Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Jer 20, 10-13)

Jeremiáš povedal: „Počul som potupy mnohých: Hrôza zo všetkých strán! ‚Udajte ho! A udáme ho.‘ Aj tí, čo žili so mnou v priateľstve, striehnu na môj pád: ‚Hádam sa dá oklamať, zmocníme sa ho a vypomstíme sa na ňom.‘

Ale Pán je so mnou sťa mocný bojovník; preto tí, čo ma prenasledujú, padnú a nič nezmôžu, budú zahanbení, lebo nič nedosiahnu: bude to hanba večná, nezabudnuteľná. Pane zástupov, čo skúšaš spravodlivého, ty skúmaš myseľ i srdce, nech vidím tvoju pomstu nad nimi, lebo tebe som zveril svoj spor.

Spievajte Pánovi, oslavujte Pána, veď vyslobodil život úbohého z ruky zločincov.“

 

V dnešnom evanjeliu budeme počuť Ježišovo povzbudzovanie svojich učeníkov, aby sa „nebáli ľudí“, ktorí „zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu“, aby dôverovali Bohu vo všetkých zložitých situáciách, ktorým budú musieť čeliť ako Kristovi vyznávači: Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach.“ Kristovi učeníci majú mať strach len pred večným zatratením, pred tým, ktorý môže i dušu i telo zahubiť v pekle, čiže pred diablom, ktorý nás môže oklamať, ak podľahneme strachu z jeho hrozieb, ak podľahneme strachu o pozemský život, ktorý v nás vyvoláva, aby sme uprednostnili svoj časný život pred životom večným. List Hebrejom (2,14c-15) prináša zaujímavú náuku o diablovom využívaní strachu pred smrťou na ovládanie ľudí. Ježišovo víťazstvo nad smrťou a nádej na vzkriesenie, ktorú nám dáva, však spôsobujú, že sa od tohto falošného strachu môžeme oslobodiť: Ježiš smrťou zničil toho, ktorý vládol smrťou, čiže diabla, a vyslobodil tých, ktorých celý život zotročoval strach pred smrťou. Kresťan sa teda má oslobodiť od strachu pred telesnou smrťou, ktorá nás tak či tak neminie, a má byť pripravený aj k mučeníctvu (čo sa ľahšie povie ako uskutoční).

Prvé čítanie je vybrané práve vzhľadom na toto posolstvo evanjelia z knihy proroka Jeremiáša, ktorý je známy ako jeden z najneuznávanejších a najprenasledovanejších židovských prorokov. Jeho život bol veľmi pohnutý a najviac zo všetkých prorokov sa približuje osudu samého Krista, ktorý bol takisto obeťou prenasledovania, ohovárania a napokon úkladnej vraždy. Jeremiáš žil v tragickej dobe konca dávidovského kráľovstva v Jeruzaleme, ktorý bol v r. 586 pred Kristom zničený babylonským vojskom, hoci sa tomuto osudu mohol vyhnúť, ak by bol počúval Božie slovo z Jeremiášových úst. Jeremiáš vyzýval kráľa a jeho radcov, aby sa nebránili babylonskej presile a celkom sa odovzdali do Božích rúk, ale pyšní židovskí nacionalisti tieto slová vnímali ako vlastizradu a žiadali kráľa Sedekiáša o odstránenie Jeremiáša (por. Jer kap. 37 a 38: Jeremiáš v cisterne). Jeremiáš mal však pre svoje proroctvá proti Judsku a Jeruzalemu problémy už aj predtým. Dnešný poetický úryvok napríklad predchádza prozaický text o konflikte Jeremiáša s kňazom Pášurom, dozorcom v jeruzalemskom chráme, kde Jeremiáš prorokoval o skaze Jeruzalema pre jeho hriechy (por. Jer 19,14 – 20,6). Niektoré časti knihy (11,18-2312,1-615,10-2117,14-1818,18-2320,7-18) sa zvyknú nazývať aj „Jeremiášovými vyznaniami“, čo je séria nárekov (nejde o Lamentácie z knihy Nárekov, ktoré sa spievajú na Veľký Piatok), pomenovaných podľa vzoru slávneho diela sv. Augustína. Žiadny z prorokov nám nedáva natoľko nahliadnuť do svojho vnútra tak, ako práve Jeremiáš.

Dnešný úryvok je vlastne modlitbou v úzkosti, ktorá veľmi pripomína žalmy. Jeremiáš sa v tejto modlitbe sťažuje na svoj prorocký osud. Najradšej by zanechal svoje prorocké poslanie. Má pocit, že Pán ho opustil a  vydal nepriateľom napospas. Jeremiáš sa stáva obeťou ohovárania, prichádzajú na neho udania, nepriatelia sa ho snažia zastrašiť vyhrážkami. K jeho nepriateľom sa pod vplyvom falošných obvinení pridávajú dokonca aj jeho priatelia (obyvatelia jeho rodného Anatotu, kňazského mestečka blízko Jeruzalema). Svoje pocity vyjadruje Jeremiáš slovami: Hrôza zo všetkých strán! (pre zaujímavosť môžeme uviesť, že hebrejské slovo pre strach alebo hrôzu je magor, čo je slovo, ktoré v dnešnej dobe dostalo úplne nový význam – pomätenec, šialenec, blázon). Od náreku sa však prorok vracia k nádeji v Pána, ktorý mu zostáva oporou: Ale Pán je so mnou sťa mocný bojovník; preto tí, čo ma prenasledujú, padnú a nič nezmôžu, budú zahanbení, lebo nič nedosiahnu. Tí, ktorí bojujú s Pánovým poslom, bojujú vlastne so samotným Bohom, a preto bude ich hanba večná, nezabudnuteľná.

V predposlednej vete dnešného úryvku nachádzame zaujímavý hebrejský výraz „skúmať srdce a ľadviny“ (v liturgickom preklade je výraz „ľadviny“, resp. obličky, príp. telesné útroby, nahradený literárne oveľa slabším vyjadrením „myseľ“, čo síce prakticky vyjadruje obsah a zmysel použitia tohto výrazu v Biblii, ale tým pádom toto starobylé vyjadrenie stráca svoj silný literárny náboj). Židia totiž duchovné veci vyjadrovali telesnými obrazmi a skúmanie srdca a ľadvín (čo asi súvisí s veštením z vnútorností, t.j. z útrob zvierat) je obrazom Božieho skúmania ľudského vnútra – ale v duchovnom zmysle.

Úryvok končí krátkou ďakovnou piesňou, ktorá vyzýva k chvále Pána za vyslobodenie z rúk nepriateľov. V podobnom duchu sa nesie aj 69. žalm, ktorý nasleduje po prvom čítaní: Pre teba znášam potupu a hanba mi pokrýva tvár. Aj v tomto žalme po úvodnom náreku nasleduje vyznanie dôvery v Božiu pomoc: Vyslyš ma, Pane, veď si dobrotivý a láskavý, pre svoje veľké milosrdenstvo pohliadni na mňa.

 Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/jr-2010-13/

 

 

(Mt 10, 26-33)

Ježiš povedal svojim apoštolom: „Nebojte sa ľudí. Lebo nič nie je skryté, čo by sa neodhalilo, a nič utajené, čo by sa neprezvedelo. Čo vám hovorím vo tme, hovorte na svetle, a čo počujete do ucha, rozhlasujte zo striech. Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu. Skôr sa bojte toho, ktorý môže i dušu i telo zahubiť v pekle. Nepredávajú sa dva vrabce za halier? A predsa ani jeden z nich nepadne na zem bez vedomia vášho Otca. Vy však máte aj všetky vlasy na hlave spočítané. Nebojte sa teda, vy ste cennejší ako mnoho vrabcov. Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach.“

 

Dnešný úryvok je pokračovaním Ježišovej „misionárskej reči“ (ide o druhú z 5 Ježišových „veľkých rečí“ v Matúšovom evanjeliu, okolo ktorých Matúš zostavuje svoju správu o Ježišovej verejnej činnosti: reč na vrchu, misionárska reč, reč v podobenstvách, reč o živote učeníkov v spoločenstve, eschatologická reč) z Matúšovej 10. kapitoly, ktorej prvú časť sme počuli minulú nedeľu (a poslednú časť budeme počuť ďalšiu nedeľu). Ježiš v tejto reči hovorí o nevyhnutnej povinnosti svojich učeníkov vydávať o ňom svedectvo a v jeho mene pozývať ľudí do Božieho kráľovstva. Prijatie alebo neprijatie tohto pozvania bude rozlišovacím prvkom pri Božom súde a samotné vydávanie svedectva o Ježišovi je rozlišovacím prvkom medzi pravými a „nepravými“ učeníkmi. Kresťanstvo nie je ochranou proti tvrdým skúškam a prenasledovaniu, naopak, nik si nesmie myslieť, že je na ceste do Božieho kráľovstva možné vyhnúť sa krížu, že je možné ísť inou cestou, než akou šiel sám Kristus.

V tejto reči sa odrážajú problémy, ktoré mali prví hlásatelia evanjelia s odovzdávaním zvesti o Ježišovi či už Židom alebo pohanom. Neskôr k prenasledovaniu od Židov a pohanov pribudli aj ťažké vnútorné trenice uprostred kresťanských spoločenstiev, v ktorých si niektorí kresťania začali vysvetľovať Ježišovo učenie v rozpore s apoštolskou tradíciou, a kresťanské spoločenstvá sa začali deliť na „pravých“ a „falošných“ učeníkov, ktoré sa vzájomne utláčali. V týchto ťažkostiach pri odovzdávaní evanjeliovej zvesti sa učeníci posilňovali Ježišovými slovami a Matúš tieto povzbudenia zhromaždil do „misionárskej reči“. Hlavným posolstvom tohto úryvku je povzbudenie k odvahe: „Nebojte sa!“ Toto povzbudenie sa v dnešnom úryvku objavuje trikrát.

Matúš uvádza tri Ježišove argumenty, ktorými chce Ježiš povzbudiť, či skôr „vyburcovať“ svojich učeníkov k odvahe pri stretnutí sa s odporom pri hlásaní evanjelia. Najprv Ježiš uvádza židovské príslovie: Nič nie je skryté, čo by sa neodhalilo, a nič utajené, čo by sa neprezvedelo. Čo tým chce Ježiš povedať? Že keby aj jeho učeník skrýval svoju vieru zo strachu pred nepriateľmi pravdy (ako príklad možno uviesť skrývanie svojej kresťanskej identity v totalitnom režime), aj tak nakoniec svoju príslušnosť ku Kristovi nebude môcť skryť, pretože to sa jednoducho nedá (kresťanský štýl života je skrátka odlišný od nekresťanského). Učeníci majú v konečnom dôsledku na výber len dve možnosti: buď sa priznať ku Kristovi alebo ho zaprieť, ale potom sa na nich vzťahujú záverečné slová dnešného úryvku: Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach.“ A tu nič nepomôžu výhovorky typu: veď ja som si vieru zachoval (t.j. skrýval) „vo svojom srdci“. Ježišov učeník sa skrátka má viac než ľudí báť Boha (v zmysle bázne, resp. úcty, nie strachu pred Bohom).

Ježiš k tomuto prvému argumentu, ktorý má učeníkov presvedčiť, aby sa nebáli o ňom svedčiť aj v situácii ohrozenia (samozrejme, tu je aj otázkou, čo to vlastne znamená svedčiť o Kristovi, alebo ohlasovať evanjelium, lebo aj to sa dá robiť nesprávnym, násilným a odpudivým spôsobom, ale to je už iná téma), pridáva jedno povzbudenie k ohlasovaniu evanjeliu: Čo vám hovorím vo tme, hovorte na svetle, a čo počujete do ucha, rozhlasujte zo striech. Tieto slová možno vysvetliť napríklad tak, že Kristova zvesť o spáse nie je určená pre „súkromnú potrebu“ poslucháča, nie je to nejaké „tajné učenie“, ktoré by malo zostať v úzkom kruhu „vyvolených“,  ale mala by sa dať na známosť čo najväčšiemu okruhu ľudí (to je význam slov „rozhlasovať zo striech“, zrejme na základe starovekého zvyku rečníkov postaviť sa na vyvýšené miesto, napr. aj na plochú strechu budov vo vtedajšom Oriente). Tieto slová teda priamo vyvracajú občasné teórie o neužitočnosti ba škodlivosti hlásania kresťanstva v priestore iných náboženstiev či kultúr. Samozrejme, evanjelium by nemalo byť šírením cudzej kultúry, ale malo by sa inkulturovať, a zvnútra premieňať pôvodnú kultúru na ušľachtilejšiu, kresťanskejšiu.

Druhým Ježišovým argumentom pre povzbudenie učeníkov k odvahe pri stretnutí s odporom voči ich svedectvu sú slová: Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu. Skôr sa bojte toho, ktorý môže i dušu i telo zahubiť v pekle. Kto môže zahubiť dušu i telo v pekle? Má tu Ježiš na mysli Boha? Alebo skôr Satana? Argumenty sú pre oba výklady, ale pravdepodobnejším sa zdá byť vysvetlenie, že tým Zhubcom je Satan. Kto sa vymaní z Božej ochrany tým, že sa zo strachu pred ľuďmi (či už zo strachu o svoj pozemský život, alebo často len zo strachu o svoj blahobyt, resp. o svoje „sociálne istoty“) prestane priznávať ku Kristovi, vymaní sa z Božieho kráľovstva a „automaticky“ sa dostane do sféry vplyvu Satana. Nie je to Boh, kto zatracuje, hoci je jasné, že Boh neprijíma do svojho Kráľovstva každého – ale nie tak, že by niekoho z neho priamo „vyhodil“, ale že takýto človek jednoducho do nebeského Kráľovstva nemôže a ani nedokáže vojsť.

Tieto slová neznamenajú, že „zradcovia viery“ nemôžu byť spasení (aj Peter zaprel Krista). V hodine smrti sa dejú veci, o ktorých nemáme ani tušenie, a nikoho nemôžeme vylúčiť zo spoločenstva spásy len na základe nášho ľudského úsudku. Ale z týchto slov predsa vyplýva, že takíto o svoj pozemský život ustráchaní veriaci nemajú právo volať sa tu na zemi skutočnými učeníkmi. To neznamená, že prestávajú byť veriacimi, ale ich viera v tomto bode – odvážne svedectvo o Kristovi – jednoducho zlyhala, a to môže mať tvrdé dôsledky. Napokon sám Ježiš hovorí: Nie každý, kto mi hovorí: „Pane, Pane,“ vojde do nebeského kráľovstva (Mt 7,21).

Tu si dovolím malú aktualizáciu dnešného evanjelia. V prvých storočiach kresťanstva tí, čo „obetovali modlám“, teda zo strachu o svoj život sa verejne zriekli Krista, boli znovu pripustení do spoločenstva Cirkvi až po vykonaní primeraného, nie ľahkého pokánia. Dnešnou variáciou takýchto „modlárov“ sú tzv. „nepraktizujúci“ kresťania, ktorí Krista zrádzajú svojim pohanským spôsobom života. K týmto kresťanom je dnešná Cirkev veľmi milosrdná (pretože formálne sa Krista nezriekli, navonok sa k nemu hlásia), ale je otázne, či je tento prístup v jednotlivých prípadoch správny (napr. ak kňaz pred krstom oficiálne potvrdí rodičmi dieťaťa navrhnutého nepraktizujúceho – hoci pobirmovaného a prípadne aj cirkevne sobášeného – kresťana za krstného rodiča, pre „pokoj“ vo farnosti pod tlakom rodičov pustí ku birmovke očividne duchovne nepripraveného a vieru nepraktizujúceho birmovanca, a podobne). Títo nepraktizujúci kresťania si nárokujú v rôznych oblastiach života Cirkvi rovnaké práva (ale bez povinností) ako „praví učeníci“, čo samozrejme spôsobuje nevôľu praktizujúcich kresťanov, ktorých je však stále menej (možno aj práve preto, že zistia, že sa im neoplatí „snažiť sa“). Samozrejme, úlohou Cirkvi je aj takýchto „nepraktizujúcich veriacich“ viesť k obráteniu a k pravému učeníctvu, lebo v podstate ide len o „neobrátených“ kresťanov (v dôsledku krstu detí a nedostatočnej náboženskej výchovy). Problémom je, že títo kresťania vystupujú často ako „nepriatelia Cirkvi“, ktorí viac ako samotní neveriaci útočia napr. proti kňazom a biskupom, zvlášť tým „horlivým“, ktorí im pripomínajú nesúlad ich života s ich navonok deklarovaným presvedčením (samozrejme, nepraktizujúci kresťania svoje kresťanské presvedčenie deklarujú len dovtedy, kým to pre nich nie je nebezpečné). Praví učeníci (nehovoríme tu samozrejme o fanatických „veriacich“) musia mať odvahu čeliť pri hlásaní nárokov „pravého evanjelia“ aj týmto „neobráteným bratom“, ktorí napriek tomu vďaka krstu a aspoň formálnej príslušnosti k Cirkvi zostávajú „skutočnými bratmi“, na ktorých spáse by nám malo záležať, a ktorých spása možno závisí na našom svedectve „pravého učeníctva“.

Tretím Ježišovým argumentom či povzbudením k odvážnemu vydávaniu svedectva o viere v neho pred ľuďmi je aj zvláštny obraz Božej starostlivosti aj o tie najmenšie a z ľudského hľadiska najbezvýznamnejšie stvorenia, medzi ktoré patria aj vrabce: Nepredávajú sa dva vrabce za halier? A predsa ani jeden z nich nepadne na zem bez vedomia vášho Otca. Vy však máte aj všetky vlasy na hlave spočítané. Nebojte sa teda, vy ste cennejší ako mnoho vrabcov. Pre nás je to zvláštne podobenstvo, ale Židom bol tento obraz blízky. Najchudobnejší ľudia sa totiž živili mäsom vrabcov, ktoré patrilo k najlacnejším ale aj najúbohejším jedlám. Mnohí ľudia si myslia, že Boh sa stará len o veľké veci a nezaujíma sa o detaily. Ježiš učí opak. Boh má všetko pod kontrolou, má dokonca spočítané aj vlasy na našej hlave. Ak sa Pán stará aj o najúbohejšie stvorenia a zaujíma sa o ich osud, prečo by nemal stáť blízko nás vo chvíli, keď vydávame pred ľuďmi svedectvo o jeho sláve?

Záverečné slová dnešného úryvku evanjelia sú vlastne štvrtým a korunným argumentom Ježišovej výzvy k vydávaniu svedectvo o ňom a o Božom kráľovstve, ktoré prináša. Argument je vlastne veľmi jednoduchý a je založený na reciprocite medzi konaním učeníka a konaním Boha. Túto reciprocitu Ježiš používa aj pri iných povinnostiach učeníkov, napr. v Modlitbe Pána: A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom. Boh robí svoje konanie závislým od nášho. Je síce pravdou, že Boh v otázke našej spásy koná vždy ako prvý, nezávisle od našej vôle, lebo sami od seba nemáme šancu dosiahnuť spásu, ale to konečné rozhodnutie o tom, či vojdeme alebo nevojdeme do Božieho kráľovstva, závisí len od nás. To konečné rozhodnutie však bude výsledkom mnohých malých rozhodnutí, ktoré sme urobili v súlade s Božou vôľou, alebo proti nej.