(Ez 17, 22-24)

Toto hovorí Pán, Boh: „Ja sám vezmem halúzku z vrcholca vysokého cédra a zasadím ju; z najvyšších vetiev odlomím konárik a zasadím ho na vysokom a vyčnievajúcom vrchu. Zasadím ho na vysokom vrchu Izraela; vyženie konáre, prinesie ovocie a stane sa nádherným cédrom. Pod ním bude bývať vtáctvo, všetko, čo má krídla, bude hniezdiť v tôni jeho konárov. Vtedy spoznajú všetky stromy poľa, že ja som Pán; ponižujem strom vysoký a povyšujem nízky. Nechám uschnúť strom zelený a kvitnúť bude strom suchý. Ja, Pán, som to povedal a aj urobím.“

V prvom čítaní 11. cezročnej nedele počúvame záver 17. kapitoly knihy proroka Ezechiela. Na začiatku tejto kapitoly sa však nachádza istá biblická hádanka, či starozákonné podobenstvo, ktoré síce nie je súčasťou tohto čítania, ale pre lepšie pochopenie tohto nedeľného čítania je užitočné toto podobenstvo spomenúť. Začína takto:

¹Pán prehovoril ku mne takto: ²„Syn človeka, predlož hádanku a povedz porekadlo Izraelovmu domu! ³A hovor: Toto hovorí Pán, Jahve: Veľký orol s veľkými krídlami, ... prišiel na Libanon a vzal vrcholec cédra. ⁴Obkmásal konce jeho výhonkov a zaniesol to do kupeckej krajiny, položil to do obchodníckeho mesta.

Prorokvšak hneď v nasledujúcich veršoch uvádza aj vysvetlenie tejto hádanky či podobenstva: ¹¹Vtedy Pán prehovoril ku mne takto: ¹²„Povedzže odbojnému domu: Neviete, čo to znamená? Povedz: Babylonský kráľ prišiel do Jeruzalema, zajal jeho kráľa a jeho kniežatá a odviedol ich k sebe do Babylonu“.

Tým cédrom, o ktorom sa v tomto proroctve hovorí, je izraelský národ, vysokým vrchom je Jeruzalem, a halúzkou z vrcholca vysokého cédra je kráľovská dynastia, ktorá bola po dobytí Jeruzalema kráľom Nabuchodonozorom odvlečená do Babylonu. Vieme, že tento kráľovský rod, pochádzajúci od kráľa Dávida, dostal veľké prisľúbenie, že z jeho potomstva raz príde Mesiáš, teda Kráľ, ktorý bude vládnuť nad celým svetom. Tento Boží zámer sa však zdal byť ohrozený vymretím či vyvraždením tejto dynastie v Babylone, preto Ezechiel, ako prvý duchovný vodca Izraelitov v Babylone, posilňuje svoj národ v dôvere v Božie zasľúbenia.

Dnešné prvé čítanie, ktoré tvorí záver tejto biblickej hádanky či starozákonného podobenstva, hovorí o Mesiášovi a o jeho budúcom „mesiášskom kráľovstve“, a potvrdzuje veľké Božie prisľúbenie, ktoré sa týka potomstva kráľa Dávida, ale aj celého izraelského národa, ba celého ľudstva – že z Izraela vzíde spása celého sveta.

Boh teda skrze proroka prisľubuje, že z vrcholca toho cédra (teda z Dávidovej kráľovskej dynastie), o ktorom sa hovorí v spomínanej hádanke, odlomí útly konárik a zasadí ho na hore Izraela. A tento útly konárik sa stane veľkým stromom, ktorý prerastie všetky ostatné stromy. Každému kresťanovi je hneď jasné, že toto proroctvo hovorí o samotnom Pánovi Ježišovi, ktorý bol (pravdepodobne) potomkom akejsi vedľajšej, zabudnutej vetvy starobylej dávidovskej dynastie, ako to opisuje rodokmeň Ježiša Krista, syna Dávidovho, na začiatku dvoch zo 4 evanjelií (Mt1 a Lk3 – tieto rodokmene vzhľadom na ich zásadnú odlišnosť nemožno chápať prísne historicky, ale skôr symbolicky – ide tu najmä o potvrdenie toho, že Ježiš je skutočný Mesiáš, lebo je skutočný potomok kráľa Dávida), ale práve tento potomok navonok bezvýznamnej vetvy Dávidovho rodu, o ktorého kráľovskom pôvode už skoro nik nevedel, naplnil veľké proroctvo o Mesiášovi, hoci to nikto nečakal, lebo sa to dialo tajomným, nepostrehnuteľným Božím riadením (v skutočnosti Ježišov pôvod od kráľa Dávida je skôr vecou viery, než vecou nevyvrátiteľných historických dôkazov; pod „Dávidovým potomstvom“ môžeme napokon chápať všeobecne aj Ježišov pôvod z Izraela, teda z „národa kráľa Dávida“ – ale nijako nie je podľa ľudského pôvodu vylúčené, ba ani nepravdepodobné, aj skutočné priame prepojenie Ježiša s Dávidom „podľa tela“).

Pre prvých kresťanov z pohanstva už Ježišov pôvod od kráľa Dávida nemal veľký význam, tomuto biblickému argumentu už nerozumeli, zdôrazňovali skôr jeho večný pôvod v Bohu, čo vidno najmä v prológu k Jánovmu evanjeliu, ktorý je vlastne akýmsi „božským rodokmeňom“ Ježiša Krista: „A Slovo sa telom stalo“ ... (Jn 1,14).

Celý tento úryvok pripomína proroctvo z knihy proroka Izaiáša 11,1, kde sa hovorí o „ratolesti zo pňa“ a o „výhonku z koreňa“ Jesseho (Jesse je meno Dávidovho otca, je to také isté meno ako Izai, ide len o inú výslovnosť podľa toho, či berieme toto meno z gréckeho alebo z latinského prekladu Biblie, v originálnej hebrejčine by toto meno znelo ako „Jiššaj“): „Z pňa Jesseho vypučí ratolesť a z jeho koreňov výhonok vykvitne. A spočinie na ňom duch Pánov: duch múdrosti a rozumu, duch rady a sily, duch poznania a bohabojnosti; a naplní ho bázeň pred Pánom“ (Iz 11,1-3a). Ide o proroctvo predpovedajúce duchovné dary Mesiáša v dôsledku jeho pomazania Božím duchom, ktoré poznáme ako sedem darov Ducha Svätého. Strom je v Biblii symbolom života (aj voda).

Súvis dnešného prvého čítania s evanjeliom nie je ani tak v tom, že Mesiáš, o ktorom sa skryte a tajomne, akoby v hádankách, hovorí v tomto úryvku, sa v plnosti zjavuje v evanjeliu, ale skôr v súvise dvoch podobných symbolov mesiášskeho kráľovstva nachádzajúcich sa v týchto čítaniach – u proroka Ezechiela je to obraz malej halúzky z vrcholca vyschýnajúceho cédra Izraela, z ktorej vyrastie veľký strom, pod ktorým bude bývať vtáctvo, všetko, čo má krídla, bude hniezdiť v tôni jeho konárov, a v evanjeliu je to obraz malého horčičného semienka, ktoré „prerastie všetky byliny“, „takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky“. Pán Ježiš v tomto podobenstve teda očividne nadväzuje na mesiášske obrazy Starého Zákona, osobitne na tie od proroka Ezechiela.

Prvé čítanie je však len úvodom k nedeľnému evanjeliu, kde nachádzame dve Ježišove podobenstvá – prvé o zasiatom semienku, ktoré rastie a prináša úrodu aj bez toho, aby sme sa nejako pričinili o jeho rast, a druhé je o nepatrnom horčičnom semienku, menšom ako sú iné zrnká, ktoré sa však nečakane stáva vysokým stromom. Obe tieto podobenstvá sú súčasťou Ježišovho vyučovania o podstate Božieho kráľovstva, ktoré prináša na zem a ktorého je On sám kráľom, aj keď nepochopeným a ťažko prijímaným ešte aj tými, ktorí v neho uveria.

(Ž 92, 2-3. 13-14. 15-16)

Dobre je oslavovať Pána a ospevovať meno tvoje, Najvyšší; za rána zvestovať tvoju dobrotu a tvoju vernosť celú noc (v. 4 – 12 sú z nedeľnej liturgie vynechané).

Spravodlivý sťa palma zakvitne a vyrastie sťa céder z Libanonu. Tí, čo vyrastajú v dome Pánovom, v nádvoriach nášho Boha budú prekvitať. Ešte aj v starobe budú prinášať ovocie, úrodní budú a plní sviežosti; a tak zvestujú, že Pán, moje útočište, je spravodlivý a neprávosti v ňom niet.

(R: Ako je dobre oslavovať teba, Pane!)

Ž 92 pochádza z tzv. „štvrtej knihy“ Žaltára, kde zaraďujeme žalmy 90 až 106 (rozdelenie Knihy žalmov do 5 kníh na spôsob akoby „Dávidovho Pentateuchu“ pochádza zo židovskej tradície, obsahuje ho aj tzv. „masoretský text“, t.j. „hebrejská Biblia“, čo je pravdepodobne najvernejší text originálneho „Starého Zákona“). Žalmy tejto zbierky pochádzajú z doby po babylonskom zajatí a boli používané v Zorobábelovom (t.j. „druhom“) chráme (po r. 515 pred Kristom). Zjednocujúcou myšlienkou tejto  zbierky je Božia jedinosť a zvrchovanosť (v Ž 92 je táto myšlienka obsiahnutá vo v.9: Ty, Pane, si najvyšší naveky). Táto myšlienka ako aj celá zbierka je blízka mysleniu autora knihy proroka Izaiáša známeho ako DruhoIzaiáš alebo DeuteroIzaiáš (Iz, kap. 40-55). Zničenie prvého chrámu a babylonské zajatie vidí (Druho)Izaiáš ako Božiu výchovu Izraela, teda nie že by Boh bol slabý alebo že by bol Izrael opustil. Božia zvrchovanosť sa teda prejavuje aj v Božom treste voči svojmu národu, keďže aj to je dielo určené na prospech Božieho národa. Konečná odmena spravodlivého a potrestanie bezbožného je myšlienka obsiahnutá skoro v každom žalme (nielen) tejto knihy Žaltára.

Táto „kniha“ obsahuje jeden kajúci žalm (102), 3 alelujové žalmy (104–106), 7 žalmov ospevujúcich Jahveho ako Kráľa Izraela (93, 95–100). Žalmy 90-92 sa pripisujú Mojžišovi (Mojžišovo meno je uvedené len v nadpise Ž 90, ale Ž 91 a 92 rozvíjajú myšlienky Ž 90, ktorý je modlitbou verného Božieho služobníka na sklonku života, a majú aj podobný slovník, zdá sa teda, že majú aj jedného autora, hoci ním asi nebude v skutočnosti Mojžiš samotný – nadpisy žalmov vo všeobecnosti pochádzajú z neskoršej doby ako samotné žalmy; spomínaná triáda žalmov 90 až 92 nie je v Žaltári ojedinelá, stretli sme sa s ňou už minulú nedeľu pri Ž 130, ktorý je súčasťou zbierky „stupňových žalmov“, ktorá je tiež zostavená podobným „trojičným“ spôsobom). Žalmy 101-106 majú dávidovskú kompozíciu (dávidovské žalmy sa nachádzajú naprieč celou knihou žalmov: celá prvá kniha žalmov je dávidovská, z druhej knihy sú to žalmy 51-72 a z piatej knihy žalmy 108-110 a 138-145, dávidovskú kompozíciu, t.j. prvky originálnych Dávidových žalmov, majú však aj viaceré žalmy nachádzajúce sa v tretej a štvrtej knihe žalmov, zvlášť tie, ktoré majú Dávidovo meno priamo v nadpise, ako napr. Ž 86, 101 a 103).

Ž 92 je z literárneho hľadiska piesňou a súčasne žalmom vďakyvzdania (v nadpise sa totiž označuje súčasne ako žalm, t.j. mizmor, čo znamená spev, melódia, melodický zvuk, hudba hoci aj bez slov ako spontánny prejav stavu duše, a súčasne ako pieseň, t.j. šír, čo znamená spev spojený so slovami, t.j. už isté premyslené vyjadrenie myšlienok), resp. hymnickou (Boha oslavujúcou) piesňou vďačnosti. Piesne vďakyvzdania majú veľmi blízko k chválospevom (hymnám), v podstate majú rovnaký literárny štýl, odlišujú sa od piesní chvál len osobnejším rázom, keďže žalmista chváli Boha aj za nejaké osobné vyslobodenie zo súženia, zvyčajne od nepriateľov. V Ž 92 túto myšlienku nachádzame vo v. 12: Moje oko hľadí zvrchu na nepriateľov, moje ucho počúva o osude tých, čo zlomyseľne povstali proti mne (pre účel tejto nedeľnej liturgie Slova boli zo Ž 92 vzaté len prvé dva verše – t.j. vv. 2 a 3, lebo prvý verš v číslovaní žalmov zvyčajne pripadá na nadpis – a posledné štyri verše).

Nadpis žalmu (hebr. foneticky „lejóm haššabát“, príp. L´yom HaShabbat) súčasne určuje dôvod jeho vzniku: „na Pánov deň“ (t.j. na šabat). Tento žalm spievali Židia počas rannej liturgie sabatu, preto je aj v Cirkvi zaradený do sobotnej liturgie Cirkvi (ranné chvály Liturgie hodín soboty 2. a 4. týždňa, kde sa v podnadpise nachádza aj takáto vysvetlivka k tomuto žalmu: „Oslava Boha Stvoriteľa“, a tiež citát sv. Atanáza z hľadiska kristologického chápania tohto žalmu: „Tu zaznieva chvála za činy jednorodeného Syna“).

Ž 92 je teda hlavne ďakovnou modlitbou za sobotný odpočinok ale aj za všetky Božie dary, ktorými Boh požehnáva svoj ľud. Chvála a vďaka sú hlavným obsahom židovskej liturgie (obdobne je to aj v kresťanskej liturgii), ktorá bola pri slávnostných bohoslužbách sprevádzaná spevom a hudbou (por. v. 4: na desaťstrunovej harfe a na lutne, spevom a citarou). Veriaci človek vidí všade okolo seba Božie stopy a preto sa nadšene teší z Božieho diela prírody aj spásy (por. vv. 5-6: Lebo tvoje počínanie, Pane, ma napĺňa radosťou a plesám nad dielami tvojich rúk. Aké veľkolepé sú tvoje diela, Pane, a aké hlboké tvoje myšlienky!). Neveriaci však či už vlastnou vinou alebo nie zostáva na úrovni zvierat, bez vďaky a poznania Božej slávy (por. v. 7: Nerozumný človek to nevie a blázon to nechápe). Aj neveriaci a zlí ľudia sú často vo svetskom živote úspešní, ale ich chvíľka úspechu nie je porovnateľná s večnou smrťou, ktorá ich očakáva (por. v. 8: Hoci hriešnici rastú ako tráva a kadejakí zločinci prekvitajú, večná záhuba ich predsa neminie). Trvalá budúcnosť je Božím darom len pre verných (vv. 11-16), ktorí dostanú od Pána potrebnú silu (por. v. 11a: Mne však dávaš silu, akú má byvol s rohami – byvolí roh je symbolom sily) a radosť (por. v. 11b: mažeš ma žírnym olejom – olej je symbolom radosti z Božieho požehnania) a to natrvalo, t.j. naveky (por. v. 13a: Spravodlivý sťa palma zakvitne – stále zelená palma je symbolom večnosti) a neochvejne, t.j. bez možnosti opaku, lebo Božie slovo je pevné, nemenné, isté (por. v. 13b: a vyrastie sťa céder z Libanonu – libanonský céder je symbolom pevnosti, odolnosti, istoty).

Verní čerpajú z bohoslužobného spoločenstva v chráme od Boha život, ktorý bude trvať naveky v Božích nebeských nádvoriach (por. v. 14: Tí, čo vyrastajú v dome Pánovom v nádvoriach nášho Boha budú prekvitať). Ich život bude plný schopnosti prinášať plody (ovocie) viery až do neskorej staroby, ktorá však môže byť aj obrazom večného života (por. v. 15: Ešte aj v starobe budú prinášať ovocie, úrodní budú a plní sviežosti). Ovocím viery je predovšetkým svedectvo o Bohu, ktorý je vernou skalou či útočiskom svojho ľudu, pričom dôvodom toho, prečo sa človek na Boha môže dokonale spoľahnúť, je Božia spravodlivosť a svätosť (por. v. 16: a tak zvestujú, že Pán, moje útočiste, je spravodlivý a neprávosti v ňom niet). Žalm je kvôli svojim myšlienkam o starobe, ktoré ho spájajú so Ž 90 (napr. Ž 90,10: Vek nášho žitia je sedemdesiat rokov a ak sme pri sile, osemdesiat), vhodný aj ako vďakyvzdávanie starého človeka, ktorý si ešte prosí silu na dobré zakončenie pozemskej púte, aby mohol spievať ďakovný hymnus Bohu naveky v „nebeských nádvoriach“.

Z hľadiska prvého čítania (Ez 17,22-24), na ktoré je tento žalm rozjímavou odpoveďou viery, ako aj z hľadiska evanjelia (Mk 4,26-34), s ktorým prvé nedeľné čítanie vždy súvisí, sú vybraté do nedeľnej liturgie len prvé dva verše (resp. vv. 2-3) ako úvod (keďže ako súčasť sabatického žalmu sú príhodné aj na nedeľnú liturgiu Cirkvi) a posledné štyri verše žalmu ako ťažiskové verše (t.j. ktoré priamo súvisia s prvým čítaním a nepriamo aj s evanjeliom), keďže hovoria o stromoch, ktoré tak v Starom ako aj v Novom zákone sú obrazom či už Izraela (céder), alebo Dávidovej dynastie (halúzka, konárik z vrcholca vysokého cédra, zasadený Pánom na „duchovne“ vysokom vrchu Izraela, t.j. na Sione), alebo aj Božieho kráľovstva, ktoré je ako semeno horčičného kríka: Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi, ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre, takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky (Mk 4,31-32).

Spracované podľa: Josef Hrbata, Písně království II., Matice cyrilometodějská Olomouc 1996

(Mk 4, 26-34)

Ježiš povedal zástupom: „S Božím kráľovstvom je to tak, ako keď človek hodí semeno do zeme; či spí alebo vstáva, v noci či vo dne, semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie. Zem sama od seba prináša úrodu: najprv steblo, potom klas a napokon plné zrno v klase. A keď úroda dozreje, hneď priloží kosák, lebo nastala žatva.“

A pokračoval: „K čomu prirovnáme Božie kráľovstvo alebo akým podobenstvom ho znázorníme? Je ako horčičné zrnko. Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi, ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre, takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky.“

V mnohých takýchto podobenstvách im hlásal slovo podľa toho, ako boli schopní počúvať. Bez podobenstva im ani nehovoril. Ale svojim učeníkom v súkromí všetko vysvetlil.

Zmysel toho druhého podobenstva, o horčičnom zrnku, môžeme vysvetliť aj tak, že Boh je ozajstný Stvoriteľ. On dokáže utvoriť niečo aj z ničoho. Boh pre svoje dielo nepotrebuje veľké prostriedky, ale aj so zdanlivo bezvýznamnými a slabými nástrojmi, ktoré sa zdajú akoby boli vlastne ničím, dokáže urobiť veľké veci. Konať malé skutky s Bohom je teda neporovnateľne zmysluplnejšie ako konať veľké skutky bez Boha. To, o čom sa učíme v učebniciach dejín, čoho sú plné stránky novín a televíznych správ, raz z pohľadu večnosti nebude nič znamenať, ale aj tá najkratšia modlitba, aj ten najmenší skutok vykonaný z lásky k Bohu alebo blížnemu bude mať raz cenu kráľovského pokladu. Dôvod tohto rozdielu je zabudovaný už v samotnej podstate týchto dvoch odlišných programov života, lebo to, čo robíme podľa Božej vôle, má v sebe zabudovaný program, ktorý je zameraný na večnosť, zatiaľ čo to, čo robíme len sami pre seba, je svojou podstatou určené len na chvíľu.

Pozrime sa však bližšie aj na prvé podobenstvo z dnešného evanjelia, na podobenstvo O zasiatom semene, ktoré „klíči a rastie a človek, ktorý ho zasial, ani nevie ako – zem sama od seba prináša úrodu“. Toto podobenstvo O zasiatom semene, ako ho zvykneme nazývať, nie je veľmi známe, lebo sa nachádza len v evanjeliu sv. Marka a je zatienené 2 známejšími podobenstvami z roľníckeho života, ktoré ho v Markovom evanjeliu obklopujú, teda spomínané podobenstvo O horčičnom zrnku a tzv. podobenstvo O rozsievačovi, ktoré obe predchádza (Mk 4,1-20). Napriek istej podobnosti s týmito 2 spomínanými podobenstvami, prináša podobenstvo O zasiatom semene originálnu myšlienku o Božom kráľovstve, ktorá by sa dala zhrnúť slovami „Všetko je milosť“.

Budovanie Božieho kráľovstva sa totiž ani trochu nepodobá vytváraniu nejakého zmysluplného spoločenského usporiadania, ktoré máme na zemi. My budujeme naše pozemské kráľovstvá podľa istých pravidiel ako napr. „Bez práce nie sú koláče. Kto nepracuje nech ani neje. Babka k babce budú kapce“, a pod., a tak je to vlastne správne. Ježiš nám však predkladá úplne iné pravidlá. S Božím kráľovstvom je to totiž inak, tu máme do činenia s inou realitou. Rast Božieho kráľovstva, to je ako zasadiť semeno a potom stratiť nad celým procesom kontrolu. Život prebieha, my sa o všeličo dobré snažíme, a tak je to dobre, ale to naozaj dobré, čo v našom živote je, nie je vôbec našou zásluhou. A keď príde čas žatvy, všetko je naše aj bez našej zásluhy. Čo je toto za systém? Vidíme to aj v istých navonok nelogických veciach v Cirkvi. Krstíme deti, ktoré nie sú ešte schopné vyznať svoju vieru. Sobášime snúbencov, ktorí nechodia do kostola. Rozhrešujeme hriešnikov, ktorí odídu zo spovede a budú hrešiť znova. Nemali by sme mať viac pravidiel, vyššie nároky, robiť dôslednejší výber? Do istej miery áno, veď ani Ježiš nevyhovel každému, kto ho o niečo žiadal, keď videl jasné prejavy nevery v neho, keď videl, že ho chce niekto len zneužiť. Ale na to, aby zasiahol v prospech dobra niekoho, mu stačil aj minimálny prejav viery a dobrej vôle. Rast Božieho kráľovstva vo svete ale aj v ľudskej duši totiž nezávisí v prvom rade od našej snahy a námahy, ale od Božej láskavej a trpezlivej starostlivosti o semeno, ktoré zasial.

Božie kráľovstvo je malým do tmy zasadeným semenom, ktoré navonok neprisľubuje skoro akoby nič a  zdanlivo nemá veľkú šancu na prežitie. No ak je to naozaj Božie semienko, z jeho bezvýznamnosti a beznádejnosti na úrodu nakoniec vzíde viac, než by sme očakávali. Proces rastu Božieho kráľovstva, dokonca aj v našom vlastnom srdci, je mimo našu kontrolu. Nám patrí len rozhodnutie začať tento proces a zapojiť sa doň.