Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

Ez 17, 22-24: Toto hovorí Pán, Boh: „Ja sám vezmem halúzku z vrcholca vysokého cédra a zasadím ju; z najvyšších vetiev odlomím konárik a zasadím ho na vysokom a vyčnievajúcom vrchu. Zasadím ho na vysokom vrchu Izraela; vyženie konáre, prinesie ovocie a stane sa nádherným cédrom. Pod ním bude bývať vtáctvo, všetko, čo má krídla, bude hniezdiť v tôni jeho konárov. Vtedy spoznajú všetky stromy poľa, že ja som Pán; ponižujem strom vysoký a povyšujem nízky. Nechám uschnúť strom zelený a kvitnúť bude strom suchý. Ja, Pán, som to povedal a aj urobím.“

 

V prvom čítaní 11. cezročnej nedele počúvame záver 17. kapitoly knihy proroka Ezechiela. Na začiatku tejto kapitoly sa však nachádza istá biblická hádanka, či starozákonné podobenstvo, ktoré síce nie je súčasťou tohto čítania, ale pre lepšie pochopenie tohto nedeľného čítania je užitočné toto podobenstvo spomenúť. Začína takto:

1Pán prehovoril ku mne takto: 2„Syn človeka, predlož hádanku a povedz porekadlo Izraelovmu domu! 3A hovor: Toto hovorí Pán, Jahve: Veľký orol s veľkými krídlami, ... prišiel na Libanon a vzal vrcholec cédra. 4Obkmásal konce jeho výhonkov a zaniesol to do kupeckej krajiny, položil to do obchodníckeho mesta.

 

Prorokvšak hneď v nasledujúcich veršoch uvádza aj vysvetlenie tejto hádanky či podobenstva: 11Vtedy Pán prehovoril ku mne takto: 12„Povedzže odbojnému domu: Neviete, čo to znamená? Povedz: Babylonský kráľ prišiel do Jeruzalema, zajal jeho kráľa a jeho kniežatá a odviedol ich k sebe do Babylonu“.

 

Tým cédrom, o ktorom sa v tomto proroctve hovorí, je izraelský národ, vysokým vrchom je Jeruzalem, a halúzkou z vrcholca vysokého cédra je kráľovská dynastia, ktorá bola po dobytí Jeruzalema kráľom Nabuchodonozorom odvlečená do Babylonu. Vieme, že tento kráľovský rod, pochádzajúci od kráľa Dávida, dostal veľké prisľúbenie, že z jeho potomstva raz príde Mesiáš, teda Kráľ, ktorý bude vládnuť nad celým svetom. Tento Boží zámer sa však zdal byť ohrozený vymretím či vyvraždením tejto dynastie v Babylone, preto Ezechiel, ako prvý duchovný vodca Izraelitov v Babylone, posilňuje svoj národ v dôvere v Božie zasľúbenia.

 

Dnešné prvé čítanie, ktoré tvorí záver tejto biblickej hádanky či starozákonného podobenstva, hovorí o Mesiášovi a o jeho budúcom „mesiášskom kráľovstve“, a potvrdzuje veľké Božie prisľúbenie, ktoré sa týka potomstva kráľa Dávida, ale aj celého izraelského národa, ba celého ľudstva – že z Izraela vzíde spása celého sveta.

 

Boh teda skrze proroka prisľubuje, že z vrcholca toho cédra (teda z Dávidovej kráľovskej dynastie), o ktorom sa hovorí v spomínanej hádanke, odlomí útly konárik a zasadí ho na hore Izraela. A tento útly konárik sa stane veľkým stromom, ktorý prerastie všetky ostatné stromy. Každému kresťanovi je hneď jasné, že toto proroctvo hovorí o samotnom Pánovi Ježišovi, ktorý bol (pravdepodobne) potomkom akejsi vedľajšej, zabudnutej vetvy starobylej dávidovskej dynastie, ako to opisuje rodokmeň Ježiša Krista, syna Dávidovho, na začiatku dvoch zo 4 evanjelií (Mt1 a Lk3 – tieto rodokmene vzhľadom na ich zásadnú odlišnosť nemožno chápať prísne historicky, ale skôr symbolicky – ide tu najmä o potvrdenie toho, že Ježiš je skutočný Mesiáš, lebo je skutočný potomok kráľa Dávida), ale práve tento potomok navonok bezvýznamnej vetvy Dávidovho rodu, o ktorého kráľovskom pôvode už skoro nik nevedel, naplnil veľké proroctvo o Mesiášovi, hoci to nikto nečakal, lebo sa to dialo tajomným, nepostrehnuteľným Božím riadením (v skutočnosti Ježišov pôvod od kráľa Dávida je skôr vecou viery, než vecou nevyvrátiteľných historických dôkazov; pod „Dávidovým potomstvom“ môžeme napokon chápať všeobecne aj Ježišov pôvod z Izraela, teda z „národa kráľa Dávida“ – ale nijako nie je podľa ľudského pôvodu vylúčené, ba ani nepravdepodobné, aj skutočné priame prepojenie Ježiša s Dávidom „podľa tela“).

 

Pre prvých kresťanov z pohanstva už Ježišov pôvod od kráľa Dávida nemal veľký význam, tomuto biblickému argumentu už nerozumeli, zdôrazňovali skôr jeho večný pôvod v Bohu, čo vidno najmä v prológu k Jánovmu evanjeliu, ktorý je vlastne akýmsi „božským rodokmeňom“ Ježiša Krista: „A Slovo sa telom stalo“ ... (Jn 1,14).

 

Celý tento úryvok pripomína proroctvo z knihy proroka Izaiáša 11,1, kde sa hovorí o „ratolesti zo pňa“ a o „výhonku z koreňa“ Jesseho (Jesse je meno Dávidovho otca, je to také isté meno ako Izai, ide len o inú výslovnosť podľa toho, či berieme toto meno z gréckeho alebo z latinského prekladu Biblie, v originálnej hebrejčine by toto meno znelo ako „Jiššaj“): „Z pňa Jesseho vypučí ratolesť a z jeho koreňov výhonok vykvitne. A spočinie na ňom duch Pánov: duch múdrosti a rozumu, duch rady a sily, duch poznania a bohabojnosti; a naplní ho bázeň pred Pánom“ (Iz 11,1-3a). Ide o proroctvo predpovedajúce duchovné dary Mesiáša v dôsledku jeho pomazania Božím duchom, ktoré poznáme ako sedem darov Ducha Svätého. Strom je v Biblii symbolom života (aj voda).

 

Súvis dnešného prvého čítania s evanjeliom nie je ani tak v tom, že Mesiáš, o ktorom sa skryte a tajomne, akoby v hádankách, hovorí v tomto úryvku, sa v plnosti zjavuje v evanjeliu, ale skôr v súvise dvoch podobných symbolov mesiášskeho kráľovstva nachádzajúcich sa v týchto čítaniach – u proroka Ezechiela je to obraz malej halúzky z vrcholca vyschýnajúceho cédra Izraela, z ktorej vyrastie veľký strom, pod ktorým bude bývať vtáctvo, všetko, čo má krídla, bude hniezdiť v tôni jeho konárov, a v evanjeliu je to obraz malého horčičného semienka, ktoré „prerastie všetky byliny“, „takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky“. Pán Ježiš v tomto podobenstve teda očividne nadväzuje na mesiášske obrazy Starého Zákona, osobitne na tie od proroka Ezechiela.

 

Prvé čítanie je však len úvodom k nedeľnému evanjeliu, kde nachádzame dve Ježišove podobenstvá – prvé o zasiatom semienku, ktoré rastie a prináša úrodu aj bez toho, aby sme sa nejako pričinili o jeho rast, a druhé je o nepatrnom horčičnom semienku, menšom ako sú iné zrnká, ktoré sa však nečakane stáva vysokým stromom. Obe tieto podobenstvá sú súčasťou Ježišovho vyučovania o podstate Božieho kráľovstva, ktoré prináša na zem a ktorého je On sám kráľom, aj keď nepochopeným a ťažko prijímaným ešte aj tými, ktorí v neho uveria.

 

Mk 4, 26-34:

Ježiš povedal zástupom: „S Božím kráľovstvom je to tak, ako keď človek hodí semeno do zeme; či spí alebo vstáva, v noci či vo dne, semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie. Zem sama od seba prináša úrodu: najprv steblo, potom klas a napokon plné zrno v klase. A keď úroda dozreje, hneď priloží kosák, lebo nastala žatva.“

A pokračoval: „K čomu prirovnáme Božie kráľovstvo alebo akým podobenstvom ho znázorníme? Je ako horčičné zrnko. Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi, ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre, takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky.“

V mnohých takýchto podobenstvách im hlásal slovo podľa toho, ako boli schopní počúvať. Bez podobenstva im ani nehovoril. Ale svojim učeníkom v súkromí všetko vysvetlil.

 

Zmysel toho druhého podobenstva, o horčičnom zrnku, môžeme vysvetliť aj tak, že Boh je ozajstný Stvoriteľ. On dokáže utvoriť niečo aj z ničoho. Boh pre svoje dielo nepotrebuje veľké prostriedky, ale aj so zdanlivo bezvýznamnými a slabými nástrojmi, ktoré sa zdajú akoby boli vlastne ničím, dokáže urobiť veľké veci. Konať malé skutky s Bohom je teda neporovnateľne zmysluplnejšie ako konať veľké skutky bez Boha. To, o čom sa učíme v učebniciach dejín, čoho sú plné stránky novín a televíznych správ, raz z pohľadu večnosti nebude nič znamenať, ale aj tá najkratšia modlitba, aj ten najmenší skutok vykonaný z lásky k Bohu alebo blížnemu bude mať raz cenu kráľovského pokladu. Dôvod tohto rozdielu je zabudovaný už v samotnej podstate týchto dvoch odlišných programov života, lebo to, čo robíme podľa Božej vôle, má v sebe zabudovaný program, ktorý je zameraný na večnosť, zatiaľ čo to, čo robíme len sami pre seba, je svojou podstatou určené len na chvíľu.

 

Pozrime sa však bližšie aj na prvé podobenstvo z dnešného evanjelia, na podobenstvo O zasiatom semene, ktoré „klíči a rastie a človek, ktorý ho zasial, ani nevie ako – zem sama od seba prináša úrodu“. Toto podobenstvo O zasiatom semene, ako ho zvykneme nazývať, nie je veľmi známe, lebo sa nachádza len v evanjeliu sv. Marka a je zatienené 2 známejšími podobenstvami z roľníckeho života, ktoré ho v Markovom evanjeliu obklopujú, teda spomínané podobenstvo O horčičnom zrnku a tzv. podobenstvo O rozsievačovi, ktoré obe predchádza (Mk 4,1-20). Napriek istej podobnosti s týmito 2 spomínanými podobenstvami, prináša podobenstvo O zasiatom semene originálnu myšlienku o Božom kráľovstve, ktorá by sa dala zhrnúť slovami „Všetko je milosť“.

 

Budovanie Božieho kráľovstva sa totiž ani trochu nepodobá vytváraniu nejakého zmysluplného spoločenského usporiadania, ktoré máme na zemi. My budujeme naše pozemské kráľovstvá podľa istých pravidiel ako napr. „Bez práce nie sú koláče. Kto nepracuje nech ani neje. Babka k babce budú kapce“, a pod., a tak je to vlastne správne. Ježiš nám však predkladá úplne iné pravidlá. S Božím kráľovstvom je to totiž inak, tu máme do činenia s inou realitou. Rast Božieho kráľovstva, to je ako zasadiť semeno a potom stratiť nad celým procesom kontrolu. Život prebieha, my sa o všeličo dobré snažíme, a tak je to dobre, ale to naozaj dobré, čo v našom živote je, nie je vôbec našou zásluhou. A keď príde čas žatvy, všetko je naše aj bez našej zásluhy. Čo je toto za systém? Vidíme to aj v istých navonok nelogických veciach v Cirkvi. Krstíme deti, ktoré nie sú ešte schopné vyznať svoju vieru. Sobášime snúbencov, ktorí nechodia do kostola. Rozhrešujeme hriešnikov, ktorí odídu zo spovede a budú hrešiť znova. Nemali by sme mať viac pravidiel, vyššie nároky, robiť dôslednejší výber? Do istej miery áno, veď ani Ježiš nevyhovel každému, kto ho o niečo žiadal, keď videl jasné prejavy nevery v neho, keď videl, že ho chce niekto len zneužiť. Ale na to, aby zasiahol v prospech dobra niekoho, mu stačil aj minimálny prejav viery a dobrej vôle. Rast Božieho kráľovstva vo svete ale aj v ľudskej duši totiž nezávisí v prvom rade od našej snahy a námahy, ale od Božej láskavej a trpezlivej starostlivosti o semeno, ktoré zasial.

 

Božie kráľovstvo je malým do tmy zasadeným semenom, ktoré navonok neprisľubuje skoro akoby nič a  zdanlivo nemá veľkú šancu na prežitie. No ak je to naozaj Božie semienko, z jeho bezvýznamnosti a beznádejnosti na úrodu nakoniec vzíde viac, než by sme očakávali. Proces rastu Božieho kráľovstva, dokonca aj v našom vlastnom srdci, je mimo našu kontrolu. Nám patrí len rozhodnutie začať tento proces a zapojiť sa doň.