(Iz 66, 10-14c) Tešte sa s Jeruzalemom, jasajte v ňom všetci, čo ho milujete, radujte sa s ním všetci, čo ste nad ním trúchlili. Sajte dosýta z pŕs jeho útechy a pite s rozkošou z pŕs jeho slávy. Lebo takto hovorí Pán: „Hľa, obrátim k nemu pokoj ako rieku, ako rozvodnený potok slávu národov. Budete sať, v náručí vás budú nosiť a na kolenách láskať. Ako keď niekoho utešuje matka, tak vás ja poteším; v Jeruzaleme nájdete útechu. Až to uvidíte, zaraduje sa vám srdce a vaše kosti oživnú ako svieža tráva. Pánova ruka sa ukáže na jeho služobníkoch.“

Úryvok prvého čítania tejto nedele je z tretej časti (a z poslednej kapitoly) knihy Izaiáš. Autorom tejto časti je neznámy „píšuci“ prorok nazývaný TritoIzaiáš („tretí Izaiáš“), jeden z duchovných nasledovníkov „veľkého“ (prvého) Izaiáša. TritoIzaiáš písal až po návrate Izraelitov z babylonského vyhnanstva do Jeruzalema, čiže po r.  538 pred Kristom (presnejšie medzi rokmi 520–515 pred Kr.). „Prvý“ Izaiáš žil vo 8. storočí pred Kr. a verejne začal pôsobiť po r. 740 pr. Kr., v poslednom roku judského kráľa Achaza, ako píše vo svojej knihe (por. Iz 6,1).  

Poexilová doba bola plná tak radosti z návratu ako aj smútku z nenaplnených očakávaní, plná práce na obnove národného a náboženského života ako aj beznádeje z neustálych nezdarov. Sen niekoľkých generácii Izraela sa splnil – vrátili sa z cudzej zeme, ale doma bolo všetko zničené – nielen stavby, ale aj vzťahy, náboženský aj sociálny život. Oproti životu v Babylone bolo všetko úbohejšie, menej vznešené, menej kultúrne. Spomienky na starý Jeruzalem v porovnaní so súčasnou realitou vyvolávali skôr smútok z navždy stratenej zlatej minulosti, než inšpiráciu pre budovanie lepšej budúcnosti. Obnoviť budovu chrámu sa ukázalo síce ťažké, ale predsa oveľa ľahšie ako obnoviť vieru, mravnosť, zbožnosť. Prorok chce do tejto situácie priniesť povzbudenie a útechu.

Prorok má pred svojím duchovným zrakom obnovený Jeruzalem. Jeruzalem ako symbol celého národa tvorí centrum záujmu celej knihy Izaiáš. Tretí Izaiáš však vidí nie to zničené a v jeho dobe ťažko sa obnovujúce mesto, ale vníma ho z eschatologickej perspektívy, teda vníma ho ako duchovný symbol mesiášskych čias. Jeruzalem sám osebe je v prvom rade symbolom celého národa, ale v spojení s chrámom, ktorý je jeho duchovným stredom, je symbolom samého Boha, ktorý prebýva uprostred Izraela a deti Izraela sa k nemu môžu obracať ako sa deti obracajú na svoju matku vo všetkých svojich potrebách. Boh sa od nich pre ich hriechy načas vzdialil, ale opäť k nim obrátil svoju milosrdnú tvár a poskytuje Izraelitom útechu a pokoj. Hoci je teda toho veľa, čo je v prítomnosti národa skôr k plaču, predsa je možné vo viere v Božiu lásku a starostlivosť sa radovať, lebo raz sa k Izraelu opäť vráti „sláva národov“. Dôvodom na radosť v prítomnosti je teda nádej na úžasnú budúcnosť.

Budúcnosť Izraela nie je opisovaná príliš konkrétne (tak ako je to v prorockých knihách bežné), nie je viazaná na konkrétne budúce historické udalosti, ide len o obrazy obsahujúce prísľuby skvelej budúcnosti, ktorú na konci čias Izraelu zaistí sám Boh. Nádej na budúcu spásu sa však opiera nie o nejaké falošné ilúzie, ale o konkrétne spásonosné činy Boha v prospech Izraela. Tak ako Jahve zachránil Izraelitov – bez ich vlastného pričinenia – z babylonského zajatia, tak obnoví Jeruzalem a dá mu večnú budúcnosť. Záchrana zo zajatia je teda predobrazom konečnej spásy. Myšlienka spásy je zlatou niťou celej knihy Izaiáš a spája ju do jedného celku, napriek tomu, že bola vytvorená minimálne tromi rôznymi autormi v troch rôznych dejinných obdobiach.

Obraz Boha (v symbole Jeruzalema ale v spojení s chrámom ako jeho centrom) ako matky, ktorá kojí dieťa, je jeden z najkrajších obrazov Starého Zákona, ktorý rozbíja predsudky o tom, že Boh Starého Zákona je tvrdý, neznášanlivý a nemilosrdný. Jeruzalem je v hebrejčine ženského rodu. Súvisí to so starovekým presvedčením, že každé mesto je považované za „matku svojich obyvateľov“. Prorok pripomína, že tak ako táto matka kedysi trúchlila nad svojimi deťmi, odvedenými do zajatia, tak teraz pre ňu nastal čas radosti z návratu jej detí.

Budúcnosť navrátilcov zo zajatia do vlasti teda nie je bezútešná, zúfalá, práve naopak, je plná dobrých vyhliadok do budúcnosti, lebo stojí nie na ľudských falošných nádejach a spoliehaní sa na ľudské sily, ale na Božej láske, vernosti a moci, ktorá sa v dejinách Izraela už toľkokrát osvedčila ako najspoľahlivejšia záchrana pred nepriateľmi a základ prosperity národa. Prorok teda nepriamo vyzýva k vernosti Bohu a jeho zmluve s ľudom, ako aj k účasti na pravom kulte v obnovenom chráme, lebo obnova Jeruzalema stojí na vernosti Bohu.

Text dnešného prvého čítania bol vybratý (zdá sa) pre jeho voľný myšlienkový súvis s evanjeliom, ktoré hovorí o rozoslaní 72 Kristových učeníkov. Počet sedemdesiatdva (v niektorých prekladoch 70) je v Biblii obrazom národov celého sveta. Proroci totiž hlásali univerzalizmus spásy, teda že na budúcom slávnom osude Izraela budú mať podiel všetky národy sveta. To sa uskutočnilo už aj vznikom Cirkvi, ktorá je novým, hoci ešte stále iba pozemským Jeruzalemom, ktorý však na rozdiel od starého Jeruzalema začleňuje všetky národy sveta.

Spracované podľa: http://www.pastorace.cz/Kazani/14-nedele-v-mezidobi-C-Stul-slova.html

(Ž 66, 1-3a. 4-5. 6-7a. 16+20) Jasaj Bohu, celá zem; hrajte a spievajte na slávu jeho mena, vzdávajte mu chválu. Hovorte Bohu: „Aké úžasné sú tvoje diela. R. Nech sa ti klania celá zem a nech ti spieva, nech ospevuje tvoje meno.“ Poďte a pozrite na Božie diela; úžas budia skutky, ktoré koná ľuďom. R. More premieňa na suchú zem, rieku možno prejsť suchou nohou; preto sa tešíme z neho. Svojou mocou panuje naveky. R. Poďte sem a počúvajte, všetci ctitelia Boží, vyrozprávam vám, aké veľké veci mi urobil. Nech je zvelebený Boh, lebo neodmietol moju modlitbu a neodňal mi svoje milosrdenstvo. Refrén (responzum): Jasaj Bohu, celá zem.

Ž 66 (v slovenskom ekumenickom preklade začína slovami: „Hlasne jasaj Bohu, celá zem!“) je v liturgickom slovenskom katolíckom preklade pomenovaný ako „Hymnus k ďakovnej obete“, v evanjelickom preklade (Tranoscius 2015) ako „Chválospev zboru za Božiu ochranu“. A. Botek dáva žalmu názov „Verejné vďakyvzdanie“. J. Hrbata obsah a literárny štýl žalmu opisuje názvom: „Výzva k oslave Boha ďakovným hymnom“.  Odborný slovenský komentár ku Knihe žalmov dáva žalmu nadpis „Ďakovná pieseň národa“.

Žalm má teda zmiešaný štýl, je hymnom chvály (chválospevom) aj vďakyvzdaním. Ako sme si už viackrát uviedli, medzi týmito dvoma štýlmi je len minimálny rozdiel (príčinou chvály Boha je často práve pocit vďačnosti za nejaké konkrétne, hoci priamo neidentifikované Božie dobrodenie, či všeobecne za Božie dobrodenia), skôr v obsahu než v literárnych prostriedkoch (o chválospevoch pozri katechézu k Ž 104 na turíčnu nedeľu; o rozdiele medzi týmito dvomi literárnymi druhmi pozri aj katechézu k Ž 138 na 5. nedeľu cez rok C).

V hebrejskom (masoretskom – pozri katechézu k Ž 91 na 1. pôstnu nedeľu v roku C) texte žalmu nachádzame opäť (dodatočný) hebrejský nadpis: Lamnaséah (vysvetlenie k tomuto výrazu pozri v katechéze k responzóriovému žalmu 25. nedele cez rok B). Šír. Mizmor. V katolíckom preklade: Zbormajstrovi. Pieseň. Žalm. V evanjelickom preklade: Pre hudobný prednes. Pieseň. Žalm. Výraz šír sa zvykne prekladať ako „pieseň“ (v niektorých slovenských prekladoch sa ale ako „poučná pieseň“ zvykne prekladať aj výraz maskil), t.j. text spievaný ľudským hlasom (v Žaltári je týmto výrazom označených až 30 žalmov: Ž 30, 45, 46, 48, 65-68, 75, 76, 83, 87, 88, 92, 108, 120-134 – táto posledná skupina 15 žalmov sa nazýva „piesne výstupov“, hebr. šír hamaalot – pozri katechézu na 10. nedeľu cezročného cyklu B), výraz mizmor je pôvodný hebrejský výraz pre to, čo my označujeme ako žalm, a ide tiež o pieseň (spievanú ľudským hlasom), ale sprevádzanú hudobnými nástrojmi. Dôvod, prečo sa v niektorých žalmoch nachádzajú oba tieto výrazy vedľa seba (t.j. Šír aj mizmor, alebo Mizmor aj šír), je dodnes nejasný (ide o 13 žalmov: Ž 30, 48, 65-68, 75, 76, 83, 87, 88, 92, 108), keďže z tohto spojenia v podstate vyplýva, že v prípade „šír a mizmor“nejde o dva odlišné literárne či hudobné štýly (teda obidva výrazy označujú „náboženské piesne“), ale že výraz mizmor označuje skôr nejakú „zbierku, z ktorej daná pieseň pochádza“, než literárny či hudobný štýl odlišný od piesne (šír). Nezabudnime, že tieto hebrejské nadpisy vznikli neskôr, ako samotné žalmy (preto nadpisy nepovažujeme za „inšpirované texty“), a to buď v dobe, keď už jestvovala celá Kniha žalmov, alebo keď jestvovali aspoň zbierky, z ktorých bola táto biblická kniha zostavená (a nadpisy by potom pochádzali od redaktorov, ktorí zostavili Knihu žalmov z týchto zbierok).

Pre zaujímavosť možno uviesť, že po žalme 50 ide o prvý žalm po skupine dávidovských žalmov 51-65, ktorý nie je nadpísaný menom kráľa Dávida. Okrem autora nie je možné z kontextu žalmu určiť ani historickú dobu či okolnosti vzniku žalmu (jedným z možných dôvodov vzniku žalmu môže byť poďakovanie za záchranu z rúk asýrskeho kráľa Senacheriba pri Jeruzaleme v r. 701 pr. Kr. – bez boja, ako to opisuje 2Kr 18 – 19, aj Iz 36 – 37, osobitne 2Kr 19,35-36; k tejto udalosti sa pravdepodobne vzťahuje viacero žalmov, ktorých historický kontext je inak neznámy, napr. aj Ž 47 – por. katechézu k žalmu na slávnosť Nanebovstúpenia Pána). Názor o skoršom vzniku tohto žalmu (pred babylonským zajatím) vychádza aj zo zaradenia tohto žalmu do „druhej knihy Žaltára“, ktorá obsahuje žalmy zo skoršej (t.j. staršej) doby, buď kráľovskej alebo aj predkráľovskej.

Komentátori navrhujú viacero možností delenia žalmu. Jeden z návrhov vychádza z možného dlhšieho redakčného procesu v troch fázach: vv. 1-7 tvoria možno pôvodný hymnus o dejinách spásy, vv. 8-12 by boli obohatením pôvodného hymnu o ďakovný chválospev za opakované vyslobodenie, a v poslednej fáze redakčného procesu bol azda k týmto dvom častiam pridaný individuálny ďakovný hymnus (vv. 13-20). Celý žalm je ale možné pokladať aj za jednotnú kompozíciu, v ktorej sa len v jej jednotlivých častiach kladú rôzne akcenty.

Iné delenie žalmu navrhuje chápať žalm ako spojenie dvoch chválospevov: kolektívneho vo vv. 1-12 a individuálneho vo vv. 13-20. Zatiaľ čo v prvej časti dominuje oslava Bohu, v druhej poďakovanie za Božie dobrodenia; prvá časť by teda bola hymnom chvály (oslavný chválospev) a druhá hymnom vďaky (ďakovný chválospev). Individuálna chvála (vv. 13-20 sú uvádzané v 1. os. singuláru) a kolektívna chvála (vv. 8-12 sú v 1. os. plurálu) sa ale prelínajú celým žalmom, keďže žalm vytvoril zrejme jednotlivec v mene kolektívu, ale kolektív (národ Izrael) tu spoločne ďakuje za Božie dobrodenia, ktoré dostal tak celý národ ako aj jednotlivci.

Žalm začína (veršom 1b, keďže v. 1a tvorí spomenutý hebrejský nadpis žalmu) pozvaním „celej zeme“ (pod „celou zeme“ môžeme rozumieť nielen nevedomé stvorenia, ale aj celé ľudstvo, vrátane pohanov, ktorí nie sú vyňatí z povinnosti chváliť svojho Stvoriteľa a klaňať sa mu) na oslavu Boha ako Kráľa celej zeme (kráľovská hodnosť Boha je naznačená motívom klaňania sa zeme svojmu Stvoriteľovi vo v. 4). Výraz „jasaj“ (v ekumenickom preklade „Hlasne jasaj!“) možno preložiť aj ako „Krič“ alebo „Hlasne volaj na slávu“. Pôvodne išlo o výzvu na bojový pokrik Izraelitov bojujúcich s Božími nepriateľmi. Božie meno v tomto žalme má jednotnú formu Elohím, keďžežalm pochádza z „druhej knihy“ Žaltára (Ž 42-72; o druhej knihe Žaltára pozri katechézu na vigíliu slávnosti Narodenia Jána Krstiteľa), ktorá je súčasťou tzv. „elohistického žaltára“ (Ž 42-83).

V. 2 je v slovenskom katolíckom (liturgickom) preklade preložený voľnejšie, v hebrejčine je syntax verša zložitejšia: Hrajte (t.j. spievajte za sprievodu hudobných nástrojov; sloveso, ktoré je tu použité, je aj základom slova mizmor, t.j. žalm, doslovne by sa teda toto sloveso dalo preložiť ako „spievajte žalmy“, t.j. náboženské piesne s hudobným sprievodom) na slávu jeho mena, vzdajte slávu jeho chvále (odborný preklad). Hebrejský výraz kabod, ktorý je v tomto verši použitý až 2x, znamená nielen slávu, ale aj vznešenosť a česť. Kabod je pritom synonymom slova tehila, t.j. chvála, ktoré sa takisto nachádza v tomto verši, aj preto je tento verš (zvlášť jeho druhú časť) ťažké preložiť doslovne do iných jazykov. V. Fischl druhú časť tohto verša prekladá: vzdávejte čest jeho slávě (por. Kniha žalmů s Rašiho výkladem, Garamond, Praha 2018).  

Z v. 3 máme v našom responzóriovom žalme uvedenú len jeho prvú časť, ktorá vyjadruje dôvod chvály Boha: úžas nad jeho dielami, ktoré ale nie sú konkretizované. Druhá časť tohto prekladu znie: Pre tvoju nesmiernu moc budú sa ti líškať tvoji nepriatelia (v. 3b). A. Botek prekladá hebrejský text vernejšie, bez náznaku akejsi falošnej podriadenosti pohanov Bohu Izraela: Toľká je tvoja moc, že aj tvoji nepriatelia pred tebou sa klonia.  

V. 4 v podstate len rozvíja iným spôsobom obsah vv. 1 a 2, teda vyzýva „celú zem“ (všetky národy sveta) ku klaňaniu sa a k chvále Boha (priame pomenovanie Boha je tu nahradené podľa židovského zvyku slovným spojením „Božie meno“, resp. „tvoje meno“, keďže sa v tomto verši mení adresát, ku ktorému sa prihovára žalmista – žalmista prechádza od oslovovania národov sveta, t.j. celej zeme, na priame oslovenie Boha).

V. 5 zase rozvíja myšlienku z v. 3a, ale žalmista tu namiesto výzvy k chvále Boha za jeho diela vyzýva svojich poslucháčov poetickým spôsobom (Poďte a pozrite) k uvažovaniu  nad Božími dielami – pravdepodobne prostredníctvom počúvania či recitovania posvätných textov Písma, ktoré o týchto dielach hovoria.

6. verš už konkrétne uvádza, aké Božie diela, ktoré sú dôvodom Božej chvály (a radosti veriacich, ktorí sa radujú z dávnych Božích diel akoby ich prežívali dnes, zvlášť keď vedia, že Boh Izraela svojou mocou panuje naveky, že ten istý Boh, ktorý viedol ich praotcov po púšti, vedie každú ďalšiu generáciu), má žalmista na mysli: ide v prvom rade o prechod cez Červené (resp. Trstinové) more a následne o prechod cez Jordán do Zasľúbenej zeme – ide o dve „typické“ veľké prorocké udalosti z dejín Izraela, ktoré spomínajú a oslavujú aj mnohé iné žalmy (napr. Ž 114). Obe tieto udalosti sú ale len súčasťou vyslobodenia židovského národa z egyptského otroctva, t.j. tzv. exodu. Téma exodu je chrbtovou kosťou celého starozákonného zjavenia, od tejto udalosti sa odvíja vzťah vyvoleného národa voči Bohu, a všetky ostatné spásonosné zásahy Boha do dejín svojho národa sa s touto udalosťou porovnávajú. Exodus je vzorom a prototypom spásy, ktorú Boh poskytuje svojim verným.

V. 7 (v druhej časti) zdôrazňuje, že Boh zasahuje nielen do života jedného vyvoleného národa, ale do dejín všetkých národov, pričom sa jeho moc osobitne prejavuje pokorovaním povýšencov: očami pozoruje národy, aby sa buriči nevypínali (ide o v. 7b, ktorý nie je súčasťou nášho responzóriového žalmu).

Ďalšie verše v našom responzóriovom žalme chýbajú, preto si ich obsah uvedieme len súhrnne. Uveďme si ale najprv ešte ďalšie delenie žalmu na 5 strof: vv. 1-4, vv. 5-7, vv. 8-12, vv. 13-15 a vv. 16-20. Prvé dve strofy sme prešli verš po verši, teraz sa krátko pozrime na obsah tretej strofy, ktorá začína opakovanou výzvou k chvále Boha (v. 8), a následne vo v. 9 uvádza jeden z dôvodov tejto chvály: On dal život našej duši a chráni naše nohy pred pádom. V troch ďalších veršoch (vv. 10-12) žalmista formou modlitby akoby pripomínal Bohu útrapy, ktoré v minulosti postihli jeho komunitu (Veď ty, Bože, si nás vyskúšal, pretavil si nás ohňom, ako sa taví striebro – v. 10), ale svoju modlitbu končí uznaním záchrany od Boha: ale napokon si nám dal pookriať (v. 12).

Vo štvrtej strofe začína vyššie spomenutý individuálny hymnus, v ktorom žalmista (možno kráľ alebo vodca komunity) vzdáva vďaku za svoju osobnú záchranu (keď som bol v súžení – záver v. 14) a konečne môže po skončení súženia vojsť do Božieho domu so zápalnými obetami (v. 13) a priniesť bohaté žertvy (v. 15). 

Posledná strofa, z ktorej máme v našom responzóriovom žalme len úvodný (v. 16) a záverečný verš (v. 20), má múdroslovný charakter, čo je časté spojenie aj v iných žalmoch, že vďakyvzdanie za osobné alebo národné dobrodenia vyúsťuje do záverečného poučenia poslucháčov, ktoré ich má priviesť k napodobňovaniu konania žalmistu: Moje ústa ho vzývali a môj jazyk velebil. Keby som sa v srdci upriamil na neprávosť, Pán by ma nevyslyšal. Ale Boh ma vyslyšal, všimol si hlas mojej vrúcnej modlitby (vv. 17-19).

Na záver možno uviesť informáciu, že Septuaginta z nejasných dôvodov tento žalm v nadpise označuje ako „žalm vzkriesenia“, resp. žalmová pieseň „na zmŕtvychvstanie“. Jeden z kresťanských (a teda dodatočných) výkladov hovorí, že ide proroctvo, keďže najväčším Božím dielom v dejinách je (bude) vzkriesenie Mesiáša.

Dôvod výberu úryvkov z tohto žalmu (Ž 66) do liturgie tejto nedele (ako odpovede na prvé čítanie a prípravy na počúvanie evanjelia) spočíva pravdepodobne v podobnosti výzvy proroka Izaiáša (zhodou okolností ide tiež o úryvok zo 66. kapitoly) tešiť sa z prisľúbených Božích diel („Dôvodom na radosť v prítomnosti je teda nádej na úžasnú budúcnosť“ – citát z katechézy k prvému čítaniu) tak ako sa tešíme z Božích diel už vykonaných – tak budúce ako aj minulé Božie diela majú pre nás byť dôvodom tak k radosti ako aj ku chvále Boha.

Pokiaľ ide o myšlienku spájajúcu žalm s evanjeliom, ktoré hovorí o rozoslaní 72 učeníkov, môžeme ju nájsť v myšlienke evanjelizácie (ohlasovanie príchodu Božieho kráľovstva), ktorá sa raz, po zoslaní Ducha Svätého, bude týkať „celej zeme“ a všetkých národov (v našom úryvku evanjelia sa priamo týka iba Židov), aby raz všetky národy chválili Boha a mali účasť na jeho kráľovstve.

 Spracované podľa: https://biblehub.com/interlinear/psalms/66-1.htm

https://biblia.sk/citanie/ssv/z/66; https://biblia.sk/citanie/sep/z/66; https://biblia.sk/citanie/bot/z/66

Josef Hrbata, Písně království I., Matice cyrilometodějská, Olomouc 1996

Múdroslovné knihy Starého Zákona s komentármi Jeruzalemskej Biblie, Dobrá kniha Trnava 2006

Komentáre k Starému Zákonu, 5. zväzok, Žalmy 51-75, vydavateľstvo Dobrá kniha, Trnava 2017

(Lk 10, 1-12. 17-20) Pán si vyvolil iných sedemdesiatich dvoch a po dvoch ich poslal pred sebou do každého mesta a na každé miesto, kam sa sám chystal ísť. A povedal im: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu! Choďte! Hľa, posielam vás ako baránkov medzi vlkov. Nenoste mešec ani kapsu, ani obuv a cestou nikoho nepozdravujte! Keď vojdete do niektorého domu, najprv povedzte: ‚Pokoj tomuto domu!‘ Ak tam bude syn pokoja, váš pokoj na ňom spočinie; ak nie, vráti sa k vám. V tom dome potom ostaňte, jedzte a pite, čo majú, lebo robotník si zaslúži svoju mzdu. Neprechádzajte z domu do domu! A keď prídete do niektorého mesta a prijmú vás, jedzte, čo vám predložia, uzdravujte chorých, čo sú v ňom, a povedzte im: ‚Priblížilo sa k vám Božie kráľovstvo.‘ Keď prídete do niektorého mesta a neprijali by vás, vyjdite do jeho ulíc a povedzte: ‚Striasame na vás aj prach, čo sa nám vo vašom meste prilepil na nohy. Ale vedzte, že sa priblížilo Božie kráľovstvo!‘ Hovorím vám, že Sodomčanom bude v onen deň ľahšie ako takému mestu.“

Sedemdesiati dvaja sa vrátili natešení a hovorili: „Pane, aj zlí duchovia sa nám poddávajú v tvojom mene!“ On im povedal: „Videl som satana padať z neba ako blesk. Hľa, dal som vám moc šliapať po hadoch a škorpiónoch i po všetkej sile nepriateľa a nič vám neuškodí. No neradujte sa z toho, že sa vám poddávajú duchovia, ale radujte sa, že sú vaše mená zapísané v nebi.“

Aj dnešný úryvok z evanjelia musíme chápať v súvislosti s Ježišovou cestou do Jeruzalema, s jeho odchodom  k Otcovi, s blížiacim sa zavŕšením jeho spásonosného diela. Ježiš preto vysiela pred sebou sedemdesiatich dvoch učeníkov, ktorí majú po dedinách Samárie a Judey (Ježiš potom ako sa „pevne rozhodol ísť do Jeruzalema“ – por. Lk 9,51 – opustil Galileu) ohlasovať príchod Božieho kráľovstva. Počet 72 má teologický zmysel podobne ako počet 12 apoštolov. Apoštoli sú totiž poslaní k 12 kmeňom Izraela, teda k vyvolenému národu. V počte 72 je však ukryté poslanie ku všetkým ľuďom, ku všetkým národom sveta, lebo podľa Gn 10 (podľa prekladu Septuaginty) je na svete 72 národov. Ježišovo dielo, vstup Božieho kráľovstva do sveta, sa teda bude týkať nielen Izraela, ale celého sveta.

Rozoslanie „po dvoch“ okrem toho, že je praktické, je aj požiadavkou Mojžišovho zákona, lebo len svedectvo aspoň dvoch osôb o nejakej skutočnosti, sa mohlo považovať za hodnoverné – a museli to byť muži. Poslanie učeníkov je viazané na miesta, kde sa Ježiš sám chystal ísť, lebo bez Ježišovej prítomnosti by ohlasovanie Božieho kráľovstva bolo prázdne, nenašlo by svoje naplnenie, lebo Božie kráľovstvo je v skutočnosti prítomné v ňom samom.

Ježiš rozoslanie svojich učeníkov prirovnáva k žatve. Žatva je v Biblii obrazom posledného súdu. Je teda treba v mesiášskych časoch, v čase Cirkvi, pozbierať tých, ktorí prijali Božiu zvesť a oddeliť ich od tých, ktorí túto zvesť odmietli. Pánom žatvy je Boh, on najíma aj robotníkov, teda hlásateľov evanjelia. Je preto potrebné prosiť Pána žatvy, aby najal čím viac robotníkov, ktorí sprostredkujú spásu čo najväčšiemu počtu zachránených. Naša spolupráca s Bohom pri spáse sveta sa teda môže konať nielen priamou účasťou na diele evanjelizácie, ale aj modlitbou, ktorá sa javí dokonca ako prvoradá podmienka úspechu evanjelizácie. Nemalí by sme tu však myslieť iba na zväčšenie počtu kňazov či lepšiu cirkevnú organizáciu, ale hlavne na podstatu evanjelizačnej činnosti, ktorou je šírenie Božieho kráľovstva, ktoré nie je viazané výlučne na Cirkev a jej štruktúry (Boží Duch totiž pôsobí aj mimo hraníc Cirkvi), hoci v diele spásy sveta Cirkev zohráva nezastupiteľnú úlohu. Modlitba o robotníkov do Božej žatvy teda nemá byť len prosbou o väčší počet kňazov či o úspech našich ľudských projektov evanjelizácie, ale aj prosbou o pôsobenie Božieho Ducha aj tam, kde Cirkev nemá z rôznych dôvodov prístup, ale Boží Duch tam môže napriek tomu pôsobiť.

Dielo spásy má však svojich nepriateľov, preto Ježiš vopred upozorňuje na odpor, ktorý budú hlásatelia evanjelia vzbudzovať. Ale proti útokom týchto „vlkov“ sa nemajú brániť ich útočnými metódami, ale pokojnou vytrvalosťou. Výzva nebrať si sebou nič na misijnú cestu ukazuje na jednej strane na skutočnosť, že moc hlásateľa evanjelia nespočíva v pozemských metódach presviedčania alebo získavania ľudí, ale len v moci Božieho slova, ale na druhej strane v spojení s príkazom nikoho nepozdravovať, teda nezdržiavať sa dlhými obradnými orientálnymi pozdravmi, poukazuje aj na naliehavosť, časovú súrnosť poslania Ježišových učeníkov, lebo čas života je krátky, treba ho dobre využiť a nestrácať ho zbytočnými starosťami o pominuteľné hodnoty. Príležitosť na spásu je jedinečná, nesmie sa prepásť, ide tu vlastne o záchranu večného života, preto možno ohlasovanie evanjelia prirovnať k požiaru, pri ktorom človek musí zanechať všetko čo má, vybehnúť z „domu“ svojho pozemského pohodlia bosý, bez dokladov, peňaženky a akýchkoľvek vecí, ktoré sa dajú dať do kapsy či do kufra, lebo tu ide o záchranu toho najcennejšieho.

Židia pri vstupe do cudzieho domu želali jeho obyvateľom pokoj, tu však ide o Boží pokoj (šalóm), teda o sprostredkovanie spásy. Nesmieme tieto slová chápať doslovne ako príkaz „podomovej evanjelizácie“ (ale ani ako zákaz „pouličnej evanjelizácie“), pod domom tu môžeme chápať celé národy alebo akékoľvek prostredie, v ktorom žijú ľudia, ku ktorým sú hlásatelia evanjelia poslaní. Ježiš tu nechce ani prikazovať slová, akými sa má začať evanjelizácia, len poukazuje na obsah evanjelizácie, ktorou je sprostredkovanie Božieho pokoja, teda spásy. Učeníci si ani nemajú robiť prílišné starosti a výčitky, ak niekto ich slová neprijme. Účinnosť Božieho slova totiž nezávisí v prvom rade od vlastností či schopností evanjelizátora, ale od schopnosti poslucháča zachytiť Božie posolstvo. To však neospravedlňuje hlásateľa evanjelia od snahy konať svoju prácu aj z čisto ľudského hľadiska čo najlepšie.

Príkaz „jesť, čo vám predložia“ netreba chápať len v zmysle materiálneho zabezpečenia služobníkov Cirkvi („lebo robotník si zaslúži svoju mzdu“), ale aj v zmysle prispôsobenia sa miestnej kultúre a netrvaní na prísnych židovských predpisoch o dovolených či nedovolených jedlách (preto je asi táto myšlienka o jedení zdvojená, lebo plot židovských predpisov bol silný aj v Lukášovom čase). Hlásateľ evanjelia má teda ohlasovať Božie posolstvo a nie  svoje vlastné obľúbené náboženské názory, nesnažiť sa o prerobenie ľudí na svoj obraz, ale na obraz Boží. On sám má slobodu prispôsobiť sa aj tomu, čo je mu cudzie, ak to neodporuje evanjeliu, ale má nechať slobodu aj druhým.

Ťažko pochopiteľná je pre nás zmienka o moci uzdravovania, ktorú Ježiš odovzdal svojim učeníkom. Výkladov tejto poznámky je viac, a je ťažké rozsúdiť, ktorý výklad je najsprávnejší, pravdepodobne je v každom výklade kus pravdy, pričom ale asi ani jeden neobsahuje celú pravdu sám osebe. Staršie výklady „moci uzdravovania“ hovoria najviac o výnimočnosti doby prvého hlásania evanjelia, kedy sa moc Ducha Svätého prejavovala pri hlásaní evanjelia transparentnejšie ako v neskorších dobách Cirkvi. Novšie výklady, najmä „charizmatické“, hovoria naopak o slabosti viery hlásateľov evanjelia v dnešnej dobe, ktorí už nemajú také bezprostredné spojenie s Božím Duchom a takú vieru v jeho moc akú mali povedzme apoštoli, a je preto potrebné aby v moc Ducha Svätého nanovo uverili a prosili o jeho charizmy, napr. aj o dar uzdravovania. Jedným z výkladov moci uzdravovania (a tiež moci vyháňania zlých duchov), o ktorej hovorí Ježiš v dnešnom evanjeliu, je aj výklad, ktorý „uzdravovanie a vyháňanie zlých duchov“ chápe skôr symbolicky, resp. v prvom rade duchovne, ako nápravu zlých pomerov, v ktorých človek žije, a to v dôsledku moci Božieho slova a v dôsledku následného obrátenia (ktoré možno samo osebe označiť za vyhnanie „zlého ducha“ nevery v Boha), ktoré prináša celkové zlepšenie životných pomerov (ale v prvom rade zlepšenie duchovného stavu človeka), teda „uzdravenie“ vo všetkých oblastiach života, nielen v oblasti telesného zdravia.

Spracované podľa: http://www.pastorace.cz/Kazani/14-nedele-v-mezidobi-C-Stul-slova.html