(Jer 1, 4-10)

Za dní kráľa Joziáša Pán prehovoril ku mne takto: „Skôr, ako som ťa utvoril v matkinom lone, poznal som ťa; a skôr, ako si vyšiel z neho, som ťa posvätil; ustanovil som ťa za proroka národom.“ I povedal som: „Ach, Pane, Bože, veď ja neviem hovoriť, lebo som ešte dieťa.“ Ale Pán mi povedal: „Nehovor: ‚Som dieťa,‘ lebo pôjdeš, kamkoľvek ťa pošlem, a budeš hovoriť všetko, čo ti prikážem. Neboj sa ich, veď ja som s tebou a budem ťa chrániť,“ hovorí Pán. Potom Pán vystrel svoju ruku, dotkol sa mi úst a povedal mi: „Hľa, svoje slová vkladám do tvojich úst; pozri, dnes ti dávam moc nad národmi a kráľovstvami, aby si vytrhával a rúcal, ničil a pustošil, budoval a sadil.“

Prvé čítanie na vigíliu slávnosti Narodenia sv. Jána Krstiteľa je čiastočne také isté ako prvé čítanie na 4. cezročnú nedeľu v roku C (Jer 1, 4-5. 17-19). Preto je na základné pochopenie úryvku v biblickom kontexte do veľkej miery postačujúca katechéza, ktorá sa nachádza na tejto webovej stránke k spomínanej cezročnej nedeli.

(Ž 71, 1-2. 3-4a. 5-6b. 15ab+17)

Refrén: Od života matky si mojím ochrancom.

V teba, Pane, som dúfal; nebudem zahanbený naveky. Vo svojej spravodlivosti ma vysloboď a zachráň, nakloň ku mne svoj sluch a pomôž mi. Buď mi ochrannou skalou a opevneným hradom na moju záchranu;
veď ty si moja opora a moje útočište. Bože môj, vytrhni ma z ruky hriešnika.

Lebo ja, Pane, túžim za tebou, ty, Pane, si moja nádej od mojej mladosti. Od matkinho lona mám v tebe oporu, od života matky si mojím ochrancom.

Moje ústa budú hlásať tvoju spravodlivosť a tvoju spásu deň čo deň. Bože, ty si ma poúčal od mojej mladosti a ja až doteraz ohlasujem tvoje diela zázračné.

2. kniha žalmov (Ž 42-72, spolu 31 žalmov) obsahuje len tzv. „elohistické“ žalmy (Božie meno sa tu často namiesto známeho výrazu Jahve nahrádza všeobecným označením božstva Elohím; celkovo ide o 42 žalmov: Ž 42-83, všetky ostatné žalmy sú „jahvistické“, t.j. Božie meno sa v nich vyjadruje len známym tetragramom JHVH, samozrejme hebrejským písmom). Väčšina elohistických žalmov patrí do literárneho druhu individuálnych žalospevov, napr. hneď prvý žalm tejto zbierky (s názvom „Túžba duše za Pánom“). V elohistickej zbierke žalmov sa často objavuje myšlienka Božej skrytosti. Boh akoby sa skryl (por. Iz 54,7), možno preto sa tu namiesto Božieho mena Jahve často používa všeobecné označenie Boha Elohim. V tejto knihe takisto nachádzame viaceré menšie zbierky, ako napr. žalmy Korachových synov (Ž 42–49) a tiež jeden Asafov žalm (Ž 50; ostatné Asafove žalmy sú v tretej knihe žalmov: Ž 73–83). Nie sú tu však len náreky, ale aj verše vyjadrujúce pocit Božej blízkosti a pomoci. Táto časť žaltára patrí medzi jeho najstaršie časti, ale napriek tomu sa – na rozdiel od prvej knihy – málo používala v židovskej liturgii. Ústrednou myšlienkou tejto knihy je svedectvo viery, že Boh je absolútnym Pánom sveta a útočiskom verných. Jeden žalm je kajúci (Ž 51), niektoré sú tzv. preklínacie (najznámejší je Ž 58, ale aj iné: Ž 52, 55, 59, 69). Obsahuje aj mesiášske a kráľovské žalmy: Ž 45 (svadobná pieseň kráľa), Ž 72 (pieseň pri nástupe na trón alebo pri jeho výročí), čiastočne tu možno zaradiť aj žalm 63 (ranná modlitba kráľa v chráme). Podľa literárnych druhov tu nachádzame chválospevy (Ž 54-57, 65, 67, 68), náreky (Ž 42-44, 51, 54-57, 59-62, 69, 70, 71), vďakyvzdania, ktoré však majú veľa spoločných čŕt s chválospevmi (Ž 52, 63, 65, 66), múdroslovné žalmy (Ž 49, 50, 53, 58) a kultovné (chrámové) žalmy (Ž 48).

Ž 71 patrí medzi 34 žalmov, ktoré v hebrejskej verzii Žaltára (tzv. „masoretský text“ sa dnes už nepovažuje za „vzorový“, ale len za jednu z verzií Starého Zákona, ktorú pre objavenie pôvodnej podoby textu treba porovnávať s inými verziami) nemajú nijaký nadpis (názvy žalmov uvádzané pri čísle žalmu nie sú inšpirované texty a vyjadrujú len stručný obsah žalmu), hoci podľa obsahu sa zvykne označovať ako Modlitba starca, resp. Prosba o Božiu záchranu v čase staroby alebo „Pán, moja nádej od mladosti“. V gréckej verzii je na začiatku žalmu zmienka o Dávidovi (v zmysle, že žalm je venovaný pamiatke kráľa Dávida) preto tento žalm zaraďujeme medzi tzv. „dávidovské žalmy“; žalm však má aj dávidovskú kompozíciu. V gréckej verzii (LXX) sú ako autori žalmu menovaní „synovia Jonadába a tí, ktorí boli medzi prvými odvlečení do babylonského zajatia“. Podľa jedného názoru možno žalm pripísať aj prorokovi Jeremiášovi,  s ktorým žalm spája list, ktorý Jeremiáš napísal vyhnancom v Babylone (por. Jer 50–51), v ktorom ich utešuje a dodáva im nádej na návrat zo zajatia.

Žalmista začína spomienkou na dlhé roky svojho života prežité vo vernosti Pánovi (V teba, Pane, som dúfal). Nejde tu o samochválu, ale o vďačnú spomienku na Pánove dary počas dlhého života žalmistu. K odmene zbožného života nepochybne bude patriť aj najväčší zo všetkých darov – večný život (nebudem zahanbený naveky). Vo všetkých životných skúškach bol Pán žalmistovi ochrannou skalou a opevneným hradom. Žiaľ, aj v starobe musí žalmista prežívať útlak od nepriateľov (zrejme ide nielen o nepriateľov z dôvodu nejakého svetského sporu, ale aj o Božích nepriateľov, t.j. „hriešnikov“, ktorí žalmistu hanobia pre jeho dôveru v Boha), preto prosí o vyslobodenie (vykúpenie) a záchranu (spásu): Vo svojej spravodlivosti ma vysloboď a zachráň, nakloň ku mne svoj sluch a pomôž mi ... Bože môj, vytrhni ma z ruky hriešnika. Tieto prvé štyri verše môžeme v súvislosti s dnešným sviatkom chápať aj ako modlitbu starého kňaza Zachariáša trpiaceho ľudským opovrhnutím pre svoje bezdetné manželstvo, ktoré sa považovalo za dôkaz, že nie je Božím obľúbencom.

Ostatné verše žalmu použité v liturgii dnešnej vigílie možno vzťahovať na Jána Krstiteľa, ktorý ako syn zbožného kňaza vyrastal v ovzduší hlbokej viery a nábožnosti (ty, Pane, si moja nádej od mojej mladosti). Následný verš môže byť alúziou (narážkou) na udalosť stretnutia Márie s Alžbetou, pri ktorom „sa dieťa radosťou zachvelo v Alžbetinom lone“ (Od matkinho lona mám v tebe oporu, od života matky si mojím ochrancom). Záverečné dva verše môžeme chápať ako narážku na prorocké poslanie Jána Krstiteľa.

(Lk 1,5-17)

Za čias judejského kráľa Herodesa žil istý kňaz menom Zachariáš z Abiášovej kňazskej triedy. Jeho manželka pochádzala z Áronových dcér a volala sa Alžbeta. Obaja boli spravodliví pred Bohom a bezúhonne zachovávali všetky Pánove prikázania a ustanovenia. Nemali však deti, lebo Alžbeta bola neplodná a obaja boli v pokročilom veku. Keď raz prišiel rad na jeho triedu a on konal kňazskú službu pred Bohom, podľa zvyku kňazského úradu lósom mu pripadlo vojsť do Pánovho chrámu a priniesť kadidlovú obetu. V čase kadidlovej obety sa vonku modlilo množstvo ľudu. Tu sa mu zjavil Pánov anjel; stál na pravej strane kadidlového oltára. Keď ho Zachariáš zbadal, zľakol sa a zmocňovala sa ho hrôza. Ale anjel mu povedal: „Neboj sa, Zachariáš, lebo je vyslyšaná tvoja modlitba. Tvoja manželka Alžbeta ti porodí syna a dáš mu meno Ján. Budeš sa radovať a plesať a jeho narodenie poteší mnohých. Lebo on bude veľký pred Pánom. Víno a opojný nápoj piť nebude a už v matkinom lone ho naplní Duch Svätý. Mnohých synov Izraela obráti k Pánovi, ich Bohu. Sám pôjde pred ním s Eliášovým duchom a mocou, aby obrátil srdcia otcov k synom a neveriacich k múdrosti spravodlivých a pripravil Pánovi dokonalý ľud.“

Hlavným cieľom prvých dvoch kapitol Lukášovho evanjelia je nepochybne opísať príchod Božieho Syna na svet. Lukáš sa pri opise Vtelenia Božieho Syna neuspokojil len s niekoľkými vznešenými slovami, ako to urobil autor štvrtého evanjelia: „A Slovo a telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1,14). Vtelenie zaznamenal prostredníctvo celej rady iných príbehov, ktorých základným cieľom je vyrozprávať nielen samotný príbeh Kristovho počatia aj narodenia, ale dať nám informácie aj o prípravách na jeho príchod ako aj o jeho detstve a chlapčenstve. Podobne to robí aj evanjelista Matúš (Marek na tému Kristovho vtelenia nehovorí nič), ktorý však tejto časti Kristovho života venuje len štyri príbehy (prípadne päť či šesť, podľa toho, ako ich počítame): Ježišov rodokmeň, opis Jozefovej reakcie na Ježišovo počatie, návšteva mudrcov, útek do Egypta, Herodesovo vraždenie v Betleheme a návrat Svätej rodiny z Egypta, ale už nie späť do Betlehema ale do Nazareta.

Lukáš nám na tému Kristovho príchodu na svet prináša viac príbehov ako Matúš, spolu až desať. Ale nielen to. Lukáš nám chce v súvislosti s príchodom Mesiáša  povedať niečo viac ako Matúš. Napríklad v každom z prvých piatich príbehov týkajúcich sa Kristovho narodenia (obsiahnutých v prvej kapitole tohto evanjelia, počnúc zvestovaním narodenia Jána Krstiteľa a končiac Zachariášovým proroctvom či chválospevom známym ako Benediktus) je zmienka o Jánovi Krstiteľovi. Lukáš dáva Jánovi Krstiteľovi v istom zmysle v týchto príbehoch viac miesta ako samotnému Kristovi. Lukáš sa zrejme veľmi zaujímal o Jána Krstiteľa a zrejme bol presvedčený, že by sme sa mali o neho zaujímať aj my. Prečo? Na túto otázku Lukáš krátko odpovedá Ježišovými slovami v Lk 7,28 (Medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nie je nik väčší ako Ján), táto odpoveď vyplýva zo zmienok všetkých evanjelií o zásadnej úlohe Jána Krstiteľa pri uvedení Ježiša na židovskú „duchovnú scénu“, ale Lukáš mal možno na zdôraznenie úlohy Jána Krstiteľa vo svojom evanjeliu aj nejaké vonkajšie dôvody, ktoré bližšie nepoznáme, môžeme sa len domnievať, že na Lukáša mali možno vplyv Jánovi učeníci, ktorých Lukáš spomína v Sk 18,24–19,7. Možno si Lukáš myslel, že Jánova prorocká služba nezískala takú pozornosť, akú by si  zaslúžila a chcel to napraviť. Pri pozornejšom skúmaní však zistíme, že Lukáš sa v týchto príbehoch zaujímal viac o Jánových rodičov než o neho samého.

Hneď v prvom z desiatky týchto príbehov Kristovho narodenia v Lukášovom evanjeliu (Zvestovanie Zachariášovi, Lk 1,5-25), ktorý je aj (v skrátenej podobe) obsahom evanjeliovej perikopy na vigíliu slávnosti Narodenia sv. Jána Krstiteľa, sa stretávame s rodičmi Jána Krstiteľa, židovským kňazom Zachariášom a jeho manželkou Alžbetou, ktorá pochádzala takisto z kňazského rodu. Anjel oznamuje Zachariášovi počas výkonu jeho kňazskej služby v chráme, že on a jeho žena, hoci sú už obaja starí, budú mať syna; anjel oznamuje Zachariášovi aj to, akú významnú úlohu, podobnú úlohe najslávnejšieho izraelského proroka Eliáša, bude mať jeho syn.

Tu by Lukáš mohol s príbehom skončiť, keby chcel (tu sa končí aj liturgická perikopa vigílie tohto sviatku). V tomto okamihu vieme o Jánovi Krstiteľovi všetko, čo nám chcel o ňom Lukáš povedať. Lukáša však nezaujíma len Ján Krstiteľ. V ďalších šiestich veršoch tohto príbehu, ktoré nie sú už súčasťou evanjeliovej perikopy tejto vigílie, sa evanjelista venuje reakcii kňaza Zachariáša na neuveriteľnú správu z neba o narodení potomka v starobe (celá pointa tohto príbehu vlastne spočíva v tom, že tento muž aj jeho žena sú už starí). Správa bola natoľko neuveriteľná, že Zachariáš sa jej skrátka zdráhal len tak uveriť. A za jeho zdráhanie sa prichádza s radostnou správou aj trest: Zachariáš onemie až do chvíle ... rozuzlenie príbehu (ale aj objasnenie Lukášovho zámeru so sériou príbehov spojených s Kristovým narodením) bude v evanjeliovej perikope samotného dňa slávnosti Narodenia Jána Krstiteľa.  

Na záver si pripomeňme ešte známu vec, že medzi príbehom zvestovania Zachariášovi a Starým Zákonom sú priam do očí bijúce paralely. Zachariáš a Alžbeta sú podobní Abrahámovi a Sáre, Jakubovi a Ráchel, Elkánovi a Anne a Samsonovým rodičom. Každý z týchto Bohu oddaných manželských párov zažil božské zvestovanie narodenia svojho nezvyčajného dieťaťa, s ktorým sa spájali veľké Božie prisľúbenia a Božie činy v dejinách Izraela. Narodenie každého z týchto synov predchádzalo dlhé obdobie neplodnosti, ktoré sa v tej dobe a kultúre považovalo za prejav Božej nepriazne a neplodným párom prinášalo spoločenské opovrhnutie. Tieto páry však dlho a trpezlivo čakali na Božie zmilovanie. A Boh tým, ktorí mu prejavujú neochvejnú dôveru, dáva viac, než je možné si predstaviť. Zachariáš (jeho meno v hebr. znamená „Jahve pamätá“) a Alžbeta (význam tohto mena je nejasný, ale možno znamená „Božia zmluva“) čakali od Boha dieťa a dostali proroka.

Spracované podľa: David Gooding, Lukášovo evangelium, Návrat domů Praha 1994