Horčičné zrnko
Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

O BOHATSTVE SVETA A NAŠOM VZŤAHU K NEMU
(z homílie o. Jána Majerníka)

 

Jakub vo svojom liste hovorí o bohatých a chudobných a o tom, ako by sme sa v cirkvi mali voči sebe navzájom správať bez ohľadu na postavenie a majetok: „Ak príde na vaše zhromaždenie človek so zlatým prsteňom a v skvostnom rúchu a príde aj chudobný v chatrnom odeve a vy si všimnete toho, ktorý je oblečený do nádherného rúcha a poviete: „Ty sa posaď pekne tu!“, ale chudobnému poviete: „Ty si staň tam, alebo si sadni k mojej podnožke!“, vari nerobíte rozdiely medzi sebou? (Jak2,2-4)

Je bohatstvo naozaj cieľom? Keď čítame Bibliu Starého Zákona, niekedy máme dojem, že áno. Celými dejinami Starého Zákona sa tiahne myšlienka, že materiálne zabezpečenie je naozaj požehnaním od Boha. Všimnime si Abraháma. Bol bohatý človek. Takisto Jakub, praotec židovského národa. Nemyslím si, že Mojžiš bol chudák. A takisto ani Dávid a Šalamún. Boli to veľmi úspešní ľudia v živote. Nič im nechýbalo, mali viac ako druhí. Je však toto skutočne cieľ?

Keď čítame 30. kapitolu Knihy Prísloví, máme tam takúto prosbu: „Pane, chráň ma od dvoch extrémov. Chráň ma od nesmierneho bohatstva, ale chráň ma aj od nesmiernej chudoby.“ Prečo? Pretože keby som veľmi zbohatol, vtedy na teba úplne zabudnem a budem si myslieť, že to všetko „ja“. A chráň ma od chudoby, aby som sa neobrátil proti tebe a ťa nepreklínal. Teda všimnite si ten rozdiel. Bohatý zabudne na Pána Boha, chudobný naňho nezabudne. Aj keď môže vidieť Boha ako nepriateľa, ale nejakým spôsobom v ňom ostáva vzťah s ním.

Vezmime si príklad Ježiša. Ježiš žil v začiatku rozkvetu Rímskeho impéria. Tie najväčšie pamiatky, ktoré dnes obdivujeme z Rímskej ríše, siahajú do 2.-3. storočia po Kr. Panovníci a bohatí ľudia v tej dobe mali mozaikové domy, krásne šaty, bohato stolovali, žili si omnoho lepšie ako Ježiš. Keď Ježiš začína svoje verejné účinkovanie pri Jerichu, nepriateľ jeho duše mu vsugeroval takú ideu: „Dám ti všetky kráľovstvá, len padni na zem a klaňaj sa mi.“ Ježiš neprijíma túto ponuku. Sám chce žiť a žije v chudobe.
Prečo nám dáva tento príklad? Pretože materiálne bohatstvo je relatívna hodnota. Je to len provizórium. My samozrejme potrebujeme aj určité materiálne zabezpečenie, ale nie v tom slova zmysle, aby predčilo hodnoty duchovné.

Keď čítate List Jakuba, Jakub vidí bohatstvo ako ponuku, aby bohatý dával chudobným. Ale nie aby jeho srdce a myseľ na majetku prilipli. Myslím si, že má pravdu. Preto ten predobraz človeka rozpoltenej mysle, o ktorom hovorí, značne odstrašuje.

Čo máme robiť? Jakub nám radí, aby sme kultivovali našu vieru. V živote je to naozaj tak – ak máme vieru, máme všetko. Keď nemáme vieru, máme veľmi málo. Pretože nám chýbajú večné hodnoty. Žijeme iba v provizóriu a ľudská skúsenosť to plne potvrdzuje. Nepotrebujeme veľa múdrosti na to, aby sme pochopili, že človek po 80-90 rokoch, aj ten najbohatší, musí toto všetko nechať. Že odchádza z tohto sveta úplne nahý, taký, aký na svet prišiel.
Kniha Kazateľ hovorí, že najväčší trest príde na boháča vtedy (ale aj na takého chudobného boháča ako sme mnohí z nás) – keď zhŕňame, pracujeme, vkladáme a investujeme obrovskú energiu do toho, čo je okolo nás a potom to zdedí niekto druhý a ten to rozhádže. A my sa otočíme v hrobe.
Preto vyhýbajme sa rozpoltenej mysli. Jakub nám radí, aby sme mali vytrvalosť v modlitbe a vo viere. Hľadajme riešenie v Božom Slove. Hľadajme to, čo je hore. To, čo je duchovné. Človek bez viery je mŕtvy. A viera bez skutkov je mŕtva, hovorí Jakub.