Horčičné zrnko
Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

NEMENOVANÝ SLEPEC. SOM TO AZDA JA, PANE?
(z homílie o. Jána Majerníka)

 

Mnohí nazývajú Markovo evanjelium evanjeliom dvoch slepcov. Jedného uzdravil Ježiš pri Jerichu, druhého pri Betsaide. Ten pri Jerichu odhodil plášť a hneď všetko videl, u toho pri Betsaide to nešlo tak rýchlo.
Prečo uzdravenie zo slepoty u toho druhého neprišlo hneď? Hádam je to preto, lebo Ježiš chcel naznačiť na niečo hlbšie. Na potrebu nášho postupného a neustáleho dozrievania v Bohu.
Všimnite si, že ten človek pri Betsaide je nemenovaný. Je privedený k Ježišovi a Ježiš ho vedie von za dedinu. Vedie ho preč od kvasu farizejov a zákonníkov. Teda každý z nás sa môžeme vidieť v koži toho človeka.
Možnože spôsob, akým Ježiš uzdravuje, je trochu teatrálny: Ježiš poslinil oči – teda napľuje mu do očí a človek najprv nevidí, a až postupne získava zrak. Jednu analógiu som si všimol u Pavla. Pavol, keď bol zrazený svetlom na ceste do Damasku, tri dni nevidel a nemohol sa pohybovať. Dokonca v Damasku máme jaskyňu, kde sa Pavol zdržiaval. Až potom, keď prijal krst, vtedy akoby mu spadli šupiny z očí. Potom Pavol dozrieval podľa vnútornej vízie Ježiša, sám vraví, že strávil tri roky kdesi v Arábii v púšti. Musel dozrieť v tichu.

Boha nikdy nemôžeme vidieť zreteľne. Vždy budeme potrebovať rast a dozrievanie. Aj sv. František Saleský vo svojej Filotei hovorí, že viera a kresťanský život má dve štádiá. Vierou uveríme a máme nádej v Bohu. Viera je ale len malý plamienok a človek nie je kresťanom, pokiaľ sa viera nerozhorí v lásku. Láska je plameň, ktorý stravuje. Plameň, ktorý šľachtí človeka a vedie ho k poznaniu hlbšej pravdy a k pozornejšiemu počúvaniu.
Naša viera nie je viera, pokiaľ nie je láskou. Naša viera nemôže byť kresťanská, pokiaľ nie je činnosťou, akciou. Biblia hovorí, že vtedy si kresťan, keď navštevuješ siroty a vdovy, vtedy, keď niečo robíš pre druhého. Tu sa môžeme otestovať. Pokiaľ nám chýba charita, služba, záujem o komunitu, misie, potom je naša viera sterilná. Potom je to len nejaké pozlátko, nejaké vyznanie, ale veľmi povrchné.

V prvom čítaní nám dnes apoštol Jakub tiež pripomína: „človek má byť pomalý do hnevu“ (Jak1,19). Hnev je jedným z prejavov ľudskej pýchy a myslím, že nás veľmi ničí. Skúsme sa započúvať do Božieho Slova a urobme dnes malý krok. Prestaňme sa hnevať na tých okolo. Tých, ktorí nás podsadli miesto, ktorí nám vadia, ktorí sú supersokovia v našom normálnom živote. Prídeme na to, že keď máme menej hnevu, ostane nám viac priestoru pre lásku. A keď máme priestor pre ňu, Pán nám pomôže, aby sme našu vieru premenili na činorodú lásku.

Dnes vieme o Ježišovi omnoho viac ako sme vedeli v minulosti. Boli napísané mnohé knihy, štúdie, ktorými sa prehĺbil pohľad na Ježiša. Ale myslím si, že on v každom čase chce predovšetkým jediné - aby sme našu vieru žili ako lásku a aby sme ju premenili na konkrétny skutok. Toto bude vždy skúškou pravdivosti našej viery.