Gn 3,8-13: Boh hľadá hriešnika a snaží sa o jeho nápravu
8 A potom, keď počuli hlas Pána, Boha, ktorý sa za denného vánku prechádzal po záhrade, skryl sa Adam i jeho žena pred Pánom, Bohom, medzi stromami záhrady. 9 I zavolal Pán, Boh, Adama a povedal mu: „Kde si?“ 10 On odpovedal: „Počul som tvoj hlas v záhrade, nuž bál som sa, lebo som nahý a preto som sa skryl.“ 11 Vravel mu: „Kto ťa upozornil, že si nahý?! Jedol si azda zo stromu, z ktorého som ti jesť zakázal?!“ 12 Adam odpovedal: „Žena, ktorú si mi dal na pomoc, tá mi dala zo stromu a ja som jedol.“ 13 Potom povedal Pán, Boh, žene: „Prečo si to urobila?!“ A ona odpovedala: „Had ma naviedol, i jedla som.“

Boh je tu zobrazený v podobe orientálneho panovníka, ktorý sa za jemného vánku prechádza po svojej záhrade. Od tohto momentu sa rozprávanie mení na súdny proces. Začína sa predbežným vyšetrovaním a dôsledným vypočúvaním, v ktorom Boh ako múdry sudca, ktorý pozná povahu hriechu aj srdce človeka, rozbíja falošnú obranu človeka, ktorý chce ospravedlniť zlo, ktoré koná a vyhnúť sa trestu, ale tak by sa vyhol aj svojej vlastnej náprave. Boh dopúšťa trest nielen kvôli nastoleniu spravodlivosti, ale aj kvôli náprave hriešnika. Kde totiž niet trestu, niet ani viny ale potom niet ani rozdielu medzi dobrom a zlom a potom niet ani lásky, ani šťastia, ani zmyslu života. Zlo musí byť preto potrestané v prvom rade pre záchranu hriešnika. Nápravou zla nie je jeho popretie, ale jeho priznanie a následné prijatie odpustenia. Prvou inštinktívnou reakciou človeka na akékoľvek priamo hroziace zlo, za ktoré považuje aj trest za svoj hriech, je obrana, ktorá v tomto prípade spočíva v popieraní svojho hriechu a zvaľovaní viny na iného. To je konanie, ktoré je typické už pre malé deti – a nik ich to nemusel učiť, robia to úplne spontánne, je to prirodzený obranný psychologický inštinkt. Adam s Evou sa naozaj pri sebaobrane pred Bohom podobajú práve na takéto malé deti. Ak človek chce dozrieť, musí spoznať svoj hriech a uznať ho ako hriech, ako zlo, ktoré sám spáchal. Priznanie si chyby je jediným začiatkom zmysluplnej nápravy. Ale s priznaním si viny treba prijať aj trest. A úžasné na Božej láske je, že v tej chvíli, keď sme ochotný svoj trest prijať, je ochotná nám náš trest odpustiť, aspoň z väčšej čiastky. Trest za naše viny znášal sám Boží Syn ale predsa časť svojho kríža si musíme odniesť aj my sami, aby sme sa dokonale očistili od našich hriechov a dozreli v láske.

Gn 3,14-15: Boží trest nad Satanom a prvé evanjelium
14 Tu povedal Pán, Boh, hadovi: „Preto, že si to urobil, prekliaty budeš medzi všetkým dobytkom a medzi všetkou poľnou zverou! Na bruchu sa budeš plaziť a prach zeme hltať po celý svoj život! 15 Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono  ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu.“

Krátko naznačený súdny proces s človekom po hriechu, pri ktorom človek síce odmietol priznať svoju vinu, ale hlas jeho svedomia, ktoré je Božím hlasom v našom srdci, ho neomylne usvedčuje z hriechu, dospel k fáze vynesenia rozsudku. Tak ako hriech mal troch aktérov – hada, ženu a muža, tak aj rozsudok má tri časti, z ktorých prvý sa týka práve Pokušiteľa, bez ktorého aktívnej snahy by človek neupadol do hriechu. Trest, ktorý sa tu ohlasuje nad všetkými tromi aktérmi hriechu má zdanlivo iba čisto pozemské dôsledky, ale najväčším trestom je tu v skutočnosti strata Božieho priateľstva, ktorá trvá aj po smrti a v prípade Satana je neodvolateľná, čo je naznačené slovom „prekliatie“. Toto isté slovo je potom použité aj pri rozsudku nad Adamom, kde je pre neho zem naveky prekliata – zem už nikdy nebude pre človeka rajom, návrat do pôvodného rajského stavu človeka už nie je možný – stav vykúpeného človeka je iný ako stav rajského človeka, ktorý bol nedotknutý hriechom. Navonok je stav vykúpeného človeka oveľa ťažší, ale predsa vznešenejší, lebo milosť vykúpenia robí človeka schopným odolať hriechu, čoho nebol človek schopný v raji.

V trestoch, ktorými Boh postihuje hada aj človeka, možno vidieť odraz predvedeckého myslenia vtedajšieho človeka, ktorý si isté prírodné skutočnosti vysvetľuje ľudovými náboženskými povesťami. Napr. prečo sa hady plazia? Prečo je pôrod taký bolestivý? Prečo je práca, ak má priniesť skutočné výsledky, taká namáhavá? Náboženskí historici túto snahu vtedajšieho človeka nájsť príčiny istých vecí, ktoré človeka zaujímali, ale na ktoré ešte nemal príslušné znalosti, a preto si ich vysvetľoval magickým či naivno-náboženským spôsobom, nazývajú etiológia – „hľadanie príčin“. Musíme tu rozlíšiť skutočné Božie posolstvo od ľudových náboženských predstáv vtedajšieho človeka. Hriech má skrátka následky nielen v duchovnej oblasti človeka, ale aj v telesnej. Hriech zasahuje človeka v celej jeho existencii, ničí nielen jeho vzťah k Bohu, ale aj k stvoreniu, k blížnym, ba aj k sebe samému. Hriech je ako vírus, ktorý ničí pôvodnú harmóniu, ktorá vládla vo vesmíre a narúša všetky vzťahy človeka s jeho okolím, narúša aj jeho vlastnú psychickú aj fyzickú rovnováhu.

Do tohto negatívneho obrazu ťažkých následkov hriechu však zaznieva prvá radostná zvesť o vykúpení. Je zvláštne, že táto radostná zvesť je adresovaná práve Satanovi, ako prvému pôvodcovi zla vo svete. Ale ten, ktorý zlo do sveta zavliekol, má ako prvý počuť aj zvesť o vyslobodení ľudstva z moci hriechu. Moc Satana vo svete bude zničená podobným postupom, ako sa začala – komunikáciou so Ženou. Avšak to falošné priateľstvo, do ktorého Satan zatiahol ženu, sa zmení na večné nepriateľstvo. Od ženy sa začala skaza ľudstva, od nej sa musí začať aj jeho spása. Pod touto ženou môžem vidieť tak Izrael ako aj Cirkev, a samozrejme aj Pannu Máriu. Ide tu o „kolektívnu ženu“, ktorej vzorom je však Panna Mária. Druhou fázou tohto boja so Satanom bude boj medzi potomstvom tejto ženy a potomstvom Satana, v čom môžeme vidieť boj dobra a zla v dejinách ľudstva. Treťou fázou bude boj medzi Satanom a istou osobou, ktorou bude Mesiáš, ktorý opätovne nastolí Božiu vládu vo svete.

(Ž130, 1-2. 3-4. 5-7a. 7b-8)

Z hlbín volám k tebe, Pane; Pane, počuj môj hlas. Nakloň svoj sluch k mojej úpenlivej prosbe. Ak si budeš, Pane, v pamäti uchovávať neprávosť, Pane, kto obstojí? Ale ty si milostivý a my ti chceme v bázni slúžiť. Spolieham sa na teba, Pane, moja duša sa spolieha na tvoje slovo; moja duša očakáva Pána väčšmi ako strážcovia dennicu. Väčšmi ako strážcovia dennicu nech očakáva Izrael Pána. Lebo u Pána je milosrdenstvo a hojné vykúpenie. On sám vykúpi Izraela zo všetkých jeho neprávostí. (Ref.: U Pána je milosrdenstvo a hojné vykúpenie).

Ž 130 (v súčasnosti sa v katolíckej Biblii používa číslovanie žalmov podľa hebrejskej pôvodiny; číslovanie zo Septuaginty, ktoré Cirkev stáročia používala, a ktoré bolo používané aj vo Vulgáte – latinskom preklade Biblie platnom až do Druhého Vatikánskeho koncilu – sa však stále uvádza pri každom žalme v zátvorkách) v Cirkvi tradične zaraďujeme medzi tzv. kajúce žalmy (do tejto skupiny už od ranného stredoveku patrí 7 žalmov – Ž 6, 32, 38, 51, 102, 130 a 143, ktoré vybral ako osobitne vhodné na Pôst učenec a mních Cassiodor v 6. storočí; toto zaradenie však v biblickom výskume nemá veľký význam, keďže je neskorého pôvodu a nevystihuje dostatočne literárne zaradenie týchto žalmov; kajúce žalmy možno z literárneho hľadiska zaradiť najviac medzi individuálne žalospevy, ale napr. Ž 32 možno zaradiť aj medzi blahoslavenstvá alebo vďakyvzdania) ale súčasne patrí aj do zvláštnej zbierky pútnických piesní (Ž 120–134) nachádzajúcich sa v 5. knihe žalmov (Ž 107–150; rozdelenie Knihy žalmov do piatich „kníh“ je židovského pôvodu, a je podľa vzoru 5 Mojžišových kníh; niekedy sa však Kniha žalmov nazýva aj 5 kníh Dávidových, keďže kráľ Dávid sa považuje za prvého a hlavného autora tejto knihy – podľa Židov tak ako Mojžiš dal svetu päť kníh Zákona, tak dal Dávid svetu päť kníh Žalmov; Žaltár však obsahuje aj viaceré menšie zbierky žalmov, ako napr. spomínaná zbierka pútnických piesní).

Ako pútnické piesne môžeme v Žaltári (z gr. psalterion a lat. psalterium, zbierka žalmov; toto gr. slovo však pôvodne znamenalo staroveký strunový hudobný nástroj, príp. hudobníka na tomto nástroji, a pochádza z gréckeho slova psalmós, čo znamená pieseň so sprievodom strunového hudobného nástroja, resp. psallein – spievať so sprievodom strunového hudobného nástroja, napr. harfy, citary, lutny, príp. cimbalu) označiť viaceré žalmy (až 30 žalmov je označených ako „šír“, teda pieseň), ale táto konkrétna zbierka pútnických piesní v Žaltári sa od ostatných pútnických piesní (medzi ne môžeme zaradiť hlavne tzv. „sionské piesne“, ktoré ospevujú chrám a Jeruzalem, ako napr. Ž 48) odlišuje tým, že každý žalm tejto zbierky má aj názov „pútnická pieseň“ priamo v nadpise (niektoré aj s uvedením mena kráľa Dávida ako autora žalmu – por. Ž 122, 124, 131 a 133, v jednom prípade s uvedením mena Šalamúna – por. Ž 127). V hebrejskom origináli však výraz „pútnická pieseň“ má čiastočne odlišný význam ako v slovenčine, ide o tzv. „stupňové piesne“ – šír hamaalot, t.j. „pieseň výstupov“. Čo znamená tento výraz nie je celkom isté, väčšinou sa biblisti domnievajú, že Izraeliti pri vystupovaní k chrámu na každom „chrámovom stupni“ (plošine?) spievali jeden z týchto žalmov, iní si myslia, že každý žalm tejto zbierky sa spieval postupne vo vyššej tónine pri vstupe do chrámu, pričom v spievaní veršov sa striedali pútnici s kňazmi alebo levitmi, ktorí ich vítali a sprevádzali po „chrámových stupňoch“. Niektorí biblisti vyjadrili názor, že v tomto názve sa skrýva duchovný zmysel: každý žalm je akoby ďalším stupňom v duchovnom vývoji Izraela (ale aj konkrétneho veriaceho).

Najväčšia cena žalmov pre Cirkev spočíva v tom, že nám v prorockých obrazoch predstavujú Krista. On sám po svojom vzkriesení vysvetľoval učeníkom aj zo žalmov to, čo sa na neho v Písme vzťahovalo (por. Lk 24.27.44). Ale žalmy zachytávajú rovnako aj Božie pôsobenie v izraelskom národe, ktoré bolo až príliš často súdom nad Izraelom. Izraelský národ si pre svoje hriechy musel vytrpieť veľa bolesti, ale práve utrpenie ho učilo viere v Boha. Utrpenie veriaceho však v jeho živote nemá nikdy posledné slovo. „Piesne stupňov (výstupov)“ popisujú práve tento prechod od súženia k sláve. Žalm 126,5 to vyjadruje takto: „Tí, čo sejú v slzách, s radosťou budú žať“. To, čo sa v žalmoch vzťahuje na Krista a Izrael, sa však vzťahuje rovnako aj na Cirkev, ktorá vo svojich dejinách prežíva mnoho z toho, čo zakúsil vo svojich dejinách Izrael podľa tela (aj Boží súd nad jej hriechmi). A mnohé z toho, čo zakúsil vo svojom živote Kristus ako aj starozákonní svätopisci, ktorí svoje skúsenosti s Bohom zapísali do veršov týchto piesní, prežíva aj každý veriaci človek, a žalmy mu môžu pomôcť mnohé udalosti svojho života v Božom svetle lepšie chápať a následne ich aj lepšie zvládať. 

Stupňové žalmy môžeme podľa jednej výkladovej schémy rozdeliť do piatich skupín po troch žalmoch, pričom hlavná myšlienka každej skupiny je obsiahnutá v prvom z každej trojice žalmov, pričom ostatné dva žalmy túto myšlienku rozvíjajú. Z tohto hľadiska žalmy 130 a 131 rozvíjajú myšlienky žalmu 129. Žalm 129 opisuje vonkajšie súženie, ktoré postihuje veriaceho človeka (aj Izrael ako národ, tiež Cirkev, a samozrejme môžeme a máme v týchto veršoch vidieť hlavne utrpenie Krista spôsobené jeho odporcami) z viacerých strán, najmä od rôznych neprajníkov (2x za sebou sa tu opakuje verš: Často dorážali do mňa od mojej mladosti), ale v týchto nepriateľoch veriaceho človeka môžeme vidieť samotný tlak sveta či samého Satana, ktorý nás chce obrať o našu vieru a dôveru v Boha. Žalm však následne zvestuje Božiu spásu a záchranu voči spravodlivému, ktorý chce zachovať vernosť Bohu: Spravodlivý Pán rozsekal postroje hriešnikov ...).

Ž 130 – ak ho dáme do súvisu so Ž 129 – opisuje vnútorné pocity veriaceho človeka sužovaného vonkajším útlakom opísanom v predchádzajúcom žalme. Človek v súžení volá k Bohu nielen z hĺbky svojej duše, ale aj z hĺbky svojho súženia. Prosí o zmenu svojej situácie, ale odpoveď hneď neprichádza. Boh dlho neodpovedá (úpenlivá túžba po Božej odpovedi na modlitby kajúcnika, ba celého národa, je vyjadrená dvakrát zdôrazneným obrazom: väčšmi ako strážcovia dennicu). Žalmista napriek tomu považuje za veľkú výsadu už skutočnosť, že človek môže volať k Bohu, že má ku komu volať, má sa koho dovolávať vo svojich trápeniach, nezostáva vo svojom trápení opustený, lebo Boh aj keď neodpovedá, počuje a stojí pri nás, hoci aj nereaguje hneď na naše trápenie, lebo ho dopustil na nás On sám (dopustil neznamená zapríčinil, ale Boh aj zlo, ktoré od neho nikdy nemôže pochádzať, vie využiť na naše dobro), aby vykonal nejaké dôležité dielo v našom vnútri – hoci my nechápeme, o aké dielo ide a čo tým Boh sleduje, a kedy našu skúšku ukončí. Zmena nášho srdca si totiž vyžaduje istý čas, ktorého dĺžku pozná len Boh, lebo len On naozaj pozná ľudské srdce a vidí do jeho najhlbších zákutí.

Žalmista chápe, že dôvodom našich skúšok sú hlavne naše neprávosti (Ak si budeš, Pane, v pamäti uchovávať neprávosť, Pane, kto obstojí?). Pán jediný dokáže od nás naše neprávosti odstrániť (On sám vykúpi Izraela zo všetkých jeho neprávostí – táto formulácia je 2x použitá aj v Novom Zákone, ktorý je silne ovplyvnený terminológiou žalmov – por. Mt 1,21 a Tit 2,14) a robí to často aj pomocou nášho utrpenia. V konečnom dôsledku sa však vždy zjaví Božie milosrdenstvo a vykúpenie (u Pána je milosrdenstvo a hojné vykúpenie) nielen z utrpenia, ale hlavne z našich hriechov, ktoré sú príčinou každého utrpenia vo svete. Obnovený stav jednoty s Bohom sa prejaví najmä horlivou službou Bohu (Ale ty si milostivý a my ti chceme v bázni slúžiť).

Posolstvo žalmu je odpoveďou na hlavnú myšlienku prvého čítania tejto nedele, ktorá hovorí o prvej neprávosti človeka voči Bohu (Adamov hriech; žalm preto možno symbolicky chápať aj ako modlitbu prvého ľudského páru o odpustenie svojho hriechu a obnovenie dôverného vzťahu s Bohom), ktorá však neviedla k zničeniu ľudstva ale k dlhotrvajúcemu procesu jeho uzdravenia z hriechu, ktorý vyvrcholil príchodom Krista na svet. Tento proces uzdravenia však vyžaduje aj vedomú ľudskú spoluprácu s tajomným Božím pôsobením v ľudskom srdci. 

Spracované podľa: Jozef Heriban, Úvody do Starého i Nového Zákona, SSV Trnava 1997

Josef Hrbata, Písně království II., Matice cyrilometodějská Olomouc 1996

https://anzdoc.com/dvovat-bohu-v-tke-dob-almy-120-a-134-max-billeter.html

(Mk 3,20-35) – Evanjelium

Príbuzní nechápu Ježiša - 20 Vošiel do domu a znova sa zišiel toľký zástup, že si nemohli ani chleba zajesť. 21 Keď sa to dopočuli jeho príbuzní, išli ho odviesť, lebo hovorili: „Pomiatol sa.“
Zlomyseľnosť zákonníkov. Hriech proti Duchu Svätému - 22 Zákonníci, čo prišli z Jeruzalema, hovorili: „Je posadnutý Belzebulom“ a: „Mocou kniežaťa zlých duchov vyháňa zlých duchov.“ 23 On si ich zavolal a hovoril im v podobenstvách: „Ako môže satan vyháňať satana? 24 Ak sa kráľovstvo vnútorne rozdelí, také kráľovstvo nemôže obstáť, 25 a ak sa dom vnútorne rozbije, taký dom nebude môcť obstáť. 26 Ak satan povstane proti sebe samému a je rozdelený, nemôže obstáť, ale je s ním koniec. 27 Nik nemôže vniknúť do domu silného človeka a ulúpiť mu veci, kým toho silného nezviaže, až potom mu vyplieni dom. 28 Veru, hovorím vám: Ľuďom sa odpustia všetky hriechy i rúhania, ktorými by sa rúhali. 29 Kto by sa však rúhal Duchu Svätému, tomu sa neodpúšťa naveky, ale je vinný večným hriechom.“ 30 Lebo hovorili: „Je posadnutý nečistým duchom.“
Pravá Ježišova rodina - 31 Tu prišla jeho matka a jeho bratia. Zostali vonku a dali si ho zavolať. 32 Okolo neho sedel zástup. Povedali mu: „Vonku ťa hľadá tvoja matka, tvoji bratia a tvoje sestry.“ 33 On im odvetil: „Kto je moja matka a moji bratia?“ 34 Rozhliadol sa po tých, čo sedeli okolo neho, a povedal: „Hľa, moja matka a moji bratia. 35 Lebo kto plní Božiu vôľu, je môj brat i moja sestra i matka.“

Text evanjelia tejto nedele nadväzuje na myšlienky prvého čítania Gn 3,9-15. Zvlášť tu vidíme naplnenie všetkých obrazov z „protoevanjelia“. Ide najmä o proroctvo o Mesiášovom boji so Satanom, ale aj o obraz Ženy z protoevanjelia, ktorú môžeme chápať ako matku Mesiáša (Ježišova matka), a taktiež tu môžeme skryte vidieť aj nepriateľstvo medzi potomstvom Satana a potomstvom Ženy. Potomstvom Satana sú Ježišovi nepriatelia a potomstvom Ženy sú tí, čo plnia Božiu vôľu, lebo sa tak stávajú vlastnou duchovnou rodinou Mesiáša, a tým pádom sú duchovným potomstvom Ženy, ktorá je jeho matkou.

V tomto úryvku evanjelia sa stretávame s Markovou obľúbenou rečníckou figúrou, ktorú odborne voláme chiazmus, a nachádzame ju vo Sv. Písme aj na iných miestach. Ide o prerušenie rozprávania jednej udalosti inou, pričom tá prvá sa dopovie potom. Slovo chiazmus pochádza z gréčtiny a je odvodené od gréckeho písmena „chí“, čo je vlastne naše X a naznačuje prekríženie dvoch dejov, ktoré majú skrytý súvis (aj keď by sa možno hodil viac výraz „obložená žemľa“ alebo sendvič). Tento spôsob rozprávania sa používa aj v bežných rozhovoroch, keď hovoríme, že sme „odbehli od témy“, ale len preto, aby naše ďalšie rozprávanie bolo úplnejšie. Marek túto figúru vo svojom evanjeliu používa 4x, pričom toto je jej prvé použitie: Ježiš sa stretáva s príbuznými, ale do deja je vložená Ježišova kontroverzia s jeruzalemskými zákonníkmi o pôvode jeho moci vyháňať zlých duchov (ďalšie sú: Mk 5,21-4: vzkriesenie Jairovej dcéry, pričom cestou do domu predstaveného synagógy Mk vkladá uzdravenie ženy trpiacej na krvotok, Mk 6,7-31: opis mučeníckej smrti Krstiteľa, ktorý Mk vkladá do opisu prvej misijnej cesty apoštolov, medzi ich odchod od Ježiša a návrat k nemu; a Mk 11,12-2: prekliatie figovníka cestou z Betánie do Jeruzalema, pričom medzi samotné prekliatie a jeho výsledok Mk vkladá vyhnanie kupcov z chrámu).

Zmyslom tohto úryvku evanjelia však nie je ani tak poukázať na samotný Ježišov boj so Satanom, ktorý sa tu prejavuje v jeho spore s ľuďmi, ktorí ho obviňujú so spojenia so Satanom, pretože vyháňa zlých duchov – v skutočnosti sami sa stali nástrojmi Satana pri jeho útokoch na Ježiša.

Zmyslom tohto úryvku je – v súvislosti s prvým čítaním – skôr poukázať na to, že Ježiš je prisľúbený Mesiáš, dávno predpovedaný potomok Ženy z protoevanjelia, ktorý Satanovi „rozšliape hlavu“. Na Ježišovej moci vyháňať zlých duchov je ukázaná aj jeho božská moc, s ktorou suverénne víťazí nad Božím nepriateľom. To je vlastne hlavným cieľom všetkých evanjelií – dosvedčiť všetkým ľuďom, že Ježiš je prisľúbený Mesiáš predpovedaný prorokmi a skutočný Boží Syn, ktorý zostúpil z neba od Otca.

Do tohto hlavného posolstva tohto úryvku evanjelia je vložená scéna s Ježišovými príbuznými, medzi ktorými je prítomná aj Ježišova matka, čo je takisto odkaz na Protoevanjelium, lebo konečne nadišla doba, kedy sa zjavila táto Žena – a jej potomok naozaj víťazí nad Satanom. Ale aj on sama „rozšliapla hlavu Satanovi“, lebo sa jej hriech nedotkol. Je novou Evou, ktorá Božou mocou (vďaka svojmu Nepoškvrnenému Počatiu) zvíťazila nad Satanom. Potomstvom tejto ženy je Cirkev, ktorá od Potomka Ženy takisto dostala moc víťaziť nad diablom, čo sa prejavuje najmä vo sviatostiach krstu a pokánia, ktorými Cirkev oslobodzuje ľudí z moci hriechu a diabla. Moc „rozšliapnuť hlavu Satanovi“ má však vo svojom živote každý kresťan, ktorý Ježišovou mocou víťazí nad vlastným hriechom a stáva sa stále podobnejším tomuto novému Adamovi, ktorý je spolu s novou Evou počiatkom nového ľudstva, ktoré síce už nežije v pozemskom raji, ale jeho vnútorný duchovný stav je vďaka vykúpeniu istým spôsobom na vyššej úrovni ako bol stav prvých ľudí v raji – prví ľudia reálne neboli schopní odolať hriechu, ale človek vykúpený Kristom už túto schopnosť, resp. dar, reálne má, čo sa najviac prejavilo na Panne Márii – nová Eva dokázala to, čoho „stará Eva“ ešte nebola schopná – úplne a dokonale odolať hriechu. To isté samozrejme platí aj o novom a starom Adamovi, ale v prípade nového Adama je možnosť zhrešiť vzhľadom na jeho božstvo úplne vylúčená.
Bez vykúpenia Kristom by vôbec nebolo možné zvíťaziť nad hriechom.