Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

Sir 44,1bc.4-7.11-15: Chváliť nám treba slávnych mužov, našich otcov, ako nasledovali po sebe. Pre svoju rozvahu stali sa vodcami ľudu a pre svoju zbehlosť v písmach viedli národy. V ich výrokoch sú slová múdrosti; zostavovali piesne a nápevy, písali a prednášali básne. Boli bohatí a obdarení silou; usilovali sa o krásny život a pokojne žili vo svojich rodinách. Všetci dosiahli slávu u svojich súčasníkov, už za ich života ich chválili. Zostávajú vo svojom potomstve, posvätné dedičstvo sú ich vnukovia; lebo ich potomstvo zostalo verné zmluve a vďaka im – aj ich synovia. Ich potomstvo zostane naveky a ich sláva nezanikne nikdy. Ich telá odpočívajú v pokoji a ich meno žije z pokolenia na pokolenie. O ich múdrosti rozprávajú národy a zhromaždený ľud ich ospevuje.

 

Stretávame sa t s úvodom tzv. „Chvály Otcov“ (kap. 44 až 50), zvláštnej časti Knihy Sirachovcovej (v prílohe pozri krátky komentár k tejto „deuterokánonickej“ knihe). Táto časť knihy sa zdanlivo akoby odkláňa od cieľa tzv. múdroslovných kníh SZ, ktoré riešia hlavne praktické otázky „dobrého života“, lebo sa venuje posvätným dejinám Izraela – čo je obsah tzv. historických kníh SZ – ale zo zvláštneho uhlu pohľadu: nezaoberá sa priamo dejinami národa, venuje sa len slávnym osobnostiam Izraela, ktoré predkladá ako vzory čnostného života – a teda sleduje cieľ múdroslovných kníh iným spôsobom: predložením vzorov „dobrého života“. Preto sa tento úryvok používa aj na sviatky niektorých Cirkvou uctievaných svätcov, ktorých by sme mohli zaradiť do voľnej kategórie akýchsi novozákonných či cirkevných „patriarchov“ (okrem sv. Cyrila a Metoda aj na sviatok sv. Joachima a Anny, rodičov Panny Márie).

 

To čo táto „Chvála Otcov“ (titul „otec“ sa tu chápe v prvom rade v duchovnom zmysle, hoci v SZ aj v zmysle telesnom) vyzdvihuje, nie sú ani tak konkrétne diela, činy, mimoriadne schopnosti či ovocie života týchto významných postáv židovských dejín, hoci aj tie sa tu samozrejme spomínajú (ale v podstate ako prejavy pôsobenia Božieho ducha v týchto „otcoch“), ale v prvom rade ich nábožnosť a „vernosť zmluve“, t.j. vernosť Bohu, ktorú odovzdali aj svojim potomkom (tak v telesnom ako aj v duchovnom zmysle). Všetky ich ľudské výkony teda boli podriadené Božej službe (tak ako je to aj v prípade sv. Cyrila a Metoda), čo biblické postavy ako vzory viery odlišuje od ostatných významných postáv ľudských dejín, pri ktorých si pripomíname len ich ľudské výkony vzhľadom na dobro spoločnosti, či už národa alebo celého ľudstva – ale bez vzťahu k Božiemu plánu spásy. Múdrosť, o ktorej sa hovorí v biblických „múdroslovných knihách“, je totiž hlavne Božím darom, je prejavom pôsobenia Božieho Ducha, a pochádza preto z nábožného života, nie z rozvíjania čisto ľudských schopností či „z ľudskej múdrosti“, pochádzajúcej z prirodzeného nadania, šikovnosti či vzdelania. Biblia zdôrazňuje, že všetky ľudské schopnosti majú svoj skutočný význam len vtedy, ak sú vložené do Božej služby a podriadené Božej vôli. Veriaci človek si má uctievať hlavne týchto „hrdinov viery“ a od nich sa učiť pravej múdrosti, čo však neznamená, že má pohŕdať ľudskou múdrosťou, vzdelaním či prirodzenou šikovnosťou, len musí chápať, že v živote veriaceho človeka má prednosť Božia múdrosť.

 
Mt 28,16-20: Jedenásti učeníci odišli do Galiley na vrch, kam im Ježiš rozkázal. Keď ho uvideli, klaňali sa mu, no niektorí pochybovali. Ježiš pristúpil k nim a povedal im: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“

 

Záver Matúšovho evanjelia (misijný príkaz – príkaz učiť všetky národy – spojený s príkazom krstiť a uistenie o Pánovej božskej autorite ako aj trvalej prítomnosti v Cirkvi „až do skončenia sveta“), sa používa napr. aj na slávnosť Najsvätejšej Trojice (a samozrejme aj na slávnosť Nanebovstúpenia Pána, ale len v roku A, v ktorom sa číta „Matúš“) kvôli jedinej zmienke trojičnej formuly v evanjeliách (tieto slová pravdepodobne nepovedal Ježiš sám, ale sú odrazom trojičnej krstnej formuly, ktorá sa zaužívala v Cirkvi už v prvom storočí, a preto ju Matúš používa; v úplných počiatkoch Cirkvi sa krstilo „v mene Ježiša“ – pozri Sk 2,38; 8,16; 10,48; 19,5 a tiež 1Kor 6,11). Kvôli svojmu bohatému obsahu sa tento text v liturgii okrem tohto používa aj pri sv. omšiach spojených s krstom alebo na sviatky misionárov, ako aj v omšiach na osobitné úmysly: „za Cirkev“ a „za ohlasovanie evanjelia“ (Lekcionár V). Záver Mt je vlastne stručným zhrnutím obsahu a významu celého evanjelia (nielen Mt) a vyznaním viery v Zmŕtvychvstalého Krista – v jeho víťazstvo nad svetom, v jeho moc, ako aj v poslanie Cirkvi, ktorá je Kristovým telom.

 

Prečo Ježiš kázal učeníkom ísť z Jeruzalema do Galiley a ešte k tomu na akýsi vrch (pravdepodobne ide o vrch, na ktorom Ježiš predniesol u Mt svoju „horskú reč“, teda „vrch blahoslavenstiev“ – pozri Mt 5 až 7 kap.)? Matúš, ktorý svoje evanjelium píše pre kresťanov zo židovstva (židokresťanov), pravdepodobne predpokladá, že adresáti jeho evanjelia poznajú biblické dejiny a rozumejú biblickej symbolike, ktorá tu spočíva v tom, že Ježiš ako nový Mojžiš prevádza svoj nový ľud (vedený apoštolmi) z Jeruzalema, ktorý tu však výnimočne symbolizuje „Egypt“, lebo v ňom bol „Boží služobník“ (kedysi Izrael, teraz Mesiáš) prenasledovaný, cez Červené more svojho utrpenia a zmŕtvychvstania do „zasľúbenej zeme“, do Cirkvi, ktorú symbolizuje Galilea. Galilea tu teda znamená akési vnútorné oddelenie od starého vyvoleného národa, ktorého centrom bol Jeruzalem, a východiskový bod pre poslanie nového vyvoleného národa, Cirkvi, ktorá bude poslaná ku všetkým národom, aj k pohanom, ktorí žili aj v Galilei (Židia z Jeruzalema volali túto časť Svätej zeme „Galilea pohanov“). Tak ako sa kedysi Boží ľud vrátil z Egypta tam, odkiaľ vyšiel, tak aj nový Boží ľud sa vrátil tam, odkiaľ vyšiel jeho zakladateľ, Ježiš, aby začal novú éru života vyvoleného národa. Galilea môže symbolizovať aj celý svet, ktorý má nový vyvolený národ „dobyť“, podriadiť Božej vláde, tak ako kedysi Izraeliti po príchode do Zasľúbenej zeme museli ju najprv „dobyť“ pre Boha. Ježiš tu teda dáva učeníkom bojový rozkaz k podrobeniu celého sveta Božej vláde. Výraz „daná mi je všetka moc“ znamená novú autoritu, s ktorou Ježiš  vystupuje od chvíle svojho zmŕtvychvstania, ktorá je už otvorene božská, keďže dovtedy ju Ježiš skrýval z dôvodu svojho poslania pokorného Božieho služobníka, obetujúceho sa za svoj ľud ako baránok.