonského zajatia (žalm sa teda používal asi až v „druhom chráme“). Žalm možno rozdeliť na dve časti (vv. 2-8 a vv. 9-14), pričom prvú časť možno rozdeliť ešte na dva menšie celky (vv. 2-4 a vv. 5-8). Prvá časť žalmu (vv. 2-8) je zborová pieseň, ktorá hľadí do minulosti Izraela a upomína Boha (táto časť žalmu je v druhej osobe jedn. čísla, je akoby priamym rozhovorom s Jahvem) na jeho veľké spásne činy (hlavne vyslobodenie z Egypta a Babylonu). Nie je to ale lacná nostalgia po starých dobrých časoch a útek pred súčasnými ťažkosťami, ale pohľad do minulosti pre načerpanie nádeje a viery do budúcnosti – ide hlavne o odpustenie chýb minulosti: Svojmu ľudu si odpustil vinu a zakryl si všetky jeho hriechy. Všetok hnev si v sebe potlačil a zmiernil svoje rozhorčenie (vv. 3-4).

Druhý odsek prvej časti žalmu (vv. 5-8) pôsobí ako odpoveď ľudu na výzvu speváka vo vv. 2-4 (prípadne ako odpoveď druhého chóru na spev prvého chóru). Hebrejský text tu používa známy výraz šúb (Obnov nás, Bože, naša spása a odvráť od nás svoj hnev), čo je obsah nášho slova pokánie, gr. metanoia, čiže obrátenie, zmena zmýšľania a následne aj konania (najbližšie k hebrejskému významu tohto slova má však výraz „návrat“, príp. „znovuoživenie“, alebo „obnova“ – tento výraz má v žalme mnohonásobné použitie, lebo sa používa nielen na opis návratu človeka k Bohu, ale aj návratu Jahveho k svojmu národu ako aj návratu národa na Sion – spolu až 5x: Jakuba si zbavil poroby – šúb; všetok hnev si v sebe potlačil – šúb; Obnov nás – šúb; či sa k nám nevrátiš – šúb; tým, čo sa k nemu obracajú – šúb).

Prosebník teda uznáva svoju vinu a chce sa nechať premeniť Božou milosťou, aby zvládol budúce ťažkosti. Po spomienke na minulé Božie diela a hriechy národa, ktoré boli podnetom k náročnej Božej výchove národa nasleduje prosba o nové milosti pre prítomnosť a budúcnosť (niektorí komentátori túto prosbu umiestňujú do židovskej novoročnej bohoslužby, ktorá má kajúci charakter; viaceré prvky žalmu pripomínajú myšlienky židovského nového roka, ktorý nie je hlučnou oslavou, ale ponorením sa do seba – podľa židovskej predstavy je prvý deň nového roka dňom Božieho súdu nad ľudským životom): Vari sa chceš hnevať na nás naveky a z pokolenia na pokolenie svoj hnev prenášať? Či sa k nám nevrátiš a neoživíš nás, aby sa tvoj ľud mohol v tebe radovať? Ukáž nám, Pane, svoje milosrdenstvo a daj nám svoju spásu. Táto časť žalmu sa okrem iného hodí aj na exercície či rekolekčné rozjímanie a ako príprava na spoveď.

Druhá polovica žalmu, ktorá je obsahom responzóriového žalmu tejto nedele, je kňazským a súčasne prorockým uistením o Božom odpustení, pokoji, milosrdenstve a spravodlivosti (kňaz tu hovorí v prvej osobe jednotného čísla a o Bohu hovorí v tretej osobe). Kňaz začína akoby zhrnutím Božieho slova, ktoré zaznelo Izraelu v minulosti najmä cez prorokov: Budem počúvať, čo povie Pán, Boh, on ohlási pokoj svojmu ľudu a svojim svätým (a tým, čo sa k nemu obracajú úprimne – záver v. 9 je z responzóriového žalmu tejto nedele vynechaný). Nasleduje jeden z ťažiskových veršov tohto žalmu, ktorý je uistením o blízkosti Božej spásy: Naozaj: blízko je spása tým, čo sa ho boja, a jeho sláva bude prebývať v našej krajine. Hoci sa teda ľud domnieva, že Božia spása mešká, nie je to pravda, avšak na spáse môžu mať účasť len „svätí“, tí, čo sa „boja Pána“, ktorí teda žijú podľa jeho prikázaní. Božia sláva (hebr. kabód) je označením pre Pánovu prítomnosť v chráme.

Tento prísľub sa ale naplno uskutoční až na konci čias: Milosrdenstvo a vernosť sa stretnú navzájom, spravodlivosť a pokoj sa pobozkajú. Vernosť vyrastie zo zeme a spravodlivosť zhliadne z neba. Ide vlastne o prisľúbenie mesiášskych darov, kedy sa Božia prítomnosť, jeho vlastnosti a diela zjavia pred očami ľudí v plnej nádhere (kresťanská tradícia tento žalm vníma ako mesiášsky). Ale už teraz môžeme čiastočne prežívať dary Božieho požehnania: Veď Pán dá požehnanie a svoje plody vydá naša zem (starovekí ľudia videli Božie požehnanie najmä vo viditeľných pozemských daroch, v čom sa veľmi nelíšia od dnešných ľudí, ale kresťania majú mať zmysel aj pre duchovné dary). Štyri Božie vlastnosti, ktoré sa tu spomínajú: milosrdenstvo – chesed, vernosť – emet, spravodlivosť – cedeqa pokoj – šalom, sú podstatou Božieho bytia a zdrojom jeho konania v dejinách.

Súčasná liturgia tento žalm používa v Advente a vo veľkonočnom období, ale aj na Ranné chvály 3. týždňa (utorok), teda sa s ním stretávame pomerne často počas celého liturgického roka. Prorocké slovo žalmu je v konečnom dôsledku splnené v Kristovi (v. 14): Pred ním bude kráčať spravodlivosť a po stopách jeho krokov spása. Origenes k žalmu preto pripája toto vysvetlenie: „Boh požehnal zem, keď na ňu zostúpil náš Spasiteľ“.

Súvislosť tohto žalmu (resp. jeho druhej časti) s Božím slovom tejto nedele spočíva pravdepodobne v Ježišovom poverení apoštolov ohlasovať evanjelium, teda radostnú zvesť o príchode Božieho kráľovstva.

Spracované podľa: Josef Hrbata, Písně království II., Matice cyrilometodějská Olomouc 1996

Gianfranco Ravasi – Katolícke biblické dielo Svit, Sv. Písmo pre každého – Žalmy 84-106, Don Bosco 2008

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-b/z-85/

(Mk 6,7-13)

7 Zvolal Dvanástich a začal ich posielať po dvoch. Dal im moc nad nečistými duchmi 8 a prikázal im, aby si okrem palice nebrali na cestu nič: ani chlieb ani kapsu ani peniaze do opaska, 9 ale aby sa obuli do sandálov a neobliekali si dvoje šiat. 10 A povedal im: „Keď kdekoľvek vojdete do domu, ostaňte tam, kým odtiaľ nepôjdete ďalej. 11 Ale keby vás na niektorom mieste neprijali, ani nevypočuli, odíďte odtiaľ a straste si prach z nôh na svedectvo proti nim.“ 12 Oni šli a hlásali, že treba robiť pokánie. 13 Vyhnali mnoho zlých duchov, pomazali olejom veľa chorých a uzdravovali.

Marek delí svoje evanjelium na 2 rozsahom približne rovnaké polovice (zlom je vo verši 8,29), pričom v prvej polovici Ježiš postupne zjavuje kto v skutočnosti je (Mesiáš a Boží Syn), a v druhej časti smeruje do Jeruzalema, kde sa ujíma svojho Kráľovstva.

Markovo evanjelium má však najprv úvod (Mk 1,1-15), ktorým je správa o kázaní Jána Krstiteľa, Ježišovom krste v Jordáne, jeho pokúšaní na púšti a o jeho verejnom vystúpení.

Nasledujú tri časti, v ktorých Ježiš postupne a stále zreteľnejšie zjavuje svoju identitu, teda totožnosť Mesiáša a Božieho Syna (slovenský katolícky preklad Sv. Písma delí text evanjelií najmä podľa miest Ježišovho účinkovania, čo je však veľmi všeobecné rozdelenie, lepšie je spomenuté rozdelenie podľa hlavných tém).

Prvá časť (Mk 1,16 – 3,6) hovorí o počiatkoch Ježišovej činnosti v Galiley, keď ešte len dáva dohromady skupinu apoštolov zo širšieho celku svojich učeníkov. Prvú časť Marek zakončil Ježišovými 5 spormi so zákonníkmi „zo skupiny farizejov“ a rozhodnutím farizejov zahubiť Ježiša (Mk 3,6) potom, ako v sobotu uzdravil v synagóge človeka s vyschnutou rukou (Mk 3,1-5).

V druhej časti (Mk 3,7 – Mk 6,6) je opísaná Ježišova služba zástupom v Galiley, ktorú Mk končí smutným konštatovaním, že aj Ježišovi príbuzní „sa na ňom pohoršovali“ a Ježiš „sa čudoval ich nevere“ (Mk 6,6).

To, čo spája všetky tieto spomenuté 3 časti, je skutočnosť, že všetky začínajú práve nejakou informáciou o apoštoloch. Prvá časť začína povolaním prvých učeníkov (Mk 1,16-20), druhá časť utiahnutím sa Ježiša s učeníkmi do samoty k moru (Mk 3,7) a následne na vrch, kde ustanovil zbor Dvanástich (Mk 3,13-19).

Dnes vstúpime do 3. časti 1. polovice Markovho evanjelia, ktorá začína správou o vyslaní 12 apoštolov ohlasovať evanjelium o Kráľovstve (Mk 6,7-13).

Vyslaním apoštolov ohlasovať evanjelium o príchode Božieho Kráľovstva v Ježišovi ako Mesiášovi sa podľa mnohých biblistov začína 3. časť Markovho evanjelia (Mk 6,7–8,26), ktorú je ťažké nazvať nejakým súhrnným výstižným názvom, lebo je akýmsi pokračovaním, ba až istým opakovaním druhej časti Markovho evanjelia. Mk tu opakuje základné fakty viery, ktoré už o Ježišovi vieme, ale prináša ich v novom šate, resp. ukazuje Ježišovo poslanie a jeho identitu na ďalších udalostiach. Istý biblista navrhuje ako názov tejto časti Markovho evanjelia: „Ježiš chodí z miesta na miesto a ohlasuje evanjelium slovom i skutkom“. Toto celostné spojenie slova a skutku je to, čo udivuje jeho poslucháčov na jeho kázaní, lebo Ježišovo kázanie nie sú len slová, ale „slová s mocou“, slová sprevádzané veľkolepými zjaveniami Ježišovej moci.

Stretávame sa tu prakticky so všetkými prvkami, s ktorými sme sa stretli už v druhej časti Mk, teda s Ježišovým potulným kazateľstvom, s jeho zázrakmi, s postupným zjavovaním jeho skutočnej identity pred apoštolmi, so spormi s farizejmi, aj s opätovnou cestou za hranice židovského osídlenia. To, čo je pre túto druhú časť Mk naozaj výnimočné a typické, sú opisy dvoch zázrakov rozmnoženia jedla na pustatine, ktoré znamenali veľmi silný zvrat v Ježišovej rastúcej popularite a mali mimoriadny vplyv na jeho ďalší osud.

Pozrime sa teraz na úlohu, ktorú po istom „výcviku“, ktorý spočíval v sledovaní Ježišových slov a skutkov,  v prehlbovaní svojej viery v Ježišovo mesiášske poslanie, dostali apoštoli ako budúci pokračovatelia v Ježišovom diele. Obsahom ich ohlasovania malo byť podľa slov evanjelia hlásanie pokánia, ale určite aj dôvod tohto pokánia, a tým je príchod Božieho kráľovstva v Ježišovi, teda príchod Mesiáša, na ktorého Židia dlhé stáročia čakali. Obsah tohto ohlasovania je stručne vyjadrený už na začiatku Markovho evanjelia, v Mk 1,15: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.“.

V opise ich poslania sa v detailoch líšia všetky 3 synoptické evanjeliá, napr. u Marka smú učeníci mať palicu, ale u Matúša a Lukáša im Ježiš pútnickú palicu zakazuje (Mt 10,10; Lk 9,3). U Matúša Ježiš apoštolom dokonca zakazuje obuť si topánky, resp. obuv (aj keď ide asi len o zákaz vziať si náhradnú obuv), u Marka Ježiš dovoľuje apoštolom obuť si aspoň sandále. Tieto rozdiely nám ukazujú, že tieto inštrukcie musíme chápať do istej miery ako akýsi druh podobenstva, v ktorom nesmieme jednotlivé obrazy brať doslova, lebo to by sme museli pripustiť, že si evanjeliá protirečia, ale chápať ich hlbší (alegorický), t.j. podstatný zmysel.

Podstatným zmyslom zákazov a príkazov týkajúcich sa vybavenia apoštolov na ich cestách je to, že sa pri ohlasovaní evanjelia nemajú spoliehať v prvom rade na ľudské prostriedky, ale na Boha. Ohlasovanie evanjelia nie je „súkromné podnikanie“, nie je to vnútorná svetská činnosť, je to Božia činnosť, apoštoli sú len nástrojmi Božieho pôsobenia vo svete pri šírení Božieho kráľovstva.

Skúsme si aspoň čiastočne rozobrať jednotlivé príkazy a zákazy, ktoré Ježiš dáva apoštolom pred ich prvou apoštolskou cestou. Markova správa o tejto udalosti je oveľa kratšia ako v ostatných dvoch synoptických evanjeliách, týka sa naozaj len podstaty veci. Prvé nariadenie, ktoré Ježiš dáva ohľadne evanjelizácie, hovorí o poslaní „po dvoch“. Máme tieto slová chápať doslova, akoby sa všetky apoštolské cesty mali konať vo dvojici a nijako inak? Iste nie. Ježiš tu len podáva základný princíp, že evanjelizácia má byť v prvom rade činnosťou spoločenstva, nie jednotlivca, a to nielen z praktických dôvodov, keďže spoločná práca býva zväčša efektívnejšia ako osamelá činnosť, ale ide tu aj o duchovný a symbolický význam takéhoto konania vo dvojici, lebo je tu naznačená duchovná jednota Krista s Cirkvou, ktorá ohlasuje evanjelium vždy v jeho mene a v spojení s ním, ale je tu naznačený aj základný spôsob evanjelizácie v dejinách Cirkvi, ktorým je výchova k viere v rodine dvojicou manželov, ktorí sú takisto symbolom tejto jednoty Krista a Cirkvi.

Ježišovo nariadenie o dvojiciach pri hlásaní evanjelia malo v tej dobe aj právny význam, lebo podľa židovských zákonov bolo hodnoverné svedectvo aspoň dvoch svedkov. Nemožno teda toto nariadenie brať ako nevyhnutne platné pre všetky časy a všetky miesta. Hlásanie evanjelia sa v každej dobe prispôsobuje kultúre ľudí, ktorým sa evanjelium ohlasuje, aby im bolo zrozumiteľné. To isté sa týka aj samotného ohlasovania formou chodenia po uliciach či domoch, ktorým sme sa už v ktorejsi katechéze zaoberali. Ide o formu ohlasovania evanjelia, ktorá bola vhodná pre tú dobu. To neznamená, že sa nemôže všade využívať aj dnes, ale ak sa má konať organizovaným a oficiálnym spôsobom, má mať formu primeranú tejto dobe a má byť pod vedením cirkevných autorít. Veď ani najohnivejší evanjelizátori dnes neberú doslova Ježišove nariadenia uvedené v Mk 6,10-11 (striasanie prachu z nôh tam, kde ich neprijali). A keby sa dnešní zapálení evanjelizátori, ktorí presadzujú ohlasovanie po domoch, chceli držať slov Písma doslovne, asi by veľmi rýchlo pohoreli aj na poslednom verši dnešného úryvku, ktorý hovorí o vyháňaní zlých duchov a uzdravovaní chorých, ako nevyhnutných sprievodných znakoch ohlasovania evanjelia. Ich ohlasovanie by sa teda ukázalo ako „slovo bez moci“, čiže táranie.

Tí, ktorí v dnešnej dobe berú tieto slová ako doslovne platné pre dnešnú dobu sa skôr či neskôr musia uchýliť k „zázračníctvu“ (často podvodnému) a „démonológii“ nových siekt, čo však súčasne znamená odpad od Cirkvi a prijatie takého chápania viery a spásy, ktorý je nezlučiteľný so skutočným evanjeliom, lebo také „kresťanstvo“ hlása v prvom rade pozemskú spásu, spočívajúcu v ekonomickej prosperite a zdraví za každú cenu.

To je však v radikálnom rozpore s Cirkvou chudobných, ktorým prišiel Ježiš hlásať nielen dočasnú pozemskú, ale hlavne večnú spásu, a tiež s Božím plánom spásy, v ktorom má svoje miesto aj choroba, smrť a kríž, a toto „kresťanstvo prosperity“ tieto skutočnosti v podstate odmieta, čím však odmieta aj samotný Kristov kríž.