Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Iz 66, 10-14c) Tešte sa s Jeruzalemom, jasajte v ňom všetci, čo ho milujete, radujte sa s ním všetci, čo ste nad ním trúchlili. Sajte dosýta z pŕs jeho útechy a pite s rozkošou z pŕs jeho slávy. Lebo takto hovorí Pán: „Hľa, obrátim k nemu pokoj ako rieku, ako rozvodnený potok slávu národov. Budete sať, v náručí vás budú nosiť a na kolenách láskať. Ako keď niekoho utešuje matka, tak vás ja poteším; v Jeruzaleme nájdete útechu. Až to uvidíte, zaraduje sa vám srdce a vaše kosti oživnú ako svieža tráva. Pánova ruka sa ukáže na jeho služobníkoch.“

 

Úryvok prvého čítania tejto nedele je z tretej časti (a z poslednej kapitoly) knihy Izaiáš. Autorom tejto časti je neznámy „píšuci“ prorok nazývaný TritoIzaiáš („tretí Izaiáš“), jeden z duchovných nasledovníkov „veľkého“ (prvého) Izaiáša. TritoIzaiáš písal až po návrate Izraelitov z babylonského vyhnanstva do Jeruzalema, čiže po r.  538 pred Kristom (presnejšie medzi rokmi 520–515 pred Kr.). „Prvý“ Izaiáš žil vo 8. storočí pred Kr. a verejne začal pôsobiť po r. 740 pr. Kr., v poslednom roku judského kráľa Achaza, ako píše vo svojej knihe (por. Iz 6,1).  

Poexilová doba bola plná tak radosti z návratu ako aj smútku z nenaplnených očakávaní, plná práce na obnove národného a náboženského života ako aj beznádeje z neustálych nezdarov. Sen niekoľkých generácii Izraela sa splnil – vrátili sa z cudzej zeme, ale doma bolo všetko zničené – nielen stavby, ale aj vzťahy, náboženský aj sociálny život. Oproti životu v Babylone bolo všetko úbohejšie, menej vznešené, menej kultúrne. Spomienky na starý Jeruzalem v porovnaní so súčasnou realitou vyvolávali skôr smútok z navždy stratenej zlatej minulosti, než inšpiráciu pre budovanie lepšej budúcnosti. Obnoviť budovu chrámu sa ukázalo síce ťažké, ale predsa oveľa ľahšie ako obnoviť vieru, mravnosť, zbožnosť. Prorok chce do tejto situácie priniesť povzbudenie a útechu.

Prorok má pred svojím duchovným zrakom obnovený Jeruzalem. Jeruzalem ako symbol celého národa tvorí centrum záujmu celej knihy Izaiáš. Tretí Izaiáš však vidí nie to zničené a v jeho dobe ťažko sa obnovujúce mesto, ale vníma ho z eschatologickej perspektívy, teda vníma ho ako duchovný symbol mesiášskych čias. Jeruzalem sám osebe je v prvom rade symbolom celého národa, ale v spojení s chrámom, ktorý je jeho duchovným stredom, je symbolom samého Boha, ktorý prebýva uprostred Izraela a deti Izraela sa k nemu môžu obracať ako sa deti obracajú na svoju matku vo všetkých svojich potrebách. Boh sa od nich pre ich hriechy načas vzdialil, ale opäť k nim obrátil svoju milosrdnú tvár a poskytuje Izraelitom útechu a pokoj. Hoci je teda toho veľa, čo je v prítomnosti národa skôr k plaču, predsa je možné vo viere v Božiu lásku a starostlivosť sa radovať, lebo raz sa k Izraelu opäť vráti „sláva národov“. Dôvodom na radosť v prítomnosti je teda nádej na úžasnú budúcnosť.

Budúcnosť Izraela nie je opisovaná príliš konkrétne (tak ako je to v prorockých knihách bežné), nie je viazaná na konkrétne budúce historické udalosti, ide len o obrazy obsahujúce prísľuby skvelej budúcnosti, ktorú na konci čias Izraelu zaistí sám Boh. Nádej na budúcu spásu sa však opiera nie o nejaké falošné ilúzie, ale o konkrétne spásonosné činy Boha v prospech Izraela. Tak ako Jahve zachránil Izraelitov – bez ich vlastného pričinenia – z babylonského zajatia, tak obnoví Jeruzalem a dá mu večnú budúcnosť. Záchrana zo zajatia je teda predobrazom konečnej spásy. Myšlienka spásy je zlatou niťou celej knihy Izaiáš a spája ju do jedného celku, napriek tomu, že bola vytvorená minimálne tromi rôznymi autormi v troch rôznych dejinných obdobiach.

Obraz Boha (v symbole Jeruzalema ale v spojení s chrámom ako jeho centrom) ako matky, ktorá kojí dieťa, je jeden z najkrajších obrazov Starého Zákona, ktorý rozbíja predsudky o tom, že Boh Starého Zákona je tvrdý, neznášanlivý a nemilosrdný. Jeruzalem je v hebrejčine ženského rodu. Súvisí to so starovekým presvedčením, že každé mesto je považované za „matku svojich obyvateľov“. Prorok pripomína, že tak ako táto matka kedysi trúchlila nad svojimi deťmi, odvedenými do zajatia, tak teraz pre ňu nastal čas radosti z návratu jej detí.

Budúcnosť navrátilcov zo zajatia do vlasti teda nie je bezútešná, zúfalá, práve naopak, je plná dobrých vyhliadok do budúcnosti, lebo stojí nie na ľudských falošných nádejach a spoliehaní sa na ľudské sily, ale na Božej láske, vernosti a moci, ktorá sa v dejinách Izraela už toľkokrát osvedčila ako najspoľahlivejšia záchrana pred nepriateľmi a základ prosperity národa. Prorok teda nepriamo vyzýva k vernosti Bohu a jeho zmluve s ľudom, ako aj k účasti na pravom kulte v obnovenom chráme, lebo obnova Jeruzalema stojí na vernosti Bohu.

Text dnešného prvého čítania bol vybratý (zdá sa) pre jeho voľný myšlienkový súvis s evanjeliom, ktoré hovorí o rozoslaní 72 Kristových učeníkov. Počet sedemdesiatdva (v niektorých prekladoch 70) je v Biblii obrazom národov celého sveta. Proroci totiž hlásali univerzalizmus spásy, teda že na budúcom slávnom osude Izraela budú mať podiel všetky národy sveta. To sa uskutočnilo už aj vznikom Cirkvi, ktorá je novým, hoci ešte stále iba pozemským Jeruzalemom, ktorý však na rozdiel od starého Jeruzalema začleňuje všetky národy sveta.

 

Spracované podľa: http://www.pastorace.cz/Kazani/14-nedele-v-mezidobi-C-Stul-slova.html

 

 

(Lk 10, 1-12. 17-20) Pán si vyvolil iných sedemdesiatich dvoch a po dvoch ich poslal pred sebou do každého mesta a na každé miesto, kam sa sám chystal ísť. A povedal im: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu! Choďte! Hľa, posielam vás ako baránkov medzi vlkov. Nenoste mešec ani kapsu, ani obuv a cestou nikoho nepozdravujte! Keď vojdete do niektorého domu, najprv povedzte: ‚Pokoj tomuto domu!‘ Ak tam bude syn pokoja, váš pokoj na ňom spočinie; ak nie, vráti sa k vám. V tom dome potom ostaňte, jedzte a pite, čo majú, lebo robotník si zaslúži svoju mzdu. Neprechádzajte z domu do domu! A keď prídete do niektorého mesta a prijmú vás, jedzte, čo vám predložia, uzdravujte chorých, čo sú v ňom, a povedzte im: ‚Priblížilo sa k vám Božie kráľovstvo.‘ Keď prídete do niektorého mesta a neprijali by vás, vyjdite do jeho ulíc a povedzte: ‚Striasame na vás aj prach, čo sa nám vo vašom meste prilepil na nohy. Ale vedzte, že sa priblížilo Božie kráľovstvo!‘ Hovorím vám, že Sodomčanom bude v onen deň ľahšie ako takému mestu.“

Sedemdesiati dvaja sa vrátili natešení a hovorili: „Pane, aj zlí duchovia sa nám poddávajú v tvojom mene!“ On im povedal: „Videl som satana padať z neba ako blesk. Hľa, dal som vám moc šliapať po hadoch a škorpiónoch i po všetkej sile nepriateľa a nič vám neuškodí. No neradujte sa z toho, že sa vám poddávajú duchovia, ale radujte sa, že sú vaše mená zapísané v nebi.“

 

Aj dnešný úryvok z evanjelia musíme chápať v súvislosti s Ježišovou cestou do Jeruzalema, s jeho odchodom  k Otcovi, s blížiacim sa zavŕšením jeho spásonosného diela. Ježiš preto vysiela pred sebou sedemdesiatich dvoch učeníkov, ktorí majú po dedinách Samárie a Judey (Ježiš potom ako sa „pevne rozhodol ísť do Jeruzalema“ – por. Lk 9,51 – opustil Galileu) ohlasovať príchod Božieho kráľovstva. Počet 72 má teologický zmysel podobne ako počet 12 apoštolov. Apoštoli sú totiž poslaní k 12 kmeňom Izraela, teda k vyvolenému národu. V počte 72 je však ukryté poslanie ku všetkým ľuďom, ku všetkým národom sveta, lebo podľa Gn 10 (podľa prekladu Septuaginty) je na svete 72 národov. Ježišovo dielo, vstup Božieho kráľovstva do sveta, sa teda bude týkať nielen Izraela, ale celého sveta.

Rozoslanie „po dvoch“ okrem toho, že je praktické, je aj požiadavkou Mojžišovho zákona, lebo len svedectvo aspoň dvoch osôb o nejakej skutočnosti, sa mohlo považovať za hodnoverné – a museli to byť muži. Poslanie učeníkov je viazané na miesta, kde sa Ježiš sám chystal ísť, lebo bez Ježišovej prítomnosti by ohlasovanie Božieho kráľovstva bolo prázdne, nenašlo by svoje naplnenie, lebo Božie kráľovstvo je v skutočnosti prítomné v ňom samom.

Ježiš rozoslanie svojich učeníkov prirovnáva k žatve. Žatva je v Biblii obrazom posledného súdu. Je teda treba v mesiášskych časoch, v čase Cirkvi, pozbierať tých, ktorí prijali Božiu zvesť a oddeliť ich od tých, ktorí túto zvesť odmietli. Pánom žatvy je Boh, on najíma aj robotníkov, teda hlásateľov evanjelia. Je preto potrebné prosiť Pána žatvy, aby najal čím viac robotníkov, ktorí sprostredkujú spásu čo najväčšiemu počtu zachránených. Naša spolupráca s Bohom pri spáse sveta sa teda môže konať nielen priamou účasťou na diele evanjelizácie, ale aj modlitbou, ktorá sa javí dokonca ako prvoradá podmienka úspechu evanjelizácie. Nemalí by sme tu však myslieť iba na zväčšenie počtu kňazov či lepšiu cirkevnú organizáciu, ale hlavne na podstatu evanjelizačnej činnosti, ktorou je šírenie Božieho kráľovstva, ktoré nie je viazané výlučne na Cirkev a jej štruktúry (Boží Duch totiž pôsobí aj mimo hraníc Cirkvi), hoci v diele spásy sveta Cirkev zohráva nezastupiteľnú úlohu. Modlitba o robotníkov do Božej žatvy teda nemá byť len prosbou o väčší počet kňazov či o úspech našich ľudských projektov evanjelizácie, ale aj prosbou o pôsobenie Božieho Ducha aj tam, kde Cirkev nemá z rôznych dôvodov prístup, ale Boží Duch tam môže napriek tomu pôsobiť.

Dielo spásy má však svojich nepriateľov, preto Ježiš vopred upozorňuje na odpor, ktorý budú hlásatelia evanjelia vzbudzovať. Ale proti útokom týchto „vlkov“ sa nemajú brániť ich útočnými metódami, ale pokojnou vytrvalosťou. Výzva nebrať si sebou nič na misijnú cestu ukazuje na jednej strane na skutočnosť, že moc hlásateľa evanjelia nespočíva v pozemských metódach presviedčania alebo získavania ľudí, ale len v moci Božieho slova, ale na druhej strane v spojení s príkazom nikoho nepozdravovať, teda nezdržiavať sa dlhými obradnými orientálnymi pozdravmi, poukazuje aj na naliehavosť, časovú súrnosť poslania Ježišových učeníkov, lebo čas života je krátky, treba ho dobre využiť a nestrácať ho zbytočnými starosťami o pominuteľné hodnoty. Príležitosť na spásu je jedinečná, nesmie sa prepásť, ide tu vlastne o záchranu večného života, preto možno ohlasovanie evanjelia prirovnať k požiaru, pri ktorom človek musí zanechať všetko čo má, vybehnúť z „domu“ svojho pozemského pohodlia bosý, bez dokladov, peňaženky a akýchkoľvek vecí, ktoré sa dajú dať do kapsy či do kufra, lebo tu ide o záchranu toho najcennejšieho.

Židia pri vstupe do cudzieho domu želali jeho obyvateľom pokoj, tu však ide o Boží pokoj (šalóm), teda o sprostredkovanie spásy. Nesmieme tieto slová chápať doslovne ako príkaz „podomovej evanjelizácie“ (ale ani ako zákaz „pouličnej evanjelizácie“), pod domom tu môžeme chápať celé národy alebo akékoľvek prostredie, v ktorom žijú ľudia, ku ktorým sú hlásatelia evanjelia poslaní. Ježiš tu nechce ani prikazovať slová, akými sa má začať evanjelizácia, len poukazuje na obsah evanjelizácie, ktorou je sprostredkovanie Božieho pokoja, teda spásy. Učeníci si ani nemajú robiť prílišné starosti a výčitky, ak niekto ich slová neprijme. Účinnosť Božieho slova totiž nezávisí v prvom rade od vlastností či schopností evanjelizátora, ale od schopnosti poslucháča zachytiť Božie posolstvo. To však neospravedlňuje hlásateľa evanjelia od snahy konať svoju prácu aj z čisto ľudského hľadiska čo najlepšie.

Príkaz „jesť, čo vám predložia“ netreba chápať len v zmysle materiálneho zabezpečenia služobníkov Cirkvi („lebo robotník si zaslúži svoju mzdu“), ale aj v zmysle prispôsobenia sa miestnej kultúre a netrvaní na prísnych židovských predpisoch o dovolených či nedovolených jedlách (preto je asi táto myšlienka o jedení zdvojená, lebo plot židovských predpisov bol silný aj v Lukášovom čase). Hlásateľ evanjelia má teda ohlasovať Božie posolstvo a nie  svoje vlastné obľúbené náboženské názory, nesnažiť sa o prerobenie ľudí na svoj obraz, ale na obraz Boží. On sám má slobodu prispôsobiť sa aj tomu, čo je mu cudzie, ak to neodporuje evanjeliu, ale má nechať slobodu aj druhým.

Ťažko pochopiteľná je pre nás zmienka o moci uzdravovania, ktorú Ježiš odovzdal svojim učeníkom. Výkladov tejto poznámky je viac, a je ťažké rozsúdiť, ktorý výklad je najsprávnejší, pravdepodobne je v každom výklade kus pravdy, pričom ale asi ani jeden neobsahuje celú pravdu sám osebe. Staršie výklady „moci uzdravovania“ hovoria najviac o výnimočnosti doby prvého hlásania evanjelia, kedy sa moc Ducha Svätého prejavovala pri hlásaní evanjelia transparentnejšie ako v neskorších dobách Cirkvi. Novšie výklady, najmä „charizmatické“, hovoria naopak o slabosti viery hlásateľov evanjelia v dnešnej dobe, ktorí už nemajú také bezprostredné spojenie s Božím Duchom a takú vieru v jeho moc akú mali povedzme apoštoli, a je preto potrebné aby v moc Ducha Svätého nanovo uverili a prosili o jeho charizmy, napr. aj o dar uzdravovania. Jedným z výkladov moci uzdravovania (a tiež moci vyháňania zlých duchov), o ktorej hovorí Ježiš v dnešnom evanjeliu, je aj výklad, ktorý „uzdravovanie a vyháňanie zlých duchov“ chápe skôr symbolicky, resp. v prvom rade duchovne, ako nápravu zlých pomerov, v ktorých človek žije, a to v dôsledku moci Božieho slova a v dôsledku následného obrátenia (ktoré možno samo osebe označiť za vyhnanie „zlého ducha“ nevery v Boha), ktoré prináša celkové zlepšenie životných pomerov (ale v prvom rade zlepšenie duchovného stavu človeka), teda „uzdravenie“ vo všetkých oblastiach života, nielen v oblasti telesného zdravia.

 

Spracované podľa: http://www.pastorace.cz/Kazani/14-nedele-v-mezidobi-C-Stul-slova.html