Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Zach 9, 9-10)

Toto hovorí Pán: „Zajasaj, dcéra sionská, plesaj, dcéra jeruzalemská! Hľa, tvoj kráľ prichádza k tebe; je spravodlivý a prináša spásu, je chudobný a sedí na oslovi, na osliatku, mláďati oslice.

Vyničím z Efraima vozy a kone z Jeruzalema; polámu sa bojové luky a bude sa ohlasovať pokoj národom. Bude panovať od mora až k moru a od rieky až na kraj zeme.“

 

Z knihy proroka Zachariáša (viac o tejto knihe pozri bibl. katechézu na XII. cezročnú nedeľu roku C na tejto webovej stránke) sa v rámci trojročného cyklu nedeľných čítaní číta len dvakrát – túto nedeľu a na vyššie spomenutú nedeľu v roku C (vo feriálnom lekcionári v sobotu 25. týždňa a v pondelok a utorok 26. týždňa cyklu I; úryvok Zach 2, 14-17 sa číta na niektoré mariánske spomienky: P. Márie Karmelskej a Obetovanie P. Márie).

Dnešný úryvok je vybraný z 9. kap., ktorou sa začína druhá časť tejto prorockej knihy (kap. 9 až 14) – podľa biblistov ide o dielo tzv. Druho-Zachariáša (dokonca od 12. kap. dielo tzv. Treťo-Zachariáša), ktorý svoj text pripojil (alebo spis tohto neznámeho proroka bol pripojený učiteľmi zákona k pôvodnému textu proroka Zachariáša pre ich myšlienkovú podobnosť) k staršej časti tejto knihy približne o dvesto rokov neskôr (asi okolo r. 320 pred Kristom, ide teda o jeden z najmladších biblických textov, ktorý vznikol pravdepodobne na začiatku gréckej nadvlády na Blízkom Východe). Autor tohto textu nadväzuje na Zachariášovo dielo a hľadá význam jeho posolstva pre svoju smutnú dobu, kedy sa Izrael nachádza pod nadvládou cudzích pohanských národov a  stále viac vzrastá túžba po Mesiášovi. Odvoláva sa na už známe biblické texty a prepája ich s novými teologickými tradíciami. Mesiáš v podaní Deutero-Zachariáša nadväzuje najmä na predstavu chudobného a spravodlivého Mesiáša, ako ho nachádzame v ohlasovaní prorokov. Je to Mesiáš, ktorý zodpovedá náboženským ideálom tzv. „chudobných Jahveho“. Prorok však dáva Mesiášovi aj kráľovský rozmer, ako to vidíme aj v dnešnom texte: Hľa, tvoj kráľ prichádza k tebe; je spravodlivý a prináša spásu, je chudobný a sedí na oslovi, na osliatku, mláďati oslice (por. Mt 21,5).

Verše, ktoré predchádzajú dnešnému úryvku, opisujú akési boje a podrobenie národov obklopujúcich Judsko, podľa niektorých náznakov môže ísť o vojenské ťaženie Alexandra Macedónskeho (hebrejský výraz Javan, ktorý sa nachádza o niekoľko veršov ďalej, vo v. 13, totiž označuje Grécko) v r. 332 pred Kristom na Blízky východ, vrátane pobrežnej Palestíny. Prorok rozvíja tému Božích spásnych činov, ktoré majú priniesť záchranu jeho ľudu pred nepriateľmi. Následne však rozvíja tému Mesiáša ako pokojného kráľa, ktorý sa zjaví na konci čias a nebude kráľom zvoleným ľudom, ale kráľom, ako aj kňazom aj prorokom, ktorého pošle sám Boh.

 Z hľadiska literárnej formy ide o umelecky spracovaný text, ktorý sa v origináli vyznačuje poetickou formou a slovnými hračkami na základe podobne znejúcich slov a svedčí o veľkom literárnom úsilí autora. Začiatok prvého verša dnešného úryvku je dvojnásobnou výzvou k radosti (zajasaj ... plesaj), verš pokračuje zmienkou o príchode Mesiáša na konci čias ako pokojného kráľa sveta. Ohlásenie tohto kráľa z hľadiska literárnej formy pripomína volanie hlásateľa, ktorý ohlasoval príchod panovníka alebo nejakého iného vznešeného hosťa. Tu však neohlasuje udalosť nejaký ľudský posol, ale sám Boh, preto je isté, že táto udalosť sa uskutoční.

Tento úryvok očividne spísal dobrý znalec Písma, lebo zasľúbenie o príchode Mesiáša nadväzuje na staršie predstavy o Mesiášovi, ako záchrancovi svojho ľudu, ale prepája ich s novými motívmi. Všimnime si tri výrazy, ktoré charakterizujú Mesiáša v Zachariášovom videní: „spravodlivý“, „prinášajúci spásu“ a „chudobný“.

Mesiášsky kráľ bude spravodlivý, čo podľa predstáv starovekého Orientu (a vlastne aj podľa dnešných predstáv) znamená, že sa bude zastávať ľudí, ktorých práva sú pošliapavané. Spravodlivosť je však súčasne Božím darom, znamená aj „svätosť pred Bohom“, a teda znamená aj „ospravedlnenie pred Bohom“. Tento dvojaký význam prívlastku „spravodlivý“, teda aj ako „ospravedlnený“, omilostený (tento rys Mesiáša sa nachádza aj u Izaiáša v jeho piesňach o Služobníkovi Jahveho, napr. Iz 53,11), súvisí aj s nasledujúcim prívlastkom Mesiáša ako „prinášajúceho spásu“. V hebrejčine totiž tento výraz v skutočnosti znamená: „ten, ktorý bol spasený“, resp. zachránený. V hebrejskom origináli je teda Mesiáš niekto, kto sám zakúsil od Boha pomoc. Tieto – pre nás, ktorí neovládame hebrejčinu – skryté významy mesiášskych prívlastkov, dosahujú svoj vrchol v označení Mesiáša ako „chudobného“, čo znamená súčasne aj „pokorného a poníženého“. V týchto slovách sa vyjadruje úplná odkázanosť Mesiáša na Boha, ktorý je záchrancom slabých a chudobných. Táto predstava Mesiáša ako predstaviteľa „chudobných a ponížených“, ktorý sa vo všetkom spolieha na Boha, je celkom novým mesiášskym rysom a dopĺňa Izaiášovo proroctvo o „trpiacom Mesiášovi“.

Po vlastnostiach Mesiáša sa pozornosť sústreďuje na zvláštny charakter jeho príchodu, ktorý je vyjadrený v obraze mladého osla (oslieho žrebca), mláďati oslice. Znalcovi Písma (a v podstate každému Izraelitovi) sa hneď vybavia verše Gn 49,10-11a, kde sa hovorí o osliatku ako o zvierati, na ktorom sa vezie niekto vznešený: Neoddiali sa žezlo od Júdu, ani berla od jeho nôh, kým nepríde (Ten), ktorému prislúcha (žezlo) a ku ktorému sa pritúlia národy. K viniču priväzuje svoje oslíča a k vzácnej réve mláďa svojej oslice. Osliatko sa tu na jednej strane označuje ako zviera, na ktorom prichádza niekto vznešený, resp. kráľ (izraelskí králi resp. šľachtici jazdili na osloch v čase mieru alebo v deň svojej intronizácie – por. 1Kr 1,33 alebo Sdc 10,4), ale spojenie tohto kráľa so zvieraťom, ktoré sa nepoužíva na rozdiel od koní na boj, a zároveň je jazdným zvieraťom chudobných, je súčasne obrazom kráľa, ktorý bude na rozdiel od iných kráľov pokorný a chudobný, bude prinášať pokoj a nie vojnu, zmierenie a nie nepriateľstvo.

Začiatok nasledujúceho verša označuje zvrat, ktorý spôsobí príchod Mesiáša vo vyvolenom ľude. Efraim zastupuje severné kráľovstvo Izraela a Jeruzalem južné. Boh cez Mesiáša zničí bojové zbrane oboch kráľovstiev: vozy, kone aj bojové luky, a obe znepriatelené časti Izraela zmieri. Mesiáš však nastolí pokoj nielen v Izraeli, ale po celom svete: nastolí pokoj medzi všetkými národmi. Ukončenie vojen, ktoré bežní ľudia vnímajú ako najväčšie zlo svojej doby, je typickým mesiášskym znakom.

Záverečné slová dnešného úryvku (Bude panovať od mora až k moru a od rieky až na kraj zeme) sú vlastne citátom Ž 72,8. Mesiáš, ktorý bude úplne závisieť od Boha, bude z Jeruzalema vládnuť nad celým svetom, čo je vyjadrené výrazom „od mora až k moru“, t.j. podľa starovekých predstáv o svete ako doske obklopenej morom, ide o vyjadrenie vlády nad celým svetom, príp. má svätopisec na mysli dve moria ohraničujúce „jemu známy svet“ v tej dobe: na jednej strane Stredozemné more a na druhej strane Červené more, príp. Perzský záliv.

Zachariášova predstava Mesiáša je akoby vyvrcholením mesiášskych predstáv Starého Zákona. Zachariáš sa snaží vo svojom texte spojiť rôzne predstavy a názory o Mesiášovi, ktoré sa nachádzajú v Písme v proroctvách Izaiáša, Jeremiáša alebo Micheáša. Zachariáš sa snaží o niečo, čo dovtedy nebolo v biblickej literatúre známe: o výklad Písma v rámci Písma. Jeho proroctvo akoby zhŕňa ostatné proroctvá o Mesiášovi, ale nerobí to schematickým spôsobom, ale pretvára tie proroctvá tak, že ponúka ucelenejší a jasnejší obraz o charaktere Mesiáša.

S evanjeliom tejto nedele spája starozákonný úryvok obraz Ježiša ako pokorného Mesiáša. V Ježišovi sa napĺňajú starozákonné proroctvá spôsobom, ktorý jeho súčasníci neboli schopní pochopiť. Mesiáš neprichádza s pozemskou mocou a slávou, ale ako pokorný Boží služobník vo všetkom sa spoliehajúci na Boha.

 

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/za-99-10/

https://dkc.kbs.sk/dkc.php?uvod=zach

 

 

(Mt 11, 25-30)

V tom čase Ježiš povedal: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo.

Môj Otec mi odovzdal všetko. A nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť.

Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké.“

 

Prvé dva verše dnešného evanjelia sa zvyknú označovať aj ako „Ježišov Magnificat“ (alebo aj Ježišova „hodina radosti“ či „jasavý chválospev“), lebo podobne ako Panna Mária vo svojom Magnificat velebí Boha, aj Ježiš tu zvelebuje svojho Otca. Ide o chválu Otca, ktorá je vyjadrená asi tým najslávnostnejším spôsobom, aký poznáme v evanjeliách. Z tohto výroku môžeme vidieť akým nadšením a láskou napĺňalo Spasiteľovo srdce rozjímanie o Otcovi. Oba „Magnifikaty“ sa podobajú nielen formou, dalo by sa povedať, že majú jednu „melódiu“, ale aj obsahom, lebo aj Mária zvelebuje Boha za to, že rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajúpovýšil ponížených. Aj Ježišovo „Áno, Otče“, pripomína Máriino: Nech sa mi stane podľa tvojho slova.

Za čo Ježiš zvelebuje Otca? Ježišovo jasavé vďakyvzdanie či zvelebovanie Otca sa týka Božej múdrosti, ktorá sa prejavuje v dvoch Božích činnostiach: „skryť“ a „zjaviť“. Boh skrýva sám seba pred tými, ktorí sa sami pred sebou ale aj pred Bohom cítia byť „múdrymi a rozumnými“ (nejde tu o intelektuálne schopnosti, ale o postoj srdca, v podstate ide o pýchu) a zjavuje sa tým, ktorí sa cítia byť pred Bohom „maličkí“, chudobní v duchu (por. Mt 5,3), neschopní vlastnými silami spoznať Boha. Maličkí (t.j. pokorní) sú si vedomí svojej závislosti na Bohu, na jeho láske a odpustení a radujú sa z toho, že sa smú zveriť jeho otcovskej láske.

Naopak, „múdri a rozumní“ sa cítia byť sebestační a Boha považujú nie za svojho „Otca“, ale za svojho partnera (nepraktizujúci kresťania napr. občas vyzývavo hovoria: „Veď ja sa s Pánom Bohom nejako vyrovnám“). Sv. Ľudovít Grignion vo svojom spise O pravej úcte k Panne Márii týchto „múdrych“ prirovnáva k  Ezauovi a hovorí o nich: „Hľa, ako si vždy vedú zavrhnutí: Spoliehajú sa na svoju silu a svoj dômysel. Sú veľmi silní, veľmi obratní a osvietení vo veciach pozemských, ale veľmi slabí a nevedomí vo veciach nebeských“.

Ježiš však týchto „múdrych“ nechce vopred odsúdiť, práve naopak: pozýva ich k pokániu, k zmene zmýšľania o sebe samých aj o Bohu, pozýva ich, aby sa aj oni stali „maličkými“. Ježiš sa tu teda nesnaží v prvom rade súdiť či vopred odsúdiť ľudí, ale poukazuje na dva odlišné postoje srdca (pýcha a pokora), z ktorých jeden dosahuje Boha a druhý sa od neho vzďaľuje, pričom si však myslí opak, ale klame sám seba. Pre lepšie pochopenie atmosféry tejto Ježišovej jasavej modlitby si treba uvedomiť, že táto modlitba v Matúšovom evanjeliu zaznieva na pozadí Ježišových sporov s jeho nepriateľmi (farizeji, zákonníci, židovská Veľrada) ako aj vo vedomí svojho neúspechu ohľadne svojho (ne)uznania svojím národom za Mesiáša (por. Mt 11, 16-24).

Nasledujúci výrok: Môj Otec mi odovzdal všetko. A nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť, tvorí kristologický vrchol Matúšovho evanjelia, lebo jasne hovorí o Ježišovom osobitom vzťahu k Bohu ako k „jeho Otcovi“ a o bezprostrednom poznaní, ktoré má Ježiš ako Syn o Bohu. Tento verš nepriamo nadväzuje aj na to, čo bolo povedané v prvých dvoch veršoch o spôsobe, akým Boh zjavuje seba a svoje tajomstvá ľuďom. Boh sa totiž zjavuje v Ježišovi, a len Syn môže ľuďom zjaviť Boha (ako už bolo povedané vyššie v inej súvislosti, nejde tu v prvom rade o intelektuálne poznanie, ale o vzťah k Bohu), ale Syna môžu prijať len tí, ktorí sa nespoliehajú na vlastnú ľudskú múdrosť, ale s poníženým srdcom prijmú spôsob, ako sa Boh rozhodol zjaviť sa a dať sa ľuďom, teda v Bohočlovekovi Ježišovi, čo ako sa to môže zdať šokujúce a odporujúce našim ľudským predstavám o Božej velebe a vznešenosti.

Posledný myšlienkový celok dnešného evanjelia sa začína slovami: Poďte ... a učte sa ... čo sú typické výrazy biblickej múdroslovnej literatúry (por. Prís 9,5), ktorá pozýva ľudí učiť sa božskej múdrosti. Téma „príjemného jarma“ sa takisto nachádza v starozákonnej literatúre (por. Sir 51, 34-35). Ježiš nás však neprišiel oslobodiť od jarma, ktoré musí niesť celé ľudské pokolenie (por. Sir 40,1), ale prišiel nám ho uľahčiť a dať mu zmysel. Naše životné jarmo, ktoré Ježiš opisuje slovami „námaha a preťaženie“, však už nemusíme vláčiť sami, lebo Ježiš ho nesie spolu s nami, Vtelením zapriahol sám seba do nášho ľudského jarma, do nášho ľudského osudu, a okrem toho, vďaka Ježišovi už vieme, že jarmo ľudského osudu nás pripravuje na vstup do nebeského kráľovstva. Mnohí vykladači Písma tu vidia hlavne rozpor medzi „jarmom Mojžišovho zákona“ a „jarmom nasledovania Krista“, ale tento Ježišov výrok – zvlášť s ohľadom na dnešného človeka – možno chápať aj vo vyššie uvedenom význame protikladu medzi životom bez Ježiša a životom s Ním.

V protiklade k nášmu ľudskému jarmu, teda k ľudskému osudu poznačenom hriechom a jeho následkami, nám Ježiš ponúka iné jarmo, „svoje jarmo“, ktorým je nasledovanie Ježiša (učeníctvo). Toto nasledovanie však nemá byť len vonkajšie, povrchné, ale má sa týkať nášho srdca, aby sme si osvojili „tiché a pokorné srdce“ pred Bohom, aké má Ježiš, lebo len také srdce môže dostať od Boha dar Božieho pokoja, len človek s takým srdcom môže nájsť odpočinok pre svoju dušu. Na tomto svete tento odpočinok ešte nie je trvalý, ale prijatie Ježišovho jarma nás na získanie tohto trvalého odpočinku v Božom kráľovstve pripravuje.

V poslednej vete dnešného úryvku sa Ježiš ešte raz vracia k myšlienke jarma a zosilňuje ho aj obrazom bremena. Ide o symboly z roľníckeho života, keďže jarmo a bremeno sa týkajú poľnohospodárskych zvierat. Vďaka jarmu, ktoré zvieratá obmedzuje, môžu tieto vykonať kus užitočnej práce. Jarmo dokonca prácu uľahčuje – ako by napríklad zvieratá mohli ťahať plný voz bez jarma, ku ktorému sú pripevnené povrazy alebo oje? Jarmo, ktoré prijímame vo forme Kristových prikázaní, nám teda uľahčuje náš pozemský život a cestu k spáse. „Bremeno“ Ježišovho nasledovania nám uľahčuje bremeno nášho ľudského osudu poznačeného utrpením.

 

Spracované podľa: Josef Hrbata, Perly a chléb II, Katolické nakladatelství Cor Jesu, Český Těšín 1991

Fritz Rienecker, Evanjelium podľa Matúša, Wuppertálska študijná Biblia, Bratislava Creativpress 1992

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/mt-1125-30/