Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Ex 19, 2-6a)

Synovia Izraela prišli na Sinajskú púšť a tam sa utáborili; tam na úpätí vrchu si Izrael postavil stany. Mojžiš vystúpil k Bohu. Pán ho zavolal z vrchu a povedal: „Toto povieš domu Jakuba a oznámiš synom Izraela: Sami ste videli, čo som urobil Egypťanom, ako som vás niesol na orlích krídlach a priviedol k sebe. Ak teda budete počúvať môj hlas a zachovávať moju zmluvu, budete mojím vlastníctvom medzi všetkými národmi; lebo moja je celá zem. Budete mi kráľovstvom kňazov a svätým národom.“

 

Zhodou okolností tohto roku (2017) už druhú nedeľu po sebe počúvame úryvky z knihy Exodus – z Druhej knihy Mojžišovej (keďže minulú nedeľu bola slávnosť Najsvätejšej Trojice roku A, kde je v prvom čítaní tiež úryvok z tejto knihy). Dnešný liturgický úryvok otvára centrálny oddiel tejto knihy (Ex 19,1 – 24,11), v ktorom sú zhrnuté texty vzťahujúce sa k základnej udalosti Izraela – k sinajskej zmluve.

Druhá kniha Pentateuchu popisuje popri udalostiach opisujúcich 1) vyslobodenie z Egypta (resp. odchod, či „východ“, t.j. exodus, čo je prvotná „spásna“ udalosť v dejinách Izraela, od ktorej má táto kniha v gréčtine aj svoje meno) a 2) putovanie tohto Bohom oslobodeného národa po púšti, dve ďalšie veľmi dôležité udalosti: prvou je Pascha – rozlúčková večera v poslednú noc pobytu v Egypte, ktorá sa dochovala v živote Izraela po stáročia až do Ježišovej doby, a bola vlastne prípravou na ustanovenie pamiatky Ježišovej vykupiteľskej obety; a druhou je dar Desatora, resp. uzatvorenie zmluvy medzi Bohom a hebrejským národom na „Božej hore“.

Úryvok dnešného prvého čítania nás privádza na úpätie Božej hory v pohorí Sinaj na juhu Sinajského polostrova. Tu strávi Boží ľud pomerne dlhý čas (asi rok) – tu sa odohráva najrozsiahlejšia časť Pentateuchu. Od tohoto verša cez celú knihu Levitikus (Tretia kniha Mojžišova) až po Nm 10,11 sa Izrael nepohne z miesta. Tu Pán chce uzavrieť so svojím ľudom zmluvu. K uzavretiu tejto zmluvy (ktorá nie je v dejinách vyvoleného národa prvá, veď tento „ľud zmluvy“ mal už stáročia – od čias svojho praotca Abraháma – vedomie o svojom vyvolení) vlastne smerovali všetky dovtedajšie udalosti, ktoré táto kniha opisuje (už v Ex 5,1 Mojžiš a Áron pri vyjednávaní s egyptským faraónom argumentovali Božou požiadavkou ísť do púšte a priniesť obetu Pánovi).

Sprostredkovateľom tejto ďalšej (pre nás už „Starej“) zmluvy je Mojžiš, podľa neho sa zvykne táto zmluva s Bohom aj nazývať „mojžišovská“. V tomto smere možno Mojžiša považovať za akéhosi prvotného kňaza tejto zmluvy, lebo to je úloha kňaza: byť Prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi (starozákonné kňazstvo prešlo zložitým vývojom: prvotnými kňazmi v patriarchálnej dobe boli prvorodení synovia, teda vodcovia kmeňa, neskôr leviti, príslušníci kmeňa Lévi, uprostred ktorého boli osobitným stupňom kňazstva vyznačení synovia Árona, Mojžišovho brata, ktorého za veľkňaza vysvätil sám Mojžiš, a v kráľovskej dobe bol najvyšším kňazom v Izraeli sám kráľ – dnes sú však všetky tieto formy starozákonného kňazstva už zaniknuté).

Hoci zmluvu uzatvárajú zvyčajne dve strany, Božia zmluva je v podstate jednostranná (hoci je tiež nevyhnutne uzatváraná medzi dvoma stranami), lebo partneri by mali byť rovnocenní, čo však pri porovnaní Boha s ľuďmi neplatí. Napokon vývoj plnenia tejto zmluvy ukáže, že tak je to aj lepšie, lebo človek zo svojej strany sám nie je schopný túto zmluvu zachovať; jediný, kto bude zmluvu verne zachovávať až do uzavretia Novej zmluvy (a vo vzťahu k veriacim Židom, ktorí Novú zmluvu odmietli, ju aj naďalej istým spôsobom zachováva), bude sám Pán. Je to Pán, kto koná vždy ako prvý, kto preberá iniciatívu a volá Mojžiša vystúpiť na vrch.

Samotné uzavretie zmluvy predchádza poukázanie na veľké Božie činy v dejinách Izraela. Pán vytvoril tento národ, Pán ho vyslobodil z egyptského otroctva a niesol ho na orlích krídlach po nehostinnej púšti a priviedol ho k sebe, t.j. k „Božej hore“, akoby k dočasnému sídlu Pánovej prítomnosti vo svete (meno hory sa v dnešnom texte nespomína, ale ďalej v texte sa hovorí o „vrchu Sinaj“, dodnes však nie je zrejmé, ktorý z vrchov Sinajského pohoria je miestom uzavretia mojžišovskej zmluvy, keďže napr. v Dt 5,2 sa ako miesto uzavretia tejto zmluvy spomína hora „Horeb“, čo znamená „Suchý vrch“, ale v podstate ide tiež o skupinu vrchov, t.j. pohorie – je možné, že „hora Sinaj“ a „vrch Horeb“ sú len dve mená tej istej hory alebo pohoria; v dnešnej dobe sa za „Boží vrch“ považuje najviac „Mojžišova hora“, arabsky Džebel Músá, v egyptskej provincii Južný Sinaj, na úpätí ktorej stojí mnohým turistom známy starobylý kláštor sv. Kataríny).

Samotná zmluva sa dá redukovať v podstate na dva príkazy a jedno prisľúbenie, ako sú uvedené v texte: Ak teda budete počúvať môj hlas a zachovávať moju zmluvu, budete mojím vlastníctvom medzi všetkými národmi. Počúvať a zachovávať. To sú dve prikázania, na ktorých je postavená aj Nová zmluva, ktorej Sprostredkovateľom je Ježiš Kristus: „Kto prichádza ku mne, počúva moje slová a uskutočňuje ich“ (por. Lk 6,47). „Počúvať“ sa síce javí skôr ako privilégium, lebo nie každý dostáva dar Božieho Slova, ale ak už človek dostal tento dar, je povinný ho aj využívať, lebo na dar treba primerane odpovedať, ináč sa stávame toho daru nehodní.

Prisľúbenie, ktoré je spojené s touto zmluvou, je „vyvolenie“. Vyvolenie je tu vyjadrené (okrem zmienky o iných národoch, čo naznačuje výnimočné postavenie Izraela) tromi výrazmi: vlastníctvo, kráľovstvo kňazov a svätý národ. Každý z týchto výrazov označuje inú stránku Božieho vyvolenia. Stať sa Božím vlastníctvom znamená nie otrocký pomer k Bohu, ale privilégium bezprostredného kontaktu s ním. Vlastníctvo (v niektorých prekladoch „zvláštny majetok“) tu teda treba chápať nie v zmysle nadradenosti majiteľa nad tým, čo alebo koho vlastní, ale v zmysle niečoho cenného, čo si majiteľ váži, istého pokladu, ktorý má pre majiteľa zvláštnu hodnotu, je „zvláštnym“ vlastníctvom (por. Dt 26,18: Pán dnes vyhlásil, že budeš jeho zvláštnym ľudom).

Výraz „kráľovstvo kňazov“, ktorému v Novom Zákone do istej miery zodpovedá výraz „kráľovské kňazstvo“ (1Pt 2,9), môže znamenať napríklad to, že Izrael má byť pre ostatné národy tým, čím sú kňazi pre Izrael. Výraz „svätý národ“ možno chápať ako synonymum „kráľovstva kňazov“. Môže znamenať napríklad to, že celý národ má byť vnútorne svätý ako kňaz, ktorý práve koná obetu. Iným spôsobom možno tieto pojmy vysvetliť napríklad tak, že Izrael je touto zmluvou vyzvaný k tomu, aby sa stával stále viac svätým pred Bohom, lebo dostal privilégium kňazov – môžu sa priblížiť k Bohu bez toho, aby zahynuli (por. Ex 19,12-13).

Súvis medzi prvým čítaním a evanjeliom (Ustanovenie Dvanástich apoštolov) možno vidieť napríklad v podobnosti postupného formovania starozákonného ľudu, pozostávajúceho z 12 kmeňov Izraela pod vedením Mojžiša, a novozákonného Božieho ľudu – Cirkvi, zhromaždenej okolo 12 apoštolov, ktorých si Ježiš ako nový Mojžiš vyvolil a okolo nich sformoval nový Boží ľud. Apoštoli mali podobne ako Mojžiš bezprostredný prístup k Bohu, keďže ten nový Mojžiš – Ježiš – je súčasne Bohom.

                                                                                                                                           

 Spracované podľa: Giorgio Zevini – Pier Giordano Cabra: Lectio divina na každý den v roce 5, Neděle liturgického mezidobí, cyklus A, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří 2004

Karel Flossmann, Liturgický rok, cyklus A, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1995

Josef Hrbata, Světlo v temnotách (Myšlenky nad čteními ... v lit. roce A), Karmel. nakl. Kostelní Vydří, 1995

Peter Dubovský a kolektív: Komentáre k Starému Zákonu, 3. zväzok, Exodus, Dobrá kniha Trnava 2013

 

 

(Mt 9, 36 – 10,8)

36 Keď Ježiš videl zástupy, zľutoval sa nad nimi, lebo boli zmorené a sklesnuté ako ovce bez pastiera. 37 Vtedy povedal svojim učeníkom: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. 38 Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu.“

X. Zvolal svojich dvanástich učeníkov a dal im moc nad nečistými duchmi, aby ich vyháňali a uzdravovali každý neduh a každú chorobu. A toto sú mená dvanástich apoštolov: prvý Šimon, zvaný Peter, a jeho brat Ondrej, Jakub Zebedejov a jeho brat Ján, Filip a Bartolomej, Tomáš a mýtnik Matúš, Jakub Alfejov a Tadeáš, Šimon Kananejský a Judáš Iškariotský, ktorý ho potom zradil. Týchto dvanástich Ježiš vyslal a prikázal im: „K pohanom nezabočujte a do samarijských miest nevchádzajte; choďte radšej k ovciam strateným z domu Izraela! Choďte a hlásajte: ‚Priblížilo sa nebeské kráľovstvo.‘ Chorých uzdravujte, mŕtvych krieste, malomocných očisťujte, zlých duchov vyháňajte. Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte.“

 

Dnešný úryvok z Matúšovho evanjelia pozostáva z dvoch odlišných ale nie nesúvisiacich odsekov. Prvý odsek je vlastne úvodom k druhej veľkej Ježišovej reči (z piatich) v Matúšovom evanjeliu, ktorá zaberá jeho celú desiatu kapitolu a zaoberá sa „učeníctvom“, t.j. čo to znamená byť Ježišovým učeníkom. Ježiš ju adresuje dvanástim apoštolom, na ktorých sa však hľadí ako na pravzory každého pravého Ježišovho učeníka. Táto reč má svoj úvod, ktorý tvorí záver deviatej kapitoly (Mt 9,35-38) a končí sa doslovom (Mt 10,40 – 11,1).

Prvý odsek dnešného úryvku evanjelia je vlastne neúplný, lebo v ňom chýba prvý verš, ktorý s ním tvorí jeden celok – Mt 9,35: A Ježiš chodil po všetkých mestách a dedinách, učil v ich synagógach, hlásal evanjelium o kráľovstve a uzdravoval každý neduh a každú chorobu. V tomto verši nachádzame už druhú „súhrnnú správu“ (sumár) evanjelistu o Ježišovom verejnom účinkovaní (z troch sumárov; ostatné dva sú v Mt 4,23-25 a Mt 14,34-36; možno k nim však pripojiť aj verše Mt 8,16 a 12,15, ktoré hovoria o kolektívnych uzdraveniach). V týchto sumároch vidíme vyučujúceho a na duchovnom aj telesnom dobre ľudí pracujúceho Spasiteľa ľudstva. Ježišova činnosť sa líši od bežného vyučovania zákonníkov v „ich“ (toto zámeno poukazuje na už uskutočnené oddelenie prvokresťanských spoločenstiev od židovského spoločenstva) synagógach prinajmenšom dvoma zásadnými rozdielmi: Ježiš nielenže vyučuje, t.j. učí správne chápať Božie slovo, ale „zvestuje Božie kráľovstvo“ (hlásal evanjelium o kráľovstve), a to s mocou, t.j. nielen slovami ale aj činmi (uzdravoval každý neduh a každú chorobu), a tak sa v jeho činnosti napĺňajú starobylé predpovede prorokov o príchode Božieho kráľovstva.

Dostávame sa k prvému veršu dnešného evanjeliového úryvku, ktorý zdôrazňuje duchovnú biedu ľudstva (nie sociálnu, hoci ani tá nebola Ježišovi ľahostajná), ktorá vzbudzovala v Ježišovi veľkú ľútosť, pohnutie srdca. Matúš (ale aj Marek – por. Mk 6,34) vidí túto duchovnú biedu zástupov ako dôsledok zanedbávania duší ich duchovnými pastiermi (zákonníkmi a kňazmi): boli zmorené a sklesnuté ako ovce bez pastiera. Súcit s duchovnou biedou ľudí, teda vlastne súcit s hriešnikmi, výrazne odlišuje Ježiša od iných židovských učiteľov (rabínov). V judaistickej tradícii hriešnici vzbudzovali skôr odpor než súcit. Ani v Starom Zákone nenachádzame (snáď okrem Abraháma a Mojžiša) príklad človeka, ktorý by mal súcit s bezbožníkmi. Farizeji dokonca o takých zástupoch, ktorých bolo Ježišovi ľúto, hovorili: „Tento zástup, ktorý nepozná Zákon, je prekliaty“ (Jn 7,49). Súcit s tými, ktorí nepoznajú Boží Zákon a nežijú podľa neho, má v Biblii jedine Boh – a Ježiš. Ježišov súcitný pohľad na duchovne zúbožený zástup evanjelista využíva na prechod k ďalšej dôležitej téme svojho spisu – k povolaniu apoštolov a k ich poučeniu ohľadne ich úlohy ohlasovania príchodu Božieho kráľovstva.

Záver tohto úvodného odseku, pripravujúceho tému nasledujúcej kapitoly, tvoria dve Ježišove vety. Prvú vetu o veľkej žatve a nedostatku robotníkov Ježiš preberá asi z nejakého vtedajšieho príslovia (ide o antitetický paralelizmus, t.j. protikladný paralelizmus, čo je literárny prvok, v ktorom druhý polverš vyjadruje protiklad myšlienky prvého polverša), ktoré sa mohlo používať pri rôznych príležitostiach na vyjadrenie naliehavosti nejakej úlohy pri nedostatku času. Ježiš tu však asi nadväzuje aj na starý prorocký obraz dovŕšenia dejín ľudstva, kedy dejiny dôjdu do času žatvy, teda konečného Božieho súdu nad ľudstvom. Čas žatvy – a teda čas súdu – v konečnom dôsledku nastal príchodom Mesiáša, lebo od tejto chvíle, s príchodom Božieho kráľovstva, sa začína rozdeľovanie, súd, spočívajúci v postoji jednotlivca voči Spasiteľovi. Tento súd spočíva teda v zaujatí postoja voči jeho pozvaniu do Božieho kráľovstva, a je málo tých, ktorí by v Ježišovom mene pozývali ľudí k stolu Božej hostiny (jestvuje názor, že Ježiš dokonca možno ani nemyslí na kvantitu Božích vyslancov, ale na ich kvalitu, čo vtipne vyjadruje parafráza na spomínané príslovie: „Kňazov je veľa, ale robotníkov málo“;  netreba však zabúdať, že „robotníkom“ v tejto žatve má byť každý kresťan, zvlášť pobirmovaný, nielen kňazi).

Ježiš však napodiv nepristupuje hneď k vyslaniu do práce, ale vyzýva najskôr k modlitbe za robotníkov na tejto žatve. Pre neveriaceho človeka, ktorý sa spolieha len na ľudský výkon, je takýto postup nepochopiteľný, ale veriaci človek chápe, že Božie kráľovstvo je jednoznačne Božie dielo, nie ľudské, a my nemôžeme urobiť nič lepšie, ako keď v modlitbe budeme neustále odovzdávať iniciatívu pri žatve Božieho kráľovstva Bohu.

Prechádzame k druhému odseku dnešného úryvku evanjelia, ktorý je začiatkom Ježišovej tzv. „misionárskej reči“ v Matúšovom evanjeliu v súvislosti s rozoslaním apoštolov ohlasovať evanjelium o príchode Božieho kráľovstva (mnohé z myšlienok tejto reči sa nachádzajú v Lukášovom evanjeliu v súvislosti s rozoslaním 72 učeníkov – pozri katechézu na XIV. cezročnú nedeľu roku C na tejto stránke). V Matúšovom zozname dvanástich apoštolov nachádzame toto kolégium ako už zvolené, ktoré pevne patrí k Ježišovi. O samotnej voľbe apoštolov spomedzi iných učeníkov (por. Lk 6,12-16) či ich ustanovení (por. Mk 3,13-19) Matúš na rozdiel od iných synoptikov správu nepodáva. V Matúšovom evanjeliu sa teda apoštoli spomínajú prvý raz až v súvislosti so svojím poslaním (missio znamená poslanie) ohlasovať príchod Božieho kráľovstva. Ježiš im na podporu ich úlohy dáva moc nad zlými duchmi a nad všetkými chorobami. Ježiš im teda odovzdáva svoju vlastnú moc, čo Matúš pri odovzdaní moci uzdravovať zdôrazňuje použitím tej istej formulácie akú použil v Mt 9,35 o samotnom Ježišovi: uzdravoval každý neduh a každú chorobu. Apoštoli, a vlastne celá Cirkev, majú byť predĺženým ramenom samého Krista (Cirkev je – slovami istého teológa – „Kristus kráčajúci dejinami“).

Nasleduje zoznam dvanástich apoštolov, ktorým sa pre krátkosť miesta nebudeme zaoberať a prejdeme rovno k úvodu Ježišovej misionárskej reči, resp. k inštrukciám, ktoré dáva svojim apoštolom ohľadne ohlasovania evanjelia. Prvé vyslanie sa ešte netýka celého sveta, ale len Izraelitov. Tu nejde o to, že by sa Ježišovo myslenie časom zmenilo a neskôr by rozšíril ohlasovanie aj na pohanov. Nejde tu o zmenu postoja, ale o poriadok spásy. A tento poriadok spásy znie: od Židov k pohanom. Ježiš aj svoje vlastné poslanie, ktorého sa striktne držal, lebo išlo o vôľu jeho Otca, chápal ako poslanie v istom ohraničenom okruhu (isté kompetencie a s tým súvisiace ohraničenia sú pevnou súčasťou organizácie Cirkvi). V neskoršom misijnom pôsobení toto pravidlo už neplatilo, lebo dvere k pohanom sa otvorili práve tým, že Izrael, ktorému Pán ponúkal spásu ako prvému, ju neprijal.

Apoštoli majú hlásať to isté, čo hlásal Ježiš: Priblížilo sa nebeské kráľovstvo (por. Mt 4,17).Hoci sa tu výslovne nespomína obrátenie, t.j. pokánie, ktoré bolo od počiatku nevyhnutnou súčasťou hlásania evanjelia, predsa je zrejmé, že bolo takisto súčasťou tohto ohlasovania. Výslovne to spomína pri vyslaní Dvanástich napr. Mk 6,12: Oni šli a hlásali, že treba robiť pokánie. Obrátenie je nevyhnutnou podmienkou prijatia viery.

Predposledný verš dnešného úryvku zdôrazňuje to, čo bolo povedané vyššie, že ak Ježiš ohlasoval evanjelium o príchode Božieho kráľovstva „s mocou“, odovzdal tú istú moc aj svojim apoštolom. A hoci sa z evanjelií len v náznaku dozvedáme o moci apoštolov uzdravovať chorých počas Ježišovho života (por. napr. Mt 17,14-21), neskôr, v apoštolskej dobe, sprevádzajú ohlasovanie mnohé znamenia a zázraky. Dnes už dar zázrakov nie je spojený s cirkevným úradom, ale s mimoriadnou charizmou, ktorú Duch Svätý dáva niektorým svätcom.

Posledný verš dnešného úryvku súvisí viac s inštrukciami, ktoré nasledujú (Neberte si do opaskov ani zlato ani striebro ani peniaze; ani kapsu na cestu si neberte ani dvoje šiat ani obuv ani palicu, lebo robotník si zaslúži svoj pokrm – Mt 10,9-10), a ktoré sa týkajú Božej starostlivosti o pozemské potreby ohlasovateľov evanjelia (apoštolov), ale v súvislosti s predchádzajúcimi Ježišovými slovami ich môžeme chápať aj ako výstrahu pred zneužitím duchovnej moci Božích „robotníkov“, čo bude iste pre mnohých z nich pokušením (a to nielen v zmysle ziskuchtivosti – zneužitia duchovnej moci môžu byť aj oveľa vážnejšie a s oveľa horšími dôsledkami). Nesmieme však pritom zabudnúť na vyššie spomenuté slová, že „robotník si zaslúži svoj pokrm“. Vzdať sa túžby po hmotnom zisku z ohlasovania evanjelia neznamená totiž vzdať sa aj práva na slušné živobytie.

 

Spracované podľa: Miloslav Hájek, Evangelium podle Matouše, Část I., Výklad kapitol 1 – 9, Kalich 1995

František Trstenský, Rozumieť Matúšovmu evanjeliu, Katolícke biblické dielo Svit 2008

Wolfgang Trilling, Evanjelium podľa Matúša I, Komentár, Dobrá kniha Trnava 1993

Fritz Rienecker, Evanjelium podľa Matúša, Wuppertálska študijná Biblia, Bratislava Creativpress 1992