(Iz 49,1-6)

Počúvajte ma, ostrovy, dávajte pozor, národy v diaľavách; Pán ma z matkinho lona povolal, už v živote mojej matky myslel na moje meno, ústa mi urobil sťa ostrý meč, ukryl ma v tôni svojej ruky. Utvoril ma ako zaostrený šíp, do svojho tulca ma uložil. A povedal mi: „Ty si môj služobník, Izrael, na tebe ukážem svoju slávu.“ Ja som povedal: „Nadarmo som sa namáhal, márne a zbytočne som mrhal svoju silu. Ale moje právo je isté u Pána a moja odmena u môjho Boha.“ A teraz hovorí Pán, ten, čo si ma utváral za služobníka už v matkinom lone, aby som priviedol k nemu Jakuba a Izraela okolo neho zhromaždil; tak som bol poctený v očiach Pána a môj Boh sa mi stal silou. Povedal: „To je málo, že si môj služobník, aby si obnovil Jakubove kmene a naspäť priviedol zvyšok Izraela. Urobím ťa svetlom národov, aby moja spása siahala až do končín zeme.“

Prvé čítanie v deň slávnosti Narodenia sv. Jána Krstiteľa je úryvkom z tzv. druhej piesne o Božom služobníkovi z knihy proroka Izaiáša (Iz 49,1-9a). To isté čítanie (Iz 49, 3. 5-6, hoci s vynechaním niektorých veršov) je aj na druhú cezročnú nedeľu v roku A. Táto katechéza je preto len minimálne upravenou verziou textu katechézy, ktorá sa nachádza na tejto webovej stránke k spomínanej cezročnej nedeli.

Literárnou formou je tento text v podstate opisom povolania za proroka, podobný napr. opisu povolania Jeremiáša (por. Jer 1,5: skôr, než si vyšiel z lona, zasvätil som ťa). Predurčenie k istému poslaniu ešte v matkinom lone je znakom mimoriadneho Božieho vyvolenia. V tomto obraze môžeme vidieť aj alúziu (spojitosť s iným biblickým textom) na Izaiášovo proroctvo o tajomnom potomkovi, ktorý sa narodí z panny (Iz 7,14)

Tajomný Boží služobník, ktorého opisuje Druho-Izaiáš v tomto texte, má pôsobiť hlavne slovom. Ide teda o povolanie blízke prorockému poslaniu. Jeho slovo má mať veľkú moc, má prenikať do sŕdc ľudí ako ostrý meč či zaostrený šíp (čo je obraz poukazujúci aj na ďalekosiahly vplyv slov Služobníka). Služobník je však najprv skrytý pred zrakom ľudí, čo je symbolicky vyjadrené ukrytím do Božieho tulca (tento obraz však môže znamenať aj Božiu ochranu a pomoc, ktorú bude Jahve prejavovať tomuto Vyvolencovi). Tento obraz však môže znamenať aj úplné odovzdanie sa Božieho Služobníka k dispozícii Božím zámerom – tak ako je šíp v tulci k dispozícii lukostrelcovi, tak je Služobník úplne k dispozícii Bohu a jeho zámerom. Je to pekný obraz, ktorý ilustruje aj Ježišove slová: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal“ (Jn 4,34). Aj na tomto obraze šípu ukrytého v tulci môžeme vidieť mnohovýznamovosť prorockých výpovedí.

Napriek tomu, že za Božieho služobníka je v treťom verši jednoznačne označený Izrael ako národ („Ty si môj služobník, Izrael, ...“), mnohí textoví kritici sa zhodujú, že meno Izrael je vložené do textu dodatočne, a Božieho služobníka treba chápať nie v kolektívnom (národnom) ale v individuálnom a mesiášskom zmysle. Okrem iného tomu nasvedčuje aj skutočnosť, že výraz „Izrael“ na tomto mieste chýba v kumránskych zvitkoch.

Označenie Božieho služobníka za „svetlo národov“ v poslednom verši dnešného textu prvého čítania ukazuje pozoruhodný posun v izraelskom náboženskom myslení, ktoré sa v situácii babylonského zajatia vymanilo z úzkoprsého nacionalistického náboženského myslenia, a poslanie Izraela v Božích plánoch začalo chápať univerzalisticky v zmysle spásy všetkých národov (aby moja spása siahala až do končín zeme), a teda už nie vládnutia nad všetkými národmi. Vyslobodenie Izraela sa tu teda stáva už viac ako len prejavom Božej priazne svojmu ľudu – stáva sa prorockým znamením budúceho vyslobodenia všetkých národov od všetkých utláčateľov, a to prostredníctvom tajomného Božieho služobníka – Mesiáša (židovskí exegéti sa samozrejme držia výkladu, že Božím služobníkom je tu buď samotný prorok Izaiáš či Druho-Izaiáš, alebo národ Izrael, prípadne nejaká iná prorocká či martýrska postava z dejín Izraela – všetky tieto výklady sú však neuspokojivé).

Exegéti uvažujú nad tým, aké boli vonkajšie okolnosti vzniku idey o príchode Mesiáša (ktorá je sama osebe božského pôvodu), ktorý prinesie spásu všetkým národom. Je možné, že Druho-Izaiáš, žijúci v babylonskom zajatí, prijal s obrovským nadšením víťazstvo perzského vojvodcu Kýra nad Babylončanmi a vítal ho ako osloboditeľa Židov (aj všetkých národov podriadených babylonskej ríši). V Kýrovi videli Židia priameho Božieho posla, boli dokonca v pokušení vidieť v ňom očakávaného Mesiáša, ktorý prinesie slobodu všetkým národom svojej ríše a privedie všetky národy ríše k uctievaniu Jahveho ako jediného pravého Boha, ale boli veľmi sklamaní, vrátane Druho-Izaiáša, z nezmeneného pohanského presvedčenia Kýra, ktorý namiesto uctievania Jahveho staval chrámy na počesť boha Marduka. Židovské nádeje na všeobecnú spásu, ktorej prejavom bude aj uctievanie jediného pravého Boha všetkými národmi, sa teda zosobnili v postave budúceho tajomného Mesiáša, ktorého siluetu videl Druho-Izaiáš vo svojich prorockých víziách. Tento prechod od Kýra ako možného (resp. falošného) Mesiáša k budúcemu skutočnému Mesiášovi vidno napr. vo veršoch Iz 48, 14-16 („Teraz však Pán, Jahve, poslal mňa“), resp. v celej 48 kapitole knihy Izaiáš, ktorá odsudzuje pohanské zmýšľanie Kýra.

Prvé čítanie na slávnosti nie je vyberané vzhľadom na súvis s evanjeliom, ale vzhľadom na tajomstvo, ktoré sa slávi, v tomto prípade vzhľadom na povolanie Jána Krstiteľa, posledného proroka Starého Zákona, ktorého úlohou bolo predstaviť Izraelu prisľúbeného Mesiáša.

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/iz-491-6/

https://cdv.uniba.sk/fileadmin/cdv/U3V/studijne-materialy/hornanova_ebed_jhvh.pdf

Karel Flossmann, Liturgický rok, cyklus A, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1995

(Ž 139, 1-3. 13-14. 15)

Refrén: Chválim ťa, Pane, že som vznikol tak zázračne.

Pane, ty ma skúmaš a vieš o mne všetko; ty vieš, či sedím a či stojím. Už zďaleka vnímaš moje myšlienky: či kráčam a či odpočívam, ty ma sleduješ. A všetky moje cesty sú ti známe.

Veď ty si stvoril moje útroby, utkal si ma v živote mojej matky. Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne; všetky tvoje diela sú hodny obdivu a ja to veľmi dobre viem. Moje údy neboli utajené pred tebou, keď som vznikal v skrytosti, utkávaný v hlbinách zeme.

5. kniha žalmov (Ž 107–150) obsahuje okrem zbierky „stupňových piesní“ (Ž 120–134, pozri katechézu na 10. cezročnú nedeľu B) aj prinajmenšom tri menšie zbierky chválospevov, z toho dve pripisované priamo v texte žalmov Dávidovi (Ž 108–110 a 138–145) a tzv. alelujové žalmy (Ž 146-150; začínajú alebo končia, príp. oboje, zvolaním Hallelujah, t.j. výzvou k chvále), ktoré tvoria záver celej knihy žalmov (v 5. knihe žalmov však nachádzame aj ďalšie „alelujové žalmy“: Ž 111–113, 115–117, 135; tri sa nachádzajú aj na konci 4. knihy žalmov: Ž 104–106).

 Pokiaľ ide o žalmovú zbierku Ž 138–145 (poslednú zbierku v Žaltári pripisovanú Dávidovi), zvykne sa v biblickej literatúre označovať aj ako 8 Dávidových modlitieb „v samote“. Prvý z týchto žalmov (138) je pieseň vďakyvzdania a posledný (145) je chválospev, niektoré možno podľa literárneho žánru označiť za individuálne žalospevy, často nazývané aj prosebné žalmy alebo modlitby (o čom svedčia aj nadpisy niektorých z týchto žalmov ako „modlitba v nebezpečenstve“ – Ž 141 alebo „modlitba v úzkosti“ – Ž 143). Avšak „náreky“ a prosby o vyslobodenie od nepriateľov sa v týchto žalmoch často striedajú s vďakou za vyslobodenie a chválou Boha za jeho diela, preto je niekedy ťažké žalm ako celok zaradiť do nejakého žánru, keďže sa v ňom vystriedajú dva a niekedy aj tri žánre.

Ž 139 možno vzhľadom na jeho obsah zaradiť hlavne medzi tzv. múdroslovné (sapienciálne) žalmy, ale vzhľadom na jeho štýl skôr medzi chválospevy (všetky tvoje diela sú hodny obdivu a ja to veľmi dobre viem), resp. piesne vďakyvzdania, keďže ide okrem iného o pieseň vďaky za Boží dar ľudského života (pár veršov tohto žalmu, konkrétne vv. 19-22: „Kiež by si, Bože, zabil hriešnikov“, atď., možno zaradiť aj do žánru tzv. preklínacích žalmov, ktoré sa zvyčajne nezaraďujú do kresťanskej liturgie, a v tejto katechéze sa nimi nebudeme zaoberať ani my, hoci pri ich správnom chápaní v nich nenájdeme nič, čo by odporovalo kresťanskému učeniu o láske; v každom prípade práve táto časť žalmu nám poukazuje na vonkajšiu situáciu žalmistu, v akej žalm vznikal, a teda poukazuje na prenasledovanie Dávida od jeho nepriateľov, ale možno ju vzťahovať rovnako – ba ešte viac – aj na utrpenie Krista, ako aj na prenasledovanie a utrpenie, ktoré musí zakúšať Cirkev a každý kresťan pre svoju vernosť Bohu).

Niektorí znalci Písma považujú Ž 139 za najkrajší „Dávidov“ žalm, hoci nejde o bohoslužobný, chrámový žalm, ale o rozjímanie osamote nad Božou múdrosťou a tromi Božími vlastnosťami: vševedúcnosťou (vv. 1b-6), všadeprítomnosťou (vv. 7-12) a všemohúcnosťou (vv. 13-16). Božie vlastnosti a Božia múdrosť (Božie myšlienky a Božie diela) uvádzajú veriaceho človeka do údivu (vv. 17-18), ale aj k odporu voči tým, ktorí sa Bohu protivia (vv. 19-22), a napokon k túžbe podobať sa Bohu a žiť – s nevyhnutnou Božou pomocou – vo svätosti pred ním (vv. 23-24).

Obsahom responzóriového žalmu tejto slávnosti sú len úryvky z prvej (vv. 1b-3) a tretej časti žalmu (vv. 13-15), dohromady teda 6 veršov (z 24). Prvá časť žalmu je v liturgii tejto slávnosti uvedená zrejme len vzhľadom k tomu, aby bolo zrejmé, o ktorý žalm ide (úvodné verše žalmov sa v liturgii citujú skoro vždy, a to zvyčajne bez ohľadu na myšlienku prvého čítania), ale tretia časť žalmu obsahuje myšlienky, ktoré sa priamo vzťahujú na myšlienky tejto slávnosti, t.j. na zázračný pôvod (počatie v starobe priamym Božím zásahom) Pánovho Predchodcu: Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne (v. 14a). Prvá časť žalmu obsahom pripomína úryvok z knihy Jób 7,17-22 (Čože je človek, že si ho tak všímaš, že mávaš toľkú starosť o neho, že ráno ho vyhľadávaš za ránom a skúšaš si ho každú chvíľočku?), s ktorým má tento žalm veľa spoločného (okrem obsahu a štýlu asi aj dobu vzniku – po babylonskom zajatí, medzi 5. až 3 st. pred Kristom).

Ak odhliadneme od myšlienok, ktoré tento žalm, resp. jednu jeho časť, spájajú s myšlienkami slávnosti Narodenia Jána Krstiteľa (chvála za stvorenie človeka, vďačné uvedomovanie si svojej existencie pred Bohom), to, čo nás na tomto žalme môže najviac osloviť, je mimoriadne živým a osobným spôsobom vyjadrený  pocit Božej prítomnosti a blízkosti, ktorú si však môže uvedomiť len modliaci sa či rozjímajúci človek. Božia blízkosť (vyjadrená v tradičnom názve žalmu „Boh vidí všetko“) však žalmistovi nie je nepríjemná (ako Adamovi po hriechu) ale utešujúca, pretože žalmista si uvedomuje Božie milosrdenstvo, ktoré hriešneho človeka nechce zničiť ale zachrániť.

(Lk 1, 57-66.80)

Alžbete nadišiel čas pôrodu a porodila syna. Keď jej susedia a príbuzní počuli, že jej Pán prejavil svoje veľké milosrdenstvo, radovali sa s ňou. Na ôsmy deň prišli chlapca obrezať a chceli mu dať meno Zachariáš po jeho otcovi. Ale jeho matka povedala: „Nie, bude sa volať Ján.“ Povedali jej: „Veď v tvojom príbuzenstve sa nik takto nevolá.“ Dali znak otcovi, ako ho chce nazvať on. Vypýtal si tabuľku a napísal: „Ján sa bude volať.“ A všetci sa divili. Vtom sa mu rozviazali ústa a jazyk i prehovoril a velebil Boha. Všetkých ich susedov zmocnil sa strach a všade po judejských horách sa hovorilo o týchto udalostiach. A všetci, čo to počuli, vštepili si to do srdca a vraveli: „Čím len bude tento chlapec?“ A vskutku Pánova ruka bola s ním.

Chlapec rástol a mocnel na duchu a žil na púšti až do dňa, keď vystúpil pred Izrael.

Príbeh o narodení a obriezke (a teda aj o udelení mena, pomenovaní) Jána Krstiteľa je v Lukášovom evanjeliu už štvrtým príbehom spojeným s príchodom Spasiteľa na svet (po Zvestovaní Zachariášovi, čo je prvý príbeh zo série Lukášových desiatich príbehov opisujúcich príchod Mesiáša na svet, nasleduje príbeh Zvestovania Panne Márii a Máriina návšteva u Alžbety). Tento príbeh nadväzuje a je vlastne pokračovaním vyššie uvedeného Zachariášovho príbehu z Lk 1,5-25. Je nepochybné, že Zachariáš uveril zvesti anjela oveľa skôr ako až v deň obriezky jeho anjelom prisľúbeného syna – najneskôr potom, ako zistil, že jeho manželka je v požehnanom stave. Veriť však znamená uznať za pravdu a spoľahnúť sa na niečo, čo ešte nevidíme a čoho sa ešte nemôžeme dotknúť (por. Jn 20,29 a Hebr 11,1). Postoj Zachariáša voči anjelskému zvestovaniu je vlastne tmavým pozadím, na ktorom vynikne viera Panny Márie, ktorá správu o tom, že sa stane matkou Mesiáša, prijala s neporovnateľne väčšou dôverou v Božie slovo. Dôvod, prečo Zachariáš zostal nemý aj potom ako uveril (hoci v niečo, v čo sa už nedalo neveriť), tkvie v tom, že mal splniť ešte jednu úlohu, ktorú mu anjel zveril – pomenovať dieťa menom, o ktorom rozhodol sám Boh. Keď to však Zachariáš s pomocou tabuľky urobil, príbeh sa prekvapujúco ešte stále nekončí, hoci Zachariášova cesta od neviery k viere v Božie slovo je už ukončená.

Pozornosť evanjelistu sa totiž zrazu prenesie na Zachariášových a Alžbetiných príbuzných, Príbuzní Zachariáša totiž celú situáciu nechápu. Uvedomujú si, že sa tu deje čosi nezvyčajné, ba nadprirodzené, keďže to vyplýva tak zo skutočnosti, že neplodní starci počali syna ako aj z tajomnej straty reči Zachariáša. Ale skutočnosť ešte prevyšuje ich údiv, lebo tu majú do činenia nielen s Božou odmenou spravodlivému manželskému páru, ktorý bol zdanlivo potrestaný neplodnosťou (u Židov bola neplodnosť jasným znamením nejakého tajného hriechu niektorého z manželov alebo nejakého rodinného prekliatia), ale s oveľa tajomnejším Božím plánom, ktorý ovplyvní dejiny Izraela ba celého ľudstva. Zachariáš urobí prorocké znamenie už tým, že pomenuje svojho prvorodeného syna nie menom, ktoré mu patrí podľa rodinnej tradície, teda svojím vlastným menom alebo aspoň menom niektorého zo svojich predkov či významných príbuzných, ale dá mu meno, ktoré dieťaťu určil Boh. Toto dieťa a jeho meno (hebr. Jochannan znamená Boh je milostivý) má byť teda prorockým znamením, že Boh neplní vždy naše očakávania, ale len preto, aby ich prevýšil. Až po tomto prorockom geste, ktoré Zachariášovi nariadil anjel, sa mu rozviazal spútaný jazyk, a až na základe tohto Zachariášovho činu mohli príbuzní a susedia tohto páru naplno pochopiť a uveriť, že tu ide o skutočne prorocké znamenie budúcich udalostí, ktoré sa budú týkať tohto dieťaťa, ktoré bude očividne Božím vyvolencom. Viera týchto ľudí je vyjadrená slovným spojením „zmocnil sa ich strach“, teda už nielen údiv, lebo až teraz naplno pochopili, že tu majú do činenia s mocným Božím účinkovaním, ktoré zasiahne do dejín celého národa.

Z textu úryvku evanjelia je vynechaný Zachariášov chválospev  či prorocká reč známa ako Benediktus (Lk 1,67-79), v ktorej Zachariáš podrobnejšie vysvetľuje vnútorný zmysel udalostí spojených s narodením jeho syna, že tu nejde len o rodinný príbeh, ale o dejiny spásy celého Izraela, ba celého ľudstva. Je otázne, či tento chválospev (ak nie je len štylizáciou evanjelistu) zaznel hneď po Zachariášovom rozviazaní jazyka (Vtom sa mu rozviazali ústa a jazyk i prehovoril a velebil Boha – Lk 1,64), alebo až neskôr (vzhľadom na text, ktorý túto vetu oddeľuje od samotného chválospevu – por. Lk 1, 65-66 – a odsúva tento chválospev na neskoršiu dobu), snáď ako meditácia nad Božími činmi, ktorá vznikala v Zachariášovom srdci pozerajúc sa na svojho syna v kolíske či vyrastajúceho do sily a múdrosti.

Na záver si stručne vysvetlime Lukášov zámer s prvými piatimi príbehmi týkajúcimi sa Kristovho príchodu na svet. V prvom rade si pripomeňme, že zmyslom týchto príbehov nie je vyzdvihnúť Jána Krstiteľa, ale skôr použiť príbeh jeho narodenia (keďže Ján Krstiteľ medzi židokresťanmi požíval veľkú úctu) na vyzdvihnutie tajomného pôvodu samého Krista. Ďalším prvkom je poukázať na dôkazy Božieho pôsobenia tak pri narodení Mesiáša ako aj jeho Predchodcu. A posledným prvkom, na ktorý chceme upozorniť, je načrtnutie cesty viery, na ktorú sa má vydať každý veriaci v Krista – od údivu nad Božími činmi k činnej viere v Božej službe. 

Spracované podľa: David Gooding, Lukášovo evangelium, Návrat domů Praha 1994