BOH – DARCA EMÓCIÍ (112)

Boh je umelec, ktorý je voči svojmu dielu pozorný. On s veľkou láskou a starostlivosťou tvoril naše pocity, emócie. On bol do tejto tvorby úplne pohrúžený – tak, ako je dobrý hrnčiar pohrúžený do tvorby hlinenej nádoby.

POTLÁČANÝ A SKRYTÝ HNEV (113)

To, čo je zlé a hriešne, nie je pocit hnevu, ale urážlivé a zlé správanie, ktoré z hnevu vychádza.

BUDOVANIE OSOBNÝCH VZŤAHOV, HNEV (114)

Cirkev bola počas celých svojich dejín do diskusií o hneve veľmi silno zaangažovaná. Ale nikdy nevydala prehlásenie, ktoré by pocit hnevu odsudzovalo. Pocit hnevu je normálnou ľudskou emóciou. A hoci je hnev zaradený medzi sedem hlavných hriechov, jeho hriešnosť sa netýka emócie hnevu ako takej, ale spočíva v jeho urážlivom vyjadrení.

HANBA A STRACH (115)

Riešením pre uzdravenie z nezdravého pocitu hanby je vyniesť ju na svetlo, priznať si ju, hľadať jej korene, odpustiť.
Veľmi pomáha i modlitba a meditácia nad tým, že Boh každého z nás stvoril jedinečným a v jeho očiach máme hodnotu nesmiernej ceny. Doba nás presviedča, že tejto skutočnosti by sme mali venovať naozaj veľa, veľmi veľa rozjímaní.

POCIT VINY (116)

Svätý Augustín nám zanechal takýto návod na to, ako byť uzdravený z nezdravých pocitov viny: „Musel som sa naučiť byť na seba menej prísny.“

POČÚVANIE (117)

Je rozdiel medzi uvažovaním nad situáciou a prehrabávaním sa, rozpitvávaním situácie. Prehrabávať sa je pre nás ako pohybovať sa v hlbokom bahne, z ktorého sa nám nedá vyjsť a bez ohľadu na to, koľko času strávime nad oživovaním si situácie, úľava sa nedostaví.

KOMUNIKÁCIA – VYJADROVANIE POCITOV VO VZŤAHOCH (119)

Keď čítame evanjeliá, vidíme, že Ježiš bol schopný vyjadriť svoje pocity úplne slobodne – bez hanby a rozpakov. My, naopak, ako „dobrí kresťania“ sa snažíme predbehnúť svoje pocity tak rýchlo ako je to len možné. Napríklad cítime nával hnevu alebo smútku a hneď, ako si to uvedomíme, spustíme v sebe akýsi mechanizmus, aby sme tieto pocity v sebe otupili. Niekedy aj pomocou modlitby „Pane, obetujem, odovzdávam ti to...“ Ale každý prirýchly pokus o zduchovnenie citového života vedie k tomu, že emócie začneme v sebe pochovávať, Preskočíme to, čo je prirodzené, ľudské.

DEPRESIE I. (120)

Jedným z liekov na depresie je ochota si priznať, že sme len nedokonalí ľudia. My i naše okolie. Ani Cirkev nie je dokonalou inštitúciou. Perfekcionizmus je pliagou dnešnej doby.
Ďalším liekom je schopnosť oslobodiť našu modlitbu od prázdnych fráz. My sa musíme učiť vyjadrovať svoje emócie, byť úprimní vo vzťahoch i v modlitbe.

DEPRESIE II. (121)