Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(2Kr 4,8-12a. 14-16a)

V ktorýsi deň prechádzal Elizeus cez Sunam. Žila tam zámožná žena, ktorá ho pozvala k stolu. Potom zakaždým, keď tade prechádzal, zašiel si k nej zajesť. Ona povedala svojmu mužovi: „Vidím, že je to svätý muž Boží, čo sa u nás vždy zastavuje. Urobme mu na poschodí malú murovanú izbičku, dáme mu tam posteľ, stôl, stoličku a svietnik a keď k nám príde, môže sa tam uchýliť.“ Keď jedného dňa prišiel, utiahol sa do hornej izbičky a odpočinul si tam. Potom sa opýtal svojho sluhu Gieziho, čo by sa dalo pre ňu urobiť. On odpovedal: „Ani sa nepýtaj; žiaľ, nemá deti a jej muž je už starý.“ Elizeus mu rozkázal: „Zavolaj ju!“ Keď ju zavolal a ostala stáť vo dverách, Elizeus jej povedal: „O rok v tomto čase budeš mať v náručí syna!“

 

Úryvok dnešného prvého čítania je súčasťou tzv. elizeovského cyklu, čo je súvislé rozprávanie o zázrakoch proroka Elizea, ktoré sa začína vo 4. kapitole Druhej knihy kráľov a zaberá spolu 5 kapitol tejto knihy (2Kr 4 – 8), hoci drobné zmien­ky o Elizeovi sa nachádzajú aj ďalej, až po zmienku o jeho smrti (2Kr 13,20), lebo jeho život bol poprepletaný s dejinami izraelských kráľov (čo je hlavná dejová línia knihy), a to ešte viac ako život Eliáša (eliášovský cyklus, t.j. dejiny Eliáša, ktorého osoba prepája obe knihy do jedného celku, sa nachádza v 1Kr 17 – 19, ale jeho osoba ako „vedľajšia postava“ iných príbehov sa spomína aj ďalej, až po udalosť jeho nanebovzatia na začiatku Druhej knihy kráľov, kde sa uvádzajú už aj prvé zázraky Elizeove).

Eliáš aj Elizeus boli hovorcami Boha v dobe dvoch politicky aj nábožensky oddelených kráľovstiev Izraela (10. – 8. st. pr. Kr.). Boli neúprosnými svedkami Jahveho, skutočného kráľa Izraela. Najmä severné kráľovstvo Izraela však kvôli svojej snahe o oddelenie od Dávidovho trónu v Jeruzaleme, ktorý bol úzko spojený s kultom Jahveho v jeruzalemskom chráme (ak sa chceli severní králi oddeliť od južného kráľovstva politicky, museli sa od neho oddeliť aj nábožensky, keďže v tej dobe náboženstvo a politika – viera a koruna – tvorili úzku jednotu), podliehalo modlárstvu okolitých národov a kráľovstiev (podľa jednej biblicko-historickej teórie išlo v skutočnosti o neustály vplyv starých pôvodných kanaánskych božstiev na izraelské kmene). Eliáš aj Elizeus mali od Jahveho moc konať zázraky, vďaka ktorým ich prorocké slovo malo väčšiu váhu v očiach ľudu. Biblické správy o zázrakoch týchto prorokov inšpirovali evanjelistov, aby podľa nich zostavili aj svoje správy o Ježišových zázrakoch. Ježiš ale svojimi zázrakmi prekonáva Eliáša, a preto je väčší ako Eliáš.

Eliáš sa javí ako pustovník, ktorý prichádza z neznáma, nevie veľmi vychádzať s ľuďmi, je samotár, vo svojich spôsoboch je tvrdý, hoci do­kázal nadviazať aj vzťahy priateľstva, napr. s pohanskou vdovou zo Sarepty, ktorej potom z vďaky za jej pohostinstvo vzkriesil syna (1Kr 17,7-24). Elizeus, pô­vodom sedliacky syn, je naopak v podstate spoločenským človekom, ktorý žije obklopený svojimi žiakmi v prorockej škole. Mnohé v jeho živote je však len opakovaním toho, čo prežil Eliáš, ktorý napriek všetkému zostáva v pamäti Izraela väčším prorokom ako Eli­zeus, ktorý je vlastne len akýmsi časovým predĺžením prítomnosti Eliášovho du­cha, teda jeho vý­nimočnej prorockej charizmy, uprostred Božieho ľudu. Prvým zázrakom, ktorý je v  tomto elizeovskom cykle opísaný, je rozmnoženie oleja, ktoré je veľmi podobné Eliášovmu zázraku s hrncom múky a krčahom oleja.

Aj ďalší Elizeov zázrak – vzkriesenie – má obdobu v „Eliášovom cykle“. Vzkriesenie sa týka syna zbožnej a zámožnej Izraelitky z mestečka Sunam (dnes arabská dedina Selum), ktoré sa nachádza na východe Jezraelského údolia (t.j. roviny Ezdrelon), najúrodnejšej časti Izraela (dnes je súčasťou tzv. Západného brehu Jordánu, hlavného územia tzv. Palestín­skeho štátu), neďaleko hory Tábor. Eli­zeus bol často hosťom u tejto ženy, ktorá dokonca požiadala svojho muža, aby na streche ich domu urobil pre Elizea malú „hornú izbičku“. Táto žena nebola ani vdova ani chudobná, ale predsa ju postihol jeden z najhor­ších osudov, aký mohol ženu tej doby postihnúť – bola bez­detná. Elizeus jej z vďačnosti za jej službu pohostinstva, ktoré mu dobre padlo pri jeho cestách, vyprosil od Boha dar materstva. V tomto príbehu sa prvýkrát objavuje Elizeov sluha, ktorý plnil pri Elizeovi rovnakú úlohu ako Elizeus pri Eliášovi: nebol iba jeho sluhom, ale aj jeho učeníkom a predpokladaným nástupcom v prorockom úrade. Ale Elizeus sa v ňom neskôr sklamal. Samotný zázrak vzkriesenia sa však v úryvku tejto nedele nenachádza (napokon samotné vzkriesenie, teda navrátenie života, nie je v podstate o nič väčším zázrakom ako samotný dar nového života, ktorý Elizeus tejto žene vyprosil z vďačnosti za jej službu – Elizeus teda tejto žene daroval tohto syna dvakrát), keďže tento úryvok bol vybratý vzhľadom na dnešné evanjelium, s ktorým ho spája požiadavka úcty k prorokovi: Kto prijme proroka ako proroka, dostane odmenu proroka. Epizódu z Elizeovho života môžeme chápať ako príkladné naplnenie tohto Božieho prísľubu.

Žena prijíma proroka ako Božieho muža. Verí, že je skutočným a pravým prorokom Pána, že svoju charizmu má naozaj od Boha, nepredstiera ju. Jej viera sa prakticky prejavuje ako pohostinnosť. Murovaná izbička na poschodí je akoby malý domček postavený na prízemnom dome s rovnou strechou (v krajinách, kde nemajú také zimy so snehom ako my, a dažde nie sú také výdatné, šikmé strechy nemajú význam, sú technicky aj finančne náročnejšie, a rovná strecha poskytuje obyvateľom domu ďalší životný priestor, keďže slúži ako terasa). Takýto domček ponúkal prorokovi veľké súkromie, lebo bol oddelený od rušného života na prízemí.

Prorok napriek ženinej pohostinnosti s ňou komunikuje cez svojho sluhu, nie osobne. Zrejme v tej silne patriarchálnej dobe nebolo vhodné, aby Boží muž hovoril priamo so ženou. V konaní Elizea, v jeho snahe prejaviť vďačnosť za pohostinnosť, môžeme vidieť odraz návštevy božského hosťa u Abraháma, ktorý mu, a jeho dvom sprievodcom, prejavil pohostinnosť, za čo dostal rovnaký prísľub narodenia syna (Gn 18,1-15).

Niečo prisľúbiť, je Božou záležitosťou, na ktorej sa však prorok podieľa. Prorok má prístup ku skrytým Božím myšlienkam. Má preto moc sľúbiť niečo v mene Božom, rozhodnúť o niečom, čo môže urobiť jedine Boh. Elizeus je takto predobrazom samého Ježiša, ktorý uskutočňoval myšlienky svojho Otca. Ježiš je však viac ako prorok. On pozná nielen niektoré, ale všetky myšlienky Boha, lebo je jeho Syn. Ježiš a Otec sú totiž jedno. Keď Ježiš plní vôľu svojho Otca, plní vlastne svoju vlastnú vôľu.

Tajomstvo prorockého poslania sa tu javí ako zdieľanie sa Boha so svojimi myšlienkami s človekom. Boh robí proroka svojím dôverníkom. Prorok má preto niektoré schopnosti, ktoré má jedine Boh. Prorocké poslanie má sviatostný charakter, lebo prorok je na zemi osobou, prostredníctvom ktorej sa ľudia dostávajú do Božej blízkosti. V slovách prorokov môže človek počuť skutočné Božie slovo, hoci zostáva súčasne ľudským slovom proroka. Veriť prorokovi teda znamená veriť samému Bohu. Preto Ježiš hovorí: Kto vás prijíma, mňa prijíma.

Prijať slovo proroka, uveriť mu, vždy prináša odmenu, prináša to človeku život, a to nielen život pozemský, ale večný. Pravá viera sa však najprv prejavuje plodmi, podobne ako v prípade tejto Sunamitky, ktorá poskytla prorokovi pohostinnosť. Následne táto viera dostáva „odmenu proroka“, ktorá prevyšuje ľudské možnosti.

 

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/2-kr-48-16/

 

 

(Mt 10, 37-42)

Ježiš povedal svojim apoštolom: „Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden. A kto miluje syna alebo dcéru viac ako mňa, nie je ma hoden. Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden. Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.

Kto vás prijíma, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, prijíma toho, ktorý ma poslal. Kto prijme proroka ako proroka, dostane odmenu proroka. Kto prijme spravodlivého ako spravodlivého, dostane odmenu spravodlivého. A kto by dal piť jednému z týchto maličkých čo len za pohár studenej vody ako učeníkovi, veru, hovorím vám: Nepríde o svoju odmenu.“

 

Dnešný úryvok evanjelia je záverečným úsekom tzv. misionárskej reči Pána Ježiša v Matúšovom evanjeliu. Úryvok môžeme rozdeliť na dve časti: prvá sa skladá zo štyroch viet a hovorí o nutnosti radikálnosti pri nasledovaní Ježiša (Mt 10,37-39); druhá časť úryvku sa venuje téme prijatia Ježišových učeníkov, ktorí ohlasujú evanjelium, a hovorí o ich dôstojnosti, ktorú im dáva ich poslanie (10,40-42).

Dnešný úryvok začína slovami: Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden. A kto miluje syna alebo dcéru viac ako mňa, nie je ma hoden. Ježiš teda vznáša na svojich učeníkov pre dnešného človeka priam nepredstaviteľnú požiadavku (hoci takú istú požiadavku v skutočnosti vznášali a vznášajú v dejinách mnohé ideológie aj vládcovia): všetko v živote podriadiť vzťahu k Ježišovi. Táto požiadavka by mohla a mala byť odmietnutá, ak by Ježiš bol človek ako každý iný, ktorý by si len nárokoval absolutistickú vládu nad ľuďmi, lenže Ježiš tu hovorí nie ako človek túžiaci po neobmedzenej vláde nad ľuďmi, ale ako Boh, ktorý túto moc tak či tak má, žiada len, aby podriadenie sa človeka Bohu bolo dobrovoľné a uvážené. Všetko pozemské, vrátane rodinných vzťahov, ktoré tvoria pre mnohých ľudí tú najvyššiu pozemskú hodnotu, musí byť podriadené Božej vôli, poslušnosti Bohu a Božej službe. Povýšiť rodinné vzťahy nad úctu k Bohu by vlastne bolo prejavom modlárstva: „Nebudeš mať iných bohov, ktorým by si sa klaňal“. Klaňať sa niekomu či niečomu znamená dať to na prvé miesto vo svojom živote. A prvé miesto patrí logicky Bohu, nášmu Stvoriteľovi. Aj rodinné vzťahy sú len vtedy správne usporiadané, keď sa v nich rešpektuje Boží primát. V konečnom dôsledku je v tejto Ježišovej požiadavke obsiahnuté len to, čo uznáva spontánne väčšina ľudí vo svojom živote: podriadenie nižších hodnôt hodnotám vyšším, napr. zachovanie zásad spravodlivosti, dobra a pravdy je správnejšie ako uprednostniť okamžité materiálne či iné dobro pre seba, svoju rodinu alebo národ zo sebeckých dôvodov. To, čo je v tejto požiadavke naozaj mimoriadne, je len to, že Ježiš sám seba, svoju osobu, stotožňuje s tým, čo inak patrí len Bohu. Ježiš tu teda nepriamo vyhlasuje svoje vlastné božstvo, svoju božskú hodnosť a božskú identitu.

Na prvom mieste stojí Boh a rozhodnutie sa pre neho. Tu je to však sám Ježiš, pred ktorým a pre ktorého sa má učeník rozhodnúť. Ježiš je cesta, na ktorej nájdeme samého Boha. Alebo inak povedané: v rozhodnutí sa pre neho sa uskutočňuje rozhodnutie sa pre Boha. Pred ním musí ustúpiť každé iné pozemské puto, dokonca aj puto voči otcovi a matke a k vlastným deťom. To však neznamená, že by rodina a deti nemali byť milovaní! Práve naopak. Kto celkom nasleduje Krista, stáva aj novým spôsobom slobodným pre lásku voči svojim blížnym a príslušníkom svojej rodiny. Ide tu však už o novú, nadprirodzenú lásku, ktorá je schopná milovať blížneho v Bohu a kvôli Bohu. Aby však takej lásky bol učeník schopný, musí sa celkom rozhodnúť pre Krista. Ak učeník celkom nedaruje svoje srdce Kristovi, nezíska nič. Polovičné rozhodnutie a rozdelené srdce nedosiahne ani Boha, ani Ježiša, ba ani naplnenie svojho vlastného života. Len ten, kto daroval svoje srdce Ježišovi, dostane späť srdce nové, naplnené Božou silou a láskou. Požiadavka radikálnosti nasledovania Ježiša je teda v kresťanstve niečím samozrejmým. Polovičaté kresťanstvo, napr. kresťan nepraktizujúci vieru, nie je kresťanstvom.

Nasledujúca formulácia v dnešnom úryvku robí túto požiadavku radikálnosti ešte jasnejšou: Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden. Odovzdanie sa Kristovi má, podobne ako každá skutočná láska, napr. aj manželská láska, jedno kritérium, podľa ktorého možno spoznať, že je pravdivé: tým kritériom je smrť. Svoj život naozaj odovzdal Kristovi len ten, kto sa nebojí, v krajnom prípade, vzdať sa kvôli nemu aj svojho pozemského života. „Vziať svoj kríž“ je totiž – napriek možnosti aj iných vysvetlení – obrazný výraz pre pripravenosť k smrti. Len ak učeník ráta aj s tou najkrajnejšou situáciou a vedome s ňou súhlasil, len vtedy skutočne nasleduje Ježiša a je ho hoden. Nie od každého učeníka sa žiada, aby túto pripravenosť na smrť pre Krista aj v živote naozaj osvedčil, ale k úplnému darovaniu sa Ježišovi je taká pripravenosť nevyhnutná.

V poslednej vete prvej časti dnešného úryvku: Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho, sa hovorí na jednej strane o protiklade pominuteľného pozemského života voči životu večnému, nepominuteľnému a na druhej strane o protiklade lásky a sebectva. Táto veta je vlastne len doplnením predchádzajúcej vety o ochote vzdať sa kvôli Ježišovi aj pozemského života. Za obetovanie svojho pozemského života dostane učeník od Krista život večný. Tieto slová nie sú pochmúrne; práve naopak, sú plné nádeje a svetla. Vzdanie sa svojho sebectva v tomto svete nám prináša život, ktorý je oveľa bohatší, než pozemský život.

Prvý verš druhej časti dnešného úryvku: Kto vás prijíma, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, prijíma toho, ktorý ma poslal, je rozvinutím pravidla, ktoré učili už židovskí rabíni: „Poslaný je ako posielajúci“. Nehovorí sa tu len o jednom poslaní, ale o dvoch poslaniach, ktoré tajuplne spolupôsobia: Ježiš je totiž sám poslaný Otcom, a je to on, kto ďalej posiela svojich učeníkov. Ide teda o pohyb, ktorý vychádza od Otca a siaha až k Ježišovým učeníkom. Ich poslanie je božský čin. Ľudia, ktorí sa s nimi stretávajú, či už v súhlasnom prijatí alebo v odmietnutí, či už s vierou alebo nevierou, stretávajú sa s Ježišom a s jeho Otcom.

Napokon sa zamyslime nad poslednými veršami dnešného úryvku: Kto prijme proroka ako proroka, dostane odmenu proroka. Kto prijme spravodlivého ako spravodlivého, dostane odmenu spravodlivého. A kto by dal piť jednému z týchto maličkých čo len za pohár studenej vody ako učeníkovi, veru, hovorím vám: Nepríde o svoju odmenu.“ Nachádzame tu tri skupiny členov spoločenstva veriacich, ktoré sú pod zvláštnou Božou ochranou: prorokov, spravodlivých a „maličkých“. Proroci sú Boží muži a ženy, ktorí nemajú v spoločenstve žiadny úrad, ale predsa vyučujú ostatných zmocnení k tomu Duchom Svätým. Spravodliví sú tí, ktorí sa osvedčili v kresťanskom spoločenstve svojím príkladným životom lásky a činorodej viery. Nemajú žiadny úrad ani viditeľnú charizmu, napr. ako proroci, ale ich príklad života podľa viery má pre spoločenstvo praktický význam povzbudenia pre ostatných. A „maličkí“ sú jednoduchí Ježišovi učeníci, ktorí nemajú v spoločenstve žiadnu autoritu, oficiálnu ani neoficiálnu. Zdanlivo do cirkvi neprinášajú nič užitočné, nemajú charizmy, príkladný spôsob života, spoločenský vplyv, vzdelanie ani bohatstvo. A predsa by mali byť kresťanskému spoločenstvu osobitne vzácni a mali by byť chránení so zvláštnou starostlivosťou, lebo sa v nich prejavuje zázrak viery.

V prípade prejavov úcty a služby voči prvým dvom kategóriám veriacich je odmena presne stanovená, hoci nie je výslovne vyjadrená. Ten, kto si uctí putujúceho a vyučujúceho proroka a poslúži mu nejakou službou preto, že je prorok, bude mu v Božích očiach postavený na roveň, podobne aj v prípade „spravodlivého“. Ale ak ide o prejav úcty a služby voči „maličkému“, voči navonok bezvýznamnému členovi kresťanského spoločenstva len preto, že je tiež Pánovým učeníkom, ten, kto si uctí v „maličkom“ prítomného Ježiša, bude postavený na roveň samotnému Ježišovi: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili (Mt 25,40). V týchto slovách je okrem iného vyjadrené, ako vysoko sa v prvotnej cirkvi cenila pohostinnosť.

Týmito slovami sa končí a obsahovo vrcholí Ježišova „misionárska reč“ k učeníkom v desiatej kapitole Matúšovho evanjelia. Všetko, čo bolo povedané skôr, sa tu znovu vysvetľuje iným spôsobom tak, že ten, kto je poslaný, si zaslúži rovnakú úctu ako ten, kto ho poslal. Dôvodom tejto úcty je skutočnosť, že ten, kto je poslaný, má rovnaký podiel na moci ale aj osude posielajúceho: môže vyučovať aj konať zázraky, ale súčasne zakúša prenasledovanie a je vyzvaný k sebaobete vlastného života – apoštol sa vo všetkom pripodobňuje Ježišovi.

 

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/mt-1037-42/