Horčičné zrnko
Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Jób 38, 1.8-11) Pán odpovedal Jóbovi z víchrice: „Kto uzavrel bránami more, keď vytrysklo, akoby vyšlo z materského lona, keď som ho zaodel oblakom a temnotou ho ovinul ako plienkami? Obohnal som ho svojou hranicou, umiestil bránu a závoru a povedal som: Potiaľto smieš ísť, ďalej nie, tu sa rozbije pýcha tvojich vĺn.“

Kniha Jób sa zaoberá jednou z najťažších náboženských otázok: prečo musí trpieť aj spravodlivý a bohabojný človek? Kniha Jób prináša na túto otázku veľa múdrych a užitočných odpovedí, ktoré vychádzajú tak zo životnej skúsenosti ako aj zo zjaveného poznania Boha ako dobrého a starostlivého Otca, ako napr. že utrpenie nemusí byť vždy len trestom za hriech, ale Boh dopúšťa životné ťažkosti aj preto, aby skúšal čnosti človeka, aby ho ochránil pred hriechom, aby v ňom vzbudil bázeň pred Ním a očistil mu srdce i myseľ pre ťažšie úlohy. Ale zaujímavé je, že Jóba neuspokojí ani jedna z odpovedí, ktoré sa v knihe dozvedáme od Jóbových priateľov, ktorí sa mu snažia vysvetliť dôvod jeho utrpenia, a tým mu pomôcť k prijatiu jeho utrpenia. Po 35 kapitolách Jóbových úvah a diskusií s jeho priateľmi na tému utrpenia spravodlivého človeka však napokon v knihe prehovorí sám Boh. A prichádza v búrke a víchrici, ktorá má naznačiť nielen Božiu moc nad prírodou, ale aj Božiu nesmiernu prevahu nad človekom, ktorý sa nijako nemôže rovnať s Bohom a nemôže pochopiť Božie zámery.

Zaujímavosťou tejto knihy je, že Boh pri svojom zjavení neponúka Jóbovi žiadnu priamu odpoveď na jeho otázku o dôvode jeho utrpenia. Človek by čakal, že dobrý a milosrdný Boh povie spravodlivému Jóbovi niečo takéto: „Jób, naozaj mi je ľúto, čo som ti urobil. Ale vieš, musel som diablovi dokázať, že ma miluješ aj v nešťastí, aby sa osvedčila tvoja spravodlivosť a moja dôvera v teba. Vydržal si kvôli mne veľa nespravodlivých skúšok a ja som na teba pyšný. Ani nevieš, čo to pre mňa znamená a ako bude tvoj príklad blahodarne pôsobiť na mnohých iných skúšaných veriacich.“ Toto by určite dalo Jóbovi akú takú útechu. Ale Boh nehovorí nič takéto. Jeho odpoveď vyvoláva v skutočnosti ešte viac otázok. Namiesto útešných slov nasleduje prehľad Božieho stvoriteľského diela a akoby samochvála Božej múdrosti a moci, ktorá sa prejavuje vo stvorení. Zaráža nás, ako môžu Jóbovi v jeho utrpení pomôcť napr. tieto Božie slová opisujúce život pštrosa: Pštros má zasa krídla veľmi svižné ver’ a perie má hybké, taktiež perute. Keď si on do zeme vajcia nakladie, potom si ich v piesku zahrieva, zabúda, že noha ich tam rozšliape, aj divá zver ich tam môže rozdláviť. K mladým krutý býva jak by k nevlastným, že sa darmo trápi, to ho nemrzí. To Boh pozbavil ho múdrosti a nedal mu podiel na rozumnosti. Lež ak do výšky sa letom povznesie, vysmeje sa z koňa, z jazdca jeho tiež (Jób 39,13-18). Samozrejme, ide o úryvok vytrhnutý z kontextu, zmysel tejto Božej reči k Jóbovi lepšie vystihujú slová zo začiatku 38. kapitoly, kde sa začína Božia odpoveď na Jóbove sťažnosti: Keď som zem zakladal, kde si vtedy bol, nože mi to povedz, akže pravdu znáš! Vieš ty, kto jej vtedy určil rozmery, kto ju to obvinul sťaby povrázkom? Do čoho jej stĺpy zapustené sú a kto položil jej kameň uholný, keď si ranné hviezdy zborom spievali a Boží synovia všetci plesali? (Jób 38,4-7). Text prvého nedeľného čítania 12. cezročnej nedele nadväzuje priamo na tieto slová (Jób 38,8-11)

Aký zmysel má teda táto zvláštna Božia odpoveď Jóbovi, v ktorej Boh nehovorí nič o zmysle Jóbovho utrpenia, ale na príklade svojich veľkolepých stvoriteľských diel, ktorých krása akoby udivovala aj samého Stvoriteľa, ukazuje mu svoju nesmiernu moc, múdrosť a vznešenosť? Zmysel tejto odpovede sa dá zhrnúť napr. týmito slovami: „Jób, pokým nebudeš vedieť viac o spravovaní fyzického sveta, nesnaž sa ma poúčať o tom, ako mám spravovať morálny svet“. Boh teda Jóbovi priamo nič nevysvetľuje, len sa snaží Jóbovi ukázať, čo je Jób v porovnaní s Ním. Snažiť sa Jóbovi vysvetliť zmysel utrpenia by bolo ako keby sa niekto snažil škôlkárovi vysvetliť Einsteinovu teóriu relativity. Nepatrný a úbohý človiečik Jób, ktorý je obrazom každého trpiaceho človeka na tejto zemi, sa pýta Boha: „Prečo sa ku mne správaš tak nespravodlivo? Snaž sa vžiť do mojej kože!“ Ale Stvoriteľ vesmíru Jóbovi odpovedá, ba ani nie že odpovedá, ale priam exploduje: „Nie! Ty sa snaž vžiť do mojej kože. Kým nebudeš chápať, ako slnko každé ráno vychádza, alebo kde má práve udrieť blesk, alebo ako navrhnúť nosorožca, neposudzuj ako spravujem tento svet. Zmĺkni, počúvaj Božie slovo a teš sa z toho, že vôbec môžeš rozjímať o Božej moci a sláve!“ Zdá sa, že Jób pochopil, čo mu chce Boh povedať: „Nuž dobre viem ja, že ty všetko urobíš, nijaký tvoj zámer nemožno prekaziť. Hovoril som, lenže neuvážil som tie divy, čo chápať ver’ som nemohol. Vypočuj ma, prosím, budem hovoriť, budem sa ťa pýtať a ty pouč mňa. Len z počutia som teba dosiaľ poznával, lež moje oko teraz ťa už uzrelo. Tak korím sa už, budem robiť pokánie a (posypem sa) prachom, taktiež popolom“ (Jób 42,2-6). Naozaj správna reakcia na utrpenie je zachovať si pred Bohom „tiché a pokorné srdce“ (Mt 11,29). Najdokonalejší príklad toho, ako sa správať v utrpení, nám ukázal sám Boží Syn, ktorý vzal na seba nielen naše telo, ale aj naše utrpenie. Ježiš Kristus je Božou odpoveďou na otázku o utrpení spravodlivého a Boha milujúceho človeka, ale je to odpoveď, ktorú pochopí – aj to nikdy nie dokonale na tomto svete – len človek, ktorý je ochotný nielen trpieť, ale aj milovať, lebo zdá sa, že samotné dobrovoľne a pokorne prijaté utrpenie je odpoveďou Lásky na zlo prítomné v tomto svete. Avšak človeka, ktorý hľadá len sebecké blaho tohto sveta bez utrpenia, táto odpoveď nikdy neuspokojí, lebo utrpenie samotné je súčasťou našej cesty pri hľadaní večného šťastia.

Na všetky naše otázky nám Boh nakoniec odpovie, ale až vo večnosti. Má na to právo, lebo odpovede sa dávajú až na konci, keď už je človek pripravený na ich prijatie, a koncom ľudského života nie je smrť, ale večnosť.

(Myšlienky tejto časti katechézy sú prebraté väčšinou z knihy Philipa Yancey: Sklamanie z Boha, str. 179-180).

Prvé čítanie s evanjeliom spájajú na jednej strane obrazy mora a víchrice ako veľkolepých prejavov Božej moci a na druhej strane Ježišova suverénna nadvláda nad morom a víchricou, ako prejav Jeho vlastnej božskej moci.

 

(Ž 107, 23-24. 25-26. 28-29. 30-31)

Refrén: Oslavujte Pána, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky. alebo Aleluja.

Púšťali sa na lodiach po mori a na veľkých vodách robili obchody. Tam videli diela Pánove a na hlbočinách jeho zázraky. Prehovoril a vyvolal búrku úžasnú, až sa morské vlny vzdúvali; priam k nebu stúpali a vzápätí sa prepadali do hlbín; duša im hrôzou zmierala. V súžení volali k Pánovi a on ich vyslobodil z úzkostí. Búrku premenil na vánok a morské vlny umĺkli. Tešili sa, že vlny utíchli, a priviedol ich do prístavu, za ktorým túžili.
Nech oslavujú Pána za jeho milosrdenstvo a za zázraky v prospech ľudí.

Ž 107 je počiatočným žalmom poslednej (piatej) knihy Žaltára (Ž 107-150). Hlavným obsahom tejto knihy sú chválospevy na Božie milosrdenstvo, ktoré udržiava Izrael pri živote ako Božie vlastníctvo, a to napriek nevernosti ľudu. Jadrom tejto zbierky sú dve menšie zbierky chválospevov (Ž 108-110 a 138-145) pripisované Dávidovi (resp. s „dávidovskou kompozíciou“) a jedna zbierka pútnických, resp. stupňových piesní (Ž 120-134; pozri aj katechézu na 10. cezročnú nedeľu B). V tejto knihe nachádzame ešte jednu zbierku žalmov (Ž 146-150), ktorou sa končí Žaltár, a ktoré označujeme ako „alelujové žalmy“ (pozri aj katechézu na slávnosť Narodenia sv. Jána Krstiteľa). Ostatných 18 žalmov tejto knihy (Ž 107, 111-119, 135-137) nepatrí k žiadnej väčšej zbierke (hoci niektoré z nich majú charakter „alelujových žalmov“) a nemá jasnú liturgickú prináležitosť k nejakému sviatku. Podľa niektorých autorov bol výber už jestvujúcich žalmov do tejto poslednej knihy Žaltára uzavretý až koncom 1. st. po Kr. v Jamnii, stredisku rabínskeho judaizmu po páde chrámu v r. 70 po Kr. (do Jamnie, hebr. Javne, utiekli členovia Sanhedrinu z obliehaného Jeruzalema, a neskôr tu s povolením Ríma založili dôležitú rabínsku školu, ktorá uzákonila tzv. Palestínsky kánon, čo je rozsah kníh tzv. hebrejskej biblie).

Ž 107 môžeme z literárneho hľadiska opísať ako hymnické poučenie a vďakyvzdanie za Božiu pomoc (žalm teda obsahuje viaceré literárne štýly). Obsah žalmu naznačuje aj jeho zaužívaný názov „Vďaka za oslobodenie“ a novozákonný verš s ním spojený v Liturgii hodín, ktorý prináša jeho základný novozákonný výklad: „Boh zoslal synom Izraela slovo a zvestoval pokoj skrze Ježiša Krista“ (Sk 10,36). Niektorí v žalme vidia inšpiráciu od Druho-Izaiáša, proroka z konca babylonského zajatia, ohlasujúceho slávny návrat na Sion (Iz 40-55).

Žalm pozostáva z úvodu (vv. 1-3), záveru (vv. 33-43) a 4 odsekov. Nápadné sú niektoré verše, opakujúce sa v každom zo 4 odsekov, ktoré znejú ako refrén: Volali k Pánovi ... a: Nech oslavujú Pána (ďakujú Pánovi) za jeho milosrdenstvo ... Úvodný verš žalmu (v. 1) je známou výzvou k oslave Pána, ktorá sa používala pri liturgických zhromaždeniach. Tento úvod (Oslavujte Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky) spája tento žalm aj s inými žalmami, osobitne s predchádzajúcim Ž 106 (v gr. texte je „Aleluja“, ktorým sa končí Ž 106, uvedené na začiatku Ž 107, čím tento žalm možno priradiť aj k „alelujovým žalmom“), ktorý sa začína tými istými slovami a pravdepodobne mal aj podobné liturgické využitie, ako aj so Ž 118 a 136. Táto úvodná výzva k chvále Jahveho sa často spomína aj pri iných významných liturgických slávnostiach opísaných v Biblii (por. 1Krn 16,34 – prenesenie archy Dávidom na Sion, ako aj 2Krn 5,13 – prenesenie archy do Šalamúnovho chrámu). Toto liturgické zvolanie sa občas využívalo dokonca ako bojový pokrik Izraela (por. 2Krn 20,21). Nachádza sa aj v „Piesni troch mládencov“ v ohnivej peci kráľa Nabuchodonozora  (por. Dan 3,89).

Prvý odstavec (vv. 4-9) je spomienkou na putovanie Izraelitov púšťou pri exode z Egypta a zároveň z Babylonu do vlasti. V pozadí druhého odstavca (vv. 10-16) je asi spomienka na babylonské zajatie v obrazoch starovekej väznice (temnica, okovy, nútené práce) a na vyslobodenie zo zajatia a návrat do vlasti. Tretí odstavec (vv. 17-22) hovorí asi o ohrození človeka chorobami za neposlušnosť, prejavujúcimi sa nechutenstvom, ale následne o uzdravení na príhovor Božích služobníkov: len modlitba dokáže človeka naozaj zachrániť (žalmista tu pravdepodobne naráža na chorobu zbožného kráľa Ezechiáša a jeho uzdravenia na Izaiášov príhovor – por. 2Kr 20). Štvrtý odstavec (vv. 23-32), ktorý je vzhľadom na obsah prvého čítania ako aj evanjelia obsahom dnešného responzóriového žalmu, prináša opis života moreplavcov a nebezpečenstiev, ktoré prežívajú na mori, ktoré je v Biblii symbolom chaosu a smrti. Život a povolanie moreplavcov treba chápať asi ako šifru (symbol) pre všetky možné životné nebezpečenstvá, ktoré ohrozujú človeka. Opakujúcu sa skúsenosť „volania k Pánovi“ žalmista uvádza ako výzvu k modlitbe a k dôvere v Pána, ktorý jediný nás môže vyslobodiť zo životnej úzkosti.  

Záver žalmu (vv. 33-43) prináša zaujímavú myšlienku o vzbure prírody voči hriešnikom a jej podrobení tým, ktorí si ctia Pána. Ide o formu Božieho trestu, či skôr Božej výchovy voči tým, ktorí opustia Božiu cestu, ako aj Božej odmeny spravodlivým. Žalmistu tu vlastne zhŕňa skúsenosť Izraela s jeho pádmi a návratmi k Bohu.

Spracované podľa: Josef Hrbata, Písně království II., Matice cyrilometodějská Olomouc 1996

 

 

(Mk 4,35-41) Utíšenie búrky na mori - 35 V ten deň, keď sa zvečerilo, im povedal: „Prejdime na druhý breh.“ 36 I opustili  zástup a vzali ho so sebou tak, ako bol, na lodi. Boli s ním aj iné lode. 37 Tu sa strhla veľká víchrica a vlny sa valili na loď, takže sa loď už napĺňala. 38 On bol v zadnej časti lode a spal na poduške. Zobudili ho a povedali mu: „Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?“ 39 On vstal, pohrozil vetru a povedal moru: „Mlč, utíš sa!“ Vietor prestal a nastalo veľké ticho. 40 A im povedal: „Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?“ 41 Zmocnil sa ich veľký strach a jeden druhému hovorili: „Čo myslíš, kto je to, že ho i vietor i more poslúchajú?“

Nachádzame sa v druhej časti (Mk 3,7–6,6a) prvej polovice (Mk 1,1–8,30) Markovho evanjelia (o rozvrhu Markovho evanjelia pozri katechézu z 15. cezročnej nedele roku B na tejto webovej stránke). V rámci úseku Mk 4,35–5,43 sa stretávame s tromi zázrakmi (Marek všeobecne obľubuje tripartíciu, spracovanie témy v troch častiach, ako príklad možno uviesť trojité povolanie učeníkov, por. Mk 1,16-20; 3,13-19; 6,7-13), ktoré spája téma Ježišovej božskej moci nad silami chaosu (utíšenie búrky), zla (uzdravenie posadnutého v Geraze) a smrti (uzdravenie ženy trpiacej na krvotok a vzkriesenie Jairovej dcéry). Všetky tri zázraky spája aj téma opravdivej viery v Ježiša, ako Božieho Syna, t.j. čo to znamená naozaj veriť v Ježiša. Pokiaľ ide o príbeh z dnešnej evanjeliovej perikopy, dostávame poučenie, že veriť neznamená iba byť presvedčený, že Ježiš má zázračnú moc, ale kvôli tomuto presvedčeniu ísť kvôli Ježišovi do rizika a spoľahnúť sa na Ježiša aj vo chvíli strachu a beznádeje.

Všimnime si najprv drobné detaily Markovho rozprávania, ktoré svedčia o tom, že tento príbeh, ktorý Marek zaznamenal, počul od očitého svedka tejto udalosti, s najväčšou pravdepodobnosťou od samotného Petra. Prvé, čo si môžeme všimnúť, že Ježiš bol od celodenného vyučovania v podobenstvách (reč v podobenstvách v 4. kapitole je jednou z dvoch Ježišových rečí v Markovom evanjeliu, druhou je eschatologická reč v 13. kap.) natoľko vyčerpaný, že zrejme hneď ako vydal príkaz na cestu na druhý, teda na východný breh Galilejského jazera, zaspal na poduške. Tento vankúš bol pravdepodobne majetkom majiteľa lode, z ktorej Ježiš ohlasoval Slovo o Kráľovstve. Je možné, že majiteľom bol sám apoštol Peter, prípadne s Ondrejom, alebo aj Jakubom a Jánom, ktorý pravdepodobne tvorili akési rybárske „družstvo“. Počas nočných lovov možno často museli byť celú noc na jazere a chvíle, keď sa napĺňali siete rybami, možno využívali na krátky spánok na spomínanej poduške (niektorí exegéti hovoria nie o vankúši, ale o vreci naplnenom pieskom, používanom aj na zaťaženie lode).

Všimnime si ešte jeden významný detail spojený s Genezaretským jazerom. Evanjelisti ho okrem Lukáša zásadne volajú morom, čo bolo nielen kvôli tomu, že ho tak v tej dobe volali obyvatelia Galiley všeobecne, ale aj pre náhle a prudké búrky, ktoré sa kvôli jeho geografickej polohe na ňom vyskytovali a mali na svedomí veľa životov rybárov. More má však v Biblii aj symbolický význam. Keďže Izraeliti napriek blízkosti mora nepatrili medzi tzv. morské národy, mali z mora prirodzený strach, a považovali ho podľa starovekých predstáv za sídlo démonov, ktorí počas búrok zúria a ničia ľudské životy. Tento symbolický význam mora ako sídla Bohu nepriateľských síl, môžeme vidieť aj v evanjeliách, ale Ježiš, ktorý je Pánom nad prírodou aj nad démonmi, predsa využíva more na ohlasovanie svojho evanjelia a podrobuje more svojej božskej moci.

Ježišov tvrdý spánok počas búrky na mori svedčí o jeho veľkom fyzickom vyčerpaní po celodennom vyučovaní zástupov. Toto je mimochodom jediný raz v evanjeliách, kde sa hovorí priamo o Ježišovom spánku, aj keď je úplne samozrejmé, že Ježiš ako pravý človek sa v tomto nijako neodlišoval od nás ostatných. Výčitka apoštolov voči Ježišovi, ktorý v búrke tak tvrdo spal, že ho museli zobudiť, o tom, že sa o nich nestará v nebezpečenstve, je na jednej strane výkrikom zúfalých duší všetkých ťažko skúšaných ľudí v dejinách, ktorí si myslia, že Boh na nich zabudol, alebo že spí, ak okamžite nerieši ich ťažkú situáciu, a súčasne je prejavom ľudskej nedôvery a nepochopenia voči Božej starostlivosti – ale na druhej strane je už aj prejavom začínajúcej viery, keď sa človek potom, ako vyskúšal všetky možné ľudské prostriedky záchrany, obracia napokon na Boha, čím uznáva nielen jeho existenciu, ale aj jeho moc, a súčasne vyznáva vieru v Božiu dobrotu a lásku k človeku. Veľa ľudí objavuje Boha práve v životných búrkach, keď sú nútení uznať, že bez Boha ich život stroskotá. Staršia exegéza prirovnávala Ježišov spánok k spánku Jonáša počas búrky (por. Jon 1,5), ale novší komentátori tejto udalosti hovoria o veľkom rozdiele medzi Ježišom a Jonášom: Jonáš spal preto, že nemal záujem o dianie okolo seba, Ježišov spánok bol prejavom dokonalej odovzdanosti do Otcovej vôle – Ježiš vedel, že Otec sa o neho stará vždy a nedovolí, aby ho sily zla premohli vo chvíli slabosti vyplývajúcej z ľudskej prirodzenosti.

Výkrik apoštolov „Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?“ je ozvenou volania žalmov: „Prebuď sa, Pane, prečo spíš?“ (por. Ž 44,24) alebo: V súžení volali k Pánovi a on ich vyslobodil z úzkosti (por. Ž 107,6.13.19.28),

Marek je jediný evanjelista, ktorý zaznamenal Ježišove slová pri tejto príležitosti. Rozprával sa s morom priamo akoby s neposlušným deckom, aby sa utíšilo. A more poslúchlo okamžite a nastalo veľké ticho. Toto ticho nastáva v našich dušiach vždy, keď do našich vnútorných duševných búrok zaznie Božie slovo, ktorému sa v modlitbe s dôverou otvoríme.

 

Spracované podľa: Meinrad Limbeck: Malý Stuttgartský komentář, Nový Zákon 2, Evangelium sv. Marka, Karmelitánske nakladatelství Kostelní Vydři 1997

Massimo Grilli, „Paradox“ a „tajomstvo“, Markovo evanjelium, Katolícke biblické dielo, Ružomberok 2014

Fritz Rienecker, Evanjelium podľa Marka, Wuppertálska študijná Biblia, Bratislava Creativpress 1993