(Ez 2, 2-5) Vošiel do mňa duch, postavil ma na nohy a počul som toho, ktorý ku mne hovoril. Povedal mi: „Syn človeka, ja ťa posielam k Izraelovým synom, k odbojnému národu, ktorý sa vzbúril proti mne. Oni aj ich otcovia mi boli neverní až do tohoto dňa. Sú to synovia s bezočivou tvárou a zatvrdnutým srdcom. Ja ťa k nim posielam a povieš im: Toto hovorí Pán, Boh! A oni, či už ťa počúvnu alebo odmietnu – lebo je to odbojný dom –, nech vedia, že bol uprostred nich prorok.“

O prorokovi Ezechielovi (hebr. Jechezkel: koho Boh robí silným) a rozdelení jeho prorockej (resp. apokalyptickej) knihy (ako aj o význame výrazu Syn človeka v jeho knihe) pozri katechézu na 23. nedeľu cez rok A.

Prvé tri kapitoly tejto knihy opisujú Ezechielovo povolanie za proroka. Ako je uvedené vo vyššie spomenutej katechéze, Ezechiel, jeruzalemský kňaz odvlečený v mladosti do zajatia (hneď pri prvom odvlečení časti národa, osobitne „vyšších vrstiev“, do babylonského zajatia, v r. 598/7 pr. Kr.), bol povolaný za proroka v piatom roku odvlečenía do zajatia, teda približne v r.  593/2 pr. Kr. (ešte pred zničením Jeruzalema, r. 587/6 pr. Kr.). Jeho povolanie začína tajomnou víziou, extatickým videním „štyroch bytostí“ (Mali podobu človeka, každá mala štyri tváre a každá štyri krídla ... Výzor ich tvárí však bol tvár človeka, potom tvár leva ..., ďalej tvár býka  ... a tvár orla – por. Ez 1, 5c-6.10 ako aj Zjv 4,7-8; ide vlastne o „voz Jahveho“ – por. Ez 1,15nn). Ezechiel má viac takýchto zážitkov a jeho kniha je plná mávajúcich krídiel a točiacich sa kolies a rôznych fantastických tvorov. V každom jednom z týchto svojich videní Ezechiel cíti vo svojom vnútri pohyb Božieho Ducha (Vošiel do mňa duch – por. aj Ez 3,12.14.24; 8,3; 11,1.5.24; 37,1; 43,5: Vtedy ma duch zdvihol ...).

Prvé Ezechielovo videnie (videnie Božej slávy, Božieho majestátu), opísané v prvej kapitole a pokračujúce v tretej, je prerušené druhým videním – videním „knihy“. resp. zvitku, ktorý musí prorok zjesť (Ez 2,8–3,3). Pred týmto videním sa však nachádza samotné „slovo povolania“, resp. Božie ustanovenie Ezechiela za proroka, ktoré je obsahom dnešného úryvku prvého liturgického čítania. Boh posiela Ezechiela prorokovať, teda vlastne napomínať Boží ľud v Božom mene a pripomínať mu Božie pravdy, osobitne Božiu zmluvu s Izraelom (hoci Ezechiel pôsobil medzi vyhnancami z Judska, text hovorí ako o Božom ľude nielen o Judejcoch, ale o celom pôvodnom Izraeli, teda o ľude pochádzajúcom z 12 kmeňov, čiže zo synov Jakuba, t.j. Izraela). Boh tento národ nazýva odbojným národom, synmi s bezočivou tvárou a (proti Bohu) zatvrdnutým srdcom. Nemyslime si, že iné národy by boli lepšie ako Izrael, tento národ je len obrazom hriechom skazenej ľudskej prirodzenosti.

Jahve pripravuje proroka na neúspech, preto mu pripomína, že musí odovzdať Izraelu Božie slová bez ohľadu na to, či ho „počúvnu alebo odmietnu“. Jediné, čo má prorok splniť, je ukázať Izraelu, že Boh sa o nich stará, dáva im šancu na obrátenie a možnosť záchrany. To je význam slov: nech vedia, že bol uprostred nich prorok. Ezechielova misia bola naozaj – ako sa dalo očakávať – neúspešná, hoci len vzhľadom na bezprostredný cieľ jeho pôsobenia, teda vzhľadom na privedenia judských vyhnancov k pokániu a k pochopeniu zmyslu ich utrpenia. Tým sa stáva predobrazom neúspechu Ježišovho pôsobenia medzi svojim rodákmi v Nazarete, o čom bude reč v evanjeliu tejto nedele. Vzhľadom na úlohu, ktorá presahovala Ezechielov život, teda vzhľadom na jeho úlohu svätopisca, bol jeho život naopak mimoriadne úspešný, veď sa zapísal do dejín ako jeden z mála vyvolených ľudí, ktorí odovzdali ľudstvu Božie slovo, a ktorého meno a osud sa zachovali naveky.

Spracované voľne podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-b/ez-22-5/

http://dcza.sk/sk/knazska-zona/homilie

(Ž 123, 1-2a; 2b-d; 3-4) Oči dvíham k tebe, čo na nebesiach prebývaš. Ako oči sluhov hľadia na ruky svojich pánov, ako oči služobníc hľadia na ruky svojej panej, tak hľadia naše oči na Pána, nášho Boha, kým sa nezmiluje nad nami. Zmiluj sa, Pane, nad nami, zmiluj sa nad nami, lebo už máme dosť pohŕdania; lebo naša duša má už dosť výsmechu boháčov a pohŕdania pyšných.

Refrén: Naše oči hľadia na Pána, kým sa nezmiluje nad nami.

Ž 123 je jedným z 15 tzv. „stupňových“ (príp. pútnických) piesní (Ž 120-134). Všetky stupňové žalmy sú súčasne „kultovými“ piesňami, t.j. určenými na použitie pri bohoslužbe, resp. ako príprava na bohoslužbu, konkrétne pri vstupe do jeruzalemského chrámu (celý žalm je asi zborovou odpoveďou pútnikov na slová speváka).

Žalm má formu žalospevu, t.j. prosebnej piesne v súžení. V tejto piesni, pozostávajúcej len zo 4 veršov (všetky sú obsahom responzóriového žalmu tejto nedele, okrem názvu piesne: Pútnická pieseň, hebr. šír hamaalot, t.j. „pieseň výstupov“), sa veriaci človek prirovnáva k otrokovi, ktorý pokorne prosí svojho pána o milosť: Ako oči sluhov hľadia na ruky svojich pánov, ako oči služobníc hľadia na ruky svojej panej, tak hľadia naše oči na Pána, nášho Boha, kým sa nezmiluje nad nami. Dôvodom tejto pokornej prosby je útlak od nepriateľov (už máme dosť pohŕdania; lebo naša duša má už dosť výsmechu boháčov a pohŕdania pyšných).

Táto pieseň (ako aj celá 5. kniha žalmov) pochádza pravdepodobne z doby Ezdrášovej a Nehemiášovej (s prídavkom v poslednom verši možno až z doby z Makabejcov, kedy národ trpel pod „pyšnými Grékmi“, konkrétne pod kráľom zo sýrskej dynastie Seleukovcov, Antiochom Epifanesom), teda z doby po návrate z babylonského exilu (niektorí komentátori však žalm datujú do doby babylonského zajatia, čo sa nedá potvrdiť ani vyvrátiť), kedy navrátivší sa exulanti našli Jeruzalem nielen v ruinách, ale aj v rukách pohanov (Palestína bola v tom čase súčasťou perzskej ríše, iba jednou z jej mnohých provincií). Na novo sa rodiace náboženské spoločenstvo Židov bolo preto vystavené posmechu pohanov, t.j. neveriacich v jediného a pravého Boha.

Žalm je teda pravdepodobne odrazom neutešenej sociálnej, náboženskej a politickej situácie židovského národa po jeho návrate z babylonského zajatia, keďže krajina bola medzitým obsadená novými usadlíkmi, ktorí sa z návratu pôvodných obyvateľov netešili, práve naopak, vnímali ich ako „votrelcov“, a zvlášť nepriateľsky sa stavali voči ich náboženským praktikám. Zo širšieho pohľadu však žalm opisuje nielen situáciu zbožných Židov v čase nadvlády pohanov nad Izraelom, ale aj útlak veriacich v Krista (nový Boží ľud) od Židov aj pohanov. Žalm je teda volaním „zbožných“ k Bohu (a rovnako aj volaním trpiaceho Mesiáša – Krista k nebeskému Otcovi) o zmilovanie a ukončenie ich údelu utláčaných a ponižovaných uprostred Božích protivníkov.

Obsah žalmu sa v kresťanskej tradícii opisuje rôznymi názvami, ako napr. „Pán, opora svojho ľudu“, „Pán – nádej Božieho ľudu“, alebo „Modlitba ľudí prenasledovaných nešťastím“. Žalm je preto vhodný na Pôst, aj pri bohoslužbe za zomrelých, ako aj na sviatky mučeníkov. Žalm je prosbou človeka v ohrození, ktorý si uvedomuje, že je hriešny, ale napriek tomu dôveruje v Božie milosrdenstvo. Preto prichádza pred Pána s pokornou prosbou o záchranu pred nepriateľmi. Starocirkevní „Otcovia“ v žalme videli modlitbu Pána, ktorý prosí Otca o oslobodenie sveta z moci diabla a seba z moci smrti. Ozvenou žalmu môžu byť slová z Listu Hebrejom 5,7: On v dňoch svojho pozemského života so silným výkrikom a so slzami prednášal prosby a modlitby tomu, ktorý ho mohol zachrániť od smrti; a bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť.

Použitie žalmu v liturgii tejto nedele možno vysvetliť osudom proroka, spomínaného tak v prvom čítaní ako aj v evanjeliu, ktorému sa nedostáva pochopenia zo strany tých, ku ktorým je poslaný, a preto prosí Boha o ukončenie svojho nevďačného poslania. Osud proroka je však osudom nielen istých výnimočných jednotlivcov, ale celého Božieho ľudu, ktorý je aj ako celok povolaný k „prorockému poslaniu“ svedčiť o Božej pravde.

Spracované podľa: Josef Hrbata, Písně království II., Matice cyrilometodějská Olomouc 1996

(Mk 6, 1-6) Ježiš prišiel do svojej vlasti; jeho učeníci išli s ním. Keď nadišla sobota, začal učiť v synagóge. Počúvalo ho mnoho ľudí a s údivom hovorili: „Skade to má tento? Aká to múdrosť, ktorej sa mu dostalo, a zázraky, čo sa dejú jeho rukami?! Vari to nie je tesár, syn Márie a brat Jakuba a Jozesa, Júdu a Šimona? A nie sú tu s nami aj jeho sestry?“ A pohoršovali sa na ňom. Ježiš im povedal: „Proroka si všade uctia, len nie v jeho vlasti, medzi jeho príbuznými a v jeho dome.“ A nemohol tam urobiť nijaký zázrak, iba že vložením rúk uzdravil niekoľko chorých. A čudoval sa ich nevere. Potom chodil po okolitých dedinách a učil.

Nachádzame sa na konci druhej časti (Mk 3,7–6,6) prvej polovice (Mk 1,16–8,26) Markovho evanjelia, v ktorej bola opísaná Ježišova služba zástupom v Galilei, ktorú Marek končí smutným konštatovaním, že aj Ježišovi príbuzní „sa na ňom pohoršovali“ a Ježiš „sa čudoval ich nevere“ (Mk 6,6). Ježišovi spolurodáci a jeho rodina sa teda v konečnom dôsledku pridávajú k jeho nepriateľom. Tak ako sa prvá časť Markovho evanjelia (Mk 1,16–3,6) končí rozhodnutím farizejov zabiť Ježiša (por. Mk 3,6), tak sa táto druhá časť končí odvrhnutím Ježiša ako Mesiáša zo strany jeho rodákov. Príbeh o odmietnutí Ježiša ako Mesiáša jeho rodinou (ide pravdepodobne o rodinu zo strany Ježišovej Matky, keďže Ježišov pestún Jozef pochádzal z Betlehema) a rodákmi v Nazarete je v úplnom kontraste s predchádzajúcimi Ježišovými úspechmi pri ohlasovaní evanjelia v Galilei. Ježiš sa teda stretáva s úspechom aj neúspechom, ktorý zdanlivo vyvrcholí na kríži, ale my vieme, že v konečnom dôsledku je Ježišovo poslanie úspešné a prehrávajú tí, čo ho odmietajú.

Nazaret môžeme nazvať Ježišovým  domovom či vlasťou (v gréckom texte je dokonca použitý výraz patrida, čo znamená „otcovizeň“, čo ale nesúvisí s Jozefovým pôvodom, ale s Ježišovou príslušnosťou k Jozefovi podľa starovekých rodinných zvykov) napriek tomu, že sa tam nenarodil, ale tam vyrástol, bolo to teda jeho domovské (otcovské) mestečko (také bezvýznamné, že o ňom nie je v Starom Zákone ani jediná zmienka). Ježiš pri svojom ohlasovaní evanjelia nevynechal ani svoj domov, čo je úplne prirodzené, veď na čej spáse by nám malo záležať viac ako na spáse našich príbuzných a ľudí, ktorých máme radi? Podľa svojho zvyku Ježiš vyčkal na vhodný okamih pre ohlásenie zvesti o príchode Božieho kráľovstva, a tým vhodným okamihom bola sobota a možnosť kázať v synagóge, kde dostávali príležitosť k príhovoru všetci, ktorí si na to trúfli.

Jeho krajania ho počúvali s údivom, keďže vedeli, že Ježiš nikdy sústavne neštudoval Písmo v rabínskej škole, napriek tomu, že podľa židovského zvyku chodil ako skoro každý židovský chlapec do školy v synagóge a dostal základy nielen čítania a písania, ale aj základné znalosti o Biblii. Jeho vedomosti o Bohu však vysoko prevyšovali bežné náboženské vzdelanie a mimoriadny údiv vzbudzovala aj Ježišova moc konať zázraky. V slovách jeho rodákov je však cítiť aj pohŕdavý tón, nielen v tom, že volali Ježiša tesárom, teda príslušníkom nižšieho nemajetného spoločenského stavu robotníkov či remeselníkov (námezdných pracovníkov, ktorí z rôznych dôvodov nevlastnili žiadnu pôdu, ktorá by ich živila, a teda nemali v Izraeli „otcovské dedičstvo“, a už len z toho dôvodu boli považovaní za akýchsi „vydedencov“, druhoradých občanov), ale aj v tom, že ho u Marka nazvali nie synom Jozefovým (ako napr. v Jn 6,42, príp. synom tesárovým ako v Mt 13,55), ale Máriiným, čo je v starovekom svete, kde bolo pre spoločenské zaradenie rozhodujúce nie materstvo ale otcovstvo, veľmi nezvyčajné. To je síce možné vysvetliť aj tým, že Jozef už vtedy nežil, ale pravdepodobnejšie je vysvetlenie, že sa s Ježišom spájala povesť Máriinho nemanželského dieťaťa, veď skutočnosť, že Ježiš sa narodil príliš skoro po Jozefovom sobáši s Máriou, sa nielen v tej dobe veľmi prísne sledovala (napokon podľa Mt 2,18 boli známky tehotenstva u Márie viditeľné ešte pred sobášom s Jozefom). My však v tejto zmienke, že Ježiš sa tu nazýva „synom Máriiným“, vidíme naopak potvrdenie Ježišovho božského pôvodu a jeho narodenia sa z Panny.

Aká bola skutočná príčina, že Ježišovi príbuzní a rodáci, odmietli Ježiša prijať za svojho Mesiáša? Jeden dôvod uvádza Ježiš sám, keď cituje známe príslovie o tom, že „proroka si všade uctia, len nie v jeho vlasti“ (niektorí biblisti v minulosti boli toho názoru, že celý príbeh o Ježišovi v Nazarete vznikol len ako ilustrácia tohto výroku, ktorým chcel Marek odôvodniť Ježišovo odvrhnutie jeho vlastnou rodinou a rodákmi, ktorí však symbolizujú celý Izrael, teda nielen vodcov národa, ale aj obyčajných ľudí, ktorí odmietli Ježišovo mesiášstvo). Príčinou odmietnutia Ježiša v Nazarete bol teda predsudok voči tomu, čo je nám známe, ktorý nám bráni zmeniť zaužívaný názor na dobre známe veci či osoby (ide teda o istú psychologickú prekážku, neochotu učiť sa novým veciam, lipnutie na tom, čo je nám známe, držanie sa „starých zvykov“ za každú cenu, aj keď sa tie zvyky či názory ukážu ako prekonané, či už zo strachu pred niečím novým alebo z pohodlnosti či tvrdohlavosti). Ale svoju úlohu tu určite zohrala aj obyčajná žiarlivosť Ježišových rodákov na jeho spoločenské vyzdvihnutie nad ich úroveň (ide tu teda aj o istú morálnu prekážku, vychádzajúcu z negatívnych duchovných popudov). Nezabudnime však aj na teologický dôvod Ježišovho odvrhnutia svojím národom, ktorý by sa dal opísať ako odmietnutie myšlienky, že by Boh mohol konať svoje diela takým celkom obyčajným ľudským spôsobom – veď ako by mohol Boh zachrániť Izrael cez obyčajného tesára, člena bežnej izraelskej rodiny (ktorý ešte k tomu zomrel potupnou smrťou na rímskom kríži ako zločinec)? Nemal vari Mesiáš byť „rozprávkovým hrdinom“, o ktorom nik nebude vedieť odkiaľ je, a ktorý sa zjaví ako blesk z jasného neba a urobí z Izraelitov svetovládny národ? Netreba zabúdať aj na silu ohovárania, ktoré o Ježišovi šírili farizeji a zákonníci z Jeruzalema, napr. že „mocou Belzebula vyháňa diablov“ (por. Mk 3,22). Niekedy aj malá pochybnosť alebo rozšírená klebeta, ktorá je pritom očividne nehodnoverná alebo dokonca celkom vyvrátená, dokáže ovplyvniť náš názor v neprospech ohovoreného človeka (podľa často omieľanej poučky, že „bez vetra sa ani lístok nepohne“, čo znamená, že vraj v každej klebete je predsa kúsok „pravdy“ – ale zlá interpretácia pravdy nie je nič iné ako lož).

Ako rozhodujúci sa však v odmietnutí Ježiša ako Mesiáša javí (nielen v prípade Nazaretčanov, ale celého Izraela) práve spomenutý teologický dôvod, ktorý spočíva v presvedčení, že môžeme Bohu predpisovať spôsob, akým má zasahovať do nášho života. Tento nesprávny ale veľmi rozšírený náboženský postoj voči Bohu, ktorý stavia Boha do roly nášho sluhu a nie nášho Pána, stojí aj za presvedčením Nazaretčanov, že môžu rozhodovať o Ježišovom mesiášstve na základe svojich vlastných ľudských kritérií, medzi ktoré zrejme patril aj mimoriadny pôvod Mesiáša, ktorý predsa nemohol byť človek ako každý iný, jeden z nás, dokonca trochu „menejcenný“. Židia tej doby však zabudli na skutočnosť, že Boh si v ich dejinách až príliš často na vykonávanie svojich činov vyberal práve takýchto ľudí: druhorodených či druhoradých synov, neplodné ženy, ba aj neviestky.

Nezabúdajme však, že to, čo Ježiš očakával od svojich rodákov a príbuzných na svoje ohlasovanie, bolo uznanie jeho nadradenej pozície s požiadavkou poslušnosti jeho slovám. On chcel byť ich Majster, a pozýval ich, aby sa stali jeho učeníkmi. Sme si istí, že my by sme na mieste Nazaretčanov na takéto usporiadanie vzťahov voči svojmu rodákovi pristúpili bez problémov? Takéto uznanie skôr získajú cudzinci, ktorí nemajú blízky vzťah s ľuďmi, od ktorých očakávajú podriadenie a poslušnosť, zaťažený rodinnými a spoločenskými predsudkami a rodinnou či spoločenskou rivalitou. Neradi sa totiž podriaďujeme tým, ktorých poznáme dlhé roky a boli sme predtým voči nim v rovnocennej, ba možno aj v nadradenej pozícii. Tu však musíme súčasne veľmi oceniť vieru Panny Márie, ktorá v podriadení sa svojmu Synovi ako Mesiášovi ide nám všetkým príkladom. 

Spracované voľne podľa: Meinrad Limbeck, Malý Stuttgartský komentář, Nový Zákon 2, Evangelium sv. Marka, Karmelitánske nakladatelství Kostelní Vydři 1997

Otázka Ježišových bratov a sestier

Vzhľadom na text dnešného evanjelia, kde sa Ježiš spomína ako brat Jakuba a Jozesa, Júdu a Šimona a spomínajú sa aj jeho sestry, môžeme sa v tejto katechéze venovať aj (najmä medzi protestantmi) často diskutovanej otázke, či Ježiš mal vlastných bratov a sestry, či teda Panna Mária mala (s Jozefom) okrem Ježiša aj iné deti. Katolícka Cirkev má hlboké teologické dôvody siahajúce do prvých storočí kresťanstva, že Mária bola Pannou nielen pri počatí a pôrode Krista, ale aj po celý svoj život, teda iné deti nemala, a hoci bola Jozefovou právoplatnou manželkou, s Jozefom nežila intímnym manželským životom. Protestantské cirkvi však túto tradičnú náuku Cirkvi odvrhli ako neodôvodnenú (a treba povedať, že nie prví reformátori, ale až oveľa neskorší teológovia) a ako hlavný argument používajú novozákonné zmienky o Ježišových bratoch, príp. sestrách (mnohým pritom nejde o skutočné hľadanie pravdy, ale o popretie úcty Katolíckej Cirkvi k Panne Márii).

Každý priemerne vzdelaný teológ však vie, že výraz brat alebo sestra sa v tej dobe a prostredí a v tom jazyku, ktorým hovoril Ježiš, používal v inom zmysle ako dnes. Aramejčina totiž nemá osobitný výraz pre vlastného brata či sestru (ani pre bratrancov alebo sesternice, ujov a tety a podobne; ak chce aramejčina bližšie opísať tieto vzťahy, používa opisné výrazy ako „syn brata mojej matky“ a podobne), pod bratom alebo sestrou chápe všeobecne blízkych príbuzných, a to nielen bratrancov a sesternice, ale aj ujov, tety a podobne.

Je pravdou, že evanjeliá nie sú napísané v aramejčine, ale v gréčtine, a grécke výrazy, ktoré sa v evanjeliách používajú na označenie súrodencov, t.j. adelfos (brat), adelfé (sestra), príp. bratia (adelfoi), majú zvyčajne význam pokrvných súrodencov. Ale tieto výrazy nemusia mať nutne význam pokrvného brata alebo sestry, môžu rovnako ako v aramejčine označovať aj širšie príbuzenstvo, alebo aj duchovnú rodinu, napr. v rámci Cirkvi. Okrem toho grécke texty evanjelií sú do veľkej miery prekladmi písomných prameňov napísaných v aramejčine, hovorovej reči Židov v Ježišovej dobe, ktorá má v tomto smere podobný slovník ako hebrejčina – a teda na rozdiel od gréčtiny a moderných jazykov nepozná označenie bratranca a sesternice (Starý Zákon je plný príkladov, kedy sa výraz brat alebo sestra použil na iného príbuzného než vlastného brata či sestru, napr. Abram nazýva v hebrejskom texte Gn 14,4 svojho synovca Lota „bratom“ a svoju manželku Sáru v Gn 20,12 svojou „sestrou“, hoci bola len jeho nevlastnou sestrou, dcérou jeho otca, nie však jeho matky; Laban v hebrejskom texte Gn 29,15 hovorí Jakubovi, že je jeho brat, hoci v skutočnosti je jeho synovec; atď. – pozri 1Krn 23,22, 1Kr 10,13-14, Tob 9,6 a iné; v slovenskom texte sa samozrejme používajú pre lepšie pochopenie výrazy ako bratranec alebo synovec, ale v pôvodnom texte je hebrejské slovo ah označujúce širšie príbuzenstvo); evanjelisti teda preložili aramejský výraz pre „bratov v zmysle širšej rodiny“ (aramejský výraz pre „brata“ v tomto zmysle, teda aj v zmysle označenia napr. bratranca alebo strýka, je rovnako ako v hebrejčine ah) gréckym výrazom označujúcim súrodencov, preto to samo osebe nie je dôkaz toho, že Panna Mária mala s Jozefom aj iné deti okrem Ježiša.

Námietka protestantov, že gréčtina má predsa špecifické slová pre iné príbuzenské vzťahy, a evanjelisti napriek tomu použili v texte evanjelií na označenie Ježišových „bratov“ grécky výraz vzťahujúci sa na súrodencov, neberie do úvahy snahu evanjelistov zachovať aramejský text v čo najpresnejšom znení, najmä ak evanjelisti nepoznali presný príbuzenský vzťah medzi Ježišom a jeho „bratmi“. Aj Septuaginta (grécky preklad Starého Zákona) používa v istých prípadoch grécky výraz „adelphos“ (brat) na označenie vzťahov, pri ktorých očividne nešlo o skutočného brata (napr. Lota nazýva Abramovým bratom); teda napriek možnosti pomenovať príbuzenské vzťahy presne, predsa zachováva radšej neurčitý hebrejský spôsob vyjadrovania príbuzenských vzťahov, a to z dôvodu zachovať pôvodný hebrejský text v čo najpôvodnejšom znení.

Napokon o dvoch z „Ježišových bratoch“ spomenutých v dnešnom texte evanjelia (Jakub a Jozes, resp. Jozef) je zo samotného textu evanjelií zrejmé, že mali inú matku ako Máriu, Ježišovu matku – viď Mt 27,56, kde sa píše že pri Ježišovom kríži bola aj istá „Mária, Jakubova a Jozefova (t.j. Jozesova) matka“, alebo Mk 15,40, kde sa spomína táto istá Mária ako matka „Jakuba Mladšieho a Jozesa“. To isté teda môže platiť aj o ďalších dvoch bratoch (Júda a Šimon) spomenutých v dnešnom úryvku evanjelia – že hoci boli „Ježišovými bratmi“ mali inú matku než Máriu, Ježišovu matku.

Možno síce pripustiť mienku, že Ježiš mal aj takých bratov a sestry, ktorí mu boli akoby vlastní – mohlo ísť o Jozefových synov alebo dcéry snáď z predchádzajúceho manželstva (teda v našom chápaní „nevlastní bratia a sestry“), a sobášom s Máriou sa títo Jozefovi synovia a dcéry mohli stať Ježišovými akoby vlastnými bratmi a sestrami, ale je to skôr „nábožná predstava“, ktorá si Jozefa predstavuje ako starého muža, pričom biblickí vedci sú skôr toho názoru, že Jozef bol pri sobáši s Máriou mladým mužom a jeho manželstvo s Máriou bolo prvé a jediné. Ide však len o rôzne mienky (príp. legendy), ktoré chcú akosi doplniť tú hlavnú argumentáciu o Máriinom trvalom panenstve, ktorá spočíva v teologickom význame Máriinho trvalého panenstva (ako znamenia a podmienky jej duchovného materstva voči všetkým Ježišovým učeníkom), ktoré vylučuje, aby Ježiš mal vlastných pokrvných bratov a sestry z manželstva Jozefa a Márie.

Dôkazov z Písma, prečo nemožno označenie „Ježišovi bratia a sestry“ brať v doslovnom význame jeho pokrvných súrodencov je oveľa viac, napr. nikde v Písme sa o Ježišových bratoch a sestrách nepíše ako o Jozefových alebo Máriiných synoch a dcérach (alebo prečo Ježiš na kríži zveril svoju matku do opatery apoštolovi Jánovi, ak v tom čase žili spomínaní Ježišovi „bratia a sestry“?), ale po podrobnom výskume tejto otázky možno povedať, že nikde v Písme sa nenachádzajú dôkazy, ktoré by mohli potvrdiť alebo vyvrátiť, že Ježiš mal pokrvných súrodencov, je preto rozumné držať sa starobylej mienky Cirkvi od najstarších čias kresťanstva, ktorú nespochybňovali ani prví protestantskí reformátori (Luther a Kalvín), a ktorá verí v trvalé panenstvo Ježišovej Matky, a tým potvrdzuje a zvýrazňuje jej osobitné zasvätenie sa Bohu a mimoriadne postavenie v dejinách spásy ako novej Evy, Matky nového ľudstva, vykúpeného z otroctva hriechu jej božským Synom.

Spracované voľne podľa viacerých zdrojov z internetu, napríklad:

http://granosalis.cz/modules.php?name=News&file=print&sid=6628

http://www.analizy.biz/apologetyka/index.php-option=com_content&task=view&id=1084&Itemid=0.htm#1sym