Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

Gn 3,8-13: Boh hľadá hriešnika a snaží sa o jeho nápravu
8 A potom, keď počuli hlas Pána, Boha, ktorý sa za denného vánku prechádzal po záhrade, skryl sa Adam i jeho žena pred Pánom, Bohom, medzi stromami záhrady. 9 I zavolal Pán, Boh, Adama a povedal mu: „Kde si?“ 10 On odpovedal: „Počul som tvoj hlas v záhrade, nuž bál som sa, lebo som nahý a preto som sa skryl.“ 11 Vravel mu: „Kto ťa upozornil, že si nahý?! Jedol si azda zo stromu, z ktorého som ti jesť zakázal?!“ 12 Adam odpovedal: „Žena, ktorú si mi dal na pomoc, tá mi dala zo stromu a ja som jedol.“ 13 Potom povedal Pán, Boh, žene: „Prečo si to urobila?!“ A ona odpovedala: „Had ma naviedol, i jedla som.“

Boh je tu zobrazený v podobe orientálneho panovníka, ktorý sa za jemného vánku prechádza po svojej záhrade. Od tohto momentu sa rozprávanie mení na súdny proces. Začína sa predbežným vyšetrovaním a dôsledným vypočúvaním, v ktorom Boh ako múdry sudca, ktorý pozná povahu hriechu aj srdce človeka, rozbíja falošnú obranu človeka, ktorý chce ospravedlniť zlo, ktoré koná a vyhnúť sa trestu, ale tak by sa vyhol aj svojej vlastnej náprave. Boh dopúšťa trest nielen kvôli nastoleniu spravodlivosti, ale aj kvôli náprave hriešnika. Kde totiž niet trestu, niet ani viny ale potom niet ani rozdielu medzi dobrom a zlom a potom niet ani lásky, ani šťastia, ani zmyslu života. Zlo musí byť preto potrestané v prvom rade pre záchranu hriešnika. Nápravou zla nie je jeho popretie, ale jeho priznanie a následné prijatie odpustenia. Prvou inštinktívnou reakciou človeka na akékoľvek priamo hroziace zlo, za ktoré považuje aj trest za svoj hriech, je obrana, ktorá v tomto prípade spočíva v popieraní svojho hriechu a zvaľovaní viny na iného. To je konanie, ktoré je typické už pre malé deti – a nik ich to nemusel učiť, robia to úplne spontánne, je to prirodzený obranný psychologický inštinkt. Adam s Evou sa naozaj pri sebaobrane pred Bohom podobajú práve na takéto malé deti. Ak človek chce dozrieť, musí spoznať svoj hriech a uznať ho ako hriech, ako zlo, ktoré sám spáchal. Priznanie si chyby je jediným začiatkom zmysluplnej nápravy. Ale s priznaním si viny treba prijať aj trest. A úžasné na Božej láske je, že v tej chvíli, keď sme ochotný svoj trest prijať, je ochotná nám náš trest odpustiť, aspoň z väčšej čiastky. Trest za naše viny znášal sám Boží Syn ale predsa časť svojho kríža si musíme odniesť aj my sami, aby sme sa dokonale očistili od našich hriechov a dozreli v láske.

Gn 3,14-15: Boží trest nad Satanom a prvé evanjelium
14 Tu povedal Pán, Boh, hadovi: „Preto, že si to urobil, prekliaty budeš medzi všetkým dobytkom a medzi všetkou poľnou zverou! Na bruchu sa budeš plaziť a prach zeme hltať po celý svoj život! 15 Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono  ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu.“

Krátko naznačený súdny proces s človekom po hriechu, pri ktorom človek síce odmietol priznať svoju vinu, ale hlas jeho svedomia, ktoré je Božím hlasom v našom srdci, ho neomylne usvedčuje z hriechu, dospel k fáze vynesenia rozsudku. Tak ako hriech mal troch aktérov – hada, ženu a muža, tak aj rozsudok má tri časti, z ktorých prvý sa týka práve Pokušiteľa, bez ktorého aktívnej snahy by človek neupadol do hriechu. Trest, ktorý sa tu ohlasuje nad všetkými tromi aktérmi hriechu má zdanlivo iba čisto pozemské dôsledky, ale najväčším trestom je tu v skutočnosti strata Božieho priateľstva, ktorá trvá aj po smrti a v prípade Satana je neodvolateľná, čo je naznačené slovom „prekliatie“. Toto isté slovo je potom použité aj pri rozsudku nad Adamom, kde je pre neho zem naveky prekliata – zem už nikdy nebude pre človeka rajom, návrat do pôvodného rajského stavu človeka už nie je možný – stav vykúpeného človeka je iný ako stav rajského človeka, ktorý bol nedotknutý hriechom. Navonok je stav vykúpeného človeka oveľa ťažší, ale predsa vznešenejší, lebo milosť vykúpenia robí človeka schopným odolať hriechu, čoho nebol človek schopný v raji.

V trestoch, ktorými Boh postihuje hada aj človeka, možno vidieť odraz predvedeckého myslenia vtedajšieho človeka, ktorý si isté prírodné skutočnosti vysvetľuje ľudovými náboženskými povesťami. Napr. prečo sa hady plazia? Prečo je pôrod taký bolestivý? Prečo je práca, ak má priniesť skutočné výsledky, taká namáhavá? Náboženskí historici túto snahu vtedajšieho človeka nájsť príčiny istých vecí, ktoré človeka zaujímali, ale na ktoré ešte nemal príslušné znalosti, a preto si ich vysvetľoval magickým či naivno-náboženským spôsobom, nazývajú etiológia – „hľadanie príčin“. Musíme tu rozlíšiť skutočné Božie posolstvo od ľudových náboženských predstáv vtedajšieho človeka. Hriech má skrátka následky nielen v duchovnej oblasti človeka, ale aj v telesnej. Hriech zasahuje človeka v celej jeho existencii, ničí nielen jeho vzťah k Bohu, ale aj k stvoreniu, k blížnym, ba aj k sebe samému. Hriech je ako vírus, ktorý ničí pôvodnú harmóniu, ktorá vládla vo vesmíre a narúša všetky vzťahy človeka s jeho okolím, narúša aj jeho vlastnú psychickú aj fyzickú rovnováhu.

Do tohto negatívneho obrazu ťažkých následkov hriechu však zaznieva prvá radostná zvesť o vykúpení. Je zvláštne, že táto radostná zvesť je adresovaná práve Satanovi, ako prvému pôvodcovi zla vo svete. Ale ten, ktorý zlo do sveta zavliekol, má ako prvý počuť aj zvesť o vyslobodení ľudstva z moci hriechu. Moc Satana vo svete bude zničená podobným postupom, ako sa začala – komunikáciou so Ženou. Avšak to falošné priateľstvo, do ktorého Satan zatiahol ženu, sa zmení na večné nepriateľstvo. Od ženy sa začala skaza ľudstva, od nej sa musí začať aj jeho spása. Pod touto ženou môžem vidieť tak Izrael ako aj Cirkev, a samozrejme aj Pannu Máriu. Ide tu o „kolektívnu ženu“, ktorej vzorom je však Panna Mária. Druhou fázou tohto boja so Satanom bude boj medzi potomstvom tejto ženy a potomstvom Satana, v čom môžeme vidieť boj dobra a zla v dejinách ľudstva. Treťou fázou bude boj medzi Satanom a istou osobou, ktorou bude Mesiáš, ktorý opätovne nastolí Božiu vládu vo svete.

 

Mk 3,20-35 – Evanjelium na 10. cezročnú nedeľu B
Príbuzní nechápu Ježiša - 20 Vošiel do domu a znova sa zišiel toľký zástup, že si nemohli ani chleba zajesť. 21 Keď sa to dopočuli jeho príbuzní, išli ho odviesť, lebo hovorili: „Pomiatol sa.“
Zlomyseľnosť zákonníkov. Hriech proti Duchu Svätému - 22 Zákonníci, čo prišli z Jeruzalema, hovorili: „Je posadnutý Belzebulom“ a: „Mocou kniežaťa zlých duchov vyháňa zlých duchov.“ 23 On si ich zavolal a hovoril im v podobenstvách: „Ako môže satan vyháňať satana? 24 Ak sa kráľovstvo vnútorne rozdelí, také kráľovstvo nemôže obstáť, 25 a ak sa dom vnútorne rozbije, taký dom nebude môcť obstáť. 26 Ak satan povstane proti sebe samému a je rozdelený, nemôže obstáť, ale je s ním koniec. 27 Nik nemôže vniknúť do domu silného človeka a ulúpiť mu veci, kým toho silného nezviaže, až potom mu vyplieni dom. 28 Veru, hovorím vám: Ľuďom sa odpustia všetky hriechy i rúhania, ktorými by sa rúhali. 29 Kto by sa však rúhal Duchu Svätému, tomu sa neodpúšťa naveky, ale je vinný večným hriechom.“ 30 Lebo hovorili: „Je posadnutý nečistým duchom.“
Pravá Ježišova rodina - 31 Tu prišla jeho matka a jeho bratia. Zostali vonku a dali si ho zavolať. 32 Okolo neho sedel zástup. Povedali mu: „Vonku ťa hľadá tvoja matka, tvoji bratia a tvoje sestry.“ 33 On im odvetil: „Kto je moja matka a moji bratia?“ 34 Rozhliadol sa po tých, čo sedeli okolo neho, a povedal: „Hľa, moja matka a moji bratia. 35 Lebo kto plní Božiu vôľu, je môj brat i moja sestra i matka.“

Text evanjelia tejto nedele nadväzuje na myšlienky prvého čítania Gn 3,9-15. Zvlášť tu vidíme naplnenie všetkých obrazov z „protoevanjelia“. Ide najmä o proroctvo o Mesiášovom boji so Satanom, ale aj o obraz Ženy z protoevanjelia, ktorú môžeme chápať ako matku Mesiáša (Ježišova matka), a taktiež tu môžeme skryte vidieť aj nepriateľstvo medzi potomstvom Satana a potomstvom Ženy. Potomstvom Satana sú Ježišovi nepriatelia a potomstvom Ženy sú tí, čo plnia Božiu vôľu, lebo sa tak stávajú vlastnou duchovnou rodinou Mesiáša, a tým pádom sú duchovným potomstvom Ženy, ktorá je jeho matkou.

V tomto úryvku evanjelia sa stretávame s Markovou obľúbenou rečníckou figúrou, ktorú odborne voláme chiazmus, a nachádzame ju vo Sv. Písme aj na iných miestach. Ide o prerušenie rozprávania jednej udalosti inou, pričom tá prvá sa dopovie potom. Slovo chiazmus pochádza z gréčtiny a je odvodené od gréckeho písmena „chí“, čo je vlastne naše X a naznačuje prekríženie dvoch dejov, ktoré majú skrytý súvis (aj keď by sa možno hodil viac výraz „obložená žemľa“ alebo sendvič). Tento spôsob rozprávania sa používa aj v bežných rozhovoroch, keď hovoríme, že sme „odbehli od témy“, ale len preto, aby naše ďalšie rozprávanie bolo úplnejšie. Marek túto figúru vo svojom evanjeliu používa 4x, pričom toto je jej prvé použitie: Ježiš sa stretáva s príbuznými, ale do deja je vložená Ježišova kontroverzia s jeruzalemskými zákonníkmi o pôvode jeho moci vyháňať zlých duchov (ďalšie sú: Mk 5,21-4: vzkriesenie Jairovej dcéry, pričom cestou do domu predstaveného synagógy Mk vkladá uzdravenie ženy trpiacej na krvotok, Mk 6,7-31: opis mučeníckej smrti Krstiteľa, ktorý Mk vkladá do opisu prvej misijnej cesty apoštolov, medzi ich odchod od Ježiša a návrat k nemu; a Mk 11,12-2: prekliatie figovníka cestou z Betánie do Jeruzalema, pričom medzi samotné prekliatie a jeho výsledok Mk vkladá vyhnanie kupcov z chrámu).

Zmyslom tohto úryvku evanjelia však nie je ani tak poukázať na samotný Ježišov boj so Satanom, ktorý sa tu prejavuje v jeho spore s ľuďmi, ktorí ho obviňujú so spojenia so Satanom, pretože vyháňa zlých duchov – v skutočnosti sami sa stali nástrojmi Satana pri jeho útokoch na Ježiša.

Zmyslom tohto úryvku je – v súvislosti s prvým čítaním – skôr poukázať na to, že Ježiš je prisľúbený Mesiáš, dávno predpovedaný potomok Ženy z protoevanjelia, ktorý Satanovi „rozšliape hlavu“. Na Ježišovej moci vyháňať zlých duchov je ukázaná aj jeho božská moc, s ktorou suverénne víťazí nad Božím nepriateľom. To je vlastne hlavným cieľom všetkých evanjelií – dosvedčiť všetkým ľuďom, že Ježiš je prisľúbený Mesiáš predpovedaný prorokmi a skutočný Boží Syn, ktorý zostúpil z neba od Otca.

Do tohto hlavného posolstva tohto úryvku evanjelia je vložená scéna s Ježišovými príbuznými, medzi ktorými je prítomná aj Ježišova matka, čo je takisto odkaz na Protoevanjelium, lebo konečne nadišla doba, kedy sa zjavila táto Žena – a jej potomok naozaj víťazí nad Satanom. Ale aj on sama „rozšliapla hlavu Satanovi“, lebo sa jej hriech nedotkol. Je novou Evou, ktorá Božou mocou (vďaka svojmu Nepoškvrnenému Počatiu) zvíťazila nad Satanom. Potomstvom tejto ženy je Cirkev, ktorá od Potomka Ženy takisto dostala moc víťaziť nad diablom, čo sa prejavuje najmä vo sviatostiach krstu a pokánia, ktorými Cirkev oslobodzuje ľudí z moci hriechu a diabla. Moc „rozšliapnuť hlavu Satanovi“ má však vo svojom živote každý kresťan, ktorý Ježišovou mocou víťazí nad vlastným hriechom a stáva sa stále podobnejším tomuto novému Adamovi, ktorý je spolu s novou Evou počiatkom nového ľudstva, ktoré síce už nežije v pozemskom raji, ale jeho vnútorný duchovný stav je vďaka vykúpeniu istým spôsobom na vyššej úrovni ako bol stav prvých ľudí v raji – prví ľudia reálne neboli schopní odolať hriechu, ale človek vykúpený Kristom už túto schopnosť, resp. dar, reálne má, čo sa najviac prejavilo na Panne Márii – nová Eva dokázala to, čoho „stará Eva“ ešte nebola schopná – úplne a dokonale odolať hriechu. To isté samozrejme platí aj o novom a starom Adamovi, ale v prípade nového Adama je možnosť zhrešiť vzhľadom na jeho božstvo úplne vylúčená.
Bez vykúpenia Kristom by vôbec nebolo možné zvíťaziť nad hriechom.