Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

Jób 38, 1.8-11: Pán odpovedal Jóbovi z víchrice: „Kto uzavrel bránami more, keď vytrysklo, akoby vyšlo z materského lona, keď som ho zaodel oblakom a temnotou ho ovinul ako plienkami? Obohnal som ho svojou hranicou, umiestil bránu a závoru a povedal som: Potiaľto smieš ísť, ďalej nie, tu sa rozbije pýcha tvojich vĺn.“

 

Kniha Jób sa zaoberá jednou z najťažších náboženských otázok: prečo musí trpieť aj spravodlivý a bohabojný človek? Kniha Jób prináša na túto otázku veľa múdrych a užitočných odpovedí, ktoré vychádzajú tak zo životnej skúsenosti ako aj zo zjaveného poznania Boha ako dobrého a starostlivého Otca, ako napr. že utrpenie nemusí byť vždy len trestom za hriech, ale Boh dopúšťa životné ťažkosti aj preto, aby skúšal čnosti človeka, aby ho ochránil pred hriechom, aby v ňom vzbudil bázeň pred Ním a očistil mu srdce i myseľ pre ťažšie úlohy. Ale zaujímavé je, že Jóba neuspokojí ani jedna z odpovedí, ktoré sa v knihe dozvedáme od Jóbových priateľov, ktorí sa mu snažia vysvetliť dôvod jeho utrpenia, a tým mu pomôcť k prijatiu jeho utrpenia. Po 35 kapitolách Jóbových úvah a diskusií s jeho priateľmi na tému utrpenia spravodlivého človeka však napokon v knihe prehovorí sám Boh. A prichádza v búrke a víchrici, ktorá má naznačiť nielen Božiu moc nad prírodou, ale aj Božiu nesmiernu prevahu nad človekom, ktorý sa nijako nemôže rovnať s Bohom a nemôže pochopiť Božie zámery.

 

Zaujímavosťou tejto knihy je, že Boh pri svojom zjavení neponúka Jóbovi žiadnu priamu odpoveď na jeho otázku o dôvode jeho utrpenia. Človek by čakal, že dobrý a milosrdný Boh povie spravodlivému Jóbovi niečo takéto: „Jób, naozaj mi je ľúto, čo som ti urobil. Ale vieš, musel som diablovi dokázať, že ma miluješ aj v nešťastí, aby sa osvedčila tvoja spravodlivosť a moja dôvera v teba. Vydržal si kvôli mne veľa nespravodlivých skúšok a ja som na teba pyšný. Ani nevieš, čo to pre mňa znamená a ako bude tvoj príklad blahodarne pôsobiť na mnohých iných skúšaných veriacich.“ Toto by určite dalo Jóbovi akú takú útechu. Ale Boh nehovorí nič takéto. Jeho odpoveď vyvoláva v skutočnosti ešte viac otázok. Namiesto útešných slov nasleduje prehľad Božieho stvoriteľského diela a akoby samochvála Božej múdrosti a moci, ktorá sa prejavuje vo stvorení. Zaráža nás, ako môžu Jóbovi v jeho utrpení pomôcť napr. tieto Božie slová opisujúce život pštrosa: Pštros má zasa krídla veľmi svižné ver’ a perie má hybké, taktiež perute. Keď si on do zeme vajcia nakladie, potom si ich v piesku zahrieva, zabúda, že noha ich tam rozšliape, aj divá zver ich tam môže rozdláviť. K mladým krutý býva jak by k nevlastným, že sa darmo trápi, to ho nemrzí. To Boh pozbavil ho múdrosti a nedal mu podiel na rozumnosti. Lež ak do výšky sa letom povznesie, vysmeje sa z koňa, z jazdca jeho tiež (Jób 39,13-18). Samozrejme, ide o úryvok vytrhnutý z kontextu, zmysel tejto Božej reči k Jóbovi lepšie vystihujú slová zo začiatku 38. kapitoly, kde sa začína Božia odpoveď na Jóbove sťažnosti: Keď som zem zakladal, kde si vtedy bol, nože mi to povedz, akže pravdu znáš! Vieš ty, kto jej vtedy určil rozmery, kto ju to obvinul sťaby povrázkom? Do čoho jej stĺpy zapustené sú a kto položil jej kameň uholný, keď si ranné hviezdy zborom spievali a Boží synovia všetci plesali? (Jób 38,4-7). Text prvého nedeľného čítania 12. cezročnej nedele nadväzuje priamo na tieto slová (Jób 38,8-11)

 

Aký zmysel má teda táto zvláštna Božia odpoveď Jóbovi, v ktorej Boh nehovorí nič o zmysle Jóbovho utrpenia, ale na príklade svojich veľkolepých stvoriteľských diel, ktorých krása akoby udivovala aj samého Stvoriteľa, ukazuje mu svoju nesmiernu moc, múdrosť a vznešenosť? Zmysel tejto odpovede sa dá zhrnúť napr. týmito slovami: „Jób, pokým nebudeš vedieť viac o spravovaní fyzického sveta, nesnaž sa ma poúčať o tom, ako mám spravovať morálny svet“. Boh teda Jóbovi priamo nič nevysvetľuje, len sa snaží Jóbovi ukázať, čo je Jób v porovnaní s Ním. Snažiť sa Jóbovi vysvetliť zmysel utrpenia by bolo ako keby sa niekto snažil škôlkárovi vysvetliť Einsteinovu teóriu relativity. Nepatrný a úbohý človiečik Jób, ktorý je obrazom každého trpiaceho človeka na tejto zemi, sa pýta Boha: „Prečo sa ku mne správaš tak nespravodlivo? Snaž sa vžiť do mojej kože!“ Ale Stvoriteľ vesmíru Jóbovi odpovedá, ba ani nie že odpovedá, ale priam exploduje: „Nie! Ty sa snaž vžiť do mojej kože. Kým nebudeš chápať, ako slnko každé ráno vychádza, alebo kde má práve udrieť blesk, alebo ako navrhnúť nosorožca, neposudzuj ako spravujem tento svet. Zmĺkni, počúvaj Božie slovo a teš sa z toho, že vôbec môžeš rozjímať o Božej moci a sláve!“ Zdá sa, že Jób pochopil, čo mu chce Boh povedať: „Nuž dobre viem ja, že ty všetko urobíš, nijaký tvoj zámer nemožno prekaziť. Hovoril som, lenže neuvážil som tie divy, čo chápať ver’ som nemohol. Vypočuj ma, prosím, budem hovoriť, budem sa ťa pýtať a ty pouč mňa. Len z počutia som teba dosiaľ poznával, lež moje oko teraz ťa už uzrelo. Tak korím sa už, budem robiť pokánie a (posypem sa) prachom, taktiež popolom“ (Jób 42,2-6). Naozaj správna reakcia na utrpenie je zachovať si pred Bohom „tiché a pokorné srdce“ (Mt 11,29). Najdokonalejší príklad toho, ako sa správať v utrpení, nám ukázal sám Boží Syn, ktorý vzal na seba nielen naše telo, ale aj naše utrpenie. Ježiš Kristus je Božou odpoveďou na otázku o utrpení spravodlivého a Boha milujúceho človeka, ale je to odpoveď, ktorú pochopí – aj to nikdy nie dokonale na tomto svete – len človek, ktorý je ochotný nielen trpieť, ale aj milovať, lebo zdá sa, že utrpenie samotné je odpoveďou Lásky na zlo prítomné v tomto svete. Avšak človeka, ktorý hľadá len sebecké blaho tohto sveta bez utrpenia, táto odpoveď nikdy neuspokojí, lebo utrpenie samotné je súčasťou našej cesty pri hľadaní večného šťastia. Na všetky naše otázky nám Boh nakoniec odpovie, ale až vo večnosti. Má na to právo, lebo odpovede sa dávajú až na konci, keď už je človek pripravený na ich prijatie, a koncom ľudského života nie je smrť, ale večnosť.

 

(Myšlienky tejto časti katechézy sú prebraté väčšinou z knihy Philipa Yancey: Sklamanie z Boha, str. 179-180).

 

Prvé čítanie s evanjeliom spájajú na jednej strane obrazy mora a víchrice ako veľkolepých prejavov Božej moci a na druhej strane Ježišova suverénna nadvláda nad morom a víchricou, ako prejav Jeho božskej moci.

 

Mk 4,35-41: Utíšenie búrky na mori - 35 V ten deň, keď sa zvečerilo, im povedal: „Prejdime na druhý breh.“ 36 I opustili  zástup a vzali ho so sebou tak, ako bol, na lodi. Boli s ním aj iné lode. 37 Tu sa strhla veľká víchrica a vlny sa valili na loď, takže sa loď už napĺňala. 38 On bol v zadnej časti lode a spal na poduške. Zobudili ho a povedali mu: „Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?“ 39 On vstal, pohrozil vetru a povedal moru: „Mlč, utíš sa!“ Vietor prestal a nastalo veľké ticho. 40 A im povedal: „Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?“ 41 Zmocnil sa ich veľký strach a jeden druhému hovorili: „Čo myslíš, kto je to, že ho i vietor i more poslúchajú?“

 

Všimnime si najprv drobné detaily Markovho rozprávania, ktoré svedčia o tom, že tento príbeh, ktorý Marek zaznamenal, počul od očitého svedka tejto udalosti, s najväčšou pravdepodobnosťou od samotného Petra. Prvé, čo si môžeme všimnúť, že Ježiš bol od celodenného vyučovania v podobenstvách natoľko vyčerpaný, že zrejme hneď ako vydal príkaz na cestu na druhý, teda na východný breh Galilejského jazera, zaspal na poduške. Tento vankúš bol pravdepodobne majetkom majiteľa lode, z ktorej Ježiš ohlasoval Slovo o Kráľovstve. Je možné, že majiteľom bol sám apoštol Peter, prípadne s Ondrejom, alebo aj Jakubom a Jánom, ktorý pravdepodobne tvorili akési rybárske „družstvo“. Počas nočných lovov možno často museli byť celú noc na jazere a chvíle, keď sa napĺňali siete rybami, možno využívali na krátky spánok na spomínanej poduške.

 

Všimnime si ešte jeden významný detail spojený s Genezaretským jazerom. Evanjelisti ho okrem Lukáša zásadne volajú morom, čo bolo nielen kvôli tomu, že ho tak v tej dobe volali obyvatelia Galiley všeobecne, ale aj pre náhle a prudké búrky, ktoré sa kvôli jeho geografickej polohe na ňom vyskytovali a mali na svedomí veľa životov rybárov. More má však v Biblii aj symbolický význam. Keďže Izraeliti napriek blízkosti mora nepatrili medzi tzv. morské národy, mali z mora prirodzený strach, a považovali ho podľa starovekých predstáv za sídlo démonov, ktorí počas búrok zúria a ničia ľudské životy. Tento symbolický význam mora ako sídla Bohu nepriateľských síl, môžeme vidieť aj v evanjeliách, ale Ježiš, ktorý je Pánom nad prírodou aj nad démonmi, predsa využíva more na ohlasovanie svojho evanjelia a podrobuje more svojej božskej moci.

 

Ježišov tvrdý spánok počas búrky na mori svedčí o jeho veľkom fyzickom vyčerpaní po celodennom vyučovaní zástupov. Toto je mimochodom jediný raz v evanjeliách, kde sa hovorí priamo o Ježišovom spánku, aj keď je úplne samozrejmé, že Ježiš ako pravý človek sa v tomto nijako neodlišoval od nás ostatných. Výčitka apoštolov voči Ježišovi, ktorý v búrke tak tvrdo spal, že ho museli zobudiť, o tom, že sa o nich nestará v nebezpečenstve, je na jednej strane výkrikom zúfalých duší všetkých ťažko skúšaných ľudí v dejinách, ktorí si myslia, že Boh na nich zabudol, alebo že spí, ak okamžite nerieši ich ťažkú situáciu, a súčasne je prejavom ľudskej nedôvery a nepochopenia voči Božej starostlivosti – ale na druhej strane je už aj prejavom začínajúcej viery, keď sa človek potom, ako vyskúšal všetky možné ľudské prostriedky záchrany, obracia napokon na Boha, čím uznáva nielen jeho existenciu, ale aj jeho moc, a súčasne vyznáva vieru v Božiu dobrotu a lásku k človeku. Veľa ľudí objavuje Boha práve v životných búrkach, keď sú nútení uznať, že bez Boha ich život stroskotá.

 

Marek je jediný evanjelista, ktorý zaznamenal Ježišove slová pri tejto príležitosti. Rozprával sa s morom priamo akoby s neposlušným deckom, aby sa utíšilo. A more poslúchlo okamžite a nastalo veľké ticho. Toto ticho nastáva v našich dušiach vždy, keď do našich vnútorných duševných búrok zaznie Božie slovo, ktorému sa v modlitbe otvoríme.